Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 30, 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/37/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6214203179
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6214203179.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a

členov senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a JUDr. Márie Rišiaňovej, v právnej veci navrhovateľa
EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Pajštúnska č. 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne
zastúpeného Advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska č. 5, 851 02
Bratislava, IČO: 36 613 843, proti odporcovi Z. G., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom B. J. XXX/XX, XXX
XX I. H., t. č. bytom XXX XX E. XXX, v konaní o zaplatenie 585,58 Eur s príslušenstvom, o odvolaní
navrhovateľaprotirozsudkuOkresnéhosúduVeľkýKrtíšč.k.10C/25/2014-37zodňa12.11.2014,takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“ alebo „prvostupňový súd“) rozsudkom zo dňa 12. 11.
2014návrhnavrhovateľazamietol(prvývýrok)aodporcovináhradutrovkonanianepriznal(druhývýrok).
Okresný súd považoval za preukázané, že právny predchodca navrhovateľa I.I. G., a.s. uzatvoril s
odporcom zmluvu o úvere č. XXXXXXXX, z ktorej vyplýva, že poskytnutý úverový rámec bol 9.000,-Sk a
odporcasazaviazalhradiťpravidelnémesačnésplátkyvovýške300,-Sk.Okresnýsúdďalejpoukázalna
to, že výška poskytnutého úveru je sporná, pretože v žiadosti o aktiváciu karty Y. je uvedený schválený
úverový rámec 9.000,-Sk s mesačnou splátkou 300,-Sk. Vo výpise klienta (príloha k zmluve o postúpené

pohľadávky) je ale uvedená výška úveru 600,-Eur a mesačná splátka 20,-Eur. Odporca svoje povinnosti
neplnilriadneavčasadostalsataksosplácanímúverudoomeškania.Právnypredchodcanavrhovateľa
následne úver zosplatnil dňa 06. 08. 2010 a žiadal o jednorazové splatenie pohľadávky. Zo zmluvy o
postúpení pohľadávok zo dňa 04. 12. 2013 vyplýva, že I.I. G. a.s. ako postupca postúpila pohľadávku
navrhovateľovi. Predmetom postúpenia bola pohľadávka v celkovej výške 771,99 Eur, pozostávajúca z
istiny 585,58 Eur, sankčného úroku 6,88 Eur, riadneho úroku vo výške 52,38 Eur a poplatkov vo výške
127,15 Eur. Navrhovateľ si v konaní uplatnil voči odporcovi zaplatenie istiny vo výške 585,58 Eur. Z čl.

14.2 Všeobecných obchodných podmienok je zrejmé, že písomnosť sa považuje za doručenú piatym
dňom po dni, keď bola daná na poštovú prepravu. Z uvedeného dôvodu prvostupňový súd považoval
deň 07. 08. 2010 za deň, kedy mohlo byť oznámenie o zosplatnení dané na prepravu a oznámenie tak
možno považovať za doručené dňa 12. 08. 2010. Pri predpoklade bežne používanej lehoty 15 dní danej
odporcovi na úhradu celého dlhu potom predpokladal, že premlčacia doba začala plynúť 28. 08. 2010.
Uvedený zmluvný vzťah vyhodnotil okresný súd ako vzťah spotrebiteľský v zmysle § 52 Občianskeho
zákonníka (ďalej aj „OZ“) a následne priznal odporcovi ochranu vyplývajúcu z jednotlivých zákonných

ustanovenínaochranuspotrebiteľa.Poukázalďalejnaustanovenie§261ods.6Obchodnéhozákonníka
(ďalej aj „ObZ“), v zmysle ktorého sa právne vzťahy z absolútnych obchodov spravujú Obchodným
zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov a je nesporné, že pri vzťahoch medzi dodávateľom
a spotrebiteľom je nutné prihliadnuť na ustanovenia § 52 ods. 2 OZ. Pre spotrebiteľa je výhodnejšiepoužiť ustanovenia Občianskeho ako Obchodného zákonníka v časti upravujúcej premlčaciu dobu. Za
začiatok plynutia premlčacej doby považoval okresný súd deň 28. 08. 2010, trojročná premlčacia doba
uplynula dňa 27. 08. 2013. Aj keby bol začiatok posunutý o pár dní z dôvodu pripadnutia konca lehoty

na doručenie, resp. splatenie na deň pracovného voľna, určite by nemohlo ísť o také posunutie, aby
potom koniec lehoty nastal po dni začatia konania 29. 04. 2014, tzn. o 8 mesiacov od predpokladaného
uplynutia lehoty. Na premlčanie súd prihliadol ex offo v zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o ochrane spotrebiteľa“) s tým, že trojročná premlčacia doba

už uplynula, čo navyše uznal nepriamo aj navrhovateľ, keď vo svojom podaní upozorňuje na nutnosť
použitia ustanovení Obchodného zákonníka, to znamená štvorročnej premlčacej doby.
O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O.s.p.“).
Odporca bol v konaní plne úspešný, avšak náhradu trov konania si neuplatnil, preto mu ich náhradu
nepriznal.
Proti uvedenému rozhodnutiu okresného súdu podal navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu v

zákonnej lehote odvolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia
skutkového stavu. Uviedol, že nesúhlasí s tým, aby súd postupoval v zmysle uvedeného ustanovenia
§ 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01. 05. 2014. Poukázal na čl. 1
a 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky
PL. ÚS 16/95 a PL. ÚS 36/95, III. ÚS 348/06. Podľa jeho názoru aplikáciou § 5b Zákona o ochrane

spotrebiteľa dochádza k značnému narušeniu princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 1
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, k porušeniu zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu ochrany pred
svojvoľným zásahom štátnej moci zakotvenej v čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, k narušeniu
práva na prístup k nezávislému a nestrannému súdu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, čl.

36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a k porušeniu zásady rovnosti účastníkov súdneho konania garantovanej čl. 47
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Právna úprava
platná v Slovenskej republike do 30. 04. 2014 umožňovala spotrebiteľom brániť sa proti pohľadávke
uplatnenej po uplynutí premlčacej doby vznesením námietky premlčania. Ustanovenie § 5b zákona o

ochrane spotrebiteľa prikázalo orgánom rozhodujúcim o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy (vrátane
súdov) ex offo prihliadať na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči
spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo inú prekážku, a to bez stanovenia jasných pravidiel
obsiahnutých v prechodných ustanoveniach, ktoré by zabezpečili plynulý prechod z doposiaľ platného
a účinného režimu právnej úpravy do ich nového režimu. Aplikáciou ustanovenia § 5b zákona o

ochrane spotrebiteľa na prebiehajúce súdne konania bez ohľadu na to, za akého právneho stavu
došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a za akého právneho stavu došlo k podania návrhu na
začatie konania, došlo k zotretiu princípu právnej istoty, ako jedného zo znakov právneho štátu, ktorého
súčasťou ja aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci a závažnému zásahu do
majetkových práv veriteľa. Ďalej poukázal na to, že Ústava Slovenskej republiky priznáva každému

z účastníkov konania rovnaké postavenie. Odhliadnuc od skutočnosti, že možnosť zbaviť sa dlhu
vznesením námietky premlčania už sama o sebe znamená zásah do majetkových práv a zásad dobrých
mravov, prijatím § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa zákonodarca zašiel ešte ďalej a uložil súdom
a iným orgánom povinnosť vyhľadávať dôvody, pre ktoré by mohol nárok veriteľa zamietnuť, či pre
ktoré by nemusel priznať veriteľom uplatnený nárok v plnej výške a skúmať dôkazy v tomto svetle,

čím zákonodarca de facto zlegalizoval postavenie súdu ako advokáta dlžníka. Porušil tým Ústavou
Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami garantované právo prístupu k nestrannému súdu
a narušil tiež zásadu rovnosti účastníkov konania a nestrannosti súdu, ktorá sa v civilnom procese
prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých
právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd - nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

PL. ÚS 43/95. Nedovoleným spôsobom tak zasiahol do princípov právneho štátu. Poukázal na to, že v
tomto smere sa plne stotožňuje s odlišným stanoviskom uvedeného sudcu Ústavného súdu Slovenskej
republiky S.M. a to, že zákonodarca a súdy Slovenskej republiky v oblasti ochrany spotrebiteľa zašli už
tak ďaleko, že sa dotýkajú samej podstaty primeranosti práva a absolútne nevýchovne, paternalisticky
a v rozpore so zásadou rovnosti a zásadou, podľa ktorej právo patrí bdelým, ktoré by mali platiť aj pre

„privilegovaného spotrebiteľa“, spotrebiteľa neprípustne zvýhodňujú v porovnaní s veriteľom, ktorému
reálne hrozí riziko nevymoženia ani len elementárneho nároku bez príslušenstva. Podľa jeho názoru
priamym aplikovaním § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa okresný súd porušil zásadu stanovenú v
článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej výklad a uplatňovanie ústavných zákonov,zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s Ústavou Slovenskej
republiky. Pretože nárok bol uplatnený žalobou dňa 29. 04. 2014 a ustanovenie § 5b Zákona o ochrane
spotrebiteľa nadobudlo účinnosť až dňa 01. 05. 2014, nie je možné súhlasiť s rozhodnutím okresného

súdu a právnym posúdením veci. Na základe uvedených skutočností potom žiadal, aby odvolací súd
rozsudok prvostupňového súdu v napadnutom rozsahu preskúmal a podľa § 220 O.s.p. ho zmenil tak,
že návrhu vyhovie, resp. v zmysle § 221 ods. 1 a 3 O.s.p. ho zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1,
2 O. s. p. potvrdil ako vecne správny.
Navrhovateľ v odvolaní v podstate namietal ustanovenie § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa nemožnosť
jeho aplikácie na právne vzťahy, ktoré vznikli pred nadobudnutím jeho účinnosti ako aj súdmi aplikovanú
ochranu spotrebiteľa. Odvolací súd, ktorý je viazaný v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. rozsahom a

dôvodmi odvolania, sa obmedzil len na preskúmanie uvedených navrhovateľom uvádzaných odvolacích
námietok, ako aj na preskúmanie, či v konaní pred prvostupňovým súdom nedošlo k vadám, ktoré mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O.s.p.), pričom existenciu takýchto vád nezistil.
Odvolací súd považuje v prvom rade za potrebné poukázať na to, že v súvislosti so vstupom Slovenskej
republiky do Európskej únie boli do Občianskeho zákonníka zákonom č. 150/2004 Z. z. ktorým sa mení

adopĺňazákonč.40/1964Zb.Občianskyzákonníkvzneníneskoršíchpredpisovzačlenenéustanovenia
o spotrebiteľských zmluvách a táto právna úprava má základ v smernici Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Problematika ochrany spotrebiteľa je inštitút,
ktorý treba vnímať komplexne a ktorý sa dotýka viacerých typov zmlúv. Európska únia venuje ochrane
spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Vychádzajúc z európskej legislatívy aj zmluvy uzatvorené podľa

iných zákonov ako Občianskeho zákonníka možno tiež považovať za spotrebiteľské napriek tomu, že
ich zákon priamo ako spotrebiteľské neoznačuje.
Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným typom zmluvy (aj keď je v Občianskom zákonníku
pomenovaná), ale možno ju označiť ako druh zmluvy, pre ktorú najmä Občiansky zákonník, ale aj
iné právne predpisy, ustanovujú osobitné podmienky a určujú, aké náležitosti zmluva musí obsahovať

a naopak, ktoré v nej nesmú byť (neprijateľné podmienky) na ochranu tzv. slabšej zmluvnej strany -
spotrebiteľa.
Podľa § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa, orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy
prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči
spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré

bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné,
aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.
Uvedené ustanovenie § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa bolo zavedené zákonom č. 102/2014 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na
diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení

niektorých zákonov s účinnosťou od 01. 05. 2015 došlo ním k prehĺbeniu inštitútu ochrany spotrebiteľa.
V dôvodovej správe k uvedenému zákonu je uvedené: „S ohľadom na potreby aplikačnej praxe sa
jednoznačne ustanovuje povinnosť ex offo postupu orgánov dozoru a orgánov posudzujúcich nároky
zo spotrebiteľskej zmluvy skúmať a vyhodnocovať prekážky uplatnenia práva predávajúceho voči
spotrebiteľovi“.

K aplikácii uvedeného ustanovenia sa vyjadril aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn.
3MCdo 14/2014 zo dňa 21. 01. 2015, ktorý uviedol: „Ustanovenie § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa
ako aj ustanovenie § 52 ods. 2 veta tretia Občianskeho zákonníka nadobudli účinnosť 01. 05. 2014 a
právne predpisy, ktorých sú súčasťou, nemajú prechodné a záverečné ustanovenia, to znamená, že sa
od ich účinnosti aplikujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom.“

Odvolací súd stotožňujúc sa s uvedeným záverom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tak považuje
postup prvostupňového súdu, keď ex offo prihliadol na premlčanie v právnom vzťahu zo spotrebiteľskej
zmluvy,zasprávny.Pokiaľideoskutkovézáveryprvostupňovéhosúdu,nazákladektorýchprvostupňový
súd dospel k tomu, že navrhovateľom uplatňovaný nárok je premlčaný, tieto navrhovateľ žiadnym
spôsobom nenamietal, preto ich odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa už

uvedeného § 212 ods. 1 O.s.p. nepreskúmaval a rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne právne
potvrdil a to aj v súvisiacom výroku o náhrade trov konania, ktorý v zmysle aplikovanej zásady úspechu
podľa § 142 ods. 1 O.s.p. považuje taktiež za správny.Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 224 ods. 1 v
spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. V konaní bol úspešný odporca, tento si však žiadne trovy odvolacieho
konania neuplatnil a ani mu žiadne trov odvolacieho konania nevznikli, preto odvolací súd rozhodol, že

mu ich náhradu nepriznáva.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu ako súdu odvolacieho pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.