Uznesenie ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, February 2, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/82/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814206616
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 02. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3814206616.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v právnej veci navrhovateľa: I. R. A., a.s., so sídlom E. XXXX/XXX, O., IČO: XX
XXX XXX, právne zastúpeného Q. kanceláriou W. W. s.r.o. so sídlom O. XXX/XX, E., IČO: XX XXX XXX,
proti odporcovi: M. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom V.R. XXX/XX, O., za účasti vedľajšieho účastníka na
strane odporcu: J. na ochranu občana spotrebiteľa I., so sídlom G.. legionárov 5, O., IČO: XX XXX XXX,
odporca a vedľajší účastník právne zastúpení B.. Q. R., advokátom so sídlom J. C. X/A, L., v konaní o

zaplatenie 2.742,54 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Prievidza zo dňa 01. apríla 2015 č.k. 18C/12/2014-69, v spojitosti s opravným uznesením Okresného
súdu Prievidza zo dňa 15. októbra 2015, č.k. 18C 12/2014-69 v senáte takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu v napadnutej časti - vo výroku III. o náhrade trov konania vo vzťahu
navrhovateľa a vedľajšieho účastníka na strane odporcu m e n í tak, že navrhovateľ j e p
o v i n n ý zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu náhradu trov konania vo výške 505,13

Eur z titulu trov právneho zastúpenia, a to na účet právneho zástupcu vedľajšieho účastníka B.. Q. R.,
advokáta so sídlom L., J. C. X/A, do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

Žiadny z účastníkov n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh vo veci samej zamietol, odporcovi náhradu trov konania

nepriznal a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu náhradu
trov konania vo výške 571,80 Eur z titulu trov právneho zastúpenia, na účet jeho právneho zástupcu
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami zákona
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch , § 52 ods. 1-4, § 53 ods. 1, § 54 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka s odkazom na ktoré, návrh nepovažoval za dôvodný. Konštatoval, že účastníci
uzavreli dňa 14.04.2008 Úverovú zmluvu, pričom z právneho hľadiska ide o spotrebiteľský úver, ktorý

poskytol navrhovateľ odporcovi podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení
neskorších predpisov. Preskúmaním uvedenej úverovej zmluvy súd zistil, že uzavretá úverová zmluva
nespĺňa náležitosti stanovené v § 4 ods. 2 uvedeného zákona a to konečnú splatnosť spotrebiteľského
úveru, priemernú hodnotu RPMN a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, na základe čoho v
zmysle ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch veta druhá, sa uvedený poskytnutý
úver v takom prípade považuje za bezúročný a bez poplatkov. Z uvedenej úverovej zmluvy

potom vyplýva, že navrhovateľ poskytol odporcovi úver vo výške 80.000,- Sk (2.665,51 eura). Keďže
odporca na základe uvedenej úverovej zmluvy, ktorá sa považuje z vyššie uvedených dôvodov za
bezúročnú a bez poplatkov, zaplatila navrhovateľovi sumu 3.136,19 eur, pričom reálne čerpal 2.665,51
eur navrhovateľ nemá platný právny titul na zaplatenie žalovanej sumy 2.742,54 eur s uplatneným
príslušenstvom, preto súd žalobu zamietol. Navrhovateľovi nepatrí ani poistné v sume 100,32 eur,
ktoré si nárokuje za 36. až 51. mesačnú splátku neuhradeného poistného. Možno mať pochybnosti

o platnosti dohody o poistení, ktoré má navrhovateľ predformulované v zmluve ako bod 51 a 52,
pričom ide o ťažko čitateľné znenie tejto dohody, nie je zrejmé, či odporca mal vôbec záujem o totopoistenie, rozsah poistenia. Vzhľadom k tomu, že výška poistného sa odvíjala od výšky mesačnej
splátky, z ktorej nepatrí navrhovateľovi ani časť zmluvného úroku, nemôže byť platne dojednané ani
poistné. Okrem toho ak sa má výška poistného odvíjať od výšky mesačnej splátky, keďže súd považuje

úver za bezúročný a bez poplatkov a nemožno uvažovať o správnosti mesačnej splátky, nie je možné
považovať ani výšku poistného za platne dojednanú, čo odporuje i náležitostiam poistnej zmluvy podľa
§ 788 Občianskeho zákonníka. Z tohto dôvodu považuje súd poistenie dohodnuté za neplatne /§ 39
Občianskeho zákonníka/. Pre úplnosť súd udáva, že je dôvodná námietka aj vedľajšieho účastníka,
ktorý namietal formálnu nedostupnosť Úverovej zmluvy spôsobenú drobným len s veľkými ťažkosťami

čitateľným písmom v kombinácii s množstvom neprehľadných povinností ukladaných odporcovi ako
úverovémudlžníkovi.Zmluvasuvedenýminedostatkami predstavujenekalúpraktikuvzmysleSmernice
Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 a v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a nemôže tak požívať
právnu ochranu. Aj z uvedeného súd návrh zamietol ako nedôvodný. O náhrade trov konania súd
rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. V konaní bol úspešný odporca a vedľajší účastník, pričom oboch
zastupoval ten istý právny zástupca. Súd priznal náhradu trov právnemu zástupcovi vedľajšieho

účastníka, ktorý vstúpil ako právny zástupca do konania skôr, preto náhrada trov právnemu zástupcovi
odporcovi, čo i len sčasti pokiaľ je poskytovaná osobou toho istého právneho zástupcu, nepatrí. Vedľajší
účastník má povinnosť predkladať také vyjadrenia a návrhy, aby napomohol úspechu účastníka, t.j. v
danom prípade odporcovi v konaní. Je potom nadbytočné, aby zastupoval v konaní aj odporcov, t.j.
samotnýchspotrebiteľovapokiaľsatakrozhodnú,niesúúčelnevynaloženétrovyspočívajúcevodmene

za ich právne zastúpenie, tak ako ich predpokladá ust. § 142 ods. 1 O.s.p (uznesenie Krajského súdu v
Trenčíne zo dňa 17.12.2014 k sp. zn. Okresného súdu Prievidza 12C/108/2013). Právnemu zástupcovi
vedľajšieho účastníka súd priznal náhradu trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej pomoci (z
hodnoty sporu 3.140,30 eur pričom jednej úkon právnej služby predstavuje 121,17 eur) a to prevzatie
veci a zastúpenia, vyjadrenie vo veci samej z 14.07.2014, zastupovanie na pojednávaní dňa 01.04.2015

á 121,17 eur /§ 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v platnom znení/, 2 x RP á 8,04 eur, 1 x RP á 8,39
eur spolu odmena 387,98 eur, cestovné náklady na trase L. - O. a späť v sume jednej polovice 32,96
eur, náhrada za stratu času za 8 polhodín po 13,40 eur v sume jednej polovice 55,56 eur. Vzhľadom
k tomu, že v uvedený deň sa právny zástupca vedľajšieho účastník a odporcu zúčastnil aj na ďalšom
pojednávaní, uplatnil si trovy za cestovné náklady a stratu času len v polovici. DPH 20% v sume 95,30

eur. Celkom trovy konania 571,80 eur.

Proti tomuto rozsudku, jeho III. výrokovej časti, ktorou súd prvého stupňa rozhodol o náhrade trov
konania vedľajšieho účastníka na strane odporcu, podal v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom
právneho zástupcu odvolanie navrhovateľ. Podanie riadneho opravného prostriedku odôvodnil

poukázaním na ust. § 205 ods. 2 písm. a),b), f), O.s.p.. Podľa jeho názoru súd neskúmal, či na
strane vedľajšieho účastníka ide o účelne vynaložené trovy právneho zastúpenia. Právny zástupca
vedľajšieho účastníka si vyúčtoval trovy za náhradu stratu času za účasť na pojednávaní dňa
1.4.2015 z L. do O., pričom táto položka mu neprináleží a to v súlade s ust. § 17 ods. 1 vyhl. č.
655/2004 Z.z. v platnom znení., keďže pojednávania sa zúčastnil advokátsky koncipient, a nie advokát

samotný. Mal za to, že v zmysle ust. § 17 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. je možné náhradu za
stratu času priznať len advokátovi, nie je zamestnancovi, ani advokátskemu koncipientovi. Uviedol, že
účelom náhrady za stratu času je finančne kompenzovať stratu, ktorá vzniká advokátovi cestovaním,
teda stratu za čas počas ktorého by mohol vykonávať inú odbornú prácu s tým, že advokátsky koncipient
je zamestnancom advokáta, ktorý je advokátom vyslaný na služobnú cestu. Zdôraznil, že ak by súd

priznal náhradu za stratu času aj za čas strávený cestou zo sídla advokáta do sídla súdu a späť
advokátskemu koncipientovi, potom by za tento čas získal advokát príjem z výkonu vlastnej odbornej
práce, ako aj z náhrady za stratu času, ktorá má byť práve kompenzáciou. Rovnako by potom podľa
jeho názoru mohlo v prípade priznania náhrady za stratu času dôjsť k tomu, že ak by advokát poveril
svojím zastúpením v rovnaký deň a v rovnaký čas viacerých koncipientov, alebo svojich zamestnancov,

náhrada za stratu času by bola priznávaná opakovane, čo je v rozpore so zmyslom ust. § 16 ods. 3
vyhlášky č. 655/2004 Z. z.. Namietal tiež správnosť stanovenia základnej sadzby úkonu právnej pomoci,
kedˇ súd pri jej výpočte vychádzal zo sumy predmetu sporu 3.140.30 Eur (zahŕňajúcej istinu 2.742,54
Eur + vyčíslený úrok z omeškania 397,76 Eur), pričom správne mal úkon počítať len z istiny 2.742,54
Eur). Navrhoval vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania ako neúčelne vynaložených nepriznať,

alternatívne tieto ponížiť v namietaných častiach. Uplatnil náhradu trov odvolacieho konania v sume
143,52 Eur vzniknutých mu z titulu trov právneho zastúpenia.K odvolaniu navrhovateľa sa písomne vyjadril vedľajší účastník na strane odporcu prostredníctvom
svojho právneho zástupcu, ktorý žiadal rozsudok okresného súdu v napadnutej časti ako vecne
správny potvrdiť a priznať mu tiež náhradu trov odvolacieho konania v sume 32,98 Eur. Námietky

navrhovateľa obsiahnuté v jeho odvolaní hodnotil ako nemiestne. Nepovažuje za správnu argumentáciu
navrhovateľa, že nie je možné priznať náhradu za stratu času advokátskemu koncipientovi, ale len
advokátovi. Advokátsky koncipient je zamestnancom advokáta, ktorý ako substitučne splnomocnený
právny zástupca vykonáva úkony právnej služby v rámci výkonu svojej pracovnej činnosti. Takto sa
zúčastnil aj predmetného pojednávania, pričom v dôsledku zastupovania na pojednávaní si nemohol

plniť svoje povinnosti v sídle advokátskej kancelárie, čím došlo k vzniku nároku na náhradu za stratu
času. Vyhláška č. 655/2004 Z.z. v žiadnom zo svojich ustanovení neustanovuje, že advokátskemu
koncipientovi pri právnych úkonoch vykonávaných mimo sídla advokátskej kancelárie, nevzniká nárok
na náhradu stratu času. Dodal, že v danej veci neexistujú žiadne zákonné dôvody a ani žiadne vecné
dôvodyhodnéosobitnéhozreteľa,prektorébybolomožnémunáhradutrovkonanianepriznať.Poukázal
na rozhodnutia iných odvolacích súdov. Vzniknuté trovy považoval za účelné, pričom poukázal na svoje

ústavné právo dať sa v konaní zastúpiť advokátom, bez ohľadu na vzdialenosť jeho kancelárie od
miesta konajúceho súdu, v súvislosti s čím dal do pozornosti rozhodnutie NS SR 2MCdo/16/2008
zo dňa 29.10.2009. Pokiaľ ide o namietanú hodnotu úkonu, navrhovateľ ako dominus litis špecifikoval
požadované plnenie v petite návrhu, vyčíslil konkrétne aj sumu požadovaných úrokov z omeškania, čím
vymedzil predmet sporu, čo správne zohľadnil pri priznaní trov aj okresný súd. Na základe uvedeného

odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok okresného súdu v jeho napadnutej časti potvrdil ako vecne
správny. Namietal tiež, že odvolanie bolo podľa jeho názoru zjavne podané po uplynutí zákonnej
lehoty, keďže opravné uznesenie sa týkalo len záhlavia napadnutého rozhodnutia v súvislosti s tým, že
obsahovalo zrejmú nesprávnosť, preto by malo byť ako oneskorene podané odmietnuté.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
pojednávania odvolacieho súdu podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateľa je čiastočne dôvodné a rozsudok okresného súdu v napadnutej časti - vo výroku III. o
náhrade trov konania vo vzťahu navrhovateľa a vedľajšieho účastníka na strane odporcu, je
preto potrebné zmeniť podľa ust. § 220 O.s.p., keďže neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie (§

219 O.s.p.) ani na jeho zrušenie (§ 221 O.s.p.). Rozsudok okresného súdu v zostávajúcich častiach z
hľadiska jeho vecnej správnosti nepreskúmaval, pretože vo vzťahu k nim, rozhodnutie okresného súdu
napadnuté nebolo, teda v týchto častiach, nenastal suspenzívny účinok odvolania (§ 206 O.s.p.).

Podľa§142ods.1O.s.p.,účastníkovi,ktorýmalvoveciplnýúspech,súdpriznánáhradutrovpotrebných

na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 15 písm. a),b) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z.o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb, advokát má popri nároku na odmenu aj nárok na náhradu hotových
výdavkov účelne a preukázateľne vynaložených v súvislosti s poskytovaním právnych služieb, najmä na

súdne poplatky a iné poplatky, cestovné a telekomunikačné výdavky a výdavky za znalecké posudky,
preklady a odpisy a nárok na náhradu za stratu času.

Podľa § 16 ods. 4 citovanej vyhlášky, na výšku náhrady preukázaných cestovných výdavkov sa vzťahujú
osobitné predpisy, ak táto vyhláška neustanovuje inak.

Podľa ust. § 17 ods. 1 citovanej vyhlášky, pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste,
ktoré nie je sídlom advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta a späť patrí advokátovi náhrada
za stratu času vo výške jednej šesťdesiatiny výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu.

Z obsahu spisu vyplýva, že po vykonaní úkonov v rámci prípravy pojednávania, vstupe vedľajšieho
účastníka z vlastného podnetu do konania na stranu odporcu a po doručení mu návrhu vrátane
príloh, ktoré požadoval, zaslal súdu taktiež svoje vyjadrenie k veci samej obsahujúcej konkrétne vecné
námietky proti uplatnenému nároku. V konaní následne na základe plnej moci totožný advokát ako
v prípade vedľajšieho účastníka zastupoval tiež samotného odporcu. Následne nariadeného termínu

pojednávania dňa 01.04.2015 sa zúčastnil právny zástupca odporcu a vedľajšieho účastníka na strane
odporcu v osobe substitučne splnomocneného advokátskeho koncipienta. Na uvedenom pojednávaní
po prednesení stanoviska zo strany právneho zástupcu odporcu a vedľajšieho účastníka vystupujúceho
na jeho strane, došlo k vyhláseniu rozsudku, ktorým bol návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietnutý.Po vyhlásení rozsudku právny zástupca vedľajšieho účastníka zaslal súdu písomné vyčíslenie trov
konania vedľajšieho účastníka, pozostávajúcich z trov jeho právneho zastúpenia vo výške 727,27 Eur,
ktoré mu vo výške 571,80 Eur, vrátane náhrady cestovného a straty času boli priznané, pri hodnote

úkonu 121,17 Eur (§10 ods. 1 AT).

Vychádzajúc z obsahu odvolania navrhovateľa je medzi účastníkmi sporným, či vedľajšiemu účastníkovi
na strane odporcu prislúcha náhrada trov právneho zastúpenia právnym zástupcom aj v časti
uplatnenej náhrady za stratu času v súvislosti s jeho zastupovaním advokátskym koncipientom na

pojednávaní dňa 01.04.2015, ktorú súd prvého stupňa vedľajšiemu účastníkovi priznal celkovo vo výške
55,56 Eur + 20% DPH z tejto sumy. S týmto postupom okresného súdu sa odvolací súd nestotožnil, keď
za opodstatnenú považoval odvolaciu námietku navrhovateľa, poukazujúcu na účel inštitútu náhrady za
stratu času advokáta, ktorým je finančná kompenzácia časovej straty, počas ktorej advokát v dôsledku
prepravy nemohol efektívne vykonávať svoju činnosť odborného charakteru. Náhrada za stratu času
v zmysle ust. § 17 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. patrí advokátovi pri úkonoch právnej

služby vykonávaných v mieste, ktoré nie je jeho sídlom, a to za čas strávený cestou do tohto miesta
a späť, teda jej zmyslom je paušálnym spôsobom kompenzovať príjem, ktorý by advokát za uvedený
čas mohol dosiahnuť poskytovaním právnych služieb. Nakoľko v preskúmavanej veci sa pojednávania
vytýčeného súdom prvého stupňa dňa 01.04.2015 nezúčastnil osobne advokát B.. Q. R., ale na
zastupovanie substitučne splnomocnil advokátskeho koncipienta Mgr. K. C., je zrejmé, že advokát nebol

vdôsledkunevyhnutnostiprepravysvojejosobynamiestokonaniapojednávaniazobjektívnychdôvodov
limitovaný vo výkone svojej advokátskej praxe a aj v čase, ktorý substitučne splnomocnený advokátsky
koncipient strávil cestou na pojednávanie, mohol vykonávať iné úkony právnej služby. Vychádzajúc z
uvedeného odvolací súd konštatuje, že náhrada za stratu času je výlučne viazaná na advokáta, pretože
iba v prípade poskytovania právnej služby osobne advokátom je splnená podmienka existujúceho

objektívneho dôvodu, pre ktorý nemôže poskytovať inú právnu službu.

Pokiaľ ide o odvolaciu námietku navrhovateľa, týkajúcu sa celkovej účelnosti právneho zastupovania
vedľajšieho účastníka v konaní, odvolací súd túto nepovažoval za dôvodnú. Každý má právo
na to, aby hoci aj v jednoduchej, skutkovo a právne menej zložitej veci bol zastúpený advokátom,

pričom toto ústavne zaručené právo môže uplatňovať v rámci celej republiky. Účelnosť právneho
zastúpenia vedľajšieho účastníka na strane odporcu v konaní nepochybne preukazuje aj tá skutočnosť,
že s poukazom na argumentáciu jeho právneho zástupcu v konaní, bol návrh voči odporcovi, ako
spotrebiteľovi v celom rozsahu zamietnutý.
Rovnako ako nedôvodnú, nespôsobilú privodiť v prospech navrhovateľa priaznivejšie rozhodnutie vo

veci, vyhodnotil odvolací súd jeho námietku týkajúcu sa ním tvrdenej nesprávnej výšky tarifnej odmeny
za úkon právnej služby (121,17 Eur), keď pri výpočte tohto súd vychádzal z hodnoty predmetu konania
tvoriacejistinuavyčíslenýúrokzomeškania(3.140,30Eur), pričompodľanavrhovateľamalvychádzať
len zo sumy tvoriacej istinu (2.742,54 Eur).

Ako už bolo uvedené vyššie, navrhovateľ sa návrhom na začatie konania voči odporcovi domáhal
zaplateniacelkovosumy3.140,30Eur(tvorenejistinou2.742,54Euravyčíslenýmúrokom397,76Eur),a
ďalšieho nevyčísleného ročného úroku z omeškania vo výške 8,75 zo sumy 2.742,54 Eur od 08.04.2014
do zaplatenia.

Podľa § 9 ods. 1 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej v texte ako „Vyhláška“), základná sadzba tarifnej
odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov
právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.

Podľa ust. § 10 ods. 2 Vyhlášky, ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška
peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí
poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky a hodnota záväzku.

Preskúmaním citovaných ustanovení Vyhlášky možno dôjsť k záveru, že tento právny predpis spája

určenie základnej sadzby tarifnej odmeny advokáta za poskytovanie právnych služieb s pojmom
tarifná hodnota veci (alebo druhu veci, alebo práva). Tarifnú hodnotu veci (alebo druhu veci, alebo
práva) potom v ust. § 10 ods. 2 definuje tak, že je ňou výška peňažného plnenia (alebo cena veci
alebo práva), ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby. Čo sarozumie výškou peňažného plnenia, ktorého sa právna služba týka, však citovaná vyhláška neuvádza.
Použitím logického a gramatického výkladu citovaného slovného spojenia však možno dôjsť k záveru,
že peňažným plnením, ktorého sa právna služba týka, možno bez väčších pochybností rozumieť

poskytnutie peňažných prostriedkov, ktorých sa navrhovateľ v konaní domáha, a to bez ohľadu na to, či
tieto tvoria istinu uplatňovanej pohľadávky, alebo vyčíslené príslušenstvo pohľadávky zahŕňajúce úroky,
úroky z omeškania, poplatok z omeškania a podobne, a rovnako bez ohľadu na to, z akého titulu majú
byť tieto peňažné prostriedky poskytnuté. Pokiaľ sa totiž navrhovateľ v konaní domáha poskytnutia
peňažného plnenia, len spoločne istina pohľadávky spolu s konkrétne vyčísleným príslušenstvom

pohľadávky tvorí peňažné plnenie, ktoré si navrhovateľ v prejednávanej veci uplatňuje (t. j. Plnenie,
ktoré mu má odporca zaplatiť), teda len spolu tvoria predmet súdneho konania. Je potrebné zdôrazniť,
že Vyhláška viaže výšku základnej sadzby tarifnej odmeny advokáta za poskytovanie právnych služieb
na výšku v konaní uplatňovaného peňažného plnenia úmerne, teda tak, že s narastajúcou výškou
uplatňovaného peňažného plnenia, rastie i výška základnej sadzby tarifnej odmeny advokáta. Vychádza
teda z premisy, že čím vyššie je v konaní uplatňované plnenie, tým je vyššia i náročnosť advokátom

poskytovaných služieb, čomu by malo zodpovedať i narastajúce finančné ohodnotenie advokáta, ktorý
náročnejšie úkony právnej služby poskytol. Nemožno opomenúť, že právo na priznanie primeranej
a právnymi predpismi stanovenej náhrady trov konania, ktoré úspešnej strane v konaní vzniknú, je
súčasťou práva na spravodlivý proces a tiež súvisí, pokiaľ ide konkrétne o náhradu trov právneho
zastúpenia, s majetkovým právom podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR ( Nález Ústavného súdu SR sp. zn.

I. ÚS 119/2012). Pokiaľ všeobecné súdy majú poskytovať v Občianskom súdnom konaní materiálnu
ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov
účastníkov (§ 1 O. s. p.), uvedený cieľ je vo vzťahu k náhrade trov konania úspešného účastníka možné
dosiahnuť len tak, že tomuto bude priznaná taká náhrada trov právneho zastúpenia, aká zodpovedá
účelne vynaloženým úkonom zo strany právneho zástupcu úspešného účastníka konania a ich právnej

náročnosti, ktoré aspekty bezpochyby okresný súd zohľadnil, keď pri stanovení výšky tarifnej odmeny
za úkon právnej služby vychádzal z výšky celého navrhovateľom uplatňovaného peňažného plnenia
zahŕňajúceho nielen sumu 2.742,54 Eur, ale aj sumu 397,76 uplatňovanú ako vyčíslený úrok
z omeškania, v dôsledku čoho správne stanovil tarifnú odmenu za úkon právnej služby v tomto konaní
vo výške 121,17 Eur, vychádzajúc z celého navrhovateľom požadovaného peňažného plnenia vo výške

3.140,30 Eur.

S poukazom na vyššie uvedené skutkové zistenia odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie
okresného súdu týkajúceho sa náhrady trov konania v časti náhrady za stratu času advokátskeho
koncipienta priznanej vedľajšiemu účastníkovi, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, z

ktorého dôvodu postupom podľa ust. § 220 O.s.p. zmenil rozsudok okresného súdu v napadnutej časti
tak, že náhradu trov konania, pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka na strane
odporcu znížil o sumu uplatnenej náhrady za stratu času (55,56 Eur + 20% DPH), ktorá v prípade
právneho zastupovania na pojednávaní advokátskym koncipientom dotknutému účastníkovi nepatrí, na
základe čoho zmeneným výrokom zaviazal navrhovateľa ako neúspešného účastníka v konaní zaplatiť

tomuto náhradu trov konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia v sume 505,13 Eur (odmena
387,98 Eur + 1 cestovné 32,96 Eur = 420,94 Eur + 20% DPH t.j. 84,19 Eur) do troch dní od právoplatnosti
rozhodnutia.
Záverom odvolací súd k námietke vedľajšieho účastníka smerujúcej k odmietnutiu navrhovateľom
podaného odvolania uvádza, že postup podľa ust. 218, ods. 1 písm. a/ O.s.p. nebolo možné využiť pre

nesplnenie zákonných predpokladov, pretože napadnuté rozhodnutie (samotný rozsudok, teda nielen
opravné uznesenie) bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené až dňa 29.10.2015, pričom
odvolanie z jeho strany bolo podané dňa 12.11.2015, teda v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote na
podanie tohto opravného prostriedku.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. §
142 ods. 2 O.s.p. tak, že žiadnemu z účastníkov ich náhradu nepriznal, s poukazom na ich čiastočnú
úspešnosť v odvolacom konaní.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .