Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 16, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/131/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204416
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2113204416.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a sudcov

JUDr. Daši Kontríkovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Bratislava, Pribinova 25, zastúpenej splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s. r. o., Bratislava, Grösslingova
4,protižalovanej:Slovenskárepublika,konajúcaprostredníctvomMinisterstvaspravodlivostiSlovenskej
republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o 396,28 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného
súdu Trnava zo 4. decembra 2013 č. k. 8C/39/2013-43 v znení opravného uznesenia rovnakého súdu
z 3. februára 2015 č. k. 8C/39/2013-60 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. zamietol žalobu (ktorou sa žalobkyňa na žalovanej
domáhala zaplatenia náhrady majetkovej škody v sume 175 eur a nemajetkovej ujmy v sume 221,28
eur) a II. žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej (o žalobe založenej
na tvrdenom nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Senica v exekučnom konaní vedenom
takým súdom pod sp. zn. 7Er/509/2002, majúcom spočívať v tom, že k rozhodnutiu o návrhu na
zmenu exekútora došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby, s následným vyvodzovaním z toho

zodpovednosti štátu) odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1 písm. d/ a ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a/, § 9 ods.
1, 2 a 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a 4, § 17 ods. 1 a 2 a § 19 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej
tiež len „zodpovednostný zákon“, ktorého ustanovenie § 9 ods. 2 a 4 bolo v tejto veci citované v znení
účinnom od 1. januára 2013), § 44 ods. 6 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti /Exekučného poriadku/ v znení neskorších zmien a doplnení) v podobe účinnej
do 31.8.2005 a § 238 ods. 1 E. p., § 101 ods. 2, § 119 ods. 1 a 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho

poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); vecne potom o. i. tým, že vo vyššie
označenom konaní senického okresného súdu nešlo konštatovať nesprávny úradný postup súdu,
nakoľko predmetné exekučné konanie začalo dňa 22. apríla 2002, v dôsledku čoho bolo potrebné
aplikovať ustanovenie § 44 ods. 6 E. p. v znení účinnom do 31. augusta 2005, ktoré neustanovovalo
povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávnenej (žalobkyne) na zmenu exekútora v lehote
30 dní (od doručenia návrhu na zmenu exekútora). Podľa prechodného ustanovenia § 238 ods. 1 E. p. sa
konania začaté pred 1. septembrom 2005 dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005 (pretože

odsek 2 neustanovoval inak). Z uvedeného vyvodil, že exekučný súd sa nedopustil nesprávneho
úradného postupu z dôvodu nevydania rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Oprávnená podala
návrh na zmenu súdneho exekútora podaním z 2. septembra 2010, o ktorom exekučný súd rozhodol
uznesením z 26.1.2011 (ktorým žiadosť oprávnenej na zmenu súdneho exekútora zamietol a exekúciuzastavil). Exekučný súd v období od podania návrhu na zmenu exekútora vyzval súdneho exekútora
výzvou z 23.11.2010 na vyjadrenie sa k návrhu na zmenu exekútora, ako aj k uplatneniu trov exekúcie
vrátane ich špecifikácie. Dňa 16.12.2010 doručil súdny exekútor návrh na zastavenie exekúcie a

vyúčtovanie trov exekúcie. Následne 26.1.2011 exekučný súd návrh na zmenu exekútora zamietol a
exekúciu zastavil. Pôvodný exekútor mal povinnosť vykonávať príslušné úkony aj v čase po podaní
návrhunazmenuexekútora.Žalobkyňapretonepreukázalaatribútyzodpovednostnéhovzťahuzaškodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom exekučného súdu, teda že by došlo činnosťou súdu v
namietanom konaní k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázala vznik ani výšku skutočnej škody

ani nemajetkovej ujmy, ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a uplatnenou
majetkovouškodouanemajetkovouujmou.Rozhodnutieotrováchkonaniasúdprvéhostupňaodôvodnil
poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O. s. p. a úspechom žalovanej, ktorej však náhradu trov konania
nepriznal, pretože si ich neuplatnila a nepreukázala, že by jej trovy konania vznikli.

Opravným uznesením potom došlo podľa § 21 ods. 4, § 79 ods. 1 predposlednej vety a 164 O.

s. p. k oprave zrejmej nesprávnosti v úvodnej časti napadnutého rozsudku, týkajúcej sa označenia
žalovanej (náhradou označenia spočívajúceho v spojení označenia štátu a zaň konajúceho štátneho
orgánu pomlčkou žalobe presnejšie zodpovedajúcim označením, podľa ktorého Slovenská republika
prostredníctvom príslušného rezortného ministerstva len koná).

Proti tomuto rozsudku podala v celom rozsahu včas odvolanie iba žalobkyňa a navrhla ho zrušiť a
vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že postupom súdu prvého stupňa jej bola
odňatá možnosť konať pred súdom, ďalej že okresný súd vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a tiež, že neúplne zistil
skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Súd

prvého stupňa podľa nej rozhodol v merite veci na základe (a s použitím) „inšpirácie“ novou právnou
úpravou (obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012
Z. z.), hoci interpretácia hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti aj založenia
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadku až po vzniku právnej skutočnosti aj po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného

právnehovzťahu,niejemožná.Uplatnenímopačnéhonázorudeiureajdefactodošlokaplikáciiprincípu
priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súdu prvého stupňa tiež vytkla, že vôbec nevysvetlil, prečo
zastáva názor, že účastníkovi nevznikol stav právnej neistoty, pričom súdu neprislúcha ani polemizovať
o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami, má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de
lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie.

Súd prvého stupňa svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe,
teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase).
Zodpovednosť štátu podľa takejto judikatúry vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, avšak dĺžku
konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, keď je to najmä štát,

ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na prerokovanie veci v primeranej lehote.
Vytkla súdu prvého stupňa aj zamietnutie návrhu na vykonanie znaleckého dokazovania.

Žalovaná odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania celú vec
(pretožebezohľadunafaktornapadnutiarozsudkuakocelkuodrozhodnutiavovecisamejbolozávislým
i rozhodnutie o trovách konania) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu síce šlo o
prejednanie /aj/ veci samej, popri tom však nie o prípad, v ktorom by bolo nutným prejednávanie veci na
pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko tu nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania,

nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a potrebu pojednávania si
nevynucoval ani žiaden dôležitý verejný záujem), nakoľko dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba
navzdory námietkam žalobkyne považovať za vecne správny, keďže súd prvého stupňa zistil skutkový
stav v miere postačujúcej pre rozhodnutie a vec predovšetkým principiálne správne posúdil po právnej
stránke.

Predovšetkým totiž odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvého
stupňa na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva
z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých okresným súdom dostatočne jasne ai objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne
(prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež
povinnosti vysporiadať sa i s tzv. odvolacími námietkami a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec

už uvedeného súdom prvého stupňa dopĺňa (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) nasledovné :

Časť námietok, urobených súčasťou odvolania proti rozsudku v prejednávanej veci, nemohla obstáť pre
ich nepatričnosť a na ďalšiu časť z nich nešlo dosť dobre reagovať pre ich len najvšeobecnejšie možné
uplatnenie, pri ktorom síce voči úvahám odvolávajúcej sa žalobkyne zásadne nešlo nič namietať (a ani

s nimi polemizovať), práve prílišná všeobecnosť výhrad a nemožnosť vztiahnutia väčšiny z nich aj na
prípad v tejto konkrétnej veci však bránili konštatovaniu, žeby súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní
či tomuto predchádzajúcom postupe (čo sa týkalo aj ním vyhodnocovaných postupov exekučného súdu)
naozaj konal v rozpore s požiadavkami na spravodlivé súdne konanie.

Nech aj v tejto konkrétnej veci neplatil záver o nenáležitosti námietky týkajúcej sa použitia

novelizovaného znenia ustanovenia § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona, keďže tu súd prvého stupňa
(na rozdiel od množstva iných tunajším odvolacím súdom skôr prejednaných druhovo totožných vecí
za účasti tých istých účastníčok) takéto znenie zákona použil (v tejto súv. por. najmä str. 9 a 11
písomného vyhotovenia rozsudku, § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení platnom a účinnom do
31. decembra 2012 aj po takomto čase a tiež čl. I bod 8 a čl. II zákona č. 412/2012 Z. z.) a súhlasiť bolo

treba so žalobkyňou, že tak (pre skorší nástup zhliadanej tzv. škodovej udalosti) urobiť nemal, toto z
dôvodov uvedených neskôr (odvolacím súdom považovaných za nosné) na správnosť konečnej úvahy
o nedôvodnosti žaloby nemalo žiaden vplyv.

Pokiaľ šlo o ostatné výhrady, namietané úvahy o nevysvetlení názoru, podľa ktorého účastníkom (zrejme

exekučného konania, tvoriaceho podklad nárokov uplatňovaných v prejednávanej veci) nevznikol stav
právnej neistoty, neboli v prejednávanej veci taktiež relevantnými (ako bude uvedené i neskôr) a to isté
platí aj v prípade námietky neoboznámením sa so znaleckým posudkom, resp. nevykonania takéhoto
dôkazu (ktoré dokazovanie môže byť namieste až vtedy, ak nemožno mať pochybnosti o existencii
žalobou uplatneného práva a akceptovanie opačného názoru by malo za následok nehospodárne

postupy súdov a neúmerné predražovanie súdnych konaní, v ktorých by vykonané dôkazy nemohli na
celkom jednoznačnom výsledku konania nič zmeniť).

Žalobkyňa predovšetkým nepreukázala naplnenie primárneho atribútu zodpovednostného vzťahu za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a to nesprávny úradný postup. Tvrdenie žalobkyne o

porušení zákonom ustanovenej 30-dňovej lehoty exekučným súdom (pre rozhodnutie o zmene súdneho
exekútora) nebolo dôvodné. Exekučné konanie v prejednávanej veci začalo ešte pred nadobudnutím
účinnosti novely E. p. (zákonom č. 341/2005 Z. z.), ktorá stanovila lehotu 30 dní od doručenia návrhu
oprávneného na zmenu exekútora až s účinnosťou od 1. septembra 2005. Intertemporálne (prechodné)
ustanovenie (§ 238 ods. 1 E. p.) zachovalo postup súdu v konaniach začatých pred 1. septembrom

2005podľaprávavznenído31.augusta2005(pretožeodsek2§238E.p.,upravujúciodlišnýpostup,sa
netýkal predmetného ustanovenia § 44). S poukazom na uvedené pre exekučný súd nebola stanovená
žiadna záväzná lehota.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR (napr. sp. zn. I. ÚS 16/02) ani nedodržanie zákonom

stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva účastníka konania,
pretože je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. Primeraná rýchlosť konania je jednou
z podmienok spravodlivého procesu v širšom zmysle slova. Príliš dlhé konanie ohrozuje jeho
účinnosť, pomalá spravodlivosť je považovaná za odmietnutú spravodlivosť. Rýchlosť však neznamená
prenáhlenosť. Konanie musí byť čo najrýchlejšie ale tak, aby tým neutrpela jeho kvalita. Nesmie

ísť na úkor riadneho výkonu spravodlivosti a rešpektovania ostatných základných princípov konania
(rozhodnutie ESĽP vo veci Neumeister v. Rakúsko z 27. decembra 1968). V rozhodnutí vo veci
Bodaerdd v. Belgicko z 22. októbra 1992 ESĽP uviedol, že čl. 6 Dohovoru o ľudských právach predpisuje
rýchlosť súdneho konania, ale súčasne zakotvuje všeobecnejší princíp riadneho výkonu spravodlivosti
(Dohovor taktiež ráta s tým, že konanie sa nemá príliš unáhliť). Nemohlo tak obstáť tvrdenie žalobkyne

o „polemizovaní“ súdu o limitácií dĺžky konaní zákonnými lehotami. Výklad jednotlivých právnych
predpisov nesmie byť formalistický, má byť ústavne konformný, eurokonformný ako aj teleologický
(nachádzajúci zmysel a účel zákona).Nebolo tiež možné prehliadať okolnosti prípadu, ktoré spočívali v postupe samotnej žalobkyne, ktorá
podávala na súd návrhy na vykonanie exekúcie v enormne hromadnom počte, ktorý objektívne
znemožnil zamestnancom súdu, vybavujúcim exekučnú agendu, konať v kratších stagnačných lehotách.

Na uvedený postup takýchto subjektov reagovala aj legislatíva, keď zákonodarca upravil osobitný
procesný postup súdu v prípade tzv. hromadných podaní (§ 42a O. s. p. a § 139a a nasl. vyhlášky č.
543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, špeciálny súd
a vojenské súdy). Cieľom uvedenej úpravy bolo zamedziť paralyzovaniu činnosti súdov (predovšetkým
exekučných oddelení), keďže súd bol povinný konať a poskytovať súdnu ochranu vo všetkých ďalších

veciach exekučnej ako aj každej inej agendy.

S poukazom na uvedené došlo k vyvráteniu už samotného skutkového základu primárneho atribútu
zodpovednostného vzťahu, v dôsledku čoho dôvodne súd prvého stupňa žalobu zamietol (žalobkyňa
neuniesla dôkazné bremeno o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu).

Ak chýbal prvý z atribútov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (v danom
prípade nesprávny úradný postup) bolo bezpredmetné zaoberať sa existenciou ďalších atribútov, keďže
by to na bezzákladnosti žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy nemohlo nič zmeniť.
Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní tvrdila, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, svoje tvrdenie bližšie
nekonkretizovala.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej podľa § 219 ods. 1 a 2
O. s. p. ako vecne správny potvrdil. Vecne správny bol rozsudok súdu prvého stupňa aj v časti trov
konania, v prvostupňovom konaní úspešná žalovaná proti rozsudku súdu prvého stupňa v časti trov
konania nepodala odvolanie (a tým sa procesného práva na náhradu prípadných jej vzniknutých trov

prvostupňového konania vzdala s konečnou platnosťou), iné rozhodnutie, než nepriznanie náhrady
žalovanej tu ani nebolo možným a preto bolo namieste potvrdenie napadnutého rozsudku súdu prvého
stupňa aj v časti trov konania podľa § 219 ods. 1 O. s. p..

V takto skončenom odvolacom konaní bola úspešná žalovaná a bola to tak ona, komu podľa § 224 ods.

1 a § 142 ods. 1 O. s. p. vzniklo aj právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaná však nepodala
návrh na priznanie jej náhrady trov (hoci ide o nutnú procesnú podmienku podľa § 151 ods. 1 O. s.
p.) a ak sa ani zo spisu vznik žiadnych trov konania tejto účastníčky v odvolacom konaní nepodával,
rozhodnúť šlo aj tu iba nepriznaním náhrady.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.