Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, November 23, 2012

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 15CoE/183/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4606205329
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Bzdúšek
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2012:4606205329.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava,
IČO: 36 864 421 proti povinnej: M. O., bytom O. C. XXX/XXX, E., o vymoženie sumy 127,46
eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Topoľčany č. k.
12Er/2802/2006-36 zo dňa 04.04.2012, a o návrhu oprávneného na prerušenie konania, takto

r o z h o d o l :

1. Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Topoľčany č. k. 12Er/2802/2006-36 zo dňa 04.04.2012 p
o t v r d z u j e .

2. Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a zároveň ju zastavil.

Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa odôvodnil ustanoveniami, § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 zákona č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok), § 22 ods. 2,
§ 39, Občianskeho zákonníka č.40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov.

Súd prvého stupňa mal za preukázané, že exekučným titulom je notárska zápisnica, ktorú povinný

dňa 22.01.2006 osobne nepodpísal, takže dlh za povinného uznal splnomocnenec určený oprávneným.
Dodal, že splnomocnenec Mgr. Tomáš Kušnír vystupuje opakovane ako splnomocnenec povinných aj v
ďalších exekučných veciach toho istého oprávneného, pričom je zrejmé, že uznanie pohľadávok z úveru
v notárskych zápisniciach vykonáva na pokyn oprávneného, aj keď mu oficiálne udelil splnomocnenie
na zastupovanie povinný. S odkazom na § 22 ods. 2 a § 39 Občianskeho zákonníka konštatoval, že
právne zastupovanie pri právnom úkone uznania záväzku z úveru bolo učinené v rozpore so záujmami

zastúpeného a spôsobilo tak absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu. Na základe uvedeného preto
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a konanie zastavil.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený odvolanie v zákonom stanovenej lehote. Namietal, že súd
rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, že nezistil
skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z

nesprávnehoprávnehoposúdeniaveci.Uviedol,ževzmysle§44ods.2Exekučnéhoporiadkuexekučný
súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Namietal,
že Zákon o notároch a notárskej činnosti presne vymedzuje, kedy je notár povinný odmietnuť vykonanie
požadovaného úkonu. A preto táto právomoc nemôže byť na základe extenzívnej interpretácie
prenášaná na súd, pretože by dochádzalo k zásahu do princípu právnej istoty a princípu ochrany
dôvery subjektov práva v právny poriadok. Skonštatoval, že ak notár neodmietne vykonať úkon, zaniká

právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade úkonu so zákonom a chýbajúcu zákonnú úpravu
revízneho postupu nemôže nahrádzať svojimi rozhodnutiami exekučný súd. Všeobecný súd nebolpovinný zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s platnými predpismi.
Platná notárska zápisnica má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu a preto s ňou musí
exekučný súd nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. Zdôraznil, že súd nedisponuje

právomocou rušiť či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom. Súd pri rozhodovaní o
právnom postavení účastníkov notárskeho úkonu ignoroval procesné zásady súdneho rozhodovania v
právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Odlišné zaobchádzanie so žalobcom nemožno ospravedlniť
jeho iným postavením, pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR s Dohovorom o ochrane ľudských
práv a základných slobôd špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania. Poukázal

na skutočnosť, že exekučný súd rozhodol na základe normatívnej úpravy, ktorá nemá povahu prameňa
práva a preto sa ňou nemohol riadiť. Na základe uvedeného preto tvrdil, že žalobca bol uvedený do
takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb
v porovnateľnom postavení. Namietal ďalej, že žalobca nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia,
ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení, ďalej že nemal
možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia a nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie

konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach. Exekučný súd rozhodnutím vylúčil akúkoľvek
možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci. Plnomocenstvo nie je zmluvným
ustanovením a nemožno naň aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok. Dodal,
že žiadne z ustanovení zmluvy nestanovuje, že povinný nemôže po udelení plnomocenstva sám dlh
uznať vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Poznamenal že zástupca povinného žiadnym

spôsobom neprekročil udelené plnomocenstvo, keďže bol na základe plnomocenstva oprávnený uznať
dlh vo forme notárskej zápisnice. V závere konštatoval, že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie
za neprípustnú. Dodal, že od vydania exekučného titulu ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie
nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. S
poukazom na vyššie uvedené preto žiadal, aby súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súd prvého

stupňa na ďalšie konanie.

Následne oprávnený doručil súdu prvého stupňa podanie označené ako: „Návrh na prerušenie konania
postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a čl. 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu“. Poukázal na uznesenie Ústavného

súdu SR sp. zn. I.ÚS 120/2012-12 zo dňa 14.03.2012, kde Ústavný súd konštatoval, že ak exekučný
súd zistí, že povinný dobrovoľne nesplnil svoju povinnosť z exekučného titulu, musí postupovať v
súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku a umožniť pokračovanie v exekúcii, pokiaľ sa
povinnosť nesplní alebo sa nezistí iní dôvod na to, aby sa v exekúcii nepokračovalo. Opačným postupom
by exekučný súd odoprel základné právo na súdnu ochranu oprávnenej osobe. Pripomenul, že zákonom

č. 384/2008 Z. z. z 23.09.2008 sa Exekučný poriadok doplnil o ust. §42 ods.3, pričom v prechodnom
ustanoveníkzákonuč.384/2008Z.z.jeuvedené,ženanotárskezápisnicevyhotovenépred15.10.2008
sa tento zákon nevzťahuje. Na základe uvedeného mal preto za preukázané, že zákon umožňoval a
aproboval notársku zápisnicu, ktorá vznikla z právneho úkonu, predmetom ktorého bolo poskytnutie
peňažných prostriedkov a umožňovalo jej exekúciu. Tvrdil ďalej, že udelením plnomocenstva povinný

dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh. Dodal, že ak by povinný zmenil názor,
mohol plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať.
Na základe uvedeného preto zdôraznil, že udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie
spotrebiteľa nie je možné považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by z pohľadu spotrebiteľa
spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v jej neprospech. Dodal, že súd sa nijako

nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil,
prečo považuje za neprijateľnú podmienku splnomocnenie, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil
fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Uviedol ďalej, že jednotlivé
ustanovenia smernice nemožno aplikovať vo vytrhnutom kontexte v prospech jednej zo zmluvných strán.
Zastal názor, že v danom prípade je nutné požiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá

zmluvná podmienka“. Dodal, že súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť posúdiť
exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo
právnejneistotyvyplývajúcejzdoterajšiehovýkladuúniovéhoprávaanáslednejaplikácievnútroštátnymi
súdmi Slovenskej republiky. S poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 95/2010-80 zo dňa
12.04.2012,čl.17,čl.47ačl.51ods.1ChartyzákladnýchprávEÚnavrhol,abysúdnazáklade§109ods.

1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ rozhodol, že konanie prerušuje a Súdnemu dvoru EÚ
predkladá prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: 1, Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku
považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým
dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby vjeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe
zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy? 2, Je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných
právEÚtakérozhodovanievnútroštátnehosúdu,ktoréaplikujúcvnútroštátneprocesnéajhmotnoprávne

ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi?

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd podľa § 10 ods. 1 OSP vec prejednal podľa § 212 ods. 1 OSP, bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k

záveru, že napadnuté uznesenie je potrebné ako vecne správne potvrdiť.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že predmetné exekučné konanie začalo dňa 24.05.2006, kedy bol
súdnemu exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - Notárskej
zápisnice N104/2006, NZ 2254/2006 zo dňa 22.01.2006. Súd prvého stupňa dňa 01.06.2006 udelil
súdnemu exekútorovi JUDr. Jozefovi Horváthovi, so sídlom Cukrovarská 733, Sereď, poverenie na

vykonanie exekúcie. Následne súd prvého stupňa vydal napadnuté rozhodnutie.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil. Odvolací

súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia, a preto s poukazom na
ustanovenie § 219 ods. 2 OSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Na zdôraznenie správnosti súd dodáva, že podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, zastupovať iného

nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore
so záujmami zastúpeného. V danom prípade podstatnou a právne relevantnou skutočnosťou je, či
splnomocnenie je platným právnym úkonom a uznanie dlhu na základe takto udeleného plnomocenstva
v notárskej zápisnici je platným právnym úkonom, nakoľko podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka
zastupovať iného nemôže ten, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Právne úkony

osôb, ktoré nespĺňajú náležitosti upravené v § 22 ods. 2, v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka spôsobia
absolútnu neplatnosť takýchto právnych úkonov a to bez ohľadu na skutočnosť, či o tom účastníci
právneho úkonu vedeli.

Súd ďalej uvádza, že otázku naplnenia formálnych a materiálnych predpokladov môže posudzovať iba

exekučný súd. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez
návrhu. Exekučný poriadok pre exekučný súd zakotvuje oprávnenie a povinnosť skúmať v ktoromkoľvek
štádiu už začatého exekučného konania zákonnosť exekučného titulu, pričom exekučný súd tak môže
urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu. Podľa názoru odvolacieho súdu preskúmavacia
činnosť exekučného súdu sa uplatňuje kedykoľvek, nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie, keďže právny predpis, resp. i jeho jednotlivé ustanovenia, je potrebné vykladať v súlade s
celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach a nie izolovane.
Na základe uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Súd ďalej konštatuje, že nepovažuje za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že

požiada Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke však vnútroštátny orgán nemá vždy a za akýchkoľvek okolností. Zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konaniea predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu
Európskej únie len na návrh účastníka konania. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej
otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora

predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového
práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky JE zabezpečiť
jednotný výklad komunitárneho práva. Prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť
zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej zodpovedanie musí mať
reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto

otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

V zmysle rozhodnutí Súdneho dvora EÚ veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium
SL (C-168/05), vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) a vo veci
Pohotovosť (C-76/10) je možné konštatovať, že Judikatúra súdneho dvora EÚ umožňuje, aby sa aj
vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovala nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že

v prípade, ak súd pri posudzovaní tejto otázky dospeje k záveru, že takáto podmienka je nekalá, je
povinný vyvodiť z daného posúdenia všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva.
Na základe uvedeného je preto následkom v zmysle práva Slovenskej republiky zamietnutie žiadosti o
vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1,
2Exekučnéhoporiadkuapohľadávkuveriteľavočispotrebiteľoviniejepretomožnévdanomexekučnom

konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom,
že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím
rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie
potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani
v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací

súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ,
bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie
neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s
doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu
dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená

na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre,
judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už
zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry
vlastne nie sú. Doktrína acte clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na
postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia

úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Odvolací súd ďalej na zdôraznenie správnosti svojho rozhodnutia dodáva, že ak v zmysle § 36 ods. 5
zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno

podať návrh na obnovu exekučného konania. V zmysle uvedeného je potrebné zdôrazniť, že exekučný
poriadok vylučuje použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré umožňujú súdu za určitých
okolností konanie prerušiť. Exekučné konanie sa prerušuje, iba ak to výslovne určuje osobitný predpis.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade

existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené závery rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto
uznesenia.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.