Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 31, 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/580/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312209833
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5312209833.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana

a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú koná
Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k.
10C/169/2012-76 zo dňa 17. apríla 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu škodu a nemajetkovú ujmu spôsobenú tvrdeným nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Čadca. Za preukázanú považoval okolnosť
podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.
V súvislosti s meritórnym posúdením veci prvostupňový súd vyslovil niekoľko samostatných dôvodov
vedúcich k zamietnutiu uplatneného nároku. Vychádzal zo skutočnosti, že vo veci vedenej Okresným

súdom Čadca pod sp. zn. 5Er/780/2010 na základe exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku)
bola dňa 9.12.2010 exekučnému súdu doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
ktorú exekučný súd uznesením z 21.1.2011 zamietol, pričom voči tomuto rozhodnutiu nebolo podané
odvolanie.
Následne okresný súd konštatoval, že v prípade zamietnutia žiadosti neplatí zákonná lehota 15 dní,
ktorá je určená (len) pre pozitívne rozhodnutie, t.j. pre udelenie poverenia. Taktiež predmetná lehota
je aplikovateľná len v prípadoch, ak pri exekučnom titule nejde o výnimku podľa § 41 ods. 2 písm.

c/ a d/ Exekučného poriadku, t.j. rozhodcovský rozsudok (ako je tomu v predmetnom prípade). V
tejto spojitosti okresný súd zdôraznil povinnosť exekučného súdu dôsledne posúdiť všetky relevantné
súvislosti ochrany spotrebiteľa (v pozícii povinného). Pokiaľ teda exekučný súd preskúmaval
exekučný titul, išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a takúto činnosť nie je možné
považovať za nesprávny úradný postup, lebo našiel vyjadrenie v súdnom rozhodnutí. Okresný súd
zdôraznil, že postup exekučného súdu sa nevyznačoval ani okolnosťami, ktoré by bolo možné hodnotiť
ako zbytočné prieťahy (vydanie predmetného rozhodnutia cca 1,5 mesiaca od podania žiadosti je plne

primerané). Rovnako nešlo o nezákonné rozhodnutie v zmysle § 5 ods. 1 zák. č. 514/20003 Z.z.;
navrhovateľ (v pozícii oprávneného) voči nemu ani nepodal odvolanie.
Z uvedených dôvodov dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal prvú podmienku zodpovednosti za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, t.j. samotný nesprávny úradný postup exekučnéhosúdu. Vzhľadom na potrebu kumulatívneho naplnenia (všetkých) podmienok zákonnej zodpovednosti
štátu za škodu pri výkone verejnej moci považoval za nehospodárne dokazovanie ohľadne skúmania
splnenia ďalších podmienok.

Samostatným výrokom okresný súd zamietol procesný návrh navrhovateľa na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. do rozhodnutia Súdneho dvora EÚ o prejudiciálnych otázkach
predložených Okresným súdom Prešov v jeho veci sp. zn. 7C/6/2010. Zdôraznil fakultatívny charakter
tohto inštitútu a fakt, že navrhovateľ nijako nepreukázal, že dotknuté prejudiciálne otázky boli Súdnemu
dvoru EÚ skutočne predložené. Zároveň okresný súd konštatoval, že pre rozdielnosť predmetov konania

(prejednávaného prípadu a prípadu vedeného pred Okresným súdom Prešov) zodpovedanie týchto
otázok nemá význam pre rozhodnutie v súdenej veci.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. tak, že v spore úspešnému
odporcovi právo na ich náhradu nepriznal, lebo trovy konania nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal

jeho zrušenia a vrátenia veci na opätovné prejednanie. Poukazoval na kontradiktórny charakter súdenej
veci a v danej spojitosti namietal, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov protistrany,
nemal možnosť sa k nim vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Tvrdil, že okresný súd
ignoroval predloženú žiadosť o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu; v dôsledku čoho vykonal
pojednávanie, na ktorom v neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. Zároveň však odvolateľ

prvostupňovému súdu vytýkal, že nemohol rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Upozornil, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia
poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Osobitne zdôraznil, že pokiaľ
odporca nereagoval na výzvu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu, mal okresný súd
rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Taktiež označil meritórne rozhodnutie za predčasné z dôvodu,

že konajúci súd nevyčkal na právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania;
súčasne však uvádzal, že o takomto návrhu nebolo ani rozhodnuté.
Navrhovateľ (opakovane) poukázal na svoje tvrdenia o tom, že konajúceho sudcu, bolo potrebné z
rozhodovania vylúčiť. Vo vzťahu k vecnému posúdeniu uplatneného nároku odvolateľ vytýkal súdu
prvého stupňa viacero omylov - napr. konštatovanie, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli

dodržané, hoci v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Za významné považoval
nielen skúmanie okamihu, kedy exekučný súd o vydaní poverenia rozhodol, ale i momentu, kedy
poverenie súdnemu exekútorovi doručil.
Podľa navrhovateľa okresný súd ignoroval všetky tvrdenia o vzniku škody z titulu celkových
administratívnych výdajov. V tejto časti považoval jeho rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok

dôvodov. Nakoľko je skutkový základ danej veci jedinečný, je neakceptovateľné, keď súd svoje
rozhodnutie odôvodní úplne rovnakými vetami ako v iných rozhodnutiach, v rámci ktorých vystupuje
identický navrhovateľ a odporca. Odvolateľ tiež nesúhlasil s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky
počas nečinnosti zapríčinil dlžník - povinný. V spojitosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou podľa
odvolateľa okresný súd vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
V konaní navrhovateľ hodlal prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil,
predložiť dôkaz o výške majetkovej škody, okresný súd však dokazovanie neprípustne skrátil, pričom
navrhovateľa nepoučil ani podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Zároveň ale tvrdil, že predmetný znalecký posudok
predložil a okresný súd dotknutý dôkaz nevykonal.

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1, 2
písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)

napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je
právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti totiž pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom realizácie

procesných práv účastníkov súdneho konania je pritom práve pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný, avšak svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou - sa o ich bezprostredné
naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil vykonávaniadokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu sa vyjadriť;
rovnako by bol poučený v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p.
Termín pojednávania v súdenej veci (na deň 17.4.2015) prvostupňový súd určil 4.3.2015 a právnemu

zástupcovi navrhovateľa bolo predvolanie doručené dňa 23.3.2015. Až dňa 9.4.2015 bol konajúcemu
súdu doručený elektronickým podaním návrh navrhovateľa „na zrušenie nariadeného pojednávania z
dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu a prejudiciálnej otázky“.
Okresný súd zákonom predpokladaným spôsobom oznámil navrhovateľovi (na elektronickú adresu jeho
právneho zástupcu), že žiadosti o odročenie pojednávania nevyhovuje.

Pritom správne vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia pojednávania ako nie dôležitý, čo zodpovedá
nižšie rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní „vylúčeného“ sudcu.
V prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže
dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo
116/1993) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.

Z obsahu spisu tiež vyplýva, že právnemu zástupcovi navrhovateľa bolo dňa 30.6.2014 doručené
vyjadrenie odporcu vo veci samej. Tým je vyvrátená zásadná odvolacia námietka navrhovateľa o tom,
že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany. Okresný súd sa v rámci dokazovania oboznámil
i so znaleckým posudkom (zdôrazňovaným navrhovateľom) a v rámci odôvodnenia dostatočne jasne
vysvetlil, prečo otázky (tvrdenej) výšky škody a nemajetkovej ujmy považoval za irelevantné.

Bezpredmetnou je námietka odvolateľa o neprípustnom konaní vylúčeného sudcu. Zodpovedá totiž
doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonná sudkyňa (správne) postupovala v intenciách
záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jej nevylúčení. Odvolateľ ani v žiadosti o odročenie
pojednávania a ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré by mali

zakladať jej vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Je pritom
nepravdivé tvrdenie odvolateľa, že mu predmetné rozhodnutie nadriadeného súdu nebolo doručené.
Nenáležitým je tiež tvrdenie odvolateľa o predčasnosti meritórneho rozhodnutia z dôvodu nevyčkania
na právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Nielen s poukazom na vecnú
správnosť dotknutého procesného rozhodnutia platí, že nie je prekážkou meritórneho rozhodnutia, ak

rozhodnutie súdu o procesnom návrhu účastníka v čase vydania rozhodnutia vo veci samej ešte nie je
právoplatné. Zároveň je nepochybné, že v súdenej veci okresný súd o predmetnom procesnom návrhu
rozhodol.

Vnútorne protirečivým je odvolanie v časti, v ktorej navrhovateľ na jednej strane vytýka okresnému súdu

vykonanie pojednávania, zároveň však zdôrazňuje, že bolo neprípustné rozhodnúť bez jeho nariadenia.
Neopodstatnenými sú tiež tvrdenia odvolateľa, že okresný súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania,
resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie) založené
v exekučnom spise. Zo zápisnice o súdnom pojednávaní je nepochybné, že dokazovanie bolo vykonané
(aj) oboznámením obsahu exekučného spisu sp. zn. Okresného súdu Čadca 5Er/780/2010, ktorý dôkaz

výslovne (č.l. 1 z opaku - označením povinného a spisovej značky exekútora) požadoval navrhovateľ.
Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (jeho str. 8).
Právnej úprave nezodpovedajúcou je i požiadavka odvolateľa, že v prípade, ak sa odporca k návrhu
nevyjadril,malsúdrozhodnúťrozsudkomprezmeškanie.Bezohľadunato,ževsúdenejvecisaodporca
vyjadril, samotné nevyjadrenie sa nepochybne bez ďalšieho neznamená povinnosť súdu rozhodnúť

rozsudkom pre zmeškanie.

V rámci meritórneho posúdenia veci odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za
obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 212
ods. 1 O.s.p.). Odvolateľ rezignoval na relevantnú reakciu na ktorýkoľvek z nosných dôvodov (t.j.

predovšetkým na záver o „neplatnosti“ lehoty 15 dní v prípade rozhodcovského rozsudku, či negatívneho
rozhodnutia o žiadosti na vydanie poverenia; o potrebe aplikácie spotrebiteľskej ochrany i v exekučnom
konaní), na ktorých okresný súd založil svoje rozhodnutie. Dôsledky takéhoto postupu idú výlučne na
ťarchu odvolateľa a musia nevyhnutne viesť k potvrdeniu meritórneho rozhodnutia.

Zároveň platí, že nie je prípustné konfrontovať prvostupňový súd so závermi, ktoré v konaní nevyslovil.
Z tohto pohľadu odvolacie námietky spočívajúce v tvrdení, že okresný súd pochybil „keď konštatoval,
že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“, resp. „že náklady na správu pohľadávkypočas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník“ nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami
okresného súdu. Ide o zjavné pochybenia odvolateľa pri formulovaní odvolacích dôvodov.
Námietka navrhovateľa o potrebe skúmania momentu, kedy bolo poverenie súdnemu exekútorovi

doručené, neobsahuje žiadne konkrétne tvrdenia o porušení povinností exekučného súdu.
Predovšetkým však ide o novú skutočnosť, ktorá je neprípustným odvolacím dôvodom (§ 205a O.s.p.).

Nenáležitým je napokon tvrdenie navrhovateľa o odôvodnení rozsudku formulárovým spôsobom.
Práve ním predložené odvolanie je totiž svojou vyššie opísanou zmätočnosťou, ako aj odôvodneniu

rozsudku nekorešpondujúcim obsahom ilustráciou nenáležitého šablónovitého/typového podávania
odvolaní. V protiklade s uvedeným, odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu ako celok spĺňa
všetky parametre zákonného odôvodnenia. Okresný súd uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným
spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská účastníkov, procesnú situáciu v prejednávanej veci,
výsledky vykonaného dokazovania, citoval aplikované právne normy a svoje závery primerane vysvetlil,
pričom dostatočne objasnil, z akých úvah vychádzal.

Odvolacie dôvody navrhovateľa boli teda neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe
okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Napadnutý
rozsudok preto vo veci samej potvrdil.
Viazanosť odvolacieho súdu konkrétnymi dôvodmi odvolania bola významná i pre potvrdenie výroku o

zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania. Odvolateľ síce výslovne uvádzal, že napáda
rozsudok okresného súdu v celom rozsahu, ale vo vzťahu k predmetnému výroku neposkytol žiadnu
konkrétnejšiu argumentáciu.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním bezprostredne nenapadnutý, ale od meritórneho
rozhodnutia závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu

úspechu v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.
Odvolateľ - navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s
§ 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu

trov aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods.1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné