Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 24, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/317/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234358
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5112234358.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Urbanovej

a členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Miroslava Šeptáka v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného
spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a náhradu
nemajetkovejujmy,oodvolanínavrhovateľaprotirozsudkuOkresnéhosúduŽilinač.k.14C/297/2012-97
zo dňa 03. februára 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 14C/297/2012-97 zo dňa 03. februára 2015 potvrdzuje.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol. Súčasne vyslovil,
že odporcovi náhradu trov konania nepriznáva.
Z dôvodov tohto rozhodnutia vyplýva, že okresný súd v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. konal a
rozhodol a na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu navrhovateľa, ktorí mali
doručenie predvolania na pojednávanie riadne a včas vykázané. V rámci dokazovania sa súd oboznámil

s obsahom listín založených spise, ako aj s obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn.
20Er/5096/2010, pričom zistil a ustálil nasledovný skutkový a právny stav:
Prvostupňový súd vyhodnotil odporcom vznesenú námietku premlčania ako nedôvodnú. Ďalej uviedol,
že z obsahu exekučného spisu vyplýva, že Okresný súd Žilina poverenie nevydal v 15-dňovej zákonnej
lehote na vydanie poverenia - žiadosť o udelenie poverenia mu bola doručená dňa 10.12.2010,
uznesením č.k. 20Er/5096/2010-29 zo dňa 06.05.2011 exekučný súd žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia zamietol. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 01.06.2011. V

predmetnom konaní však exekučný súd postupoval v zmysle platnej legislatívy účinnej v čase podania
návrhu na vydanie poverenia (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), keď preskúmaval exekučný titul
- rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadený Slovenskou rozhodcovskou, a.s.. Exekučný súd
vykonával úkony za účelom zabezpečenia podkladov pre rozhodnutie o žiadosti, čo je zrejmé z
exekučného spisu. Výzvou zo dňa 29.12.2010 vyzval Stály rozhodcovský súd na predloženie fotokópie
zmluvy o úvere z rozhodcovskou doložkou, resp. všeobecných podmienok s rozhodcovskou doložkou
a kópie doručenky preukazujúce doručenie rozhodnutia povinnému. Na uvedenú výzvu reagoval Stály

rozhodcovský súd až dňa 26.01.2011, zaslaním požadovaných dokladov.
Zároveň však okresný súd konštatoval, že nie každý prieťah v konaní možno hodnotiť ako zbytočný
prieťah v konaní. Nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje vždy automaticky za
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR).Rozhodujúce sú všetky okolnosti danej veci. Musí ísť o významné prieťahy, ktoré možno kvalifikovať
ako zbytočné prieťahy, neefektívny postup (I. ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012). Je nepochybné, že exekučný
súd vydal poverenie po zákonom stanovenej lehote. Počas tejto doby však skúmal, či nie je rozpor so

zákonom, keďže išlo o rozhodcovské rozhodnutie spotrebiteľskej veci. Oprávnenosť takéhoto skúmania
exekučného súdu vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-40/08 Asturcom
Telecomunicationes SL proti Cristina Rodríguez Nogueira. Žiadosť o vydanie poverenia bola vydaná
na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozhodnutia vydaného na základe spotrebiteľského
vzťahu. Vzhľadom na problematiku spotrebiteľských vzťahov a na rozsiahlu právnu úpravu týkajúcu sa

ochrany spotrebiteľa, bolo potom povinnosťou exekučného súdu skúmať v rámci exekučného konania
toto rozhodcovské rozhodnutie, s poukazom aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ uvedeného vyššie,
v zmysle ktorého smernicu 93/13 treba vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje
o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa,
musí, pokiaľ má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave, aj bez
návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim

alebo poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať
takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Ak ide o neprimeranú
doložku, prináleží tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho
práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný (bod 59). Pre rozhodnutie
súdu o žiadosti o udelenie poverenia nie je postačujúca len žiadosť, ale aj ďalšie podklady, ktoré však

príslušným súdnym exekútorom neboli zaslané súdu. Rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia
musí vychádzať z objektívneho zistenia a posúdenia veci. Hoci zákonom stanovená 15-dňová lehota
na udelenie poverenia nebola exekučným súdom dodržaná, vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, s
poukazom na zvýšenú ochranu spotrebiteľa, aj prípadné jej nedodržanie, nie je tak závažné, ako by bolo
závažným porušenie predpisov týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa. Nedodržanie zákonom stanovenej

lehoty na vydanie poverenia tak bolo síce porušením súdu, ku ktorému však došlo objektívne z dôvodov
zvýšenej ochrany spotrebiteľa. Prvostupňový súd síce konštatoval porušenie práva, no vzhľadom na
všetky uvádzané skutočnosti, (ako je dĺžka porušenia, vykonávanie úkonov súdu počas tejto doby na
zabezpečovanie podkladov pre rozhodnutie, s poukazom na zvýšenú ochranu spotrebiteľov), bol toho
názoru, že konštatovanie takého porušenia je dostatočným zadosťučinením. Navyše, súd I. stupňa

nezistil, že by v danej exekučnej veci navrhovateľ využil nejaké právne prostriedky do vydania udelenia
poverenia za účelom zvrátenia vzniknutého stavu, v ktorom podľa jeho uvedenia pociťoval neistotu,
frustráciu. Okrem toho, samotný navrhovateľ v konaní hodnoverne nepreukázal vznik majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, ktorú uplatňoval v tomto súdnom konaní. Tvrdená škoda nemá bezprostrednú a
priamu príčinnú súvislosť s rozhodnutím exekučného súdu a ním tvrdenými prieťahmi. Navrhovateľ v

konaní nepreukázal, že bez vydania rozhodnutia exekučného súdu bez tvrdených prieťahov, by nebolo
došlo k vzniku tvrdenej škody. Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľ v tomto konaní nepreukázal tak
majetkovú škodu, ako aj príčinnú súvislosť medzi jej vznikom a výškou.
Súčasne navrhovateľ navrhol doplnenie dokazovania, a to dodatočným predložením znaleckého
posudku, ktorý si objednal za účelom zodpovedania otázok týkajúcich sa interpretácie a aplikácie

Smernice Rady 93/13 EHS. Okresný súd tento návrh zamietol a nevykonal, pretože znalecký posudok,
ktorý nebol vypracovaný v súdnom konaní, nemá charakter znaleckého posudku, ale iba listiny a pre
rozhodnutie súdu za zisteného skutkového a právneho stavu je právne irelevantný. Naviac, znalecký
posudok by mal preukázať správnosť skutkových tvrdení navrhovateľa, nemôže však tieto skutkové
tvrdenia nahrádzať, resp. nahrádzať právne posúdenie.

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 513/2003 Z. z.“) vo svojich ustanoveniach taxatívne vymedzuje
podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody pri ktorých štát zodpovedá za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny

úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou.
V prerokovávanej veci si navrhovateľ uplatnil náhradu majetkovej škody vo výške 125,00 Eur a
nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 453,62 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu,
ktorý nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora v exekučnom konaní v zákonom stanovenej lehote.

Nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä
jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok a nesprávnym úradným
postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, a aj
nevydanie rozhodnutia je nesprávnym úradným postupom. V súlade s vyššie uvedeným mal súd I.stupňa za to, že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora síce rozhodol oneskorene,
no toto omeškanie však bolo spôsobené aplikáciou noriem na ochranu spotrebiteľa a skutočnosťou, že
exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok. Za nesprávny úradný postup nie je možné považovať

pochybenia a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán pred svojím rozhodnutím nesprávne
vyhodnotil podmienky pre jeho vydanie a že v dôsledku toho je ním vydané rozhodnutie nesprávne, že
nemalo byť vydané, prípadne malo byť vydané v inej podobe, či za iných okolností. Rovnako za
nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona právne posúdenie, či aplikácia
zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké podľa svojich predstáv

očakáva ten, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať. Navrhovateľ však
v konaní nepreukázal majetkovú škodu, ako aj príčinnú súvislosť medzi vznikom a výškou škody a z
uvedeného dôvodu súd návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.
O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. pri aplikácii ust. § 151
ods. 1 a 2 O.s.p. a odporcovi, ktorý bol v konaní úspešný, ich nepriznal, keďže tieto si nevyčíslil a z
obsahu spisu mu vznik žiadnych trov nevyplýva, a preto mu v písomnom vyhotovení rozsudku náhradu

trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.
Odvolateľpoukázalnakoncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniazahŕňajúcehoprávonakontradiktórne

konanie, v rámci ktorého musia mať strany možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi
alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim, s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Navrhovateľ navyše
nebol poučený zo strany súdu v zmysle ust. § 120 ods. 4 O.s.p., súd mu neoznámil, že hodlá
vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej a v dôsledku toho tento účastník nemal priestor navrhnúť alebo
predložiť ďalšie dôkazy. Odvolateľ tiež namietal, že pred vynesením rozhodnutia nebol oboznámený

ani s listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu sa nemal
možnosť vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. V danej veci podľa navrhovateľa
nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Navyše, v situácii, kedy bolo potrebné vo
veci vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise, mal súd
umožniť navrhovateľovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým aj právnym otázkam nastoleným

samotným súdom. Pokiaľ vnútroštátny súd dospel (podľa odvolateľa na základe dokazovania, ktorého
obsah, rozsah si bez akéhokoľvek dôvodu určil sám) k záveru, že existuje okolnosť brániaca vydať pre
navrhovateľa pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore
a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili. Upozornil, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie
je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.

Zároveň navrhovateľ poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil
súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie
a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne
v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského

súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou judikatúrou v iných krajských súdoch
v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR,
Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Navrhovateľ
zdôraznil, že podal ústavnú sťažnosť vo veci porušenia jeho práva na nestranný sú, ktorej výsledkom
bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Navyše, konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom

vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm.
c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Rozhodnutie okresného súdu vo veci samej je
tak predčasné. Navrhovateľ tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania. Okrem toho ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu a nepredložil písomné vyjadrenie k

žalobe, mal okresný súd vo veci samej rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie v zmysle ust. § 153b O.s.p..
Vo vzťahu k nemajetkovej ujme súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že
došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
článkom 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného
článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd a práva

na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Pritom sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté
v zákonom stanovenom čase a preto túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden
objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu,
že zistil porušenie práva, nekonštatoval ho, a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznanínemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Rozhodnutie je založené na skutkovej a právnej chybe súdu, čo nie
je v právnom štáte udržateľné. Súd v súvislosti s majetkovou ujmou analyzuje okolnosti, ktoré s vecou
vôbecnesúvisia,atietookolnostivydávazaodôvodneniesvojhorozhodnutia.Irelevantnésúpretoúvahy

súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil, rovnako o podstate a rozsahu
podnikateľského rizika a taktiež o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora, keď tento nemôže byť činný,
kým nezíska poverenia na vykonanie exekúcie od súdu. Vo vzťahu k majetkovej škode sa súd zaoberal
len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu,
ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd však úplne ignoroval všetky

tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného
systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje spojené
s vyhotovením urgencií a tiež na poštovné a telekomunikačné výdaje. V tejto časti je preto rozhodnutie
súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a je prejavom svojvôle súdu, a preto je ho potrebné ako
arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne
a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. To isté je možné povedať o

nemajetkovej ujme.

Odporca zostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený

účastník konania (§ 201 veta prvá O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Primárne je zo strany odvolacieho súdu potrebné poukázať na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové
vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju
viazanosťodvolacímidôvodmi(§212ods.1O.s.p.).Vtejtosúvislostijezjavné,že(nepochybnezdôvodu
predkladania enormného množstva typových podaní navrhovateľom na súdy), že (hmotno-právne)
odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené

napadnuté rozhodnutie. V odvolaní navrhovateľa niet jedinej zmienky (tobôž protiargumetnácie) vo
vzťahu k argumentácii okresného súdu obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí, že pri rozhodovaní
Okresného súdu Žilina v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 20Er/5096/2010, z ktorej si uplatňuje svoj
nárok navrhovateľ žalobou v tomto súdnom konaní, v štádiu konania o žiadosti o udelenie poverenia,
došlo k prieťahom (t.j. k nesprávnemu úradnému postupu) v dôsledku čoho by navrhovateľovi mala

vzniknúť materiálna škoda vo výške 125,00 eur a náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 453,62 eur s
poukazom na § 17 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z..
Odvolací súd nie je oprávnený preskúmať prvostupňové rozhodnutie na základe iných, než účastníkom
konania v odvolaní vznesených námietok.

Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval
nestranný sudca. Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením sp. zn.
10NcC/136/2013 zo dňa 28.02.2013, že sudca Okresného súdu Žilina JUDr. Vladimír Kozáčik nie je
vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tamojšom súde pod sp. zn. 14C/297/2012.
Od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom nadriadený súd podrobne uviedol všetky dôvody, pre ktoré

zákonného sudcu možno považovať za nestranného zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska,
nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť zákonného sudcu, preto je
argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu bezpredmetná.
Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej
republikyprizohľadnenítaksubjektívneho,akoajobjektívnehohľadiska(teóriazdania)savprevažujúcej

miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný,
profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom
konania je nesprávny úradný postup, na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer
sudcu k veci, teda dôvod pre jeho vylúčenie.
Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého procesu

citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone
rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch vočisúdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len sama táto skutočnosť nemôže
byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a priori stáli vo svetle
spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom

zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká
osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je
pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa
svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,
len na základe skutočnosti zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).

Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vnímať aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého
súdneho systému, aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie nezávislosti je
predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 1Nc 86/2011 zo dňa 24.11.2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať vecný a
profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je
nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu (keď v prejednávanej veci

zákonný sudca nekonal a nerozhodoval v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonného sudcu JUDr.
Vladimíra Kozáčika z prejednávania a rozhodovania veci.
Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť
oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu

kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami/ustanoveniami procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje
procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný,
pričom o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojím postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom
pojednávaní. Z obsahu spisu vyplýva, že termín pojednávania (03. 02. 2015) prvostupňový súd vytýčil

dňa 19. 01. 2015 a navrhovateľovi bolo toto predvolanie doručené, prostredníctvom jeho právneho
zástupcu dňa 22. 01. 2015. Až dňa 22. 01. 2015 (štvrtok) o 13.34 hod. bol konajúcemu súdu doručený
návrh navrhovateľa na „zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia
porušenia zásady nestranného súdu a sudcu a prejudiciálnej otázky“, pričom okresný súd sa s návrhom
na odročenie vyporiadal zákonom predpísaným spôsobom, keď konštatoval, že s otázkou nestrannosti

súdu a sudcu sa vysporiadal nadriadený Krajský súd v Žiline v uznesení sp. zn.
10NcC/136/2013 zo dňa 28. 02. 2013, v dôsledku vec prejednal v neprítomnosti účastníkov.
Správnym je aj samotné vecné vyhodnotenie uplatneného dôvodu odročenia ako nie dôležitého (§
119 ods. 1 O.s.p.), ako to korešponduje s vyššie uvedeným záverom o neopodstatnenosti tvrdení
navrhovateľa o konaní „vylúčeného“ sudcu. Inými slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti

účastníka za podmienok predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať
pred súdom (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada
kontradiktórnosti sporového konania. Ustanovenie § 101 ods. 2 (v spojení s § 119 O.s.p.) umožňuje
súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a nadväzne konať v dôvodných prípadoch v
neprítomnostiúčastníkovkonania.Inéchápaniepredmetnéhoustanoveniabyviedlokjehoobsolentnosti

a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých (tvrdená) existencia je v konečnom dôsledku
základom samotného nároku uplatňovaného navrhovateľom v žalobe.
Rovnako s návrhom na prerušenie konania z dôvodu predbežnej otázky sa okresný súd vysporiadal
uznesením č.k. 14C/297/2012-94 zo dňa 03.02.2015.

Nedôvodným je aj tvrdenie navrhovateľa, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu uvedeným
v jeho vyjadrení, ktoré mu nebolo doručené. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že odporca svoje
vyjadrenie k návrhu zo dňa 23. 05. 2014 doručil Okresnému súdu Žilina dňa 28. 05. 2014, ktoré okresný
súd dňa 15. 01. 2015 zaslal právnemu zástupcovi navrhovateľa a adresát ho prevzal dňa 22. 01. 2015.
Z obsahu spisu je tiež zrejmé, že odporca sa k návrhu vyjadril, a preto postup súdu v zmysle § 153b

O.s.p. je vylúčený.

Rovnako nedôvodnou bola i námietka odvolateľa, že súd rozhodol vo veci samej bez
nariadenia pojednávania. Sám odvolateľ svojím procesným návrhom zo dňa 29.01.2015 navrhol
zrušenie nariadeného pojednávania, na ktoré bol riadne a včas súdom predvolaný.

Bez akéhokoľvek racionálneho základu sú tvrdenia odvolateľa v tom smere, že súd si určil sám
okruh a rozsah dokazovania, resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými
bolo vykonané dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice v súdnom pojednávaní je
mimo rámca akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámenímlistinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise podstatným obsahom exekučného spisu Okresného súdu
Žilina sp. zn. 20Er/5096/2010 - ktorý dôkaz výslovne (č. l. 2 spisu) požadoval samotný navrhovateľ. Inú
skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (č. l. 57 - 119 spisu).

Taktiež nedôvodnou je aj námietka navrhovateľa o tom, že konečné meritórne rozhodnutie vo veci súdu
vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa § 109
ods. 2 písm. c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Z obsahu napadnutého rozhodnutia

je nepochybné, že okresný súd o prerušení konania napadnutým rozhodnutím nerozhodoval. Okresný
súd o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania rozhodol samostatným
uznesením. Zákon nevylučuje, aby po vyhlásení takéhoto procesného rozhodnutia, súd prvého stupňa
na pojednávaní aj meritórne rozhodol.

Zároveň odvolací súd poznamenáva, že prvostupňový súd prípisom zo dňa 16. 04.2013 označeným ako

„Poučenie navrhovateľa“ doručil navrhovateľovi aj poučenie v súlade s ust. § 120 ods. 4 O.s.p.,
a preto tvrdenie odvolateľa o opaku sa nezakladá na pravde (č.l. 21 - 22 spisu). Predmetné poučenie
prevzal právny zástupca navrhovateľa dňa 19.04.2013.

Odvolacie námietky navrhovateľa sa nedotýkajú hmotno-právnych dôvodov, pre ktoré okresný súd návrh

navrhovateľa v celom rozsahu zamietol.

Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bolo nepreukázanie
nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ v danom prípade odôvodňoval nesprávny

úradný postup exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na rozhodnutie
o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd vykonaným
dokazovaním dospel k záveru, že v súdenej veci nedošlo k prieťahom s poukazom na skutkový stav
popísaný vyššie. Súd potom nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden
z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Akékoľvek ďalšie dokazovanie vo veci by bolo preto nadbytočné.

Navrhovateľ nijako nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli hmotno-
právnym dôvodom zamietnutia návrhu, a preto nie sú predmetom odvolacieho prieskumu.

Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej
veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväzne
zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj meritum veci. Po
vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne

rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. aj správne a presvedčivo
odôvodnil.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia
vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. Navrhovateľ nebol v odvolacom konaní úspešný, a preto je povinný nahradiť odporcovi trovy, ktoré
mu v súvislosti s týmto konaním vznikli. Keďže si odporca náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil
(§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu mu vznik trov tohto odvolacieho konania ani nevyplýva, odvolací

súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.