Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, February 29, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6CoE/26/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3515208916
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3515208916.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného Poštová banka, a.s., so sídlom Bratislava,
Dvořákovo nábrežie 4, IČO: 31 340 890 proti povinnému C. B., bytom Q., C. XXX o vymoženie 2.530,72
€ s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom
zo dňa 23. októbra 2015 č.k. 10Er/1038/2015 - 35, v senáte jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na § 44 ods. 1, ods. 2, § 243d ods. 1, 2
Exekučného poriadku, § 52, § 53, § 54, § 55 Občianskeho zákonníka, príslušné ustanovenia zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 73 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom
rozhodcovskom konaní, § 93b ods. 1, 2 zák.č. 483/2001 Z.z. o bankách. Uviedol, že oprávnený navrhol

vykonanie exekúcie voči povinnému pre vymoženie sumy 14.424,22 € s príslušenstvom na podklade
exekučného titulu, ktorým je Rozhodcovský rozsudok sp.zn. IA-C/0614/0373 vydaný dňa 19.08.2014
Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri Rozhodcovskej, arbitrážnej a mediačnej, a.s., so sídlom
v Bratislave. Okresný súd sa oboznámil s návrhom na vykonanie exekúcie, so žiadosťou o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, s exekučným titulom, so zmluvou o úvere č. 3046020010 zo dňa
05.05.2010 uzatvorenou medzi oprávneným a povinným, Všeobecnými obchodnými podmienkami.

Zmluvu o úvere, na základe ktorej poskytol oprávnený ako veriteľ povinnému ako dlžníkovi peňažné
prostriedky vo výške 3.700,00 € a dlžník sa zaviazal tieto vrátiť v 70 - ich mesačných splátkach po 92,85
€, posúdil okresný súd ako zmluvu spotrebiteľskú (s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah
zmluvy a vopred pripravený

obsah zmluvy „na predtlačenom formulári“), preto je potrebné na predmetný právny vzťah aplikovať

ustanovenia spotrebiteľského práva. Preskúmaním článku 3 bod 7 zmluvy sa zmluvné strany dohodli,
že akékoľvek spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy vrátane sporov o jej vznik, platnosť a výklad,
budú rozhodované v súlade s rozhodcovskou doložkou uvedenou v článku 10., II. časti všeobecných
obchodných podmienok. Klient berie na vedomie, že rozhodnutie rozhodcovského súdu je konečné a
záväzné a jeho zrušenia žalobou na súde sa môže domáhať len z dôvodov vymedzených v zákone č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Z článku 10.2.2 všeobecných obchodných podmienok (VOP)

vyplýva, že banka a klient sa dohodli na rozhodcovskej doložke týkajúcej sa riešenia všetkých sporov,
ktoré medzi nimi vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých pri poskytovaní služieb, bankových produktov
a/alebo vykonávaní bankových obchodov, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik príslušnej zmluvy,
a to v nasledovnom znení: a) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom banka, predloží tento spor
na prerokovanie a rozhodnutie rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho štatútu a rokovacieho poriadku,
ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania; b) pokiaľ bude v príslušnom spore

žalobcom klient, je oprávnený predložiť tento spor na prerokovanie a rozhodnutie rozhodcovskému
súdu, a to podľa jeho štatútu a rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatiarozhodcovského konania alebo všeobecnému súdu. Podľa článku 10.2.3 VOP, ak klient, najneskôr pri
uzavretí bankového obchodu a/alebo zmluvy nedoručí banke písomne oznámenie, že s rozhodcovskou
doložkou nesúhlasí, má sa za to, že ju prijal. Podľa článku 10.2.4 VOP, banka a klient sa dohodli,

že sa podrobujú základným vnútorným právnym predpisom rozhodcovského súdu, najmä štatútu
a rokovaciemu poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania. Takto
formulovanú rozhodcovskú doložku posúdil okresný súd ako neprijateľnú podmienku podľa § 53
Občianskeho zákonníka a ako takú neplatnú. Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie
prípadného sporu rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto

právomoc. Často krát sa takáto rozhodcovská zmluva vyjadrí len v podobe rozhodcovskej doložky,
ktorá splýva s ostatnými podmienkami v štandardnej zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými
podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba
rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok
z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje v súkromnoprávnom procese, požiadavka na rešpektovanie
princípov súkromného práva rozhodcom vrátane princípu dobrých mravov je plne opodstatnená. Ak

rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy
a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana si svoj osud v závažnej veci,
akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležité naplánovať, sú plne namieste.
Rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom
konaní, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť iný spôsob rozhodovania prípadného sporu než v
rozhodcovskom konaní, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde.
Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie
s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť

alebo podrobiť sa všetkým všeobecným zmluvným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu,
ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý. Rozhodcovské konanie je pritom paušálnym spôsobom zakotvené v
zmluvných podmienkach ešte pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy. V subjektívne nearbitrabilnej
(spotrebiteľskej) právnej veci zvlášť vznikajú pochybnosti o objektívnosti rozhodovacieho procesu.
Doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku

zmluvného vzťahu a o poučení spotrebiteľa o rozdiele medzi štátnym a rozhodcovským súdnym
procesom niet ani zmienky. Už len tieto skutočnosti možno považovať za dostačujúce na záver
o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky vzhľadom na zásadný dopad tejto zmluvnej podmienky na
vzťahy medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola
spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť

rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv
a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na
základe rozhodcovskej doložky, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, je plnením, ktoré je v rozpore
s dobrými mravmi. Podľa § 93b ods. 1, 2 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách (v znení účinnom v
čase uzavretia zmluvy), banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom

neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z
obchodov [§ 5 písm. i)] budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom
zriadeným podľa osobitného zákona. Návrh rozhodcovskej zmluvy podľa odseku 1 sú banky a pobočky
zahraničných bánk povinné predložiť svojim klientom najneskôr pri uzatváraní obchodu, na ktorý sa
nevzťahuje už uzavretá rozhodcovská zmluva. Klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy

predložený podľa odseku 1; ak klient neprijme návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku
1, tak prípadné spory z obchodu s takýmto klientom sa riešia postupom podľa osobitných predpisov.
Návrhom na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v kontexte vyššie citovaného ustanovenia môže byť len
návrh v podobe umožňujúcej klientovi (spotrebiteľovi) jeho pomerne jednoduché odlíšenie od ostatných
zmluvných podmienok predkladaných mu druhou stranou zmluvného vzťahu a tiež jeho rovnako

bezproblémové oddelenie od ostatného obsahu zmluvy. Požiadavku na takto ponúknutý (predložený)
návrh nemožno považovať za splnenú, ak banka návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy začlení
medzi iné zmluvnú podmienky, (o samostatnej rozhodcovskej zmluve ani nehovoriac), alebo len do
vlastných všeobecných obchodných podmienok, u ktorých je známe, že sa s nimi klient (spotrebiteľ)
v čase pred uzavretím zmluvy dostatočne podrobne, alebo vôbec neoboznamuje, hoci v zmluve

spravidla potvrdzuje presný opak. Rozhodcovská doložka je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy,
resp. obchodných, či všeobecných obchodných podmienok, ktorú právny predchodca oprávneného
v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch zmlúv rovnakého druhu a neurčitého
počtu. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ideo vyjednávaciu silu, ale i úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky
vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. V
danomprípadepovinnýnemalmožnosťpodstatnýmspôsobomobsahpredmetnejzmluvyčiobchodných

podmienok ovplyvniť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred

pripravený a len veľmi ťažko možno predpokladať že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov,
ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie, preto vyznieva iluzórne i rokovanie spotrebiteľa
o rozhodcovskej doložke a jej perfektné individuálne zmluvné vyjednanie, ak spotrebiteľ nepozná

jeho obsah. Je takmer notorietou, že v rámci uzatvárania spotrebiteľských zmlúv sa bankoví úradníci
nijako nezmieňujú o podrobnostiach a procesných pravidlách rozhodcovského konania. Na individuálne
dojednaniejepotrebnénáležiterešpektovaťazachovaťprocestvorbyzmluvyustanovenývObčianskom
zákonníku. Naproti tomu nevhodné predkladanie podmienok predstavuje jednu z nekalých obchodných
praktík. S poukazom na vyššie uvedené dospel súd k záveru, že rozhodcovská doložka tvoriaca
podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku, ktorý je exekučným titulom v predmetnom konaní,

jej neprimeranou (neprijateľnou), a preto neplatnou zmluvnou podmienkou. Z uvedeného vyplýva, že
neplatná rozhodcovská doložka nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie
veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať tiež náležitú ochranu v procese
exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky, teda stať sa spôsobilým podkladom pre vykonanie
exekúcie. Z uvedených dôvodov súd podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ex offo žiadosť súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktoré
odôvodnil podľa § 205 ods. 2 písm. a), d), f), e) O.s.p. a § 221 ods. 1 písm. d), f) a h) O.s.p. Uviedol, že
podľa ustanovení § 44 ods. 2, prvá veta a druhá veta Exekučného poriadku je súd oprávnený skúmať a

vykonať ako dôkazy výlučne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Exekučný súd nemá zákonné oprávnenie skúmať a hodnotiť iné listiny, napr.
zmluvu o úvere, ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku. Ak je exekučným titulom rozhodcovský
rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať
či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale práve

a len ako tzv. exekučný súd. Poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
4Cdo 159/2009 zo dňa 16.06.2009. Ďalej uviedol, že exekučný súd je oprávnený skúmať rozhodcovský
rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených medziach. Doručený rozhodcovský rozsudok,
ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z. z., má pre účastníkov
rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, podľa ustanovení § 159 O.s.p.

O platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej veci bráni
tomu, aby bola opätovne posúdená. Mal za to, že exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu
správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol
tento vydaný, keďže doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má
pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zákona

č. 244/2002 Z. z.), podľa ustanovení § 159 O.s.p. doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť
odvolaním,jeprávoplatný.Výrokprávoplatnéhorozsudkujezáväznýpreúčastníkovaprevšetkyorgány,
len čo sa o veci

právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Teda je tu prekážka res iudicata. Uvedeným

konaním súdu dochádza k porušeniu článku 2 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky. V súvislosti s
uvedeným poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ÚS 2/2000, II. ÚS 499/2012
a PL. ÚS 21/08. Poukázal aj na skutočnosť, že ako právny nástupca Poštovej banky, a.s. bol povinný
postupovať v súlade s ustanoveniami rozhodcovského zákona. V zmysle ustanovenia II. časti bodu
10 Všeobecných obchodných podmienok, Poštová banka, a.s. postupovala v súlade s § 93b zákona

o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky s tým, že v
predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. To, že ju
neodmietol, je prejavom jeho osobnej a zmluvnej slobody. Súd zamietol poverenie z dôvodu, že
exekučný titul bol vydaný v rozhodcovskom konaní, avšak opomína tú skutočnosť, že oprávnený
je zo zákona povinný klientovi ponúknuť návrh rozhodcovskej doložky. Pokiaľ by tak neurobil, došlo

by k porušeniu zákona o bankách, avšak aj napriek splneniu si zákonom stanovenej povinnosti, súd
práve týmto splnením zákonnej povinnosti dôvodí zamietnutie poverenia. Mal za to, že exekučný súd
nesprávne aplikuje ustanovenia Občianskeho zákonníka a plne sa stotožnil s odôvodnením nálezu
Ústavného súdu II. ÚS 499/2012. Poukázal aj na uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republikysp. zn. I. ÚS 17/01 z 19.04.2001, sp. zn. IV. ÚS 110/09 z 02.04.2009, sp. zn. III. ÚS 264/05 z
29.09.2005 a na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II ÚS 244/09 z 29.09.2009, sp.
zn. I. ÚS 390/08 z 23.04.2009, sp. zn. I. ÚS 335/06 z 30.10.2007. Zastával názor, že exekučný súd

nijako neskúmal vôľu povinného, že nebol preukázaný jej nedostatok pri uzatváraní rozhodcovskej
doložky a rovno bez skutkových či právnych dôvodov ju označil za neplatnú. Exekučný súd sa nijako
nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorý majú iné súdy prvého stupňa. V prípade, že by zmluva
neobsahovala rozhodcovskú doložku a konanie by prebiehalo na štátnom súde, súd sa nevyjadril, akým
iným spôsobom by slabšia strana v prípadnom neskoršom procese dokázala naplánovať. Poukázal na

skutočnosť, že rozhodcami pôsobiacimi v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom
sú výhradne odborne spôsobilé a bezúhonné fyzické osoby s právnickým vzdelaním pochádzajúce
z geograficky rôznych oblastí Slovenskej republiky, čo zabezpečuje rovnakú úroveň ochrany práv
sporových strán. Tiež uviedol, že exekučný súd pri skúmaní žiadosti o udelenie poverenia vykonával
samostatne nové dokazovanie skutkového stavu, na základe ktorého dospel k odlišným právnym
záverom ako rozhodcovský súd v nachádzacom konaní. Oprávnený sa nemal možnosť vyjadriť k takto

vykonávaným dôkazom a k nanovo vytvorenému skutkovému stavu. Exekučný súd mu uprel právo byť
účastným na takomto zisťovaní skutkového stavu, čím zasiahol do jeho práva podľa čl. 48 odsek 2
Ústavy Slovenskej republiky. Ani O.s.p., ani Exekučný poriadok, ani zákon č. 244/2002 Z. z. neposkytuje
absolútne žiadnu oporu pre záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku
rozhodovať ako súd, konajúci vo veci samej, a teda napríklad vykonať vo veci samej dokazovanie, alebo

napr. rozsudok zrušiť či zmeniť jeho výrok. Poukázal na Nález Ústavného súdu II. ÚS 499/2012. Ďalej
mal za to, že pokiaľ by aj súd zvažoval rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku,
nie je možné záver

o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o Smernicu EHS č. 93/13/EHS, nakoľko tento nepriamy

normatívny akt, ktorý je súčasťou unijného práva, je aktom výlučne sekundárnej povahy, ktorého
priamy normatívny význam pre výklad národného zákona je výlučne indikatívny a v žiadnom prípade
interpretačný. Taktiež pokiaľ by súd uvažoval o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, nie je možné
brať do úvahy judikatúru Európskeho súdneho dvora, nakoľko judikatúra Európskeho súdneho dvora,
vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky všeobecne alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských

zmluvách, nie je voči jednotlivcom - a teda ani voči účastníkom tohto konania - bezprostredne záväzná.
Poukázal aj na rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, č.k. 18CoE/635/2011-36 zo dňa 30.11.2012,
Krajského súdu v Banskej Bystrici, č.k. 2CoE/112/2012-59 a na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky III. ÚS 23/2013-8. Bol názoru, že postupom exekučného súdu bol porušený princíp rovnosti
účastníkov konania, keďže bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek právny úkon, ho nezákonne

zvýhodňuje len na základe jeho postavenia. V súvislosti s uvedeným poukázal na uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky III. ÚS 23/2013-8 a na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
III. ÚS 153/07 zo dňa 18.10.2007 a III. ÚS 171/06 zo dňa 05.04.2007. Ďalej poukázal aj na skutočnosť,
že Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a.s. zriaďovateľ súdu ktorý vydal exekučný titul, je členom
záujmového združenia Rozhodcovská a mediačná, a.s. zapísaného v zozname stálych rozhodcovských

súdov, ktorý vedie Ministerstvo spravodlivosti SR a je držiteľom povolenia rozhodovať spotrebiteľské
spory s číslom SRS 001, v súlade s § 73 ods. 5 zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní.
Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmenil tak, že žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie, alternatívne, aby napadnuté uznesenie
v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinný ani súdny exekútor sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrili.
Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
(„ďalejlenO.s.p.“)adospelkzáveru,žeodvolanieoprávnenéhoniejedôvodnéauzneseniesúduprvého
stupňa je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správne. Rozhodol
bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p..

Uznesenie okresného súdu bolo vydané na základe správneho právneho posúdenia otázky
rozhodcovskej doložky a v kolerácii s rozhodovaním súdov v analogických prípadoch nebol zistený
žiadny právne významný dôvod na odlišný postup a rozhodnutie v danom prípade pri posudzovaní
rozhodcovskej doložky. Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s kritériami ust. § 157 ods. 2
O.s.p. v spojení s ust. § 167 ods. 2 O.s.p., preto odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 2 O.s.p. poukazuje

v podrobnostiach na odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu a zároveň považuje za potrebné dodať.
Okresný súd správne uviedol, že zmluvu o úvere je potrebné posudzovať podľa ustanovení o
spotrebiteľskom práve. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté, že súdmôže prvýkrát poskytnúť spotrebiteľovi z úradnej povinnosti (teda bez akejkoľvek procesnej aktivity
spotrebiteľa) účinnú spravodlivú ochranu jeho práv až po podaní návrhu na exekúciu rozhodcovského
rozsudku. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je totiž to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené

a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý právnym
predchodcom oprávneného túto charakteristiku spĺňa.

Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ukladá exekučnému súdu pri rozhodovaní o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom, a to po stránke

formálnej a materiálnej.

Podľa § 243d ods. 1 prechodných ustanovení k úpravám účinným od 1. januára 2015 Exekučného
poriadku exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom
konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu (zák.č. 335/2014
Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní) vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len

do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného
po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva
účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať.

Podľa§243dods.2citovanéhozákonanaexekučnékonaniazačatévsúladesodsekom1alebovedené

na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom
je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu (zák.č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom
rozhodcovskom konaní) a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31.
decembra 2014.

V súvislosti so skúmaním podmienky v exekučnom konaní, a to (nedostatku) právomoci rozhodcovského
súdu (rozhodcu), pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu,
ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal
nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy
v žalobe na príslušnom všeobecnom súde (§ 40 ods. 1 písm. c/), skúmanie tejto právomoci exekučným

súdom v exekučnom konaní nevylučuje (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
16. januára 2013 sp.zn. 6 M Cdo 9/2012). To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania,
ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy
podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný
skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto

smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a teda
nezáväznosť tohto exekučného titulu. V tejto súvislosti zdôraznil princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v
spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností), ktorý
ustupuje dôležitejšiemu princípu, a tým je ochrana práv spotrebiteľa.

Na podporu tohto názoru odvolací súd poukazuje tiež na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora, ktorý
v rozhodnutí C - 168/05 uviedol, že na rozhodcovský rozsudok v spore zo spotrebiteľskej zmluvy má
súd kedykoľvek z úradnej povinnosti prihliadnuť z hľadiska jeho platnosti, resp. nulity a nie je potrebné
jeho prípadné zrušenie postupom podľa vnútroštátnych predpisov.

Okresný súd opodstatnene poukázal na to, že rozhodcovská doložka sa javí ako absolútne nevyvážená
a preto neprijateľná. Rozhodcovská doložka zakladá bez ďalšieho dohodu medzi zmluvnými stranami
o tom, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej vznik, platnosť a výklad,
budú rozhodované pred Stálym rozhodcovským súdom. Oprávnený ako veriteľ do zmluvných dojednaní
viacerých svojich obdobných zmlúv zahrnul identické rozhodcovské doložky a na ich základe opakovane

zvolil pre riešenie sporu rozhodcovský súd, keď podaním žaloby na tento príslušný súd vylúčil možnosť,
aby sa spor riešil pred všeobecným súdom. V danom prípade je to oprávnený, ktorý disponuje konaním
na strane žalobcu ako veriteľ. V zmysle zákona o bankách (účinný v čase uzatvorenia zmluvy),
ktorý upravuje postup a podmienky uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy, sa vyžaduje, aby mal klient
(povinný) možnosť voľby, či prijme alebo neprijme predložený návrh na uzavretie takejto zmluvy a

taktiež poučovaciu povinnosť zo strany banky o dôsledkoch jej uzatvorenia. Rovnako nie je klient
povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy; ak tento neprijme, prípadné spory sa riešia v konaní
pred všeobecným súdom. Rozhodcovská doložka neobsahuje žiadne poučenie spotrebiteľa o rozdiele
medzi rozhodcovským konaním a občianskym súdnym konaním. Rozhodcovská zmluva uzavretá sospotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom
slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi
viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená (viď. napr. uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 6 M Cdo 9/2012 zo dňa 16. januára 2013).

Na základe takto uzatvorenej rozhodcovskej doložky spotrebiteľ v skutočnosti ešte pred vznikom
akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči nárokom oprávneného na riadnom súde v mieste svojho
bydliska. Pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť

rozhodcovskému konaniu, preto nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je
exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. K námietke oprávneného o
tom, že v čase uzavretia zmluvy neboli účinné ustanovenia § 52 Občianskeho zákonníka, odvolací súd
poukazuje na použitie inštitútu eurokonformného výkladu (nepriamy účinok práva Európskej únie na
právne poriadky členských štátov). Nejde teda o priame dosiahnutie výsledku riadnym implementovaním
smernice, ale o nepriame dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou - výkladom prostredníctvom

rozhodnutia vnútroštátneho súdu a nie vnútroštátneho právneho aktu implementujúceho smernicu.
Keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť
spotrebiteľom minimálne takú úroveň

ochrany, aká je stanovená smernicou 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné

ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou
smernicou.

Rovnako pokiaľ ide o námietku oprávneného, že rozhodcovský rozsudok zakladá prekážku res iudicata,
ktorá bráni tomu, aby vec bola opätovne prejednaná, považuje odvolací súd za neopodstatnenú. K tomu

uvádza, že neplatná rozhodcovská doložka nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu na
prejednanie a ani na vydanie rozhodnutia, keďže v danom prípade ide o nulitný právny akt. Nič preto
nebráni oprávnenému, aby si svoje právo uplatnil v konaní pred všeobecným súdom.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd uznesenie okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods.

1 a 2 O.s.p. ako vecne správne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .