Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, April 29, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4Co/277/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112241496
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8112241496.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., predsedníčky senátu a

sudcov JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Anny Ilčinovej v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4,
Bratislava,IČO:36864421,protižalovanejSlovenskejrepublike-MinisterstvuspravodlivostiSlovenskej
republiky, Župné námestie 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 9C 428/2012 - 58 zo dňa
05.09.2014 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu žalobcu, v ktorej sa domáhal náhrady majetkovej
škody vo výške 125 Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 275 Eur zamietol. Žalovanej náhradu trov konania
nepriznal.

V odôvodnení poukázal na dôvody podanej žaloby, ktorým je nesprávny úradný postup Okresného súdu
Vranov nad Topľou, ktorý nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom

stanovenej lehote v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
Následne súd poukázal na stanovisko účastníkov konania, obsah pripojených listinných dôkazov, najmä
obsah pripojeného spisu Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 8Er 12/2010, citoval čl. 46 ods.
3, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1,
§ 17 ods. 1, 2, 3 a § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákona č.
514/2003 Z. z.), ako aj ust. § 44 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (ďalej len Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov a uviedol, že predmetom konania
je žaloba podaná pôvodne na Okresný súd Vranov nad Topľou pod spis. zn. 10C/588/2012, v ktorej
sa žalobca domáhal od žalovanej zaplatenia náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Uvedená
vec sa týkala exekučného konania vedeného na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod spis. zn. 8Er
12/2010 proti povinnému E. Q., pričom žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu
doručená dňa 11.01.2010, exekučný súd si dňa 01.02.2010 vyžiadal od Stáleho rozhodcovského súdu
Slovenská rozhodcovská spoločnosť, a.s. spis sp. zn. SR 18484/09. Uznesením zo dňa 18.03.2010 súd

žiadosť o udelenie poverenia v časti výšky úroku z omeškania čo do 0,15% denného úroku z omeškania
zamietol, uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 09.04.2010, vo zvyšnej časti bolo vydané poverenie
dňa 14.04.2010.Súd ďalej uviedol, že podmienkami priznania nároku na náhradu škody je preukázanie predpokladov
vzniku nároku na náhradu škody - existencia nesprávneho úradného postupu, škoda a príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Žalobca vytýka exekučnému súdu

nesprávny úradný postup predstavujúci zbytočné prieťahy. Týmto pojmom sa zaoberal aj Ústavný súd
SR a ten vo viacerých svojich rozhodnutiach dospel k záveru, že je potrebné vychádzať z konkrétnych
okolností prípadu a že aj niekoľko mesačná nečinnosť súdu nemusí predstavovať zbytočné prieťahy
(sp. zn. I.ÚS 42/01, sp. zn. I.ÚS 63/00, sp. zn. IV. ÚS 606/12). Práve konkrétne okolnosti tohto prípadu
vylučujú prijatie záveru o zbytočných prieťahoch exekučného súdu. Sú všeobecne známe obchodné

praktiky žalobcu, ktorý poškodzuje spotrebiteľov v ich právach, čo konštatovali súdy vo viacerých
rozhodnutiach. Prejavilo sa to aj naformulovaním rozhodcovskej doložky, ktorou žalobca určil právomoc
rozhodcovského súdu na prejednanie sporov, ktoré súdy vyhodnocovali ako neprijateľnú zmluvnú
podmienku, keďže bola v neprospech spotrebiteľov. Súdny exekútor na návrh žalobcu predložil na súdy
enormný počet takýchto rozhodcovských rozsudkov, na základe ktorých požadoval vydanie poverenia.
Nevyhnutné individuálne skúmanie podmienok, za ktorých bolo rozhodcovské konanie medzi účastníkmi

zmlúv dojednané, spôsobilo vyššiu časovú náročnosť, v mnohých prípadoch súd zabezpečoval za
účelom posúdenia žiadosti ďalšie listiny. V dôsledku množiacich sa nekalých obchodných praktík
mnohých podnikateľských subjektov poskytujúcich úvery, súdy musia vynakladať nadmerné úsilie na
dosiahnutie efektívnej ochrany práv spotrebiteľov. Súdy sú zaťažené takýmito podaniami, ktorými sú
uplatňované práva vyplývajúce z nekalých praktík, a preto je veľmi náročné konať tak, aby nevznikli

prieťahy. Avšak práve tieto konkrétne okolnosti, ak sám žalobca porušuje zákon, ak poškodzuje práva
spotrebiteľov (neprimerané úrokové sadzby, neprimerané sankcie, nanútenie rozhodcovskej doložky a
pod.) s čím sa súd musel dôsledne vyporiadať, nemožno považovať za zbytočný prieťah. Navyše každý
výkon práva podlieha posúdeniu či je v zhode so zásadou dobrých mravov (§ 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka). Súd teda dospel k záveru, že v danom prípade dĺžka exekučného konania od doručenia

žiadosti o vydanie poverenia do vydania poverenia, rozhodne nie je takej povahy, že by predstavovala
porušenie práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V uvedenej veci bol postup
exekučného súdu, ktorý po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia skúmal, či
rozhodcovský rozsudok, ktorý bol podkladom pre jej vykonanie nezaväzujú povinného na plnenie,
ktoré je objektívne nemožné, prípadne právom nedovolené alebo ide o plnenie odporujúce dobrým

mravom, plne opodstatnený a zákonom podložený. Po preskúmaní rozhodcovského rozsudku súd
žiadosť v časti úroku z omeškania prevyšujúci 0,1% denne (správne má byť uvedené 0,15 % denne
- poznámka odvolacieho súdu) zamietol a následne vydal poverenie. Ďalej súd uviedol, že žalobca
neuniesol dôkazné bremeno v otázke preukázania škody, keď nepreukázal vynaloženie uplatnených
nákladov na správu a vymáhanie pohľadávky. Nestačí samotné tvrdenie žalobcu o tom, že mu vznikli

náklady, ktoré vyčíslil bez predloženia dôkazu o vynaložení nákladu. Žalobca uplatnil i nemajetkovú
ujmu, pri ktorej nepreukázal, že žalobcovi v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu došlo k
ohrozeniu legitímnych očakávaní, žeby došlo k zániku povinného, zmareniu účelu konania pre stratu
kontaktu s povinným, insolvencii povinného, ide iba o hypotetické uvažovanie žalobcu, bez preukázania
konkrétneho zásahu do sféry žalobcu. Napokon žalobca nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi

prípadným nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou, keď nepreukázal existenciu atribútov:
nesprávny úradný postup a vznik škody. Z týchto dôvodov súd žalobu zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku tak, že úspešnej
žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalobca. Namietal odňatie možnosti konať
pred súdom, ďalej vady, ktoré mali za následok nesprávne právne posúdenie, ako aj nedostatočne
zistený skutkový stav veci z dôvodu nevykonania navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie
rozhodujúcich skutočností, ako aj nesprávne právne posúdenie. Poukázal na to, že súd prvého stupňa

nebol oprávnený o uplatnenom nároku rozhodnúť podľa ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení
účinnom po 01.01.2013. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby
súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti, a to potom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Podľa

názoru žalobcu, súd založil svoje rozhodnutie na neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného
postupu, ktorý má za dôsledok nesprávnosť súdneho rozhodnutia. Ďalej poukázal na to, že súd vôbec
nevysvetlil prečo nevznikol účastníkom stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancietrvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru, na
čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul tak trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska
ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Ďalej uviedol, že súd nie je

oprávnený polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Bolo povinnosťou súdu
aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na
ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Zdôraznil, že Štrasburský súd opakovane uviedol, že
zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania
ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy. Ani vyjadrenie právneho

názoru súdu ohľadne rozporu exekučného titulu so zákonom nemohlo ovplyvniť dôvodnosť uplatneného
nároku, lebo s vecou samou nesúviselo. Poznamenal, že predložil ako dôkaz o vzniku škody spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s.r.o. Bratislava, a to znalecký posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav
Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným znaleckým posudkom bolo jednoznačne preukázané, že
nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku,
a to v posudku určenej výške. Namietal, že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné oboznámenie sa s

predloženým znaleckým posudkom. Mal za to, že v konaní boli preukázané všetky zákonné podmienky
pre vznik nároku na náhradu škody. K návrhu na prerušenie konania uviedol, že súd bol povinný pred
rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť, ak bol návrh súdu doručený v čase
predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu. Navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaná sa k doručenému odvolaniu písomne nevyjadrila.

Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce

v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 Občianskeho súdneho poriadku, bez nariadenia pojednávania
s nariadením termínu verejného vyhlásenia rozhodnutia, ktorý bol oznámený na úradnej tabuli súdu, ako
aj internetovej stránke (§ 214 ods. 2 v spojení s ust. § 156 ods. 1, 3 Občianskeho súdneho poriadku) a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvého
stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy.

Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva
ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny

predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Oboznámením sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania odvolací súd zistil, že
súd prvého stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy. Namietané
nesprávne skutkové zistenia, vrátane nesprávneho právneho posúdenia nebolo opodstatnené.

K námietke týkajúcej sa odňatia možnosti konať pred súdom odvolací súd uvádza, že z postupu
súdu nevyplynulo porušenie práva účastníka na spravodlivý súdny proces, ani práva na súdnu
ochranu zaručeného Ústavou Slovenskej republiky. Súd na základe výsledkov vykonaného dokazovania
vyhodnotil jednotlivé dôkazy v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúcou z ust. §

132 Občianskeho súdneho poriadku jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti, na základe čoho dospel k
správnym skutkovým zisteniam. Posudzoval uplatnený nárok na náhradu škody z titulu nesprávneho
úradného postupu z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote o žiadosti o vydanie poverenia
vyplývajúcej z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v exekučnom konaní vedenom na Okresnom
súde Vranov nad Topľou sp. zn. 8Er 12/2010. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že 15

- dňová lehota sa vzťahuje výlučne na prípad, keď súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia,
návrhu na vykonanie exekúcie, exekučného titulu so zákonom a poverenie v danej lehote vydá. V
prípade zistenia rozporu žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného
titulu so zákonom, súd nie je viazaný lehotou 15 dní. Uvedené je odôvodnené požiadavkou náležitého
skúmania žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom

a vydaním rozhodnutia o (čiastočnom) zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, resp. o zastavení
exekučného konania, ktoré musí byť presvedčivo odôvodnené. Z uvedeného vyplýva, že postupom
súdu, ktorý posudzoval exekučný titul z vyššie uvedených hľadísk, nedošlo k nesprávnemu úradnému
postupu. Skúmanie podmienok pre vedenie exekúcie v každom štádiu konania je zákonnou povinnosťousúdu vyplývajúcou z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Judikatúra súdov zdôrazňuje túto
preskúmavaciu právomoc exekučných súdov obzvlášť pri exekučných tituloch, ktorými sú rozhodcovské
rozsudky, tak ako to bolo aj v tomto prípade. To znamená, že súd má ex offo povinnosť preskúmavať

materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky, preskúmať
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy (napr. uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 146/2011 zo dňa 13.10.2011, uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 6Cdo 207/2011 zo dňa 21.11.2012). Je známou skutočnosťou, že aplikácia práva Európskej
únie v oblasti ochrany práv spotrebiteľa zasiahla do vtedajšej súdnej praxe, aby zjavne ovplyvnila jej

vývoj. Uvedenému sa nevyhlo ani exekučné konanie a v duchu existujúcej judikatúry je povinnosťou
exekučného súdu postupovať v exekučnom konaní v súlade s právnou úpravou a zásadami na ochranu
práv spotrebiteľa, opakovane judikovaným Európskym súdnym dvorom.

Odvolací súd ďalej uvádza, že samotné nedodržanie zákonom stanovených lehôt na konanie alebo
rozhodnutie vo veci automaticky neznamená, že boli spôsobené zbytočné prieťahy v konaní, a tým

porušené právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky. Ústavný súd opakovane vo svojich rozhodnutiach zdôraznil, že nie každý zistený prieťah v
súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, lebo vždy skúma, ako sa v okolnostiach konkrétneho prípadu rešpektuje účel práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

K odvolaniu žalobcu ďalej uvádza, že uplatnená námietka aplikácie ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z. v znení účinnom od 01.01.2013 nebola v danom prípade opodstatnená, lebo súd prvého stupňa na
uplatnený nárok novelizované ust. § 9 ods. 2 v znení účinnom od 01.01.2013 na danú vec neaplikoval.
Súd prvého stupňa správne aplikoval ust. § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do

31.12.2012. Odvolacia námietka nesprávneho právneho posúdenia veci nebola dôvodná.

Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa nevysporiadania sa so stavom právnej neistoty na strane žalobcu
v exekučnej veci, odvolací súd uvádza, že ani táto namietaná skutočnosť nebola opodstatnená. Je
nesporné, že v exekučnom konaní vedenej na základe rozhodcovského rozsudku súd posudzuje návrh

na vykonanie exekúcie, exekučný titul, či je súladný so zákonom. Táto povinnosť exekučného súdu
vyplýva priamo z ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Ide o súdnu kontrolu
zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách v zmysle judikatúry súdov, ako aj Súdneho dvora
Európskej únie.

Vzhľadom na to, že návrh na znalecké dokazovanie a návrh na prerušenie konania, na ktoré žalobca v
odvolaní poukazuje, neboli v predmetnom konaní predložené, odvolací súd sa odvolacími námietkami
týkajúcimi sa znaleckého dokazovania a návrhu na prerušenie konania nezaoberal, ani k nim nezaujal
vecné stanovisko.

Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny v súlade s ust. § 219
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
a zásadou úspechu žalovanej v odvolacom konaní, ktorej náhrada trov odvolacieho konania priznaná

nebola, lebo návrh na priznanie predložený nebol (§ 142 ods. 1 v spojení s ust. § 151 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozsudku odvolanie nie je prípustné.