Uznesenie ,
Zastavujúce odvolacie konanie Judgement was issued on Monday, February 29, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/762/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3109200025
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alica Beňová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3109200025.6

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v právnej veci navrhovateľa A., zastúpeného T. proti odporcovi Q., zastúpeného
L. o zaplatenie 1.359,82 eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa a odporcu proti rozsudku
Okresného súdu Trenčín zo dňa 27. marca 2014, č.k. 22C/230/2009-193 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd p r i p ú š ť a späťvzatie návrhu, rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa
27.03.2014, č.k. 22C/230/2009-193 v napadnutej časti vo výroku II., III. a IV. z r u

š u j e a konanie z a s t a v u j e.

Žiaden z účastníkov n e m á p r á v o na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa vo výroku I. uložil odporcovi povinnosť
zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy v sume 237,18 eur spolu s úrokom z omeškania vo

výške 6 % ročne z tejto sumy od 01.03.2006 až do zaplatenia. Vo výroku II. uložil odporcovi povinnosť
zaplatiť navrhovateľovi sumu 375,12 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 6 % ročne zo sumy
223,79 eur od 01.01.2006 až do zaplatenia, vo výške 6 % ročne zo sumy 88,63 eur od 01.02.2006 až
do zaplatenia a vo výške 7 % ročne zo sumy 62,69 eur od 01.03.2006 až do zaplatenia. Vo výroku III.
návrh vo zvyšnej časti zamietol. Vo výroku IV. vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne súd do 30
dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Právne rozhodnutie odôvodnil ust. § 222 ods. 1 až 3,

§ 116 ods. 3, § 111 ods. 1, § 129 ods. 3, § 132, § 131 ods. 1,2 písm. e), ods. 4, § 1 ods. 1,2,4
Zákonníka práce, § 36 ods. 1,2,3,4,5 zák. č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, § 517 ods.
2 Obč. zákonníka, § 3 ods. 1 nar. vl. č. 87/1995 Z.z., § 153 ods. 1, § 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ a odporca.

Navrhovateľ podľa obsahu odvolania napadol III. výrok rozsudku, ktorým bol jeho návrh vo zvyšnej
časti zamietnutý. Navrhol ho v tejto časti zmeniť tak, že jeho návrhu na zaplatenie sumy
1062,90 eur odvolací súd vyhovie. Namietal, že súd prvého stupňa na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože nevykonal navrhované dôkazy potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností, a to, aby odporca predložil „jednostranné započítanie“ a jeho
zaúčtovanie (kde boli urobené zrážky zo mzdy z titulu nevyúčtovaných preddavkov na pracovnú cestu).

Malzato,ževyúčtovaniebolorobenéúčelovokudňu18.05.2015abolovystavenédňa16.12.2008,čoje
spochybňujúce.Ďalejsúdprvéhostupňanevykonalnavrhovanýdôkaz,abyodporcapredložilvýdavkové
pokladničné doklady a poskytnuté zálohy na pracovnú cestu v rokoch 2005 - 2006 a ich zúčtovanie
na jednotlivých účtoch (obratovú predvahu) s tým, že odporca v skutočnosti vyúčtoval poskytnuté
zálohy na cestu viackrát. Súd prvého stupňa nesprávne tento nárok navrhovateľa posúdil ako právo
na vydanie bezdôvodného obohatenia, nakoľko i keď najskôr tvrdil, že sa jedná o právo na vydanie

bezdôvodného obohatenia, vo vyjadrení zo dňa 26.09.2013 túto argumentáciu upravil a žiadal pripustiť
zmenu právnej kvalifikácie, čo sa týka zaplatenia tejto sumy, pričom nemohlo dôjsť k premlčaniu. Súdprvého stupňa však tieto skutočnosti vôbec v odôvodnení rozsudku nevzal do úvahy. Namietal, že v
zápisnici z pojednávania dňa 24.09.2013 je nesprávne uvedené, že toto už nepožaduje. Žiadal, aby súd
pripustil zmenu žaloby (zmenu právnej kvalifikácie podľa bodu 7. písomného vyjadrenia zo

dňa 26.09.2013). Poukázal pritom na jeho písomné vyjadrenie zo dňa 27.03.2014, kde taktiež žiada
zaplatenie sumy 1062,90 eur s príslušenstvom z titulu nevyúčtovaných záloh na pracovnú cestu.

Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhol rozsudok súdu prvého stupňa
v napadnutom výroku III. o zamietnutí návrhu navrhovateľa o zaplatenie 1062,90 eur ako vecne

správny potvrdiť. Odvolanie navrhovateľa považoval za nedôvodné a nezrozumiteľné. Pokiaľ sa
týka námietky navrhovateľa ohľadne nevykonania dôkazu - predloženia dokladov preukazujúcich
nevyúčtované preddavky cestovných náhrad, uviedol, že dokazovanie v tomto smere nebolo dôvodné,
nakoľko predmetom konania po viacerých zmenách uskutočnených zo strany navrhovateľa zostal len
výrok navrhovateľa vo výške 1062,90 eur, ktorého sa navrhovateľ domáhal z titulu bezdôvodného
obohatenia, nárok na zaplatenie vo výške 59,74 eur titulom údajnej neoprávnenej zrážky zo

mzdy za 1/2007 (zrejme 1/2006) a nárok na zaplatenie náhrady za nevyčerpanú dovolenku vo
výške 237,18 eur. Toto bolo ustálené na poslednom pojednávaní, čo navrhovateľ súhlasne
potvrdil. Poukázal na to, že výška nevyúčtovaných preddavkov cestovných náhrad nebola sporná a
samotný navrhovateľ ich ani nerozporoval a uviedol, že došlo k ich vráteniu na základe príjmového
dokladu zo dňa 04.01.2006. Nároky, ktoré mali byť podľa dokumentu „jednostranné započítanie“

zrážkou nevyúčtovaných preddavkov cestovných náhrad vysporiadané - cestovné náhrady a mzda
neboli predmetom konania. Nie je teda zrejmé, z akého konkrétneho titulu, t.j. kedy údajne navrhovateľ
duplicitne vrátil nevyúčtované poskytnuté preddavky cestovných náhrad a ako dospel k vyčísleniu danej
sumy. Poukázal na to, že navrhovateľ neustále meniť svoje nároky uplatnené v konaní, ich
skutkovú a právnu argumentáciu, pričom ani sám nevie čoho sa domáha. K dokumentu „Jednostranné

započítanie“ opakovane uviedol, že tento dokument predstavoval len formálne oznámenie, v zmysle
ktorého bolo uvedené jednak uskutočnenie zrážok nevyúčtovaných preddavkov cestovných náhrad zo
mzdy a jednak vysporiadanie poskytnutých nevyúčtovaných preddavkov cestovných náhrad v rozsahu,
v akom neboli dotknuté zrážkami. Sám o sebe nebol potrebný a ani nepredstavoval žiadnu podmienku
platnosti, nakoľko vykonanie zrážok zo mzdy nie je zamestnávateľ povinný zamestnancovi oznamovať

a nevyúčtované preddavky cestovných náhrad samé o sebe predstavujú zálohu na cestovné náhrady,
ktorá sa automaticky zúčtováva po skončení pracovnej cesty. Fakt, či vykonanie zrážok zo mzdy bolo
uvedené na výplatnej páske rovnako nie je podmienkou platnosti ich vykonania. Námietku navrhovateľa,
že vyúčtoval poskytnuté preddavky cestovných náhrad viackrát, je novou pripomienkou, ku ktorej
však nemožno zaujať stanovisko, nakoľko je všeobecná. Ďalej uviedol, že navrhovateľ sám uviedol, že

vrátil nevyúčtované preddavky cestovných náhrad na základe príjmového dokladu zo dňa 04.01.2006 a
že išlo o splnenie zákonnej povinnosti, pričom odporca po preverení veci uvedené potvrdil. Okre tohto
prípadu navrhovateľ z toho istého titulu a skutkového dôvodu nevyúčtované preddavky nevrátil.

Odporca odvolaním napadol výrok II. rozsudku súdu prvého stupňa o povinnosti odporcu zaplatiť

navrhovateľovi sumu 375,12 eur. Navrhol ho zmeniť a zamietnuť návrh navrhovateľa v tejto časti.
Namietalnesprávneprávneposúdenieveci,nedostatočnezistenýskutkovýstav,nazákladevykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože
sú tu ďalšie skutočnosti lebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a konanie má inú vadu, ktorá
bola dôvodom nesprávneho rozhodnutia vo veci. Namietal, že navrhovateľ v podaní zo dňa 26.09.2013

vzal svoj návrh na zaplatenie mzdy za 11/2005, 12/2005 a 1/2006, spolu vo výške 315,37
eur v celom rozsahu späť. Dôsledkom toho tento nárok navrhovateľa prestal byť predmetom konania
a napriek tomu súd o ňom rozhodoval a priznal ho navrhovateľovi. Poukázal na to, že navrhovateľ
počas konania bral späť a uplatňoval rôzne nároky odlišné z hľadiska právneho dôvodu, skutkového
základu, ako aj z hľadiska výšky. Týmto konaním súd prekročil návrh navrhovateľa a priznal mu v

rozpore s § 153 ods. 2 O.s.p. nároky, ktorých sa ani nedomáhal. Nie je preto pravdou, že navrhovateľ
zmenil len právnu kvalifikáciu žalovanej sumy v časti 1062,90 eur. Dôvodil, že nakoľko nároky na
vyplatenie mzdy ani právo na cestovné náhrady za mesiac november 2005 neboli v konečnom dôsledku
predmetom konania, nenavrhoval vykonanie dokazovania v danom smere. Vytýkal súdu prvého stupňa,
že neoznámil výsledky prípravy pojednávania a ani podľa výsledkov konania neuviedol, ktoré právne

významné skutkového tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné a ktoré právne významné
skutkové tvrdenia zostali sporné. Ak byt ak urobil, bolo by zrejmé, že má za to posudzovať aj nároky na
vyplatenie mzdy. Súd prvého stupňa sa tak dopustil porušenia § 118 ods. 1,2 O.s.p. a konal v prospech
navrhovateľa, čím mu bola odňatá možnosť navrhovať vykonanie dôkazov. Mal za to, že súd prvéhostupňa správne nárok navrhovateľa na vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol, nesprávne však
postupoval následne, keď z toho istého titulu priznal navrhovateľovi nárok na mzdu. Po zamietnutá
návrhu na vydanie bezdôvodného obohatenia zostali predmetom konania len nárok na zaplatenie sumy

59,74 eur z titulu údajnej zrážky zo mzdy za mesiac január 2006 a náhrada mzdy za nevčerpanú
dovolenku vo výške 237,18 eur a len o týchto nárokoch mal súd prvého stupňa rozhodovať. Ďalej
poukázal na postup navrhovateľa ohľadne jeho nárokov na mzdu, na tú skutočnosť, že počas celého
konania namietal premlčanie nároku navrhovateľa na mzdu. Dôvodil, že pokiaľ navrhovateľ v podaní
zo dňa 30.09.2013 vzal svoje nároky na mzdu späť, v dôsledku toho začala opäť plynúť ich premlčacia

doba. Zdôraznil, že v danom prípade nešlo o zmenu právneho posúdenia, ale o úplne odlišné nároky so
samostatným skutkovým základom, čo vyplývalo aj zo samotných podaní navrhovateľa. Odvolávanie
sa súdu na ust. § 1 O.s.p. považoval za rozpor so zásadou rovnosti účastníkov konania. Ďalej
namietal, že vykonávanie zrážok zo mzdy nie je ako zamestnávateľ povinný zamestnancovi
oznamovať a nevyúčtované preddavky cestovných náhrad samé o sebe predstavujú zálohu na cestovné
náhrady, ktorá sa automaticky zúčtováva po skončení pracovnej cesty. Fakt, či vykonanie zrážok zo

mzdy bolo uvedené na výplatnej páske rovnako nie je podmienkou platnosti ich vykonania. Zastával
názor,žejetedairelevantné,akýmspôsobombolooznačenévysporiadanienevyúčtovanýchcestovných
náhrad v zmysle dokumentu zo dňa 16.12.2008, nakoľko takýto dokument nebol vôbec potrebný a
predovšetkým právny úkon sa posudzuje podľa jeho obsahu a nie podľa názvu. Poprel, že uznal
dôvodnosťžalovanéhonárokuvčastižalovanejsumy59,74eur,ktorúneoprávnenezrazilnavrhovateľovi

zo mzdy za mesiac január 2006, nakoľko na poslednom pojednávaní vo veci uviedol, že vzhľadom na
hospodárnosť konania a nákladovosť dokazovania v tomto smere, nebude rozporovať tento nárok, aj
keď ho považuje za neoprávnený. Z dôvodu, že súd prvého stupňa priznal navrhovateľovi
nárok na mzdu, ktorý nebol predmetom konania, nemohol mu objektívne na tomto základe priznať ani
úroky z omeškania z neho plynúce.

Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutej výrokovej časti II. ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že navrhovateľ len na základe
„Jednostranného započítania“ odporcu zo dňa 06.12.2008, o ktorom sa dozvedel len z vyjadrenia
odporcu k návrhu doručeného súdu dňa 17.05.2010, vzal tento nárok na zaplatenie mzdy späť, čím

odporcauviedolnavrhovateľadoomylu.„Jednostrannézapočítanie“,podľajehonázoruodporcaúčelovo
vyrobil. V spore pritom nepreukázal, čo on stále žiadal, aby odporca predložil originál tohto započítania.
Konanie odporcu označil za v rozpore s dobrými mravmi.

Písomným podaním zo dňa 25.02.2016, doručeným odvolaciemu súdu dňa 29.02.2016 vzal navrhovateľ

svoj návrh v celom rozsahu späť, nakoľko medzi účastníkmi konania došlo k doriešeniu sporu
mimosúdnou cestou, a to podpísaným dohody o urovnaní vzájomných práv a povinností a žiadal konanie
zastaviť. Odporca písomným podaním zo dňa 29.02.2016 oznámil odvolaciemu súdu, že so späťvzatím
návrhu súhlasí.

Podľa § 208 O.s.p. ak je návrh na začatie konania vzatý späť, keď už rozhodol súd prvého stupňa, ale
jeho rozhodnutie nie je dosiaľ právoplatné, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia.
Súd späťvzatie nepripustí, ak druhý účastník s tým nesúhlasí. Ak späťvzatie pripustí, odvolací
súd zruší rozhodnutie súdu prvého stupňa a konanie zastaví.

KrajskýsúdvTrenčíneakoodvolacísúdnazákladeprocesnéhoúkonužalobcu,ktorýmvzalsvojužalobu
späť, postupom podľa § 208 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.)
pripustil späťvzatie žaloby, nakoľko odporca vyjadril súhlas so späťvzatím žaloby a rozsudok súdu
prvého stupňa v napadnutej časti vo výrokoch II., III. a IV. zrušil a konanie v tejto časti zastavil. Rozsudok
súdu prvého stupňa vo výroku I. nebol odvolaním napadnutý, v tejto časti nadobudol právoplatnosť. Z

tohto dôvodu odvolací súd v zmysle § 208 O.s.p. nerozhodoval o späťvzatí návrhu v tejto časti.

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/, § 224 ods. 1 O.s.p. tak, že žiaden z
účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené, keď
žiadny z účastníkov nepodal návrh na priznanie trov konania podľa § 151 ods. 1 O.s.p..

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .