Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, November 26, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21Co/211/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8110208112
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8110208112.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a

členov senátu JUDr. Elišky Wagshalovej a JUDr. Michala Boroňa v právnej veci žalobcu: G. T., nar.
XX.XX.XXXX, bytom R. XX, U., zastúpený JUDr. Dušanom Remetom, advokátom so sídlom v Prešove,
Masarykova 2, proti žalovanému: Ing. T. E., nar. XX.XX.XXXX, W. Y. XX/X, X., t.č. X.. Q. XX, Y., o
zaplatenie 2.904,50 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Prešov č.k. 12C/68/2010-336 zo dňa 20.02.2014 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e sa rozsudok s výnimkou lehoty na plnenie.

II. M e n í sa rozsudok vo výroku o lehote plnenia uloženej povinnosti tak, že žalovaný j e p o v
i n n ý zaplatiť žalobcovi 1.452,25 Eur s úrokom z omeškania v lehote do 90 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

III. Náhrada trov odvolacieho konania sa účastníkom n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov (ďalej len „prvostupňový súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:

„Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 1.452,25 Eur spolu s úrokom z omeškania 9% ročne od
29.04.2010 zo sumy 1.452,25 Eur do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Žalovaný je povinný nahradiť trovy štátu 56,82 Eur na účet Okresného súdu Prešov vedený v štátnej
pokladnici, v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku“.

Prvostupňový súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že skutkovo mal za preukázané, z výpisu LV č.
XXXX kat. ú. Y., že na tomto je evidovaná nehnuteľnosť - stavba, predajňa hutníckeho materiálu č.s.
209, stojaca na parcele č. 1101/39, priemyselná budova a sklad, taktiež je evidovaná parcela KN C č.
1101/39 o výmere 720 m2 - zastavené plochy a nádvoria s tým, že predmetnú nehnuteľnosť vlastnili ku

23.10.2009 T. E., E. W., G. T., D. E. a W. N. X., každý v 1/6.

Mal tiež za preukázané, že žalovaný nehnuteľnosť užíval bez akejkoľvek dohody s podielovými
spoluvlastníkmiodroku1993,kedyimbolanavrátenápoúspešnomsúdnomsporezostranypodielovýchspoluvlastníkov a boli mu adresované výzvy, aby sprístupnil predmetnú nehnuteľnosť aspoň S. E., ktorý
po návrate z cudziny mal záujem užívať nehnuteľnosť vo veľkosti svojho spoluvlastníckeho podielu. V
obdobíodjanuára2007aždonovembra2009munavrhovaliajrôznespôsobyvyporiadania podielového

spoluvlastníctva.

Z výzvy zo dňa 22.04.2008 mal súd zistené, že žalobca sa pokúšal písomne navrhnúť žalovanému
riešenie ohľadom užívania predmetnej nehnuteľnosti a to jej predajom v celku za cenu, s ktorou by
súhlasili všetci podieloví spoluvlastníci, oceniť nehnuteľnosť súdnym znalcom, prípadne ak ju má záujem

využívať len sám, aby vyplatil ostatných odstupujúcich podielových spoluvlastníkov, resp. aby umožnil
bezproblémové užívanie nehnuteľností ktorémukoľvek z podielových spoluvlastníkov.

Z listiny, ktorú zasielala T. T. právna predchodkyňa žalobcu a S. E. Okresnému súdu v Prešove vo
februári 1996 zistil, že oznamovali súdu nerešpektovanie jeho rozhodnutia a poukazovali na to, že T.
E. - žalovaný, jeden z dedičov doslovne okupuje reštituovaný majetok, zriadil tam predajňu hutníckeho

materiálu a celý uvedený majetok využíva sám k vlastnej zárobkovej činnosti bez súhlasu ostatných
dedičov a bez náhrady za užívanie.

Z výsluchu svedka D. E. mal súd zistené, že žalovaný bez jeho súhlasu užíva rovnako aj jeho podiel
na tejto nehnuteľnosti, pričom v čase, keď sťahoval sa z miesta trvalého bydliska žalovaný, do tejto

nehnuteľnostimupomáhalprenášaťveci, následnepopresťahovaní,nasledujúcideňmuužjednoducho
neotvoril, nepustil ho, neumožnil mu užívať predmetnú nehnuteľnosť neotvoril, nepustil ho, neumožnil
mu užívať predmetnú nehnuteľnosť v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu. Druhýkrát sa pokúsil s
bratom S. navštíviť brata a dohodnúť sa o spôsobe užívania predmetnej nehnuteľnosti, rovnako aj keď
mali vedomosť o tom, že žalovaný je vo vnútri, neotvoril im, pustil psov a neumožnil im vstup do budovy.

Z výpovede svedkyne W. F. zistil, že v minulosti pri návšteve s nebohou matkou chceli si obzrieť
predmetnú nehnuteľnosť, pričom žalovaný im neumožnil vstup.

Z predložených vyjadrení realitnej spoločnosti BUILD investing s.r.o. mal súd zistené, že v rozhodnom

období bola výška obvyklého nájomného v sume od 200 - 400,- Sk za m2 na rok, čo priemer predstavuje
300,- Sk na m2 a rok. Podľa vyjadrenia spoločnosti Real Tipos s.r.o.,ktorá vykonáva realitnú činnosť,
v rozhodnom období bola výška obvyklého nájomného od 300,- Sk do 600,- Sk za m2 na rok, čo
predstavuje priemer 450,- Sk na rok. Z vyjadrenia spoločnosti Garant Real s.r.o. Prešov bola v
rozhodnom období výška obvyklého nájomného od 180,- do 450,- Sk za m2 na rok, čo predstavuje

priemer 315,- Sk na m2.

Z vyjadrenia mesta Y. ohľadom predmetnej nehnuteľnosti vyplynulo , že v rokoch 2007 až 2009
neevidujú žiadne informácie, že by v tejto prebiehala obchodná alebo iná činnosť. Nebolo evidované
ani žiadne ohlásenie prípadne stavebné povolenie týkajúce sa predmetnej nehnuteľnosti, čo sa týka

platenia dane z nehnuteľnosti táto je pravidelne uhrádzaná za podiel osobami: D. E., S. E., W. F. a E. W..

Z rozhodnutia tunajšieho súdu vedeného pod sp.zn. 12C 283/2008 zo dňa 04.10.2011 mal súd zistené,
že žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 05.12.2008 sa žalobcovia T. E., D. E., Z.. W. F. domáhali
zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti.

Z výsluchu svedka S. E. zistil, že predmetnú nehnuteľnosť nadobudli na základe reštitučného
nároku uplatneného v súdnom konaní. Pokiaľ si žalovaný pripisuje zásluhy za získanie predmetnej
nehnuteľnosti, táto je nedôvodná, čo sa týka úhrad za právne zastúpenie, tieto boli uhrádzané každým z
podielových spoluvlastníkov. Žalovaný oplotil plechovým plotom pozemok a nehnuteľnosť opatril bránou

a zámkom, pričom kľúče ostatným neposkytol.

Ďalej vychádzal zo znaleckého posudku znalca Ing. R. J., ktorý bol ustanovený súdom na stanovenie
všeobecnej hodnoty nájmu za nehnuteľnosť budovy č.s. XXX nachádzajúceho sa na parcele 1101/39 a
pozemku parcelné číslo 1101/39.Nájomné bolo stanovené podľa cenníka mesta Y. pre danú lokalitu X..

Q., druh nebytové priestory - služby výrobno-dielenské a opravárenské účely v hodnote 26,56 eur na
m2 na rok. Podľa poskytnutých informácií realitnými kanceláriami obvyklé nájomné pohybuje v rozmedzí
10-25 eur na m2 na rok. Znalec odhadol znalec stratu v hodnote 60 % z hodnoty 26,56 eur na m2 na
rok a stanovil hodnotu obvyklého nájomného sumou 10,62 eur na m2 na rok.Z oznámenia Ústavu na výkon väzby Prešov, zistil, že obmedzenia na využívanie nehnuteľnosti nie
sú dané, iba v prípade prestavby, rekonštrukcie alebo opravy nehnuteľnosti sú ukladané podmienky

pri búracích prácach postaviť zábranu proti padaniu objektov do stráženého objektu, pri postavení
lešenia k múru postaviť neprehliadnu zábranu, pri realizácii rekonštrukčných prác v blízkosti ohradového
múru dohodnúť časové rozpätie výkonu prác. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že
žalovaný užíval predmetnú nehnuteľnosť v celom rozsahu, teda nad rozsah, než zodpovedá jeho
spoluvlastníckemu podielu.

Na základe takto zisteného skutkového stavu veci prijal právny názor, podľa ktorého právo každého
zo spoluvlastníkov vec užívať je obmedzené rovnakým právom ostatných užívať vec podľa veľkosti
podielov. Spoluvlastník užívajúci vec nad rámec svojho podielu v tomto prípade neužíva vec bez
právneho dôvodu, a preto jeho užívaním nemôže získať bezdôvodné obohatenie; žiadna skutková
podstata uvedená v ustanovení § 451 Občianskeho zákonníka na tento prípad ani nedopadá.

Pre posúdenie výšky náhrady pre vylúčeného spoluvlastníka potom nie je podobne ako v iných
prípadoch stanovenie náhrady za obmedzenie práva, rozhodujúce je to, čo spoluvlastník užívajúci vec
nad rámec podielu získava (o čo sa obohatí); podstatná je ujma vznikajúca vylúčenému spoluvlastníkovi.
Tu súd musí stanoviť na základe úvahy vychádzajúcej zo skutkových zistení, čo by vlastník pri obvyklom

užívaní veci v rámci svojho podielu získal.

Prvostupňový súd, čo sa týka rozsahu náhrady vychádzal podľa pravidiel o vydanie bezdôvodného
obohatenia podľa § 451 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka.

Výšku bezdôvodného obohatenia (zodpovedajúcu výškam bežného nájomného za obdobné
nehnuteľnosti) určil súd na základe znaleckého posudku znalca Ing. R. J.. Nehnuteľnosť je možné
využívať na podnikateľské aktivity, výrobné a nevýrobné služby, budova má však zanedbanú údržbu
a nie je v prevádzke, pričom pozemok sa nachádza v zástavbe objektov občianskej a bytovej
vybavenosti bytových skupinových garáži v blízkosti železničnej a autobusovej stanice. Pozemok susedí

so zariadením ústavu na výkon väzby.

Uviedol, že pri stanovení výšky náhrady je potrebné prihliadať aj na faktické užívanie subjektom, ktorý sa
bezdôvodne obohatil a z vykonaného dokazovania vyplynulo, že už od roku 2007 až 2009 budova bola
už schátraná a aj keď žalobca podal návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva,

za obdobie od skončenia reštitučného konania najneskôr od roku 1995 po rok 2007 nepožiadal súd,
aby rozhodol o hospodárení so spoločnou vecou, čím by takýmto dôrazným a aktívnejším prístupom
prípadne zabránil chátraniu nehnuteľnosti, pričom už bolo zrejme, že žalovaný nemá záujem o dohodu
k pohľadom užívania nehnuteľnosť. A teda nemožno žalovanému prečítať absolútnu vinu za schátranie
predmetnej nehnuteľnosti, nakoľko zákon ponúkal pre žalobcu riešenie.

Náhradu krátil o 50 %, a priznal žalobcovi 1.452,25 Eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

Priznal žalobcovi z tejto sumy aj úrok z omeškania.

Poukázal na to, že Občiansky zákonník neupravuje v súvislosti s nárokom na bezdôvodné obohatenie
začiatok plynutia lehoty, ale treba per analógiam vychádzať z toho, že žalobca je povinný deň potom,
čo ho žalobca o splnenie požiadal. Vzhľadom k tomu, že žalobca neprodukoval žiaden dôkaz o tom,
že žalovaného na plnenie jeho záväzku požiadal, mal za to, že žalovaný sa dostal do omeškania až
nasledujúcim dňom po doručení žalobného návrhu t. j. od 29.04.2010. Súd preto zaviazal žalovaného

povinnosťou zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania od 29.04.2010 vo výške 9 % ročne, čo zodpovedá
sadzbe platnej od 01.01.2009 (nar. Vlády SR č. 586/2008 Z. z.)

Poukázal na ustanovenia § 137 ods. 1, § 139 1,2,3 , § 451 ods. 1, 2 , § 3 ods. 1, § 121 ods. 3,§ 517
ods. 1,2, § 563 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka.

O trovách konania prvostupňový súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 2 O.s.p. keďže žalobca bol úspešný
v rozsahu 50 % a súčasne neúspešný v rozsahu 50 % a rovnako žalovaný, rozhodol tak, že na náhradu
trov konania nemá žiaden z účastníkov právo.O povinnosti žalovaného zaplatiť trovy štátu rozhodol podľa § 148 ods. 1 O.s.p.. Trovy štátu predstavujú
sumu 56,82 Eur na vyplatenom znalečnom uznesením č.k. 12C 68/2010 - 102 zo dňa 24.05.2011.

Žalobca znášal trovy štátu zloženým preddavkom vo výške 150,- Eur.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal žalobca odvolanie a to proti výroku, ktorým
súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a proti výroku o trovách konania. Navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel a zároveň mu priznal náhradu trov konania.

V odvolaní ďalej uviedol, že prvostupňový súd vo vzťahu k zamietnutiu žaloby uzavrel, že náhrada
za užívanie pre vylúčeného spoluvlastníka vzhľadom na užívanie spoločnej veci len odporcom je
daná. Pri výške nároku vychádzal súd zo znaleckého posudku znalca Ing. R. J., ktorý určoval obvyklé
nájomné a z toho podiel pripadajúci na spoluvlastnícky podiel žalobcu vo výške 1/6 k celku vo
výške 3.098,50 Eur zohľadňujúc schátraný stav budovy, malú aktivitu žalobcu a s poukazom na

ustanovenie § 3 ods. 1 O.z. krátil uplatnený nárok o 50 %. Podľa názoru odvolateľa je rozhodnutie súdu
prvého stupňa nepreskúmateľné, pretože nevysvetlil bližšie myšlienkový a logický postup a spôsob
aplikácie voľnej úvahy. Podľa jeho názoru neobstojí argument o nízkej aktivite žalobcu. Tento sa stal
podielovým spoluvlastníkom až v roku 2006 na základe dedenia po svojej manželke. Po nadobudnutí
spoluvlastníckeho podielu sa zaujímal o spoločnú vec, realizoval výzvy, podal aj žalobu o zrušenie a

vyporiadanie podielového spoluvlastníctva a to 05. 12. 2008. Pokiaľ je dôležitý pri rozhodovaní sociálny
rozmer, tak nielen žalovaný, ale aj žalobca je starší človek - dôchodca, ktorý má svoje zdravotné a
sociálne problémy a nepriznanie nároku v žalovanom rozsahu mu tiež môže spôsobiť zhoršenie jeho
životnej situácie.

Ďalej v odvolaní uviedol, že súd krátil nárok, avšak nevykonal krátenie zo sumy určenej znalcom
vo výške 3.098,50 Eur, ale vrátenie bezdôvodne vykonal zo žalovaného nároku. Má za to, že súd
nepreskúmateľne krátil plne opodstatnený nárok o polovicu, a tak nastolil aj situáciu pomerného úspechu
účastníkov konania, ktorú následne využil pri rozhodovaní o náhrade trov konania a určil, že žiaden z
účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Proti rozsudku prvostupňového súdu podal odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd v celom
rozsahu zamietol návrh, vrátane trov konania, respektíve navrhol rozsudok zrušiť, požadovanú sumu
nepriznať. Poukázal na to, že zaplatil trovy konania právnemu zástupcovi.

Žalobca podal písomne vyjadrenie k odvolaniu žalovaného. Navrhol aby odvolací súd odvolanie
žalovaného podľa § 218 písm. b) O.s.p. procesne odmietol.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok
prvostupňového súdu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa zásad uvedených v § 212 O.s.p.,

vo veci nariadil pojednávanie, zopakoval dokazovania výsluchom žalobcu a žalovaného a zistil, že
napadnutý rozsudok je vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

Z obsahu spisu a po doplnení dokazovania odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd správne
zistil skutkový stav veci, ktorý si odvolací súd osvojuje. Po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel

odvolací súd k záveru, že odvolacie námietky odvolateľov nie sú spôsobilé zmeniť rozhodnutie súdu
prvostupňového súdu vyjmúc stanovenie rozsahu určenej lehoty na plnenie a rešpektujúc úmernosť
stanovených práv a povinností účastníkov s ohľadom na súčasnú sociálnu situáciu účastníkov konania
a na rozsah priznanej finančnej náhrady.
Svoje rozhodnutie zakladá na právnom názore, podľa ktorého, ak medzi účastníkmi konania ako

podielovými spoluvlastníkmi nedošlo k dohode o výške náhrady za užívanie nehnuteľnosti, náhradu
vo forme peňažného plnenia uplatnenú žalobcom ako podielovým spoluvlastníkom, ktorý svoj podiel
neužíva a nemôže užívať, treba považovať za nárok vyplývajúci z § 137 Občianskeho zákonníka.

Podľa § 136 ods. 1 Občianskeho zákonníka ( ďalej len“ O.z.“) vec môže byť v spoluvlastníctve viacerých

vlastníkov.
Podľa § 137 ods. 1 O.z. podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a
povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci.Z § 137 O.z. vyplýva, že každý podielový spoluvlastník je oprávnený vec užívať v rozsahu svojho
spoluvlastníckeho podielu, v prípade ak neužíva, nemôže užívať nehnuteľnosť v rozsahu svojho
spoluvlastníckeho podielu, má právo na poskytnutie tomu zodpovedajúcej náhrady vo forme peňažného

plnenia voči tomu spoluvlastníkovi, ktorý jeho podiel užíva.

Podľa § 123 O.z. vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať,
požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.

Obsahomvlastníckeho(spoluvlastníckeho)právajeokreminéhoajoprávnenievlastníkavecvmedziach
zákona užívať. Vec môže byť v spoluvlastníctve aj viacerých osôb, pričom spoluvlastnícky podiel
vyjadruje mieru účasti spoluvlastníka na vzťahu k spoločnej veci. To znamená, že vyjadruje aj mieru
účasti, pokiaľ ide o užívanie spoločnej veci. Každý zo spoluvlastníkov je v zmysle § 137 ods. 1
O.z. oprávnený spoločnú vec užívať v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu. V prípade, ak sa
spoluvlastníci o spôsobe užívania spoločnej veci, prípadne o jej náhrade nedohodnú, ide o nárok, ktorý

vyplýva z § 137 ods. 1 O.z. v spojení s § 123 O.z..

Zo skutkových zistení vyplýva, že medzi účastníkmi konania v časom rozhodnom pre posúdenie
nároku trvalo podielové spoluvlastníctvo, žalovaný užíval nehnuteľnosti ktoré boli v podielovom
spoluvlastníctve nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu, resp. celú nehnuteľnosť sám, žalobcovi v

užívaní bránil a vytvoril tým podmienky k tomu, že žalovaný nemohol užívať svoj spoluvlastnícky podiel v
sporných nehnuteľnostiach (neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí
byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu). Z
tohto dôvodu je potrebné považovať uplatnený nárok žalobcom za nárok vyplývajúci z ust. § 137 O.z..
Odvolací súd nenašiel dôvod na odklon od doterajšej judikatúry súdov:

„Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí byť dôsledkom jej užívania
druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Len v takomto prípade sa
spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si
úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu“ (porovnaj rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 10. 2010 sp.zn. 6 Cdo/184/2010).

„Ak sa podielový spoluvlastník domáha náhrady vo forme peňažného plnenia voči druhému
spoluvlastníkovi za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, ide o
právny vzťah z podielového spoluvlastníctva osobitne v Občianskom zákonníku upraveného. V prípade,

že sa spoluvlastníci o spôsobe užívania spoločnej veci, prípadne o jej náhrade nedohodnú, ide o nárok
ktorý vyplýva z § 137 ods. 1 v spojení s § 123 Občianskeho zákonníka“ (porovnaj rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo/277/2009 zo dňa 24. 11. 2009).

„Nárok spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho

podielu vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 Obč. zákonníka. Jeho nevyhnutným predpokladom
je užívanie tejto veci druhým spoluvlastníkom (ostatnými spoluvlastníkmi) nad rozsah jeho (ich)
spoluvlastníckeho podielu“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR, zo dňa 27. 10. 2010, sp. zn. 6 Cdo
184/2010).

Predmetný právny názor prešiel testom ústavnej kontroly, kedy Ústavný súd SR vo svojom
uznesení zo dňa 03.07.2012 , č.k. IV. ÚS 342/2012-19 konštatoval: „Podľa názoru ústavného súdu
najvyšším súdom vyslovený právny názor k sťažovateľmi nastolenej (namietanej) otázke nároku
spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu
je ústavne akceptovateľný a udržateľný. V odôvodnení uznesenia dovolací súd poukázal na to, akými

ustanoveniami zákona sa riadil a aké skutkové zistenia a úvahy ho viedli k vyslovenému právnemu
názoru. Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a
s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovatelia uviedli vo svojej sťažnosti, ústavný súd nezistil, že v danom
prípade bol uplatnený taký výklad a aplikácia príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré by
mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy“ .

„Podľa právnej teórie bezdôvodné obohatenie je jedným z právnych dôvodov vzniku záväzkov a je teda
samostatným zaväzovacím dôvodom. Záväzok z bezdôvodného obohatenia vzniká iba v prípade, že
medzi účastníkmi neexistuje iný právny vzťah, v rámci ktorého zvláštna právna norma ukladá povinnosť,ktorá smeruje v podstate k rovnakému cieľu. Právo podielového spoluvlastníka podieľať sa na úžitku
zo spoločnej veci v rozsahu svojho podielu, resp. právo na peňažnú náhradu za časť (hodnotu) tohto
úžitku v rozsahu zodpovedajúcemu jeho podielu v prípade, ak tento úžitok nemožno rozdeliť (čo je aj v

prípade užívania spoločnej veci druhým spoluvlastníkom (alebo ostatnými spoluvlastníkmi), je právom
vyplývajúcim z právneho vzťahu spoluvlastníctva, konkrétne z ustanovení § 137 ods. 1 Občianskeho
zákonníka v spojení s § 123 Občianskeho zákonníka. Tým je vylúčená možnosť posudzovania tohto
práva ako práva zo záväzku z bezdôvodného obohatenia“ (porovnaj JUDr. Rudolf Čirč, Podielové
spoluvlastníctvo, odborná prednáška, Pezinok 05.11.2015).

Spoluvlastníkovi teda prináleží náhrada za obmedzenie spoluvlastníckeho práva v prípade, ak
neumožňujú existujúce pomery alebo rozhodnutie, po prípade dohoda spoluvlastníkov niektorému
spoluvlastníkovi plnú realizáciu tohto práva.

Prvostupňový súd vychádzal zo skutkového stavu, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní. Správne

síce posúdil nárok žalobcu ako nárok, ktorý vyplýva z jeho práva spoluvlastníka podieľať sa na
užívaní spoločnej veci v miere zodpovedajúcej jeho podielu podľa § 137 O.z., avšak aj s poukazom na
ustanovenie § 451 O.z.. Takýto záver nemení nič na vecnej správnosti prijatého záveru prvostupňového
súdu o dôvodnosti nároku žalobcu.

V ďalšom odvolací súd poukazuje na presvedčivé odôvodnenie napadnutého rozsudku zo strany
prvostupňového súdu a na zdôraznenie správnosti rozsudku v súvislosti s odvolacími dôvodmi dopĺňa.

Žalovaný v odvolaní namietal nesprávnosť záverov prvostupňového súdu vo vzťahu k zamietnutiu jeho
návrhu v prevyšujúcej časti a to z dôvodu, že je nepresvedčivé zdôvodnenie prvostupňového súdu o

krátení nároku na 50 %.

Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd správne vo svojom rozhodnutí uviedol dôvody, pre ktoré
nárok krátil. Tieto dôvody sú akceptovateľné a dôvodné pri rozhodovaní o výške náhrady. Odvolací súd
ďalej dodáva, že vždy musia byť preskúmavané konkrétne okolnosti rozhodné pre stanovenie jej výšky.

Výška náhrady - peňažná čiastka, zodpovedá čiastkam vynakladaným obvykle v danom mieste a
čase na užívania veci, spravidla práve formou nájmu. Teda pri určovaní peňažnej náhrady sa vychádza
obvykleztoho,žekritériompre jej stanoveniejeobvyklénájomné zapredmetnú,obdobnúnehnuteľnosť
resp. suma, ktorú by bolo potrebné vynaložiť v danom mieste v obvyklom čase za užívanie podobných
nehnuteľností pri nájme. Pri určovaní náhrady správne prvostupňový súd vychádzal zo znaleckého

posudku, ktorý stanovil náhradu vychádzajúcu zo všeobecnej hodnoty nájmu za nehnuteľnosti a
prepočítal ju na podiel žalobcu. Ide len o základné kritérium, je však potrebné prihliadnuť na faktický
stav nehnuteľnosti, vychádzajúc zo znaleckého posudku, keďže budova má zanedbanú údržbu a nie je v
prevádzke. Aj keď žalobca na margo týchto dôvodov uvádza, že tento stav zapríčinil žalovaný a žalobca
nemôženiesťnatomtozavinenídôsledokvpodobekráteniauplatnenéhonároku,jepotrebnéprihliadnuť

na to, že žalobca nadobudol svoj spoluvlastnícky podiel v roku 2005, v roku 2008 podal žalobu na
zrušenie vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. V momente nadobudnutia jeho spoluvlastníckeho
podielu boli nehnuteľnosti užívané len žalovaným a aktivity podielového spoluvlastníctva sa prejavovali
len vo výzvach o sprístupnenie nehnuteľnosti, či návrhoch na spoločné užívanie. Na splnenie
povinností zo vzájomného vzťahu medzi spoluvlastníkmi mohli podať súdu návrh na určenie užívania

spoločnej veci podľa § 139 O.z. čo však neurobili. Až samotný žalobca podal v roku 2008 návrh na
zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Vzhľadom na kvalitu užívaných nehnuteľností v
rozhodnomobdobí,naúčel,naktorýžalovanýnehnuteľnostiužíval,vzhľadomnasprávaniesaostatných
spoluvlastníkov je výška ekonomickej protihodnoty, ktorá je žalobcovi priznaná za to, že nehnuteľnosti
nemohol užívať spravodlivá. Rozhodujúcim kritériom jej aj úžitková (hospodárska) hodnota užívaných

nehnuteľností.

K námietke žalobcu o nedostatočnom odôvodnení postupu súdu pokiaľ krátil 50 % žalovaný nárok a
nie sumu určenú žalobcom odvolací súd dodáva. Postup prvostupňového súdu je správny, vychádzal z
uplatneného nároku vo výške 2.904,50 Eur a tento znížil o polovicu, nebol by oprávnený jeho postup,

ako to tvrdí žalobca, ak by vychádzal zo sumy určenej znalcom. Žalobca si uplatnil svoj nárok vo
výške 2.904,50 Eur a v priebehu konania svoj nárok nezmenil a nemodifikoval ho. Jeho námietka k
nesprávnemu postupu súdu neobstojí.Vo vzťahu k odvolaniu žalovaného odvolací súd udáva, že odvolateľ považuje rozsudok za nezákonný.
Má za to, že žalobca nie je oprávnený dožadovať sa uplatneného nároku ako dedič.

K takýmto námietkam žalovaného je potrebné dodať, že prvostupňový súd vykonal vo veci rozsiahle
dokazovanie a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto
dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie a zo zisteného
skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver.

Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za
konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až
§135 O.s.p..

Odôvodnenie rozsudku prvostupňového súdu obsahuje odpovede na všetky argumenty uvádzané
odvolateľmi v odvolaní a odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého
rozsudku. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vyrovnal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami
a jeho myšlienkový postup v odôvodnení je dostatočne vysvetlený.

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny (§
219 ods. 1 O.s.p.) s výnimkou súdom stanovenej lehoty na plnenie.

Podľa §160 O.s.p. ak súd uložil v rozsudku povinnosť, je potrebné ju splniť do troch dní od právoplatnosti

rozsudku; súd môže určiť dlhšiu lehotu. Súd môže určiť, že peňažné plnenie sa môže vykonať aj v
splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí, a to aj tak, že omeškanie s plnením jednej splátky
má za následok zročnosť celého plnenia. Ak súd odsúdil na opakujúce sa plnenie v budúcnosti zročných
dávok, treba ich plniť, len čo sa podľa rozsudku stanú zročnými. Ak súd uložil povinnosť vypratať
byt, za ktorý treba zabezpečiť bytovú náhradu, nie je účastník povinný byt vypratať, dokiaľ sa preňho

nezabezpečí náhradný byt, prípadne náhradné ubytovanie tam, kde podľa ustanovení Občianskeho
zákonníka náhradné ubytovanie postačí.

Podľa 160 ods. 1 O.s.p., ak súd uložil v rozsudku povinnosť, je potrebné ju splniť do troch dní od
právoplatnosti rozsudku; súd môže určiť dlhšiu lehotu. Súd môže určiť, že peňažné plnenie sa môže

proti tomuto rozsudku vykonať v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí a to aj tak, že
omeškanie splnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia.

V zmysle vyššie citovaného ustanovenia, ktoré upravuje lehotu na plnenie povinnosti, ktorú súd v
rozsudku uložil, platí v zásade, že uloženú povinnosť je povinný plniť účastník, ktorému bola táto

povinnosť uložená do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnených prípadoch však môže súd
určiť lehotu dlhšiu. Dlhšiu lehotu stanoví súd podľa okolností prejednávanej veci. Odvolací súd dospel k
záveru, že v prejednávanej veci sú splnené podmienky pre stanovenie inej lehoty na plnenie povinnosti
uloženej žalovanému. Dôvodnosť pre tento postup spočíva v okolnostiach na strane žalovaného.
Prihliadol tak na jeho sociálnu situáciu a jeho súčasné príjmové možnosti. Jeho jediným príjmom je

starobný dôchodok okolo 370,- Eur mesačne. Žije sám. Je potrebné prihliadnuť na to, že tento príjem
je pomerne nízky a nepostačuje na pokrytie základných životných potrieb, ktoré súvisia so samotnou
výživou žalovaného. Prihliadnuť treba aj na výšku jednorazovo určenej finančnej náhrady, čo rovnako
rozhodne odôvodňuje stanovenie dlhšej lehoty na plnenie, ktorá berie na zreteľ zlú sociálnu a príjmovú
situáciu žalovaného a prípravu na plnenie uvedeného plnenia. Odvolací súd prihliadol aj na majetkové

pomery a situáciu žalobcu. Má za to, že stanovenie takto určenej dlhšej lehoty na plnenie nezasiahne
nepriaznivo do jeho oprávnených práv a nejaví sa to ako neprimeraná tvrdosť voči žalobcovi. Zároveň
umožní žalovanému možnosť zaplatiť uloženú povinnosť.

Zvyššieuvedenýchdôvodovodvolacísúdnapadnutýrozsudokpodľa§219ods.1O.s.p.potvrdilvrátane

výroku o trovách konania. Rozhodnutie o trovách vychádza zo správnej aplikácie § 142 ods. 2 O.s.p..
Pomer úspechu a neúspechu účastníkov konania jr rovnaký.V odvolacom konaní účastníci konania nemali úspech, preto im odvolací súd podľa § 224 ods. 1, § 142
ods. 1, § 151 ods. 1 O.s.p. náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Predmetné rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 ( § 3ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení novely vykonanej
zákonom č. 33/2011 Z.z. účinným od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.