Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, January 29, 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/443/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5714216933
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5714216933.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a

sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci navrhovateľky C. G., nar. X.X.XXXX,
bytomZ.Z.,B.E.XX,protiodporcoviPuertaEslovaquias.r.o."vlikvidácii",sosídlomBratislava,Palisády
33, IČO: 47 244 836, o určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov, na základe odvolania odporcu
proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 18C/18/2014-37 zo dňa 5. marca 2015 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že úver poskytnutý navrhovateľke odporcom na základe

zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. DF 010 533 a zmluvy o zabezpečení splátok úveru (obe z 6.3.2014)
sa považuje za spotrebiteľský úver bezúročný a bez poplatkov.
Predmetné zmluvy vyhodnotil ako vzájomne závislé; zmluva o zabezpečení splátok úveru nesporne
závisí od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lebo upravuje spôsob prevzatia peňažnej hotovosti určenej
na úhradu splátok dotknutého spotrebiteľského úveru. V tejto spojitosti okresný súd uviedol, že spôsob
prevzatia peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátok spotrebiteľského úveru mohol byť obsahom
samotnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uzavrel, že zmluva o zabezpečení splátok úveru by nevznikla

bez zmluvy o spotrebiteľskom úvere, preto i túto zmluvu podriadil pod režim zákona č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch.
Nadväzne konštatoval, že ak v súvislosti s prevzatím peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátok sa
navrhovateľka zaviazala platiť poplatok podľa zmluvy o zabezpečení splátok úveru, je tento poplatok
nesporne poplatkom, ktorý ovplyvňuje celkovú sumu, ktorú je navrhovateľka povinná z titulu splatenia
úveru zaplatiť. Dotknutý poplatok však nebol zahrnutý do celkovej čiastky (600 eur), ktorú má dlžník na
základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere zaplatiť, čím je daný rozpor s § 9 ods. 2 písm. g/ zákona č.

129/2010 Z.z.
Okresný súd mal za preukázané tvrdenie navrhovateľky, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje
druh spotrebiteľského úveru a ani dobu trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti úveru, ako to
vyžaduje § 9 ods. 2 písm. a/, f/ zákona č. 129/2010 Z.z. Taktiež v posudzovanej zmluve nie je vymedzená
výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; prípadne poradie, v ktorom sa budú
splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely
jeho splatenia (§ 9 ods. 2 písm. k/ označeného zákona). Súčasťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere je

síce dohoda, že dlžník sa zaväzuje uhradiť celkovú čiastku v 60-tich týždenných splátkach po 10 eur,
z ktorého dojednania však nie je možné určiť výšku istiny, úrokov a iných poplatkov v rámci jednotlivej
splátky, keď je zrejmý len počet a termíny splátok. Na základe rozoberaných „nedostatkov“ okresný súdposudzovaný spotrebiteľský úver vyhodnotil v zmysle § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z. ako
bezúročný a bez poplatkov.
Zároveň konštatoval, že na požadovanom určení mala navrhovateľka naliehavý právny záujem (§ 80

písm. c/ O.s.p.), lebo tu bol aktuálne stav právnej neistoty medzi navrhovateľkou a odporcom. Úver
totiž nie je v celosti uhradený a odporca by mohol od navrhovateľky žiadať úhradu úrokov a poplatkov.
Posudzovaná určovacia žaloba má tak preventívny charakter a možno ňou predísť prípadným súdnym
sporom medzi účastníkmi.
O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p tak, že odporcovi uložil povinnosť

titulom ich náhrady zaplatiť v spore úspešnej navrhovateľke sumu 212,74 eur, ktorú výšku trov podrobne
špecifikoval. Zároveň odporcovi - vzhľadom na oslobodenie navrhovateľky od súdnych poplatkov a
jej úspech v konaní - uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za návrh vo výške 99,50 eur na účet
tamojšieho súdu (§ 4 ods. 2 písm. za/ v spojení s § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb.).

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca, ktorý sa domáhal jeho

zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. K odvolaniu sa písomne vyjadrila navrhovateľka.
Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1, ods.
2 písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)
rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
V záujme väčšej prehľadnosti odvolací súd (oproti obvyklému súhrnnému vymedzeniu obsahu

odvolania, vyjadrenia k nemu a konštatovaní odvolacieho súdu) uviedol jednotlivú odvolaciu námietku
odporcu, na ňu reagujúce vyjadrenie navrhovateľky (pokiaľ zaujala k danej námietke konkrétny postoj)
a následne vymedzil svoje východiská, úvahy a závery k tej-ktorej otázke.

Odvolateľ prioritne namietal odňatie možnosti mu konať pred súdom tým, že okresný súd vykonal

pojednávanie a rozhodol v jeho neprítomnosti, hoci on svoju neúčasť na pojednávaní (deň pred
jeho termínom) ospravedlnil. V danej spojitosti poukazoval na to, že mal len 15 pracovných dní na
zabezpečenie právneho zastúpenia, pričom v dotknutom období došlo u odporcu tiež k interným
problémom (rezignácia konateľky ako jediného štatutárneho orgánu), v dôsledku čoho nebolo reálne a
objektívne možné splnomocniť na zastupovanie advokáta.

Navrhovateľka uviedla, že i ku dňu vyjadrenia k odvolaniu je pani U. M. zapísaná v obchodnom
registri ako konateľka odporcu. Navyše od 7.2.2015 sú v obchodnom registri nepretržite zapísaní dvaja
prokuristi, ktorí sú oprávnení udeliť procesné plnomocenstvo advokátovi.
Krajskýsúdvprvomradekonštatuje,ževsúdenejveciniejedanépovinnéprávnezastúpenieúčastníkov
konania; t.j. odporca nemusel byť v konaní (právne) zastúpený. Ako právnická osoba disponuje plnou

spôsobilosťou na právne úkony, a teda aj (plnou) procesnou spôsobilosťou (§ 20 O.s.p.). Odporcom
tvrdený dôvod odročenia pojednávania - nemožnosť splnomocniť advokáta na jeho zastupovanie - tak
nepredstavoval kvalifikovaný titul na požadovaný postup súdu (odročenie pojednávania); navyše, keď
odvolateľ ani netvrdí, že by malo ísť o tak právne komplikovanú záležitosť, ktorá si objektívne vyžaduje
odborné právne zastúpenie. Bez ohľadu na to, že odporca si právneho zástupcu neskôr nezvolil, práve

z obsahu odvolania je zrejmé, že erudované vyjadrenie vo veci bol/je odporca spôsobilý vykonať i „vo
vlastnej réžii“.
Odporca nijako nepreukázal ani tvrdenie o rezignácii konateľky spoločnosti, či iné (údajné) interné
problémy; z obchodného registra pritom vyplýva, že U. M. bola konateľkou odporcu od 8.1.2013 do
12.8.2015. Súčasne je opodstatnenou i argumentácia navrhovateľky o dvoch prokuristoch odporcu v

rozhodnom čase, ktorí mohli konať v jeho mene samostatne. Odporca teda mal objektívne od 11.2.2015,
kedy mu bol doručený návrh na začatie konania a predvolanie na termín pojednávania na deň 5.3.2015,
jednoznačne dostatok času, aby vykonal všetky opatrenia na zabezpečenie ochrany svojich práv v
súdnom konaní; vrátane eventuality splnomocnenie advokáta na zastupovanie. Okresný súd preto
správne nevyhovel návrhu na odročenie pojednávania, ktorý záver i náležite odôvodnil.

Z hľadiska vykonaného dokazovania odvolateľ s poukazom na konštatovanie okresného súdu „...súd
vykonal dokazovanie výsluchom právnej zástupkyne navrhovateľky...“ namietal nespôsobilosť tohto
dôkazu - výsluchu právnej zástupkyne. Podľa § 126 a nasl. O.s.p. možno vykonať dôkaz výsluchom len,
pokiaľ ide o osobu v procesnej pozícii svedka, účastníka, prípadne znalca, nie však právneho zástupcu

účastníka.
Navrhovateľka uviedla, že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, čo
nevylučuje ani výsluch právneho zástupcu účastníka. Dodala, že aj keby výsluch jej právnej zástupkynenebolvykonanýsprávneakodôkaz,nemátožiadenvplyvnazákonnosťrozhodnutiaavžiadnomprípade
nejde o odňatie možnosti odporcu konať pred súdom.
Hoci „výsluch“ právneho zástupcu nepredstavuje dôkazný prostriedok, keďže právny zástupca nie

je subjektom, ktorý (priamo) vnímal vlastnými zmyslami rozhodné skutkové okolnosti, predmetná
formulácia okresného súdu (či už v zápisnici o pojednávaní alebo v odôvodnení preskúmavaného
rozsudku)nespôsobujenesprávnosťnapadnutéhorozhodnutia.Jetotižzrejmé,žeokresnýsúdskutkový
stav ustálil vykonaním predovšetkým listinných dôkazov a prednes právnej zástupkyne navrhovateľky
má v tomto smere charakter vyjadrenia k vykonanému dokazovaniu. Len na okraj krajský súd

poznamenáva, že v dôsledku rozoberanej nepresnosti v postupe okresného súdu nemohlo dôjsť (ani
hypoteticky)kodporcomtvrdenémuodňatiumožnostimukonaťpredsúdom,lebovdanejspojitostinebol
nijako obmedzený v uplatňovaní jeho procesných práv, resp. nebol vylúčený z vykonania (procesného)
úkonu, ktorý by mu inak patril.

Z pohľadu chronológie postupu v prejednávaní a rozhodovaní veci odvolateľ namietal, že okresný súd

sa primárne nezaoberal preukázaním naliehavého právneho záujmu navrhovateľky na požadovanom
určení, ale tento posudzoval až ako v poradí poslednú otázku, čo predstavuje nesprávne právne
posúdenie.
Navrhovateľkauviedla,žeodporcavpodstatenamietalenzoradenieodsekovnapadnutéhorozhodnutia;
pokiaľ okresný súd uzavrel, že naliehavý právny záujem je daný, „je jedno“, či to uviedol na úvod alebo

na koniec rozhodnutia.
Je nepochybné (čo nepopiera ani odvolateľ), že okresný súd posudzoval danosť naliehavého právneho
záujmu na navrhovateľkou požadovanom určení. Následne je nepodstatné, či v rámci písomného
odôvodnenia rozhodnutia uvedie závery týkajúce sa danej otázky v úvode (právnych) stanovísk súdu
alebo až na ich záver. Zoradenie jednotlivých právnych záverov súdu nemá žiaden vplyv na ich vecnú

správnosť. Krajský súd tiež zdôrazňuje, že odvolateľ nespochybňuje samotný záver okresného súdu o
existencii naliehavého právneho záujmu v súdenej veci.

V rámci vecného posúdenia odporca tvrdil, že vznik zmluvy o spotrebiteľskom úvere nebol nijakým
spôsobom viazaný na vznik zmluvy o zabezpečení splátok úveru, preto nie je správnym záver, že tieto

zmluvy sú vzájomne závislé. Nadväzne neobstojí ani záver okresného súdu, že poplatok za službu na
základe zmluvy o zabezpečení splátok úveru mal byť zahrnutý do celkových nákladov navrhovateľky.
Zmluva o zabezpečení splátok úveru obsahovala samostatné dojednanie medzi účastníkmi o konkrétnej
službe podľa výberu spôsobu úhrady splátok; pokiaľ by navrhovateľka platila bezhotovostne (a nie v
hotovosti), zmluvu o zabezpečení splátok úveru nemusela uzatvoriť.

Krajský súd, zhodne s okresným súdom, konštatuje, že je úplne zrejmá závislosť zmluvy o zabezpečení
splátok úveru od zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Už samotné označenia zmluvy „o zabezpečení
splátok úveru“ bez pochybností definuje, že jej predmet súvisí s pohľadávkou veriteľa z titulu úveru
poskytnutého navrhovateľke (slúži na jej zabezpečenie). Bez úveru poskytnutého práve na základe
zmluvy o spotrebiteľskom úvere by vzťah založený zmluvou o zabezpečení splátok úveru nemal žiaden

význam. Odvolateľ ani len netvrdí, na čo by mali hotovostné splátky v zmysle tejto zmluvy slúžiť, ak
nie na splatenie úveru. Nadväzne, odmena dohodnutá podľa zmluvy o zabezpečení splátok úveru vo
výške 252 eur je bez akejkoľvek pochybnosti súčasťou odplaty za poskytnutý úver, keďže jednoznačne
ovplyvňuje celkové náklady úveru vo vzťahu k spotrebiteľovi.

Odvolateľ nepopieral, že posudzovaná zmluva o úvere výslovne neobsahuje označenie druhu
poskytnutého spotrebiteľského úveru, len tvrdil, že absencia predmetného údaju nedosahuje intenzitu,
ktorú mal na mysli zákonodarca, resp. sa neprieči účelu ochrany spotrebiteľa podľa európskeho práva.
Zároveň za podmienky, že ide o bezúčelový úver so splátkami rozvrhnutými na 60 kalendárnych
týždňov (cca 15 mesiacov), je zrejmé, že ide o bezúčelový krátkodobý úver. Obdobne mal odporca

za to, že údaj o dobe trvania spotrebiteľského úveru a konečnom termíne jeho splatnosti dostatočne
jasne a zrozumiteľne pokrýva informácia o počte a termínoch splatnosti jednotlivých splátok, pričom je
zrejmé, že konečná splatnosť nastáva splatnosťou poslednej splátky úveru. Domnieval sa, že ak zákon
neurčuje spôsob, akým majú byť predmetné údaje určené (konkrétnym dátumom alebo inak), tak je
akceptovateľným akýkoľvek určiteľný spôsob doby trvania a konečného termínu splatnosti.

Navrhovateľka uviedla, že zmyslom § 9 zákona č. 129/2010 Z.z. je, aby zmluva obsahovala
pre spotrebiteľa jasné informácie o parametroch úveru, preto je neprípustné, aby si spotrebiteľ
vyvodzoval jednotlivé náležitosti „prácnym čítaním“ textu zmluvy. Doplnila, že zmluva neobsahuje ani
„rozkľúčovanie“ jednotlivých splátok na istinu, úroky a poplatky.Zákon č. 129/2010 Z.z. za účelom ochrany spotrebiteľa stanovuje v § 9 presné požiadavky na
obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Je zrejmé, že daný účel možno dosiahnuť len
vtedy, ak zmluva obsahuje presné a konkrétne údaje o parametroch poskytnutého úveru. Rozhodne

nepostačuje, ako to tvrdí odvolateľ, že na základe (iných) údajov zmluvy je niektorý z dotknutých
parametrov úveru určiteľný. Označený zákon teda v zmysle § 9 ods. 2 písm. f/ neumožňuje, aby
zmluva obsahovala len spôsob určenia termínu konečnej splatnosti úveru. Výklad podsúvaný odporcom
by znamenal nielen zákonu nezodpovedajúce zmiernenie informačnej povinnosti dodávateľa, ale
v konečnom dôsledku oslabenie ochrany spotrebiteľa. Ochrana spotrebiteľa, ako slabšej strany v

zmluvnom vzťahu, predstavuje hodnotu postavenú na roveň iných hodnôt verejného poriadku, ktorému
základnému východisku posudzovania spotrebiteľských vecí zodpovedá i potreba principiálneho a
striktného výkladu dotknutých právnych noriem.
Už absencia údaju o konečnej splatnosti úveru má za následok, že sa úver považuje za bezúročný a
bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z.), a teda vecnú správnosť napadnutého
rozsudku. Pre úplnosť krajský súd dodáva, že obdobne je nesporné, že zmluva o spotrebiteľskom úvere

neobsahovala náležité vymedzenie druhu úveru (§ 9 ods. 1 písm. a/ označeného zákona). Taktiež
okresný súd správne konštatoval, že pri vymedzení splátky úveru predmetná zmluva neobsahuje údaj
o tom, aká časť splátky pripadá na istinu, úroky a ostatné poplatky. Ide pritom o jeden z rozhodujúcich
údajov, podľa ktorého sa môže spotrebiteľ orientovať v ponuke úverov, keďže bude vedieť, o koľko
každou jednotlivou splátkou znižuje svoj dlh (v užšom slova zmysle viažucom sa bezprostredne na istinu

- výšku reálne poskytnutého úveru).

Napokon odvolateľ vytýkal okresnému súdu, že sa v odôvodnení rozhodnutiu nijako nevysporiadal
s jeho návrhmi na vykonanie dokazovania (výsluchy svedkov), z dôvodu čoho je jeho rozhodnutie
nepresvedčivé. Nevykonaním odporcom navrhovaných dôkazov mal navyše konajúci súd dospieť i k

nesprávnym skutkovým zisteniam.
Je potrebné prisvedčiť odporcovi, že okresný súd sa v rámci odôvodnenia bližšie nezaoberal s jeho
návrhmi na vykonanie dôkazov. Uvedená nedôslednosť však nezakladá vadu konania, ktorá má za
následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia. Okresný súd totiž na základe ďalších dôkazov
spoľahlivo a v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav. Krajský súd zároveň zdôrazňuje, že odporca

síce navrhol vykonanie výsluchu dvoch svedkov (jedného bližšie neoznačeného), ale neuviedol, na
preukázanie akých konkrétnych okolností majú byť vypočutí. Z hľadiska podstaty sporu, ktorá je
definovaná obsahovými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere, by výsluch bývalej konateľky
odporcu, či obchodného zástupcu ani nemohli privodiť iný záver o rozhodných skutkových okolnostiach.
Keďže konanie na I. a II. stupni (aj v zmysle záverov vyslovených v rozhodnutiach Európskeho súdu pre

ľudské práva, či Ústavného súdu SR) tvorí jeden celok, predmetnú nedôslednosť odôvodnenia súčasne
odstránil krajský súd vyššie uvedeným vysvetlením.

Z doteraz konštatovaného vyplýva, že odvolacie dôvody odporcu, ktorými je odvolací súd viazaný (§
212 ods. 1 O.s.p.), boli neopodstatnené. Nakoľko neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného

súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), napadnutý rozsudok
vo veci samej potvrdil.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním bezprostredne nenapadnutý, ale od meritórneho
rozhodnutia závislý, výrok o náhrade trov prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval
zásadu úspechu v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov. Rovnako správne - na

základe výsledku konania a oslobodenia navrhovateľky/ /spotrebiteľa od platenia súdnych poplatkov -
rozhodol okresný súd o poplatkovej povinnosti odporcu.

Otrováchodvolaciehokonaniarozhodolkrajskýsúdtak,žeúčastníkomichnáhradunepriznal.Odvolateľ
-odporcanebolvtomtoštádiukonaniaúspešný,apretopodľa§142ods.1vspojenís§224ods.1O.s.p.

nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Navrhovateľka si síce uplatnila nárok na náhradu
trov konania, avšak vo vzťahu bezprostredne k odvolaciemu štádiu nielen trovy konania nevyčíslila, ale
ani bližšie nevymedzila; z obsahu spisu pritom nevyplýva, že by jej v konaní pred odvolacím súdom
nejaké trovy vznikli.

Toto rozhodnutie krajského súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné