Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, February 25, 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sžo/4/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012201038
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:1012201038.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Adamcovej a

členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Zdenky Reisenauerovej, v právnej veci žalobcu: H., bytom
X., zastúpený JUDr. Tatianou Vorobelovou, advokátkou, so sídlom Bajzova 2, Košice, proti žalovanému:
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutiažalovanéhoč.p.:SLV-PS-PK-7/2012zo16.mája2012oodvolanížalovanéhoprotirozsudku
Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S 189/2012-82 z 3. septembra 2013, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S 189/2012-82 z 3.
septembra 2013 p o t v r d z u j e .

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi trovy právneho zastúpenia žalobcu v sume 142,04 € na
účet jeho právnej zástupkyne v lehote do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. č. k. 5S 189/2012-82 z 3. septembra 2013, žalobou napadnuté
rozhodnutie žalovaného č.p.: SLV-PS-PK-7/2012 zo 16. mája 2012, ako aj personálny rozkaz ministra
vnútra Slovenskej republiky č. 139 z 9. apríla 2009, podľa § 250j ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej v texte rozsudku len „O.s.p.“) zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Vo výroku
o náhrade trov konania uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy právneho zastúpenia v

sume 902,17 € na účet jeho právnej zástupkyne do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že preskúmaním predloženej
dokumentácie bolo zistené, že minister vnútra Slovenskej republiky personálnym rozkazom č. 139
zo dňa 09.04.2009 prepustil žalobcu zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru (ďalej len
„PZ“) v stálej štátnej službe vo funkcii referent pohotovostnej motorizovanej jednotky PZ Košice,
odboru poriadkovej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru (ďalej len „KR PZ“) v Košiciach,
služobného úradu KR PZ v Košiciach podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zák. č. 73/1998 Z. z. o štátnej

službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže
Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 73/1998 Z.z.“).
V odôvodnení tohto rozhodnutia správny orgán uviedol, že žalobca dňa 21.03.2009 v rámci výkonu
štátnej služby asi o 11,40 hod. na Južnej triede v Košiciach v budove OO PZ Košice - Juh, potom čo
bola obmedzená osobná sloboda Q., H., S., R., R. a I. a ich predvedení do budovy, spoločne s ďalšími
príslušníkmi PZ za využitia dvoch služobných psov na vodítkach a bez náhubkov prinútili tieto mladistvé
a maloleté osoby, aby sa vyzliekli donaha, aby sa navzájom udierali do rôznych častí tela. V takomto

konaní žalobca ostatným príslušníkom PZ nezabránil a ani uvedené neoznámil svojim nadriadeným.
Prvostupňový správny orgán pri vydaní svojho rozhodnutia vychádzal zo skutkového stavu, ako mal
zistený a preukázaný vlastným šetrením nadriadeného, najmä zápisnicou o výsluchu uvedených osôb
na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci, v ktorých popísali okolnosti protiprávneho konaniapríslušníkov PZ, obrazovým a zvukovým záznamom na CD nosiči, na ktorom je zaznamenané uvedené
protiprávne konanie a ktorý bol zverejnený dňa 08.04.2009 v rôznych médiách, úradným záznamom z
obrazovej a zvukovej analýzy videonahrávok, kópiou plánu služieb, kópiou hliadkovej knihy, záznamom

zo služby, úradným záznamom zo 07.04.2009 - 08.04.2009 záverom hodnotiac, že takýmto konaním
žalobca porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a nebol čestný a
disciplinovaný, pretože v rámci výkonu služby sa zúčastnil ponižujúceho zaobchádzania s mladistvými
a maloletými osobami, nezabránil tomuto konaniu, ani ho neoznámil nadriadeným. Žalovaný na včas
podaný rozklad rozhodol najprv dňa 24.07.2009 pod č.p.: SLV-72/PK-2009, rozklad ako nedôvodný

zamietol a prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.
Na základe včas podanej žaloby Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 3S 171/2009-58 zo dňa
30.03.2010 napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, z dôvodov
uvedených v § 250j ods. 2 písm. c/, d/, e/. Na odvolanie žalobcu potom Najvyšší súd Slovenskej republiky
(ďalej len „NS SR“ alebo „najvyšší súd“) rozsudkom vo veci sp. zn. 5Sžo/248/2010 zo dňa 14.07.2011
rozsudok Krajského súdu zo dňa 30.03.2010 v spojení s opravným uznesením č. k. 3S 171/2009-70

zo dňa 09.09.2010 zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie len žalovaného č. SLV-72/PK-2009 zo dňa
24.07.2009 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, keď vyslovil, a tu stotožňujúc sa so
záverom Krajského súdu v Bratislave, že doposiaľ vykonané dokazovanie jednoznačne neosvedčuje,
vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu, hlavne zo zápisníc o výsluchu osoby na zistenie
a objasnenie skutočného stavu veci osôb Q., H., S., R., R. a I., že by sa žalobca mal dopustiť

protiprávneho konania (obmedzenia osobnej slobody), ktorému správny orgán kladie za vinu. Najvyšší
súd sa nestotožnil ani s názorom žalovaného, že bolo jednoznačne preukázané, že by žalobca bol
prítomný na konaní, ktorým bola obmedzovaná osobná sloboda maloletých a mladistvých, ktoré konanie
preukazuje žalovaný na predloženom CD nosiči, na ktorom sa nachádzajú obrazovo - zvukové záznamy:
Cigoši 1, 2, 3, 5, 6, ďalej zvukové a obrazové záznamy. Po vzhliadnutí týchto obrazovo zvukových

záznamov, najvyšší súd sa nemohol jednoznačne stotožniť s uvedeným záverom žalovaného, pretože
pri automate na kávu sa podľa obrazovo-zvukového záznamu nachádzali dvaja príslušníci policajného
zboru. Zároveň najvyšší súd skonštatoval, že z uvedeného CD nosiča nie je preukázané ani to, že
žalobca nútil uvedené osoby ku konaniu tak, ako je to opísané v rozhodnutiach žalovaného. Vytkol
žalovanému, že znalecký posudok, na ktorý sa odvolal, tento sa v pripojenom materiáli nenachádzal

a potom uložil žalovanému zabezpečiť ho v originálnom prevedení. Najvyšší súd sa nestotožnil s
názorom krajského súdu a mal za to, že v danej veci neboli naplnené dôvody zrušenia administratívneho
rozhodnutia - personálneho rozkazu ministra vnútra č. 139 zo dňa 09.04.2009 a tiež zrušenie rozhodnutí
z dôvodu nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov ako aj z dôvodu, že v
konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého

rozhodnutia. V ďalšom konaní po vrátení veci uložil žalovanému doplniť dokazovanie v naznačenom
smere, najmä odstrániť vytýkané rozpory a nejasnosti v skutkových zisteniach, pri zachovaní viazanosti
právnym názorom najvyššieho súdu (§ 250ja ods. 4 O.s.p.).
Po vrátení veci žalovanému tento vychádzajúc z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR vo veci
zo dňa 14.07.2011 doplnil dokazovanie len pripojením znaleckého posudku č. 25/2009 vypracovanom

dňa 30.10.2009 znalcom H. na základe uznesenia zo dňa 29.09.2009 ČVS: SKIS-105/IS-3-V-2009,
avšak návrhu na doplnenie dokazovania žalobcom, ktorý bol žalovanému doručený dňa 28.02.2012,
a ktorým tento navrhuje vypočuť v jeho prítomnosti svedkov Q., H. S., R., R. a I., pre prípad rozporov
vo výpovediach svedkov vykonať ich konfrontáciu, prehrať žalobcovi videozáznamy totožné s tými,
ktoré boli prehraté nadriadeným pracovníkom a vypočuť svedkyňu B. ku kvalite videozáznamu z

21.03.2009 žalovaný nevyhovel, listom zo dňa 01.03.2012 mu oznámil možnosť oboznámiť sa so
spisovým materiálom s poukazom na ust. § 237 zákona č. 73/1998 Z.z. v lehote 14 dní od doručenia
oznámenia. Obsahom administratívneho spisu nie je osvedčené, že by žalobca túto možnosť využil
alebo, že by žalovaný tomuto oznámil, že jeho žiadosti o doplnenie dokazovania nebude vyhovené.
Následne po uplynutí lehoty potom dňa 16.05.2012 žalovaný rozhodnutím č.p.: SLV-PS-PK-7/2012 vo

veci opätovne rozhodol tak, že rozklad žalobcu proti personálnemu rozkazu ako nedôvodný zamietol
a prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. Obsahovo odôvodnenie svojho rozhodnutia
žalovaný odôvodnil prakticky totožne s odôvodnením svojho pôvodného rozhodnutia zo dňa 24.07.2009
(zrušené rozsudkami KS Bratislava a NS SR) a totožne s argumentáciou obsiahnutou aj vo vyjadrení
žalovaného k žalobe doručenom súdu dňa 24.10.2012.

Prvostupňovýsúduviedol,žepokiaľideodoplneniedokazovaniavsmereakobolnaznačenýrozsudkom
najvyššieho súdu žalovaný poukázal a odvolal sa na znalecký posudok č. 25/2009, v ktorom znalec
uviedol: "keďže vlastná udalosť sa stala presne 21.03.2009, ale jednotlivé súbory videozáznamov
"cigosi 1.mp4" až "cigosi 6.mp4" boli "vytvorené", pravdepodobne prekopírované z nejakého nosiča(napr. USB kľúčenky), alebo z nejakého mobilného telefónu v termínoch uvedených v nasledujúcom
obrázku, teda v čase 22.03.2009 a 27.03.2009". Žalovaný mal za to, že vo veci nie je podstatná
skutočnosť,čivideozáznamynachádzajúcesanaCDnosičisúprvotnéaleboskopírované,alepodstatná

je skutočnosť, čo je na videozázname zachytené. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca sa konania v
rozpore so služobnou prísahou dopustil tak, ako to bolo už v personálnom rozkaze uvedené. Žalovaný
ďalej poukázal, že znalec vo svojom znaleckom posudku inak ani neuviedol, že záznamy nachádzajúce
sa na CD nosiči boli upravované a ani nespochybnil obsah obrazovo zvukových záznamov. Preto
po vyhodnotení všetkých skôr vykonaných dôkazov a po doplnení o predmetný znalecký posudok

žalovaný nemal pochybnosti v tom, že žalobca sa dňa 21.03.2009 protiprávneho konania spočívajúceho
v obmedzení osobnej slobody vyššie menovaných maloletých a mladistvých osôb dopustil a tak
ako to správny orgán prvého stupňa ustálil, ktorým konaním sa dopustil zvlášť hrubého porušenia
služobnej prísahy, keď nebol čestným a disciplinovaným príslušníkom PZ a zvlášť hrubého porušenia
služobnej povinnosti, keď nevykonával riadne štátnu službu, počas nej si svedomito neplnil úlohy
uložené mu zákonom, nariadením nadriadeného na úseku svojho služobného zaradenia, pretože sa

nezdržal konania, ktoré mohlo narušiť vážnosť PZ alebo ohroziť dôveru v tento zbor a nedodržal
služobnú disciplínu. Preto žalovaný naďalej považoval za splnenú aj ďalšiu zákonnú podmienku na
prepustenie žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ spočívajúcu v tom, že jeho ponechanie
v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby zodpovednou dodržiavaním
služobnej disciplíny všetkými príslušníkmi PZ, na ich čestnosti, na ochrane práv občanov a na

upevňovaní ich dôvery PZ, nakoľko požiadavka zodpovedného prístupu príslušníka PZ k rešpektovaniu
predpisov vyplýva z jeho účasti na plnení funkcii štátu. Návrh na prepustenie žalobcu bol pred vydaním
personálneho rozkazu vopred predložený na prerokovanie príslušnému odborovému orgánu, ktorý sa
vo svojom stanovisku k veci nevyjadril, inak stanovisko odborového orgánu pre Ministra vnútra SR, keď
nie je ani záväzné.

V danom prípade súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného dospel k záveru, že
žalobe je treba priznať úspech, keď sa celkom stotožnil s námietkou žalobcu, že doposiaľ vykonaným
dokazovaním protiprávne konanie žalobcu dňa 21.03.2009, tak ako to ustálili konajúce správne orgány,
jednoznačne a nespochybniteľne preukázané nebolo. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS SR
vo veci skoršieho preskúmania rozhodnutia žalovaného ohľadne žalobcu zo dňa 14.07.2011 sp. zn.

5Sžo/248/2010, kedy najvyšší súd na strane 9 až 11 uvádza, že z obsahu administratívneho spisu a z
doteraz vykonaného dokazovania jednoznačne nevyplýva, že by sa žalobca mal dopustiť protiprávneho
konania v podobe obmedzenia osobnej slobody, ktoré mu je kladené za vinu a ani nebolo jednoznačne
preukázané,žebyžalobcabolvôbecprítomnýnakonaní,ktorýmbolaobmedzovanáosobnáslobodaQ.,
H., S., R., R. a I., ako to preukazuje žalovaný predložením CD nosiča obsahujúceho obrazovo-zvukové

záznamy: Cigosi 1,2,3,5,6, ďalej zvukové a obrazové záznamy. Najvyšší súd sa jednoznačne nemohol
stotožniť sozáveromžalovaného,pretožepriautomatenakávusapodľaobrazovo-zvukovéhozáznamu
nachádzali dvaja príslušníci policajného zboru. Z uvedeného CD-nosiča nebolo preukázané ani to, že
by žalobca nútil uvedené osoby ku konaniu tak, ako je opísané v rozhodnutí žalovaného. Preto najvyšší
súd uložil žalovanému doplniť dokazovanie o pripojenie originálu znaleckého posudku vyhotoveného

v trestnom konaní vedenom vo veci opísaného skutku, odstrániť vytýkané rozpory a nejasnosti v
skutkových zisteniach zdôrazňujúc viazanosť správneho orgánu právnym názorom najvyššieho súdu,
ako to vyplýva z ust. § 250ja ods. 4 O.s.p. Krajský súd však musel skonštatovať, že žalovaný sa
týmto právnym názorom neriadil, resp. neriadil celkom, keď dokazovanie doplnil len o pripojenie
overenej fotokópie znaleckého posudku č. 25/2009 a ďalšie dôkazy smerujúce k odstráneniu rozporov

a pochybností ako konštatoval najvyšší súd a ako sú vyššie menované, žalovaný nevykonal i napriek
návrhu žalobcu na doplnenie dokazovania s odôvodnením, že výsledky doterajšieho dokazovania sú
postačujúce pre vyslovenie záveru o porušení služobnej prísahy a služobnej disciplíny zvlášť hrubým
spôsobom a potom, že tu je dôvod na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ
podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zák. č. 73/1998 Z.z. S týmto záverom sa však súd nestotožnil, naopak

mal za to, že ani po pripojení znaleckého posudku č. 25/2009 vyhotovenom dňa 30.10.2009 znalcom
H., nemožno nad akúkoľvek pochybnosť vyvodiť záver o protiprávnom konaní a porušení služobnej
prísahyaslužobnejdisciplínyzvlášťhrubýmspôsobomžalobcomdňa21.03.2009,akototvrdiakonajúce
správne orgány. Podľa názoru súdu ani tento nad akúkoľvek pochybnosť neosvedčil účasť žalobcu na
protiprávnom konaní, vydaniu personálneho rozkazu i rozhodnutiu žalovaného predchádzalo vo veci

vykonané nedostatočné dokazovanie, stotožňujúc sa i s námietkou žalobcu o spochybnenej originalite
CD-nosiča,čonapokonnaviacerýchmiestachsvojhoznaleckéhoposudkupotvrdilisámznalecH.,ktorý
konštatoval,žesajednáoniekoľkonásobnúkópiuvyhotovenúzostrihaním,napálenímnekvalitne.Pokiaľ
ide o ďalšie žalobné námietky žalobcu, že rozhodnutie žalovaného je nedostatočne preskúmateľné akonanie trpiace vadou, s týmto sa súd nemohol stotožniť, keď už opätovne odvolávajúc sa na rozsudok
NS SR sp. zn. 5Sžo/248/2010, najvyšší súd skonštatoval, že niet dôvodu pre zrušenie rozhodnutia
pre nepreskúmateľnosť z nedostatku dôvodov a pre nezrozumiteľnosť ako aj z dôvodu vady v konaní

správnehoorgánu,ktorámohlamaťvplyvnazákonnosťnapadnutéhorozhodnutia.Súčasnepripomenul,
že žalovaný po vrátení veci ďalej inak procesne nekonal, len pripojil predmetný znalecký posudok a
vydal vo veci dňa 16.05.2012 nové rozhodnutie obsahovo totožné s pôvodným rozhodnutím zo dňa
24.07.2009, ktorého vadu nepreskúmateľnosti najvyšší súd v spomínanom rozsudku v prípade žalobcu
nevzhliadol.

Z uvedených dôvodov prvostupňový súd potom napadnuté rozhodnutie žalovaného, ale považujúc
za potrebné v tomto štádiu, keď žalovaný sa právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v jeho
rozsudku sp. zn. 5Sžo/248/2010 zo dňa 14.07.2011 napriek jeho viazanosti podľa § 250ja ods. 4 O.s.p.
neriadil, aj personálny rozkaz ministra vnútra SR č. 139 zo dňa 09.04.2009 podľa § 250j ods. 2 písm.
c/ O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
Prvostupňový súd uviedol, že bude povinnosťou žalovaného po vrátení veci súdom doplniť dokazovanie

o výsluchy maloletých svedkov Q., H., S., R., R. a I. za účasti i žalobcu, v prípade rozporov vo
výpovediach vykonať konfrontácie svedkov a tak odstrániť existujúce rozpory a nejasnosti v skutkových
zisteniach viažucich sa na majúce byť protiprávne konanie žalobcu spočívajúce v obmedzovaní osobnej
slobody menovaných dňa 21.03.2009, a to i za výsluchu svedkyne Viktórie Farkašovej a prehratia
videozáznamov, ako to navrhol sám žalobca žalovanému dňa 24.02.2012. Až následne po odstránení

týchto rozporov a nejasností žalovaný vo veci opätovne rozhodne pri zachovaní všetkých procesných
práv žalobcu a svoje rozhodnutie riadne, dostatočne a zrozumiteľne odôvodní.

II.

Proti rozsudku prvostupňového súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to z dôvodu, že
napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.).
Žalovaný uviedol, že z rozsudku vyplýva, že nie je jednoznačne preukázané, že žalovaný navrhnuté
dôkazy žalobcom nevykonal, že žalobcovi nebolo dostatočne preukázané, že svojím protiprávnym
konaním porušil služobnú povinnosť a služobnú prísahu zvlášť hrubým spôsobom a v závere je

uvedené konštatovanie, že okolnosti, ktoré by zakladali zákonný dôvod na prepustenie žalobcu,
ako príslušníka policajného zboru zo služobného pomeru neboli jednoznačne preukázané a nebol
dostatočne zistený skutkový stav veci. K uvedenému žalovaný uviedol, že dôkazy, ktoré boli v danej
veci zhromaždené a vyhodnotené boli zadovážené v súlade so zákonom a tieto sú podľa jeho
názoru postačujúce pre vydanie napadnutého personálneho rozkazu a následne žalobou napadnutého

rozhodnutia. Zhromaždenými dôkazmi žalobcovi bolo v dostatočnom rozsahu preukázané protiprávne
konanie, ktorého sa dopustil. Žalovaný mal za to, že práve z dôvodu viazanosti žalobnými dôvodmi,
ktoré limitujú zameranie a obsah postupu súdu pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia nie je
možné prehliadnuť, že žalobca nielen vo svojom vyjadrení k návrhu na prepustenie, ale ani vo
vyjadrení k začatiu konania vo veci jeho prepustenia a dokonca ani v podanom rozklade, ktorý podal

v zákonom stanovenej lehote, a podľa názoru žalovaného dokonca ani v podanej žalobe - okrem
nekonkrétneho tvrdenia, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie
skutkového stavu je podľa jeho názoru nedostatočné na posúdenie veci a rozhodnutie je podľa jeho
názoru nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov v protiprávne konanie je
predmetomvyšetrovaniaorgánovčinnýchvtrestnomkonaní-žalovanémužiadnekonkrétnepochybenia

vo vykonanom dokazovaní nevytkol a v samostatnom personálnom konaní vedenom v súlade s
ustanoveniami zákona na podporu svojich tvrdení nepredložil a nenavrhol vykonať žiadne dôkazy v
zmysle § 238 ods. 3 zákona, ktoré by protiprávne konanie žalobcu ospravedlnili, prípadne vyvrátili.
Žalovaný uviedol, že dôvodom prepustenia žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ podľa §
192 ods. 1 písm. e) zákona bolo porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti zvlášť hrubým

spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.
Skutočnosťou,ktorátentodôvodzakladalaboloto,žežalobcadňa21.03.2009bolvrámcivýkonuštátnej
služby v čase okolo 11.40 hod. na ul. Južnej triedy č. 64 v budove Obvodného oddelenia PZ Košice -
juh spolu s ďalšími príslušníkmi PZ prítomný, ako za využitia dvoch služobných psov bez náhubkov
mladistvé a maloleté osoby Q., H., S., R., R. a I. (všetci z Košíc), ktorým bola podľa §85 ods. 2 Trestného

poriadku obmedzená osobná sloboda, boli tam prítomnými príslušníkmi PZ prinútené, aby sa vyzliekli
donaha a aby sa navzájom udierali do rôznych častí tela a v tomto konaní ostatným príslušníkom PZ
nezabránil a ani sa nesnažil vykonať žiadne opatrenia na zamedzenie ich protiprávneho konania.Žalobca bol prepustený zo služobného pomeru personálnym rozkazom, prepustenie žalobcu bolo
realizované na základe návrhu veliteľa PMJ OPP KR PZ v Košiciach. Návrh na prepustenie žalobcu
zo služobného pomeru príslušníka PZ bol doporučený riaditeľom OPP KR PZ v Košiciach, riaditeľom

KR PZ v Košiciach a prezidentom PZ. Personálny rozkaz bol žalobcovi doručený dňa 14.04.2009,
žalobcom podaný rozklad, v ktorom poukazoval na prebiehajúce trestné konanie bol rozhodnutím
č. p.: SLV-72/PK-2009 zo dňa 24.07.2009 zamietnutý a napadnuté rozhodnutie potvrdené. Žalobca
využil zákonnú možnosť a proti rozhodnutiu č.p.: SLV-72/PK-2009 zo dňa 24.07.2009 podal v súlade s
ustanoveniami O.s.p. žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania jeho zákonnosti. Krajský súd v Bratislave

rozsudkom pod č. k.: 3S 171/2009-58 zo dňa 30.03.2010 podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) a e) O.s.p.
zrušil rozhodnutie č. p.: SLV-72/PK-2009 zo dňa 24.07.2009, ako aj personálny rozkaz a vec vrátil
žalovanému na ďalšie konanie. Proti tomuto rozsudku bolo podané odvolanie na Najvyšší súd SR,
ktorý rozsudkom č.k.: 5 Sžo 248/2010 zo dňa 14.07.2011 zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k.: 3 S 171/2009-58 zo dňa 30.03.2010 v spojení s opravným uznesením č. k. 3 S 171/2009-70
zo dňa 09.09.2010 tak, že zrušil rozhodnutie č. p.: SLV-72/PK-2009 zo dňa 24.07.2009 a vec vrátil

na ďalšie konanie. Po vrátení spisového materiálu žalovanému z Krajského súdu v Bratislave bol v
rámci odvolacieho konania opätovne posúdený personálny rozkaz spolu so zadováženými dôkazmi v
celom rozsahu, ako aj s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu. Bol preskúmaný súvisiaci spisový
materiál a po zhodnotení dôkazov a okolností prípadu jednotlivo, ako aj v ich vzájomných súvislostiach
(bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech žalobcu), za dodržania právneho názoru

vysloveného Najvyšším súdom SR v rozsudku č. k.: 5Sžo 248/2010 zo dňa 14.07.2011, bol tento
potvrdený žalobou napadnutým rozhodnutím.
Žalovaný uviedol, že skutkový stav v predmetnej veci bol zistený a preukázaný šetrením žalovaného,
ktorý ako dôkazy podľa § 238 zákona použil výsledky vlastného šetrenia, na základe ktorého zabezpečil
zápisnice o výsluchu osôb na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci zo dňa 08.04.2009 a to Q., H.,

S., R., R. a I., v ktorých popísali okolnosti uvedeného protiprávneho konania príslušníkov PZ, obrazový
a zvukový záznam, na ktorom je zaznamenané uvedené protiprávne konanie, a ktorý bol zverejnený
v dňoch 07.04.2009 a 08.04.2009 v rôznych médiách, úradný záznam z obrazovej a zvukovej analýzy
videonahrávok (č. p.: KRP-214-14/PP-PMJ-2009), fotokópiu plánu služieb PMJ na mesiac marec 2009
(evidovaný pod č. p.: KRP-214-15/PP-PMJ-2009), fotokópiu strany hliadkovej knihy žalobcu zo dňa

21.03.2009, záznam zo služby č.p. KRP-1-227/PP-PMJ-2009 zo dňa 21.03.2009, úradné záznamy
žalobcu zo dňa 07.04.2009 a 08.04.2009, znalecký posudok č. 25/2009 vypracovaný znalcom H. zo dňa
30.10.2009, fotografiu žalobcu.
Poukázal na to, že žalobca mal možnosť dňa 08.04.2009 oboznámiť sa s návrhom na prepustenie
zo služobného pomeru ako aj dôkazným spisovým materiálom a zároveň bol poučený o možnosti

predložiť svoje návrhy a dôkazy v lehote stanovenej žalovaným. Z úradného záznamu č.p.: KRP-214-23/
PP-PMJ-2009 zo dňa 08.04.2009 vyplýva, že žalobca po oboznámení sa s návrhom na prepustenie
prehlásil, že žiadne pripomienky nemá a nepredložil žiadne návrhy a dôkazy. Po doplnení spisového
materiálu v smere naznačenom v rozsudku Najvyššieho súdu SR č. k.: 5 Sžo 248/2010 zo dňa
14.07.2011 bolo žalobcovi umožnené oboznámiť sa s kompletným spisovým materiálom. Žalobca v

písomnosti zo dňa 24.02.2012 navrhoval doplniť dokazovanie o vypočutie mladistvých a maloletých
osôb za jeho prítomnosti, vykonať konfrontáciu, zadovážiť znalecký posudok H.a č. 25/2009, prehrať
mu videozáznamy a vypočuť B.. Písomnosťami č. p.: SLV-PS-PK-7/2012 zo dňa 09.02.2012, ktorá mu
bola doručená dňa 15.02.2012, ďalej písomnosťou zo dňa 01.03.2012, ktorú prevzal dňa 08.03.2013
bolo žalobcovi umožnené využitie jeho práva vyplývajúce mu z ustanovenia § 237 ods. 2 zákona, čo

však tento nevyužil.
Žalovaný uviedol, že zhromaždené dôkazy podľa názoru žalovaného dostatočne usvedčujú žalobcu
zo spáchaného protiprávneho konania. Pokiaľ ide o naplnenie zákonných podmienok, ktoré vyžaduje
ustanovenie § 192 ods. 1 písm. e) zákona uviedol, že :
Zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy spočíva v tom, že žalobca nebol čestným a disciplinovaným

príslušníkom PZ, keď sa osobne zúčastnil ponižujúceho zaobchádzania s mladistvými a maloletými
osobami predvedenými na OO PZ Košice - juh, tomuto nezabránil a ani ho neoznámil nadriadeným.
Svoje sily a schopnosti nevynaložil na ochranu práv uvedených osôb, ale sám do nich zvlášť hrubým
spôsobom zasiahol. Žalobca nevykonával riadne štátnu službu, keď počas nej si svedomito neplnil úlohy
uložené mu zákonom (§ 2 ods. 1 písm. a), § 8 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. o PZ), nariadením

nadriadeného (čl. 1 prílohy k nariadeniu ministra vnútra SR č. 3/2002 o etickom kódexe príslušníka PZ,
čl. I písm. a) bod 2, 4 rozkazu ministra vnútra SR č. 6/1997 o úlohách na zvýšenie morálneho stavu a
disciplíny príslušníkov PZ) na úseku svojho služobného zaradenia, čím zvlášť hrubým spôsobom porušil
aj základne povinnosti policajta uvedené v § 48 ods. 3 písm. a), b), e), g) a h) zákona, pretože sa nezdržalkonania, ktoré mohlo narušiť vážnosť PZ alebo ohroziť dôveru v tento zbor a nedodržal služobnú
disciplínu. Splnená bola aj ďalšia zákonná podmienka, že jeho ponechanie v služobnom pomere by
bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, zodpovednom dodržiavaní služobnej disciplíny všetkými

príslušníkmi PZ, na ich čestnosti, na ochrane práv občanov a na upevňovaní ich dôvery v PZ nakoľko
požiadavka zodpovedného prístupu príslušníka PZ k rešpektovaniu predpisov vyplýva z jeho účasti na
plnení funkcií štátu.
Dodržaná bola zákonná povinnosť uvedená v § 225 ods. 2 písm. c) zákona tým, že návrh na prepustenie
žalobcu príslušný nadriadený pred vydaním personálneho rozkazu vopred predložil na prerokovanie

príslušnému odborovému orgánu, ktorý sa vo svojom stanovisku k veci nevyjadril, pričom stanovisko
odborového orgánu nie je pre žalovaného záväzné.
Konania uvedeného v dôvodovej časti napadnutého rozhodnutia sa žalobca dopustil, dňa 21.03.2009 a
nadriadený sa o tomto konaní dozvedel dňa 07.04.2009 na základe obrazových a zvykových záznamov
zverejnených v médiách. Návrh na prepustenie žalobcu spolu so zadováženými dôkazmi bol ministrovi
vnútra SR, ktorý je jediný oprávnený zistiť dôvod prepustenia a rozhodnúť o prepustení z dôvodu

uvedeného v ustanovení § 192 ods. 1 písm. e) zákona, doručený dňa 09.04.2009. Personálny rozkaz
bol žalobcovi doručený dňa 14.04.2009. Je teda nepochybné, že zákonne lehoty na jeho prepustenie,
ustanovené v § 192 5 zákona, boli dodržané. Služobný pomer skončil žalobcovi zákonným spôsobom v
zmysle ustanovenia § 194 ods. 3 zákona, a to dňom doručenia personálneho rozkazu.
Žalovaný mal za to, že zadováženými dôkazmi, s ktorými sa mohol oboznámiť aj žalobca a po ich

vyhodnotení jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti, bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo
neprospech žalobcu, bola dostatočne preukázaná tá skutočnosť, že žalobca sa počas výkonu štátnej
služby dňa 21.03.2009 osobne zúčastnil na ponižujúcom zaobchádzaní so šesticou mladistvých a
maloletých rómskych chlapcov predvedených na OO PZ Košice -juh, tomuto konaniu nezabránil a ani
ho neoznámil nadriadeným. Žalovaný uviedol, že v predmetnej veci nie je podstatná tá skutočnosť,

či žalobca sa aj aktívne podieľal na páchaní protiprávneho konania, ale podstatnou a rozhodujúcou
skutočnosťou je to, že páchané protiprávne konanie vnímal svojimi zmyslami, tomuto konaniu nezabránil
a ani ho neoznámil. Uvedený záver priamo vyplýva zo zadovážených dôkazov a je uvedený v žalobou
napadnutom rozhodnutí.
Podľa názoru žalovaného, aj prípadným opätovným vypočutím predvedených mladistvých a maloletých

osôb, by nedošlo k vyvráteniu tej skutočnosti, že žalobca v inkriminovanom čase bol prítomný na mieste,
kde dochádzalo k páchaniu protiprávneho konania, toto vnímal svojimi zmyslami, nezabránil mu a ani ho
neoznámil. Pokiaľ ide konfrontáciu, žalovaný uviedol, že podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví
zákon, ustanovenia zákona neumožňujú vykonávať v samostatnom personálnom konaní konfrontáciu.

Žalovaný uviedol, že personálne konanie je ovládané zásadou písomnosti a neverejnosti (tak ako
aj akékoľvek iné správne konanie). Ústne konanie sa na rozdiel od súdneho konania vo veciach
personálnych nevyžaduje. Ústne pojednávanie sa vyžaduje obligatórne, ak tak ustanovujú osobitné
predpisy (zákon takúto povinnosť neukladá). Je nepochybné, že žalovanému prislúcha v zmysle § 238
ods. 4 zákona právo hodnotenia dôkazov podľa svojej vlastnej úvahy a súd sa v rozsahu dôvodov žaloby

zaoberá len tým, či takéto hodnotenie vychádza zo zistených skutočností a predstavuje tak logické
vyústenie pre jeho záver (právny názor NS SR napr. č. k. 1Sžo 33/2008). Účelom súdneho konania o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o prepustení žalobcu zo služobného pomeru je len otázka, či sú
splnené zákonné predpoklady na prepustenie policajta zo služobného pomeru (uznesenie Ústavného
súdu SR č.k. III. US 366/06-9, č.k. III ÚS 263/06-14, č.k. III ÚS 345/04-11).

Žalovaný uviedol, že rozhodnutím ministra vnútra SR o prepustení zo služobného pomeru sa
nerozhoduje o vine príslušníka PZ z hľadiska jeho prípadnej trestnoprávnej zodpovednosti podľa
Trestného zákona, alebo jeho prípadnej priestupkovej zodpovednosti podľa zákona č. 372/1990 Zb. o
priestupkoch, ale týmto rozhodnutím sa rozhoduje o zotrvaní, resp. nezotrvaní v služobnom pomere,
pretože svojim protiprávnym konaním sa spreneveril služobnej prísahe alebo služobným povinnostiam

(právny názor NS SR napr. sp. zn. 8Sžo 92/2009, sp. zn. 1Sžo/98/2008, sp. zn. 1Sžo 108/2008, sp. zn.
1Sžo 91/2008, sp. zn. 8Sžo 125/2008).
Žalovaný uviedol, že v predmetnej veci nie je podstatná tá skutočnosť či videozáznamy nachádzajúce sa
na CD nosiči sú prvotné alebo skopírované. Podstatná skutočnosť je práve to, čo je na videozázname
zachytené. V žiadnom z konaní nebola ani vyvrátená, prípadne spochybnená autentickosť zachytených

záznamov, prípadne aby tento obrazovo-zvukový záznam bol akokoľvek upravovaný prípadne dopĺňaný
tak, aby jeho cieľom bolo zachytenie iba protiprávneho konania príslušníkov PZ, ktoré by malo za
následok ich prepustenie zo služobného pomeru z dôvodu uvedeného v § 192 ods. 1 písm. c) zákona.Dokoncaanižalobcasamotnýautentickýobsahobrazovo-zvukovéhozáznamuvcelomkonanívedenom
u žalovaného a dokonca ani v súdnom konaní žiadnymi dôkazmi nespochybnil.
Pokiaľ Najvyšší súd SR v rozsudku č. k. 5Sžo 248/2010 zo dňa 14.07.2011 vyslovil názor, že nebolo

jednoznačne preukázané, že by žalobca bol prítomný uvedeného konania, po vzhliadnutí obrazovo-
zvukových záznamov konštatoval, že aj napriek tvrdeniam obsiahnutým v administratívnom spise, že
žalobca mal byť osobou, ktorá bola prítomna uvedeného konania presnejšie, že je osobou, ktorá stala pri
automate na kávu, súd v rámci preskúmavania zákonnosti rozhodnutia, nevedel jednoznačne potvrdiť
uvedený záver, pretože pri automate na kávu sa podľa obrazovo - zvukového záznamu nachádzali dvaja

príslušníci PZ a tiež, že z uvedeného CD nosiča nie je preukázané ani to, že žalobca nútil uvedené osoby
ku konaniu tak, ako je to opísané, žalovaný uviedol nasledovné. Žalobca v celom konaní v žiadnom zo
svojich vyjadrení a podaní nenamietal, že v čase páchania protiprávneho konania nebol fyzicky prítomný
na mieste, kde dochádzalo k protiprávnemu konaniu a uvedené konanie svojimi zmyslami nevnímal,
a že v čase páchania protiprávneho konania na mladistvých a maloletých osobách nebol tou osobou,
ktorá stala pri automate na kávu. Pokiaľ ide o tú skutočnosť, že pri automate na kávu sa nachádzali

dvaja príslušníci PZ, je potrebné uviesť, že z obrazovo - zvukového záznamu, ktorý zhliadol aj príslušný
nadriadený žalobcu, bola vykonaná zvuková a obrazová analýza, kde na zvukovej a obrazovej nahrávke
č. 1 bol spoznaný žalobca (označený v krúžku na obrazovej prílohe č. 1 k č. p. : KRP-214-14/PP-
PMJ-2009) na pravej strane záznamu pri automate na kávu. V predmetnej veci sa mali možnosť k
spáchanému protiprávnemu konaniu vyjadriť všetci bývalí príslušníci PZ v čase konania vo veci ich

prepustenia zo služobného pomeru, ktorí však vo svojich vyjadreniach poukazovali buď na prebiehajúce
trestné konanie, prípadne sa odmietli k danej veci vyjadriť, tak ako sa odmietol vyjadriť aj žalobca.
Najvyšší súd SR v rozsudku č. k.: 5Sžo 248/2010 zo dňa 14.07.2011 vyslovil názor, že z obsahu
spisového materiálu jednoznačne nevyplýva, že by sa žalobca mal dopustiť obmedzenia osobnej
slobody, ktoré mu je kladené za vinu. Pokiaľ ide o otázku obmedzenia osobnej slobody, žalovaný

poukázal na to, že osobná sloboda bola mladistvým a maloletým osobám obmedzená v súlade s § 85
ods. 2 Trestného poriadku, čo priamo vyplýva zo spracovaných úradných záznamov. Podľa § 85 ods. 2
Trestného poriadku, osobnú slobodu osoby, ktorá bola pristihnutá pri trestnom čine alebo bezprostredne
po ňom, môže obmedziť ktokoľvek, ak je to potrebné na zistenie jej totožnosti, zabránenie úteku,
zabezpečenie dôkazov alebo na zabránenie ďalšiemu páchaniu trestnej činnosti. Je však povinný takú

osobu bezodkladne odovzdať útvaru Policajného zboru, útvaru Železničnej polície, útvaru Vojenskej
polície alebo útvaru Colnej správy.
Žalovaný poukázal na skutočnosť, že nevyhotovil predmetný obrazový a zvukový záznam, ale
protiprávne konanie policajtov zaznamenal niektorý z tam prítomných policajtov, ktorý sa tohto
protiprávneho konania zúčastnil. Ani znalec vo svojom znaleckom posudku č. 25/2009 neuvádza, tak

ako sa snaží prezentovať žalobca v podanej žalobe, že záznamy nachádzajúce sa na CD nosiči boli
upravované, a ani nespochybnil obsah obrazovo-zvukových záznamov. Práve aj zo zadováženého
obrazovo-zvukového záznamu je jednoznačne preukázané, že žalobca sa dopustil protiprávneho
konania, ktoré zakladalo dôvod jeho prepustenia podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona.
Žalobca podľa § 238 ods. 3 zákona v samostatnom personálnom konaní o jeho prepustení, a taktiež

ani v podanom rozklade, sám nepredložil taký hodnoverný a presvedčivý dôkaz, ktorým by spochybnil
objektívne zistený skutočný stav veci a vyvrátil dôvody, na základe ktorých bol v jeho prípade aplikovaný
inštitút prepustenia z dôvodu uvedeného v ustanovení § 192 ods. 1 písm. e) zákona. Ak žalobca
poukazuje na akýsi rozpor vo svedeckých výpovediach, ktorý však bližšie nekonkretizuje, táto námietka
je nedôvodná. Nie je dôvod spochybňovať vierohodnosť výpovedí maloletých a mladistvých osôb,

nakoľko títo sa priznali k lúpežnému prepadnutiu staršej ženy, ako aj k tomu, že si rozdelili odcudzené
peniaze, apretojedôvodnémaťzato,žeajokonanípolicajtovvypovedalipravdu.Taktiežhodnovernosť
výpovedí mladistvých maloletých osôb v predmetnej veci práve potvrdzuje aj obrazový a zvukový
záznam zverejnený v médiách, s ktorým sa mohol oboznámiť aj samotný žalobca, čo však nevyužil.
Skutočnosti k uplatneniu inštitútu prepustenia zo služobného pomeru príslušníka PZ z dôvodu

uvedeného v ustanovení § 192 ods. 1 písm. e) zákona v okamihu prepustenia boli teda dané, a preto
nadriadený žalobcu (veliteľ PMJ OPP KR PZ v Košiciach) po splnení všetkých podmienok pristúpil k
predloženiu návrhu na prepustenie, ktorý minister vnútra Slovenskej republiky, ako jediný oprávnený
zistiť uvedený dôvod prepustenia zo služobného pomeru príslušníka PZ a rozhodnúť o prepustení
policajtazoslužobnéhopomeruzuvedenéhodôvoduvplnejmiereakceptoval.Výsledkomtohtoprocesu

bol v zákonných medziach vydaný personálny rozkaz a následne po podaní rozkladu aj rozhodnutie
odvolacieho orgánu. Obe napadnuté rozhodnutia teda boli vydané v súlade so zákonnými požiadavkami
uvedenými v ustanovení § 241 zákona a majú všetky zákonom predpísané náležitosti.Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti, žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
Krajského súdu v Bratislave zmenil tak, že žaloba sa z a m i e t a.

III.

Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že žalovaný sa zaoberal ním podaným
rozkladom bez toho, aby odstránil vady svojho predchádzajúceho rozhodnutia, doplnil dokazovanie a
odstránil rozpory v tvrdeniach a zistil tak skutočnosti dostačujúce na posúdenie veci. Mal za to, že

súd prvého stupňa rozhodol v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, t.j. s hmotnými a
procesnými administratívnymi predpismi, ak napadnuté rozhodnutie i personálny rozkaz zrušil v súlade
s § 250j ods.2 písm. c) O.s.p, t.j. z dôvodu, že rozhodnutie a postup žalovaného v medziach žaloby
vychádza zo zisteného skutkového stavu, ktorý je v rozpore s obsahom spisu a zistenie skutkového
stavu je nedostačujúce pre posúdenie veci. Z uvedených dôvodov žalobca navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho

konania vo výške 134 € a režijný paušál 8,04 €.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods.2 O.s.p v spojení s § 246c ods. 1 veta

prvá O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní žalovaného (§ 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1
veta prvá O.s.p.), vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.), pričom
deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej
stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3

O.s.pvspojenís§246cods.1vetaprváa§211ods.2O.s.p)adospelkzáveru,žeodvolaniužalovaného
nemožno priznať úspech.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo
povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené

záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 O. s.p.)
V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená
rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia
a postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti O.s.p. (§ 247 ods. 1 O.s.p.).
Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa

piatejčastidruhejhlavyObčianskehosúdnehoporiadkujeposudzovať,čisprávnyorgánvecnepríslušný
nakonaniesizadovážildostatokskutkovýchpodkladovprevydanierozhodnutia,čizistilvoveciskutočný
stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi
a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie
správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.

Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu
predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma
aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie
správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase
vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 prvá veta O.s.p.). Preto v správnom súdnictve
súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na
preskúmanie napadnutého rozhodnutia, t.j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva (§
250i ods. 1 veta druhá O.s.p.). Je to tak preto, že úlohou súdu v správnom súdnictve (prvostupňového

ani odvolacieho) nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu
dopĺňaním rozsiahleho dokazovania, ale preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné
orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a
procesnoprávne predpisy, t.j. preskúmať aj postup, ktorý predchádzal vydaniu týchto rozhodnutí s
prihliadnutím na záväznosť zisteného skutkového stavu, ktorý tu bol v čase ich vydania.

Podľa § 246c ods.1, veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa
použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.
Úlohou Najvyššieho súdu SR - na základe včas podaného odvolania žalovaného - bolo preskúmať, či
prvostupňový súd vecne správne rozhodol, keď žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného č.p.: SLV-PS-PK-7/2012 zo 16. mája 2012, ako aj personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky č. 139
z 9. apríla 2009, podľa § 250j ods. 2 písm. c) O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Podľa § 219 ods.1,2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd v rozsahu odvolacích dôvodov preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie,

ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie
žalovaného správneho orgánu a konanie mu predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého
stupňa vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného
rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho
orgánu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi odvolania proti

napadnutému rozsudku Krajského súdu v Bratislave, po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku
a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu vychádzajúc z ustanovenia § 219
ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od
právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku. Tieto závery spolu so správnou
citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku

napadnutého rozsudku. Preto sa s ním najvyšší súd stotožňuje v celom rozsahu, považujúc právne
posúdenie veci krajským súdom za správne.
Z podkladov spisu je zrejmé, že v predmetnej veci ide o preskúmanie v poradí už druhého rozhodnutia
žalovanéhopotom,akojehopredchádzajúcerozhodnutievoveci,bolonazákladerozsudkuNajvyššieho
súdu SR sp. zn. 5Sžo/148/2010 zo 14. júla 2011, v spojení s rozsudkom prvostupňového súdu, zrušené

a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku prvostupňového súdu vyplýva, že dôvodom pre tento postup
bolo, že žalovaný dôsledne nerešpektoval právny názor Najvyššieho súdu SR, povinnosť ktorá pre neho
vyplývala z rozsudku sp. zn. 5Sžo/248/2010 zo 14. júla 2011, ktorým bol podľa § 250ja ods.4 O.s.p.
viazaný.

V prípade, že správny orgán poruší povinnosť rešpektovať právny názor vyslovený súdom v jeho
zrušujúcom rozhodnutí, podľa názoru najvyššieho súdu táto skutočnosť je sama osebe nezákonnosťou,
na ktorú musí súd prihliadať v novom konaní o novej žalobe, keď takéto porušenie zákona zistí.
Viazanosť právnym názorom môže byť prelomená len v prípade, že v novom konaní došlo k zmene
právnej podstaty veci, v dôsledku čoho by právny názor zaujatý k inej právnej otázke stratil význam.

Druhým prípadom možného nerešpektovania viazanosti právnym názorom súdu je zmena právneho
stavu, ku ktorému v medziobdobí došlo. V posudzovanej veci ani jeden z uvedených prípadov nenastal.
Najvyšší súd konštatuje, že konanie o prepustenie policajta zo služobného pomeru pre porušenie
služobnej povinnosti a služobnej prísahy zvlášť hrubým spôsobom podľa § 192 ods.1 písm. e) zák. č.
73/1998 Z.z. je svojou povahou sankčným disciplinárnym konaním a prepustenie zo služobného pomeru

je v materiálnom zmysle administratívnym trestom. Z tohto dôvodu nie je možné akceptovať stanovisko
žalovaného, že ustanovenia zák. č. 73/1998 Z.z. neumožňujú vykonať určité druhy dôkazov (napr.
konfrontáciu).
Záverom najvyšší súd považuje za potrebné zdôrazniť, že sankčná zodpovednosť je vždy individuálna
a nie kolektívna, z dôvodu ktorého je nevyhnutné vyšetriť ako celá záležitosť vznikla s určením

miery zodpovednosti jednotlivých osôb. V posudzovanej citlivej veci, je nevyhnutné zachovať princípy
spravodlivého konania bez mediálneho tlaku a objektívne posúdiť mieru zodpovednosti policajta v
pomere k vzniknutým následkom.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, napadnutý
rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. a s § 219 ods.

1 O.s.p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol súd s poukazom na ust. § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení
s ust. § 246c veta prvá O.s.p. a s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v súlade s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak,
že žalobcovi priznal ich náhradu z dôvodu jeho úspechu v konaní. Trovy konania pozostávajú z trov
právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu 1 á 134 € (§ 11 ods. 4 vyhl.

č. 655/2004 Z. z.) + režijný paušál 8,04 € (§ 15 citovanej vyhlášky) t.j. spolu 142,04 €.
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
mája 2011).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.