Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, February 29, 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2MCdo/2/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111209751
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Kolcun

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:8111209751.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Kolcuna a sudcov

JUDr. Viery Petríkovej a JUDr. Márie Trubanovej, PhD., v právnej veci žalobcu Prvá stavebná sporiteľňa,
a.s., so sídlom v Bratislave, Bajkalská 30, zastúpeného AK HAVLÁT & PARTNERS, s.r.o., so sídlom v
Bratislave, Rudnayovo námestie č. 1, proti žalovaným 1/ M. naposledy bývajúcemu v K., 2/ Z. naposledy
bývajúcej v K., obaja zastúpení opatrovníčkou M., súdnou tajomníčkou Okresného súdu Vranov nad
Topľou a 3/ V. E., bývajúcemu v H., zastúpenému JUDr. Vladimírom Janočkom, advokátom so sídlom
v Košiciach, Mlynská 1, o zaplatenie 5 774 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prešov
pod sp. zn. 14 C 177/2011, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti

rozsudku Krajského súdu v Prešove z 19. novembra 2013 sp. zn. 6 Co 2/2013 a rozsudku Okresného
súdu Prešov z 26. septembra 2012 č. k. 14 C 177/2011-67, takto

r o z h o d o l :

Mimoriadne dovolanie z a m i e t a.

Žalovaným nepriznáva náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov rozsudkom z 26. septembra 2012 č. k. 14 C 177/2011-67 zastavil konanie v
časti o zaplatenie 3,79 %-tného ročného úroku z omeškania zo sumy 4 678,83 € od 2. júna 2009.
Žalovaným 1/ až 3/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2 189,04 € spolu s 9 %-tným ročným úrokom

z omeškania od 6. júna 2009 do zaplatenia, tak že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu
tohto plnenia povinnosť ostatných žalovaných. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vyslovil, že žiaden
z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že žalobca a žalovaní v 1/
a 2/ uzatvorili 16. júla 2004 zmluvu o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere, na základe ktorej
žalobca žalovaným 1/ a 2/ poskytol mimoriadny medziúver vo výške 6 638,78 € a žalovaný 3/ ručením
na seba prevzal povinnosť uspokojiť pohľadávku žalobcu, ak ju neuspokoja žalovaní 1/ a 2/. Z dôvodu
podstatného porušenia zmluvnej povinnosti žalovanými 1/ a 2/ omeškaním v splácaní, odstúpil žalobca

listom z 26. mája 2009 od zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere. Súd prvého stupňa
konštatoval, že ide o typovú spotrebiteľskú zmluvu a preto je potrebné na ňu aplikovať ustanovenia
Občianskeho zákonníka. Poznamenal, že pokiaľ si teda zmluvné strany dojednali úrok z omeškania,
ktorý je síce v súlade s § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, ale presahuje úrok z omeškania prípustný
podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, takéto dojednanie úroku z omeškania nad výšku prípustnú
podľa predpisov Občianskeho zákonníka predstavuje neprijateľnú a absolútne neplatnú podmienku
spotrebiteľskej zmluvy. Súd prvého stupňa uviedol, že žalobca sa sám rozhodol pre odstúpenie od

zmluvy,ajkeďexistujúinéinštitútysúkromnéhopráva,ktorénerušiazmluvuodzačiatku,alezachovávajú
jej platnosť. Ustanovenie zmluvy o odstúpení obsiahnuté v čl. VII. označil za neurčité a tým aj neplatné.
Vzhľadomnazrušeniezmluvyvdôsledkuodstúpeniažalobcupodľa§48ods.2Občianskehozákonníka,
uložil súd prvého stupňa žalovaným povinnosť vrátiť žalobcovi sumu 2 189,04 €, teda rozdiel súmnesplateného úveru a uhradenej časti, a v prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách
konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. Proti zamietavému výroku podal žalobca odvolanie.

Krajský súd v Prešove rozsudkom z 19. novembra 2013 sp. zn. 6 Co 2/2013 potvrdil napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o
trovách konania. Náhradu trov odvolacieho konania žalovaným nepriznal. Zároveň pripustil dovolanie
na dovolaciu otázku, či všeobecne záväzné právne predpisy určené na ochranu spotrebiteľa dopadajú
aj na vzťahy o zabezpečení pohľadávky vzniknutej zo spotrebiteľskej zmluvy. V odôvodnení uviedol, že

súd prvého stupňa vyvodil zo skutkových záverov správne právne závery. Na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku odvolací súd poznamenal, že za stavu dualistickej právnej úpravy (dvojaká
právna úprava rovnakých inštitútov súkromného práva) je plošné vylúčenie občianskoprávnej úpravy
inštitútov súkromného práva a naopak paušalizovanie obchodného práva typického predovšetkým pre
podnikateľskú sféru nenáležité. Úver ako absolútny obchod a ani dôvodnosť aplikácie Obchodného
zákonníkanijakonepoprel,pripomenulvšak,žeprednosťmajúosobitnéustanoveniaprávnehoporiadku,

ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva, vrátane § 52 až 54
Občianskeho zákonníka. Uviedol, že o tom, že ide o spotrebiteľskú zmluvu neboli žiadne pochybnosti
a v konečnom dôsledku tomu zodpovedá aj definícia spotrebiteľskej zmluvy, za ktorú sa považuje
každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ak ju uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Poznamenal,
že paušálne uprednostnenie Obchodného zákonníka by malo na spotrebiteľov nepriaznivé následky

hraničiace až s neprípustnosťou k občianskym právam, ktoré priznáva Občiansky zákonník na rozdiel
od Obchodného zákonníka. Odvolací súd sa stotožnil so súdom prvého stupňa o nejasnosti zmluvnej
podmienky o odstúpení, ktorá predpokladá zúčtovanie poplatkov bez ich konkretizácie a uviedol, že
dodatočné vysvetlenie podstaty poplatkov neodstraňuje nedostatok určitosti tejto zmluvnej podmienky.
Ďalej uviedol, že už pred spresnením úpravy v § 369 Obchodného zákonníka prevažovali názory, že

na spotrebiteľské veci majú dopadať ustanovenia o úrokoch z omeškania upravené v § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka. Poukázal na to, že § 5 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,
ktorý bol nahradený zákonom č. 129/2010 Z.z., v súvislosti s odstúpením od zmluvy odkazuje na §
48 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd preto odmietol názor žalobcu, podľa ktorého na predmetnú
spotrebiteľskú vec v časti o vadnosti právneho úkonu nedopadá právna úprava občianskeho práva,

ale obchodného. Poznamenal, že prvostupňový súd rozhodol vo výroku vecne správne, ak žalobcovi
priznal len nesplatenú časť úverových prostriedkov a taktiež sa stotožnil aj s dôvodmi priznania úrokov
z omeškania od 6. júna 2009 vzhľadom na uplynutie lehoty na plnenie k 5. júnu 2009. Na záver
uviedol, že žalobca navrhol pripustiť dovolanie. Podľa názoru žalobcu sa na ručiteľa nevzťahujú normy
spotrebiteľského práva. Odvolací súd nepovažoval otázku favorizovania Občianskeho zákonníka v

dualistickom režime za zásadnú právnu otázku avšak vzhľadom na názor žalobcu mal za to, aby
predmetom rozhodovania dovolacieho súdu bola otázka, či a do akej miery dopadajú na zabezpečovacie
inštitúty normy spotrebiteľského práva. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa §
224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) na základe podnetu
žalobcu napadol rozsudok súdu prvého stupňa a rozsudok odvolacieho súdu v časti, v ktorej bola v
prevyšujúcej časti zamietnutá žaloba a vo výroku o náhrade trov konania, mimoriadnym dovolaním, v
ktorom navrhol tieto rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súdom vytkol,
že nesprávne posúdili charakter právneho vzťahu založeného zmluvou o úvere. Právny vzťah, z ktorého

je vyvodzovaný žalobou uplatnený nárok, posudzovali totiž nesprávne podľa ustanovení Občianskeho
zákonníka. Prehliadli, že zmluva o úvere je absolútny obchodný záväzkový vzťah (§ 261 ods. 6 písm.
d/ Obchodného zákonníka), na ktorý treba aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka bez ohľadu
na to, kto sú účastníci tohto právneho vzťahu. Žiadne zákonné ustanovenie zabezpečujúce ochranu
spotrebiteľa a to ani § 54 Občianskeho zákonníka nezakladá možnosť voľby toho právneho režimu, ktorý

je pre spotrebiteľa priaznivejší. To, čo je predmetom posúdenia v rámci ochrany spotrebiteľa, sú zmluvné
podmienky, a nie režim právneho vzťahu. Poznamenal, že zmluvnou podmienkou nemožno rozumieť aj
zákonnú úpravu obsiahnutú v Obchodnom zákonníku, týkajúcu sa premlčania. Za správny nepovažoval
ani výklad § 54 Občianskeho zákonníka s poukazom na pochybnosť o obsahu spotrebiteľskej zmluvy a
použití výkladu, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší v tom smere, že za priaznivejšiu právnu situáciu sa

bude považovať právna úprava podľa Občianskeho zákonníka. V ďalšej časti mimoriadneho dovolania
generálny prokurátor konštatoval, že súdy obidvoch stupňov napadnuté rozsudky založili na nesprávnej
aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka i keď právna úprava odstúpenia od zmluvy je obsiahnutá
v Obchodnom zákonníku. V dôsledku toho sú tieto rozsudky v rozpore s platným právom.Žalovaný 3/ sa k mimoriadnemu dovolaniu písomne nevyjadril.

Opatrovníčka žalovaných 1/ a 2/ uviedla, že vec ponecháva na rozhodnutie súdu.

Žalobca navrhol mimoriadnemu dovolaniu vyhovieť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci o mimoriadnom

dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie treba zamietnuť.

V prvom rade treba uviesť, že mimoriadne dovolanie voči právoplatnému súdnemu rozhodnutiu možno
považovať za prípustné.

Dovolací súd sa pri hodnotení tejto zásadnej otázky opieral o nasledujúce právne úvahy.

Posudzovanie prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky
už dlhší čas významne rezonuje v súdnej judikatúre aj v právnej vede a je spojená s odchylnými
právnymi názormi. V praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa spravidla tento mimoriadny

opravný prostriedok rešpektoval ako účinný prostriedok nápravy tých pochybení, ktoré zákonodarca
taxatívnym spôsobom pomenoval v ustanovení § 243e Občianskeho súdneho poriadku. Podmienky pre
jeho uplatnenie určovalo i zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. Rc 36/2008. Tento procesný
inštitút akceptoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky. Ako príklad možno uviesť jeho nález sp. zn.

I. ÚS 118/2013 z 22. januára 2014, ktorým bolo vyslovené porušenie práva sťažovateľky uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 2/2011 o zamietnutí mimoriadneho dovolania
generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

Navyše inštitút mimoriadneho dovolania má mať naďalej svoje nenahraditeľné miesto v civilnom konaní,

keďže oba schválené vládne návrhy zákonov - Civilný sporový poriadok (viď ustanovenie § 458 ods.
1, ods. 2) ako aj Civilný nesporový poriadok (viď ustanovenie § 78 ods. 1, ods. 2) ho znovu upravujú.
Z dôvodovej správy týchto nových kódexov vyplýva, že jeho legislatívna modifikácia vychádza zo
štrasburskej judikatúry.

Ani Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach z 9. júna 2015 vo veciach DRAFT-OVA,
a.s. v. Slovenská republika (sťažnosť č. 72493/10), PSMA, spol. s.r.o. v. Slovenská republika (sťažnosť
č. 42533/11) a COMPCAR, s.r.o. (sťažnosť č. 25132/13) expressis verbis nevylúčil možnosť kasácie
právoplatného súdneho rozhodnutia v mimoriadnom opravnom konaní.

Podľa všeobecných zásad (napr. bod 77 rozsudku vo veci DRAFT-OVA, a.s. v. Slovenská republika),
ktoré tento medzinárodný súd zosumarizoval, platí, že „jedným zo základných aspektov právnych
princípov je princíp právnej istoty, ktorý okrem iného požaduje, aby sa právoplatné a definitívne
rozhodnutia súdov nespochybňovali. Tento princíp neumožňuje žiadnej zo strán pokúšať sa o obnovenie
konania len preto, aby dosiahla opätovné konanie pred súdom a iné rozhodnutie. Samotná možnosť

existencie dvoch názorov na vec nie je dôvodom pre opätovné konanie. Odklonenie od tejto zásady
je odôvodnené, len ak existujú okolnosti zásadného a závažného charakteru. Právomoc súdov vyššej
inštancie rušiť alebo meniť právoplatné a vykonateľné súdne rozhodnutie by sa mala realizovať s
cieľom nápravy zásadných pochybení. Táto právomoc sa musí uplatňovať tak, aby udržiavala v
maximálnejmožnejmierespravodlivúrovnováhumedzizáujmamijednotlivcaanutnosťouzabezpečovať

účinnosť justičného systému. Medzi dôležité okolnosti, ktoré v tejto súvislosti treba brať do úvahy, patrí
najmä účinok obnoveného konania a nasledujúceho konania na situáciu sťažovateľa a otázky, či k
obnoveniu konania došlo na žiadosť samotného sťažovateľa; dôvody, na základe ktorých vnútroštátne
orgány zvrátili rozsudok v prípade sťažovateľa; súlad daného konania s procesnými požiadavkami
vnútroštátneho práva; existencia a fungovanie procesných záruk v rámci vnútroštátneho právneho

systému, ktoré majú predchádzať zneužívaniu konania vnútroštátnymi orgánmi; a ďalšie okolnosti
prípadu. Okrem toho musí preskúmanie obsahovať všetky procesné záruky čl. 6 ods. 1 a musí zaručovať
celkovú spravodlivosť konania. Súd pri používaní pojmu „zásadné pochybenie“ v mnohých prípadoch
zdôrazňoval, že samotné konštatovanie, že vyšetrovanie v sťažovateľovom prípade bolo „neúplné azaujaté“, alebo viedlo k „chybnému“ oslobodeniu spod obžaloby, nemôže samo osebe - za neprítomnosti
súdnych pochybení alebo závažného porušenia súdneho konania, zneužitia právomoci, zjavných chýb
pri uplatňovaní hmotného práva alebo iných závažných dôvodov vyplývajúcich zo záujmov justície -

indikovať prítomnosť zásadného defektu v predchádzajúcich konaniach...“.

Európskysúdpreľudsképrávatedauplatňovanímvymenovanýchprincípovvždyvkaždejposudzovanej
veci osobitne skúma, či existujú okolnosti podstatného a závažného charakteru, ktoré by odôvodňovali
odklon od zásady, že ak súdy právoplatne rozhodli, ich rozhodnutie by nemalo byť spochybňované (napr.

bod 81 vyššie citovaného rozsudku ESĽP).

Možno uzavrieť, že podľa štrasburskej judikatúry zrušenie právoplatného rozhodnutia v mimoriadnom
opravnom konaní prichádza do úvahy, avšak iba za účelom nápravy fundamentálnych nedostatkov vo
výkone spravodlivosti. Nadriadené súdy smú tak využívať svoju prieskumnú právomoc len k oprave
skutkových a právnych omylov a justičných omylov, nie k novému prejednaniu veci.

Skutočnosť, či existujú podstatné a presvedčivé argumenty, ktoré by odôvodňovali zásah do právnej
istoty účastníka konania prostredníctvom mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej
republiky, je tak vždy nevyhnutným atribútom individuálneho posúdenia každého prípadu.

Dovolaciemu súdu je známy aj obsah uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PLz.
ÚS 3/2015-22 z 18. marca 2015, ktorým, dodržiavajúc zásadu jednotnosti súdneho rozhodnutia,
zjednotil rozdielne právne názory svojich senátov na povinnosť účastníka konania využiť všetky
zákonomdovolenéaefektívneprostriedkypredsamotnýmpodanímpodnetugenerálnemuprokurátorovi
Slovenskej republiky na podanie mimoriadneho dovolania.

Dovolaciemu súdu je rovnako známy aj obsah spoločného stanoviska občianskoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 20. októbra 2015, ktoré bolo prijaté v nasledujúcom znení: Procesná prípustnosť
mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená

tým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne
a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie
rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky viazaný. Napriek

tomu, že nejde o formálnu záväznosť (v súlade s ustanovením § 6 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii
Ústavného súdu SR a o konaní pred ním sú uznesením jeho pléna výlučne viazané všetky tu pôsobiace
senáty), ide o faktickú záväznosť, čiže o tzv. „precedens de facto“.

Kardinálnu otázku spojenú s aplikáciou vyššie citovaného uznesenia pléna Ústavného súdu

a spoločného stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a
obchodnoprávnehokolégiaNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyvšakpredstavujúichintertempolárne
dopady na aktuálnu rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu. Generálny prokurátor Slovenskej republiky
postupujúc podľa zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu č. 36/2008 podal do doby konfirmácie
názoru Ústavného a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky viacero mimoriadnych dovolaní bez

akýchkoľvek obmedzujúcich podmienok.

Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze zo 6. februára 2008 sp. zn. PL. ÚS 10/04
konštatoval, že sa hlási k modernej európskej konštitucionalistike, ku ktorej patrí ochrana legitímneho
očakávania (legitimate expectation, der Vertrauenschutz). Už z pomenovania legitímne očakávanie

vyplýva, že účelom tohto princípu je ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským
zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali. Legitímne
očakávanie je užšou kategóriou ako právna istota. Štát, aj keď nekoná retroaktívne alebo nezasiahne
do nadobudnutých práv, môže vertikálnym mocenským zásahom, napríklad náhlou zmenou pravidiel,
na ktoré sa súkromné osoby spoliehali a ktoré spravidla súvisia s ľudským právom, porušiť legitímne

očakávanie ako princíp právneho štátu.V ústavnom poriadku Slovenskej republiky platí zásada, podľa ktorej ten, kto konal, resp. postupoval na
základe dôvery v platný a účinný právny predpis (jeho noriem), nemôže byť vo svojej dôvere k nemu
sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia (PL. ÚS 36/95).

Vo všeobecnosti by malo platiť, že zjednocujúce stanovisko pôsobí nielen do budúcna, ako je to
pri zrušení protiústavných právnych predpisoch, ale nový právny názor je aplikovateľný na všetky
pred súdmi prebiehajúce konania (primerane § 154 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd skúmal, či táto
premisa platí bezvýhradne aj na vzniknutú procesnú situáciu, t. j. na rozhodovanie o mimoriadnych

dovolaniach generálneho prokurátora podaných do nastúpenia faktických účinkov zjednocujúceho
stanoviska Ústavného a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

V tejto súvislosti treba v prvom rade zdôrazniť, že materiálny právny štát stojí mimo iného na
dôvere občanov v právo a právny poriadok. Podmienkou takejto dôvery je stabilita právneho
poriadku a dostatočná miera právnej istoty občanov. Stabilita právneho poriadku a právna istota

je ovplyvňovaná nielen legislatívnou činnosťou štátu (tvorbou práva), ale tiež činnosťou štátnych
orgánov aplikujúcich právo. Nemožno opomenúť, že k nej patrí aj súdna judikatúra. Práve ochrana
oprávnenej dôvery občanov v právo, ktoré tu predstavoval ustálený výklad právnej normy vo forme
stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, by mala byť pre podané mimoriadne dovolania
pred novým právnym záverom Ústavného a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prioritná. Možno

mať tak za to, že sú tu dané špecifiká výnimočnej situácie, ktorá je založená intenzívnejším
záujmom na ochrane legitímnych očakávaní adresátov na riadnom prejednaní mimoriadneho opravného
prostriedku. Generálny prokurátor Slovenskej republiky, ktorý podal mimoriadne dovolanie na podnet
účastníka konania, využil svoje procesné oprávnenie v súlade s dlhoročne zaužívanou právnou praxou
sledujúc ochranu práv účastníka konania. Ak teda generálny prokurátor Slovenskej republiky už podal

mimoriadne dovolanie, ide o využitie jeho práv v takej intenzite, že jeho prípadné odmietnutie len
s poukazom na prelom rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu vyvolaný zjednocujúcim názorom
Ústavného a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, by znamenal prílišnú tvrdosť retrospektívy nového
právneho názoru. Ani od generálneho prokurátora Slovenskej republiky, ako prostredníka jedného
z účastníkov konania na mimoriadne opravné konanie, nemožno očakávať, aby v prípade reálneho

využitia svojho mimoriadneho oprávnenia v „tolerantnom právnom prostredí“, mohol odhadovať budúci
názorový vývoj Ústavného a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v otázke výkladu jeho zákonných
predpokladov.

Odmietnutie podaného mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky

len s poukazom na reštrikcie dané uznesením pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky a
spoločným stanoviskom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky by podľa dovolacieho súdu znamenalo
neprimerane tvrdý zásah do práv účastníka konania, ktorý neuplatnil včas riadny, resp. tu iný mimoriadny
opravný prostriedok, lebo spoliehajúc sa na bežnú súdnu prax priamo inicioval u generálneho
prokurátora podanie mimoriadneho dovolania.

Dovolací súd tak v intenciách vyššie uvedeného a podľa kritérií poskytnutých štrasburskou judikatúrou
skúmal, či je prítomné v konaní okresného, resp. krajského súdu, také pochybenie, ktoré možno označiť
za elementárne porušenie základných práv a slobôd. Ústavný súd Slovenskej republiky považuje
zaň napríklad také prípady nesprávnej aplikácie jednoduchého práva, ktoré sú späté s konkurenciou

jednotlivých noriem, príp. s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia
ústavných princípov.

Pred touto právnou analýzou je nevyhnutné uviesť, že dovolací súd je viazaný nielen rozsahom
mimoriadneho dovolania, ale aj dôvodmi uplatnenými v mimoriadnom dovolaní. Obligatórne (§ 243i ods.

2 v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými § 237 ods. 1 O.s.p. a tzv.
inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Napriek tomu, že účastník konania nevyužil možnosť podania dovolania, ako to vyžaduje stanovisko
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. októbra 2015 publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod Rc 94/2015, najvyšší súd pristúpil k vecnému
preskúmaniu mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora. Viedli ho k tomu dôvody, pre ktoré bol
mimoriadnyopravnýprostriedokpodaný.Generálnyprokurátorsatotižnedomáhalkasácienapadnutého
rozhodnutia z dôvodov tzv. zmätočnosti uvedených v ustanovení § 237 ods. 1 O.s.p., kedy másamotný účastník konania k dispozícii úspešné podanie dovolania a to aj v prípadoch, keď je podanie
tohto mimoriadneho opravného prostriedku procesne neprípustné. V danom prípade bolo predmetom
mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora však nesprávne právne posúdenie veci podľa §

241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Na takejto právnej argumentácii nemohlo byť účinne založené dovolanie
účastníka konania, keďže dovolanie z týchto dôvodov nie je prípustné. Za takejto procesnej situácie
by bolo nekorektné vyžadovať od účastníka konania formálne uplatnenie dovolania pre neprítomné tzv.
dôvody zmätočnosti, čiže vopred odsúdeného na neúspešnosť. V opačnom prípade by sa mimoriadne
opravné konanie stalo rýdzo formalistickým, pretože mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora

by muselo vždy procesne predchádzať konanie o dovolaní.

Podľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za
podmienok uvedených v § 243e O.s.p., ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci.

Na výskyt procesných vád konania vymenovaných v § 237 O.s.p. a tiež tzv. iných vád konania majúcich
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 O.s.p.) prihliada najvyšší súd nielen v konaní
o dovolaní (viď § 242 ods. 1 O.s.p.), ale aj v konaní o mimoriadnom dovolaní (viď § 243i ods. 2 O.s.p.
v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.) bez zreteľa na to, či boli alebo neboli v tomto mimoriadnom opravnom

prostriedku uplatnené. Procesné vady konania v zmysle § 243f ods. 1 písm. a/ a b/ O.s.p. neboli v
mimoriadnom dovolaní uplatnené a v konaní o tomto opravnom prostriedku ani nevyšli najavo.
Generálny prokurátor namieta, že napadnuté rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení
veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil

správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Z napadnutých rozhodnutí vyplýva názor súdov, podľa ktorého „spotrebiteľský charakter“ zmluvy o
úvere predurčuje aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka nielen na ochranu spotrebiteľa pred

neprijateľnými zmluvnými podmienkami, ale aj na posúdenie odstúpenia od zmluvy (i keď podľa
Obchodného zákonníka ide o absolútny obchod). Generálny prokurátor zastáva opačný názor a
zdôrazňuje, že predmetom posúdenia v rámci ochrany spotrebiteľa, sú zmluvné podmienky a nie
režim právneho vzťahu. Vychádzajúc z charakteru zmluvy o úvere uzatvorenej podľa § 497 až §
507 Obchodného zákonníka generálny prokurátor konštatuje, že napriek „spotrebiteľskému charakteru“

úverovou zmluvou založeného vzťahu treba odstúpenie od zmluvy posudzovať podľa Obchodného
zákonníka.

V súvislosti s posudzovaním odstúpenia od zmluvy, vychádzal súd prvého stupňa z názoru, že zmluva
o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere je zmluvou spotrebiteľskou a právny vzťah založený

medzi účastníkmi konania je vzťah občiansko - právny. Odvolací súd dospel k rovnakému názoru. V
mimoriadnom dovolaní generálny prokurátor konštatoval, že záväzkové vzťahy z uvedených zmlúv majú
vždy charakter absolútnych obchodov a budú podliehať režimu Obchodného zákonníka.

Preskúmaním napadnutých rozhodnutí dospel najvyšší súd k záveru, že ich zrušením by sa nedosiahol

účel mimoriadneho dovolania. Pri zaujímaní tohto záveru vychádzal najvyšší súd z nasledovného:

Podľa § 261 ods. 6 písm. d/ Obchodného zákonníka touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na
povahu účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho častí (§ 476), zmluvy o
úvere (§ 497), zmluvy o kontrolnej činnosti (§ 591), zasielateľskej zmluvy (§ 601), zmluvy o prevádzke

dopravného prostriedku (§ 638), zmluvy o tichom spoločenstve (§ 673), zmluvy o otvorení akreditívu (§
682), zmluvy o inkase (§ 692), zmluvy o bankovom uložení veci (§ 700), zmluvy o bežnom účte (§ 708)
a zmluvy o vkladovom účte (§ 716).

Podľa§344Obchodnéhozákonníkaodzmluvymožnoodstúpiťibavprípadoch,ktoréustanovujezmluva

alebo tento alebo iný zákon.Podľa § 349 ods. 1 Obchodného zákonníka odstúpením od zmluvy zmluva zaniká, keď v súlade s týmto
zákonom prejav vôle oprávnenej strany odstúpiť od zmluvy je doručený druhej strane; po tejto dobe
nemožno účinky odstúpenia od zmluvy odvolať alebo meniť bez súhlasu druhej strany.

Podľa § 351 ods. 1 Obchodného zákonníka odstúpením od zmluvy zanikajú všetky práva a povinnosti
stránzozmluvy.Odstúpenieodzmluvysavšaknedotýkanárokunanáhraduškodyvzniknutejporušením
zmluvy, ani zmluvných ustanovení týkajúcich sa voľby práva alebo voľby tohto zákona podľa § 262,
riešenia sporov medzi zmluvnými stranami a iných ustanovení, ktoré podľa prejavenej vôle strán alebo

vzhľadom na svoju povahu majú trvať aj po ukončení zmluvy. Podľa § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka
strana, ktorej pred odstúpením od zmluvy poskytla plnenie druhá strana, toto plnenie vráti; pri peňažnom
záväzku spolu s úrokmi vo výške dojednanej v zmluve pre tento prípad, inak ustanovenej podľa § 502.
Ak vracia plnenie strana, ktorá odstúpila od zmluvy, má nárok na úhradu nákladov s tým spojených.

Podľa § 48 ods. 1 Občianskeho zákonníka od zmluvy môže účastník odstúpiť, len ak je to v tomto alebo

v inom zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Podľa § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka
odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo
účastníkmi dohodnuté inak.

Podľa§457Občianskehozákonníka,akjezmluvaneplatnáaleboakbolazrušená,jekaždýzúčastníkov

povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.

Podľa § 387 ods. 1 Obchodného zákonníka právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby ustanovenej
zákonom.

Podľa § 397 ods. 1 Obchodného zákonníka ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je
premlčacia doba štyri roky.

Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník

premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa (ktoré nadobudlo účinnosť
1. mája 2014) orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na
nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho
premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať
plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto

skutočností dovolával.

Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 1. mája 2014) ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné

zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

V nadväznosti na citáciu vyššie uvedených ustanovení najvyšší súd poukazuje na základný zmysel a

účel dovolania a mimoriadneho dovolania, ktorým je dosiahnuť preskúmanie právoplatného rozhodnutia
vtedy, keď to zákon umožňuje, a v prípade, že v procese jeho preskúmania sa zistia zákonom stanovené
dôvody pre zrušenie napadnutého rozhodnutia, dosiahnuť tiež zrušenie rozhodnutia, proti ktorému bol
podaný tento mimoriadny opravný prostriedok (§ 243b ods. 2 O.s.p., resp. § 243b ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 243i ods. 2 O.s.p.).

Zrušenie rozhodnutia napadnutého dovolaním alebo mimoriadnym dovolaním nesmie byť však nikdy
samoúčelné a vždy musí viesť k vytvoreniu stavu, v ktorom bude možné odstrániť nesprávnosť
procesného alebo hmotnoprávneho charakteru, ktorá bola dôvodom pre kasačné rozhodnutienajvyššieho súdu a nahradiť zrušené (nesprávne, nezákonné) rozhodnutie novým, zodpovedajúcim
zákonu. Pokiaľ je však už pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia zrejmé, že (napríklad v dôsledku
zmeny v právnom poriadku, ku ktorej medzičasom došlo) bude súd, ktorému sa vec po zrušení jeho

rozhodnutia má vrátiť na ďalšie konanie, musieť rozhodnúť rovnako ako v zrušovanom rozhodnutí, lebo
iné rozhodnutie mu platný právny stav ani neumožní (t. j. ak súd po vrátení veci nebude môcť postupovať
alebo rozhodnúť inak, ako pred zrušením jeho rozhodnutia), nemá kasačné rozhodnutie najvyššieho
súdu opodstatnenie.

V preskúmavanom prípade je - aj bez vyriešenia otázky, či je opodstatnená námietka generálneho
prokurátora o tom, že odstúpenie od zmluvy malo byť posudzované podľa ustanovení Obchodného (a
nie Občianskeho) zákonníka - zrejmé, že ak by najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté
rozsudky a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, musel by prvostupňový súd vziať na
zreteľ § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pričom by ako „orgán rozhodujúci o
nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať

plnenie požadované žalobou. Mal by tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe
tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú
prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené

pred týmto dňom.

Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v prípade zrušenia rozsudkov napadnutých mimoriadnym
dovolaním by súd prvého stupňa (opäť) posudzoval odstúpenie od zmluvy podľa ustanovení
Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho by rozhodol tak, ako v rozsudku, ktoré generálny prokurátor

navrhuje zrušiť.

Z týchto dôvodov najvyšší súd mimoriadne dovolanie zamietol (§ 243i O.s.p. v spojení s § 243b ods.
1 O.s.p.).
Generálnemu prokurátorovi v konaní o mimoriadnom dovolaní nemôže byť uložená povinnosť nahradiť

trovy konania. Povinnosť nahradiť trovy konania v konaní o mimoriadnom dovolaní má ten, kto podal
podnet na podanie mimoriadneho dovolania (viď § 148a ods. 1 a 2 O.s.p.). V danom prípade dal podnet
na mimoriadne dovolanie žalobca.
Žalovaní 1/ až 3/ nepodali návrh na priznanie náhrady trov konania o mimoriadnom dovolaní; najvyšší
súd im vzhľadom na to nepriznal náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní (§ 243i ods. 2 O.s.p.

a § 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.