Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, February 27, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/83/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214637
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5712214637.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Rapčanovej
a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpený splnomocneným zástupcom
Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému:
Slovenská republika -Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie č. 13, o
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Martin č. k. 8C/231/2012-109 zo dňa 21. augusta 2014, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Martin rozsudkom č. k. 8C/231/2012-109 zo dňa 21. 08. 2014 žalobu žalobcu v celom
rozsahu zamietol. Žalovanej (ďalej „žalovanému“ - poznámka odvolacieho súdu) proti žalobcovi náhradu
trov konania nepriznal.
Konštatoval, že žalobou podanou na súde dňa 27. 09. 2012 sa žalobca proti žalovanému domáhal
zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 175 eur a sumy 995,76 eur z titulu nemajetkovej
ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Martin, ktorý nerozhodol
o návrhu na zmenu súdneho exekútorov v súlade s ust. § 44 ods. 7 zákona NR SR č. 233/1995 Z.
z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný poriadok/ platného od 01. 09. 2015 ako aj
ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku platného od 01. 12. 2006. Týmito ustanoveniami Exekučného
poriadku je podľa súdu založená zákonná povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného
na zmenu súdneho exekútora do 30 dní od doručenia návrhu. Exekučný súd však napriek tomu, že
vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevykovala si takú spoluprácu
s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný
k posúdeniu návrhu a rozhodnutiu, nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom
stanovenom čase.
Zo spisu Okresného súdu Martin sp. zn. 17Er/3692/2006, EX 4489/06 súdneho exekútora JUDr. Jozefa
Rišiana so sídlom v W., ul. H.. XXXX súd zistil, že dňa 20. 09. 2010 žalobca v procesnej pozícii
oprávneného v exekúcii vedenej proti povinnému E. P. na vymoženie povinnosti uloženej rozsudkom
Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom v
Bratislave sp. zn. SR 3058/06 zo dňa 19. 07. 2006 podal návrh na Okresný súd Martin na zmenu súdneho
exekútora, keď žiadal poveriť vykonaním exekúcie Exekútorský úrad JUDr. Rudolfa Krutého so sídlom
v T.. Dňa 16. 12. 2010 súd vyzval JUDr. Jozefa Rišiana, povereného exekútora na vyjadrenie sa k
návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora do 20 dní od doručenia výzvy súdu a v prípade, že si
poverený exekútor uplatní trovy exekúcie, žiadal súd o ich vyčíslenie. Exekútorovi bola doručená výzva

súdu dňa 23. 12. 2011 a dňa 04. 11. 2011 došlo podanie JUDr. Jozefa Rišiana, ktorým si vyčíslil doterajšie
trovy exekúcie. V súvislosti s rozhodovaním o žiadosti oprávneného však súd výzvou zo dňa 06. 04.
2011 vyzval právneho zástupcu oprávneného JUDr. Martina Máčaja o predloženie zmluvy o úvere, na
podklade ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok, exekučný titul. Po predložení predmetnej zmluvy o
úvere Okresný súd Martin uznesením sp. zn. 17Er/3692/2006 zo dňa 04. 04. 2012 rozhodol tak, že návrh
oprávneného zo dňa 16. 09. 2010 na zmenu súdneho exekútora zamietol. Vyhlásil exekúciu vedenú na
Exekútorskom úrade súdneho exekútora JUDr. Jozefa Rišiana pod sp. zn. EX 4489/2006 za neprípustnú
a zároveň ju zastavil. Oprávnenému uložil, aby nahradil súdnemu exekútorovi JUDr. Jozefovi Rišianovi
trovy vo výške 66,15 eur. Toto uznesenie bolo doručené právnemu zástupcovi oprávneného - žalobcu
dňa 16. 04. 2012, exekútorovi dňa 11. 04. 2012. V spise sa nachádza aj sťažnosť oprávneného zo dňa
20. 03. 2012 na postup súdu a na prieťahy v konaní a odpoveď predsedníčky súdu zo dňa 13. 04. 2012,
z ktorej vyplýva chronologický výpočet úkonov súdu od doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora
a odôvodnenie, že nakoľko bolo zistené, že v predmetnom konaní je exekučným titulom rozhodcovský
rozsudok a súd mal pochybnosť o jeho vykonateľnosti, bol oprávnený vyzvaný dňa 06. 04. 2011 na
predloženie zmluvy o úvere, ktorá bola súdu predložená dňa 01. 08. 2011. Vo veci bolo rozhodnuté
potom uznesením zo dňa 04. 04. 2012, že sťažnosť na prieťahy v konaní považuje predsedníčka súdu
za dôvodnú, nakoľko prieťahy boli spôsobené objektívnymi okolnosťami vyššie uvedenými. Následne
oprávnený podal odvolanie voči uzneseniu Okresného súdu Martin zo dňa 04. 04. 2012, ktoré na súd
došlo 04. 05. 2012, o ktorom ešte nebolo rozhodnuté, pretože sa povinný zdržiaval na neznámom mieste,
ktoré bolo potrebné zistiť a následne vzhľadom na neznámy pobyt oprávneného uznesením Okresného
súdu Martin sp. zn. 17Er/3692/2006 zo dňa 29. 05. 2012 bol povinnému ustanovený opatrovník pre
konanie v osobe obce Turany.
Nárok žalobcu na náhradu škody súd posudzoval podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „zákona č. 514/2003 Z. z.“) v
znení účinnom ku dňu vzniku škody, teda v znení účinnom pred 01. 01. 2013.
Podľa okresného súdu z príslušného exekučného spisu takto vyplýva, že Okresný súd Martin skutočne
nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v lehote 30 dní od doručenia tohto
návrhu, teda v lehote, ktorú predpokladalo ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku, platného od 01. 12.
2006. Je možné súhlasiť so žalobcom, že v takomto konaní, ak exekučný súd rozhodol až s odstupom
takmer 19 mesiacov od doručenia návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora je možné vidieť
prieťahy v konaní, avšak nie počas celého tohto obdobia. Z postupu exekučného súdu je totiž zrejmé,
že po dôjdení návrhu na zmenu súdneho exekútora sa vzhľadom aj na svoju vtedajšiu rozhodovaciu
činnosť rozhodol znovu preskúmať exekučný titul a pohľadávku na jeho základe vymáhanú z pohľadu
ustanovení § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a za týmto účelom urobil
úkony vo vzťahu k oprávnenému, keď ho vyzval listom zo 06. 04. 2011 na zaslanie úverovej zmluvy,
na podklade ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok. Potom však, čo bola táto zmluva zaslaná, súd
rozhodol uznesením až 04. 04. 2012, a to tak o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora, ako
aj o prípustnosti exekúcie jej zastavením a o trovách pôvodného súdneho exekútora. V tejto nečinnosti
Okresného súdu Martin od 06. 04. 2011 do 04. 04. 2012 je možné vidieť prieťahy v konaní, a teda aj
nesprávny úradný postup.
Ďalšou podmienkou úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v zmysle
zákona č. 514/2003 Z. z. je však preukázanie vzniku škody a nemajetkovej ujmy ako protiprávneho
následku spôsobeného nesprávnym úradným postupom. V tomto smere súd konštatoval, že žalobca
neprodukoval žiadny dôkaz, ktorý by vznik škody a nemajetkovej ujmy a výšku škody preukázal.
Rovnako neprodukoval dôkaz, ktorým by preukázal skutočnosti, ktoré podľa jeho tvrdenia v žalobe mali
odôvodňovať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala konaním Okresného súdu Martin
vzniknúť.
Pokiaľ žalobca v podaní zo dňa 14. 08. 2014 predložil návrh na doplnenie dokazovania, z ktorého
vyplynulo, že zadal objednávku na spracovanie znaleckého posudku, ktorým chce vyčísliť výšku
vzniknutej škody v dôsledku v žalobe opísaných skutočností, súd už takýto dôkaz nepripustil.
Predovšetkým žalobca takýto dôkaz mal predložiť súdu v čase, keď začalo konanie, teda v septembri
roku 2012. Žalobca vo svojom podaní nepreukázal, komu zadal vypracovanie takéhoto znaleckého
posudku, v akom časovom horizonte by mal byť vypracovaný a predložený súdu, a teda že jeho tvrdenia
o takomto dôkaze nie sú len účelovými tvrdeniami a že by súd vyčkávaním na takýto dôkaz nespôsobil
v konaní ďalšie prieťahy, ktoré žalobca Okresnému súdu Martin ako exekučnému súdu v tejto a v
podobných žalobách vyčíta. Preto súd takýto dôkaz nepripustil a návrh na doplnenie dokazovania týmto
znaleckým posudkom zamietol.

Pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, vyvolaná
tvrdená strata zisku z realizovaného obchodu, spôsobenie hospodárskej straty na strane žalobcu a na
strane jeho majiteľov, ovplyvnenie podnikateľských postupov a spôsobenie neistoty v plánovaní ďalších
rozhodnutí, ktoré žalobca konštatoval v žalobe rovnako preukázané neboli a na ich preukázanie žalobca
žiadny dôkaz nenavrhol. Preto žalobca podľa presvedčenia súdu nepreukázal rozhodujúce skutočnosti,
ktoré by odôvodňovali oba v žalobe uplatnené nároky. Za takýchto okolností súd nároky žalobcu či už na
náhradu majetkovej škody alebo na náhradu nemajetkovej ujmy považoval za nepreukázané a z týchto
dôvodov žalobu ako nedôvodnú zamietol.
O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s.
p.“). Žalovaný bol v konaní plne úspešný, a preto by mu v zmysle predmetného zákonného ustanovenia
patrila náhrada účelne vynaložených trov konania, keďže však žalovaný v konaní vznik trov nepreukázal,
súd o trovách rozhodol tak, že sa mu proti žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.
V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, - rozhodoval vylúčený sudca, - súd I. stupňa nesprávne vec právne posúdil
tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, - neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, - dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, - doteraz
zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy ktoré doteraz neboli
uplatnené, - rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Pokiaľ súd prejednal vec v neprítomnosti žalovaného (správne malo byť uvedené žalobcu - poznámka
odvolacieho súdu) a jeho splnomocneného zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O. s. p., pretože
sa žalobca bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil poukázal na to, že riadne a včas požiadal o
zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi.
Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Ak tak
spravil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom.
Ďalej uviedol, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o
skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd
nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach
žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak
aj preto (okrem dôvodov označených v žalobe), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou
rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach, tiež
s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva
na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že - názor krajského súdu vo veci nestrannosti
pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu
pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí; - žalobca podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho
práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu; - nebolo a nie
je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval
vylúčený sudca.
Podľa žalobcu konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v
čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne pripustil
odvolanie. Žalobca podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie,
pričom v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania.
Ďalej žalobca vytýkal súdu, že sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť
konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej
ústavnej sťažností nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom za
neprítomnosti žalobcu meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že žalobca trvá na osobnej
účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným
sudcom na nestrannom súde.
Tiež to, že nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri rozhodovaní vychádzal a
zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd
vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie, navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Za takejto

procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na súdnu
ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom.
V konkrétnostiach napr. žalobca uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že ním
namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové
úseky tomu nenasvedčujú. Zároveň považoval za potrebné uviesť, že na splnenie zákonnej lehoty,
resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného
súdu je dôležité skúmať nielen samotný moment kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj
moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi (pri rešpektovaní primeranej lehoty
na doručovanie).
Žalobca v odvolaní tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Dodal, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný
a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť
len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného
postupu štátneho orgánu.
Podľa žalobcu ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému
návrhu v zmysle ust. § 114 ods. 3 O. s. p. mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa
§ 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať žalobcom tvrdený skutkový stav. Namiesto toho, súd
bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám
(žalobca navrhoval vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis) a následne vo
veci meritórne rozhodol ignorujúc ust. § 153b O. s. p.
Pokiaľ súd zamietol žalobu v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu jej nedôvodnosti súd sa v
odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas
nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného).
Úplne však ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a
správy informačného systému a z titulu výdajov: - na administratívne spracovanie textov urgencií, - na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, - na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie
a kontrola stavu konania na exekučnom súde). V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia
rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu
o tom, že majetková škoda nevnikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej
ujme. Žalobca tvrdil, že hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť
dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie
zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, žalobcu
nepoučil podľa § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby
tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy.
Tvrdil, že predložil ako dôkaz o vzniku škody žalobcovi znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný
znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave. Je tak jednoznačne preukázané, že nesprávny
úradný postup mal na neho negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku, a to v posudku
v určenej výške. V tejto súvislosti vytýkal súdu, že nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa
s predloženým znaleckým posudkom. Z tohto totiž jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli
žalobcom vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Súčasťou znaleckého posudku
sú prílohy, ktoré v príčinnej súvislosti s omeškaním exekučného súdu predstavujú podrobný prehľad o
vynaložených mzdových nákladoch, nákladoch na tlač, na úpravu informačného systému, nákladov na
poštovné a na telekomunikačné služby.
K nemajetkovej ujme žalobca uviedol, že súd vo svojom rozhodnutí nevysvetlil prečo nekonštatoval, že
došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6
ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v
zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne
udržateľné objektívne dôvody. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto
chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy.
K návrhu na prerušenie konania tvrdil, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému
súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o
prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu, práva na
nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd povinný pred
samotným rozhodnutím vo veci samej, o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. Na podporu vedeného
tvrdenia poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žalobca žiadal, aby odvolací
súd zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.) z nasledovných dôvodov:

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej
veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom prvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

K odvolacej námietke, že súd prejednal vec v jeho neprítomnosti pričom uskutočnil podanie (obsiahnuté
v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola
vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania
vylúčiť, odvolací súd v prvom rade poukazuje na vyjadrenie žalobcu, ktorý súdu uviedol, že námietku
zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O. s. p. okresnému súdu nepodal (č. l. 15 spisu). Zákonný sudca vo veci
nadriadenému súdu vec z dôvodu zaujatosti nepredložil lebo sa necítil zaujatý nakoľko v konkrétnej
exekučnej veci, v ktorej mala žalobcovi vzniknúť škoda nekonal. Námietkou, že vo veci rozhodoval
vylúčený sudca, sa môže účastník brániť aj v rámci odvolacích námietok, ako to urobil žalobca v tomto
prípade. Ak nie je vydané rozhodnutie nadriadeného súdu ohľadom zákonnej sudkyne o tom, že sudca
je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, odvolací súd môže pri skúmaní tohto
dôvodu posúdiť otázku vylúčenia sudcu samostatne, čo by bolo dôvodom pre zrušenie napadnutého
rozhodnutia (§ 221 ods. 1 písm. g/ O. s. p.).
Ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O. s. p.) predstavujú výnimku z významnej
ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR).
Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom
výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade
so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Krajský súd v skutočnosti, že škoda mala žalobcovi
vzniknúť postupom Okresného súdu Martin, na ktorom vykonáva zákonný sudca funkciu sudcu, nevidí
dôvod pre jej vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci. Samotný subjektívny názor účastníka
konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania
veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého
rozhodovania. V zmysle ustálenej judikatúry dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že
sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva
súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z 31. 05. 2010 sp. zn. 3Nc/14/2010), pričom v danom prípade
takýto súd účastníkom konania nie je, vec sa ho týka len sprostredkovane. Je nutné rozlišovať
medzi pojmom súd a sudcovia a z hľadiska zásad spravodlivého procesu citlivo zvažovať ich vzťah
v posudzovaných súvislostiach. Vzťah sudcov je pri výkone rozhodovacej činnosti riadený princípom
prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní
a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy
objektívne dané, len sama táto skutočnosť preto nemôže byť dôvodom ich vylúčenia. Vzájomný vzťah
medzi sudcom a súdom nie je vzťahom zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu
vzniká, a zánikom funkcie sudcu zaniká, osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné
práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne
záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne,
spravodlivo, bez zbytočných prieťahov, len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§
2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich). Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR
pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere
prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný profesionálny
prístup, nadhľad a potrebnú dávku odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetom konania je
nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu, pričom tento nebol zákonným
sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá pomer k

veci. Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vidieť aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého
súdneho systému aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí. Iba také chápanie nezávislosti je
predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1Nc/86/2011 zo dňa 24. novembra 2011). Vzhľadom na uvedené skutočnosti nie je dôvod na vylúčenie
zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci, ktorý záver rešpektuje aj aktuálnu rozhodovaciu
prax Najvyššieho súdu SR (napríklad uznesenia sp. zn. 3Nc/14/2010 z 31. 05. 2010; 6Cdo/201/2013 z
19. 06. 2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti. Opomenúť nie je možné ani
výsledky aktuálnej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR (napríklad I. ÚS 88/2013 z 06. 02. 2013)
vo vzťahu k (neúspešným) ústavným sťažnostiam žalobcu v obdobných prípadoch.

Pokiaľ ide o ďalšie odvolacie námietky, že súd sa podľa žalobcu nedostatočne oboznámil s podmienkami
za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného
pojednávania z dôležitého dôvodu, že súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia
sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol
pojednávanie na ktorom za neprítomnosti žalobcu meritórne rozhodol (v žiadosti sa pritom zdôrazňovalo,
že žalobca trvá na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré
bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde) a k tvrdeniu, že nemal možnosť sa vyjadriť k
tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení
svojho rozhodnutia, že nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich
svoje rozhodnutie a že za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k
porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom, odvolací
súd k týmto uvádza:

Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že nariadil na deň 21. 08. 2014 pojednávanie. Splnomocnený
zástupca žalobcu prevzal predvolanie dňa 11. 08. 2014 (č.l. 102 p.v. spisu). Dňa 14. 08. 2014 o 16.39
hod. doručil žalobca zo strany splnomocneného zástupcu návrh na zrušenie pojednávania z dôvodu
objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu pretože mu neboli oznámené výsledky
procesných postupov sudcu pre vyriešenie nestrannosti zákonného sudcu ako aj z dôvodu zadania
objednávky vypracovania znaleckého posudku na preukázanie nesprávnosti postupu exekučného
súdu ohľadom interpretácie a aplikácie Smernice Rady 93/13/EHS. Súd nariadené pojednávanie
vykonal v neprítomnosti účastníkov konania a splnomocneného zástupcu žalobcu, ktorý bol rovnako
ako žalovaná strana na pojednávanie riadne a včas predvolaný. S návrhom žalobcu na zrušenie
nariadeného pojednávania a návrhom na doplnenie dokazovania sa nestotožnil. Z odôvodnenia
rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že v prejednaní veci mu nebránila z pohľadu zákonného sudcu
žiadna prekážka. Odvolával sa na to, že zákonný sudca sa vo veci necítil zaujatý a na konštatovanie
žalobcu v odvolaní voči uzneseniu, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za
vznesenú námietku zaujatosti, že námietku nepodal. Vec žalobcu preto prejednal na pojednávaní,
pričom v rámci dokazovania sa oboznámil s celým spisovým materiálom a podstatným obsahom spisu
Okresného súdu Martin sp. zn. 17Er/3692/2006. Aj podľa odvolacieho súdu v prejednávanej veci bol
postup okresného súdu v súlade s ust. § 101 ods. 2 O. s. p. Žalobca a jeho splnomocnený zástupca,
ktorí boli na pojednávanie včas predvolaní, viac ako 5 dní pred termínom pojednávania (§ 115 ods. 2
O. s. p.) sa tohto nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Žalobca nepožiadal o odročenie pojednávania z
dôležitého dôvodu tvoriaceho prekážku na jeho strane brániacej mu v účasti na pojednávaní (§ 119 O.
s. p.), požiadal o zrušenie pojednávania z dôvodu, že vo veci koná vylúčený sudca, ktorý dôvod (ako už
bolo opakovane uvedené vyššie) nebol dôvodný. Tým si žalobca a jeho splnomocnený zástupca sami
zmarili možnosť realizovať na pojednávaní svoje procesné oprávnenia, a to najmä možnosť navrhovať
dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust.
§ 118 ods. 2 O. s. p. ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré realizujú spravidla na pojednávaní
(vo vzťahu k prítomným účastníkom). Podľa odvolacieho súdu okresný súd na pojednávaní vykonal
dokazovanie navrhnuté samotným žalobcom (č. l. 2 spisu) prečítaním listín z pripojeného exekučného
spisu sp. zn. 17Er/3692/2006, ktoré preto slúžili ako dôkaz v danom konaní.

Námietka žalobcu, že okresný súd pri svojom rozhodnutí vychádzal z tvrdení žalovaného, ku ktorým
nemal možnosť vyjadriť sa, je účelová. Zo spisového materiálu vyplýva, že vyjadrenie žalovaného k
žalobe bolo doručené splnomocnenému zástupcovi žalobcu dňa 11. 08. 2014 (č.l. 102 p.v. spisu) a teda
pred pojednávaním vo veci (21. 08. 2014).

Nebolo preukázaným tvrdenie žalobcu v odvolaní o nenariadení pojednávania vo veci. Jeho
uskutočnenie vyplýva zo zápisnice o pojednávaní (č.l. 107-108 spisu).

Pokiaľ žalobca namietal postup okresného súdu s tým, že tento nerozhodol rozsudkom pre zmeškanie
podľa § 153b O. s. p., poukazuje odvolací súd na to, že rozhodnúť vec rozsudkom pre zmeškanie v
zmysle § 153b O. s. p. nie je povinnosťou súdu, ale možnosťou, aj to však len za predpokladu, že
skutkový stav tvrdený žalobcom považuje súd za nesporný. Je zrejmé, aj vzhľadom na odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia, že v danom prípade tomu tak nebolo.

Podľa žalobcu konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v
čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne pripustil
odvolanie. Táto námietka nie je pravdivá, nakoľko z obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 21. 08. 2014,
na ktorom bol vyhlásený rozsudok vo veci samej, nevyplýva žalobcom tvrdená skutočnosť. Okresný
súd na označenom pojednávaní nerozhodol o návrhu žalobcu na prerušenie konania lebo žalobca v
prejednávanej veci takýto návrh ani nepodal.

Okresný súd v danom prípade vykonal preto dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu,
spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich
procesných práv a preto postupom okresného súdu nedošlo k odňatiu práva žalobcu konať pred súdom.

Preskúmaním meritórneho rozhodnutia okresný súd podľa odvolacieho súdu vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie, pričom so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako aj právnym, sa v plnom
rozsahu stotožnil. Inak povedané, prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné
pre posúdenie danej veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust.
§ 157 ods. 2 O. s. p. V odôvodnení preskúmavaného rozsudku sa okresný súd riadne zaoberal so
všetkými otázkami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné.
Námietka žalobcu, že okresný súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že ním namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, nie je dôvodná. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku
nič také nevyplýva. Samotný súd konštatoval, že o návrhu žalobcu na zmenu súdneho exekútora bolo
rozhodnuté po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, v dôsledku čoho možno konštatovať nesprávny
úradný postup. Súd však nemal preukázané splnenie ďalších dvoch podmienok vyžadovaných na
vznik zodpovednosti žalovaného za žalobcom tvrdené ujmy. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je
zrejmé, že okresný súd rozhodnutie nezaložil na absencii nesprávneho úradného postupu súdu, ale
práva na nepreukázaní vzniku majetkovej škody v súvislosti s oneskoreným rozhodnutím exekučného
súdu o návrhu na zmenu súdneho exekútora a príčinnej súvislosti medzi oneskoreným rozhodnutím a
vznikom škody, a nepreukázaním vzniku nemajetkovej ujmy. Okresný súd sa dostatočne zaoberal aj
týmito ďalšími atribútmi zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, z ktorého
dôvodu odvolací súd nepovažoval za veci zodpovedajúce tvrdenie žalobcu, že prvostupňový súd sa v
odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá súvisela so správou pohľadávky počas nečinnosti
exekučného súdu a ignoroval všetky ostatné tvrdenia týkajúce sa uplatnenej škody, čím sa stalo jeho
rozhodnutie nepreskúmateľné.
V súvislosti so žalobcom tvrdenou škodu, ktorá mala vzniknúť oneskoreným rozhodnutím o návrhu na
zmenu súdneho exekútora, zároveň odvolací súd poukazuje na to, že ak je podaný návrh na zmenu
súdneho exekútora, pôvodný súdny exekútor je povinný naďalej vykonávať úkony exekučného konania,
a teda pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktoré mal poverenie a to až do doby kým nie je
rozhodnuté o zmene súdneho exekútora, resp. do doručenia uznesenia o zmene súdneho exekútora
pôvodnému exekútorovi. To znamená, že v súvislosti s nerozhodnutím o návrhu oprávneného na
zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote nemohlo dôjsť vytýkaným postupom súdu k
vzniku žiadnej materiálnej škody oprávnenému, z ktorého dôvodu nebolo vykonanie ďalších dôkazov
(znaleckým posudkom) pre rozhodnutie veci potrebné a ani v záujme hospodárnosti konania.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vrátane výroku o trovách konania
ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 224 ods.
1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania

postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil a ani z obsahu spisu nevyplýva, že by mu tieto boli
vznikli. Odvolací súd preto rozhodol, že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom :0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .