Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 10, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/525/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2509205876
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2509205876.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a sudcov Mgr.

Fedora Benku a Mgr. Renáty Gavalcovej, v právnej veci navrhovateliek: 1/ B. W., nar. XX.XX.XXXX,
bytomA.XXX,B.,2/N.M.,rod.W.,nar.XX.XX.XXXX,bytomO.M.N.XXXX/XX,Q.C.A.,obezastúpené
splnomocnencom: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporkyniam:
1/ K. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXX/XX, B., 2/ I. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom V I. XXXX/X, M. X
H., Česká republika, obe zastúpené: JUDr. Ruženou Bubenčíkovou, advokátkou, Kollárova 8, Trnava,
o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní navrhovateliek proti rozsudku Okresného
súdu Piešťany, zo dňa 20. marca 2014, č.k. 9C/170/2009-483, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním zamietol návrh navrhovateliek s tým, že o
náhrade trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. Z odôvodnenia
rozsudku vyplynulo, že navrhovatelia sa návrhom doručeným súdu prvého stupňa dňa 08.06.2009
domáhali určenia, že B. W., nar. XX.XX.XXXX a A. W., nar. XX.XX.XXXX, ktorý zomrel XX.XX.XXXX,
boli ku dňu smrti A. W. ako manželia bezpodielovými vlastníkmi nehnuteľností v obci B., katastrálne
územie B., parc. č. 1774/43- záhrada o výmere 873 m2, parc.č. 1774/195- zastavané plochy a nádvoria
o výmere 28 m2 a parc.č. 1774/105 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 576 m2. Pôvodne

bol v konaní navrhovateľom 2/ A. W. - manžel navrhovateľky 1/, ktorý dňa XX.XX.XXXX, teda po
začatí konania, zomrel. Z obsahu osvedčenia o dedičstve zo dňa 02.02.2010, sp.zn. 6D 821/2009 súd
mal preukázané, že dedičmi po zomrelom sú navrhovateľka 1/ manželka a navrhovateľka 2/ dcéra.
Pôvodne bola v konaní odporkyňou X. V., rod. T., nar. XX.XX.XXXX, ktorá zomrela po začatí konania
dňa XX.XX.XXXX. Z obsahu osvedčenia o dedičstve sp.zn. 6D/186/2012 zo dňa 14.09.2012 mal súd
preukázané, že zákonnými dedičmi po X. V. sú terajšie odporkyne K. V. a I. N.. V priebehu odvolacieho
konania navrhovateľky navrhli zmenu žalobného petitu, ktorú odvolací súd pripustil, tak že predmetom

konania je určenie, že nehnuteľnosti parc. č. 1774/43, parc. č. 1774/195 a parc. č. 1774/105, ktoré sú
situované v obci B., katastrálne územie B., patria do dedičstva po A. W., ktorý zomrel XX.XX.XXXX,
naposledy bytom A. XXX, B. a to v podiele 1/2 a určenie, že B. W. je podielovou spoluvlastníčkou
nehnuteľností parc. č. 1774/43, parc. č. 1774/195 a parc. č. 1774/105, v katastrálnom území B., v podiele
1/2. Navrhovateľky sa určenia vlastníckeho práva domáhali z dôvodu, že predmetné nimi špecifikované
nehnuteľnosti vznikli ako parciálna časť rozdelením pôvodného pozemku parcely číslo 1774, z ktorej
bola neskôr utvorená parc. č. 1774/43,z ktorej boli následne vyčlenené parcely číslo 1774/105 a

č. 1774/195. Pôvodná parcela č. 1774 bola konfiškovaná Dr. A. K. podľa nariadenia č. 104/1945
Zb.. Pri miestnom národnom výbore v obvode ktorého bol pôdohospodársky majetok skonfiškovaný
bola vytvorená miestna roľnícka komisia, ktorá vypracovala prídelový plán na stavebné pozemky zo
skonfiškovaného majetku Dr. K.. Týmto prídelovým plánom bola parc. č. 1774/43 pridelená prídelcomW. N. a jeho manželke X.. Prídelový plán bol schválený, prekontrolovaný správou poľnohospodárskeho
a lesného hospodárstva rady Krajského národného výboru v Nitre. V roku 1957 manželia N. odpredali
nehnuteľnosti manželom W., teda navrhovateľke 1/ a jej t.č. nebohému manželovi, ktorí si na pozemku

postavili dom číslo súpisné XXX, na základe stavebného povolenia vydaného 29.12.1964. V roku 1968
im bolo vydané povolenie dom užívať. V súčasnosti je stavba vedená na parcele č. 1774/105 a na
parcele č. 1774/195 je postavená garáž. Odporkyne s návrhom nesúhlasili, uviedli, že ich právna
predchodkyňa pôvodná odporkyňa X. V. mala pozemok, parcelu č. 1774/11 nadobudnúť prechodom
od právnych predchodcov rodičov W. a X. T. titulom dedenia, pričom vlastníctvo rodičov k pozemku

pôvodná odporkyňa dokazovala prídelovou listinou vydanou 23.08.1962 pre W. T. a jeho manželku X..
Navrhovatelia namietali, že v čase vydania prídelovej listiny v roku 1962 rodičia pôvodnej odporkyne
už nežili. Vydaniu prídelovej listiny malo predchádzať správne konanie. Podľa procesných zásad toto
nemohlo byť vedené s mŕtvymi účastníkmi. K doručeniu prídelovej listiny účastníkom správneho konania
takisto nemohlo dôjsť pretože boli mŕtvi. Navrhovatelia tvrdia, že uvedená prídelová listiny ex lege
neexistuje, nevyvoláva ani predpokladané právne účinky. Navrhovateľky tiež zastávali názor, že ak

by aj vznikli spory ohľadom prevodu či prechodu vlastníckeho práva na nich, nemalo by to vplyv na
súčasný stav, lebo je možné založiť vznik ich vlastníckeho práva k pozemku titulom vydržania. Sú
presvedčené, že k nadobudnutiu vlastníctva právnymi predchodcami prišlo priamo ex lege najneskôr k
01.01.1959, t.j. uplynutím 10 ročnej vydržacej doby, ale najneskôr k vydržaniu došlo ku dňu účinnosti
zákona č. 509/1991 Zb., keďže ani odovzdanie predmetných nehnuteľností do užívania JRD nemohlo

ovplyvniť ich vydržanie. Navrhovateľky sú presvedčené, že zo strany právnych predchodcov boli
splnené všetky zákonom požadované predpoklady k vydržaniu. Súd prvého stupňa vec právne posúdil
podľa ustanovenia § 80 písm. c) O.s.p., podľa § 18 ods. 2,3 zákona č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých
vlastníckychvzťahovknehnuteľnostiamúčinnéhok11.06.1992,podľa§70ods.1Katastrálnehozákona,
podľa § 1 ods. 1, § 19 ods. 1, 3 nariadenia č. 104/1945 Zb. SNR, podľa § 72 ods. 1, 2 vládneho

nariadenia č. 8/1928 Zb., podľa § 115 Zákona č. 141/1950 Zb. účinného od 01.01.1951, podľa § 116
ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného od 01.01.1951. Po vykonanom dokazovaní vo veci súd prvého
stupňa zistil z obsahu prídelového plánu na stavebné pozemky, že W. N. a manželke X. bol pridelený
stavebný pozemok, parcela číslo 1774/43. Čestným prehlásením X. N. zo dňa 22.09.1994 mal súd
preukázané, že s manželom predali v roku 1957 stavebný pozemok číslo 1774/43 manželom A. a B.

W. za kúpnu cenu 4.500,- Kčs. ONV v Hlohovci rozhodnutím zo dňa 26.04.1968 povolil manželom
W. užívať rodinný dom v B. postavený na parcele číslo 1774/43 na základe stavebného povolenia z
29.12.1964. Obecný úrad B. vydal rozhodnutie o udelení súpisného čísla A. W. a manželke B. k domu
na parcele číslo 1774/43 na A. ulici v B. dňa 21.07.1995. Z obsahu výpisov katastra nehnuteľností
pre katastrálne územie B. mal súd preukázané, že k parceliam číslo 1774/43, 1774/105 a 1774/195

nie je založený list vlastníctva. Podľa vyjadrenia navrhovateľky 1/ v čase, keď kupovali pozemok s
nebohým manželom od manželov N. bola iná doba. Pri kúpe nehnuteľností nešli pozerať na kataster
kto je uvedený ako vlastník predávanej parcely. Majú za to, že to nie je bežná požiadavka pre bežného
človeka. Ľudia na MNV im povedali, že môžu stavať, dali im rozhodnutia a stavebné povolenie a
oni týmto orgánom verili. Preto si myslia, že je neprimeranou požiadavkou na tú dobu (obdobie kúpy

pozemku) aby si na katastri preverovali zápisy. Z kópie z mapy pôvodného určeného operátu vyplýva,
že je na nej zakreslené rozdelenie pôvodnej E parcely č. 1774 na podlomenia 1774/1 a 1774/2 ale
do pozemnoknižnej vložky ani do parcelného protokolu toto rozdelenie nebolo zapísané. PKV č. 139
bola vedená bez podlomenia až do roku 1963. Parcela E č. 1774/11 vznikla na základe č.d. 504/1963.
Identifikáciu pôvodnej E parcely 1774 vedenej v PKV č. 139 tvorí v podstate prídelový geometrický plán

č. 64/1946 z 26.08.1946, v ktorom je táto parcela zlúčená s ďalšími parcelami a nanovo rozdelená na
prídelové parcely. Parcela č. 1774/11 v čase konfiškácie v roku 1948 ešte v písomnej forme neexistovala,
podľa zápisu z PKV č. 139 vznikla až na základe geometrického plánu zo dňa 11.10.1962. V konaní
vedenom na OS Trnava pod sp.zn. 20C/133/95 sa ako predbežná otázka riešil spôsob nadobudnutia
parcely číslo 1774/11 do vlastníctva rodičov pôvodnej odporkyne. V tomto konaní bol vypracovaný

znalecký posudok, z ktorého vyplýva, že ešte v roku 1946 došlo k rozčleneniu parcely číslo 1774.
Dňa 26.08.1946 bol vyhotovený geometrický plán Ing. T., ktorým bola rozdelená parcela č. 1774 v
katastrálnom území B., tento plán slúžil ako technický podklad pre vydanie výmerov o vlastníctve
pôdy. V tomto geometrickom pláne je ako posledná prídelová parcela uvedená parcela číslo 1774/42.
Predseda bývalého MNV B. M. znalcovi potvrdil, že prídelové listiny k parceliam 1774/45-69 neboli

vystavené. Parcely č. 1774/43 - 1774/69 boli vymerané asi v roku 1954 - 1955 neodborne miestnou
komisiou, v snahe pomôcť stavebníkom, žiadateľom o výstavbu rodinných domov a JRD uvoľnilo pre
značný záujem na účely výstavby časť družstevného bloku. Tieto pozemky boli zamerané až v roku
1963. Prídelové listiny sa vydávali až potom, čo konkrétny občan predložil doklad o zaplatení úhrady.Z obsahu listu, ktorým Západoslovenský krajský národný výbor odpovedal bratovi pôvodnej odporkyne
zo dňa 07.05.1965 vyplýva, že Západoslovenský krajský národný výbor oznámil, že po úmrtí právneho
predchodcu pôvodnej odporkyne boli pozemky prevedené na dedičov, z celkovej výmere 6 hektárov bolo

3,30hektárovnastavebnépozemky,naktorýchbolovybudovaných22domov,pričomvlastníctvonebolo
majetkovo právne usporiadané. Chyby sa dopustilo bývalé ONV v Hlohovci, keď vydalo stavebníkom
rozhodnutie o prípustnosti k stavbe bez toho, že by vyžadoval preukázanie vlastníctva k pozemkom.
Išlo o pozemky v užívaní JRD, ktoré vydávalo súhlas na zastavanie pozemku, pričom takýto súhlas
v skutočnosti mohol vydať W. T. alebo dedičia po ňom. Odporkyne trvali na tom, že navrhovateľky

nemohli získať vlastnícke právo k parcele vydržaním. V posudzovaní dobromyseľnosti žiadali prihliadať
aj na ROEP robený v roku 1989, z ktorého vyplýva, že už vtedy sa navrhovateľky resp. ich právny
predchodcovia museli dozvedieť, že nie sú vlastníkmi parcely. Navrhovateľky v konaní preukazujú, že
navrhovateľka 1/ s manželom nadobudli vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam kúpou stavebného
pozemku od manželov N. a ak by nešlo o platný nadobúdací titul, tak vydržaním. Bremeno tvrdenia
a dôkazné bremeno na strane odporkýň spočívalo v popretí vlastníckeho práva navrhovateliek, resp.

ich právnych predchodcov, pretože ich právna predchodkyňa X. V. je vedená ako vlastníčka uvedených
nehnuteľností od roku 1963. Navrhovateľky označili prídelovú listinu zo dňa 23.08.1962 vydanú pre
rodičov pôvodnej odporkyne ako nulitný správny akt. Súd prvého stupňa sa s týmto tvrdením vyporiadal
ako s predbežnou otázkou. Nulitným aktom je správny akt vydaný absolútne vecne nepríslušným
správnym orgánom, pričom súd mal preukázané, že prídelová listina bola vydaná príslušným správnym

orgánom (Okresným národným výborom v Trnave, odbor pôdohospodárstva na základe skôr vydanej
prídelovej listiny podpísanej samotným prezidentom). Všeobecný súd nie je oprávnený skúmať vecnú
správnosť listiny a preto súd vyhodnotil prídelovú listinu ako platnú. Súd bral do úvahy i to, že otec
pôvodnej odporkyne, ktorému bol pozemok parcela č. 1774/11 v roku 1945 pridelený, tento dal do
JRD, čím mu odpadla povinnosť zaplatiť prídelovú cenu. Po jeho smrti pôvodná odporkyňa žiadala

parcelu od JRD vydať, preto jej vznikla povinnosť zaplatiť prídelovú cenu. Súd mal preukázané, že
túto zaplatila dňa 23.08.1962 vo výške 12.742,- Kčs. V zmysle ustanovenia § 80 písm. c) O.s.p. súd
dospel tiež k záveru, že navrhovatelia majú naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože
rozhodnutie súdu v tejto otázke je aj podkladom pre uskutočnenie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností.
Vydržanie je jedným zo spôsobov pôvodného nadobudnutia vlastníckeho práva. V prípade splnenia

zákonom určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona. Nevyžaduje sa k tomu žiadne
rozhodnutie štátneho orgánu. Keďže právnym následkom vydržania je nadobudnutie vlastníckeho práva
priamo zo zákona, treba pri uplatňovaní inštitútu vydržania rozlišovať jednotlivé obdobia platnosti
právnych úprav, ktoré účinky vydržania upravovali odlišne. Ak teda neboli splnené všetky podmienky
k nadobudnutiu vlastníckeho práva podľa platného Občianskeho zákonníka v danom období, nie je

na mieste posudzovať ich splnenie podľa neskoršie platných právnych predpisov, aj keby to bolo pre
domnelého nadobúdateľa priaznivejšie. Treba vychádzať z toho, že pri pochybnostiach sa predpokladá
že držba je oprávnená. Súd pri posudzovaní vydržania vychádzal z vyjadrení účastníkov, svedkov,
skúmal pri ktorých svojich tvrdeniach ohľadom začiatku užívania pridelenej parcely, či dobromyseľnosti,
uniesli navrhovateľky dôkazné bremeno. Navrhovateľky uviedli, že prídelcovia W. N. a manželka X.

vstúpili do držby k spornému pozemku najneskôr k 31.12.1948 z dôvodu, že do konca tohto roku
dochádzalo k prideľovaniu pozemkov. Neuniesli dôkazné bremeno vo svojom tvrdení, že prídelcovia
začali spornú parcelu užívať práve v roku 1948, preto súd začiatok trvania držby ani neodvíjal od
tohto roku. Prvým preukázateľným dôkazom svedčiacim o tom, že prídelcovia na pozemku na A.
ulici začali niečo robiť, je čestné vyhlásenie X. N., že v roku 1957 s manželom pozemok predali A.

W. a manželke B.. Preto si súd aj ustálil práve rok 1957 ako rok, kedy vstúpili navrhovateľka 1/ s
manželom do držby. Súd sa zaoberal vzhľadom na predmet sporu podporne aj tým, akým spôsobom
štát v rokoch 1945 - 1947 nadobudol nehnuteľnosti. Pokiaľ totiž štát nadobudol pôdu záberom, resp.
vykúpil v rámci novej pozemkovej reformy a ktorý prerozdelil na základe zákona č. 142/1947 (záborový
zákon) prideľoval pôdu prídelovou listinou. Pokiaľ ale nadobudol pôdu konfiškovaním na základe

nariadenia č. 104/1945 Zb. mohol ju prideliť do vlastníctva fyzických osôb len výmerom vydaným
povereníctvom poľnohospodárstva a pozemkovej reformy. Ďalej skúmal otázku dobromyseľnosti držby
a skutočnosť, či bola splnená podmienka nepretržitej držby 10 rokov. Dobrá viera zaniká v okamžiku,
kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu
vec podľa práva patrí. V súvislosti s poukazom odporkýň, že v minulosti ich právna predchodkyňa už

viedla spory voči iným osobám bývajúcim na A. ulici v B. bola úspešná a bolo to známe. Súd má
za to, že pôvodná odporkyňa v konaní nijakým spôsobom nepreukázala, že jej spor s inou fyzickou
osobou sa aktívnym spôsobom dotkol navrhovateľky 1/ a jej manžela a teda že by sa tak dozvedeli o
pochybnostiachspredmetnýmvlastníctvom.Zprídelovéhoplánuktorýmbolaparcelapridelenáprávnympredchodcom navrhovateliek vyplýva, že došlo k skonfiškovaniu majetku bývalého vlastníka Dr. K.
v katastrálnom území B. a tento prídelový plán bol vypracovaný v spolupráci s Miestnym národným
výborom Madunice, Okresným národným výborom Hlohovec a prekontrolovaný Krajským národným

výborom v Nitre, pričom podielový plán podliehal i schváleniu JRD v Maduniciach. Pre prídelcov bol
vytvorený stavebný pozemok parcela č. 1774/43. Prídelcovia N. tento predali v roku 1957 za kúpnu
cenu, ktorú im kupujúci vyplatili a následne na základe stavebného povolenia z 29.12.1964 začali s
výstavbou rodinného domu. V čase pridelenia predmetných nehnuteľností prídelcom N. vlastníctvo
k týmto pozemkom bolo v pozemnoknižnej vložke vedenej na pôvodného vlastníka s tým, že na

základe vládneho nariadenia č. 50/1945 Zb. bola na predmetné pozemky zriadená národná správa.
V danom prípade nedošlo k nadobudnutiu nehnuteľností právnym úkonom medzi fyzickými osobami
ale predmetné nehnuteľnosti boli fyzickým osobám priamo prideľované štátnym orgánom na základe
prídelového plánu. Nadobúdatelia týchto pozemkov mohli na základe vonkajších objektívnym okolností
nadobudnúť dôvodné presvedčenie o tom, že im nehnuteľnosti boli pridelené rozhodnutím príslušných
orgánov. Neboli tu žiadne dôvodné pochybnosti ktoré by im nadobudnutie a v dobrej miere pri ich užívaní

ako vlastných mali brániť. Z vložky pozemkovej knihy súdu vyplýva, že sporná parcela bola pôvodne vo
vlastníctve fyzickej osoby grófa K., na základe vládneho nariadenia č. 50/45 bola na predmetné pozemky
zriadená národná správa, už v konaní vedenom na súde pod sp.zn. 20C/133/1995 bolo preukázané,
že v zmysle nariadenia 104/1945 Zb. boli tieto nehnuteľnosti pridelené W. a X. T.. V prídelovej listine
pre W. a X. T. bolo konštatované, že prídelca nadobúda vlastnícke právo dňom odovzdania pridelených

nehnuteľností do držby. I keď prídelová cena nebola manželmi T. zaplatená už pri pridelení nehnuteľností
ale zaplatila ju až pôvodná odporkyňa 24.08.1962 v zmysle nariadenia č. 104/1945 Zb. sa manželia T.
stali nadobúdateľmi vlastníckeho práva už dňom odovzdania týchto nehnuteľností do držby. Z hľadiska
subjektívnej vedomosti právnych predchodcov navrhovateľov o tom, či mohli predmetné nehnuteľnosti
nadobudnúť na základe prideľovacej právomoci MNV bolo dôležité, že nehnuteľnosť bola v čase jej

prideľovania v pozemkovej knihe naďalej vedená na pôvodného vlastníka grófa K. s tým, že mu bola
skonfiškovaná. Vlastnícke právo manželov T. zaevidované nebolo. Na základe týchto skutočností súd
dospel k záveru, že manželia W. N. a jeho manželka X. mohli byť ako aj následne po kúpe manželia
W. v čase ich uchopenia držby dobromyseľní, že im pozemok patrí. Vlastnícke právo nebohej X. V.
bolo zapísané do evidencie nehnuteľností až v roku 1963 na základe dedenia. Nebohá X. V. v konaní

nepreukázala, že by právnym predchodcom navrhovateliek túto skutočnosť oznámila, že by ich žiadala
o zaplatenie ceny za predmetné nehnuteľnosti, resp. o vydanie jej vlastníctva. V súvislosti s otázkou
dobromyseľnosti a obvyklej opatrnosti prídelcov a následne kupujúcich súd vychádzal z toho, že
prídelcovia manželia N. mali vlastne k dispozícii prídelový plán na parcelu č. 1774/43, kupujúci mali k
dispozícii kúpnu zmluvu z roku 1957, stavebné povolenie zo dňa 29.12.1964, rozhodnutie o povolení

užívať dom zo dňa 26.04.1968. Súd ďalej prihliadal na to, že X. V. bola od roku 1963 v katastri zapísaná
už ako vlastníčka nehnuteľnosti. Navrhovatelia sa v konaní bránili tým, že nevedeli, že nehnuteľnosť
patrí X. V.. Aj keď súd zoberie do úvahy skutočnosť, že išlo o jednoduchých ľudí, zastáva názor, že
overenie si vlastníctva osoby, ktorá im predávala pozemok ako i zapísanie si vlastníctva k postavenému
domu patrí k bežnej opatrnosti a ochrane svojho vlastníctva. Súd vychádzal z myšlienkového pochodu,

že ak osoba vlastní dom, chce mať o tom i písomný doklad vystavený štátnym orgánom. Preto pokiaľ by
manželia W. aj nie hneď po kúpe pozemku, či v roku 1964 po vydaní stavebného povolenia resp. v roku
1967 po postavení domu žiadali na list vlastníctva zapísať postavený dom, zistili by, že je tu problém
s parcelami. Preto súd dospel k záveru, že navrhovateľka 1/ aj s manželom prestali byť vzhľadom
na všetky už vyššie opisované skutkové okolnosti objektívne dobromyseľní práve v roku 1963. Teda

ak nie skôr, najneskôr v roku 1963 sa pri náležitej opatrnosti mohli manželia W. prvý krát dozvedieť,
že nie sú vlastníkmi pozemku, na ktorom chceli stavať dom. Súd posúdil náležitú opatrnosť i v tom,
že pokiaľ by pri kupovaní parcely č. 1774/43 preverili vlastníctvo predávajúcich, resp. po postavení si
rodinného domu dali na kataster zapísať vlastníctvo k domu, dozvedeli by sa o spornosti vlastníctva.
Dobrá viera zaniká v okamžiku, keď sa držitelia zoznámia so skutočnosťami, ktoré objektívne museli

vyvolať pochybnosť o tom, že nehnuteľnosť im patrí. Súd mal za to, že navrhovateľka 1/ s nebohým
manželom A. W. nedržali sporné pozemky ani na základe ospravedlniteľného omylu preto tu nejde ani o
putatívny omyl. Pri aplikácii stredného Občianskeho zákonníka a zistení, že nie sú splnené podmienky
v zmysle § 115, 116 Občianskeho zákonníka z roku 1950, súd dospel k záveru, že manželia N. boli v
oprávnenejdržbevroku1957,kedypredávalipozemoknavrhovateľom.Následnetítoprikúpevstúpilido

oprávnenej držby, stratili dobromyseľnosť v roku 1963. Tým nebola splnená podmienka zákonnej dĺžky
dobromyseľnej držby a v oprávnenej držbe nemohla po smrti A. W. pokračovať ani jeho dcéra. Preto
navrhovateľky nemohli nadobudnúť vlastníctvo k sporným parceliam vydržaním a súd prvého stupňa
preto ich návrh zamietol.Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa v zákonom určenej lehote podali odvolanie navrhovateľky.
Uviedli, že nesprávnosť súdom vykonaného posúdenia veci spočíva v tom, že súd považoval za

bežnú normálnu opatrnosť zapísanie vlastníckeho vzťahu do príslušnej evidencie. Účinnosťou zákona
č. 141/1950 Zb. sa od 01.01.1951 narušila konštitutívnosť pozemkových kníh. Vlastnícke právo viac
nevzniká zápisom do pozemkovej knihy, ale už od momentu právoplatnosti príslušnej zmluvy. Zápis
do pozemkovej knihy sa u fyzických osôb vykoná len na návrh strán. Pre nadobudnutie vlastníckeho
práva k domu ako aj pozemkom preto nebolo potrebné vykonať žiadny zápis v evidencii. Ak by si

však právny predchodcovia aj boli dali zapísať vlastnícke právo k domu do pozemkovej knihy, resp.
boli by preverovali vlastnícke právo pri kúpe pozemkov, nemohli by získať kvalifikovanú pochybnosť
o svojom vlastníctve a to preto, lebo zápisy v pozemkovej knihe nebolo potrebné vykonávať za
účelom prevodu. Prvostupňový súd dospel k záveru o strate dobromyseľnosti len na základe toho,
že žalobkyňa v 1/ rade a jej manžel by sa hypoteticky mohli dozvedieť o zmene zápisu vlastníctva
resp. o nezrovnalostiach vo vlastníctve. Dobrá viera zaniká v okamžiku, keď sa držitelia zoznámia

so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že im nehnuteľnosť patrí.
Navrhovateľka 1/ a jej manžel boli vždy presvedčení, že pozemky a dom riadne nadobudli a že boli
naplnené všetky zákonné predpoklady na nadobudnutie vlastníckeho práva, keď v čase nadobudnutia
právna úprava nevyžadovala zápis v evidencii. Dobromyseľnosť právnych predchodcov navrhovateliek
resp. navrhovateľky 1/ nebola pretrhnutá až do roku 1994, kedy bola v obci uskutočňovaná plynofikácia

a v danom čase však už nepochybne nadobudli vlastnícke právo a to k 01.01.1992 podľa novely O.z. č.
509/1991. Takisto doručovací list s podtitulom pozvanie na šetrenie vlastníckych vzťahov pre komplexné
založenie evidencii nehnuteľnosti z 28.09.1989 nie je dôkazom straty dobromyseľnosti držby právnych
predchodcov navrhovateliek. Z tohto listu nie je zrejmé, akej nehnuteľnosti sa má týkať, je tam len
uvedené že ide o obec B., A. ulica. Nie je zrejmý obsah pozvania, teda či po kvalitatívnej stránke

bolo toto pozvanie schopné narušiť dobromyseľnosť držby pozemkov. V pochybnostiach sa pri držbe
vždy prezumuje jej dobromyseľnosť. Podľa platnej občianskoprávnej úpravy (od novelizácie vykonanej
zákonom č. 509/1991 Zb. s účinnosťou od 01.01.1992) sa oprávnený držiteľ stáva vlastníkom veci, ak
ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov ak ide o hnuteľnosť a po dobu desiatich rokov ak ide
o nehnuteľnosť (§ 143 ods. 1 O.z.). Pri aplikovaní tejto právnej úpravy je nutné dospieť k záveru, že

navrhovateľka 1/ a právny predchodca žalobkýň sa stali vlastníkmi nehnuteľností vydržaním a to dňa
01.01.1992. Navrhli preto rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a návrhu v celom rozsahu vyhovieť.

Odporkyne v písomnom vyjadrení poukázali na rozsudok NS SR 5Cdo 49/2010, rozsudok NS ČR 22
Cdo 490/2001. Uviedli, že v konaní bolo preukázané, že manželia W. si neoverili, či predávajúci manželia

N. sú vlastníkmi predávanej nehnuteľnosti. Takéto konanie sa klasifikuje ako neospravedlniteľný omyl.
Vo svetle vyššie citovaných rozsudkov je neospravedlniteľná nevedomosť ustanovenia Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého bola pre kúpnu zmluvu potrebná písomná forma. Neospravedlniteľné je
aj nekonanie manželov W. ohľadne zápisu vlastníckeho práva k domu do príslušnej evidencie
nehnuteľností. Okrem vlastníckeho práva k tomu bolo potrebné do evidencie nehnuteľností zapísať aj

zmenu charakteru pozemku, keď v časti pozemku, na ktorej bol dom postavený sa už nejednalo o
ornú pôdu, ale o zastavanú plochu a v ostatnej časti pozemku sa jednalo o záhradu. V roku 1989 v
rámci údržby - II. etapy komplexného zakladania vlastníckych vzťahov (ROEP) manželia W. spoľahlivo
zistili, že k predmetnej parcele nemajú vlastnícky vzťah. Dôkazom toho je listina katastrálneho odboru
Okresného úradu Hlohovec - výkaz zmien za rok 1989 kde je uvedené, že pozemky v užívaní A. W. a

B. sú majetkovoprávne neusporiadané. Pri poznámke sa nachádza podpis navrhovateľky 1/.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - účastník
konania proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento právny prostriedok prípustný, preskúmal napadnutý
rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania podľa

§ 212 ods. 1 O.s.p., postupom podľa ustanovenia § 214 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateliek nie je dôvodné, nakoľko rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp.zn. 9C/170/2009 je určenie, že
nehnuteľnostiparc.č.1774/43záhradyovýmere873m2,parc.č.1774/195zastavanéplochyanádvoria

o výmere 28 m2, parc. č. 1774/105 zastavané plochy a nádvoria o výmere 576 m2, ktoré sú situované
v obci B., katastrálne územie B., patria v podiele 1/2 do dedičstva po A. W., nar. XX.XX.XXXX, ktorý
zomrel dňa XX.XX.XXXX a určenie, že B. W., rod. M., nar. XX.XX.XXXX (navrhovateľka 1/) je podielovou
spoluvlastníčkou nehnuteľností parc. č. 1774/43 záhrady o výmere 873 m2, parc. č. 1774/195 zastavanéplochy a nádvoria o výmere 28 m2 a parc. č. 1774/105 zastavané plochy a nádvoria o výmere 576 m2,
ktoré sú situované v obci B., katastrálne územie B. v podiele 1/2.

Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa,
ktorým bol návrh navrhovateliek ako nedôvodný zamietnutý.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel
k záveru, že súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní potrebnom na vyhlásenie rozsudku dospel

k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. Pretože odvolací súd preberá
súdom prvého stupňa zistený skutkový stav pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie
odvolateľom tvrdených skutočností, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel súd prvého stupňa k
správnym skutkovým zisteniam a pretože zdieľa jeho právny záver s poukazom na ustanovenie § 219
ods. 2 O.s.p. ako odvolací súd odkazuje na odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného
rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu

odchýliť, preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi, ktorý neuviedol žiadne nové, relevantné skutočnosti,
s ktorými by sa súd prvého stupňa nebol vysporiadal a ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu
napadnutého rozsudku. Odvolací súd dospel k záveru, že navrhovateľky nesplnili podmienky pre
vydržanie a to dobromyseľnosť počas plynutia celej vydržacej doby a k odvolacím dôvodom dodáva,
že právna predchodkyňa odporkýň je zapísaná v evidencii nehnuteľností ako vlastníčka sporných

nehnuteľností. Navrhovatelia, ktorí nehnuteľnosti užívajú, sa domáhajú určenia vlastníckeho práva k
nim, keď tvrdia, že nehnuteľnosti nadobudli v dobrej viere od niekoho, kto ich vlastnil a nerušene v
dobrej viere tieto nepretržite doposiaľ užívajú. Navrhovatelia mali v roku 1957 odkúpiť nehnuteľnosti od
manželov N., ktorým boli tieto pridelené prídelovým plánom. Kúpna zmluva sa nezachovala, pani N.
čestným vyhlásením potvrdila, že pozemok odpredali s manželom v roku 1957 navrhovateľke 1/ a jej

t.č. nebohému manželovi. V konaní nebolo preukázané, že by N. pred týmto dátumom nehnuteľnosti
riadne osobne užívali, takže ich predchádzajúcu držbu( do roku 1957) nie je možné započítať do
plynutia vydržacej doby navrhovateliek. Navrhovateľka 1/ s t.č. nebohým manželom vstúpili do držby
nehnuteľností v roku 1957 a od tejto doby im začala plynúť vydržacia doba. 10 ročná vydržacia doba
uplynula v roku 1967. Právna úprava v tomto období však vydržanie až do novelizácie dňa 01.04.1983

zákonom č. 131/1982 neupravovala. Od roku 1983 sa dalo vydržať vlastnícke právo k veci, ktorá mohla
byť v osobnom vlastníctve. V prípade pozemku bolo vydržanie upravené osobitne. Vydržať bolo možné
iba pozemok alebo jeho časť, ku ktorému by sa inak mohlo zriadiť právo osobného užívania. Vydržanie
bolo možné len vo vzťahu k štátu. Občan nadobudol právo, aby s ním štát uzatvoril dohodu o osobnom
užívaní pozemku. Uvedená doba držby do 01.01.1992 sa však započítava, pokiaľ boli počas nej splnené

všetky zákonné podmienky a vlastnícke právo sa môže nadobudnúť dňom 01.01.1992. Navrhovateľky
tak mohli pozemky vydržať k dátumu 01.01.1992( čo aj v odvolaní tvrdili). Odvolací súd však má za to,
že počas plynutia vydržacej doby nesplnili podmienku dobromyseľnosti. Dobromyseľnosť navrhovateľky
stratili v roku 1989, kedy bol robený ROEP, kde geodézia požadovala od užívateľov pozemkov doklad o
vlastníckom práve. Z výkazu zmien v roku 1989 pri komplexnej údržbe je pod položkou 22 pri parceliach

č. 1774/43, 1774/105 a 1774/139 uvedené, že ide o majetkovo právne neusporiadané pozemky. Pri
tejto položke je podpis navrhovateľky 1/. Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvého stupňa,
že navrhovatelia neprejavili bežnú opatrnosť ohľadne ochrany svojho vlastníctva, keď od roku 1957,
kedy nehnuteľnosť odkúpili sa vôbec nezaujímali o svoje vlastnícke právo, či toto majú aj náležite po
právnej stránke v poriadku. Postavili na predmetných nehnuteľnostiach rodinný dom, v roku 1968 bol

tento skolaudovaný a o vydanie súpisného čísla k domu požiadali až v roku 1995, takmer po 30-tich
rokoch. O riadny zápis svojho vlastníctva sa nesnažili ani potom, ako sa v roku 1989 navrhovateľka
1/ jednoznačne dozvedela, že vlastnícke právo k pozemkom, na ktorých majú postavený rodinný dom
a užívajú ich ako záhradu nie sú majetkovo právne vysporiadané. Takže odvolací súd považoval aj
túto skutočnosť za dôvodnú pre zamietnutie návrhu, avšak za podstatnú považoval skutočnosť, že

navrhovateľky neboli počas plynutia vydržacej doby dobromyseľné, dobromyseľnosť stratili najneskôr v
roku 1989, takže nemohli získať vlastnícke právo vydržaním.

Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O.s.p.).

Uvedený rozsudok bol v senáte prijatý pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.