Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, October 28, 2013

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 16Co/191/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113206287
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Kovaľová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8113206287.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kovaľovej a z členov

senátu JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Martina Fiľakovského v právnej veci právnej veci navrhovateľky:
R. B., rod. U., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom E. XXX, proti odporcovi: Rapid life životná poisťovňa,
a.s., IČO: 31 690 904, so sídlom v Košiciach, ul. Garbiarska 2, právne zastúpenému JUDr. Gabrielom
Gulbišom, advokátom, so sídlom v Košiciach, ul. Němcovej 22, v konaní o zrušenie rozhodcovského
rozsudku, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 28C 32/2013-59 zo dňa 03.
07. 2013 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok s výnimkou výroku o trovách konania.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia v r a c i a v e c súdu na
ďalšie konanie.

Návrh na prerušenie konania zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zrušil rozsudok Arbitrážneho súdu v Košiciach, vydaný dňa
19. 01. 2012 vo veci 2C 2946/2012 a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov
konania.

Svoje rozhodnutie založil na tom zistení, že v danom prípade bola medzi účastníkmi konania uzatvorená
poistná zmluva, ktorá je spotrebiteľskou zmluvou. Vo všeobecných poistných podmienkach v článku
XV. je dojednanie o rozhodcovskej doložke. Na konci zmluvných podmienok ako osobitné zmluvné
dojednanie číslo 01/2007 k tejto poistnej zmluve, je dojednaná taktiež rozhodcovská doložka odkazujúca
na článok XV. Všeobecných poistných podmienok. Na základe tejto rozhodcovskej doložky bol dňa 19.
01. 2012 pod sp. zn. 2C 2946/2012 vydaný rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice, Alžbetina

41, Košice. Odporca tvrdil, že išlo o individuálne dojednanú rozhodcovskú doložku. Súd konštatoval, že
rozhodcovská doložka, na základe ktorej rozhodcovský súd rozhodol, je formulovaná vo všeobecných
poistných podmienkach, konkrétne v článku XV a je súčasťou neprehľadného textu písaného malými
písmenami splývajúceho s ostatnými zmluvnými podmienkami. Podľa uvedenej rozhodcovskej doložky
všetky vzájomné spory a sporné nároky poistenia budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní.
Rozhodcovská doložka tak znemožňuje poistenému spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného
sporu a núti ho v prípade sporu alebo sporných nárokov podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu

a tým mu odoberá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Z uvedeného dôvodu
rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán,
a to v neprospech spotrebiteľa. Odkázal na prílohu smernice ES/93/13 EHS uvedenú pod písm. q)
bodu 1, v zmysle ktorého neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka, ktorá bráni spotrebiteľoviv uplatňovaní práva podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžaduje od
spotrebiteľa, aby riešil spory výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzuje prístup k dôkazom alebo ukladá
mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa zmluvný vzťah riadi malo spočívať

inej zmluvnej strane. Uzavrel, že je neprijateľné, aby rozhodcovské konanie bolo dojednané ako výlučný
prostriedoknariešeniesporovakejkoľvekspotrebiteľskejzmluvy.Tátopodmienkajevhrubomnepomere
v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej
zmluvy, ktorý teória a prax označujú za faktický nerovný, nevyvážený. Preto nemal žiadne pochybnosti o
tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom a je absolútne neplatnou. V tejto súvislosti

odkázalajnarozhodnutieNSSRsp.zn.6Cdo1/2012z21.03.2012,kdevobdobnejprávnejveciNSSR
vyslovil názor, že takto dojednaná rozhodcovská doložka nie je individuálne dojednané rozhodcovskou
doložkou a že ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Vo vzťahu k ďalším námietkam odporcu, a to nedostatku právomocí okresného súdu poukázal na právo
navrhovateľky podať žalobu na príslušný súd vyplývajúci z ust. § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom

konaní, ktoré umožňuje súdny prieskum rozhodcovských rozsudkov. Bolo by v rozpore s účeloch týchto
ustanovení, aby súd tento prieskum nemohol vykonať z dôvodu, že rozhodcovská zmluva vyžaduje od
účastníka spory riešiť výlučne v rozhodcovskom konaní. Námietku odporcu o nesplnení poplatkovej
povinnosti zo strany navrhovateľky, vyhodnotil poukazom na stanovisko Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky - sekcie legislatívy zo dňa 29.4.2010, z obsahu ktorého vyplýva, že v zmysle §

4 ods. 2 písm. za) Zákona o súdnych poplatkoch je od súdneho poplatku oslobodený aj spotrebiteľ
domáhajúci sa ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu, v danom prípade podľa § 3 ods. 5
zák. č. 250/2007 Z. z. s tým, že oslobodenie sa nevzťahuje len na prípady, kedy je spotrebiteľ v pozícií
navrhovateľa, ale aj keď si uplatňuje svoje práva v pozícií odporcu, vrátane odporu proti platobnému
rozkazu, rozkazu na plnenie a uvedené oslobodenie sa vzťahuje aj na vykonávacie konanie vrátane

oslobodenia poplatku za námietky proti exekúcii a o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Vyslovil, že o
návrhu navrhovateľky na odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku bude rozhodovať osobitným
uznesením po rozhodnutí vo veci samej.

Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil podľa § 142 ods. 1 veta prvá O. s. p., podľa ktorého

účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie
alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Neúspešný odporca nemá právo
na náhradu trov konania a úspešnej navrhovateľky trovy konania nevznikli, preto náhradu trov konania
účastníkom nepriznal.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie odporca. Poukázal na neobjasnený
skutkový stav veci súdom prvého stupňa a nesprávne právne posúdenie veci, ako aj nesprávnu
aplikáciu zákona č. 244/2002 Z. z. na daný prípad. Rozhodcovská doložka bola platná a v súlade s
ňou a stanovenými podmienkami vo VPP rozhodoval Stály rozhodcovský súd. Poukazoval na záznam
sprostredkovateľa poistenia o požiadavkách a potrebách klienta, spísaný pri uzatváraní poistnej zmluvy.

Tento dôkaz súd nevyhodnocoval, resp. nesprávne právne uzavrel, že rozhodcovská doložka nie
je individuálne dojednaná. Z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, čím súd vyhodnotil neplatnosť
rozhodcovskej doložky, ak konštatoval, že nebola individuálne dojednaná. Rozhodnutie súdu považuje
zaarbitrárne,pretoženeposudzovalkompletnézneniečl.XV.VPP,ktorýmsúobezmluvnéstranydohodli
podmienky rozhodcovského konania. Poukázal na čl. XV VPP, kde si obe strany dojednali postup v

rozhodcovskom konaní. V zmysle čl. XV. bodu 2. VPP „pokiaľ poisťovňa nepoverí osobitnú právnickú
osobu zriadeným alebo výberom špecializovaného stáleho súdu, resp. nezriadi stály rozhodcovský
súd.... svoj neodvolateľný súhlas s týmto vyjadruje poistník podpisom týchto všeobecných poistných
podmienok ....“. Odporca nemal zriadený vlastný stály rozhodcovský súd a v zmysle dohodnutých
pravidiel poveril Stály rozhodcovský súd Arbitrážny súd Košice so sídlom v Košiciach, Alžbetina

41 vykonaním rozhodcovského konania, a to návrhom na začatie konania zo dňa 02. 01. 2012.
Rozhodcovský súd následne vydal 19. 01. 2012 na základe žaloby zo dňa 02. 01. 2012 rozhodcovský
rozsudok, ktorým mu priznal plnenie vo výške 44,47 Eur a zaviazal navrhovateľku k náhrade trov
rozhodcovského konania. Rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť, pretože ho navrhovateľka
nenapadla odporom ako opravným prostriedkom. Súd pri odôvodnení rozhodnutia túto skutočnosť

opomenul uviesť. Zotrváva na svojej žalobe voči navrhovateľke podanej rozhodcovskému súdu a žiadal,
aby súd o merite veci konal až do právoplatného skončenia veci. Uniklo súdu, že podľa ust. § 43 ods.
1 zákona č. 244/2002 Z. z. (postup súdu po zrušení rozhodcovského rozsudku) pokiaľ súd rozhodne o
zrušení rozhodcovského rozsudku pre niektorý z dôvodov uvedených v ust. § 40 písm. a) a c) pokračujev konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe.
Vzhľadom k tomuto zneniu zákona súd opomenul uviesť v prípade zrušenia rozhodcovského rozsudku
aj samostatný výrok o pokračovaní v ďalšom konaní, ktoré sa vzťahuje až odvtedy na rozhodovanie

všeobecného súdu o merite spotrebiteľského sporu. Súd nesprávne aplikoval ust. § 43 ods. 1 zákona
č. 244/2002 Z. z., pretože toto pokračovanie sporu v samotnom priebehu zo zákona musí prebehnúť
pred všeobecným súdom a až na jeho konci je dôvodne rozhodovať o všetkých trovách konania
podľa úspechu v spore samotnom. Nezaoberal sa ani otázkou právnej nárokovateľnosti osobitnej
pohľadávky vo výške 44,47 Eur od navrhovateľky. Túto skutočnosť považuje za právne významnú,

pretože žaloba podaná rozhodcovskému súdu je stále aktuálna a v merite o nej, okrem vydaného
rozhodcovského rozsudku doteraz nebolo rozhodnuté. Bol mu s konečnou platnosťou upretý prístup ku
spravodlivosti na uplatnenie zmluvného nároku zo zaniknutej poistnej zmluvy od navrhovateľky, pretože
so žiadneho zákona, ani z dôvodovej správy k zákonu č. 244/2002 Z. z. mu nevyplýva žiadna povinnosť
na podanie novej žaloby, ale zákon ukladá súdu o pôvodnej žalobe ďalej konať a rozhodnúť. Takýmto
pochybením súdu stratil právnu možnosť na vymáhanie oprávnenej pohľadávky od navrhovateľky.

Napadol aj druhý výrok o trovách konania, pretože úspech v spore bude možné vysloviť až po konečnom
rozhodnutí vo veci samej. Za nesprávny považuje záver súdu o tom, že rozhodcovská doložka nebola
individuálne dojednaná. Zo znenia rozhodcovskej doložky vyplýva, že bola vysvetlená navrhovateľke
tretím subjektom, bola doložená podpisom oboch strán a bola jednoznačne individuálne dojednaná.
Preto ju treba považovať za platnú, a teda ako platný úkon. U navrhovateľky totiž treba vyžadovať

primeranú a obvyklú mieru zodpovednosti za svoje právne konanie, t. j. i za uzatváranie zmlúv a
preberanie svojich záväzkoch (Alexander J. Bělohlávek: Ochrana spotřebitelu v rozhodčím řízení - C-H-
Beck 2012). Poukazoval, že v preskúmavanej veci dohoda o rozhodcovskej doložke tvorí samostatnú
časť listiny označenej ako všeobecné poistné podmienky, pričom povinný osobitne podpisoval prevzatie
všeobecných poistných podmienok a osobitne uzavretie dohody o rozhodcovskej doložke. Dohoda o

rozhodcovskej doložke bola teda uzavretá samostatne, mimo spotrebiteľskej zmluvy, pričom aj ust. časti
XV. VPP boli pre účastníkov záväzné len v prípade samostatného dojednania rozhodcovskej doložky.
Na tomto závere nič nemení ani tá skutočnosť, že táto zmluvná podmienka bola vopred pripravená
a napísaná a tvorí súčasť VPP, ktoré boli ako celok vopred napísané. Tým, že obe zmluvné strany
výslovne prejavili vôľu uzavrieť rozhodcovskú zmluvu v zmysle § 3 a 4 zákona č. 244/2002 Z. z.

došlo k individuálnemu dojednaniu tejto zmluvnej podmienky. Právnym dôsledkom takejto dohody je,
že nemôže byť táto časť zmluvy považovaná za neprijateľnú podmienku v zmysle ust. § 55 ods. 1
Občianskeho zákonníka a nemôže byť označená za neplatnú podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka. Poukazoval aj na judikatúru Ústavného súdu SR a zaručený princíp právnej istoty, ktorý
okrem iného spočíva aj v tom, že všetky subjekty práv môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne

orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a
aplikovať (II ÚS 10/99). Súd nesprávne vyhodnocoval postup rozhodcovského súdu v skrátenej forme
konania, v rámci ktorého nejasne konštatoval a aplikoval predpisy na ochranu spotrebiteľa, avšak v
rozhodnutí to bližšie nezdôvodnil. Rozhodcovský súd vykonal konanie so zohľadnením všetkých noriem
aplikovateľných aj v rámci ochrany spotrebiteľa. Namietal argumentáciu súdu s odkazom na rozhodnutie

NS SR sp. zn. 6Cdo 1/2012 zo dňa 21. 03. 2012, vo veci ktorej bol úspešný so svojimi sťažnosťami pre
porušenie ústavných práv na Ústavnom súde SR, a to vo forme prijatia ústavnej sťažnosti. V súvislosti
s tým uviedol, že v obdobnej veci bol úspešný aj so svojou sťažnosťou na Ústavnom súde SR sp. zn. II.
ÚS 499/2013. Ústavný súd SR rozhodol o zrušení uznesenia NS SR sp. zn. 2Cdo 5/2012 a vrátil vec
na ďalšie konanie pre porušenie ústavných práv. Predmetná vec sa týkala Krajského súdu v Banskej

Bystriciadotýkalasaposudzovaniarozhodcovskejdoložky.VovzťahukrozhodnutiuNSSRsp.zn.6Cdo
1/2012 a 5Cdo 112/2012 poukázal na informáciu o prijatí jeho dvoch ústavných sťažností na Ústavným
súdom SR spojené v jednom konaní II. ÚS 382/2012, ktoré sa týkajú námietok nesprávneho posúdenia
identických rozhodcovských doložiek. Preto právna argumentácia súdu s odkazom na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 1/2012 zo dňa 21. 03. 2012 nemusí obstáť. Je namieste, aby

odvolací súd prerušil konanie o tomto odvolaní až do ukončenia konania na Ústavnom súde sp. zn.
II. ÚS 382/2012. Z dôvodu podania opravného prostriedku z opatrnosti vzniesol aj námietku zaujatosti
voči sudcovi Krajského súdu v Prešove JUDr. Petrovi Strakovi s odkazom na ust. § 15 ods. 1 O. s.
p. a skutočnosť, že JUDr. Peter Straka pôsobil ako predseda komisie pre posudzovanie podmienok v
spotrebiteľských zmluvách na Ministerstve spravodlivosti SR, prezentoval verejne svoj právny záver o

neprijateľnosti všeobecných poistných podmienok v článku Trend zo dňa 10. 11. 2009. Preto vzniesol
námietku zaujatosti k tomuto sudcovi Krajského súdu v Prešove pre jeho pomer k veci a k účastníkovi
konania.Nazákladeuvedenéhonavrhol,abyodvolacísúdnapadnutýrozsudokzrušil,vecvrátilnaďalšie
konanie alebo prerušil odvolacie konanie do rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 382/2012.K odvolaniu odporcu podala vyjadrenie navrhovateľka. Uviedla, že súd prvého stupňa úplne zistil
skutkový stav veci, vec správne právne posúdil a konanie nebolo zaťažené vadou ako na to poukazoval

odporca. Jeho odvolanie nie je dôvodné a navrhla, aby odvolací súd rozsudok potvrdil ako vecne
správny.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad
uvedených v ust. § 212 O. s. p., vec prejednal v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že súd prvého

stupňa správne zistil skutkový stav, správne vyvodil právne závery a vo veci aj správne rozhodol. Na
jeho zisteniach sa nič nezmenilo ani v priebehu odvolacieho konania a odvolací súd v plnom rozsahu
na jeho zistenia a právne závery odkazuje.

Zásadnou právnou otázkou v predmetnej veci je otázka, či rozhodcovská doložka, na základe ktorej
rozhodcovský súd rozhodol a ktorá je upravená v čl. XV. VPP odporcu, podľa ktorej všetky vzájomné

spory a sporné nároky poistenia budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní, je podmienkou individuálne
dojednanou (ako tvrdil odporca) a v negatívnom prípade, či zakladá hrubý nepomer v právach a
povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná podmienka).

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré

spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(ďalej len „neprijateľná podmienka“).

Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa
nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol

ovplyvniť ich obsah.

Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonník, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia
dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej
zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky
od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Za individuálne
dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť
sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné

ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

V zmysle čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
(,,Smernica“), zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak
napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých
na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa.

V zmysle § 54 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, sa zmluvné podmienky upravené
spotrebiteľskou zmluvou, nemôžu odchýliť v neprospech spotrebiteľa od ustanovení Občianskeho
zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Nesmú obsahovať podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho
zákonníka ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa.

V danej veci sa navrhovateľka domáha zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou zo dňa 05. 03. 2013
na Okresnom súde Prešov z dôvodu, že dňa 19. 01. 2012 vydal Arbitrážny súd Košice vo veci sp. zn.
2C 2946/2012 rozhodcovský rozsudok, ktorým jej bola uložená povinnosť do 5 dní od právoplatnosti
rozhodcovského rozsudku zaplatiť odporcovi sumu vo výške 44,47 Eur a trovy rozhodcovského konania

vo výške 276 Eur. Rozhodcovský rozsudok bol navrhovateľke doručený 01. 02. 2013. Uviedla, že
napáda rozhodcovskú doložku, ktorá nebola individuálne dojednaná, pretože nemohla ovplyvniť obsah
rozhodcovskej doložky, ale len či ju podpíše alebo nie. Namietala aj nesprávne právne posúdenie veci
rozhodcovským súdom.Navrhovateľka uzatvorila s odporcom poistnú zmluvu dňa 27. 08. 2008. Zmluvu dojednávala so
sprostredkovateľom a vo VPP v časti XV. je obsiahnuté dojednanie o rozhodcovskom konaní. Obsahom

je dohoda poisťovne a poistníka o tom, že všetky vzájomné spory a sporné nároky z poistenia sa
rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom. V závere všeobecných podmienok je
ako osobitné zmluvné dojednanie pod číslom 01/2007 znovu dojednaná rozhodcovská doložka vo forme
samostatnej tabuľky, s uvedením textu: „poistník a poisťovňa týmto vyjadrujú obaja spoločne a každý
zároveň svojím podpisom samostatne svoju vôľu v prípade vzniku akéhokoľvek sporu medzi zmluvnými

stranami, že sa namiesto súdneho konania z dôvodu účelnosti praktickosti a rýchlosti podrobia
rozhodcovskému konaniu v zmysle časti XV. všeobecných poistných podmienok. Toto ustanovenie
chápu zmluvné strany ako rozhodcovskú doložku.“

Práve na základe takto dojednanej rozhodcovskej doložky v poistnej zmluve bol dňa 19. 01. 2012 pod
sp. zn. 2C/2946/2012 vydaný rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice, Alžbetina 41, Košice,

ktorým bola navrhovateľke uložená vyššie uvedená povinnosť.

Rozhodcovská doložka sa tak stala súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú odporca v rámci svojej
podnikateľskej činnosti použil v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu
spotrebiteľov.

Smernica Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vychádza nie z
minimálneho okruhu nekalých klauzúl, ktoré sa majú transponovať, ale zo vzorového okruhu klauzúl. V
konečnom dôsledku sa okruh neprijateľných podmienok de lege lata uvedený v § 53 ods. 4 OZ upravil
postupne viacerými novelami až po uplynutí transpozičnej lehoty (napr. neprimeraná sankcia pod písm.

k/bolaupravenáažnovelouvykonanouzákonomč.568/2007Z.z.súčinnosťouod1.1.2008,kýmhlavná
transpozícia bola vykonaná zákonom č. 150/2004 Z.z. účinným od 1.4.2004.

Členské štáty si mohli vybrať, do akej miery prevezmú smernicou odporúčané nekalé klauzuly. Zároveň
sa však umožnilo členským štátom prekročiť rámec smernice, čo umožnilo upraviť okruh neprijateľných

podmienok aj širšie ako odporúča smernica ,,Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie
opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia
maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa“, (čl. 8 smernice).

Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim

súdnejkontrolyneprijateľnýchpodmienokvspotrebiteľskýchzmluváchnazákladeindikatívnehovýpočtu
neprijateľných podmienok (arg. slovo ,,najmä“ v § 53 ods. 4 OZ). To znamená, že súdu nič nebráni
judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej klauzuly v
§ 53 ods. 1 OZ, a teda nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo
okruhu uvedeného v Občianskom zákonníku. Nemožno napríklad vylúčiť, že súd so zreteľom na ostatné

zmluvné podmienky (čl. 4 ods. 1 smernice) posúdi rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú bez ohľadu
na jej znenie, teda že neobstojí žiadna rozhodcovská doložka a priestor pre rozhodcovské konanie bude
len pri preukázateľnom individuálnom vyjednaní rozhodcovskej zmluvy zo strany spotrebiteľa.

Odvolací súd poukazuje na kritériá neprijateľnej podmienky, za ktorú sa považuje podmienka, ktorá

1. je obsiahnutá v štandardnej formulárovej zmluve, 2. spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán, 3. nerovnováha musí byť daná v neprospech spotrebiteľa.

Odvolací súd sa stotožňuje s prvostupňovým súdom, že o doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ
riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť

vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské
konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu
(porov.uzneseniaKrajskéhosúduvTrnavevoveciachsp.zn.10CoE153/2011,sp.zn.10CoE230/2011,
sp. zn. 10CoE 109/2011). Právna veda na tento problém reaguje Kristiánom Csachom: „Z pohľadu
spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu

„vnúti“ štandardná zmluvná klauzula, alebo dodávateľ svojím konaním. Spotrebiteľ má byť chránený
pred oboma. Práve proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý
mechanizmus spotrebiteľsko-právnej ochrany pred štandardnými zmluvami.“ In: Štandardné zmluvy, str.
214, Vydavateľ Aleš Čeněk, 2010).Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ OZ je svojím obsahom najbližšie problémovej doložke ,,...vyžaduje
v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v

rozhodcovskom konaní“.

Uvedené ustanovenie sa má vykladať z pohľadu spotrebiteľa a jeho ochrany a nie z pohľadu dodávateľa.
(porov. internetovú diskusiu na otázku neprijateľnosti doložky, ktorá ponúkala na výber medzi štátnym
a rozhodcovským súdom: Kristián Csach: ,,Takže otázne je, ako by som

posúdil reálne možnosti, ktoré by nastali:
1. Spotrebiteľ by inicioval konanie na RS - OK, RS môže konať (písmenko r) nezakazuje, aby spotrebiteľ
sa na RS obrátil, zakazuje iba to, aby to bol jediný orgán, na ktorý sa môže obrátiť).
2. Spotrebiteľ by inicioval konanie na súde - OK, súd môže konať
3. Dodávateľ by inicioval konanie na súde - OK, súd môže konať
Samozrejme, problematickou by bola tá najočakávanejšia:

4. Dodávateľ by inicioval konanie na RS - klauzula je neprijateľná, ak nie je alternatíva daná pre
spotrebiteľa, aby rozhodcovské konanie zastavil a „odsunul" na iné bojisko.

Podľa dôvodovej správy k § 53 ods. 4 písm. r/ OZ ,,spotrebiteľ môže svoje práva uplatňovať nie iba
v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak rozhodne, aj v občianskoprávnom konaní a

zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle navrhovaného ustanovenia považovaná
za neprijateľnú“.

Teda podľa Csacha doložku nie je možné akceptovať, ak by vyžadovala od spotrebiteľa podrobiť sa
arbitráži. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ OZ nie je len o možnosti výberu medzi štátnym a súkromným

súdom, ale predovšetkým o dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť
sa nezvratné arbitráži.

Ako je zrejmé zo smernice, na spotrebiteľa pri typových zmluvách dopadá ochranný režim
zákazu neprijateľných zmluvných podmienok. O typovú zmluvu vrátane rozhodcovskej doložky ide

aj v predmetnej právnej veci. Nepochybne ide o štandardnú typovú zmluvu medzi podnikateľom a
spotrebiteľom (čl. 1ods.1, čl.2 písm.b/,c/ Smernice Rady 93/13/EHS).

Odvolací súd zastáva názor, že pokiaľ ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku, možnosť voľby pre
spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú veritelia,

čo možno odôvodniť aj rozsahom nárokov plynúcich zo štandardne formulovanej zmluvy. Naopak, ak
niektorý spotrebiteľ výnimočne uplatňuje svoje práva, tak využíva - pre neho transparentný štátny súd.
Odvolacísúdpritomnepochybujeotom,žespotrebiteľ,ktorýsarozhodneosobitneindividuálnevyjednať
rozhodcovskú zmluvu, by aj reálne rozhodcovské konanie využil, pretože inak by jeho individuálne
(„sólo“) vyjednávanie nedávalo zmysel.

Poskytovanie spravodlivosti musí mať svoje limity a musí aj pre súkromnoprávnu sféru arbitrov. Ide
o rozhodovanie o právach a právom chránených záujmoch osôb, ktoré môže výrazne zasiahnuť
do života ľudí a ak sa majú akceptovať pri poskytovaní spravodlivosti súkromnoprávne prvky, tak
len s jednoznačnými garanciami vylučujúcimi pochybnosti o férovom arbitrážnom konaní vrátane

rozhodcovskej zmluvy. Doložky nemôžu predstavovať pasce pre spotrebiteľov za účelom čo
najskoršieho privodenia exekúcie.

Podľa obsahu spisu dodávateľ preukázateľne naviac nevysvetlil spotrebiteľovi význam rozhodcovskej
doložky, rozdiel od zásad občianskeho súdneho konania, nepredstavil mu pravidlá, podľa ktorých sa

bude viesť súkromný „súdny“ proces a nedal mu po preukázateľnom poučenie na výber rozhodnúť sa
( pre porovnanie § 90 ods. 3 Zákona o platobných službách).

Aj procesné pravidlá rozhodcovského súdu ponímajúce kontraktuálnu inkorporáciu prostredníctvom
rozhodcovskej doložky sú súčasťou zmluvného vzťahu a ako formulárový produkt podliehajú súdnej

kontrole neprijateľnosti zmluvných podmienok. Ak povinný spotrebiteľ mal vyjednať súkromný „súdny“
proces, mal by nepochybne poznať tieto pravidla. O týchto niet v spise ani zmienky a oprávnený sa
tomuto problému v odvolaní vyhol. Preukázateľné poučenie sa musí týkať aj pravidiel arbitráže.Odvolací súd si nedokáže predstaviť rokovanie spotrebiteľa o rozhodcovskej doložke a jej perfektné
individuálne zmluvné vyjednanie, ak spotrebiteľ nepozná jeho obsah (vedľajší predmet zmluvy). Je
takmer notorietou, že v rámci uzatvárania spotrebiteľských zmlúv sa díleri nezmieňujú o podrobnostiach

a procesných pravidlách rozhodcovského konania. Získavanie podpisov spotrebiteľov pod údajné
individuálnevyjednaniemákampaňovitýrozmer.Tvrdenieotom,že sitakýtoprocesvyjednalspotrebiteľ
a pritom nepoznal jeho obsah, je poznačené neudržateľnou tendenciou dosiahnuť arbitráž, s čím je
spojené ďalšie zvýšenie nákladov spotrebiteľa.

O to sa ale súd musí postarať, pretože štát má medzinárodný záväzok chrániť hospodárske záujmy
spotrebiteľov ( čl. 169 Zmluvy o fungovaní EÚ).

Príloha smernice, ktorá obsahuje zoznam nekalých podmienok, ustanovuje pod písm. q/,,...
najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory nepodliehajúce právnym ustanoveniam, výhradne
arbitrážou...“

Ide o vzorový zoznam, a preto aj keby odporúčanie pod písm. q/ smernica neobsahovala, vlastne
by to nemalo praktický význam a dopad pre slovenského zákonodarcu, ktorý mohol upraviť okruh
neprijateľných podmienok podľa vlastných predstav. Ak je nerozhodujúce, či vzorový zoznam vôbec
obsahuje klauzulu o rozhodcovskej doložke, je rovnako irelevantné, ak zoznam obsahuje určité znenie

týkajúce sa rozhodcovskej doložky. V konečnom dôsledku slovenský zákonodarca ani neprevzal znenie
smernice pod bodom q/ prílohy v jej znení. Rovnako je nerozhodujúce, či sa bude operovať termínom
„doložka“ alebo „podmienka“ v prílohe smernice.

Odvolací súd zároveň upozorňuje, že slovenský preklad smernice v časti prílohy pod bodom q/ je

nesprávny.

Z hore uvedených dôvodov je síce nie až tak dôležité presné znenie, ale pre poriadok odvolací súd na
to upozorňuje a pre porovnanie uvádza znenie písmena q/ vo viacerých jazykových verziách (CILFIT):

„excluding or hindering the consumer's right to take legal action or exercise any other legal remedy,
particularly by requiring the consumer to take disputes exclusively to arbitration not
covered by legal provisions [...];

neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať

akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené
právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou [...];

zbavení spotřebitele práva podat žalobu nebo použít jiný opravný prostředek, zejména požadovat na
spotřebiteli,abypředkládalsporyvýlučněrozhodčímusoudu,nakterýsenevztahujíustanoveníprávních

předpisů [...];

demVerbraucherdieMöglichkeit,RechtsbehelfebeiGerichteinzulegenodersonstigeBeschwerdemittel
zu ergreifen, genommen oder erschwert wird, und zwar insbesondere dadurch, daß er ausschließlich auf
ein nicht unter die rechtlichen Bestimmungen fallenden Schiedsgerichtsverfahren verwiesen wird [...];

de supprimer ou d'entraver l'exercice d'actions en justice ou des voies de recours par le consommateur,
notamment en obligeant le consommateur a saisir exclusivement une juridiction d'arbitrage non couverte
par des dispositions légales [...];
wyłączenielubograniczenieprawakonsumentadowystąpieniazpowództwemlubskorzystaniazinnego

środka zabezpieczającego, zwłaszcza zaś żądanie od konsumenta poddania sporów wyłącznie pod
arbitraż nieobjęty przepisami prawa [...]."

Porovnanie ukazuje, že slovenská verzia je zavádzajúca. Podľa slovenskej verzie sa zdá, ako keby sa
atribút „neupravenosti právnymi predpismi“ vzťahoval k sporom (čo je mimochodom pomerne zvláštna

predstava). Všetky ostatné verzie jednoznačne ukazujú, že atribút „neupravenosti právnymi predpismi“
sa týka rozhodcovského konania. To znamená, že zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby
spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi akde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo (Juraj Gyarfas, http://
www.lexforum.sk/247).

Znenie smernice má význam pre postup súdu pri výklade a aplikácii generálnej klauzuly uvedenej v §
53 ods. 1 OZ, pretože už len tým, že tvorca smernice osobitne v prílohe poukázal na niektoré klauzuly,
nepochybne tak urobil preto, že majú vysokú potenciu spôsobiť v praxi značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Tým, že je v rámci prílohy smernice spomínaná aj arbitráž,
je treba mať v aplikačnej praxi súdov osobitne na zreteli arbitráž, čo prvostupňový súd ani najmenej

nepodcenil, práve naopak.

Môže sa vyskytnúť otázka, či by vôbec spotrebiteľa napadla myšlienka namietať neprijateľnosť
rozhodcovskej doložky. Tú odvolací súd poukazuje na nutnosť objektívneho posúdenia rozhodcovskej
doložky a nie je rozhodujúca vôľa účastníka zmluvného vzťahu a v tomto zmysle ani jeho aktivita.
Neprijateľná rozhodcovská doložka je absolútne neplatná (§ 53 ods. 5 OZ) a je povinnosťou nielen súdu,

aleajrozhodcuztohtoprávnehoposúdeniavyvodiťvšetkyprávnedôsledkyaposkytnúťnáležitúochranu
pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Neuniklo pozornosti odvolacieho súdu, že rozhodca iba
zriedkavo pristupuje k posúdeniu platného založenia vlastnej právomoci, resp. túto iba formalisticky
skonštatuje ako danú. Odvolací súd tak nadobudol presvedčenie, že aj toto konanie je prejavom
nerešpektovania práv spotrebiteľov, resp. reflexiou absencie nestrannosti a nezaujatosti rozhodcu.

Akceptovateľnosť rozhodcovského konania v spotrebiteľských veciach sa ponúka napríklad osobitným
vyjednaním a nie nanútením arbitráže spotrebiteľovi. Arbitráž môže fungovať, ale za transparentných
podmienok ako efektívny prostriedok ochrany a keď aj spotrebiteľ rozumie, o čo v prípade rozhodcu ide.

Na individuálne dojednanie je však potrebné rešpektovať a zachovať proces tvorby zmluvy ustanovený
v OZ. Naproti tomu nevhodné predkladanie podmienok predstavuje jednu z nekalých obchodných
praktík (klamlivá obchodná praktika; § 8 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa; ďalej
len ,,ZOS“). Predkladanie rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá
arbitráže (predmet rozhodcovskej zmluvy) a prirodzene nevenujú dostatočnú pozornosť tejto časti

formuláru, sa zneužíva k záverom o individuálnom vyjednaní zo strany spotrebiteľov, pričom na tomto nič
nemení technika predkladania - inkorporovanie doložky do všeobecných zmluvných podmienok versus
vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste (hárku) papiera.

Zbavenie sa zodpovednosti za nekalú obchodnú praktiku pri nevhodnom predkladaní zmluvných

podmienok argumentáciou, že spotrebiteľ mal byť bdelý, odvolací súd neprijíma, a odsudzuje ako
konanie hraničiace so zlým úmyslom v zmluvných vzťahoch. Je neakceptovateľné, aby porušovateľ
práva presúval zodpovednosť na slabšieho a je vylúčené, aby za takýchto okolností súd akceptoval
rozhodcovskú doložku.

Odvolací súd pripomína judikatúru súdneho dvora [...je nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný
spotrebiteľ nepoukáže na nekalosť zmluvnej podmienky (Océano, Mostaza Claro (bod. 25-27), Godard
(bod 61), ASTURCOM (bod 51), uznesenie POHOTOVOSŤ (bod 50), Pannon a iné]. To isté platí,
pokiaľ ide o rozpor rozhodcovskej doložky s generálnou klauzulou. Odvolací súd naviac poukazuje
na uznesenie Ústavného súdu SR z 24.2.2011, IV. ÚS 55/2011-19, v ktorom ústavný súd podporil

judikatúru na ochranu spotrebiteľa: ,,Zákon explicitne nekonfrontuje navzájom inštitút dobrých mravov
a inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Odvolací súd nezaznamenal ani v judikatúre pomenovanie
týchto inštitútov súkromného práva. Každopádne na to, aby sa skonštatovala blízkosť týchto inštitútov
z hľadiska ich významu a zákonom sledovaného cieľa ratio legis, netreba použiť ani zložité výkladové
metódy.

Pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ
fundamentálneho hodnotového poriadku, aj takto sa dajú definovať dobré mravy, ak tomuto kritériu
zmluvná podmienka nevyhovuje, prieči sa dobrým mravom.

Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech
spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý
vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnostio tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre
docielenie skutočnej, rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj
bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej

podmienky. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a
dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi.“

Dodávateľ s odbornou starostlivosťou mal a musel vedieť, že nemá používať neprijateľné podmienky a
má poznať aj dôsledky ich používania. Dodávateľ musí počítať s tým, že plnenie z nekalej podmienky

mu súd nemôže vymôcť.

Predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa
rozumie ,,najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky
diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby,
alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe,

využívanajmäomyl,lesť,vyhrážku,výraznúnerovnosťzmluvnýchstránaporušovaniezmluvnejslobody
(pre porov. § 4 ods. 8 ZOS).

Názor, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, nie
je dôsledný. Bez toho, aby odvolací súd in abstracto nejako spochybňoval materiálnu právoplatnosť

právoplatných rozhodcovských rozsudkov, pri ktorých došlo k rešpektovaniu právnych predpisov, je
treba poznamenať, že podľa § 35 zákona č. 244/202 Z.z. o rozhodcovskom konaní (,,ZRK“) má
rozhodcovský rozsudok síce rovnaké účinky, ale len pre účastníkov konania a nie pre všetky štátne
orgány,akojetomu vprípaderozsudkuvšeobecnéhosúdu(§159ods.1O.s.p.).Podľa§35ZRK.....,,má
doručený rozsudok pre účastníkov konania rovnaké účinky“.... Exekučný súd a ani iný štátny orgán tak

nie je pri právnom posúdení a výkone jemu štátnou mocou priznaných právomocí viazaný rozsudkom
súkromného rozhodcu založenom na neplatnej rozhodcovskej doložke, čo je ipso facto prirodzenou
reflexiou jeho súkromnoprávnej povahy a jednoznačným vyjadrením hraníc jeho právnych účinkov.

Vyjadrenia odporcu postrádajú náležitý stupeň objektivity a rešpektu k zásadám súkromného práva a

princípu ochrany práv slabšieho subjektu (porov. uznesenie NS SR 6Cdo 1/2012).

Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od spoločného stanoviska občianskoprávneho a
obchodnoprávneho kolégia KS v Prešove z 27.9.2010, podľa ktorého: ,,Zmluvná podmienka v
štandardnej formulárovej zmluve uzavretej po 31. 12. 2007 alebo vo všeobecných obchodných

podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a
ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni
tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným
titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce
spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa

takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť
sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému
konaniu. ...“

Odvolací súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach konštatoval a je to uvedené aj v spomínanom

stanovisku kolégia, že nijako nespochybňuje význam materiálnej právoplatnosti súdneho rozhodnutia,
a to predovšetkým v záujme právnej istoty vyplývajúcej z právoplatného súdneho rozhodnutia. Na druhej
strane však materiálna právoplatnosť rozhodnutia štátneho orgánu nie je bezvýnimočná a možno ju
prelomiť v zákonom stanovených prípadoch (porov. účinky rozhodnutia v blokovom konaní, ktorým súd
nie je viazaný, § 135 ods. 1 in fine O.s.p.)..

Európsky súd pre ľudské práva nevidel porušenie čl. 6 Dohovoru v prípade, že z podstatných dôvodov
došlo k prelomeniu účinkov veci právoplatne štátnym súdom judikovanej (porov. § 64 rozsudku
Zehentner v. Rakúsko).

Podľa cit. čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách ,,Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so
spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné prespotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia
existencia možná bez nekalých podmienok“.
Európska komisia vo svojich pripomienkach uviedla, že „pokiaľ ide o zásadu efektivity, t.j. o požiadavku,

aby vnútroštátne procesné predpisy neznemožnili alebo nesťažili nadmerne výkon práv uznaných
právom Únie, zdá sa, že pokiaľ sa ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní uplatňuje aj
na prípady, keď požadované plnenie je v rozpore s právom Únie, povinnosť vnútroštátneho súdu
zastaviť exekučné konanie bez návrhu (ex offo) predstavuje dostatočné zabezpečenie uplatnenia tejto
zásady“ (bod 33 pripomienok EK vo veci C-76/10).

Podľa čl. 38 Charty základných práv Európskej únie „politiky štátov zabezpečia vysoký stupeň ochrany
spotrebiteľa“.
Ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vychádza z
predpokladu, že spotrebiteľ je z hľadiska informovanosti a z hľadiska vyjednávacej pozície v slabšom
postavení. To platí aj vo vzťahu, keď zmluvný vzťah obsahuje aj vedľajšie zmluvné ustanovenia
formulárovej povahy (záložné zmluvy, ručiteľské zmluvy, dohody o zrážkach zo mzdy, rozhodcovské

zmluvy a pod.).
Možnosť zmeny obsahu štandardných podmienok zo strany spotrebiteľa je len iluzórna a je zrejmé,
že ide o rovnosť len formálnu. Aby sa dosiahla faktická rovnosť, je to možné dosiahnuť len vonkajším
zásahom tzv. súdnou kontrolou (porov. rozsudky Mostaza Claro C 168/05, Océano Grupo Editorial SA
C 240/98-C 244/98).

Snaha názorovo uprednostniť jednostranný výklad zákona na strane odvolateľa evidentne naráža na
ciele práva Európskej únie, ktoré musí štát naplniť. Medzinárodná zmluva vrátane Zmluvy o fungovaní
EÚ má po jej ratifikácii prednosť a v hierarchii právnej sily je nad zákonom (čl. 7 ústavy). Lojalita k aktom
EÚ je zásadná a rešpektovanie judikatúry súdneho dvora je principiálnou otázkou. Odvolací súd nechce

relativizovať význam princípu právnej istoty vyplývajúci z právoplatného rozhodnutia ale na druhej strane
ak ide o výnimočné a závažné okolnosti a naplnenie cieľov práva EÚ, súd ich má naplniť.

Odvolací súd pripomína uznesenie Najvyššieho súdu SR vo veci 6Cdo 1/2012, ktoré prelomovo
poukazuje na princíp ochrany spotrebiteľa, ktorého skutočný význam odvolateľ nijako do reality

nepretavuje. Aj keď ústavnoprávna ochrana a ochrana základných práv a slobôd, medzi ktoré patrí
aj vysoký záujem na ochrane spotrebiteľa (čl.38 Charty ,,politiky štátov zabezpečia vysoký stupeň
ochrany spotrebiteľa“) má subsidiárnu povahu, ciele tejto ochrany sa musia stať súčasťou rozhodovania
všeobecných súdov. Aj súd v predmetnej veci je súdom Európskej únie a rámec jeho rozhodovania
je meritórne určený Zmluvou o fungovaní EÚ, Chartou Európskej únie a smernicou (v predmetnej veci

najmä článok 6 smernice).

Tak ako už odvolací súd spomenul, ochrana pred neprijateľnými podmienkami sa má vykonať v
režime pravidiel verejného poriadku, a teda pravidiel, ktorých dodržiavanie musí štát bezpodmienečne
vyžadovať (čl. 50 uznesenia súdneho dvora POHOTOVOSŤ/Korčkovská).

Podľa čl. 3 ods. 2 smernice ,,Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá
vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne
formulovanou štandardnou zmluvou“.

Možnosť ponúknuť spotrebiteľovi rozhodcovské konanie nič nemení na podstate povahy individuálne
vyjednanej rozhodcovskej doložky. Odvolací súd nepredložil prejudiciálnu otázku na tento problém,
pretože nemá žiadne pochybnosti o tom, že možnosť voľby (ak by nebolo možné konštatovať nekalú
obchodnú praktiku) nevyjadruje nič iné ako techniku ponuky návrhu, pričom podstata individuálne
vyjednanej podmienky sa nemení (CILFIT).

Evidentne ide o vopred dodávateľom naformulované zmluvné klauzuly vrátane časti o rozhodcovskom
konaní a rovnako je zrejmé, že spotrebiteľ nemôže meniť formulárovú zmluvu ani obsah rozhodcovskej
zmluvy vrátane rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu. Cieľ smernice garantovať súdnu kontrolu
neprijateľnosti zmluvných podmienok sa týka 1. dodávateľom vopred naformulovaných klauzúl a 2.

bez možnosti meniť ich obsah. Je pritom irelevantné, či niektorú časť zmluvy dodávateľ osobitne
spotrebiteľovi navrhol.Na porovnanie, ak by záložná zmluva, či iný zabezpečovací prostriedok nebol podmienkou uzavretia
zmluvy, ale išlo by o typové akty (formulárové na opakované použitie), bolo by značne problematické
konštatovať, že súd nemá právo vykonať súdnu kontrolu formulárových podmienok. V danom prípade

formulárových podmienok arbitráže.

Podľa názoru vyjadreného v odvolaní by platilo, že všetky rozhodcovské zmluvy dohodnuté so
spotrebiteľom sú individuálne vyjednané len z dôvodu, že spotrebiteľ uviedol o jeden podpis v zmluve
naviac. Úplne by sa strácal cieľ a zmysel súdnej kontroly formulárových podmienok , ktorých obsah

spotrebiteľ nemôže nejako zmeniť. Spotrebiteľ mohol rozhodcovskú doložku ako celok prijať alebo
odmietnuť, a na otázku, či si rozhodcovskú doložku vymienil, možno iba ťažko odpovedať kladne, keďže
jej obsah, vrátane relevantných pravidiel rozhodcovského procesu zjavne nepoznal.

Teória prezentovaná v odvolaní je v priamom rozpore s relevantnými ustanoveniami OZ. Tu rovnako
platí, že za podmienku, ktorá nie je individuálne vyjednaná, sa považuje podmienka, ktorá bola vopred

naformulovaná a spotrebiteľ nemôže meniť jej obsah. Ak by podstatu individuálne vyjednanej zmluvnej
podmienky determinovala bez ďalšieho možnosť výberu, zo súdnej kontroly by boli vylúčené všetky
formulárové typové zmeny a doplnky k pôvodnej zmluve, keďže bolo len na spotrebiteľovi, či k
formulárovým zmenám pristúpi. S tým sa odvolací súd nemôže stotožniť, keďže by došlo k popretiu
zmyslu a cieľa ochrany práv spotrebiteľa (Smernice 93/13/EHS) a k spochybneniu ochrany a podpory

efektívneho vnútorného trhu EÚ očisteného od nemorálnych zmluvných klauzúl. Vo formulároch môžu
byť pre spotrebiteľa dôležité, ale aj nepotrebné veci, no spoločným znakom za každých okolností je,
že spotrebiteľ nemá možnosť meniť obsah formulára . Buď ho akceptuje alebo zmluva nevznikne.
Súdna kontrola bola vytvorená práve z dôvodu ochrany pred diktátom formulárových zmlúv, vrátane
formulárových zmien a doplnkov pripravených vopred dodávateľom. Uvedený cieľ žalovaný náležite

nedocenil, resp. nesprávne interpretoval, o to viac, že ide o medzinárodný záväzok Slovenskej republiky
k EÚ.

Tento záver možno vystihnúť z judikatúrneho vývoja súdneho dvora v rozhodnutí Pohotovosť/
Korčkovská (bod 50.). Preto aj ochrana poskytovaná súdom vo vzťahu k neprijateľnej zmluvnej

podmienke je o presadení noriem vyššej právnej sily a záväzku štátu prijať všetky kroky nevyhnutné na
to, aby nekalá podmienka spotrebiteľa nezaväzovala. Pri dôslednom aplikovaní judikatúrnych záverov
súdneho dvora tak aj prvostupňový súd ako článok súdnej sústavy EÚ a ako orgán členského štátu
EÚ postupoval náležite a rozhodol vecne správne tým, že poskytol ochranu spotrebiteľovi pred nekalou
rozhodcovskou doložkou.

Moc rozhodcu rozhodovať spory nie je delegovaná zo strany žiadneho verejnoprávneho subjektu
(uznesenie ÚS ČR IV. ÚS 130/02). Prvostupňový súd interpretoval a aplikoval právo v súlade s
medzinárodnou zmluvou. Pre úplnosť judikatúra sa už dotkla aj možnosti nepoužitia zákonného pravidla
(porov. rozsudok Cofidis C-473/00, pripomienky EK k prejudiciálnej otázke KS v Prešove C-252/11

Šujetová/Rapid life, v ktorej veci EK navrhuje nepoužiť zákonné pravidlo v § 88 ods. 2 O.s.p. in
fine v znení účinnom do 31.12.2011; v priebehu prejudiciálneho konania došlo k zmene úpravy; pozn.
odvolacieho súdu).

Ako už odvolací súd spomenul, smernica uvádza len vzorový okruh podmienok pre členské štáty a čl. 8

smernice umožňuje členským štátom prijať opatrenia aj nad rámec smernice. Slovenský zákonodarca
upravil indikatívny výpočet neprijateľných podmienok. Nemožno preto vylúčiť ani judikatúru, ktorá určí
rozhodcovské doložky individuálne nevyjednané bez ďalšieho za neprijateľné a bude to v súlade s
cieľmi smernice a Občianskym zákonníkom.

Nevhodné predkladanie zmluvných podmienok sa týka smernice Európskeho parlamentu a Rady z
11.5.2005 2005/29ESonekalýchobchodnýchpraktikáchpodnikateľovvočispotrebiteľomnavnútornom
trhu, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady
97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004
(„smernica o nekalých obchodných praktikách“). Odvolací súd pripomína, že OZ v rovine vnútroštátnej

zakotvuje normatívne mantinely posúdenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky.

Na strane odporcu je dôkazné bremeno preukázať, že spotrebiteľ si vo svetle vyššie uvedených
požiadaviek odvolacieho súdu (nielen formálne) individuálne vyjednal rozhodcovské konanie. V tomtosmere popri nedôslednej argumentácii neboli doložené žiadne relevantné listinné dôkazy podporujúce
záver o individuálnom vyjednaní rozhodcovskej doložky. Nie spotrebiteľ má dokázať, že nedošlo k
individuálnemu vyjednaniu, ale dodávateľa zaťažuje bremeno presvedčivo preukázať individuálne

vyjednanie (§ 53 ods. 3 OZ) - ani tento aspekt nie je v odvolaní zohľadnený. Z predloženej zmluvy
nevyplýva individuálne vyjednaná rozhodcovská zmluva a odporca neoznačil žiadne iné relevantné
dôkazy. Ak si spotrebiteľ individuálne vyjednal rozhodcovskú zmluvu, potom by muselo platiť , že si
individuálne (podľa predstav spotrebiteľa) vyjednal aj podmienky arbitráže. Z obsahu spisu však takýto
záver rozhodne nemožno prijať. Dôvodne teda možno konštatovať, že odporca si dôkazné bremeno o

individuálnom vyjednaní rozhodcovskej doložky nesplnil.

Navrhovateľka nemala možnosť ovplyvniť obsah predmetnej doložky. Mohla ju buď prijať ako
celok alebo odmietnuť. Obsah tejto rozhodcovskej doložky bol dodávateľom (odporcom) vopred
pripravený a na jej obsahu navrhovateľka nijakým spôsobom neparticipovala. Už len tento samotný fakt
spochybňuje tvrdenie odporcu, že ide o individuálny návrh navrhovateľky na riešenie prípadného sporu

v rozhodcovskom konaní.

Inštitút individuálne dohodnutej podmienky je treba vykladať v súlade s cieľom smernice, podľa ktorej sa
podmienka nepovažuje za individuálne dohodnutá, ak bola pripravená vopred a spotrebiteľ preto nebol
schopný ovplyvniť podstatu podmienky v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou (čl.

3 ods. 2 Smernice).

Nič na tom nemení ani tá skutočnosť, na ktorú odporca poukazoval v odvolaní, že vyjednaniu tejto
rozhodcovskej doložky predchádzal záznam sprostredkovateľa poistenia o potrebách klienta, ktorý bol
spísaný pri uzatváraní poistnej zmluvy. Ak by sa navrhovateľka rozhodla osobitne individuálne vyjednať

rozhodcovskú doložku, zaiste by tento záznam o sprostredkovaní poistenia, aj samotná zmluva neboli
na predtlačenom formulári, ale osobitne konkrétne vyjednané a špecifikované tak, aby odrážali to, čo
si navrhovateľka individuálne želala.

Záznam sprostredkovateľa poistenia o požiadavkách a potrebách klienta k predmetnej poistnej zmluve

(č. l. 37 spisu) preukazuje, že v danom prípade opäť ide o predtlačený formulár, kde navrhovateľka
nemala na výber možnosť individuálne dohodnúť obsah podmienky. Takto predtlačený formulár (aj
keď vo forme záznamu sprostredkovateľa poistenia o požiadavkách a potrebách klienta), odvolací súd
nepovažoval za dôkaz, ktorý by potvrdzoval, že navrhovateľka individuálne dojednala rozhodcovskú
doložku.

Z obsahu spisu a napokon aj tvrdenia samotného odporcu nevyplýva, že by ako dodávateľ vysvetlil
navrhovateľke význam rozhodcovskej doložky, pravidlá, podľa ktorých sa bude viesť tento proces a po
preukázateľnom poučení, jej dal na výber sa rozhodnúť. Preto, ak napríklad spotrebiteľ mal vyjednať
tento súkromný proces, mal by nepochybne tieto pravidlá poznať. O nich však v spise tiež niet žiadnej

zmienky. Preto tvrdenie odporcu o tom, že takýto proces si dojednal spotrebiteľ (v danom prípade
navrhovateľka) a pritom nepoznala jeho obsah, je z pohľadu vykonaného dokazovania neudržateľné.

V predmetnej veci napr. trovy rozhodcu prevyšujú niekoľkonásobne vymáhanú istinu pohľadávky vo
výške 44,47 Eur, pričom trovy rozhodcovského konania predstavujú 276 Eur. Už len táto skutočnosť

predstavuje neprimeranosť arbitrážneho procesu.

Odvolací súd sa preto nestotožnil s tým, že rozhodcovská doložka bola individuálne dojednaná medzi
navrhovateľkou a odporcom.

Predkladanie takto dohodnutých rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú
pravidlá arbitráže, nevenujú pozornosť tejto časti formuláru, pretože táto doložka je zakotvená do
všeobecných zmluvných podmienok vyhotovenej v štandardnej rozhodcovskej zmluve, na samostatnom
liste - hárku papiera, odvolací súd považuje za nevhodné .

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora a na tú skutočnosť, že priemerný
spotrebiteľnepoukáženanekalosťzmluvnejpodmienky(MostazaClaro,bod25.-27.,C168/05,Océano
Grupo Editoria, Asturcom, a iné).Dodávateľ (odporca) s odbornou starostlivosťou musel vedieť, že nemá používať neprijateľné
podmienky, má poznať aj dôsledky ich používania.

Predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa rozumie
„najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie
alebo vybočenie z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovanie služby, alebo môže
privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä
omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušenie zmluvnej slobody (§ 4 ods. 8

zákona o ochrane spotrebiteľa).

VsúvislostisodvolacounámietkouodporcuvovzťahuksudcoviKrajskéhosúduvPrešoveJUDr.Petrovi
Strakovi z dôvodu jeho zaujatosti pre pomer k veci, ako aj k odporcovi, odvolací súd túto námietku
považoval za irelevantnú s poukazom na skutočnosť, že v danom prípade zákonným senátom vo veci
prejednania predmetu sporu je senát, ktorý je uvedený v záhlaví tohto rozsudku.

Pokiaľ odporca namietal, že súd opomenul uviesť v prípade zrušenia rozhodcovského rozsudku aj
samostatný výrok o pokračovaní v ďalšom konaní, aj túto námietku odvolací súd nepovažoval za
dôvodnú. V súvislosti s tým odkazuje na ust. § 43 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z., podľa ktorého, ak
súd zruší rozhodcovský rozsudok z dôvodu podľa ust. § 40 písm. a) a c) pokračuje v konaní vo veci v

rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Práva odporcu v súvislosti
s týmto ustanovením zákona neboli porušené, pretože aj keď súd prvého stupňa svojím rozhodnutím
zrušil rozsudok rozhodcovského súdu a do výroku súd neuviedol pokračovanie v ďalšom konaní, z ust.
§ 43 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z.. vyplýva, že povinnosť pokračovať v konaní mu vyplýva priamo
zo zákona.

Odporca napadol aj výrok súvisiaci o trovách konania z dôvodu, že tento stratil opodstatnenosť, pretože
úspech v spore bude možné vysloviť až po konečnom rozhodnutí vo veci samej. Odvolací súd sa s
touto námietkou stotožnil. Bude totiž povinnosťou súdu pokračovať v konaní o žalobe rozhodcovského
konania (ako to vyplýva aj z ust. § 43 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z.), preto aj o trovách konania bude

možné rozhodnúť až v rozhodnutí, ktorým sa konanie skončí, t. j. v konečnom rozhodnutí. Z tohto dôvodu
je rozhodnutie o trovách konania predčasné a nemá svoje opodstatnenie.

Odporca v odvolaní poukazoval na uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 1/2012 s tým, že práve na základe
jeho sťažnosti boli prijaté ústavné sťažnosti aj vo vzťahu k rozhodnutiu NS SR sp. zn. 6Cdo 1/2012, na

základektoréhomalsúdprvéhostupňazaložiťsvojerozhodnutie.Navrhovalprerušiťkonanievsúvislosti
s konaním na Ústavnom súde SR vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu, aj s poukazom na nález Ústavného
súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012-47.

Odvolací súd mal za to, že jeho návrh nie je dôvodný. Nie je povinnosťou odvolacieho súdu prerušiť

konanie z dôvodu, že pred Ústavným súdom SR prebieha konanie, resp. sa má rozhodnúť o sťažnosti
proti uzneseniu NS SR. Pokiaľ poukazoval na rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Cdo 5/2012, ktoré bolo
nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 499/2012-47 zrušené, išlo o inú skutkovú situáciu ako v
prejednávanej veci.

So zreteľom na uvedené preto odvolací súd mal za to, že rozhodcovský rozsudok vydaný v
spotrebiteľskej veci je v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva, na základe ktorej sa zakladá
právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa správne konštatoval neplatnosť rozhodcovskej doložky z

dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, teda navrhovateľky. Doklady predložené navrhovateľkou
takýto záver umožňovali. Z poistnej zmluvy uzatvorenej medzi navrhovateľkou a odporcom vyplýva,
že rozhodcovská doložka bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v
nej uvádzalo, že jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné poistné podmienky pre životné

poistenie, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v XV. v časti týchto podmienok. Na tom nič
nemení skutočnosť, že v deň podpisu obe strany podpísali (pokračovanie predtlačeného formulára)
aj formulárovú časť odkazujúcu na tú istú rozhodcovskú doložku, teda doložku uvedenú v poistných
podmienkach.Záverom odvolací súd zhŕňa, že odvolacie námietky odporcu sú neadekvátne skutkovému a právnemu
stavu veci. Občianske súdne konanie má svoje zásady a nemôže predstavovať len akýsi nástroj na

vymáhanie plnení bez rešpektovania princípov, ktoré sú v súlade s hodnotovým poriadkom uznávaným
väčšinou v spoločnosti (uznesenie Ústavného súdu SR z 24.2.2011, IV. ÚS 55/201-19).

So zreteľom na uvedené preto napadnutý rozsudok v zmysle ust. § 219 O. s. p. ako vecne správny
potvrdil a zrušil rozsudok vo výroku o trovách konania v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p. a v

rozsahu zrušenia vrátil vec súdu na ďalšie konanie.

V konaní o trovách konania rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách odvolacieho konania..

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.