Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 22, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/114/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5908200561
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Nemčeková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5908200561.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany

Nemčekovej, členiek senátu JUDr. Martiny Nemravovej, JUDr. Eriky Šobichovej, v obchodnej právnej
veci žalobcu: GAROX, s.r.o., so sídlom Okružná 18, 058 01 Poprad, IČO: 36 496 944, právne
zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. SIDOR, s.r.o., so sídlom Zdravotnícka 4373/6, 058 01
Poprad, proti žalovanému: Ivan Stolár - Servis a predaj has. prístrojov a hydrantov, vedenie PO a BOZP,
s miestom podnikania Hollého 367, 034 95 Likavka, IČO: 14 175 029, právne zastúpenému: Advokátska
kancelária Hagara-Hagarová, s.r.o., so sídlom Daniela Dlabača 35, 010 01 Žilina, IČO: 36 806 498,
v konaní o zaplatenie 27.519,44 Eur (829.050,63 Sk) s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti

medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu Ružomberok č.k. 5Cb/41/2008-488 zo dňa 04.04.2013, takto

r o z h o d o l :

Medzitýmny rozsudok Okresného súdu Ružomberok č.k. 5Cb/41/2008-488 zo dňa 04.04.2013 p o t
v r d z u j e .

O trovách tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol, že základ nároku žalobcu na zaplatenie sumy 27.519,44
Eur v zmysle § 548 ods. 2 Obchodného zákonníka je daný. Poukázal na podanú žalobu, doručenú
súdu 04.02.2008, ktorou žalobca voči žalovanému uplatnil nárok na zaplatenie peňažnej pohľadávky

829.050,63 Sk, t.j. 27.519,44 Eur s úrokmi z omeškania 14,25 % ročne od 16.06.2007 do zaplatenia
a s náhradou trov konania. Nárok predstavoval cenu diela po odstúpení žalobcu od Zmluvy o dielo
účastníkov č. 33 05 141 zo dňa 16.9.2005 (ďalej len „zmluva o dielo“), v zmysle ust. § 548 ods. 2
Obchodného zákonníka (ďalej len „OBZ“). S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v §
536 ods. 1, 2, 3 OBZ, § 537 ods. 1, 3 OBZ, § 548 ods. 2 OBZ, § 373 OBZ, § 374 ods. 1 OBZ, okresný
súd vyhodnotil, že právny vzťah účastníkov konania bol založený zmluvou o dielo, predmetom ktorej
bola finálna dodávka sprinklerového hasiaceho zariadenia v priestore tretieho a štvrtého nadzemného

podlažia polyfunkčného objektu, Námestovo. Žalobca ako zhotoviteľ, v súlade so zmluvou o dielo a
pokynmi objednávateľa, začal s realizáciou diela a dňa 29.09.2005 bolo prevzaté stavenisko k montáži
na štvrtom nadzemnom podlaží. Žalobca zabezpečil nákup potrebného materiálu v súlade s realizačným
projektom sprinklerového stabilného hasiaceho zariadenia a špecifikácie materiálu, ktorý bol zložený na
stavbe dňa 12.10.2005, ako to vyplývalo zo zápisu v stavebnom denníku. Dňa 12.10.2005, 13.10.2005
montážna čata, vedená pánom F. H., vykonávala prípravné práce a montáž konzol, pričom 13.10.2005
boli práce zastavené Ing. V. J. - stavebný dozor. Dôvod zastavenia prác spočíval v nepredložení

odsúhlasenej projektovej dokumentácie a súhlasného stanoviska schvaľovacieho orgánu požiarnej
ochrany. Týmto dňom sa podľa okresného súdu objednávateľ dostal do omeškania s plnením zmluvných
povinností, keď neumožnil zhotoviteľovi vykonať dielo, pričom nepredloženie dokumentácie schválenej
orgánom požiarnej ochrany nie je dôvodom na zastavenie prác, táto povinnosť nevyplýva žalobcoviako zhotoviteľovi z platnej zmluvy o dielo, ale je podmienkou riadneho dokončenia a odovzdania diela
objednávateľa v zmysle bodu 5.7 zmluvy.

Okresný súd konštatoval, že zhotoviteľ vykonáva dielo samostatne na vlastnú zodpovednosť a
objednávateľ nie je oprávnený do vykonávania diela takýmto spôsobom zasahovať, resp. brániť v jeho
vykonávaní. Pokiaľ sa tak stalo, došlo zo strany objednávateľa, t.j. žalovaného, k porušeniu zmluvných
povinností, na základe čoho, keďže žalovaný napriek výzve žalobcu zo dňa 28.02.2006 neposkytol
potrebnú súčinnosť pri vykonávaní diela, žalobca listom zo dňa 09.05.2006 od uzavretej zmluvy o dielo

odstúpil. Uvedené vyplývalo aj z listu JUDr. Vladimíra Hericha, v tom čase splnomocneného zástupcu
žalovaného. V liste z 08.03.2006 (č.l. 69 spisu) poukázal na skutočnosť, že prvotný objednávateľ, MBM -
STAV, s.r.o., neposkytol súčinnosť na vykonanie diela tým, že neumožnil jeho vykonanie, z čoho vyplýva,
že dodávateľ márne vykonal prípravu na vykonanie diela, čo má za následok vznik škody a otázna je
len výška škody. Svedok, Ing. V. J., ktorý na predmetnej stavbe vykonával funkciu stavebného dozoru,
bol poverený konať za spoločnosť MBM-STAV, s.r.o., uviedol, že stavba mala svoj vývoj a protipožiarny

projekt bol niekoľkokrát prepracovaný s tým, že na treťom a štvrtom nadzemnom podlaží nerealizovali
protipožiarny systém. Rovnako svedok T. F., ktorý v roku 2005 vykonával protipožiarny bezpečnostný
projekt na stavbe polyfunkčný objekt Námestovo - Klinec, uviedol, že výsledkom jeho posúdenia bol
odsúhlasený projekt na okresnom riaditeľstve hasičského a záchranného zboru a potom, po odsúhlasení
investorom, mohol začať so stavbou. Uviedol, že bolo vypracovaných viacero projektov, pričom konečný

variant bol ten, podľa ktorého sa skolaudovala stavba. Ku dňu nástupu na montáž sa však v projekte
požiarnej ochrany uvažovalo so sprinklerovým systémom. Keďže došlo k zmenám zo strany investora,
pokiaľ ide o účel využívania predmetnej stavby, ďalšia dokumentácia už neuvažovala so sprinklerovým
hasiacim zariadením. Svedok U. Y. dňa 29.09.2009 vydal stanovisko ku konzultácii k projektovej
dokumentácii „polyfunkčný dom Klinec, Námestovo - realizačný projekt sprinklerového stabilného

hasiaceho zariadenia v priestoroch Polyfunkčného domu Klinec, Námestovo, zákazkové č. 33 05 141“,
pričom neboli zistené závažné nedostatky a bolo konštatované, že záväzné stanovisko bude vydané
po predložení kompletnej projektovej dokumentácie na uvedenú stavbu. Pokiaľ žalovaný poukázal na
svoj pokyn, podľa ktorého mal žalobca nastúpiť na montáž až po predložení odsúhlasenej projektovej
dokumentácie, tak podľa okresného súdu žalovaný udelenie takého pokynu nepreukázal. Naopak bolo

preukázané, že medzi účastníkmi konania prebiehala e-mailová (komunikácia) korešpondencia, ktorou
žalobca upovedomoval žalovaného o prípravách v súvislosti s nástupom na montáž sprinklerového
hasiaceho zariadenia, ako aj s tým, že sa presúval nástup na montáž o týždeň, a to na základe
telefonickej informácie od Ing. V. J..

Z vykonaného dokazovania okresný súd uzavrel, že prekážkou realizácie diela bola skutočnosť, že
sa investor rozhodol nerealizovať sprinklerov hasiaci systém, a to v dôsledku zmeny projektu počas
realizácie stavebných prác. Išlo o zmenu riešenia zo strany investora; následne došlo k zmene systému
požiarnej ochrany, kedy podľa predloženej projektovej dokumentácie sa už nevyžadovalo sprinklerové
hasiace zariadenie, keďže priestory boli rozdelené na viacero menších častí - požiarnych útvarov. Keďže

investor nemal záujem na montáži sprinklerového hasiaceho zariadenia, žalobca listom z 09.05.2006
odstúpil od uzavretej zmluvy o dielo, č. 33 05 141 a vyzval žalovaného na úhradu vzniknutej škody.
Žalovaný vyzval žalobcu na špecifikáciu náhradu škody listom jeho vtedajšieho právneho zástupcu,
JUDr. Vladimíra Hericha. Skutočnosť, že žalobca nemohol vykonať dielo v zmysle zmluvy o dielo,
podľa okresného súdu vyplýva i zo stanoviska JUDr. Vladimíra Hericha, z 08.03.2006, podľa ktorého

prvotný objednávateľ, MBM-STAV, s.r.o. Námestovo neposkytol súčinnosť na vykonanie diela, a to tým,
že neumožnil jeho vykonanie, z čoho vyplýva, že dodávateľ (dodávatelia) márne vykonali prípravu
na vykonanie diela, čo malo za následok vznik škody. JUDr. Vladimír Herich ako splnomocnený
zástupca žalovaného požiadal žalobcu o vyčíslenie škody, ktorú bude následne vymáhať od MBM-STAV,
s.r.o. Uvedená korešpondencia podľa okresného súdu logicky nadväzovala na žalobnú upomienku

žalovaného z 24.11.2005, adresovanú spoločnosti MBM-STAV, s.r.o. ktorou žalovaný žiadal o záväzné
stanovisko k úhrade vzniknutých nákladov podľa zmluvy o dielo č. 33 05 141. Okresný súd dospel k
záveru,žezostranyžalovanéhodošlokporušeniupovinnostiobjednávateľavzmysleuzavretejzmluvyo
dielo, keďže zhotoviteľovi nebolo umožnené vykonať dielo na svoje nebezpečenstvo, zhotoviteľ odstúpil
v súlade s ust. § 548 OBZ od zmluvy o dielo a v takom prípade mu vznikol nárok na cenu v zmysle

zmluvy, po odpočítaní toho, čo zhotoviteľ ušetril nevykonaním diela v plnom rozsahu. Medzitýmnym
rozsudkom (o základe veci) okresný súd rozhodol v zmysle § 152 ods. 2 OSP z dôvodu účelnosti
a hospodárnosti konania, vzhľadom na obranu žalovaného a na to, že pre rozhodnutie o výške nároku
je potrebné vykonať ďalšie dokazovanie.Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný (č.l. 514-518 spisu).
Namietol, že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d) OSP) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) OSP). Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že zastavenie
prác nebolo nariadené žalobcovi žalovaným, ale stavebným dozorom investora, s ktorým nebol žalobca
v žiadnom právnom vzťahu - nešlo teda o pokyn žalovaného, ale o prekážku tretej osoby. Napriek
tomu okresný súd mal za to, že nárok žalobcu v zmysle § 548 ods. 2 OBZ je daný. Okresný súd

však neriešil, či vôbec bola daná existencia omeškania objednávateľa a či prekážka pre splnenie
povinnosti objednávateľa nespočívala v okolnostiach vylučujúcich zodpovednosť. Podľa žalovaného na
jeho strane nevznikli voči zhotoviteľovi žiadne prekážky, ktorými by mu bránil v zhotovení diela, ale
boli naplnené okolnosti vylučujúce zodpovednosť žalovaného v zmysle § 374 OBZ. Žalovaný vyjadril
názor, že v prvostupňovom konaní boli v rámci dokazovania produkované také tvrdenia žalobcu, jeho
právneho zástupcu, svedkov K. J. a B. H., ktoré „nedovolili konajúcemu súdu prijať závery obsiahnuté v

napadnutom rozhodnutí“. Žalovaný poukázal, že v prvostupňovom konaní uviedol, že mu nebola žiadna
výzva na poskytnutie súčinnosti doručená, bolo mu doručené odstúpenie od zmluvy žalobcom; nie je
zrejmé, ako sa okresný súd vysporiadal so skutočnosťou, že žalobca - v omeškaní - odstupoval od
zmluvy po cca ôsmich mesiacoch od času, keď malo byť dielo vykonané. Odstúpenie od zmluvy nebolo
v zmluve o dielo účastníkmi dohodnuté. V zmysle ust. § 344 a § 345 OBZ žalobca, ak chcel odstúpiť od

zmluvy, bol oprávnený tak vykonať, ak to oznámil strane v omeškaní bez zbytočného odkladu po tom, čo
sa o porušení dozvedel. Žalobca takto nepostupoval „zrejme z dôvodu, že odporca v omeškaní nebol“.
Tvrdenie, že žalovanému doručil výzvu na poskytnutie súčinnosti, nepreukázal; v tomto smere žalovaný
poukázal na nedodržanie ust. § 345 ods. 3 OBZ. Súd prvého stupňa tieto ustanovenia nebral do úvahy,
nezaoberal sa tým, či žalobca vôbec mohol platne a účinne odstúpiť od zmluvy o dielo, ani v čom malo

spočívať porušenie povinnosti žalovaného, hoci „právne posúdenie tejto otázky je zásadným pre toto
konanie“. Podľa žalovaného svedok J. nepotvrdil doručenie e-mailovej komunikácie medzi účastníkmi;
napriek námietke žalovaného k pravosti tohto dôkazu, okresný súd to nebral do úvahy a
„považoval papierové výpisy za dôkaz“.

Podľa žalovaného, napriek výpovediam svedkov (J., F., Y.) okresný súd nebral do úvahy následnú
zmenu riešenia protipožiarnej bezpečnosti v objekte OD Klinec, hoci bola zo strany žalovaného
„uvedená skutočnosť ohľadom dodatočnej nemožnosti plnenia (nie z dôvodov na strane žalovaného,
ale z dôvodov zmeny riešenia protipožiarneho bezpečnostného systému zo strany investora)“. V tejto
súvislosti žalovaný poukázal na ust. § 352 a nasl. OBZ v spojení s ust. § 575 Občianskeho zákonníka

o dodatočnej nemožnosti plnenia, nakoľko po uzavretí zmluvy o dielo v dôsledku omeškania zo strany
žalobcu, kedy tento mal žiadať o súčinnosť v čase, kedy už stavba bola daná do predčasného užívania
a žalovaný nemal žiadnu možnosť do tohto procesu zasiahnuť, stavba bola daná do predčasného
užívania a zo sprinklerovým SHZ sa už nepočítalo. Žalobca nesplnil svoju zmluvnú povinnosť a v čase,
keď od žalovaného mal žiadať súčinnosť, polyfunkčný objekt už bol užívaný; žiadanú súčinnosť by

žalovaný aj v prípade doručenia výzvy objektívne, bez svojho zavinenia, nemohol žalobcovi poskytnúť.
S tým sa okresný súd nevysporiadal. Aj svedok P. F. potvrdil, že v dokumentácii ku kolaudácii nebolo
vôbec uvažované zo sprinklerovým systémom. Potvrdil tiež, „že investor sa rozhodol rozdeliť požiarne
útvary na viacero menších častí“, teda potvrdil rozhodnutie investora o zmene protipožiarneho riešenia.
Okresný súd nevyhodnotil výpoveď svedka Y. v tom zmysle, že „pominuli zákonné dôvody na inštaláciu

sprinklerového hasiaceho zariadenia“.

Žalovaný poukázal, že žalobca sa nevyjadril, z akého dôvodu nesplnil povinnosť v zmysle ustanovenia
8.5 zmluvy o dielo č. 33 05 141, prečo nepokračoval v diele, neodkladne nepožiadal o súčinnosť
žalovaného a od zmluvy odstúpil až cca trištvrte roka po tom, čo malo dôjsť k odovzdania diela (?).

Žalobca sa nevyjadril, čo urobil s materiálom objednaným na zhotovenie diela; podľa svedka H. materiál
zostal na stavbe. Žalobca neobjasnil svoje omeškanie a nepreukázal, že splnil všetky svoje povinnosti
titulom zmluvy o dielo.

Žalovaný vytkol okresnému súdu, že v rozsudku nevysvetlil ako vyhodnotil oboznámenie sa so

zmluvou o dielo, tiež to, že za dôkazy považoval zápisy v montážnom denníku, hoci z výpovedí
svedkov vyplývalo, že „montážny denník nie je doklad, jedine stavebný denník“. Do montážneho
denníka mohol záznamy vykonať ktokoľvek. Okresný súd napriek tomu, že mal záznam zo stavebného
denníka k dispozícii, tento dôkaz vôbec nebral do úvahy, ani sa ním nezaoberal, a to v rozpores tým, že v zmysle § 46d zák. č. 50/1976 Zb. stavebný denník je dokument, ktorý je súčasťou
dokumentácie uloženej na stavenisku; zaznamenávajú sa v ňom všetky podstatné udalosti, ktoré sa
stali na stavenisku. Z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, čo mal okresný súd záznamom v montážnom

denníkuzapreukázané-alezáznamomvykonanýmvstavebnomdenníkusavôbecnezaoberal.Žalobca
tiež predložil záznamy z rôznej e-mailovej komunikácie, ktorej autentickosť žalovaný v prvostupňovom
konaní spochybnil. Napriek tomu okresný súd bral tieto e-mailové správy do úvahy. Žalobca nepreukázal
ani doručenie výzvy na poskytnutie súčinnosti žalovanému. Konštatovanie okresného súdu, že listom
zo dňa 23.02.2006 doručovaným žalovanému, žalobca prostredníctvom právneho zástupcu vyzval

žalovaného na poskytnutie súčinnosti, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. K odstúpeniu od zmluvy
žalobcom došlo s úmyslom, aby sa napriek svojmu nesplneniu záväzku titulom zmluvy o dielo po tom, čo
vedel, že stavba bola odovzdaná do predčasného užívania, bezdôvodne obohatil na úkor žalovaného.
Žalovaný je fyzická osoba, t.č. už nie je živnostníkom, naproti tomu žalobca je „veľká spoločnosť“;
žalobca zasielal žalovanému rôzne kalkulácie náhrady škody a nie je ani zrejmé, prečo žalobca za danej
situácie vôbec vystavoval zálohové faktúry.

Listinypredloženéprávnymzástupcomžalobcunapojednávaní14.03.2013boližalovanémucestoujeho
právneho zástupcu doručené až pri vyhlásení rozsudku dňa 04.04.2013; žalobca predložil množstvo
listín (aj duplicitne), čoho výsledkom je značný rozsah a neprehľadnosť spisového materiálu bez toho,
aby žalobca listinami čokoľvek preukázal.

K hodnoteniu dokazovania okresného súdu žalovaný uviedol, že stotožniť sa možno len s tým, že došlo
k uzavretiu zmluvy o dielo. So závermi súdu prvého stupňa sa žalovaný nestotožnil, pričom okresný
súd rozhodol na základe pochybných listín, keď svedecké výpovede, ako i iné (objektívne) dôkazy
do úvahy nebral. Podľa žalovaného postupom súdu prvého stupňa tak došlo k nesprávnemu zisteniu

skutkového stavu a následne k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Keby okresný súd dôsledne
dodržal zásady hodnotenia dôkazov a vykonal dôkazy aj v prospech žalovaného (resp. ak ich aj vykonal,
tak ich v hodnotení dokazovania nespomenul), nemohol by dospieť k záveru, že nárok žalobcu je daný.
Následne, keby správne aplikoval ustanovenia príslušných právnych predpisov (najmä § 548 ods. 2 v
spojení s § 374 OBZ - pokiaľ ide o samotný nárok na zaplatenie ceny diela, prípadne § 352 a nasl.

OBZ - vznik dodatočnej nemožnosti plnenia, § 344 a nasl. OBZ - splnenie podmienok pre odstúpenie
od zmluvy žalobcom), musel by žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. Prvostupňový súd síce odcitoval
ust. § 548 ods. 2 OBZ a § 374 ods. 1 OBZ, ale ďalej sa so žiadnym z argumentov žalovaného
dôsledne nevysporiadal. Nie je zrejmé, ako okresný súd dospel k záveru, že „navrhovateľ zabezpečil
nákup potrebného materiálu v súlade s realizačným projektom...“; okresný súd vyvodzuje skutočnosti,

ktoré považuje za preukázané zo zápisov z montážneho denníka. Potom názor okresného súdu, že
žalovaný ako „objednávateľ sa dostal dňom 13.10.2005 do omeškania s plnením zmluvných povinností,
keď neumožnil zhotoviteľovi vykonať dielo...“, nemá podľa žalovaného oporu vo vykonanom dokazovaní,
nakoľko nie je zrejmé, ako samotný žalovaný „neumožnil zhotoviteľovi vykonať dielo“, v čom malo
spočívať jeho konanie, resp. nekonanie, resp. ako mal žalobcovi „brániť vo vykonávaní diela“. Žalovaný

nesúhlasil ani s výkladom zmluvy, že zhotoviteľovi nevyplývala povinnosť predložiť dokumentáciu; v
tomto smere žalovaný odkázal na článok 8.5 zmluvy o dielo. Predloženie dokumentácie sa napokon
nevzťahovalonaspôsobvykonaniadiela,akotonesprávneuviedolokresnýsúd.Vodôvodnenírozsudku
nie je ani zmienka o tom, prečo okresný súd považoval odstúpenie žalobcu od zmluvy až v máji 2006 za
opodstatnené. Okresný súd vyhodnotením výpovedí svedkov J., F. a Y. získal síce poznatok o zmene

protipožiarneho riešenia, ďalej túto skutočnosť nevyhodnotil najmä s ohľadom na prípadnú dodatočnú
nemožnosť plnenia. Vo vzťahu k výroku rozsudku vyznieva rozporne odôvodnenie rozhodnutia, že
prekážkou realizácie diela bola skutočnosť, že sa investor rozhodol nerealizovať sprinklerov hasiaci
systém v dôsledku zmeny projektu počas realizácie stavebných prác - ide o záver okresného súdu
preukazujúci splnenie podmienok v zmysle § 374 ods. 1 OBZ (okolnosti vylučujúce zodpovednosť).

Žalovaný vo vzťahu k odôvodneniu rozsudku namietol jeho neprehľadnosť, a tým nezrozumiteľnosť a
nepreskúmateľnosť. Za nehospodárny a neúčelný tiež považoval postup rozhodnutím medzitýmnym
rozsudkom. Súčasne, ak žalobca doteraz nenavrhol vykonať žiaden dôkaz k výške žalovaného nároku,
tak okresný súd nemohol vyhlásiť medzitýmny rozsudok, ktorého výrokom by bol v prípade jeho

právoplatnosti viazaný a nie je zrejmé, ako by mal postupovať v prípade, že žalobca by výšku svojich
nárokov nepreukázal. Podľa žalovaného mal žalobca ešte pred vyhlásením dokazovania za skončené
predložiť alebo označiť aj dôkazy k výške žalovanej sumy (lebo len vo vzájomnej súvislosti s takými
dôkazmi by mohol rozhodnúť o základe nároku. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudokokresného súdu zmenil a žalobu zamietol, prípadne napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil
vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalovaný si uplatnil i nárok na náhradu trov prvostupňového
a odvolacieho konania.

K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca v podaní jeho právneho zástupcu
(č.l. 552-555 spisu). Napadnutý rozsudok okresného súdu označil za vecne správny a dostatočne
odôvodnený. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že sám nebol v omeškaní s poskytnutím súčinnosti, resp. že
sa dostal do omeškania konaním tretích osôb, a to p. J. o zastavení stavebných prác, v dôsledku

rozhodnutia MBM-STAV, s.r.o. o zmene požiarneho systému, pričom podľa žalovaného malo ísť o
okolnosti vylučujúce jeho zodpovednosť, tak podľa žalobcu ide o nesprávne závery žalovaného. Pod
okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť v zmysle § 374 OBZ ide o okolnosti vis major, t.j.
udalosti, ktoré sú pri všetkej starostlivosti nepredvídateľné a pri všetkom možnom úsilí neodvrátiteľné.
Rozhodnutie prvotného objednávateľa o nerealizovaní sprinklerovho hasiaceho systému, s ktorým mal
zmluvný vzťah žalovaný, mohol žalovaný v čase uzavretia zmluvy s MBM-STAV, s.r.o. ako i zmluvy o

dielo so žalobcom predvídať a pre tento prípad sa zabezpečiť. To však neurobil a následne nepodnikol
žiadne právne kroky, aby sa voči MBM-STAV, s.r.o. domáhal prijatia ponúkaného plnenia, hoci na
to mal podľa zmluvy o dielo medzi ním a MBM-STAV, s.r.o. právo. Vo vzťahu k žalobcovi nebol
žalovaný schopný prevziať od žalobcu plnenie, ktoré bol povinný zmluvne prevziať, pričom splnenie
tejto povinnosti si nijako nezabezpečil. Ide teda o prekážku, ktorá vyplýva z hospodárskych pomerov

žalovaného a ktorá bola v čase uzavretia zmluvy o dielo predvídateľná. Pre žalobcu nie je rozhodujúce,
že žalovaný neprevzal objednané plnenie v dôsledku rozhodnutia tretej osoby. Žalovaný bol povinný
umožniť žalobcovi dielo realizovať, pričom ak žalovaný nemal vlastnú stavbu, nad ktorou by mal plnú
moc, bol povinný prijať opatrenie, aby na stavbe, ktorou nedisponoval, mal také oprávnenia, aby mohol
samostatne rozhodnúť o poskytnutí súčinnosti pri realizácii diela. Je zrejmé, že žalovaný bol odkázaný

na rozhodnutia investora a nemal možnosť v rozpore s vôľou investora čokoľvek na stavbe povoliť
alebo zakázať; od počiatku sa žalovaný bez zabezpečenia spoliehal, že MBM-STAV, s.r.o. zrealizuje
sprinklerov hasiaci systém a pre prípad, že tomu tak nebude, neprijal žiadne opatrenia. Predmetná
prekážka na strane žalovaného bola predvídateľná už pri uzatvorení zmluvy o dielo a nemožnosť
prevziať plnenie na strane žalovaného vznikla z jeho hospodárskych pomerov. Rozhodnutie investora o

nerealizovaní sprinklerovho hasiaceho systému nie je možné považovať ani za dodatočnú nemožnosť
plnenia. Podľa § 352 ods. 1 OBZ sa záväzok považuje za splniteľný aj v prípade, ak ho možno splniť
pomocou inej osoby. Uvedené ustanovenie stanovuje tzv. objektívnu dodatočnú nemožnosť plnenia.
Žalovaný však mohol poskytnúť súčinnosť prostredníctvom tretej osoby, spoločnosti MBM-STAV, s.r.o.,
ktorá objektívne mohla realizovať pôvodne projektovaný sprinklerov hasiaci systém, avšak rozhodla sa

inak.Užalovanéhoideosubjektívnunemožnosťodstrániťprekážkuplnenia,nieoobjektívnunemožnosť
plnenia ako takého. Plnenie je splniteľné, pokiaľ ho možno splniť prostredníctvom inej osoby, prípadne aj
za sťažených podmienok, či s väčšími nákladmi a/ alebo až po dojednanom čase. Na predmetnej stavbe
bolo možné zrealizovať sprinklerov hasiaci systém pred jej kolaudáciou ako i po nej a je to možné i v
súčasnosti, aj keď z hospodárskeho hľadiska sa to môže javiť ako zbytočné a nehospodárne.

Z dokazovania vyplynulo tak doručenie výzvy na súčinnosť, ako aj dôvodnosť následného odstúpenia od
zmluvy o dielo 09.05.2006. E-mailová komunikácia i montážny denník sú prípustné dôkazné prostriedky
v zmysle § 125 OSP. Medzi účastníkmi panuje rovnosť tak ako medzi podnikateľskými subjektami ako
aj v súdnom konaní - odlišná argumentácia žalovaného je podľa žalobcu nedôvodná. Žalobca poukázal

i na podnikateľské riziko žalovaného. Prípadná chyba v písaní v odôvodnení napadnutého rozsudku
nespôsobuje jeho nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť. Žalobca navrhol napadnutý rozsudok ako
vecne správne rozhodnutie potvrdiť a uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1

OSP postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a verejným vyhlásením rozsudku
za splnenia podmienok podľa § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP napadnutý medzitýmny
rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 OSP.

Podľa ust. § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa ust. § 212 ods. 3 OSP, na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd, len
ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.Podľa ust. § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ust. § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

Odvolací súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozsudku bola vyššie citovaná právna úprava.

Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu
po tom, ako sa oboznámil s obsahom súdneho spisu a za aplikácie ust. § 219 ods. 1, 2 OSP dospel k
záveru, že nie sú dané dôvody na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych
záverov,spolusosprávnoucitácioudotknutýchprávnychnoriemobsiahnutýchvdôvodochnapadnutého
rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie napadnutého výroku medzitýmneho
rozsudku súdu prvého stupňa.

Z rozsahu a vymedzených jednotlivých dôvodov odvolania vyplýva, že námietky žalovaného smerovali
tak do procesného postupu súdu prvého stupňa ako aj do vecno-právnej roviny rozhodnutia, jeho
skutkových zistení a záverov a právneho posúdenia veci.

Prejednaním veci podľa § 212 ods. 1 OSP len v rámci a na základe tých dôvodov, ktoré žalovaný
vymedzil v odvolaní, a z nich len tých relevantných dôvodov, ktoré boli predmetom obrany žalovaného
pred súdom prvého stupňa, za konštatovania uzavretého skutkového stavu veci v zmysle § 213 ods. 1
OSP, potrebného pre vydanie medzitýmneho rozsudku, odvolací súd uvádza, že okresný súd vo veci
vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové

záveryarovnakosprávneichprávneposúdil.Vzhľadomnakonštatovanievecnejsprávnostimeritórneho
výroku napadnutého medzitýmneho rozsudku okresného súdu o tom, že základ žalobcovho nároku na
doplatenie ceny diela podľa § 548 ods. 2 Obchodného zákonníka je daný a stotožnenie sa s dôvodmi
uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, odvolací súd v zmysle § 219 ods. 2
OSP odkazuje na odôvodnenie napadnutého medzitýmneho rozsudku okresného súdu.

Len na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého medzitýmneho rozsudku okresného súdu odvolací
súd k odôvodneniu prvostupňového rozhodnutia precizuje a dodáva nasledovné.

K procesným námietkam odvolací súd uvádza, že výrokovú časť i odôvodnenie napadnutého

medzitýmneho rozsudku zhodnotil ako preskúmateľné, dostatočne vyhovujúce požiadavkám
stanoveným v ust. § 157 ods. 1, 2 OSP vo väzbe na § 152 ods. 2 OSP.

Podľa ust. § 152 ods. 2 OSP, rozsudkom sa má rozhodnúť o celej prejednávanej veci. Ak je to však
účelné, môže súd rozsudkom rozhodnúť najskôr len o jej časti alebo len o jej základe.

Podľa ust. § 157 ods. 1 OSP, v písomnom vyhotovení rozsudku sa po slovách „v mene Slovenskej
republiky“ uvedie označenie súdu, mená a priezviská sudcov a prísediacich, presné označenie
účastníkov a ich zástupcov, účasť prokurátora, označenie prejednávanej veci, znenie výroku,
odôvodnenie, poučenie o lehote na podanie odvolania a náležitostiach odvolania podľa § 205 ods. 1 a

2, poučenie o možnosti výkonu rozhodnutia a deň a miesto vyhlásenia.

Podľaust.§157ods.2OSP,vodôvodnenírozsudkusúduvedie,čohosanavrhovateľ(žalobca)domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne,
jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov

vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Pokiaľ žalovaný namietal nepreskúmateľnosť rozsudku pre neprehľadnosť skutočností opakovane
uvádzaných v odôvodnení napadnutého medzitýmneho rozsudku, tak odvolací súd po oboznámení sa s

obsahommedzitýmnehorozsudkunezistiltakújehovadu,ktorábymalazanásledoknepreskúmateľnosť
rozsudku v rovine odňatia možnosti žalovaného konať pred súdom. Už v predchádzajúcom zrušujúcom
uznesení (sp.zn. 14Cob/232/2010 zo dňa 12.03.2012) odvolací súd uviedol, že odňatím možnosti konať
pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorý znemožnil účastníkovi konania v konaní realizáciu týchjeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práva
a právom chránených záujmov, t.j. právo podávať opravné prostriedky, zúčastniť sa pojednávania,
robiť prednesy, navrhovať dôkazy a podobne a v neposlednom rade i právo na riadne odôvodnenie

rozhodnutia, tiež ako súčasť práva na spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe
obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy
a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane. Obsah práva rovnosti ako
jedného z určujúcich ústavno-právnych princípov občianskeho súdneho procesu spočíva v tom, že
všetci účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového konania), ako aj iného civilného

procesu, majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých podmienok,
bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie
alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý
z účastníkov je žalovaný (II. ÚS 35/02). Táto zásada vyjadrujúca „právo na spravodlivý proces“, nutnosť
rovnakých „pravidiel hry“ alebo tiež „princíp rovnosti“, sa premieta predovšetkým v ustanoveniach
upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania. V podstate rovnosť účastníkov v súdnom konaní,

ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov, je upravená v ust. § 18 OSP. Pri uplatňovaní tejto
zásady rovnosti v súdnom konaní je však nevyhnutné prihliadať nielen k právam jedného účastníka
súdneho konania, v danom prípade žalovaného ako odvolateľa, ale aj k právam žalobcu, ktorý rovnako
má nárok, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, z ktorého dôvodu nemôže
v súdnom konaní dochádzať k výkonu práv jedného z účastníkov súdneho konania na ujmu druhého

účastníka súdneho konania.
Ani s ohľadom k uvedenej zásade rovnosti, vyjadrenej v § 18 OSP, krajský súd nezistil, že by v kontexte
celého prvostupňového konania postupom okresného súdu podľa stavu ku dňu vydania napadnutého
medzitýmneho rozsudku došlo k takej vade prvostupňového konania, ktorá by znamenala vo svojom
dôsledku odňatie možnosti žalovanému konať pred súdom, alebo ktorou by došlo k prijatiu vecne

nesprávneho rozhodnutia. Na tomto mieste je potrebné uviesť, že pokiaľ išlo o procesný postup,
ktorý predchádzal vydaniu prvého medzitýmneho rozsudku, zrušeného predchádzajúcim uznesením
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14Cob/146/2012 zo dňa 24.01.2013, tento bol napravený práve v
dôsledku zrušenia prvého medzitýmneho rozsudku, a to tiež postupom okresného súdu v ďalšom
prvostupňovom konaní (napr. zopakovaním viacerých dôkazov na pojednávaní za účasti žalovanej

strany). Súčasne odvolací súd nezistil, že by sa okresný súd v rámci prvostupňového konania
jednostranne venoval len dôkazom a dôkazným návrhom žalobcu, ale vykonal a prihliadal na všetky
relevantné dôkazné prostriedky produkované účastníkmi v prvostupňovom konaní. Zo Zápisnice o
pojednávaní 14.03.2013 (č.l. 461-480 spisu) vyplýva, že okresný súd na začiatku pojednávania (na
ktorom napokon bolo ukončené dokazovanie) pred termínom verejného vyhlásenia medzitýmneho

rozsudku 04.04.2013, zopakoval „výsledky doterajšieho dokazovania“, čo zodpovedá postupu súdu
prvého stupňa pri vykonaní odročeného pojednávania v zmysle § 119 ods. 5 OSP, podľa ktorého na
začiatku nového pojednávania súd oboznámi obsah prednesov a vykonaných dôkazov. Právny zástupca
žalovaného naviac využil možnosť nahliadnuť do spisu dňa 12.03.2013 a substitučne bol prítomný
na pojednávaní 14.03.2013 i 04.04.2013, na ktorom bol „po zhodnotení vykonaného dokazovania“

verejne vyhlásený napadnutý medzitýmny rozsudok. Voči protokolácii okresného súdu v zápisniciach
o pojednávaní 14.03.2013 a o verejnom vyhlásení rozsudku 04.04.2013 žalovaný nevzniesol žiadne
námietky. Nebol ani z uvedeného, v spojení s celým preskúmavaným spisovým materiálom, zistený
taký postup okresného súdu, ktorým by neprihliadal pri prejednaní a rozhodnutí veci na všetky dôkazné
prostriedky, vyjadrenia a návrhy oboch strán sporu, alebo že by uprednostnil jednu zo sporových strán

na úkor druhej. Listiny predložené právnym zástupcom žalobcu na pojednávaní 14.03.2013 (č.l. 482-487
spisu) boli vykonané na tomto pojednávaní okresným súdom za účasti právneho zástupcu žalovaného
v súvislosti s výsluchom svedka J. a žalovanému boli naviac v kópii doručované stranou žalobcu na
výslovnú žiadosť právneho zástupcu žalovaného (č.l. 475-480 spisu), preto ani v tomto smere nebol
zistený postup okresného súdu, ktorým by žalovanému boli upreté (odňaté) práva účastníka konania na

oboznámenie sa s predmetnými dôkazmi, s možnosťou sa k nim vyjadriť.

K vyššie citovanému zákonnému ustanoveniu § 157 ods. 2 OSP odvolací súd uvádza, že nepochybne
odôvodnenie rozsudku je práve tou časťou (i medzitýmneho rozsudku), ktorá síce sama o sebe
právoplatnosť nenadobúda, avšak je relevantná, významná z hľadiska presvedčivosti, logickej

konzistentnosti a preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia. Odvolací súd v danom prípade konštatoval,
že okresný súd dostatočne uviedol, akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov, ako ich posúdil a
v akých vzájomných súvislostiach. Rovnako dostatočné bolo odôvodnenie v právnom posúdení veci.
Pod právnym posúdením veci sa rozumie podradenie súdom zisteného stavu pod hypotézu príslušnejprávnej normy. Odôvodnenie rozsudku musí obsahovať, podľa akej právnej normy bola vec posúdená,
pod hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný zistený skutkový stav. Ide tak o aplikáciu, ako aj
interpretáciu práva. Je potrebné uviesť, ako daný skutkový stav bol právne posúdený, ktorú právnu

normu súd aplikoval a ako ju v intenciách konkrétneho prípadu interpretoval. Uvedené v dostatočnej
miere z napadnutého medzitýmneho rozsudku okresného súdu vyplýva. V tomto smere bolo dostatočné
nielen samotné vymenovanie a odcitovanie zákonných ustanovení, ale z odôvodnenia medzitýmneho
rozsudku v ďalšom vyplynulo, akým spôsobom boli tieto ustanovenia aplikované, ktoré z citovaných
zákonných ustanovení a ako sa premietli do samotného rozhodnutia okresného súdu vo veci.

Vo vzťahu k vyššie uvedeným dôvodom krajský súd pre úplnosť poukazuje i na Nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 119/03, podľa ktorého ust. § 157 ods. 2 OSP je potrebné
z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vykladať a
uplatňovať tak, že rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých
je založené, čo v danom prípade prvostupňový súd v napadnutom medzitýmnom rozsudku dodržal. Tiež

z odôvodnenia rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997,
Recueil III/1997 vyplýva, že „právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd
povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad“. Odvolací súd vzhľadom na odôvodnenie napadnutého medzitýmneho

rozsudku mal za to, že okresný súd dal odpoveď na nosnú otázku, ktorou v danom prípade bolo
vyhodnotenie dôvodnosti odstúpenia žalobcu ako zhotoviteľa podľa § 548 ods. 2 veta prvá OBZ a jeho
dôsledky v rovine posúdenia, či žalobcovi vzniklo právo na cenu podľa zmluvy o dielo účastníkov, avšak
len v rovine základu, bez posúdenia a stanovenia výšky tejto ceny, za aplikácie i § 548 ods. 2 veta druhá
OBZ.

Pokiaľ aj v odôvodnení napadnutého medzitýmneho rozsudku došlo k určitému zopakovaniu rovnakého
textu, ako vytkol odvolateľ (na strane 4 odsek 2 , 3, strana 6 odsek 2, 3 odôvodnenia), nemalo
to bez ďalšieho za následok nepreskúmateľnosť rozsudku; rovnako to platí i o vytknutí rozsahu
písomného vyhotovenia rozsudku (spolu 20 strán textu). Aj keď ust. § 157 ods. 2 OSP vyžaduje

i stručnosť podaných vysvetlení súdu, táto nie je ani vo vykonávacích predpisoch konkrétne určená
(napr. vyhl. č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy,
krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy); nie sú stanovené limity čo do počtu strán písomného
vyhotovenia rozsudku. Je zrejmé, že predmetná „stručnosť“ rozsudku musí vždy vychádzať z podmienok
konkrétnej prejednávanej veci, množstva prednesov, vyjadrení strán, vykonaných dôkazov, použitých

úvah i právnych predpisov, inak povedané, je odrazom procesnej, skutkovej a právnej zložitosti veci a
množstva relevantných argumentov účastníkov, na ktoré súd považuje za potrebné dať odpoveď, pričom
podrobnosť odôvodnenia rozsudku súdu nie je sama o sebe dôvodom nepreskúmateľnosti, prípadne s
dôsledkom vecnej nesprávnosti rozhodnutia. Napokon pre záver odvolacieho súdu o preskúmateľnosti
napadnutéhomedzitýmnehorozsudkunepriamosvedčíipodrobnosťodvolaniažalovaného(č.l.514-518

spisu), ktorý v bodoch II/ až XV/ napadol postup okresného súdu a argumentačne polemizoval so
skutkovými i právnymi závermi obsiahnutými v napadnutom medzitýmnom rozsudku.

K zvolenej forme medzitýmneho rozsudku odvolací súd uvádza, že procesný postup v konaní, vrátane
formy rozhodnutia, určuje konajúci súd, pričom jeho postup sa musí opierať o zákonnú úpravu.

Okresný súd zvolil postup rozhodnutia najskôr len o základe (skutkovom a právnom) uplatneného
nároku napadnutým medzitýmnym rozsudkom, čo bolo súladné s ust. § 152 ods. 2 veta druhá OSP.
Vyššie citované zákonné ustanovenie stanovuje len jednu podmienku, a to, ak je to pre rozhodnutie
o veci účelné. Pod pojmom účelnosť sa vo všeobecnosti rozumie vlastnosť procesu, spočívajúca v
sledovaní cieľa; spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov

a neprekračuje ich medze. V danom prípade nešlo o svojvoľný postup okresného súdu, keďže
aj na poslednom pojednávaní, ktoré predchádzalo verejnému vyhláseniu medzitýmneho rozsudku,
t.j. na pojednávaní 14.03.2013, o rozhodnutie medzitýmnym rozsudkom výslovne požiadal žalobca
za situácie pretrvávajúcich námietok žalovaného spochybňujúcich aj výšku uplatneného nároku, s
potrebou ďalšieho (navrhovaného i znaleckého) dokazovania. Vydanie medzitýmneho rozsudku je však

fakultatívne a iba súd posúdi, či je zachovaná účelnosť. „Zákon teda ponecháva účelnosť vydania
čiastočného, resp. i medzitýmneho rozsudku na uváženie súdu, ktorý ho môže vydať i bez návrhu
účastníkov; k účelnosti takého postupu majú účastníci právo sa vyjadriť“. (k tomu viď uznesenie
Najvyššieho súdu ČR z 24. júla 2002, sp.zn. 25Cdo 1737/2001). Keďže žalobca navrhol vydaniemedzitýmneho rozsudku na pojednávaní 14.03.2013 v prítomnosti právneho zástupcu žalovaného a
aj z predchádzajúceho postupu okresného súdu bola zrejmá možnosť rozhodnutia o veci najskôr o jej
základe medzitýmnym rozsudkom, na strane žalovaného nebolo ani v tomto smere porušené právo

účastníka konania. Preskúmaním veci odvolací súd nezistil, že by rozhodnutím najskôr o základe veci
došlo k neúčelnému postupu súdu prvého stupňa, a to tak, že by z tohto dôvodu samotného mali byť
splnené podmienky pre zrušenie napadnutého medzitýmneho rozsudku a vrátenie veci súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

K formulácii výroku napadnutého medzitýmneho rozsudku odvolací súd uvádza, že medzitýmnym
rozsudkom sa rozhoduje o tom, či je základ nároku daný, dôvodný, resp. opodstatnený. Napríklad
obvykle pri náhrade škody sa môže rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom o tom, že „nárok na náhradu
škody je daný“, alebo medzitýmnemu rozsudku zodpovedá ako dostatočná možná formulácia výroku,
že „základ žalobného (žalovaného) nároku je opodstatnený“. Najvyšší súd Slovenskej republiky v
rozhodnutí sp.zn. 5Obdo 5/2011 uviedol, že „medzitýmny rozsudok predstavuje rozsudok o základe

uplatneného nároku. Základ uplatneného nároku definuje iba teória a judikatúra. Základom predmetu
konania budú všetky okolnosti determinujúce výšku predmetu konania, teda všetky tie skutkové a
právne otázky, od ktorých posúdenia závisí výška uplatneného nároku. Za základ prejednávanej veci, o
ktorom môže súd rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom, treba spravidla považovať všetky sporné otázky
vyplývajúce z uplatňovaného nároku, ktoré musí posúdiť, ak má súd o veci rozhodnúť, s výnimkou

výšky nároku (R V/1968). Posúdenie predbežnej otázky nemožno v žiadnom prípade vyjadriť formou
výroku, ale sa môže prejaviť len v spôsobe rozhodnutia o návrhu vo veci samej a možno ho uviesť len
v odôvodnení rozhodnutia (R 61/1965). Medzitýmnym rozsudkom môže byť rozhodnuté len o základe
prejednávanej veci, nikdy len o dielčej spornej právnej otázke, týkajúcej sa uplatneného žalobného
návrhu (R 44/1996). Rozhodnutím o základe prejednávanej veci nie je riešenie predbežnej otázky

pre rozhodovanie vo veci samej“. Vo vzťahu k napadnutému výroku medzitýmneho rozsudku, ktorým
okresný súd rozhodol, že „základ nároku navrhovateľa na zaplatenie sumy 27.519,44 Eur v zmysle
§ 548 ods. 2 Obchodného zákonníka je daný“, v zmysle vyššie uvedených dôvodov nie je možné
vytknúť takú vadu, ktorá by mala za následok vecne nesprávne rozhodnutie, t.j. len o základe žalobou
uplatneného nároku, a na ktoré by odvolací súd musel prihliadať. Podľa ust. § 212 ods. 3 OSP na

vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd, len ak mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. To, že okresný súd (obvyklú) všeobecnú formuláciu výroku v danom prípade
spresnil a rozšíril aj o identifikovanie žalovaného nároku uplatnenou sumou, o výške ktorej sa ešte
len bude konať po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku, prípadne tiež o zákonné ustanovenie, z
ktorého základ nároku vychádza, nie je možné hodnotiť samé o sebe ako vecne nesprávne rozhodnutie.

Tak z formulácie výroku napadnutého medzitýmneho rozsudku, ako aj vo väzbe na jeho odôvodnenie,
nie je pochybné, že okresný súd rozhodol len o základe nároku a suma uvádzaná vo výroku ho pre
ďalšie konanie a rozhodnutie, t.j. už len o výške tohto nároku, nezaväzuje (okrem limitu v procesnej
rovine no ultra petitum). V každom prípade medzitýmnym rozsudkom je možné rozhodnúť aj iné typy
žalôb na peňažné plnenie, než len o náhrade škody, preto ak v danom prípade okresný súd dospel

k rozhodnutiu najskôr právoplatne vyriešiť, či je základ nároku daný, čo zahŕňa všetko, čo nemožno
zahrnúť pod pojem výšky uplatneného nároku, tak v tomto smere odvolací súd nezistil takú prekážku,
vadu prvostupňového konania, pre ktorú by nemohol napadnutý medzitýmny rozsudok preskúmať a
meritórne o ňom rozhodnúť aj v odvolacom konaní.

Podľa ust. § 125 OSP, za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä
výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb,
listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.

Podľa ust. § 132 OSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky

dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo,
včítane toho, čo uviedli účastníci.

To, či bude dôkaz navrhnutý účastníkmi v občianskom súdnom konaní aj vykonaný, závisí na posúdení
súdu. Ide o procesný postup súdu v konaní. Žalovaný takýto postup okresného súdu namietal

v súvislosti s prihliadaním pri rozhodnutí na doloženú e-mailovú korešpondenciu a na montážny
denník, ktoré žalovaný nepovažoval za riadne, prípadne objektívne dôkazné prostriedky. Je však
potrebnérozlišovaťmedziprípustnosťoudôkazuvrovineprípustnostijehovykonaniaavyhodnocovaním
vykonaného dôkazu. Z ust. § 125 OSP však vyplýva, že obsahuje iba výpočet najbežnejšie používanýchdôkazných prostriedkov. V podmienkach občianskeho súdneho konania platí, že dôkaz možno vykonať
akýmkoľvek dôkazným prostriedkom za predpokladu, že ním možno zistiť skutkový stav veci. Teda
aj montážny denník možno považovať za taký dôkazný prostriedok, vykonaním ktorého bolo možné

zistiť, resp. prispieť k zisteniu skutkového stavu veci. V zmysle § 120 OSP je to súd, ktorý rozhodne,
ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Žalovaný neuviedol také skutočnosti, ktoré by objektívnosť
obsahu montážneho denníka spochybnili. Obdobne to platí aj vo vzťahu k námietkam k e-mailovej
korešpondencii. Naviac odvolací súd upriamuje pozornosť na dojednanie účastníkov v čl. 5.5 zmluvy o
dielo, v ktorom v rámci základných podmienok vykonávania diela bola dohodnutá povinnosť zhotoviteľa

„viesť montážny denník na mieste montáže“. Uvedené dojednanie tak vymedzilo právny (zmluvný)
rámec montážneho denníka a z dôkazného hľadiska i dôvodnosť vychádzania z jeho záznamov ako
relevantných pre zistenie skutkového stavu. Spochybnenie, že doloženú e-mailovú korešpondenciu
mohol ktokoľvek aj dodatočne účelovo vyprodukovať, zostalo len v rovine tvrdení žalovaného. K
námietke, že záznamy v montážnom denníku neverifikovala protistrana, odvolací súd uvádza, že po
oboznámení sa s týmito listinami, vo väzbe i na ostatné zhodnocované dôkazy, nemal ani odvolací súd

pochybnosť o autenticite predmetných dôkazných prostriedkov.

Odvolací súd uvádza, že i elektronický záznam môže podobne ako listina bezo zbytku splniť požiadavku
na textovú formu i na autentizáciu. (k tomu porovnaj SMEJKAL, V. a kol. Právo informačních a
telekomunikačních systémů. Praha: C.H.Beck, 2004). Aj keď v prípade e-mailu ide o dokument,

ktorý obsahuje len jednoduchý (nie zaručený) elektronický podpis, za ktorý je možné považovať
akékoľvek dáta, umožňujúce identifikovať autora príslušného dokumentu (takým je napr. i automaticky
doplnená pätička e-mailu alebo vlastnoručný podpis v naskenovanom dokumente), neznamená to však,
že by mal a mohol len z tohto dôvodu súd odmietnuť e-mailovú korešpondenciu ako nespôsobilý
dôkazný prostriedok. Taký dôkaz nie je možné odmietnuť s poukazom na jeho nedostatočnú formu.

Aj napríklad jednoduchý e-mail (či naskenovaný dokument) má totiž všetky formálne náležitosti a je
potrebné s ním ako s písomnosťou nakladať, t.j. materiálne hodnotiť jeho dôkaznú spoľahlivosť v
rovine pravdivosti a pravosti písomného dôkazu. Pritom odvolací súd uznáva, že zrejme ani nemusí
existovať absolútny, totálny dôkaz skutočnosti, že určitá osoba predmetný e-mail napísala (a odoslala).
Dôležitá je však otázka vyhodnotenia takého dôkazu. K tomu primerane a podporne odvolací súd

poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25.11.2010, sp.zn. 3Obo 61/2009,
podľa ktorého „pre spôsobilosť listiny byť dôkazným prostriedkom nie je rozhodujúce, či ide o originál
listiny (prvopis, pôvodné znenie), alebo o odpis či fotokópiu (fotograficky zhotovenú kópiu alebo
iným spôsobom zhotovenú kópiu). Aj fotokópia listiny je spôsobilá byť vykonaná ako dôkaz zákonom
predpokladaným spôsobom. Občiansky súdny poriadok v žiadnom svojom ustanovení neukladá súdu

povinnosť vykonávať dôkaz iba originálom listiny. Od spôsobilosti listiny byť dôkazným prostriedkom
však treba odlišovať spôsob vykonania dôkazu listinou súdom a posudzovanie pravosti a pravdivosti
listiny. Pravosťou a pravdivosťou listiny sa súd zaoberá v rámci hodnotenia dôkazov, t.j. v rámci činnosti,
pri ktorej súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na to, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo

uviedli účastníci. Dôkaz vykonaný fotokópiou listiny hodnotí súd ako každý iný dôkaz podľa zásad
uvedených v ust. § 132 OSP. V prípade vykonania dôkazu fotokópiou listiny možno len zvážiť jeho
dôkaznú silu“.

Pokiaľ aj okresný súd prihliadal na zápisy v montážnom a nie v stavebnom denníku, ako namietol

žalovaný, tak okrem poukazu na zákonnú úpravu o stavebnom denníku, a to, že zápisy v montážnom
denníku neboli verifikované protistranou, resp. podpísaním stavebného dozoru, žalovaný neuviedol
žiaden rozumný dôvod pre nepoužitie tohto dôkazného prostriedku pri rozhodovaní, za situácie
absentujúcich zápisov v stavebnom denníku, ktoré by sa týkali vyhodnocovaných sporných okolností
veci v rozhodnej dobe.

Z hľadiska vyhodnotenia vykonaných dôkazov, na základe ktorých podľa odvolacieho súdu okresný
súd dospel k správnym skutkovým zisteniam a záverom, je potrebné uviesť, že hodnotením dôkazov
je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti
pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom,

ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada
voľného hodnotenia dôkazov. (k tomu porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
14.09.2011, sp.zn. 3Cdo 204/2009).Aj s ohľadom na uvedené odvolací súd považoval za významné, že okresný súd vykonané dôkazy
hodnotil v zmysle úpravy v § 132 OSP; v prípade namietaného montážneho denníka a e-mailovej
korešpondencie bolo dôležité ich prepojenie na ostatné vykonané dôkazy, osobitne na výpovede

svedkov (napr. u naposledy doloženej e-mailovej korešpondencie v súvislosti s výpoveďou svedka J.).

Odvolací súd preskúmaním veci nezistil takú procesnú vadu prvostupňového konania vo vzťahu k
dôkaznému postupu, dôsledkom ktorej by došlo k vecne nesprávnemu rozhodnutiu v rovine neúplne či
nesprávne zisteného skutkového stavu veci.

Odvolací súd tiež dodáva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS
252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a

práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí
ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp.
toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

V danom prípade z dokazovania v prvostupňovom konaní vyplynulo, že žalobca ako zhotoviteľ na
základe Zmluvy o dielo zo 16.09.2005 a pokynov žalovaného ako objednávateľa realizoval dielo počnúc
dňom 29.09.2005, kedy prevzal stavenisko. To, že zabezpečil potrebný materiál a začal vykonávať
prípravné práce k montáži, vyplýva aj z výpovede svedka F. H., z montážneho denníka, doložených

faktúr, dokladov o úhradách za materiál (č.l. 95 a nasl. spisu). Dňa 13.10.2005 Ing. V. J. vo funkcii
stavebného dozoru zastavil práce na stavenisku s tým, že nie je daný súhlas orgánu požiarnej ochrany,
resp. že prítomní pracovníci nemajú školenie o bezpečnosti práce na pracovisku. Zhotoviteľ vykonával
práce, avšak tieto boli zo strany stavebného dozoru zastavené. Bolo preukázané, že žalobca žiadal
o poskytnutie súčinnosti žalovaného. Žalobca už v novembri 2005 dal najavo, že chce pokračovať

vo vykonávaní diela, trval na umožnení plnenia podľa zmluvy o dielo (e-mailová korešpondencia zo
07.11.2005, 10.11.2005, č.l. 223, 224 spisu). V liste z 23.02.2006 žalovanému oznámil, že stavebný
dozorprácenastaveniskuzastavil.Listbolžalovanémupodľavyjadreniaprávnehozástupcužalovaného
JUDr. Vladimíra Hericha, advokáta, doručený dňa 01.03.2006, teda tvrdenie žalovaného, že list - žiadosť
o súčinnosť z 23.02.2006 mu nebola doručená, bolo dokazovaním (dôkaz na č.l. 69 spisu) vyvrátené.

K odvolacím dôvodom v rovine právneho hodnotenia veci odvolací súd uvádza, že pri námietke
nesprávneho právneho posúdenia veci je pod vecou potrebné rozumieť predmet konania a s ním
súvisiace prejudiciálne otázky, v danom prípade napadnutého medzitýmneho rozsudku, pod vecou bolo
potrebné rozumieť základ veci, t.j. všetko, čo nemožno zahrnúť pod pojem výšky uplatneného nároku.

Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na
zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu, alebo aplikoval nesprávnu právnu normu
alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne alebo právnu normu
síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval.

Prejednaním veci odvolací súd nezistil opodstatnenosť ani tohto odvolacieho dôvodu. Okresný súd v
danej veci správne aplikoval i interpretoval právne normy citované na str. 17 odôvodnenia napadnutého
medzitýmneho rozsudku. Nosným bolo ust. § 548 ods. 2 OBZ, pričom žalobca uniesol svoje dôkazné
bremeno na preukázanie všetkých podmienok stanovených v tomto zákonnom ustanovení pre vznik
nároku voči žalovanému na cenu, na ktorú má nárok na základe zmluvy o dielo účastník, od ktorej

dôvodne odstúpil. V tomto smere odvolací súd odkazuje na dostatočné zhodnotenie veci okresným
súdom v odôvodnení napadnutého medzitýmneho rozsudku, pokiaľ išlo o základ daného nároku
žalobcu.

K poukazu žalovaného na čl. 8.5 zmluvy o dielo, odvolací súd uvádza, že podľa tohto zmluvného

dojednania „objednávateľ pre montáž potvrdí zhotoviteľovi odsúhlasený RP v dvoch vyhotoveniach“.
Z tohto zmluvného dojednania skutočne nevyplývala povinnosť zhotoviteľa predložiť dokumentáciu;
išlo nepochybne o dojednanie postupu na strane objednávateľa, teda žalovaného. Okresný súd
opodstatnene uviedol, že žalovaný nepreukázal (i vo väzbe na čl. 8.4 zmluvy o dielo), že dal žalobcovipokyn, aby žalobca nastúpil na montáž až po predložení „odsúhlasenej“ projektovej dokumentácie.
Odvolací súd za nosné považoval vzájomné práva a povinnosti účastníkov ako zmluvných strán, tak ako
vyplynuli z písomnej zmluvy o dielo (č.l. 10-16 spisu). Okresný súd správne pri rozhodovaní vychádzal

aj v rovine právneho posúdenia práve z obsahu záväzkového vzťahu účastníkov založeného dotknutou
zmluvou o dielo. Z dokazovania dostatočne vyplynulo, že bol to žalovaný ako objednávateľ, ktorý mal
žalobcovi ako zhotoviteľovi poskytnúť súčinnosť pri riešení situácie, kedy stavebný dozor (resp. investor,
či zmluvný partner žalovaného) zastavil práce na stavenisku. V kontexte zisteného skutkového stavu
išlo o prekážku na strane žalovaného ako objednávateľa, ktorý sa dostal do omeškania tým, že od

13.10.2005 neumožnil žalobcovi ako zhotoviteľovi plniť na dojednanom mieste a v dojednanom čase
dielo podľa Zmluvy o dielo účastníkov zo 16.09.2005. Tento záver dostatočne vyplýva i z napadnutého
medzitýmneho rozsudku.

Pokiaľ ide o omeškanie žalovaného, t.j. v rámci zmluvného záväzkového vzťahu ako veriteľa
(objednávateľa), je potrebné poukázať i na § 370 OBZ, podľa ktorého veriteľ je v omeškaní, ak v rozpore

so svojimi povinnosťami vyplývajúcimi zo záväzkového vzťahu neprevezme riadne ponúknuté plnenie
aleboneposkytnespolupôsobeniepotrebnénato,abydlžníkmoholsplniťsvojzáväzok.Uvedenáprávna
úprava vychádza z toho, že zo záväzkového vzťahu vznikne veriteľovi nielen nárok na plnenie, ale
aj povinnosť prijať plnenie a spolupôsobiť pri splnení záväzku. Porušenie týchto povinnosti zakladá
zodpovednosť veriteľa. V danom prípade išlo o omeškanie veriteľa porušením povinnosti objednávateľa

diela, a to neposkytnutím spolupôsobenia potrebného na to, aby dlžník (zhotoviteľ) mohol splniť svoj
záväzok. V podmienkach súdenej veci išlo o nesplnenie povinností na strane objednávateľa,
dojednaných v zmluve o dielo. Napríklad pokiaľ svedok J. vypovedal, že vykázal pracovníkov žalobcu
(jeho subdodávateľa) dňa 13.10.2005 z miesta výkonu diela aj pre absenciu, resp. nepreukázanie
školenia o bezpečnosti na danom pracovisku, takáto povinnosť vyplývala z čl. 5.6, piata odrážka zmluvy

o dielo pre žalovaného. K argumentom žalovaného o povinnosti žalobcu predložiť žalovanému pred
začatím montáže realizačný projekt odsúhlasený príslušným orgánom hasičského zboru na potvrdenie
žalovaným, odvolací súd uvádza, že takáto povinnosť zo zmluvy o dielo žalobcovi nevyplývala zo
znenia poukazovaných čl. 8.4, 8.5 zmluvy o dielo, ani z iných jej dojednaní. V tomto smere odvolací
súd upriamuje pozornosť na čl. 2 zmluvy o dielo o predmete zmluvy, v ktorom sa realizačný projekt

definuje ako súčasť zmluvy o dielo. Pokiaľ v čl. 1.3 zmluvy o dielo sa realizačný projekt č. 33 05 141
vymedzil ako súčasť „plnenia tejto zmluvy o dielo“, tak je potrebné poukázať, že žalobca „Realizačný
projekt Sprinklerového stabilného hasiaceho zariadenia v priestoroch Polyfunkčného domu KLINEC,
Námestovo“, zákazkové číslo 33 05 141, s dátumom 9/2005, doložil v prvostupňovom konaní na č.l.
102-121 spisu.

K námietke žalovaného vo vzťahu k existencii okolností vylučujúcich zodpovednosť (§ 374 OBZ)
žalovaného v zmysle § 548 ods. 2 OBZ, odvolací súd uvádza, že okresný súd sa zaoberal v napadnutom
medzitýmnom rozsudku i touto otázkou v rovine vyhodnocovania okolnosti (zmeny) rozhodnutia
investora nerealizovať sprinklerov hasiaci systém v dôsledku zmeny projektu počas realizácie stavby,

resp. stavebných prác. Odvolací súd dodáva, že v prípade okolností vylučujúcich zodpovednosť za
škodu (§ 374 OBZ) ide o liberačné dôvody, t.j. skutočnosti, na základe ktorých, ak sú preukázané, sa
subjekt môže zbaviť zodpovednosti, hoci v opačnom prípade, ak by tieto skutočnosti nepreukázal, by
bol zodpovedný. Vo všeobecnosti okolnosti, ktoré spôsobujú vylúčenie zodpovednosti, musia vyhovovať
všetkým požiadavkám uvedeným v § 374 ods. 1 OBZ, správne citovaného v odôvodnení napadnutého

medzitýmneho rozsudku a tiež ust. § 374 ods. 2 OBZ, podľa ktorého zodpovednosť nevylučuje prekážka,
ktorá vznikla až v čase, keď povinná strana bola v omeškaní s plnením svojej povinnosti, alebo vznikla
z jej hospodárskych pomerov. Ide teda o okolnosti, ktoré 1/ musia byť nezávislé od vôle zmluvnej
strany, t.j. musia objektívne znemožňovať splnenie povinnosti v tom zmysle, že ich povinná strana
nemôže ovplyvniť, 2/ musia mať takú povahu, že bránia povinnej strane v plnení povinnosti; patria

sem okrem iného aj prekážky právnej povahy (napr. úradný zákaz obchodovať s určitými výrobkami
v prípade epidémie), prípadne tieto prekážky môžu mať povahu prírodnej udalosti (povodeň), či inej
udalosti (občianska vojna, blokáda sankcie OSN a pod.), 3/ musia byť neodvrátiteľné, t.j. nemožno
rozumne predpokladať odvrátenie alebo prekonanie prekážky alebo jej následkov povinnou stranou,
4/ musia byť nepredvídateľné, a to v čase vzniku záväzku; ide o objektívnu mieru predvídateľnosti

prekážky brániacej splneniu povinnosti, ktorá zodpovedá podnikaniu v danom odvetví. Subjektívna
spôsobilosť osoby vo vzťahu k tejto predvídateľnosti nie je rozhodujúca, 5/ musia nastať predtým,
ako nastalo omeškanie povinnej strany; ten, kto je v omeškaní s plnením povinností, znáša aj riziko
náhrady škody, 6/ nesmú mať pôvod v hospodárskych pomeroch povinnej osoby (napr. insolventnosť,nedostatok odborných znalostí). Uvedené znaky neboli v danom prípade kumulatívne naplnené. V
tomto smere odvolací súd uvádza, že ust. § 374 OBZ nie je vymenované v ust. § 263 ods. 1 OBZ,
teda medzi tými kogentnými ustanoveniami Obchodného zákonníka, od ktorých sa strany nemôžu

odchýliť. Pritom účastníci v čl. 9.2 zmluvy o dielo dohodli, že splnenie diela zo strany zhotoviteľa sa
môže stať „neuskutočniteľným“, pokiaľ nastúpi vyššia moc, ktorú definovali a) výnimočným stavom
(vojnovýmstavom,...),b)živelnouudalosťouovplyvňujúcoupredmetzmluvyodielouzhotoviteľavtakom
rozsahu, že ani skúsený zhotoviteľ nemohol dopredu proti tomu podniknúť žiadne účinné opatrenia.
V čl. 9.3 zmluvy o dielo účastníci dohodli, že v prípade vyššej moci sa zhotoviteľ a objednávateľ

vyrozumejú o patričných opatreniach a doplňujúcich podmienkach, aby dosiahli splnenie dohodnutého
rozsahu tejto zmluvy vo vzájomných možných termínoch. I v kontexte takto vymedzeného pojmu
„neuskutočniteľnosti“ plnenia diela na strane zhotoviteľa, bolo dôvodné, ak okresný súd prijal záver,
že v danom prípade nedošlo k splneniu podmienok pre vylúčenie zodpovednosti žalovaného podľa §
548 ods. 2 OBZ z dôvodov okolností vylučujúcich zodpovednosť v spojení s § 374 OBZ. Kumulatívnym
znakom takej okolnosti nezodpovedá prípad zmeny vôle, či straty záujmu investora o predmet plnenia,

ktoré (ako zrejme jednoduchšie riešenie, prípadne ekonomickejšie) obchodné rozhodnutie následne
vyvolalo prekážku na strane objednávateľa (sub)dodávky diela. Takéto podnikateľské riziko žalovaný
ako objednávateľ nemôže prenášať na zhotoviteľa (subdodávateľa) formou liberovania cez § 374 OBZ.
Napokon odvolací súd súhlasil s argumentáciou žalobcu vo vyjadrení k odvolaniu, že prípadnú budúcu
zmenu obchodného rozhodnutia investora nie je možné považovať z hľadiska úpravy v § 374 OBZ

za objektívne nepredvídateľnú okolnosť v čase vzniku záväzku. Je tiež možné súhlasiť s názorom, že
predmetná prekážka nie je neodvrátiteľná, keďže závisela od vôle investora a súčasne, že by bolo
objektívnemožnépredmetdiela(sprinklerovéhasiacezariadenie)realizovaťbezohľadunazmenuúčelu
využívania stavby i po dobe plnenia dojednanej v zmluve o dielo.

Odvolací súd k argumentu žalovaného, že predmetná prekážka na strane objednávateľa predstavovala
prípadne i dodatočnú nemožnosť plnenia, uvádza, že vo všeobecnosti ide o jeden z dôvodov zániku
záväzku, ktorý nastal po vzniku záväzku, spravidla uzavretím zmluvy. Dodatočnú nemožnosť plnenia
upravuje Občiansky zákonník v § 575 - § 577 a táto všeobecná úprava je doplnená pre obchodné
zmluvy osobitnou úpravou (niektorými ustanoveniami o dodatočnej nemožnosti plnenia) v § 352 - §

354 OBZ. Dodatočná nemožnosť plnenia nastáva, ak je záväzok po vzniku záväzkového vzťahu trvale
nesplniteľný. Záväzok teda nezaniká, ak plnenie je nemožné v dobe splatnosti záväzku, avšak je možné
ho uskutočniť neskôr (§ 575 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Oprávnená osoba však nemusí v tomto
prípade čakať na plnenie až do doby, keď je uskutočniteľné, ale môže pri porušení záväzku v dobe
jeho splatnosti odstúpiť od zmluvy v súlade so zákonom. Vo všeobecnosti je možné rozoznávať tzv.

nemožnosť plnenia a) faktickú, b) právnu, c) hospodársku, d) objektívnu, e) zmluvne vymedzenú. U
faktickej ide o nemožnosť splniť záväzok trvale vzhľadom na pôsobenie prírodných zákonov alebo iných
skutočností, než účinkov právnych predpisov. Právna nemožnosť plnenia nastáva, ak právne predpisy
nedovoľujú dlžníkovi splniť jeho záväzok. Záväzok však nezaniká pri tzv. hospodárskej nemožnosti
plnenia, t.j. v prípade, keď je z hľadiska faktického i právneho splniteľný, ale s jeho splnením sú

spojené vyššie náklady, než ktoré boli predvídateľné v dobe uzavretia zmluvy. Zánik záväzku spôsobuje
iba objektívna nemožnosť splnenia záväzku, t.j. nestačí iba subjektívna nemožnosť, skutočnosť, že
dlžník sám nemôže záväzok splniť; prekážka musí byť neprekonateľná. Je zrejmé, že ak by išlo o
objektívnu nemožnosť splnenia záväzku dlžníkom, a to faktickú, tak by mohla nastať aj nemožnosťou
splniť povinnosť veriteľa, ktorá je nevyhnutná pre uskutočnenie plnenia dlžníka. V danom prípade však

boli posudzované preukázané okolnosti na strane žalovaného ako objednávateľa diela (veriteľa), ktoré
spočívali v rozhodnutí (vôli) investora použiť iný protipožiarny systém, než ktorý bol predmetom diela,
čo však neznamenalo vo svojom dôsledku objektívnu nemožnosť plnenia faktickú alebo právnu na
strane dlžníka v rovine úplne neprekonateľnej prekážky. Na tomto mieste je potrebné dodať i to, že
úprava v Obchodnom zákonníku rozlišuje medzi okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť a dodatočnou

nemožnosťou plnenia a ich následkami.
K argumentu žalovaného, že daná zmluva o dielo predstavovala tzv. fixnú zmluvu, u ktorej účinky
odstúpeniaodzmluvynastávajúpriamozozákona(§349ods.3OBZ),takodvolacísúdvrámciprávneho
posúdenia veci preskúmaním predmetnej Zmluvy o dielo účastníkov zo 16.09.2005 nezistil, že by išlo o
zmluvu fixnú. Za fixné sa považujú vo všeobecnosti zmluvy, z obsahu ktorých vyplýva, že veriteľ nemá

záujem na splnení záväzku po dobe stanovenej pre splnenie. Nevyplýva to z označenia danej zmluvy o
dielo, ani v žiadnom zmluvnom ustanovení účastníci neuviedli, že veriteľ (objednávateľ) nemá záujem
na neskoršom splnení záväzku a s následkom, že pri omeškaní dlžníka (zhotoviteľa) plnenie odmietne.
Pre kvalifikáciu zmluvy ako fixnej nestačí iba zdôraznenie záujmu veriteľa na včasnom plnení záväzkua nepostačuje na to bez ďalšieho ani poukaz žalovaného na to, že v decembri 2005 bolo stavebným
úradompovolenépredčasnéužívaniestavby(č.l.385spisu)akoosvedčenieotom,žestavbajeschopná
dočasného užívania. Relevantné bolo, že z obsahu zmluvy o dielo nevyplynuli účinky zániku zmluvy pri

jej porušení, preto tvrdenie žalovaného, že zmluva o dielo mala byť právne hodnotená ako zmluva fixná,
nebolo opodstatnené.

K námietke žalovaného, že žalobca od zmluvy o dielo odstúpil neplatne, lebo tak nevykonal v lehote bez
zbytočného odkladu po tom, čo sa o omeškaní žalovaného (porušení zmluvy o dielo) dozvedel (§ 345

ods. 1 OBZ), tak odvolací súd za určujúce považoval, že žalobca zvolil spôsob odstúpenia od zmluvy ako
pri nepodstatnom porušení zmluvnej povinnosti (§ 346 ods. 1 OBZ), v ktorom prípade zákonná úprava
nestanovuje podmienku oznámenia odstúpenia od zmluvy strane v omeškaní bez zbytočného odkladu
po tom, čo sa o tomto porušení dozvedela. Podľa ust. § 346 ods. 1 OBZ, ak omeškanie dlžníka alebo
veriteľa znamená nepodstatné porušenie zmluvnej povinnosti, môže druhá strana odstúpiť od zmluvy
v prípade, že strana, ktorá je v omeškaní, nesplní svoju povinnosť ani v dodatočnej primeranej lehote,

ktorá jej na to bola poskytnutá. Uvedená právna úpravu, v rámci úpravy odstúpenia od zmluvy v § 344 -
§ 351 OBZ, obsahuje všeobecné ustanovenia o odstúpení od zmluvy pri porušení zmluvnej povinnosti,
ktoré sú aplikovateľné na všetky pomenované obchodné zmluvy a tiež na zmluvy inominátne. V danom
prípade okresný súd správne zhodnotil, že žalobca splnil podmienky pre platné odstúpenie od Zmluvy
o dielo účastníkov zo 16.09.2005 podľa § 548 ods. 2 OBZ (tiež vo väzbe na § 346 ods. 1 OBZ), ak

žalovanému 01.03.2006 doručil výzvu z 23.02.2006 s určením dodatočnej primeranej lehoty na plnenie
(č.l. 17, 44, 69 spisu) a ak po jej márnom uplynutí písomnosťou z 09.05.2006 odstúpil od zmluvy s
doručením dňom 06.06.2006 (č.l. 18, 19 spisu). K tomuto dátumu nastali účinky zániku zmluvy o dielo a
súčasne účinky vzniku práva žalobcu ako zhotoviteľa na cenu v zmysle § 548 ods. 2 OBZ. O jej výške, v
rozpätí 0 až 27.519,44 Eur, s príslušenstvom, rozhodne okresný súd v ďalšom konaní, po právoplatnosti

tohto rozsudku, vrátane rozhodnutia o trovách predchádzajúceho i tohto odvolacieho konania. Vo vzťahu
k výške žalovaného nároku dôkazné bremeno v plnom rozsahu spočíva na žalobcovi

Odvolací súd napokon zdôrazňuje, že strata hospodárskeho (obchodného) záujmu (investora) v
rovine jeho vôle, rozhodnutia, ako pôvod prekážky na strane objednávateľa, z objektívneho hľadiska

neznamená úplný zánik hospodárskej využiteľnosti predmetu plnenia podľa zmluvy o dielo účastníkov,
ani dodatočnú nemožnosť plnenia, či okolnosť vylučujúcu zodpovednosť objednávateľa za porušenie
zmluvnej povinnosti voči zhotoviteľovi, tiež vo väzbe na vymedzenie neuskutočniteľnosti splnenia diela
v čl. 9.2, čl. 9.3 zmluvy o dielo. Zodpovednosť objednávateľa podľa § 548 ods. 2 OBZ zahŕňa aj prípady,
keď dielo je nemožné dokončiť pre prekážku, ktorú spôsobil objednávateľ, čo v danom prípade na

strane objednávateľa predstavovala subjektívna strata záujmu (investora a následne objednávateľa) na
objednanom plnení.

Z uvedených dôvodov bol napadnutý medzitýmny rozsudok okresného súdu potvrdený (§ 219 ods.
1, 2 OSP). Vzhľadom na charakter rozhodovania len o základe prejednávanej veci o trovách tak

prvostupňového ako aj odvolacieho konania rozhodne okresný súd (§ 224 ods. 4 OSP).

Krajský súd poukazuje i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo 147/2011
z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa,
neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu

prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

Toto rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.