Rozsudok Judgement was issued on Thursday, October 17, 2007

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17C/72/1992

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6192899312
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 10. 2007

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Jánošová
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2007:6192899312.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Banská Bystrica v konaní pred samosudkyňou JUDr. Jarmilou Jánošovou v právnej veci
žalobcu K. H., nar. XX.. XX.. XXXX,. bytom B., S. X, práv. zast. JUDr. J. S., advokátom so sídlom B. B.,
H. XX. proti žalovaným 2/ S. - M. S. N. so sídlom B. B., K. XX,. práv. zast. JUDr. P. B., advokátom so
sídlom B. B., B. XX,. 3/ A. - S. P. a.s., so sídlom B., D. R. X,. týka sa S., a.s., O. Z. Z., so sídlom Z., N..
S. XX/X,. 4/ L. P., rod. B., nar. XX.. XX.. XXXX,. bytom S. P., D. C. sv. J. B., K. X,. práv. zast. JUDr. F.

V., advokátom so sídlom H. XX,. B. B., 5/ M. H., rod. B., nar. XX.. XX.. XXXX,. bytom B., S. XX,. 6/ G.
J., rod. B., nar. XX.. XX.. XXXX,. bytom S. J., P. Z. XX,. 7/ M. B., nar. XX.. XX.. XXXX,. bytom B., T. X,.
8/ L. B., nar. XX.. XX.. XXXX,. bytom B., P. 5, žalovaní 5/, 6/, 7/, 8/ práv. zast. JUDr. D. V., advokátkou
so sídlom B. B., K. X,. 9/ Ing. E. F., nar. XX.. XX.. XXXX,. bytom T. X,. L. a žalobcov 1/ L. P., rod. B.,
nar. XX. XX.. XXXX,. bytom S. P., D. C. sv. J. B., K. X,. práv. zast. JUDr. F. V., advokátom so sídlom H.
XX,. B. B., 2/ K. B., rod. Š., nar. XX.. XX.. XXXX,. bytom B., P. X,. 3/ G. J., rod. B., nar. XX.. XX.. XXXX,.
bytom S. J., P. Z. XX,. 4/ M. B., nar. XX.. XX.. XXXX,. bytom B., T. X,. 5/ L. B., nar. XX.. XX.. XXXX,.

bytom B., P. X,. žalobcovia 2/ - 5/ práv. zast. JUDr. D. V., advokátkou so sídlom B. B., K. X,. 6/ Ing. E.
F., nar. XX.. XX.. XXXX,. bytom T. X,. L. proti žalovaným 1/ B. s.r.o., so sídlom B. B., T. XX,. 2/ S. - M.
S. N., so sídlom B. B., K. XX,. práv. zast. JUDr. P. B., advokátom so sídlom B. B., B. XX,. o vydanie veci
podľa zákona č. 87/1991 Zb., takto

r o z h o d o l :

Žalovaný v 3/ rade A. - S. a. s., B., O. Z. Z. je p o v i n n ý vydať žalobcovi K. H. ideálny podiel jednej
polovice nehnuteľností zapísaných na katastri nehnuteľností kat. úz. B. B., na LV č. XXXX,. ako parc. č.

KN 1335/2 zastavaná plocha a nádvoria, o výmere 650 m2 a na ňom stojacej stavbe budove č. súpisné
XX,. v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Súd u r č u j e , že dohoda o vydaní veci uzatvorená medzi žalovaným v 3/ rade A. - S. a. s., B. ako
vydávajúcim a žalovanými 4/ L. P., 5/ M. H., 6/ G. J., 7/ M. B., 8/ L. B., 9/ Ing. E. F., ako prijímajúcimi
na strane druhej, predmetom ktorej bolo vydanie spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti jednej polovice k
pozemku - parc. KN č. 1335/2 zastavané plochy a nádvoria o výmere 650 m2 a na ňom stojacej stavbe

- budova súp. č. XX, zapísané v katastri nehnuteľností vedenom Katastrálnym úradom B. B. - Správou
katastra B. B., k. ú. B. B. na LV č. XXXX. vydávajúcim v prospech prijímajúcich a na základe ktorej
bol povolený vklad vlastníckeho práva v prospech prijímajúcich Okresným úradom v Banskej Bystrici -
katastrálnym odborom dňa 01. 10. 2001 pod č. V XXXX/XXXX. j e n e p l a t n á .

Súd návrh žalobcu K. H. voči žalovanému v 2/ rade S. - M. S. N. so sídlom B. B., K. XX,. ktorým sa

domáhal uloženia povinnosti žalovanému 2/ vydať mu ideálny spoluvlastnícky podiel vo veľkosti jednej
polovice k pozemku - parc. KN č. 1335/1 zastavaná plocha a nádvoria o výmer 1015 m2, zapísaných v
katastri nehnuteľností kat. úz. B. B., na LV č. XXXX
z a m i e t a .

Súd z a m i e t a návrh žalobcov 1/ L. P., 2/ K. B., 3/ G. J., 4/ M. B., 5/ L. B., 6/ Ing. E. F., ktorým
sa domáhali voči žalovanému 1/ B. s. r. o., B. B., T. XX. a žalovanému 2/ S. - M. S. N. so sídlom B. B.,

K. XX,. o uloženie povinnosti vydať nehnuteľnosť vedenú na LV č. XXXX. ako pozemok, parc. KN č.1335/1 zastavaná plocha a nádvoria o výmer 1015 m2, zapísané v katastri nehnuteľností kat. úz. B.
B. v jednej polovici.

O trovách konania súd rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou došlou tunajšiemu súdu dňa 19. 03. 1992 sa žalobca K. H. domáhal podľa zákona č. XX/XXXX.
Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách, aby súd uložil žalovaným 1/ až 3/ povinnosť vydať mu ideálnu jednu
polovicu a to žalovanému v 1/ a v 2/ rade nehnuteľnosti parcely č. 1335/1 dom, dvor, zastavaná plocha
o výmere 1013 m2 a žalovanému v 3/ rade parcely č. 1335/2 zastavaná plocha o výmere 644 m2, dom

č. 6 nachádzajúci sa na tejto parcele, všetko nehnuteľnosti vedené v kat. úz. B. B..

V priebehu konania vzal návrh voči žalovanému v 1/ B. s. r. o., B. B. rade späť. Súd uznesením zo dňa
02. 08. 2007 konanie voči žalovanému v 1/ rade zastavil podľa § 96 OSP.

V konaní 11C/83/1992 tunajšieho súdu sa žalobcovia - právni nástupcovia J. B., žalobou došlou 31. 03.
1992 domáhali od žalovaných 1/ a 2/ vydania jednej polovice tej istej nehnuteľnosti ako žalobca K. H.,
parcely č. 1335/1 o výmere 1013 m2 dom, dvor. V konaní tunajšieho súdu 18C/74/1992 sa domáhali
voči žalovanému v 3/ rade vydania parcely KN č. 1335/2 zastavaná plocha o výmere 650 m2 a na ňom
stojacej budovy, č. 6, t. č. číslo súpisné XX.

Súd spojil v zmysle ustanovenia § 112 ods. 1 OSP konania 11C/83/1992 a 17C/72/1992 a následne
prerušil konanie do rozhodnutia tunajšieho súdu v konaní 20C/80/1992 týkajúce sa susednej budovy č.
X z dôvodu, že bolo potrebné vyriešiť predovšetkým otázku vecnej aktívnej legitimácie žalobcov.

Na základe dekrétu prezidenta republiky č. 101/45 zo dňa 24. 10. 1945 došlo ku znárodneniu pivovarov,
ktoré vyprodukovali v roku 1937 viac než 150 tisíc hektolitrov piva.
Zákonom 115/48 Zb. zo dňa 28. 04. 1948 v súvislosti s článkom VIII. ku dňu 01. 01. 1948 v zmysle § 1
ods. 1 bod 3 boli znárodnené zoštátnením pivovary.
Vyhláškouministerkyvýživyzodňa03.07.1948č.1476/1948bodB.73bolznárodnenýP.aS.J.B.B.B..

Rozsah znárodnenia bol následne určený Výmerom povereníctva potravinárskeho priemyslu dňa 15.
02. 1951 č. C-45.611/50-VI/2. Podľa tohto výmeru do majetkovej podstaty znárodneného podniku P. a
S. J. B. okrem iného patrili aj nehnuteľnosti vedené v pozemnoknižnej vložke č. XXXX kat. úz. B. B. ako
parcela č. 224, zapísané ku dňu 01. 01. 1948 na D.. V. H. v dvoch štvrtinách, (t. č. identické s parc. KN
1335/1 a KN 1335/2, ktoré sú predmetom sporu).

Na základe kúpnopredajných zmlúv zo dňa 02. a 06. februára 1948 bolo vložené vlastnícke právo k
predmetným nehnuteľnostiam pre manželov J. B. a M. B., rod. K., každého v jednej štvrtine.

K. H. si odvodzoval svoj nárok z ustanovenia § 3 ods. 1 cit. zákona ako oprávnená osoba, ktorej vec
prešla do vlastníctva štátu. Vychádzal z toho, že kúpna zmluva uzatvorená s J. B. je neplatná, najmä

pre nedostatok jeho veku v čase jej uzatvárania.

V konaní 20C/80/1992 tunajšieho súdu sa jednalo o nároku žalobcu K. H. ohľadom susednej budovy č.
X,. ktorá bola rovnako predmetom kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 02. 02. 1948. Súd sa aj v tomto konaní
musel vysporiadať s otázku napádanej platnosti kúpnej zmluvy.

Okresný súd v konaní 20/C/80/1992 rozsudkom zo dňa 19. 11. 2002 rovnako ako Krajský súd v Banskej
Bystrici v konaní 12Co 45/2003 v rozhodnutí zo dňa 22. 05. 2003 dospel na základe vykonaného
dokazovania k rovnakému právnemu záveru, že sa jednalo o neplatnú zmluvu.
Najvyšší súd v rozhodnutí zo dňa 24. 05. 2007 sp. zn. 3Cdo/3/2006 sa v dovolacom konaní zaoberal
otázkou platnosti kúpnej zmluvy žalobcu.V zmysle právnych záverov NS SR v tomto konaní plnoletosť sa

v tej dobe, (t.j. do 01. 01. 1951), spravidla nadobúdala dosiahnutím veku 21 rokov. V určitých prípadoch
mohla plnoletosť nadobudnúť osoba aj pred dosiahnutím tohto veku, ale v danom prípade k takémuto
postupu nedošlo, resp. nebolo preukázané, že by došlo. Keďže potom žalobca v čase uzatvorenia
zmluvy nebol plnoletý, nemohol uzavrieť kúpnu zmluvu platne. V tej dobe pri prevode vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti k tomuto dochádzalo až zápisom do pozemkovej knihy. Vlastníkom sa nestával ten,

koho vklad bol neplatný. O prípad neplatnosti išlo tiež vtedy, keď neplatné bolo vkladové povolenie. Totobolo neplatné, ak ho urobila osoba na tento úkon nespôsobilá. Ak takéto povolenie žalobca dal priamo
v kúpnej zmluve, t. j. v čase neplnoletosti, znamenalo to, že neplatným právnym úkonom bola potom
kúpna zmluva aj vrátane vkladového povolenia.

Právni zástupcovia žalobcov - právnych nástupcov po J. B., poukazovali na tú skutočnosť, že v konaní
20C/80/1992 tunajšieho súdu sa v citovaných rozhodnutiach okresného, krajského ako aj Najvyššieho
súdu SR, riešila omylom otázka platnosti kúpnej zmluvy, ktorú uzatvoril J. H. dňa 06. 02. 1948, nie 02.
02. 1948. Z týchto dôvodov je potom právny záver v tomto konaní zmätočný a nepoužiteľný. Voči tomuto

rozhodnutiu podali aj ústavnú sťažnosť.

Bez ohľadu na to, či sa citované rozhodnutie NS SR v konaní 20C/80/1992 tunajšieho súdu týkalo
právneho úkonu vykonaného K. H. dňa 06. 02. 1948 alebo 02. 02. 1948, súd sa stotožnil s názorom
právneho zástupcu K. H. že právny záver uvedený v rozhodnutí NS SR v otázke výkladu platnosti
zmluvy, vrátane vkladového konania, vyriešil situáciu, ktorá mala nastať pred dovŕšením plnoletosti

žalobcu nesporne v jeho prospech.
Z uvedených dôvodov nebola daná vecná aktívna legitimácia právnych nástupcov J. B. v zmysle § 3
zákona 87/1991 Zb. ako oprávnených osôb a súd ich návrh zamietol.

Čo sa týka nároku žalobcu K. H., súd skúmal, či sú splnené stanovené podmienky v zmysle zákona

87/1991 Zb. pre vyhovenie jeho žalobe.

Bolo preukázané, že bol oprávnenou osobou v zmysle § 3 ods. 1, ktorej predmetná nehnuteľnosť
vzhľadom na neplatnosť kúpnej zmluvy zo dňa 02. 02. 1948 v rozsahu ideálnej jednej polovice prešla
do vlastníctva štátu v rozhodnom období na základe znárodnenia.

Jedná sa o občana Slovenskej republiky, ktorý má trvalý pobyt na jej území.

V lehote 6 mesiacov od účinnosti zákona, t. j. do 01. 10. 1991, podal výzvu na vydanie veci v zmysle §
5, ktorú adresoval žalovanému v 1/ rade a žalovanému v 3/ rade.

Žalovaný v 1/ rade bol vedený ako držiteľ predmetných nehnuteľností v evidencii nehnuteľností a až
neskôr žalobca zistil, že na základe hospodárskej zmluvy ešte pred účinnosť reštitučného zákona došlo
k prevodu nehnuteľnosti parc. č. 1335/1 na žalovaného v 2/ rade. Nemôže byť na ujmu žalobcu tá
skutočnosť, že žalovaný v 2/rade si zanedbal svoju povinnosť nahlásiť túto právnu skutočnosť v evidencii
nehnuteľností.

Nejednalo sa o prípad uvedený v ustanovení § 8 cit. zákona, kedy sa nehnuteľnosť nevydáva.

V priebehu konania dňa 01. 10. 2001 došlo k uzavretiu dohody o vydaní veci medzi žalovaným v 3/ rade
a žalovanými v 4/ až 9/ rade ohľadom nehnuteľnosti - parcely 1335/2, ako aj budovy na nej stojacej.

O tejto skutočnosti sa dozvedel zástupca žalobcu K. H. na pojednávaní dňa 30. 10. 2002.
Následne došlo k rozšíreniu žalobného návrhu K. H. voči žalovaným v 4/ až 9/ rade ako účastníkom tejto
dohody a k rozšíreniu žalobného petitu o určenie neplatnosti tejto dohody v zmysle § 9 ods. 1 zákona
87/1991 Zb. a § 80 písm. c) OSP.

Zástupca žalovaného v 3/ rade poukazoval na neodôvodnenosť žaloby na určenie neplatnosti právneho
úkonu v prípade, že je možné domáhať sa vydania veci priamo voči žalovaným 4/ až 9/.
Právni zástupcovia dedičov po J. B. žiadali návrh ohľadom určenia neplatnosti tejto zmluvy zamietnuť s
poukazom na márne uplynutie prekluzívnej lehoty upravenej v § 5 odst. 5 zákona 87/1991 Zb..
Čo sa týka žaloby o určenie neplatnosti zmluvy podľa § 80 písm. c) OSP, táto podľa ich názoru nie je

dôvodná, lebo rozhodnutie súdu o vydanie veci má konštitutívne účinky vo vzťahu k zápisu vlastníckeho
práva do katastra bez ohľadu na to, aké osoby sú tam zapísané.

K námietkam márneho uplynutia jednoročnej prekluzívnej lehoty upravenej v § 5 ods. 5 zákona zástupca
navrhovateľa K. H. poukázal na znenie rozsudku Najvyššieho súdu ČR v konaní 28Cdo/1770/2000,

podľa ktorého, ak stratí povinná osoba po účinnosti zákona na základe nejakého právneho úkonu
vlastníctvo alebo držbu veci, je stále pasívne legitimovaná v zmysle znenia § 4 ods. 1 zákona.Právni zástupcovia dedičov po J. B. argumentovali tým, že sa v citovanom rozhodnutí jednalo zrejme o
prípad, kedy došlo k prevodu podľa § 9 ods. 1 na tretie osoby, nie k vydaniu veci nepravému reštituentovi
v zmysle § 5 ods. 5.

Súd si potom, čo si vyriešil otázku vecnej aktívnej legitimácie v spore, musel vyriešiť aj otázku vecnej
pasívnej legitimácie vo vzťahu k žalovanému v 3/ rade.
Tento bol nesporne osobou, ktorá v čase účinnosti zákona držala predmetnú nehnuteľnosť parcelu EN
1335/2, teda sa jednalo o osobu povinnú podľa § 4 ods. 1 zákona.

Vydanie veci podľa § 5 a nasledujúcich reštitučného zákona je zvláštnym právnym inštitútom, ktorým
sa majú obnoviť pôvodné vlastnícke práva k veciam, ktoré prešli na štát za podmienok uvedených v
ustanovení § 6 zákona.
Vydaním veci v zmysle citovaného ustanovenia nemožno rozumieť akýkoľvek prevod vlastníctva k veci,
ktorá je predmetom reštitúcie povinnou osobou na inú osobu, než osobu oprávnenú. Kto je oprávnenou

osobou, vymedzuje ustanovenie § 3 reštitučného zákona.
Ustanovenie § 5 ods. 5 rieši situáciu, kedy povinná osoba vydala vec na základe písomnej výzvy, ktorú
urobila oprávnená osoba, ktorá preukázala svoj nárok a uviedla spôsob prevzatia veci štátom (§ 5 ods.
1), pričom však neuspokojila uplatnené nároky iných, tiež oprávnených osôb, ktoré spĺňali predpoklady
pre to, aby im táto vec bola vydaná. Ak sú splnené tieto predpoklady, potom opomenuté oprávnené

osoby sa môžu domáhať vydania veci voči osobe povinnej (tej, ktorej už bola vec vydaná na základe
dohody, viď. rozhodnutie 3CdoN/177/1996 NS ČR).
Ustanovenie § 5 ods. 3 však dovoľuje uzavrieť dohodu o vydaní veci iba s osobou oprávnenou. Takáto
dohoda je nepochybne podľa § 39 O.z. neplatná, ak na jej základe bola vydaná vec osobe uplatňujúcej
si právo na vydanie veci bez toho, aby napĺňala znaky oprávnenej osoby, ktorými je vymedzená v

ustanovení § 3 reštitučného zákona. V takom prípade by sa vec vydala osobe, ktorej právo na vydanie
veci vôbec nevzniklo (rozhodnutie 2CdoN/983/1996 NS SR). Takýto prevod potom možno kvalifikovať
ako prevod v zmysle ustanovenia § 9 ods. 1 zákona.
Ustanovenie § 5 ods. 5 reštitučného zákona rieši nároky oprávnených osôb voči iným tiež oprávneným
osobám, ktorá situácia nastáva v prípade, ak si tieto osoby odvodzujú svoj nárok od spoločného

právneho predchodcu - vlastníka odňatej veci, t. j. jedná sa o oprávnené osoby uvedené v ustanovení §
3 ods. 2 zákona. Ustanovenie § 5 ods. 5 je teda obdobou žaloby o vydanie dedičstva neoprávnenému
dedičovi, o čom svedčí aj argumentácia rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR v konaní 28Cdo/441/2004.
V tomto sa cituje nález Ústavného súdu ČR, ktorým bolo zrušené ustanovenie § 5 ods. 5 zákona v časti
znejúcej „do jedného roku odo dňa účinnosti zákona“, pričom podľa tohto rozhodnutia na základe § 5

ods. 5 je možné oprávnenú osobu, ktorej vec bola vydaná, zaviazať k vydaniu všetkého, čo drží nad
mieru svojho podielu a to vo všeobecnej premlčacej 3-ročnej lehote.

Vyššie uvedené sa však netýka prípadu, kedy oprávnené osoby si odvodzujú svoj nárok v zmysle § 3
ods. 1 od samotného vlastníctva veci, ktorá prešla do vlastníctva štátu spôsobom uvedeným v § 6. V

takom prípade uzatvorenie dohody o vydaní veci osobami, ktoré nepreukázali, že ich právny predchodca
vôbec nadobudol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, resp. táto okolnosť je sporná, je
obchádzaním účelu zákona, a teda úkon absolútne neplatný v zmysle § 39 O.z..
Účastníci tejto dohody si boli vedomí skutočnosti, že otázka oprávnenosti nároku žalovaných v 4/ až
9/ rade je predmetom sporu a nie je vyriešená s konečnou platnosťou, nakoľko boli účastníkmi tohto

konania. Napriek tomu po 9 rokoch sporu (t. j. nie v lehote uvedenej v § 5 ods. 3) uzavreli zmluvu, ktoré
konanie možno kvalifikovať tiež ako konanie v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 O.z..
Z uvedeného vyplýva, že aj v súčasnej dobe je daná vecná pasívna legitimácia žalovaného v 3/ rade
v konaní.

K výkladu ustanovení § 5 a § 9 zákona 87/1991 Zb. súd poznamenáva, že reštitučné predpisy neboli
vydané za tým účelom, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili
obnovenie tohto vlastníckeho práva.

Ďalej sa súd zaoberal otázkou, či existuje naliehavý právny záujem žalobcu na určovacej žalobe, ktorou

sa domáhal určenia, že dohoda o vydanie veci uzavretá medzi žalovanými v 3/ rade na jednej strane a
4/ a 9/ rade na druhej strane, je neplatná, (t. j. či nepostačuje si túto otázku vyriešiť prejudiciálne).
Existencia naliehavého právneho záujmu na žalobe v zmysle § 80 písm. c) OSP je podmienkou jej
procesnej prípustnosti.Je pravdou, že súdna prax má za to, že pokiaľ možno žalovať na plnenie, nie je daný naliehavý
právny záujem na určovacej žalobe. To však neplatí bez výnimky. Určovacia žaloba má slúžiť
potrebám praktického života. Za nedovolenú ju možno považovať len tam, kde by slúžila k zbytočnému

rozmnožovaniusporov(rozhodnutie40/1996ZSP).Vpredmetnejvecipodľanázorusúdutomutaknieje.
Predmetom sporu bolo vydanie nehnuteľnosti podľa špeciálnej právnej úpravy zákona 87/1991 Zb..
Nejedná sa však o žalobu reinvidikačnú v zmysle § 126 O.z., ale o žalobu, ktorá má slúžiť k navráteniu
vlastníctva veci pôvodnému vlastníkovi alebo iným oprávneným osobám uvedeným v zákone. Žaloba
na plnenie podľa tohto špeciálneho právneho predpisu neprichádza do úvahy voči osobám, ktoré sú v

súčasnejdobevedenéakospoluvlastnícipredmetnejnehnuteľnostivrámcireštitučnéhonárokužalobcu.
Právna úprava zákona 87/1991 Zb. má slúžiť k navráteniu majetkového práva na základe rozhodnutia o
uložení povinnosti vydať vec. Preto je potrebné, aby osoba, ktorej má byť táto povinnosť uložená, bola
v čase realizácie súdneho rozhodnutia aj považovaná za vlastníka.

Pokiaľ potom žalobca rozšíril návrh na určenie neplatnosti dohody o vydaní veci, táto žaloba nepopiera

význam ustanovenia § 5 ods. 5, ale týka sa iného právneho dôvodu. Keďže lex specialis zákon 87/1991
Zb. pozná len žalobu na vydanie veci, nie na určenie vlastníckeho práva a žalovaný v 3/ rade je
osobou povinnou v zmysle citovaného § 4 ods. 1, pričom v súčasnej dobe nie je vedený v evidencii
nehnuteľností ako vlastník alebo držiteľ, žalobca nemal ani inú právnu možnosť za danej situácie pre
účely navrátenia vlastníckeho práva, než domáhať sa prostredníctvom ustanovenia § 80 písm. c) OSP

spätného navrátenia jeho vlastníckeho práva k predmetu zmluvy.

Ďalejsasúdzaoberalotázkou,čiboldanýnárokžalobcuzhľadiskanímuplatnenéhodôvoduuvedeného
v § 6 ods. 1 písm. k) zákona 87/1991 Zb., pričom je potrebné sa zaoberať samostatne jeho nárokom
voči žalovanému v 2/ rade a nárokom voči žalovanému v 3/ rade.

Pôvodne sa žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu domáhal vyhovenia jeho návrhu z
dôvodu, že predmetná nehnuteľnosť prešla na štát v rozpore s vtedy platnými zákonnými predpismi,
keďže znárodnený pivovar nemal kapacitu nad 150 000 hl ročne tak, ako to upravoval Dekrét prezidenta
republiky č. 101/45 Zb. - viď. výpoveď zástupcu žalobcu na pojednávaní dňa 28. 09. 1992.

Na pojednávaní dňa 07. 09. 1995 zástupca žalobcu uviedol ako ďalší dôvod, že boli znárodnené aj
obytné budovy, ktoré nesúviseli s prevádzkou pivovaru.
Tento reštitučný dôvod súd považoval za preukázaný len vo vzťahu k žalobnému návrhu smerujúcemu
voči žalovanému v 3/ rade, t. j. k nehnuteľnosti parc. 1335/1 a budove na nej stojacej č. X, t. č. číslo
súpisné XX.

Zástupca odporcu v 3/ rade od počiatku nenamietal reštitučný nárok žalobcu, pokiaľ by preukázal, že
je oprávnenou osobou.
Svedčí o tom nepriamo aj tá skutočnosť, že v priebehu konania uzavrel dohodu o vydaní veci, (aj keď
neplatnú), s právnymi nástupcami po J. B..
Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že budova č. X slúžila pre obytné účely a nie pre

účely P. P. J. B..
Vyplýva to z miestoprísažného prehlásenia JUDr. L. D. zo dňa 27. 11. 1993, ktorý žil v susednom dome
č. X na H. N. v B. B., pripojeného znaleckého posudku Ing. L. zo dňa 20. 05. 1943 a nepriamo aj z
prípisu Povereníctva pôdohospodárstva pozemkovej reformy zo dňa 15. 01. 1948, aj keď bol následne
zrušený prípisom zo dňa 02. 03. 1948, z ktorého vyplýva, že dom č. X a X na N. Č. A. nemal spadať

pod konfiškáciu pôdohospodárskeho majetku, nakoľko svojou povahou sa jednalo o mestské domy.

Na základe uvedeného mal súd za to, že znárodnenie v časti tejto nehnuteľnosti bolo vykonané v rozpore
s Dekrétom prezidenta republiky 101/45, jeho ustanovenia § 4 ods. 2, nakoľko sa jednalo o znárodnenie
budov, ktoré neslúžili prevádzke znárodneného podniku.

Vo vzťahu k žalovanému v 2/ rade, voči ktorému sa žalobca domáhal vydania pozemku parc. XXXX/1
zastavaná plocha, samotný žalobca potvrdil, že na tomto sa dosiaľ nachádza pôvodná budova slúžiaca
P.. Čo sa týka ostatných budov, ktoré v čase znárodnenia na tomto pozemku boli postavené, podľa
tvrdenia žalobcu neslúžili prevádzke pivovaru, ale potrebám rodiny, prípadne boli prenajímané.

Zástupca žalovaného v 2/ rade žiadal návrh žalobcu zamietnuť. Poukázal na tú skutočnosť, že zákonom
115/1948 Zb. v druhej etape znárodňovacieho procesu boli znárodnené všetky P. bez ohľadu na ich
kapacitu, t. j. vrátane P. J. B.. Stav úžitku ako ho popísal žalobca na ohliadke, mohol byť stavom v roku
1943, nie ku dňu znárodnenia. V tej dobe mal pivovar produkciu 10-krát väčšiu, ktorú mohol dosiahnuťlen rozšírenou kapacitou. V čase znárodnenia celá parcela 1335/1 slúžila prevádzke P., o čom doložil
ako dôkaz situačný plán podniku J. B. v čase, keď bol pod národnou správou.

Podľa situačného plánu „J. B. P. a S. n. s. B. B.“ slúžila budova, ktorú žalobca označil ako pôvodnú
budovuP.(XII)akoU.S.,zatýmbudovaXIIIautodielňa,XIVgaráže,predňouXIsklad.Ajďalšiepriestory
uvedené pod bodmi II, III, XI slúžili pre účely P. (kotolňa, sladovňa, sklad).
List J. B. adresovaný SNR zo dňa 10. 09. 1945 obsahoval žiadosť o povolenie rozšírenia P..

Na pojednávaní dňa 12. 10. 2007 zástupca žalobcu poukázal v súvislosti so znením § 6 ods. 1 písm.
k) reštitučného zákona aj na nezákonnosť samotného procesu vyvlastnenia z dôvodov, ktoré uviedol v
konaní tunajšieho súdu 20C/80/1992 v poslednom rozhodnutí krajský súd v súvislosti so znením § 6 ods.
2. Tiež poukázal na odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v tomto konaní a na tú skutočnosť,
že žalobcovi nebola poskytnutá za znárodnenie finančná náhrada.

Okresný súd vyhodnotil vykonané dokazovanie vo vzťahu k žalobnému návrhu smerujúcemu voči
žalovanému v 2/ rade a dospel k záveru, že nárok žalobcu je bezdôvodný a to z týchto dôvodov:

V čase znárodnenia účinný zákon 115/48 Zb. pre zoštátnené P. neurčil ako kritérium množstvo
vyrobeného P.. Dňom 01. 01. 1948 sa znárodnili zoštátnením v zmysle § 1 ods. 1 bod 3 citovaného

zákona všetky pivovary bez ohľadu na výrobnú kapacitu.
Súd ďalej skúmal, či došlo ku znárodneniu v rozpore s ustanovením § 4 ods. 2 Dekrétu prezidenta
republiky v znení noviel, t. j. či predmetná nehnuteľnosť slúžila prevádzke znárodneného podniku. Z
pripojených listinných dôkazov mal súd za preukázané, že v čase znárodnenia celá nehnuteľnosť slúžila
prevádzke zoštátneného podniku, o čom svedčí najmä situačný plán doložený zástupcom žalovaného

v 2/ rade.
Žalobca neprodukoval také dôkazy, ktoré by túto skutočnosť vyvrátili.

Čo sa týka pozemku, na ktorom boli postavené budovy, ktoré už v súčasnej dobe neexistujú, v danom
prípadeneprichádzadoúvahyaniaplikáciaustanovenia§8ods.2zákona,keďženebolisplnenéostatné

zákonom požadované podmienky, najmä uvedené v ustanovení § 6 ods. 1 zákona.

Zástupca žalobcu ďalej odkazoval na dôvody uvedené v rozhodnutiach krajského súdu a Najvyššieho
súdu SR v konaní 20C/80/1992. Tieto však bližšie nešpecifikoval a nepreukázal ich existenciu.
Samotná skutočnosť, že za znárodnený majetok žalobcovi nebola poskytnutá finančná náhrada,

nezakladá nárok žalobcu na vydanie veci podľa zákona 87/1991 Zb. jeho ustanovenia § 2 ods. 3, aj keď
sa nesporne jedná o postup porušujúci všeobecne uznávané ľudské práva, slobody.
Zákon 87/1991 Zb. slúži na zmiernenie niektorých majetkových krívd, pričom tento typ krivdy, t. j. odňatie
vlastníckeho práva bez poskytnutia príslušnej náhrady, umožňuje uplatniť si nárok podľa osobitného
zákona č. 92/1991 Zb..

O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 151 ods. 3 OSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia,
písomne vo vyhotovení dvojmo na tunajší súd.

V odvolaní musí byť uvedené, kto ho robí, ktorému súdu je určené,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, ktorej veci sa týka, v akom
rozsahu ho napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
okresného súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha

(ako má odvolací súd rozhodnúť), uviesť dátum a podpis. Odvolanie
treba predložiť v dvoch rovnopisoch, inak súd zhotoví kópie
na trovy odvolateľa.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
d) súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a - sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia
sudcu, v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
odvolateľ nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., odvolateľ bez svojej viny nemohol predložiť alebo
označiť dôkazy do rozhodnutia súdu prvého stupňa),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.