Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 19, 2013

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/2/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111209751
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8111209751.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Straku a sudcov JUDr. Michala
Boroňa a JUDr. Antónie Kandravej v právnej veci žalobcu: Prvá stavebná sporiteľňa, a.s., Bajkalská
30, Bratislava, IČO: 31 335 004, zast. JUDr. Silviou Sovovou, advokátkou Diamantová 10, Košice, proti
žalovaným v 1. rade: M. I., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom K. XX, K., v 2. rade: Z. Šurimová,
nar. XX.X.XXXX, naposledy bytom K. XX, K., obaja zast. opatrovníčkou Annou Jachymovou, súdnou
tajomníčkou Okresného súdu Vranov nad Topľou, v 3. rade: V. E., nar. X.X.XXXX, bytom K. J. XX, H.,
zast. JUDr. Vladimírom Janočkom, advokátom so sídlom Mlynská 1, Košice, o zaplatenie 5.774 Eur s
prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 14C 177/2011-67 z 26. 9. 2012
jednohlasne takto

r o z h o d o l :

. P o t v r d z u j e sa rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách
konania.

II. Náhrada trov odvolacieho konania sa žalovaným n e p r i z n á v a.

III. P r i p ú š ť a dovolanie na dovolaciu otázku, či všeobecne záväzné právne predpisy určené na
ochranu spotrebiteľa dopadajú aj na vzťahy o zabezpečení pohľadávky vzniknutej zo spotrebiteľskej
zmluvy.

o d ô v o d n e n i e :

1. V predmetnej veci ide o spor zo zmluvy o medziúvere uzavretej dňa 16.7.2004. Prvá stavebná
sporiteľňa, a.s. (v ďalšom texte aj ,,sporiteľňa“ alebo ,,žalobca“) po tom, ako odstúpila od zmluvy, sa
domáha splatenia medziúveru s príslušenstvom (z pôvodne žalovanej sumy 5.774,00 Eur po čiastočnom
späťvzatí uplatnila 4678,83 Eur s 9% úrokom od 2.6.2009 do zaplatenia). Žalovaní v 1. a 2. rade sú
priami dlžníci. Žalovaný v 3. rade je ručiteľom splnenia ich dlhu.

2. Prvostupňový súd vzhľadom na zrušenie zmluvy v dôsledku odstúpenia žalobcu podľa § 48 ods. 2
Občianskeho zákonníka (,,OZ“) uložil žalovaným povinnosť zaplatiť žalobcovi z dôvodu bezdôvodného
obohatenia podľa § 457 OZ 2.189,04 Eur s tým, že plnením jedného z nich zaniká povinnosť v rozsahu
plnenia voči ostatným. Súd zohľadnil splatenú časť úveru (úver v skutočne poskytnutej výške 6.522,61
Eur splatená časť 4.333,57 Eur rozdiel 2.189,04 Eur). Súd priznal úroky z omeškania 9% zo sumy
2.189,04 Eur od 6.6.2009 do zaplatenia.

3. Prvostupňový súd konštatoval, že žalovaný sa sám rozhodol pre odstúpenie od zmluvy, aj keď
existujú inštitúty, ktoré zmluvu od začiatku nerušia, napríklad výpoveď. Súd označil ustanovenie zmluvy
o odstúpení obsiahnuté v čl. VII za neurčité, pretože nie je jasné, aké poplatky sa odstúpením od
zmluvy ,,zúčtujú do jednej sumy, ktorá sa ďalej úročí“). Súd aj pre prípad určitosti klauzuly o odstúpení

považoval za relevantné ustanovenie § 54 ods. 1 OZ, ktoré bráni nevýhodnejšiemu dojednaniu
dôsledkov odstúpenia od zmluvy, než ako upravuje Občiansky zákonník a ten je pre žalovaných
priaznivejší. Klauzula o odstúpení je preto podľa súdu neplatná pre rozpor so zákonom (§ 54 ods.
1 v spojení s § 39 OZ). Z uvedených dôvodov súd žalobu o úroky zo zrušenej zmluvy za poskytnutie
medziúveru zamietol.

4. Žalobca v odvolaní proti zamietavému výroku navrhol rozsudok zrušiť z dôvodov uvedených v ďalšej
časti odôvodnenia a vec vrátiť na ďalšie konanie s návrhom na priznanie 4678,83 Eur s 9%-ným úrokom
z omeškania od 2.6.2009. V podstate argumentoval záväznosťou dohody o odstúpení od zmluvy a
relevanciou uprednostnenia obchodného práva oproti Občianskemu zákonníku vzhľadom na úver ako
absolútny obchod.

5. Krajský súd v Prešove (ďalej len ,,odvolací súd“) preskúmal vec v rozsahu suspenzívneho
(odkladného) účinku odvolania (§ 206 O.s.p.) v zamietavom výroku a v súvisiacom výroku o trovách
konania a dospel k záveru, že rozsudok je v napadnutom výroku vecne správny.

6. Prvostupňový súd vychádzal zo skutkového stavu, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní a vec
vo vzťahu k dôsledkom odstúpenia od zmluvy správne právne posúdil. Odvolací súd na zdôraznenie
správnosti a na vyrovnanie sa s odvolacími dôvodmi dopĺňa.

7. Nemali by byť žiadne pochybnosti a žalobca to nepopiera, že spor vznikol zo zmluvy uzavretej medzi
obchodníkom pri výkone jeho obchodnej činnosti (poskytovanie úverov) a spotrebiteľmi jeho úverovej
služby, že ide o spotrebiteľskú zmluvu (B2C Business to Consumer) a že sporný vzťah sa má posúdiť
vo svetle cieľov smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
(,,smernica“). Nejedná sa pritom o spotrebiteľský úver podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch (výnimka podľa § 1 ods. 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z.z.).

8. Žalobca v odvolaní použil definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa ustanovenia § 23a zákona č.
634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení zmenenom až po uzavretí zmluvy.

9. V čase vzniku zmluvy (16.7.2004) platila nasledujúca definícia typovej spotrebiteľskej zmluvy (§ 23a
zákona č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení novely vykonanej zákonom 365/2004 Z.z.). (1)
Typovou zmluvou sa podľa tohto zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch,
ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. (2) Typová zmluva
nesmie obsahovať a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer
medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku alebo
poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby, 2. podmienky, ktorými
sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre
predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; b) podmienky,
ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.

10. Sporiteľňa v odvolaní vytýka prvostupňovému súdu, že nesprávne „vylúčil pôsobnosť ustanovení
Tretej časti, II. Hlavy Dielu V. Obchodného zákonníka“.

11. Odvolací súd k tomuto odvolaciemu dôvodu udáva, že uvedený diel Obchodného zákonníka upravuje
ustanovenia o úvere. V tomto smere odvolací súd nechápe argument sporiteľne, pretože prvostupňový
súd nevylúčil uvedený oddiel Obchodného zákonníka. Naopak prvostupňový súd celkom zreteľne
kvalifikoval sporný vzťah ako vzťah z úveru ako absolútneho obchodu (cit. ,,...a to napriek charakteru
úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu...“, str. 3 ods. 2 odôvodnenia rozsudku). Prvostupňový súd
len aplikoval osobitné ustanovenie § 54 ods. 1 OZ vo vzťahu k úrokom z omeškania a odstúpeniu od
zmluvy.

12. Popretím úveru ako absolútneho obchodu sa nemôže rozumieť stav, ak súd aplikuje ustanovenie
§ 54 ods. 1 OZ, ktoré má svoj obsah a ktorým zákonodarca sledoval dôležitý cieľ v spotrebiteľských
zmluvách bez ohľadu na typ zmluvy, teda aj v prípade absolútnych obchodov (absolútne obchody sú
vzťahy regulované Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy). Zo žiadneho
ustanovenia zákona nevyplýva, že by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 OZ boli vylúčené niektoré
typy spotrebiteľských zmlúv. Teda ustanovenie § 54 ods. 1 OZ reguluje aj absolútne obchody.

13. Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v
neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon
priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie (§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

14. Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ je ustanovením lex specialis s dopadom na všetky spotrebiteľské zmluvy,
a teda aj na odložené platby v spotrebiteľských vzťahoch vrátane úverov. Odvolací súd sa domnieva,
že ak by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 OZ mali byť vyňaté niektoré typy spotrebiteľských zmlúv,
zákonodarca by to explicitne upravil. To platí aj na typy upravené v Obchodnom zákonníku. Treba však
poznamenať, že ide o pomerne nové ustanovenie a judikatúra súdov je ohľadne tohto ustanovenia zatiaľ
zriedkavá (porov. rozsudok NS SR vo veci 5MCdo 20/2009).

15. Ustanovenie § 54 OZ je nekauzistické ustanovenie zákona (,,...ani inak zhoršiť svoje zmluvné
postavenie“) sledujúce inter alia vylúčenie dopadu nepriaznivejšieho právneho následku na spotrebiteľa
oproti následku, ktorý konkurenčne dopadá na spotrebiteľa podľa ,,tohto“ zákona. Je logické sa
domnievať, že zákonodarca tým rozumel Občiansky zákonník (arg. ,,tohto zákona “ sa rovná zákona,
v ktorom je naň priamy odkaz; porov. dôvodovú správu k § 54 ods. 1 OZ na http://www.rokovania.sk/
Rokovanie.aspx/BodRokovaniaDetail?idMaterial=9083 ,,(§ 54) Ustanovenie v ods. 1 v súlade so
Smernicou vyjadruje kogentnosť úpravy neprijateľných podmienok s tým, že v spotrebiteľských zmluvách
nie je možné dojednať práva alebo povinnosti odchylne od zákonnej úpravy, ktoré by boli v neprospech
spotrebiteľa. Neplatné sú také dojednania v spotrebiteľských zmluvách, ktorými by sa spotrebiteľ vzdával
tých práv, ktoré mu zákon priznáva alebo dojednať také ustanovenie, ktoré by zhoršili jeho postavenie
ako účastníka zmluvy....“.

16. Prvostupňový súd uvedené ustanovenie aplikoval dôsledne a podľa názoru odvolacieho súdu v
súlade so zmyslom a cieľom predpokladaným zákonom.

17. Za stavu dualistickej právnej úpravy (dvojaká právna úprava rovnakých inštitútov súkromného práva)
je plošné vylúčenie občianskoprávnej úpravy inštitútov súkromného práva a naopak paušalizovanie
obchodného práva typického predovšetkým pre podnikateľskú sféru nenáležité (viď dôsledky pre
spotrebiteľov v ďalšej časti odôvodnenia).

18. Presadzovanie obchodného práva na inštitúty upravené v kódexe o občianskych právach len s
poukazom na argumentáciu o úveroch ako absolútnych obchodoch je argumentačne zjednodušené.
Sám zákonodarca napríklad pri spotrebiteľských úveroch, medzi ktoré patria aj úvery, neodkázal pri
odstúpení od zmluvy na úpravu Obchodného zákonníka, ale odkazovou poznámkou pod č. 19 pri § 5
zákona č. 258/2001 Z.z. odkázal na právnu úpravu v Občianskom zákonníku, aj keď za spotrebiteľské
úvery sa považujú aj úvery ako absolútne obchody a Obchodný zákonník má vlastnú úpravu odstúpenia
od zmluvy. Aj keď podľa legislatívnych pravidiel vlády nemajú odkazové poznámky normatívnu povahu,
uvedený odkaz zákonodarcu názory o absolútnej prednosti právnej úpravy obchodného práva na
spotrebiteľské úverové vzťahy relativizuje.

19. Odvolací súd už v minulosti použil na účely posúdenia dôsledkov odstúpenia od zmluvy v úverovom
právnom vzťahu právnu úpravu obsiahnutú v Občianskom zákonníku (porov. rozsudky vo veciach sp. zn.
6Co 81/2012, 6Co 113/2010, 6Co 218/2012, 6Co 224/2012). Niektoré rozsudky pritom boli podrobené
kontrole ústavnosti. Ústavný súd takýto postup neoznačil za ústavne nekonformný (napr. vec I. ÚS
402/2013) a pritom išlo o zásadnú právnu otázku s dopadom na výsledok súdneho sporu (dualistická
právna úprava odstúpenia a premlčania).

20. Prvostupňový súd z dôvodu zrušenia zmluvy s účinkami podľa občianskeho práva (§ 48 ods. 2 OZ)
nevyhovel žalobe v časti o úroky a poplatky za poskytnutie úveru (odplata za úver). Za právne významný
považoval úkon žalobcu, ktorým odstúpil od zmluvy. Stalo sa tak listom sporiteľne z 26.5.2009 (čl. 10).

21. S týmto názorom sa sporiteľňa v odvolaní nestotožňuje a argumentuje, že súd posúdil vzťah iba
podľa Občianskeho zákonníka. Podľa nej sa má odstúpenie od zmluvy posudzovať podľa obchodného
práva, podľa ktorého účinky odstúpenia a zánik zmluvy nastávajú až od momentu doručenia
odstúpenia ex nunc. Poukázala na znenie dohodnutej klauzuly o odstúpení, ktorá predpokladá
zachovanie zmluvných nárokov veriteľa aj po odstúpení od zmluvy.

22. Ako už odvolací uviedol, prvostupňový označil dohodnutú zmluvu správne ako úver a ako absolútny
obchod, a preto neobstojí odvolací dôvod o popretí podstaty sporného vzťahu.

23. Odvolací súd reflektuje na judikatúru, ktorá podporuje odstúpenie od zmluvy bez rušenia práv zo
zmluvy, ktoré vznikli pred odstúpením (napr. NS SR 1MObdo V 2/2007, NS ČR 33Odo 131/2003).

24. S uvedenou judikatúrou v spoločenských vzťahoch vzniknutých pred zakotvením ustanovenia §
54 OZ do Občianskeho zákonníka sa dá súhlasiť. Žalobcom prezentovaná právna konštrukcia a
treba povedať, že aj doterajšia judikatúra však nezohľadňujú ustanovenie § 54 ods. 1 v spojení s § 39
Občianskeho zákonníka.

25. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

26. Podľa § 48 Občianskeho zákonníka od zmluvy môže účastník odstúpiť, len ak je to v tomto alebo v
inom zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku
zrušuje, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak.

27. Podľa Občianskeho zákonníka sa zmluva zrušuje s účinkami od začiatku (ex tunc, § 48 ods. 2)
a tým zanikajú práva a povinnosti zo zmluvy. Momentom odstúpenia od zmluvy vznikajú práva a
povinnosti z porušenia práva (bezdôvodné obohatenie, náhrada škody). Účastníci zrušenej zmluvy si
majú navzájom vrátiť už vykonané plnenia (§ 457 OZ).

28. Ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ktoré na rozdiel od ustanovení Občianskeho zákonníka
zaväzujú spotrebiteľa nad rámec povinnosti vzniknutých podľa Občianskeho zákonníka, evidentne
zhoršujú jeho postavenie. Akékoľvek rozšírenie záväzkov spotrebiteľa vrátane platenia úrokov napriek
ich zrušeniu popri vzájomnej reštitučnej povinnosti po zániku zmluvy s účinkami ex tunc postavenie
spotrebiteľa zhoršuje. Inými slovami povedané dôsledky odstúpenia od zmluvy podľa zmluvy dohodnutej
medzi účastníkmi konania sú nevýhodnejšie ako dôsledky odstúpenia podľa úpravy v Občianskom
zákonníku.

29. Žalobca poukazuje na to, že sa použitím právnej úpravy o odstúpení od zmluvy podľa predpisov
občianskeho práva dostáva do nevýhodnejšieho postavenia a v rozpore s princípom právnej istoty.

30. Odvolací súd s týmto názorom nesúhlasí. Naopak spotrebitelia môžu právom očakávať, že zmluvné
podmienky koncipované v rámci štandardnej typovej zmluvy ich nezaväzujú, pokiaľ sú vo svojich
dôsledkoch nevýhodnejšie oproti právnej úprave podľa Občianskeho zákonníka (princíp právnej istoty,
dôvery v objektívne občianske právo). Ide o akúsi jednostrannú kogentnosť ustanovení Občianskeho
zákonníka v záujme vyššej ochrany pri štandardných typových zmluvách (porov. Kristián Csach,
Štandardné zmluvy, Vydavatelství Aleš Čeněk, 2009, str. 178).

31. Nemožno prehliadnuť, že je to dodávateľ, ktorý naformuloval zmluvu (štandardná typová zmluva) a
dobrovoľne sa rozhodol využiť ustanovenie zmluvy o odstúpení, aj keď existujú iné inštitúty súkromného
práva, ktoré zmluvu komplexne nerušia s účinkami od momentu jej uzavretia (napr. výpoveď, strata
výhody splátok).

32. Ustanovenie čl. VII zmluvných podmienok, podľa ktorého má spotrebiteľ plniť zmluvné povinnosti aj
napriek odstúpeniu od zmluvy je upravené pre žalovaných nevýhodnejšie oproti úprave v § 48 v spojení
s § 54 ods. 1, 5 a § 457 OZ.

33. Predmetná vec sa týka práva Európskej únie (smernica Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách; ďalej ,,smernica“). Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ je pomerne náročné na
dodávateľov a významne chráni spotrebiteľov. Treba však povedať, že ak sa neberie do úvahy výber
sumy úveru a podpis, tak spotrebiteľ takmer žiadnym spôsobom neparticipuje na koncipovaní zmluvy.
Preto sa dá plne pochopiť pomerne silná ochrana spotrebiteľov, ktorú slovenský zákonodarca zakotvil v
ustanovení § 54 OZ. Faktická nerovnosť medzi dodávateľom a spotrebiteľom pri vzájomnej kontraktácii

je zjavná a viaceré rozhodnutia Súdneho dvora na to poukazujú (napr. rozsudok C-168/05 Mostaza
Claro, bod 25, 26, 27, rozsudok C-240/98 až C-244/98 Océano).

34. Odvolací súd nemá pochybnosti o súlade ustanovenia § 54 ods. 1 OZ s právom Európskej únie, ktoré
umožňuje členským štátom prijať na ochranu spotrebiteľov aj prísnejšie ustanovenia, než aké odporúča
smernica Rady 93/13/EHS (čl. 8 smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách ,,Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou
v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa“,
porov. tiež rozsudok súdneho dvora vo veci C-484/08 Caja , uznesenie C-76/10 POHOTOVOSŤ).

35. Súdom prináleží súdna kontrola zmluvných podmienok a dokonca aj abstraktná kontrola zmlúv (§
153 ods. 3, 4 O.s.p.) s cieľom vylúčiť zo života bežných ľudí neprimerané podmienky, ktoré zhoršujú
kvalitu života a tak naplniť cieľ čl. 6 citovanej smernice ,,postarať sa, aby spotrebiteľov neprijateľné
klauzuly v zmluvách nezaväzovali“.

36. Odvolateľ obhajuje dôvodnosť aplikácie obchodnoprávnej úpravy o účinkoch odstúpenia od zmluvy
s poukazom na úver ako absolútny obchod.

37. Odvolací súd nijako nepopiera úver ako absolútny obchod a ani dôvodnosť aplikácie Obchodného
zákonníka. Odvolací súd len pripomína, že prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku,
ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52
až § 54 OZ. O tom, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, neboli žiadne pochybnosti a v konečnom dôsledku
tomu zodpovedá aj definícia spotrebiteľskej zmluvy, za ktorú sa považuje každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ak ju uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom (predtým porov. § 23a zákona č. 634/1992
Z.z., ktorý za spotrebiteľskú zmluvu označil explicitne aj zmluvu podľa Obchodného zákonníka.

38. Dualistický systém záväzkového práva na Slovensku je určitá anomália medzi právnymi poriadkami
(dve kúpne zmluvy, dvojaká úprava premlčania, dualistická právna úprava uznania dlhu, zmluvných
pokút, dvojaká úprava odstúpenia od zmluvy a pod.). Aplikačná prax síce ukazuje, že aj takýto stav
môže dlhodobo fungovať (od 1.1.1992), avšak niet rozumného dôvodu na skonštatovanie, že na
vadnosť právneho úkonu má dopadať právna úprava regulujúca vzťahy v zásade medzi biznismenmi,
ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva takúto úpravu má a je pre
nepodnikateľov výhodnejšia. (porov. tiež 5MCdo 20/09).

39. Uprednostnenie obchodného práva pred ustanoveniami kódexu o občianskych právach má pre
spotrebiteľov diametrálne odlišné negatívne následky. Podľa obchodného práva pri uznaní dlhu nie
je rozhodujúce, či spotrebiteľ vedel o tom, že dlh je premlčaný (§ 323 ObchZ; (1) Ak niekto písomne
uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania.
Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná. (2) Za
uznanie nepremlčaného záväzku sa považujú aj právne úkony uvedené v § 407 ods. 2 a 3. (3) Uznanie
záväzku má účinky aj voči ručiteľovi.

40. Na rozdiel Občiansky zákonník chráni neinformovanú osobu. Občianske právo umožňuje
spotrebiteľom až v lehote 10 rokov uplatniť právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, ak dodávateľ
konal so zlým úmyslom. Obchodné právo takúto možnosť neupravuje. Obdobné rozdiely so zásadne
odlišnými dôsledkami sa týkajú aj ostatných dualisticky upravených inštitútov súkromného práva a
osobitne aj ručiteľa, ktorý je v podstate odkázaný na aktivitu priameho dlžníka.

41. Pri názore odvolateľa by sa v celej škále dualisticky upravených inštitútov súkromného práva
malo použiť vždy obchodné právo vrátane regulácie inštitútu odstúpenia od zmluvy, s čím sa podľa
odvolacieho súdu zásadne nedá súhlasiť. Spotrebitelia napriek dôvere v objektívne právo zakotvené
v kódexe o občianskych právach by sa museli podrobovať pomerne zložitejšiemu a vzdialenejšiemu
obchodnému právu, ktoré oproti Občianskemu zákonníku zásadne zhoršuje ich postavenie.

42. Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ preto treba podľa názoru odvolacieho súdu vykladať tak, že v prípade
dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije
obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie
spotrebiteľa oproti občianskoprávne úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je dôsledkom transpozície

čl. 8 smernice. Smernica síce neharmonizuje dualistické právne úpravy inštitútov súkromného práva,
no na druhej strane nebráni ani regulácii, akú predstavuje ustanovenie § 54 ods. 1 OZ a ktoré
bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti tomuto zákonu (rozumej Občianskemu
zákonníku, § 54 ods. 1 OZ).

43. Odvolací súd nevidel dôvod na predloženie prejudiciálnej otázky, či sa smernica Rady 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a zásady práva Spoločenstva
týkajúce sa ochrany spotrebiteľa a rovnováhy zmluvných strán majú vykladať v tom zmysle, že
bránia v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného tej právnej úprave, ktorá je určená
predovšetkým pre podnikateľské prostredie a ktorá je v porovnaní s úpravou rovnakých inštitútov v
občianskoprávnom kódexe pre spotrebiteľa nevýhodnejšia.

44. Za nedostatočný na presadenie obchodného práva považuje odvolací súd aj argument, že
rovnaká právna úprava dopadá na obidve strany zmluvného vzťahu. Odvolací súd poznamenáva, že
aj právna úprava v Občianskom zákonníku dopadá na obidve strany v súlade s princípom rovnosti,
no je citlivejšia, zohľadňuje aspekt informovanosti spotrebiteľa, explicitne priznáva rovnaké práva aj
ručiteľovi, garantuje efektívnejšie uplatnenie práva pri plynutí času pri zlom úmysle veriteľa a pod.
Nemožno prehliadnuť pritom fakt, že sú to predovšetkým dodávatelia, ktorí uplatňujú veci na súde. Spory
iniciované spotrebiteľmi sú len veľmi zriedkavé, a preto argument o obchodnom práve a rovnosti ,,pre
všetkých“ je objektívne značne relativizovaný.

45. Iná vec je možnosť dojednania iných dôsledkov odstúpenia, a to priaznivejších pre spotrebiteľa.
Napríklad typickým výhodnejším dojednaním oproti zrušeniu zmluvy od jej začiatku by bolo dojednanie
s cieľom ponechať splácanie nesplatenej časti úverových prostriedkov. Pre spotrebiteľa je výhodnejšie
splácať istinu, ako jednorazovo vrátiť (spravidla už spotrebované) úverové prostriedky. Ustanovenie §
48 ods. 2 OZ teda pripúšťa dohodu aj o inom následku, než je zrušenie zmluvy s účinkami od začiatku
(ex tunc). Odvolací súd preto preskúmal rozsudok aj vo vzťahu ku kvalite súdnej kontroly klauzuly o
odstúpení od zmluvy.

46. Podľa čl. VII. zmluvy bod 1 „veriteľ má právo od zmluvy odstúpiť a požadovať okamžité
splatenie mimoriadneho medziúveru a stavebného úveru vrátane príslušenstva, ak nastane niektorá zo
skutočností uvedených v čl. XIX. Všeobecných podmienok.“

47. Podľa čl. VII. zmluvy bod 6 „odstúpením od tejto zmluvy nezaniká ani právo veriteľa požadovať
zmluvne dohodnuté úroky až do zaplatenia celej pohľadávky.“

48. Podľa čl. VII. zmluvy bod 10 „v prípade odstúpenia od tejto zmluvy sa splatná istina, nezaplatené
úroky a poplatky zúčtujú do jednej sumy, ktorá sa ďalej úročí v súlade s bodom 8. čl. VII. tejto zmluvy.

49. Ako vyplýva zo znenia zmluvnej podmienky o odstúpení, táto zmluvná podmienka nie je vyvážená
a naopak spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Naviac
je nejasná a nezrozumiteľná v kontexte s ostatnými zmluvnými podmienkami a objektívne zhoršuje
postavenie žalovaných spotrebiteľov. Slovami zákona (§ 54 ods. 1 OZ) ide o ,,odchýlenie sa v
neprospech spotrebiteľa“, ktoré jednostranne zvýhodňuje iba veriteľa, zachováva všetky jeho práva.
Veriteľ pritom nielenže zmluvu vytvoril, ale aj právny úkon odstúpenia naplnil, aj keď mal na výber iné
inštitúty súkromného práva.

50. Klauzula o odstúpení nie je ničím iným, ako poistením zachovania všetkých práv veriteľa vrátane
úrokov a poplatkov len s ďalším zvýhodnením, a to o úroky aj za úverové obdobie, ktoré ešte nenastalo.
Dohoda o odstúpení zaväzuje žalovaných platiť úroky aj za obdobie, ktoré má ešte len nastať v
budúcnosti. Splátky obsahujúce úroky boli rozložené aj na obdobie po roku 2009. Teda odstúpením od
zmluvy má veriteľ zachované všetky svoje práva, kým spotrebiteľ žiadne.

51. Spotrebiteľovi v dôsledku odstúpenia zanikajú všetky práva a vzniká len povinnosť jednorazového
plnenia vrátane úrokov a poplatkov, ktoré celé príslušenstvo si veriteľ zúčtuje netransparentným
spôsobom do jednej istiny a ďalej úročí navýšenou sadzbou. Poplatky si sporiteľňa započítala z plnení
už na začiatku právneho vzťahu, už pri prvej splátke. Formulárové znenie zachovania úrokov a dokonca

ich navyšovanie po odstúpení od zmluvy odporuje aj kogentnému ustanoveniu § 517 ods. 2 OZ v
spojení s nariadením vlády č. 87/1995 Z.z., ktoré predpokladá presnú výšku úrokov z omeškania.

52. Na čl. 26 je presný rozpis vkladov žalovaného (I). Ak by sa zobrali do úvahy len vklady 43,12 v
počte 47, tak by išlo spolu o vklad 2.026,64 Eur. Žalobca poskytol žalovaným medziúver 6.638,78.
Rozdiel medzi poskytnutým úverom a vkladmi je 4.612,14 Eur. Žalobca uplatnil v žalobe 5774,00 Eur.
Je teda evidentné, že sporiteľňa uplatňuje aj úroky, a to napriek tomu, že zmluvu zrušila.

53. Znenie klauzuly o odstúpení je navyše rozporuplné, pretože vzápätí v nasledujúcom ustanovení čl.
VIII bod 3 sa už v súvislosti s odstúpením od zmluvy explicitne uvádza ako dôsledok odstúpenia od
zmluvy aj bezdôvodné obohatenie, no nie je jasné ani zrozumiteľné, aký rozsah dopadá po odstúpení
od zmluvy na plnenie zo zmluvy a aký na bezdôvodné obohatenie. Bezdôvodné obohatenie indikuje
protiprávny stav a je plnením odlišným od plnenia zo zmluvy. Opätovne odvolací súd poznamenáva,
že zmluvný formulár vyhotovil žalobca. Na spustenie veľmi vážnych následkov odstúpenia od zmluvy
postačí napríklad exekúcia na drobnú sumu (bod VII 2c zmluvy). V rámci súdnej kontroly zmluvných
podmienok sa musia posudzovať zmluvné podmienky spolu s konzekvenciami vyplývajúcimi s ostatných
zmluvných podmienok (čl. 3 smernice ,,Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 7, nekalosť
zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva
uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky
ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí“.

54. Odvolací súd poznamenáva, že veriteľ naformuloval predĺženie premlčacej doby vo svoj
prospech na 10 rokov (porov. rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica o neprijateľnosti takejto
klauzuly vo veci 61Cb 221/09). Spotrebiteľ podľa toho má podstatne kratšiu dobu. Názory o výlučnej
aplikácii Obchodného zákonníka prakticky vylučujú spotrebiteľa uplatniť práva v objektívnej desaťročnej
premlčacej dobe upravenej v § 107 OZ, a to v prípade zlého úmyslu veriteľa, ktorým sledoval svoje
obohatenie.

55. Paušálne uprednostnenie Obchodného zákonníka by malo na spotrebiteľov nepriaznivé následky
hraničiace až s neprístupnosťou k občianskym právam, ktoré priznáva Občiansky zákonník na rozdiel
od Obchodného zákonníka.

56. Judikatúra Súdneho dvora bráni, aby súd žalobcovi upravoval neprijateľnú zmluvnú podmienku do
akceptovateľného znenia (C-618/10, cit. ,,Článok 6 ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle,
že mu odporuje právna úprava členského štátu, akou je článok 83 legislatívneho dekrétu 1/2007 o
prepracovaní všeobecného zákona o ochrane spotrebiteľov a užívateľov a ďalších doplňujúcich zákonov
(Real Decreto Legislativo 1/2007 por el que se aprueba el texto refundido de la Ley General para
la Defensa de los Consumidores y Usuarios y otras leyes complementarias) zo 16. novembra 2007,
ktorá vnútroštátnemu súdu umožňuje v prípade, že rozhodne o neplatnosti nekalej podmienky, ktorá je
súčasťou zmluvy uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, doplniť uvedenú
zmluvu tým, že zmení obsah tejto podmienky“.

57. Odvolací súd sa stotožňuje s prvostupňovým súdom o nejasnosti zmluvnej podmienky o
odstúpení, ktorá predpokladá zúčtovanie poplatkov bez ich konkretizácie. Dodatočné vysvetlenie
podstaty poplatkov neodstraňuje nedostatok určitosti tejto zmluvnej podmienky. Zmluvné ustanovenia
musia byť určité a zrozumiteľné.

58. Tunajší súd len v inom zložení už judikoval definíciu neprijateľnej zmluvnej podmienky a
takou sa rozumie aj netransparentné, či neurčité zmluvné ustanovenie; cit. z rozsudku vo veci
18Co 109/2011 ,,Odvolací súd zastáva názor, že neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka,,
ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany, hrubú nerovnováhu. Znaky
neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná
sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s „ratio
legis“ zákonného ustanovenia, podľa ktorého bola dojednaná (napr. úroky z omeškania nad limit podľa
nar. vl. 87/1995 Z.z.). Za neprijateľnú považuje odvolací súd aj zmluvnú podmienku, ktorá vyjadruje
finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie,, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v
skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s
poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch)“.

59. Argument, že ustanovenie § 369 ods. 1 in fine Obchodného zákonníka odôvodňuje záver, že
zákonodarca nepočítal s kogentnosťou Občianskeho zákonníka en bloc a že explicitne vybral
vzťahy s cieľom ich podradenia občianskoprávnej úprave, odvolací súd považuje za nedôsledný.
Ustanovenie § 369 ods. 1 in fine Obchodného zákonníka nijako nepodporuje takéto argumenty, a
to ani logickým ani systematickým výkladom. Odvolací súd poukazuje na výklad zákonodarcu k ust. §
369 ods. 1 Obchodného zákonníka (novela vykonaná zákonom č. 454/2008 Z.z.). Z dôvodovej správy,
cit. ,,Postavenie spotrebiteľa nemôže byť rozdielne s ohľadom na režim zákona, ktorý zvolí spravidla
dodávateľ (podnikateľ) v typovej zmluve....

60. Už pred spresnením úpravy v § 369 Obchodného zákonníka prevažovali názory, že na spotrebiteľské
veci majú dopadať ustanovenia o úrokoch z omeškania upravené v § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka
a bolo problematické si čo len predstaviť, že nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z. by nemalo regulovať
spotrebiteľské veci ako typické občianskoprávne vzťahy. Preto sa novelizácia ustanovenia § 369
Obchodného zákonníka vnímala len ako snaha zákonodarcu usmerniť a zjednotiť aplikačnú prax a nie
zmeniť právny stav.

61. Zástancovia favorizovania obchodnoprávnej úpravy presadzujú obchodnoprávnu úpravu odstúpenia
od zmluvy aj s poukazom na ust. § 5 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (nahradený
zákonom č. 129/2010 Z.z.).

62. Odvolací súd však poukazuje na to, že uvedené ustanovenie presne odkazuje v súvislosti s
odstúpením od zmluvy nie na Obchodný zákonník, ale na § 48 Občianskeho zákonníka (ide o zákonný
dôvod odstúpenia od zmluvy spojený s viazanou zmluvou o predaji produktu). Je to evidentné z
odkazovej poznámky pod čiarou (cit. zo zákona č. 258/2001 Z.z. (9) § 48 Občianskeho zákonníka).
Zákonodarca neodkázal na ustanovenia Obchodného zákonníka, aj keď spotrebiteľskými úvermi sú aj
úvery ako absolútne obchody.

63. Odvolací súd preto odmieta názor žalobcu, podľa ktorého na predmetnú spotrebiteľskú vec v časti
o vadnosti právneho úkonu (odstúpenie od zmluvy) nedopadá právna úprava občianskeho práva, ale
obchodného práva.

64. Prvostupňový súd rozhodol vo výroku vecne správne, ak žalobcovi priznal len nesplatenú časť
úverových prostriedkov. Odvolací súd sa stotožňuje aj s dôvodmi priznania úrokov z omeškania od 6.
6. 2009 vzhľadom na uplynutie lehoty na plnenie k 5. 6. 2009 podľa výzvy žalobcu (§ 563 OZ). Preto
odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

65. Žalobca navrhol pripustiť dovolanie. Podľa žalobcu sa na ručiteľa nevzťahujú normy
spotrebiteľského práva.

66. Odvolací súd vo svetle záverov ústavného súdu (I. ÚS 402/2013) a s poukazom na
viaceré rozhodnutia tunajšieho súdu nepovažuje už otázku favorizovania Občianskeho zákonníka v
dualistickom režime za zásadnú právnu otázku. Vzhľadom na názor žalobcu je však dôvodné, aby
predmetom rozhodovania dovolacieho súdu bola otázka, či a do akej miery dopadajú na zabezpečovacie
inštitúty normy spotrebiteľského práva.

67. V tomto smere je odvolací súd toho názoru, že vzťahy ohľadne zabezpečenia splnenia dlhu majú k
hlavnému záväzku subsidiárnu povahu a sú od hlavného záväzku závislé. So zánikom dlhu zaniká aj jeho
zabezpečenie. Vzťah subsidiarity (podpory) zároveň determinuje aj povahu zabezpečovacích inštitútov
ako inštitútov, ktoré len dopĺňajú hlavný záväzok a nijako nemenia jeho podstatu. Bolo by aj nelogické
vzhľadom na podpornú povahu zabezpečenia, aby zabezpečovacie prostriedky mali iný režim regulácie
ako hlavný záväzok a platí to aj vo vzťahu k normám spotrebiteľského práva (porov. uznesenie NS SR
vo veci 6MCdo 4/2012, cit. ,, pre určenie povahy ručiteľského záväzku je podstatné to, akej povahy
je hlavný záväzkový vzťah“; odvolací súd poznamenáva, že síce rešpektuje názor najvyššieho súdu,
ale z vyššie opísaných dôvodov sa nestotožňuje so závermi ohľadne plošného uprednostnenia noriem
obchodného práva bez detailného skúmania výhodnosti práva dopadajúceho na konkrétnu zmluvnú
klauzulu. V uvedenej veci najvyššieho súdu išlo o odlišný skutkový a právny stav medzi ručiteľom a
priamym dlžníkom v snahe presadiť spravodlivosť a právo ručiteľa na náhradu plnenia; C2C).

68. Na viacerých miestach zákon explicitne priznáva osobám zabezpečujúcim splnenie dlhu rovnakú
mieru ochrany ako priamemu dlžníkovi (porov. § 548 ods. 2 ,,Ručiteľ môže proti veriteľovi uplatniť všetky
námietky, ktoré by mal proti veriteľovi dlžník“). Odvolací súd nevidí žiadny dôvod na vylúčenie osôb,
ktoré sú subjektmi vzťahov vzniknutých zo zabezpečenia splnenia hlavného dlhu z pôsobnosti noriem
spotrebiteľského práva. Vzhľadom na zásadne odlišný právny názor žalobcu odvolací súd na túto právnu
otázku pripustil dovolanie.

69. V odvolacom konaní úspešní žalovaní nepodali návrh na priznanie náhrady trov konania, a preto sa
im trovy nepriznali (§ 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.