Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, December 17, 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/901/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912213076
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6912213076.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej
a členov senátu Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci navrhovateľa
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36
864 421, proti odporkyni Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k.
14C/204/2012-32 zo dňa 20. 03. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal, aby bola
odporcovi uložená povinnosť zaplatiť sumu 3.628,62 € ako majetkovú škodu a sumu 725,72 € ako
nemajetkovú ujmu, všetko titulom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci
pri výkone verejnej moci, ktorá mu bola spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresného súdu
Rimavská Sobota.

V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol, že navrhovateľ nepreukázal, že by v exekučnej veci,
na základe ktorej podal návrh, došlo k nesprávnemu úradnému postupu, teda nepreukázal, že by boli
splnené zákonné podmienky pre zodpovednosť štátu podľa zákona a tým ani splnenie predpokladov
pre priznanie náhrady škody a nemajetkovej ujmy. Zdôraznil, že exekučný súd zákonnou lehotou
viazaný nebol, ak bola žiadosť súdneho exekútora zamietnutá. Nedopustil sa preto porušenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, pretože uvedené ustanovenie žiadnu lehotu na vydanie rozhodnutia
o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie neukladá. Zároveň, pokiaľ išlo o
tvrdenie navrhovateľa týkajúce sa nesprávneho úradného postupu exekučného súdu pri preskúmavaní
exekučného titulu spôsobom odporujúcim zákonu, poukázal na právny názor Najvyššieho súdu SR
nachádzajúci sa v nasledovných rozhodnutiach sp. zn. 6Cdo/1/2012, príp. 6Cdo/135/2012 a v tejto
súvislosti vyvodil právny záver, že exekučný súd postupoval správne, keď v predmetnej exekučnej
veci preskúmaval predložený rozhodcovský rozsudok podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, pričom
navrhovateľ nepreukázal, že by sa v rámci tohto preskúmavania dopustil exekučný súd nesprávneho
úradného postupu. Navrhovateľ nepreukázal ani vznik škody, či nemajetkovej ujmy a ani príčinnú
súvislosť medzi prípadnou navrhovateľom tvrdenou škodou a nesprávnym úradným postupom súdu.
Doplnil, že práve v čase, keď podal súdny exekútor žiadosť o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie,
navrhovateľ postupne podával hromadné podania aj v iných exekučných veciach, v počte negatívne
ovplyvňujúcich plynulé vybavovanie exekučnej agendy na okresnom súde. Keďže nemal za preukázané

splnenie podmienok pre vznik zodpovednosti štátu vyžadované v § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.,
návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.

O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p..

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej 15 dňovej lehote (§ 204 ods. 1 veta prvá O. s. p.) odvolanie
navrhovateľ z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., keď účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (ust. § 205 ods. 2 písm. a) O. s. p. v
spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p., a súčasne v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221
ods. 1 O. s. p., keď rozhodoval vylúčený sudca, ako aj k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p.,
keď súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Namietal i to, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový
stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový
stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doposiaľ neboli uplatnené
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Konkrétne
namietal, že okresný súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a jeho právneho zástupcu, napriek tomu, že
požiadal o zrušenie pojednávania a uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými
dôvodmi. Okresný súd nemohol podľa neho postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p., a ak tak urobil, odňal
mu tým právo na konanie pred súdom. Dôvodom pre prerušenie konania, ako aj skutočnosť, aby bolo
nariadené pojednávanie zrušené bola najmä okolnosť, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom
súdneho managmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský
súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach
žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. V konaní
bolo preto možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad, pričom ústne pojednávanie
vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej situácie. V dôsledku
jeho neprítomnosti na pojednávaní, napriek tomu, že trval na osobnej účasti právneho zástupcu na
pojednávaní, sa navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Navrhovateľ sa teda nemal
možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie, v dôsledku čoho
došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu
možnosti konať pred súdom. Vzhľadom na tieto skutočnosti okresný súd rozhodol bez toho, aby mu
umožnil, s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu, vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam
veci. Naviac, navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na
podporu svojich protitvrdení. Množstvo dôkazov vzniklo po začatí konania, ktoré nemohol predložiť,
pretože nebol súdom informovaný a poučený.

Ďalšou odvolacou námietkou bolo, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania, preto okresný súd porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces, ak vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Dodal, že súd
vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je
zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.

K majetkovej škode navrhovateľ uviedol, že okresný súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len
škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá
vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd tým ignoroval všetky jeho tvrdenia
o majetkovej škode, ktorá mu vznikla. V tejto časti považoval rozhodnutie súdu za nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov, keď z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel
jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. Uvedené sa týka i
dôvodov vzniku nemajetkovej ujmy.

K nemajetkovej ujme konštatoval, že súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval,
že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak sám zistil, že
o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase. Rozhodnutie súdu teda považuje za vnútorne
rozporné, v dôsledku čoho navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec
vrátil na ďalšie konanie.

Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania v zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p.
napadnutý rozsudok okresného súdu, ktorým okresný súd zamietol návrh navrhovateľa vo veci samej a
v súvisiacom výroku o náhrade trov konania podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil ako vecne správny.

Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom
rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie aj náležite
odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O. s. p. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah
medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na
strane druhej. Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý súdny proces, nakoľko
v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak
okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného
súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010).

Úvodom odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho
odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími
dôvodmi (§ 212 ods. 1 O. s. p.). V tejto súvislosti je zjavné, že zrejme z dôvodu predkladania veľkého
množstva typových podaní navrhovateľom na súdy, hmotnoprávne a ani procesnoprávne odvolacie
dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté
rozhodnutie.

Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval
nestranný sudca. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č. k.
15NcC/320/2012-9 zo dňa 10. 10. 2012, že zákonná sudkyňa JUDr. Viera Kvetková nie je vylúčená
z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom nadriadený
súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré zákonného sudcu možno považovať za nestranného zo
subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv
na nestrannosť zákonného sudcu. Napriek tomu sa odvolací súd touto námietkou zaoberal, ak z
Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že v prípade, ak rozhodoval vo veci vylúčený sudca, ide o
samostatný odvolací dôvod v zmysle § 221 ods. 1 písm. g) O. s. p. a navrhovateľ tento dôvod v odvolaní
uplatnil. Odvolací súd k tejto námietke uvádza nasledovné:

Aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri zohľadnení tak subjektívneho,
ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti,
ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný, profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú
dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu,
na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre jeho
vylúčenie. Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého
procesu citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom
priliehavosť názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri
výkone rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči
súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto skutočnosť nemôže
byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a priori stáli vo svetle
spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom
zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká
osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je
pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa
svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,
len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).
Skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva
svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonnej sudkyne

JUDr. Viery Kvetkovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Už uznesením Krajského
súdu v Banskej Bystrici č. k. 15NcC/320/2012-9 zo dňa 10. 10. 2012 nebola zákonná sudkyňa JUDr.
Viera Kvetková vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Rimavská
Sobota pod sp. zn. 14C/204/2012, pretože nebola zákonným sudcom v exekučnej veci, resp. v
konaní exekučného súdu, z ktorého postupu mala navrhovateľovi vzniknúť škoda. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 727/2011, v
ktorom bol vyslovený názor, že sudcu vecne a miestne príslušného súdu nevylučuje z prejednávania
a rozhodovania veci o náhradu škody len tá skutočnosť, že postupom sudcu v inej veci mala byť
navrhovateľovi spôsobená škoda ( viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 102/2013).
Aj keď navrhovateľ podal sťažnosť Ústavnému súdu Slovenskej republiky na porušovanie základného
práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj základného práva na spravodlivý súdny proces
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a
ktorá sa mala týkať práve uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15NcC/320/2012-9,
napriek tomu otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca môže preskúmať súd vyššieho stupňa v
riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, teda nie
ústavný súd v konaní o sťažnosti navrhovateľa. Uvedené vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR v
skutkovo a právne totožnej veci, napr. sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo dňa 06. 02. 2013, resp. I ÚS 92/2013
zo dňa 13. 02. 2013, ktorými rozhodoval o sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. proti
uzneseniam Krajského súdu v Banskej Bystrici, a ktorými rozhodol tak, že návrh navrhovateľa odmietol
pre nedostatok právomocí Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie. Iné
dôvody, pre ktoré by mal byť sudca, ktorý vo veci rozhodol, vylúčený z prejednávania a rozhodovania
veci, ako sú už posúdené Krajským súdom v Banskej Bystrici ako súdom nadriadeným, navrhovateľ v
odvolaní ani neuvádza. V predmetnej veci rozhodoval zákonný a nestranný sudca, preto k vade konania
tvrdenej navrhovateľom zo stany okresného súdu nedošlo.

Neobstojí ani ďalšia námietka navrhovateľa, že rozhodnutím súdu vo veci samej bolo porušené jeho
právo na súdnu ochranu, osobitne jeho možnosť konať pred súdom, ak tento predbehol vydaním
meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania
o otázke nestrannosti sudcu. Navrhovateľ v odvolaní tvrdil, že proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podal odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo
právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Uvedené tvrdenie je v rozpore s
obsahom spisu, z ktorého jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ nepodal žiaden návrh na prerušenie
konania, o ktorom by okresný súd nerozhodol, resp. mal rozhodnúť.

O procesných právach vrátane povinnosti predkladania dôkazov do vyhlásenie uznesenia o skončení
dokazovania či do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej bol navrhovateľ poučený súdom, ktoré poučenie
mu bolo doručené spolu s predvolaním na pojednávanie. Nemožno opomenúť ani to, že navrhovateľ bol
právne zastúpený advokátskou kanceláriou, kedy sa predpokladá aspoň základná znalosť procesných
noriem v konaní pred súdom.

Odvolací súd ďalej nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť
oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami (ustanoveniami) procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje
procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný,
pričom o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojim postupom, a to bezdôvodnou neúčasťou
na súdnom pojednávaní. V prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok
predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada
kontradiktórnosti sporového konania.

Podľa § 101 ods. 1, 2 O. s. p. účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä
tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú na
pokyny súdu. Súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník
nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v
neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Procesný postup okresného súdu, ktorý prejednal vec na nariadenom pojednávaní dňa 20. 03. 2014
bez účasti navrhovateľa, považoval navrhovateľ za rozporný s vyššie uvedeným § 101 ods. 2 O. s.
p. majúci za následok odňatie možnosti konať pred súdom. O túto vadu konania ide vtedy, ak súd
postupoval v konaní tak, že znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré
mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. Takým procesným právom účastníka občianskeho súdneho
konania je aj právo majúce pôvod v samotnej Ústave Slovenskej republiky (čl. 48 ods. 2), aby vec bola
prejednaná v jeho prítomnosti. To ale neznamená, že by súd vôbec nemohol rozhodnúť v neprítomnosti
účastníka. Súd je ale vždy povinný takúto možnosť účastníkovi poskytnúť. Dôležitý dôvod, pre ktorý sa
účastník nemôže zúčastniť pojednávania a žiada z tohto dôvodu o jeho odročenie, musí byť závažný z
hľadísk objektívnych a subjektívnych. Súd pri žiadosti o odročenie pojednávania zisťuje, či účastníkom
tvrdený dôvod, pre ktorý sa nemôže zúčastniť pojednávania je dôležitý, neumožňujúci mu zúčastniť sa
pojednávania a či mohla byť prekážka predvídaná, prípadne odvrátená. Navrhovateľ však Okresnému
súdu Rimavská Sobota žiadny návrh na prerušenie konania nedoručil, preto odvolací súd dospel k
záveru, že postup okresného súdu, ktorý prejednal a rozhodol vec v neprítomnosti navrhovateľa, bol
v súlade s § 101 ods. 2 O. s. p. a nie je možné ho hodnotiť ako nesprávny, t. j. taký, ktorým by sa
navrhovateľovi odňala možnosť konať pred súdom v zmysle § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p.

Účasť na pojednávaní je právo, ktoré v prejednávanej veci navrhovateľom a jeho právnym zástupcom
nebolo využité. Súčasne v tejto veci neexistoval iný dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Iné
chápanie predmetného ustanovenia by viedlo k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých tvrdená
existencia je v konečnom dôsledku základom samotného nároku uplatňovaného navrhovateľom v
návrhu.

Navrhovateľ mal možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a
vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne konanie, najmä sa nedôvodne nezúčastnil pojednávania
dňa 20. 03. 2014, ak bolo predvolanie tak navrhovateľovi ako aj jeho právnemu zástupcovi doručené
dňa 11. 03. 2014 ( č.l. 18 ), teda s dostatočným predstihom. Navrhovateľ, ako i jeho právny zástupca
mal dostatočný čas na prípravu pojednávania a zároveň možnosť oboznámiť sa so všetkými listinnými
dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, vrátane podaní odporcu.

V žiadnom prípade neobstojí ani ďalšie tvrdenie navrhovateľa, ak uvádza, že v danej veci nebolo
možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Uvedené je v úplnom rozpore s vyššie uvedenými
skutočnosťami, ak okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas
predvolaný. Navrhovateľovi teda nebolo žiadnym postupom okresného súdu odňaté právo zúčastniť
sa verejného pojednávania, prípadne sa oboznámiť s obsahom spisu, listinnými dôkazmi, vyjadreniami
odporcu a podobne (viď aj ust. § 44 ods. 1 O. s. p.).

Z obsahu spisu a odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že dokazovanie bolo vykonané výlučne
oboznámením sa s exekučným spisom Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 3Er/2339/2010, ktorý
ako jediný dôkaz výslovne žiadal aj navrhovateľ, a ktorý spis bol i v rámci exekučného konania k
dispozícii navrhovateľovi ako oprávnenému. Navrhovateľ práve vychádzajúc z obsahu tohto exekučného
spisu vychádzal aj pri podaní návrhu na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Pokiaľ ide o
vyjadrenie odporcu zo dňa 25. 07.2013, bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené dňa 11. 03.
2014, pričom k verejnému vyhláseniu rozsudku došlo až na pojednávaní dňa 20. 03. 2014. Navrhovateľ
mal preto aj v tomto prípade dostatočný časový priestor oboznámiť sa s argumentáciou protistrany a
súčasne sa k nej i vyjadriť. Odvolací súd preto opätovne zdôrazňuje, že v prípade, ak by navrhovateľ
využil svoje vyššie uvedené práva, mal by možnosť oboznámiť sa s vyššie uvedeným exekučným
spisom, ako aj s písomným podaním odporcu, adekvátne naň včas reagovať pred rozhodnutím vo veci
samej. Okresný súd neporušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces.

I keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej v texte len
„dohovor“) zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť
dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primárne upravené
vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. Ústava SR neupravuje prípustnosť dôkazov, ale
ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Takisto význam dôkazov
a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý
rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje

právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa
zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03).

Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení. Súd ale nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať
všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a záver o tom, ktoré z dôkazov
budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O. s. p.), a nie účastníkov
konania. Treba dodať, že aj podľa judikatúry ústavného súdu nepatrí do obsahu základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa
riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS
3/97, II. ÚS 251/03).

Keďže odvolací súd má za to, že navrhovateľovi nebolo žiadnym spôsobom odňaté právo konať pred
súdom, resp. jeho právo na kontradiktórny súdny proces a súčasne vo veci rozhodol zákonný a nestranný
sudca, prejednal následne rozhodnutie okresného súdu vo veci samej.

Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bolo nepreukázanie
nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Okresný súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že
v súdenej veci nedošlo ani k prieťahom v konaní, a keďže nemal za preukázaný nesprávny úradný postup
ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom, ani vznik škody, príčinnú súvislosť medzi navrhovateľom tvrdenou škodou a nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu, návrh zamietol.

Právny záver okresného súdu, že v danom prípade nedošlo zo strany okresného súdu k nesprávnemu
úradnému postupu, a to k nerozhodnutiu v zákonnej lehote, ktorá však v tomto prípade ani nie je daná,
resp. v primeranom čase bez zbytočných prieťahov, ak bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia zamietnutá, považuje odvolací súd za vecne správny.

Za nesprávny úradný postup nie je možné považovať postup okresného súdu, ktorý po doručení
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského
rozsudku pristúpil k riešeniu otázky, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej, resp. platnej
rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky). Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie
označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd nielen oprávnený, ale aj
povinný riešiť otázku, či právomoc rozhodcovského súdu bola založená platne uzavretou rozhodcovskou
zmluvou ako podmienku materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Takýto právny záver vyplýva z
nespočetného množstva rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, napr. 3Cdo 385/2012, 6Cdo 228/2011, 6Cdo
105/2011, 5Cdo 230/2011, 1Cdo 54/2013 a iné.

Navrhovateľ v návrhu na začatie konania za nesprávny úrady postup okresného súdu označil nevydanie
rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a
súčasne namietal vykonanie úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok - nelegálneho
postupu vykonaním opätovného posúdenia práv navrhovateľa. V prejednávanej veci bolo zistené, že
k podaniu žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie došlo dňa 23. 09.
2010 s tým, že k vydaniu rozhodnutia, ktorým exekučný súd vyššie uvedenú žiadosť zamietol, došlo
dňa 06. 06. 2011. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR č.
k. IV. ÚS 606/2012-20 zo dňa 14. 12. 2012, v ktorom sa uvádza, že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku v znení účinnom v relevantnom čase, lehota 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora
na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak súd zisťuje rozpor žiadosti alebo návrhu,
alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o vykonanie exekúcie. Aj
Ústavný súd SR konštatoval, že okresný súd zákonnou 15-dňovou lehotou z tohto dôvodu nebol viazaný.
Ak teda okresný súd touto lehotou v prípade, ak žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietol, nie je viazaný, nemohlo z jeho strany dôjsť k jej porušeniu, a nemožno
hovoriť o tom, že súd nerozhodol v zákonnej lehote. Odvolací súd teda na podporu tvrdení uvedených v
odôvodnení rozhodnutia okresného súdu poznamenáva, že zo slovného a logického výkladu ust. § 44
ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekučného konania vyplýva, že lehota 15

dní sa vzťahuje len na vydanie poverenia; pokiaľ súd zamietol návrh na vydanie poverenia, táto lehota
neplatí, čo je dané zrejme tým, že súd pre posúdenie žiadosti o vydanie poverenia a podkladov na
vykonanie exekúcie potrebuje dlhší čas, než na vydanie poverenia.

Naviac, odvolací súd poznamenáva, že doba rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora v trvaní
viac ako 8 mesiacov, nie je neprimeraná najmä s prihliadnutím na okolnosti daného prípadu, keď tak
okresnému ako aj odvolaciemu súdu je z jeho rozhodovacej činnosti známe, že navrhovateľ podával
žiadosti o udelenie poverení na vykonanie exekúcií hromadne, teda v rovnakom čase zaťažil všeobecný
súd väčším počtom podaní, vzhľadom na čo musel počítať s určitým technicko-administratívnym
zdržaním na strane všeobecného súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo rozhodnuté s určitým
časovým odstupom. Je preto zrejmé, že vyššie uvedenú lehotu je možné považovať za akceptovateľnú.
Ústavný súd SR vo vyššie uvedenom rozhodnutí poukazuje na svoju dovtedajšiu judikatúru, podľa
ktorej nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, resp.
právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd. Vyslovil, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov
sama o sebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (napr. I. ÚS 42/01). V prejednávanom prípade nedošlo k
žiadnym prieťahom v konaní zo strany exekučného súdu a vydanie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia po 8 mesiacoch od doručenia tejto žiadosti na exekučný súd je v súlade s právom
navrhovateľa na spravodlivý súdny proces bez zbytočných prieťahov.

Všeobecne v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak,
že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o
porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho
orgánu, alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Pod
termín „postup“ možno subsumovať ako (činnosť) štátneho orgánu, tak aj jeho nekonanie (nečinnosť
alebo opomenutie), viď aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 24/2004. Zodpovednosť za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom je v sústave práva
zaradená do občianskoprávneho zodpovednostného systému; ide o občianskoprávnu zodpovednosť
osobitného druhu upravenú samostatným zákonom. Ide o zodpovednosť objektívnu bez zreteľa na
zavinenie, nemožno sa jej zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti je jednak v
danej veci vytýkaný nesprávny úradný postup okresného súdu, existencia škody a príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je súčasné, teda kumulatívne splnenie všetkých
troch základných predpokladov je zrejmé, že bez zistenia prvého predpokladu, a to nesprávneho
úradného postupu, nie je dôvodné skúmať existenciu vzniku škody ako majetkovej či nemajetkovej
ujmy, resp. príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Ak jeden z
predpokladov nevyhnutný pre vznik zodpovednosti za škodu, a to nesprávny úradný postup nebol v
konaní zistený, preukázaný, a naopak, vykonané dokazovanie preukázalo, že okresný súd v exekučnom
konaní postupoval plynulo a bez prieťahov, nedošlo k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá by
prípadne mohla byť spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným
postupom. Odvolací súd preto aj s prihliadnutím na hospodárnosť konania ďalšie predpoklady vzniku
zodpovednosti neskúmal.

Navrhovateľ však nijako nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli
hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu. Napriek tomu odvolací súd konštatuje, že okresný súd
vykonal v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne
zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných
práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj
meritum veci. Po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu
vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p.
aj správne a presvedčivo odôvodnil.

Okresný súd sa správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú z hľadiska
výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd - prvostupňový súd,
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Okresný súd
stručne a jasne objasnil skutkový, ako i právny základ rozhodnutia, ktorý postačuje pre záver o tom, že
nárok navrhovateľa nie je dôvodný.

Vzhľadom na tieto dôvody, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvého stupňa, a ktoré
nebolo potrebné pre svoju presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto rozhodnutí, odvolací súd podľa §
219 ods. 1 O. s. p. rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil, a to vrátane súvisiaceho
výroku o náhrade trov prvostupňového konania (§ 206 ods. 2 O. s. p.). Okresný súd pri rozhodovaní o
náhrade trov prvostupňového konania vychádzal správne z ust. § 142 ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu
v konaní a súčasne dôvodne aplikoval ust. § 151 O. s. p..

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení
s ust.§ 224 ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu v odvolacom konaní. Navrhovateľ nebol v odvolacom
konaní úspešný a odporca si napriek úspechu v odvolacom konaní náhradu trov odvolacieho konania
neuplatnil, tieto mu zo spisu nevyplývajú, preto odvolací súd odporcovi ich náhradu nepriznal.

Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.