Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, February 9, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/65/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1509205082
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1509205082.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a

členiek senátu JUDr. Edity Szabovej a JUDr. Branislava Krála, v právnej veci navrhovateliek v 1.
rade: P. Š.Í., A. S. X, A. P. M. X. T.: K. V., A. B. XXA, XXX XX B., N. B. T., obe zastúpené JUDr.
Tomášom Plankom, advokátom, so sídlom Nám. Slobody 10, Bratislava, proti odporkyni: P. S., A. A.
XXX, A., zastúpená JUDr. Jozefom Boledovičom, advokátom, Rovinka 578, o zaplatenie 283,01 eur
každej z navrhovateliek, o odvolaní navrhovateliek proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa
21.11.2011, č.k. 6C/108/2009-99, pomerom hlasov 3:0, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo dňa 21.11.2011, č.k. 6C/108/2009-99 p o t

v r d z u j e .

Odporkyni sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateliek v 1. a 2. rade zamietol a zaviazal ich
k náhrade trov konania vo výške 147,11 eur k rukám právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti
napadnutého rozsudku.

Návrhom doručeným súdu prvého stupňa dňa 14.4.2009 sa navrhovateľky domáhali, aby súd zaviazal

odporkyňu zaplatiť každej z nich sumu vo výške 283,01 eur, ktorá predstavuje podiel na nájomnom z
pozemkov za dva roky, ktoré nadobudla odporkyňa do výlučného vlastníctva v dedičskom konaní D
3069/76, vedenom Štátnym notárstvom Bratislava - mesto po nebohom K. B..

Odporkyňa žiadala návrh navrhovateliek zamietnuť, nakoľko podľa jej názoru navrhovateľky na
uplatnenéfinančnéprostriedkynemajúžiadnyprávnynárok,nakoľkoichprávnypredchodcasineuplatnil
svoje právo na vyrovnanie dedičského podielu v zákonnej lehote do 30.6.1993. Uviedla, že podiel z

nájomného navrhovateľkám poskytovala len na základe jej dobrej vôle.

Súd prvého stupňa rozsudkom zo dňa 20.1.2010, č.k. 6C/108/2009-53, zaviazal odporkyňu zaplatiť
navrhovateľkám každej po 283,- eur a nahradiť trovy súdneho konania; vo zvyšku návrh navrhovateliek
zamietol. Krajský súd v Bratislave o odvolaní odporkyne rozhodol uznesením zo dňa 03.5.2011, č.k.
7Co/168/2010-81, ktorým napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie
s odôvodnením, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal s otázkou vôle odporkyne uzavrieť s právnym

predchodcom navrhovateliek, resp. s navrhovateľkami, zmluvu (dohodu), predmetom ktorej malo byť
pravidelné mesačné plnenie. Súd prvého stupňa bez skúmania vôľovej zložky dospel k záveru, že došlo
k platnému uzatvoreniu zmluvy, hoci sa vôbec nezaoberal s otázkou, čo v skutočnosti bolo predmetom
zmluvy, na akú dobu mala byť uzavretá a či nedošlo k jej vypovedaniu zo strany odporkyne.Súd prvého stupňa, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, vykonal vo veci dokazovanie a v
novom rozhodnutí po právnej stránke rozhodol podľa § 13 zákona č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých

vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam (ďalej len „zákon č. 293/1992 Zb.“), § 35 ods. 1 a § 37 ods.
1 zákona č. 60/1964 Zb., Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“). Súd mal vykonaným dokazovaním za
preukázané, že predmetom dedičského konania po otcovi odporkyne a starom otcovi navrhovateliek p.
K. B. (navrhovateľky sú dcérami a zákonnými dedičkami po zomrelom Q. B., ktorý bol bratom odporkyne)
boli aj poľnohospodárske pozemky, ktorých výlučnou vlastníčkou sa na základe dedičského konania

stala odporkyňa s tým, že v prípade neskoršieho vykúpenia, vyvlastnenia alebo vypustenie pozemkov
z užívania socialistickej organizácie mala odporkyňa vyplatiť spoludedičom ich zákonné podiely za
predpokladu, že o to požiadajú.

Odporkyňa časť zdedených pozemkom vo výmere 68 m2 predala, pričom každej z navrhovateliek
vyplatila štvrtinu kúpnej ceny, po odpočítaní výdavkov spojených s predajom danej nehnuteľnosti.

Ostatné poľnohospodárske pozemky v jej vlastníctve o celkovej výmere 227.37 m2 na základe Zmluvy
o nájme poľnohospodárskych pozemkov H24, uzavretej s W. F. F. T. dňa 17.10.2003, prenechala do
užívania tohto družstva na poľnohospodársku výrobu za nájomné vo výške 750,- Sk/ha ročne.

Ustanovenie § 13 zákona č. 293/1992 Zb. dávalo dedičovi, ktorého dedičský podiel bol znížený, alebo

ktorý bol v dedičskom konaní opomenutý, právo žiadať od osoby, ktorá bola dedičským rozhodnutím
určená za vlastníka, o vyrovnanie svojho dedičského podielu. Zákon súčasne stanovil prekluzívnu lehotu
na uplatnenie uvedeného práva do 30.6.1993, v ktorej museli dotknutí dediči uplatniť svoje právo, inak
toto právo zaniklo.

Súd prvého stupňa mal vykonaným dokazovaním preukázané, že právny predchodca navrhovateliek
svoje právo žiadať o vyrovnanie svojho dedičského podielu nevyužil, čiže uplynutím zákonom určenej
lehoty mu toto právo prekludovalo (zaniklo), t.j. po 30.6.1993 na vyrovnanie jeho dedičského podielu
už nemal zákonný nárok.

Podľa tvrdenia navrhovateliek mala odporkyňa uzavrieť ústnu zmluvu s právnym predchodcom
navrhovateliek, ktorou sa mala zaviazať poskytovať mu polovicu nájomného, ktoré získala z prenájmu
poľnohospodárskych pozemkov, čo bolo možné vyvodiť z toho, že odporkyňa od r. 1992 začala
právnemu predchodcovi navrhovateliek vyplácať každoročne 1 nájomného, o čom vždy spísali
potvrdenie. Odo dňa 1.4.1998 na žiadosť odporkyne poukazovalo otcovi navrhovateliek túto sumu

priamo W.T. F. F. T.. Po smrti ich otca tento nárok na polovicu nájomného prešiel automaticky na
navrhovateľky. Odporkyňa sama kontaktovala navrhovateľky s tým, že naďalej hodlá pokračovať
vo vyplácaní podielu z nájomného, ktorý im aj každoročne proti podpisu vyplatila. Poslednú platbu
odovzdala odporkyňa navrhovateľkám dňa 22.10.2006, každej v podiele 1 nájomného. Od tohto dátumu
žiadnu sumu navrhovateľkám neposkytla. Súd prvého stupňa zistil, že v rokoch 2005, 2006, 2007 a 2008

bol odporkyni vyplatený W. F. T. nájom vo výške 566,- eur za každý z uvedených rokov.

Súd prvého stupňa sa zaoberal zisťovaním vôľovej zložky odporkyne, pričom nedospel k záveru, že
by odporkyňa prejavom svojej vôle sledovala cieľ zaviazať sa na poskytovanie polovice nájomného
otcovi navrhovateliek a neskôr samotným navrhovateľkám z titulu vyrovnania jeho dedičského podielu.

Odporkyňa síce poskytovala otcovi navrhovateliek každoročne sumu predstavujúcu presnú polovicu
nájomného získaného z nájmu poľnohospodárskych pozemkov, čo však podľa názoru súdu automaticky
nezakladá existenciu dohody, nakoľko bolo len v dispozícii odporkyne, aby rozhodla, aký finančný
obnos poskytne otcovi navrhovateliek a neskôr samotným navrhovateľkám. Odporkyni nič nebránilo
v tom, aby zmenila spôsob poskytovania dobrovoľného plnenia vo forme daru, a to priamou platbou

od W. F. T.. Uzavretie dohody nemožno podľa názoru súdu prvého stupňa vyvodiť ani z toho, že
odporkyňa odovzdávala finančné prostriedky proti podpisu, čím si podľa jej vlastného vyjadrenia mala
iba zabezpečovať poriadok vo svojich finančných záležitostiach. V konaní nebolo preukázané, že by
medzi otcom navrhovateliek a odporkyňou bola uzavretá písomná zmluva, teda k uzavretiu nejakej
zmluvy mohlo dôjsť len v ústnej forme. Vzhľadom k tomu, že otec navrhovateliek, ako jeden z účastníkov

domnelého právneho vzťahu už nežije, nebolo možné konfrontovať oboch účastníkov právneho úkonu
za účelom zistenia náležitostí navrhovateľkami tvrdeného právneho vzťahu. Výpovede navrhovateliek
považoval súd len za nepriame dôkazy, nakoľko ani jedna z nich nebola priamo účastná pri uzatváraní
dohody medzi ich otcom a odporkyňou, a tak z ich výpovedí nemožno spoľahlivo zistiť, aký bolobsah právneho úkonu uzavretého medzi ich otcom a odporkyňou. Z výpovedí odporkyne vyplynulo,
že s právnym predchodcom navrhovateliek nemala žiadnu dohodu o vyplácaní polovice nájmu za
predmetné pozemky a že z jej strany išlo len o dobrovoľné poskytovanie daru, ktorý navrhovateľkám

poskytovala do vtedy, kým je to dovoľovali jej životné podmienky. Na základe týchto dôkazov nemal súd
jednoznačne preukázanú vôľovú zložku odporkyne uzavrieť s právnym predchodcom navrhovateliek
dohodu o vyrovnaní jeho dedičského podielu. Nedošlo k odstráneniu pochybností o tom, čo zamýšľali
účastníci právneho vzťahu (právny predchodca navrhovateliek a odporkyňa). Súd prvého stupňa dospel
k záveru, že navrhovateľky neuniesli dôkazné bremeno pokiaľ išlo o existenciu záväzku odporkyne voči

navrhovateľkám a z toho dôvodu návrh zamietol.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., v spojení s § 149 ods. 1
O.s.p., v zmysle ktorých v konaní úspešnej navrhovateľke priznal náhradu trov súdneho konania vo
výške 147,11 eur.

Proti tomuto rozhodnutiu boli navrhovateľky prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie
zo dňa 5.12.2011, ktorým sa domáhali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrhu
navrhovateliek vyhovie a prizná im náhradu trov konania. Uviedli, že podľa ich názoru z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že medzi účastníkmi došlo k dohode, ktorú treba plniť. Táto dohoda bola
uzatvorená ústne a o prijatí návrhu svedčí plnenie odporkyne, či už voči právnemu predchodcovi

navrhovateliek, ale aj následne priamo voči nim. Plnenie odporkyňa realizovala v rovnakom časovom
období a vždy vo výške 1 nájmu predmetných nehnuteľností, čo svedčí o tom, že plnila na základe
dohody. Navrhovateľky nepopierali skutočnosť, že išlo zo strany odporkyne o dobrovoľné plnenie, ale
tvrdili, že sa jednalo o dohodu, ktorá po právnej stránke vznikla bez časového obmedzenia, ktoré
dohodnuté nebolo. Podľa ich názoru malo ísť o trvalú dohodu a nie je podstatné, že účastníci tento vzťah

neformalizovali písomne a že ho nenazvali dohodou či zmluvou, ale takto „to pociťovali a dohodu plnili“.
Nestotožnili sa so stanoviskom právneho zástupcu odporkyne, ktoré si osvojil aj súd prvého stupňa,
že keď otec navrhovateliek nevyužil začiatkom 90-tych rokov časovo obmedzené zákonné právo na
zmenu dedičského rozhodnutia, že tým zanikli jeho nároky. Zanikla tým iba možnosť spravodlivej opravy
dedičského rozhodnutia, samotné dedičské rozhodnutie v pôvodnej forme platí. Ďalej uviedli, že v rámci

rodiny nebolo potrebné viac formalizovať uvedenú dohodu, keďže táto sa roky plnila a vždy existoval
výpočet plnenia zo strany odporkyne a podpis prevzatej sumy, ako formálne výstupy dohody. Podľa
ich názoru je daný vzťah dlhoročného plnenia za rovnakých jasných podmienok logickejšie priradiť k
inštitútu právnej dohody účastníkov, ako k inštitútu darovania. Dar postráda pravidelnosť plnenia, ako
aj postráda hodnotový výpočet daru.

Odporkyňavosvojomvyjadreníkodvolaniunavrhovateliek,ktorépodaladňa24.1.2012prostredníctvom
svojho právneho zástupcu uviedla, že považuje napadnutý rozsudok za vecne aj právne správny.
Rozhodnutie súdu plne zodpovedá jej prezentovanému stanovisku, že z jej strany išlo vždy iba o
dobrovoľné plnenie nad rámec právnych povinností, a že nikdy nemala vôľu uzavrieť dohodu o vyplácaní

podielu z nájomného. Poukázala na to, že ako výlučná a nesporná vlastníčka prijatého nájomného bola
oprávnená s týmito finančnými prostriedkami naložiť podľa vlastného uváženia. Odporkyňa nesúhlasila
s tvrdením navrhovateliek, že dedičské rozhodnutie po zomrelom K. B. ďalej platí v pôvodnej forme.
Výlučnou vlastníčkou nehnuteľností sa na základe dedičského rozhodnutia stala odporkyňa, otec
navrhovateliek mohol iba požadovať z odplatného prevodu alebo nájmu predmetu dedičstva podiel.

Nárok otca navrhovateliek na vyrovnanie podielov zanikol preklúziou. Na navrhovateľky po úmrtí
ich otca neprešli žiadne právne nároky, týkajúce sa pozemkov tvoriacich dedičstvo. Nikdy nemala a
nemá voči navrhovateľkám z titulu pôvodného dedičského rozhodnutia žiadne záväzky. Jej konanie
voči navrhovateľkám, pokiaľ ide o vyplatenie časti nájomného, bolo vždy prejavom dobrovoľného
plnenia podľa slobodného uváženia odporkyne a nie prejavu plnenia zmluvného záväzku. Na základe

týchto skutočností navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne a právne správny
potvrdil a odvolanie navrhovateliek ako nedôvodné zamietol. Vo vyjadrení žiadala priznať náhradu trov
odvolacieho konania.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) preskúmal a prejednal vec v zmysle § 212

ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., postupom podľa § 156
ods. 3 O.s.p. (rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 9.2.2016), a po preskúmaní napadnutého rozsudku,
konania,ktorémupredchádzalo,akoajodvolacíchdôvodovuvedenýchvodvolanínavrhovateliekdospel
k záveru, že nie je dôvod na zmenu a ani na zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa. Súd prvéhostupňa náležite zistil skutkový stav veci (§ 120 O.s.p.), vec posúdil správne po právnej stránke a svoje
rozhodnutie i patričným spôsobom odôvodnil (§ 157 O.s.p.). S uvedeným odôvodnením napadnutého
rozsudku sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

V súvislosti s odvolacími námietkami navrhovateliek odvolací súd na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku ešte uvádza, že skutočnosť, že odporkyňa realizovala plnenie voči ich otcovi a
následne voči nim vždy v rovnakom časovom období a vo výške 1 nájmu predmetných nehnuteľností,
nemôže mať vplyv na zmenu právneho posúdenia veci. Pokiaľ sa odporkyňa dobrovoľne rozhodla

poskytovať svojmu bratovi a následne navrhovateľkám polovicu z nájmu pozemkov vo forme daru,
je len prirodzené, že išlo vždy o plnenie v rovnakom čase a v rovnakej výške, pretože ročný nájom
mala odporkyňa s nájomcom dohodnutý vo fixnej sume a tento jej bol vyplácaný v rovnakých časových
obdobiach. Pokiaľ išlo zo strany odporkyne o dobrovoľne poskytovaný dar (opak nebol preukázaný),
je vždy len na jej rozhodnutí, či ho aj naďalej bude a v akej výške odporkyniam poskytovať. Z ich
strany však nejde o existujúci nárok, ktorý by si mohli na súde úspešne uplatniť. Nakoľko právny

predchodca navrhovateliek, ako oprávnená osoba, nevyužil právo žiadať od odporkyne ako povinnej
osoby vyrovnanie dedičského podielu v zákonnom stanovenej lehote, t.j. do 30.6.1993, toto právo mu
zaniklo (prekluzia práva). Preto ani navrhovateľky už nemajú žiadne právo domáhať sa akýchkoľvek
nárokov z titulu majetkového vyrovnania. Preto ich odvolacia námietka, že majú nároky zo samotného
dedičského rozhodnutia, ktoré platí v pôvodnej forme, je právne irelevantná.

Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 a 2
O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.