Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 23, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Co/251/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225473
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3112225473.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členiek

senátu JUDr. Ivety Záleskej a JUDr. Ivice Čelkovej v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o.
so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO
35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO
36 864 421, proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu majetkovej škody 3 006,63 eur
a nemajetkovej ujmy 601,33 eur, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k.
15C/82/2012-156 zo dňa

27. apríla 2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti navrhovateľa,
zamietol žalobu, ktorou sa navrhovateľ domáhal náhrady majetkovej škody vo výške 3 006,63 eur
a nemajetkovej ujmy vo výške 601,33 eur, odporcovi náhradu trov konania nepriznal a navrhovateľovi

nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Uplatnenie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy
navrhovateľ odôvodnil nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín v exekučnom konaní
sp.zn. 61Er/83/2011, ktorý spočíval v tom, že o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie nerozhodol exekučný súd v zákonnej lehote podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
účinného v čase podania tejto žiadosti napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej právnej
zložitosti a nevyžadovala rozsiahlejšiu spoluprácu s účastníkmi konania. Exekučný súd rozhodol o
tejto žiadosti dňa 3.6.2011 zamietnutím žiadosti, pričom exekučné konanie začalo už dňa10.12.2010,

došlo k omeškaniu 175 dní. Navrhovateľovi vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu účelne
vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období,
ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia a rozhodnutím o nej (pracovné
výkony zamestnancov pomocou informačného systému, udržiavanie a správa informačného systému,
administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, publikačné výdaje,
poštovné a telekomunikačné výdavky. Uplatnenie nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľ odôvodnil
tým, že samotné konštatovanie porušenie práva na rozhodnutie v stanovenej lehote bez zbytočných

prieťahov nepovažoval za dostatočné zadosťučinenie vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Žalobca si uplatnil ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy
do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práva,
stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonom stanovenom čase stav predpokladaný zákonom,strate dôvery v právo a zamedzenie vymoženia pohľadávky cestou exekúcie (spôsobené v priamej
príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) sumu 3 006,63 eur, t.j. 20 % z
uplatňovanej istiny s príslušenstvom. Tiež uviedol, že postupoval podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003

Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, avšak
bez pozitívnej reakcie.

Súd prvého stupňa rozsudkom č.k. 15C/82/2012-96 zo dňa 10.3.2014 žalobu zamietol a odporcovi
náhradu trov konania nepriznal. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací uznesením č.k.

16Co/243/2014-126 zo dňa 25.2.2015 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil tomuto súdu na
ďalšie konanie.

V právnej veci nariadil súd prvého stupňa pojednávanie, ktoré navrhovateľ navrhol zrušiť z dôvodu
porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu až do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
o ústavnej sťažnosti žalobcu proti rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne o tom, že zákonná sudkyňa

v tejto veci nie je vylúčená z jej prejednania a rozhodnutia. Navrhovateľ opätovne namietal zaujatosť
všetkých sudcov súdu prvého stupňa. Zároveň navrhovateľ z uvedeného dôvodu navrhol prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Z uznesenia Ústavného
súdu Slovenskej republiky súd prvého stupňa zistil, že o ústavnej sťažnosti navrhovateľa ústavný súd
rozhodol a sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie. Na

základe uvedeného súd prvého stupňa konštatoval, že dôvod na zrušenie pojednávania a prerušenie
konania uvádzaný navrhovateľom v čase rozhodnutia neexistoval. Ďalším návrhom navrhol navrhovateľ
prerušiť konanie z dôvodu, že Okresný súd Prešov v konaní sp.zn. 7C/6/2010 v súlade s § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p. prerušil konanie do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o štyroch
prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhol položiť odporca z dôvodu, že pre ďalší priebeh konania

má zodpovedanie týchto otázok zásadný význam. Pre vznik nároku na náhradu škody má význam
posúdenie správnosti postupu exekučného súdu pri vydaní poverenia na výkon exekúcie na podklade
exekučného titulu, ktorým bol právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu. Súd prvého stupňa z úradnej
činnosti zistil, že uznesenie Okresného súdu Prešov o prerušení konania nenadobudlo právoplatnosť
v dôsledku odvolania navrhovateľa. V tomto konaní je navrhovateľom fyzická osoba proti odporcom

1/ SR - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a 2/ POHOTOVOSŤ, s.r.o. o náhradu škody
pre porušenie práva Európskej únie. Pre nesplnenie podmienok súd prvého stupňa obidva návrhy
navrhovateľa na prerušenie konania zamietol.

Z vykonaného dokazovania súd prvého stupňa zistil, že exekučnému súdu, Okresnému súdu Trenčín,

bola dňa 17.1.2011 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného - navrhovateľa, proti povinnému H. W. pre vymoženie
772,53 eur istiny s príslušenstvom. Uznesením č.k. 61Er/83/2011-10 zo dňa 12.5.2011 exekučný súd
žiadosť súdneho exekútora zamietol. V odôvodnení exekučný súd uviedol, že exekučný titul - rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu pri spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. sp.zn. SR 07987/10 zo

dňa 23.9.2010 okrem toho, že priznáva plnenie zákonom nedovolené a odporujúce dobrým mravom, je
nevykonateľný a nie je spôsobilým exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku.
Zároveň exekučný súd poukázal na neprijateľné zmluvné podmienky v zmluve o úvere, ktorú posúdil
podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Od doručenia žiadosti o udelenie poverenia
dňa 17.1.2011 na vykonanie exekúcie do vydania uznesenia exekučným súdom dňa 12.5.2011 o

zamietnutí tejto žiadosti uplynulo 3,5 mesiaca.

Súd prvého stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 6 ods.
1, 2 a 4, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 2, 3 zákona č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len zákon č.

514/2003 Z. z.), ďalej ust. § 44 ods. 2, § 41 ods. 2 písm. c), d) Exekučného poriadku platného v čase
podania predmetnej žiadosti, ako aj čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 Ústavy SR a čl. 3 ods.
1, 2, čl. 4 ods. 1, 2, čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. V prejednávanej veci skúmal, či boli dané predpoklady
vzniku zodpovednosti odporcu za škodu. Poukázal na to, že z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

účinného od 01.06.2011 a ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku vyplýva, že 15-dňová
lehota na vydanie poverenia pre exekúciu sa nevzťahuje na rozhodnutie o exekučnom titule, ktorým je
rozhodnutie rozhodcovského súdu. Dospel k záveru, že povinnosťou orgánu štátu je len v 15-dňovej
lehote vydať poverenie na exekúciu, ak exekučný titul spĺňa zákonom stanovené podmienky a takýtopostup vyplýval aj zo znenia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného pred novelou č. 102/2011
Z. z.. Vzhľadom na uvedené konštatoval, že postup súdu, ktorý rozhodol o zamietnutí poverenia na
exekúciu v lehote 2 mesiacov od podania návrhu, nemožno označiť za rozporný so zákonom a

lehotu, v ktorom bolo rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o poverenie na exekúciu vydané, nemožno
charakterizovať ako prieťahy v súdnom konaní. Ďalej uviedol, že so vstupom Slovenskej republiky do
európskeho hospodárskeho a právneho systému boli do Občianskeho zákonníka Zákonom č. 150/2004
Z. z. s účinnosťou od 01.04.2004 v Hlave V. začlenené ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách (§ 52
až § 60) a uvedená právna úprava má základ v Smernici Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Zdôraznil, že podľa prechodných a záverečných ustanovení
k úpravám účinným od 01.04.2004 (§ 897f ods. 3) spotrebiteľské zmluvy podľa ust. § 52 uzavreté predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia dať do súladu s ust. § 53 a § 54 tohto zákona a
spotrebiteľské zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch aj s ust. § 55 ods. 1,
ak ide o náležitosti zmluvy a s ust. § 57 tohto zákona do 3 mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti
tohto zákona. Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré nie sú dané do súladu s ust. § 53, § 54 a §

57 tohto zákona podľa ods. 3, sú neplatné po uplynutí 3 mesiacov dňa nadobudnutia účinnosti tohto
zákona. Z ust. § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka mu vyplynulo, že zmluvné podmienky upravené
spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Pripomenul,
že spotrebiteľ sa nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť
svoje zmluvné postavenie. Poukázal na skutočnosť, že Slovenská republika je viazaná medzinárodnými

záväzkami, zmluvami a predpismi, ako aj Smernicami Európskej únie, vrátane Smernice č. 93/13/
EHS, a medzinárodné záväzky, vyplývajúce z členstva Slovenskej republiky v Európskej únii, majú
prednosť pred právnym poriadkom platným na území SR. Podľa čl. 7 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z
05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách členské štáty musia zabezpečiť, aby
v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré

by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo
strany predajcov alebo dodávateľov. Zmluvu o úvere, na základe ktorej si navrhovateľ uplatňoval svoje
peňažné nároky voči povinnej v rámci exekučného konania, označil za zmluvu spotrebiteľskú a doplnil,
že táto zmluva, ako aj exekučný titul, podliehali súdnemu prieskumu nekalých zmluvných podmienok na
základe čl. 6 Smernice č. 93/13/EHS. Uviedol, že na súd bola vec predložená až v rámci exekučného

konania a po zistení, že zmluva o úvere obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a vykonateľný
rozhodcovský rozsudok obchádza ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, resp. na práva spotrebiteľa a
neprijateľné zmluvné podmienky vôbec neprihliadol, exekučný súd zamietol návrh na vydanie poverenia
na exekúciu podľa čl. 7 Smernice, aby nekalé zmluvné podmienky spotrebiteľa už nezaväzovali, v
súlade so záväzkami, vyplývajúcimi pre štát z medzinárodného práva. Takýmto postupom podľa jeho

názoru exekučný súd iba neuznal rozhodcovský rozsudok za spôsobilý exekučný titul a navrhovateľ
si mohol svoje právo na vymoženie istiny s príslušenstvom vymáhať žalobou na všeobecnom súde, v
podstate okamžite po doručení rozhodnutia o zamietnutí poverenia na exekúciu a získať nový exekučný
titul a na jeho podklade viesť ďalšiu exekúciu. Tvrdenia navrhovateľa, že už nebolo možné získať
iný exekučný titul na vymoženie tej istej pohľadávky pre prekážku veci rozhodnutej, nepovažoval za

ničím podložené a preukázané ani jediným zastavujúcim uznesením všeobecného súdu, z ktorého
by tieto skutočnosti vyplývali. V danej súvislosti zdôraznil, že v konečnom dôsledku bolo exekučné
konanie zastavené z dôvodu, že navrhovateľ si z dvoch možných alternatív v základnom konaní vybral
súkromnoprávnyorgán-rozhodcovskýsúdsrozhodcovskýmkonaním,tedadalprednosťtomutoorgánu
pred všeobecnými súdmi, čím sa vyhol súdnej kontrole neprijateľnosti zmluvných podmienok, ktorú v

základnom sporovom konaní pri plnení zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere skúma súd ex offo. Ak by
rozhodcovské súdy postupovali rovnakým spôsobom ako všeobecné súdy a vychádzali by zo súdnej
praxe, Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 a Zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a ďalších zákonov na ochranu spotrebiteľa, súd by nemal dôvod v rámci exekučného konania
kontrolovať obsah celej zmluvy o spotrebiteľskom úvere a posudzovať prijateľnosť, resp. neprijateľnosť

zmluvných podmienok a žiadosť o poverenie na exekúciu zamietnuť. Z týchto dôvodov dospel k záveru,
že exekučný súd nepochybil vo svojom úradnom postupe, keďže aplikoval normy medzinárodného
práva, ktorými je Slovenská republika ako člen Európskej únie viazaná a ktoré majú prednosť pred
ustanoveniami slovenského právneho poriadku a poskytol spotrebiteľovi potrebnú súdnu ochranu pred
nekalými zmluvnými podmienkami. V danom prípade teda nemal za preukázaný žiaden z predpokladov

vzniku zodpovednosti za škodu a to nesprávny úradný postup, ani vznik škody v príčinnej súvislosti
s nesprávnym úradným postupom ani výška nejakej škody. Navrhovateľ poskytol povinnému úver v
určitej výške, avšak nebol predložený žiadny dôkaz o tom, kedy mala navrhovateľovi vzniknúť škoda
jeho nezaplatením ani ako k jej výpočtu dospel; čo presne obsahuje dlžná istina, čo je jej príslušenstvoma koľko bolo z uvedeného dlhu už povinným medzitým uhradené a že za zostatok neuhradeného dlhu
zodpovedá práve odporca. Z týchto dôvodov dospel k záveru, že nie je možné navrhovateľovi priznať
náhradu škody spočívajúcu v nevymoženej istine s príslušenstvom ani nemajetkovú ujmu z dôvodu

nesplnenia preukázania zákonných predpokladov zodpovednosti žalovanej za akúkoľvek škodu, a preto
žalobuakonedôvodnúvcelomrozsahuzamietol.Pokiaľideoodporcomvznesenúnámietkupremlčania,
bol toho názoru, že nárok navrhovateľa nie je premlčaný podľa ust. § 19 ods. 1, 2, 3 zák. č. 514/2003
Z. z., aj keď navrhovateľ neuviedol, kedy sa dozvedel o vzniku škody, pretože 3-ročná premlčacia doba
neuplynula od vydania rozhodnutia o zamietnutí žiadosti dňa 12.5.2011 do dňa podania žaloby dňa

27.09.2012.Onáhradetrovkonaniarozhodolpodľaust.§142ods.1O.s.p.tak,žeúspešnémuodporcovi
náhradu trov konania nepriznal, lebo si ich v lehote stanovenej v ust. § 151 ods. 1 O.s.p. nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa mu postupom
súduodňalamožnosťkonaťpredsúdom,vspojenísust.§221ods.1písm.f/O.s.p.,vkonanírozhodoval

vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s
§ 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm.
a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy,

ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho
zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal
o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je

potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne
v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu
prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia vo veci súdom (vylúčeným sudcom)
neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o

zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil
odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď
ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako
nemal navrhovateľ možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní
vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov,

keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak
v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na
kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov
a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje

len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo
možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru
Ústavnéhosúdu,koncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniastým,žekontradiktórnosťsúdnehoprocesu

sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli
známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie
je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil

sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Súd
sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas
nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka povinného.
Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie
a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné

výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou
súddospelkpresvedčeniu,žemajetkováškodanevznikla.Rovnakosatovšaktýkachýbajúcichdôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je
jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny
úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v

konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na
skutočnosť, že aj po podaní návrhu škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,
prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto

nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod.
Rozhodnutiesúdujepretovnútornerozpornéanapriektomu,žesúdzistilporušenieprávanekonštatoval
ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol,
že sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež
sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré
boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného

súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva.
Žiadal preto, aby krajský súd odvolací zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil
na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na
ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym odôvodnením

súdu prvého stupňa, na ktoré v podrobnostiach poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.

III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 3.6.2011, pričom konanie na exekučnom súde začalo dňa
10.12.2010, t.z. že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom stanovenej
lehoty s tým, že omeškanie predstavuje viac ako 175 dní.

Akovyplývazvykonanéhodokazovaniapredsúdomprvéhostupňa,žiadneztýchtotvrdenísanezakladá
na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu
stotožňuje, navrhovateľ podal žiadosť o udelenie poverenia prostredníctvom súdneho exekútora na

OkresnýsúdTrenčíndňa17.1.2011akzamietnutiužiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcie
došlo uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 12.5.2011.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní
od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď súd exekučný vydá poverenie pre exekútora, aby

vykonal exekúciu. Z textu ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na prípady,
keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu zo zákonom a žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať
žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom
na ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (v znení účinnom do 31.12.2014)
a v náväznosti na ustanovenia Zákona o ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, Zákona o
spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudoknezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Tento prieskum
exekučný súd vykonal, zistil, že exekúciu nemožno z týchto dôvodov vykonať, pričom spotrebiteľské
právojednoznajdynamickejšiesarozvíjajúcichodvetvísúkromnéhopráva,ktorépriamoalebonepriamo

ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora
EÚ. Nemožno sa preto v žiadnom prípade stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej veci
sa nejednalo po právnej stránke o zložitú vec.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov

v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS
197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za

následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.
48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí
vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V
zmyslezáverovÚstavnéhosúdupotommožnokonštatovať,žezamietnutiežiadostioudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie za stavu, kedy Exekučný poriadok nestanovoval žiadnu lehotu, v ktorej má

exekučný súd zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia (čo nie je možné zamieňať s pojmom vydanie
poverenia), v lehote 2 mesiacov od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
exekučný súd, nemožno považovať za prieťahy v súdnom konaní, vedúce k spôsobeniu uplatnenej
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy.

Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať

prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.
z. by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí námietka
zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako vyplýva
z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti zákonnej

sudkyne, ktorej bola vec pridelená na prejednanie, bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 17.10.2012 pod sp. zn. 17NcC/72/2012, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa
Okresného súdu Trenčín JUDr. Judita Knociková nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Čo
sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako
bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho

ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym
úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu
v zmysle zákona 514/2003 Z. z. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane
odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu
a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj

nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p., hoci tak nemoholpostupovať. Súd prvého stupňa sa riadne vo svojom odôvodnení v rozsudku vysporiadal s otázkou
splnenia predpokladov pre uskutočnenie pojednávania napriek tej skutočnosti, že riadne predvolaní
účastníci sa na pojednávanie nedostavili. V tomto smere odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na

vecne správne odôvodnenie súdu prvého stupňa, v ktorom poukázal na príslušný nález Ústavného súdu
SR, na strane 7 napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že odporca sa k
podanému návrhu vyjadril písomne s tým, že toto vyjadrenie síce navrhovateľovi nebolo doručené,

no súd prvého stupňa vytýčil vo veci celkovo dva termíny pojednávania, čím bola aj pre navrhovateľa
vytvorená opakovaná možnosť sa s obsahom predmetného vyjadrenia riadne oboznámiť. Odhliadnuc
od uvedeného treba v tejto súvislosti rovnako zdôrazniť, že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie
vo veci založil na iných dôvodoch, než ktoré tvoria predmet vyjadrenia odporcu k návrhu. Termín
pojednávania bol v prejednávanej veci vytýčený na 27.4.2015 a predvolanie doručené právnemu
zástupcovi navrhovateľa dňa 7.4.2015 a navrhovateľovi dňa 7.4.2015, teda navrhovateľovi nebola

súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní. Túto možnosť nevyužil
ani po poučení podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. o tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musí predložiť alebo
označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa
nenariaďuje pojednávanie podľa ust. § 115a O.s.p., najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej,
pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy

uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v ust. § 205a. Poučenie súdu
prvého stupňa podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. bolo doručené navrhovateľovi a právnemu zástupcovi
navrhovateľa dňa 7.4.2015, ako to vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska

skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú v značnom rozsahu zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodoch, ktoré sa z veľkej časti nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy, a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania

priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
odvolacieho konania nevyplývajú.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.