Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 16, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/752/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234534
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kotrčová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112234534.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Kotrčovej a

členovsenátuJUDr.JánaBurika,JUDr.LadislavaMejstríkavprávnejvecinavrhovateľaPOHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grosslingova 4, IČO: 36 864 421 proti odporcovi Slovenská republika,
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, v konaní o
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Žilina, č.k. 7C/311/2012-94 zo dňa 28. 4. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného
sudcu a nestranný súd zamietol. Návrh navrhovateľa na zaplatenie majetkovej škody 125,- eur a
nemajetkovej ujmy 495,- eur, zamietol. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Pokiaľ sa týkalo žiadosti navrhovateľa na prerušenie konania uviedol, že o zákonnom sudcovi rozhodol
nadriadenýsúd,atovkonaní6NcC/150/2013uznesenímzodňa14.2.2013,ktorýmsudkyňuokresného

súdu JUDr. Gabrielu Dúbravkovú nevylúčil z prejednávania a rozhodnutia v predmetnej veci, preto neboli
dané dôvody na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. b/ O.s.p., nakoľko otázka zákonného
sudcu je vyriešená rozhodnutím krajského súdu, ktoré je rozhodnutím konečným a ani podľa § 109
ods. 2 písm. c/ O.s.p., nakoľko v danom prípade je otázka prerušenia ponechaná na úvahe súdu a
ústavný súd nerieši otázku, ktorá by vecne súvisela s predmetom prejednávanej veci. Z pripojeného
exekučného spisu sp. zn. 20Er/2786/2009 zistil, že súdny exekútor doručil žiadosť o udelenie poverenia
okresnému súdu 27. 8. 2009 na základe exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok Stáleho

rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom Bratislava.
Po doručení žiadosti o udelenie poverenia exekučný súd za účelom skúmania podmienok v súvislosti
s výkonom rozhodcovského rozsudku s poukazom na § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. a ust. § 44 ods.
2 Exekučného poriadku vykonal výzvu zo dňa 9. 9. 2009 na Stály rozhodcovský súd na predloženie
predmetného rozhodcovského spisu, resp. fotokópie zmluvy o úvere s tým, že požadované doklady boli
súdu doručené po opakovanej žiadosti 22. 2. 2010, na čo exekučný súd 5. 3. 2010 vydal poverenie
súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR

2Cdom 129/97 zo dňa 29.06.1999, Najvyššieho súdu ČR 4Cdo 24/04 a uznesenie Najvyššieho súdu
ČR 25Cdo 1018/07 zo dňa 25.08.2009 zastal názor, že posúdenie veci a vydanie rozhodnutia nemožno
považovať za nesprávny úradný postup, ale iba za vydanie nezákonného rozhodnutia. Preto postup
exekučného súdu spočívajúci v skúmaní žiadosti o vydanie poverenia a skúmaní materiálnej správnostirozhodcovského rozsudku, nekalej povahy rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za nesprávny
úradný postup súdu. Tiež nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje vždy a automaticky za porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pričom ani samotná dĺžka konania

sama o sebe ešte nemusí bez ďalšieho znamenať závažné porušenie práv sťažovateľa. V danom
prípade bolo nesporné, že išlo o exekučnú vec, v ktorej súd mal rozhodnúť o žiadosti o udelenie
poverenia a v prípade udelenia poverenia bol súd povinný vydať ho do 15 dní od doručenia žiadosti,
pričom súd poverenie v tejto lehote nevydal. Súd však skúmal či nie je rozpor so zákonom, keďže išlo o
rozhodcovské rozhodnutie v spotrebiteľskej veci, pričom oprávnenosť takéhoto skúmania exekučného

súdu vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C 40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL
proti Cristina Rodríguez Nogueira. V tejto súvislosti uviedol, že súd nie je administratívny orgán, ktorý
automaticky udelení poverenie na vykonanie exekúcie na žiadosť exekútora, ide o súdne rozhodnutie,
ktoré musí vychádzať z objektívneho zistenia a posúdenia. Vzhľadom na to, že pre také rozhodnutie súd
nemal k dispozícii všetky potrebné podklady, vzhľadom i na závažnosť a obtiažnosť veci (spotrebiteľskej)
pri dodržiavaní zvýšenej ochrany spotrebiteľov nebolo možné dodržanie zákonom stanovenej 15-dňovej

lehoty pre udelenie poverenia. Za nie bez významu tiež považoval, že navrhovateľ podal množstvo
žalôb, pričom súdy na také množstvo nemajú ani materiálne, ani personálne vybavenie a za jeden z
aspektov, na ktorý sa musí brať ohľad považoval i tú skutočnosť, že navrhovateľ nepreukázal, že by
využil nejaké právne prostriedky do vydania udelenia poverenia, a teda že chcel zvrátiť ten stav, v ktorom
pociťoval podľa jeho uvedenia neistotu a frustráciu. Zdôraznil, že navrhovateľ ani ničím hodnoverným

nepreukázal majetkovú škodu, ani nemajetkovú ujmu. Tvrdená škoda nemá bezprostrednú a priamu
príčinnú súvislosť s rozhodnutím exekučného súdu, tvrdenými prieťahmi. Nepreukázal, že bez vydania
rozhodnutia exekučného súdu, bez tvrdených prieťahov exekučného súdu, by nebolo došlo k vzniku
tvrdenej škody.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. a odporcovi náhradu trov

konania nepriznal, nakoľko ani zo spisu nezistil, že by mu účelne vynaložené výdavky vznikli.

Proti rozsudku okresného súdu, v zákonnej lehote, doručil odvolanie navrhovateľ. V podanom odvolaní
vytýkal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. - ak účastníkovi konania sa
postupom okresného súdu odňala možnosť konať pred súdom, v konaní došlo k vadám uvedeným

v § 221 ods. 1 O.s.p., ak rozhodoval vylúčený sudca, v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221
ods. 1 O.s.p., prvostupňový súd nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu, nedostatočne zistil skutkový stav. Súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav
veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy. Rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prejednal vec v

neprítomnosti odporcu, jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p., a to aj
napriek tomu, že navrhovateľ podal elektronicky na zverejnenú e-mailovú adresu návrh na zrušenie
pojednávania. V tejto žiadosti poukázal na skutočnosť, že súdu boli v žalobe oznámené skutočnosti,
pre ktoré sú všetci sudcovia daného okresného súdu vylúčení z prejednávania a rozhodovania vo veci.
Na základe týchto skutočností mal súd postupovať podľa § 15 O.s.p. a predložiť vec na rozhodnutie

predsedovi súdu a ten vzhľadom na ust. § 12 O.s.p. mal predložiť vec na rozhodnutie o jej
pridelení inému súdu. Zdôraznil, že nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu „zákonný sudca“.
V konaní mal okresný súd uskutočňovať také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Ústne pojednávanie vo
veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej situácie. Ďalej poukazoval,
že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodnutí vychádzal.

Zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť vyjadriť sa ani k dôkazom, ktoré
vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Vytýkal okresnému súdu, že sa dopustil viacerých omylov,
keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak
v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Koncepcia spravodlivého súdneho
konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie. Súd rozhodol bez toho, aby umožnil navrhovateľovi

ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa ku skutkovým a právnym otázkam veci. Ako
strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto
dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení.
Žiadal preto rozsudok okresného súdu zrušiť, vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Právo na spravodlivý
proces vyžaduje, aby rozhodnutie bolo odôvodnené. Povinnosť všeobecných súdov odôvodniť svoje

rozhodnutie zdôrazňuje aj samotný Ústavný súd SR vo svojej konštantnej judikatúre. Súd vo svojom
rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj právne prejednanie
veci v primeranej lehote zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Ďalej poukazoval, že
rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné, keď na jednej strane súd zistil porušenie práv a nekonštatoval
ho. Na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a postupom bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného súdu ako správny, podľa § 219
O.s.p. potvrdil.

Pokiaľišlooskutkovézistenia,vyhodnotenierozhodujúcichskutočnostíaprávneposúdenieveci,vtomto
smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto
prípade nie je potrebné opakovať (ust. § 219 ods. 2 O.s.p.), keďže ani zo strany odvolateľky neboli v
priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvého stupňa
v dôvodoch napadnutého rozhodnutia.

Zodôvodneniarozhodnutiavyplývavzťahmedziskutkovýmizisteniamiaúvahamiprihodnotenídôkazov
na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Prvostupňový súd neporušil právo účastníkov
konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná
skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj
náležite vyhodnotil.

V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci, platí dispozičná a prejednacia zásada.
Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú,
je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní
dôkazov leží zásadne na účastníkoch a ukladá im označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Účastník

má teda povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.) a povinnosť dôkazu. K splneniu tejto
povinnosti je zaviazaný každý účastník konania. Pokiaľ navrhovateľ poukazuje na ust. § 101 ods. 2
O.s.p. a na to, že súd nepostupoval správne, keď vykonal pojednávanie bez prítomnosti navrhovateľa,
odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď nepristúpil na rôzne konštrukcie
navrhovateľa, ktoré iba sťažujú priebeh konania a postup súdu v ňom. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p.

predpokladá pre prejednanie v neprítomnosti takého účastníka skutočnosť, že sa účastník nedostaví
na pojednávanie, ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie. Navrhovateľ v danom prípade
nepožiadal o odročenie z dôležitého dôvodu. Z návrhu na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu
porušenia nestrannosti súdu a sudcu je možné pri jeho obsahovom posúdení dôjsť k záveru, že týmto
úkonom by navrhovateľ mohol požiadať o odročenie pojednávania, no zároveň vzhľadom na uvedený

dôvod - nestrannosť sudcu, súdu - nie je možné v danej situácii vyhodnotiť takýto dôvod ako dôležitý,
nakoľko ak navrhovateľ spochybňoval v konaní zákonnú sudkyňu s poukazom na ust. § 15 ods. 1
O.s.p., podľa názoru odvolacieho súdu v aktuálnom konaní nie sú zistené žiadne skutočnosti, ktoré by
spochybňovali nestrannosť zákonnej sudkyne.

Odvolací súd zdôrazňuje, že nebolo porušené právo na kontradiktórne konanie. Podľa ust. § 115 ods. 1,
2 O.s.p., ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, súd nariadi na prejednanie veci samej
pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná. Predvolanie sa
musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom,
keď sa má pojednávanie konať.

Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti, zaručené čl. 48 ods.
2 Ústavy SR, je potrebné chápať tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie práva konať
a rozhodnúť v jeho prítomnosti. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd
vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť,

teda povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s
dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Dôkaznú povinnosť
môže účastník plniť od začiatku konania, v návrhu na začatie konania, vo vyjadrení k nemu, mimo
týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania pri odročovaní pojednávania. Jej cieľom je
unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania

bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť
stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov fyzických osôb a
právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch svedkov. Podľa ust. § 129 ods. 1 O.s.p. možno vykonať
dokazovanie listinami tak, že predseda senátu (samosudca) na pojednávaní listinu alebo jej časť prečítaalebo oboznámi ich obsah. Podľa ust. § 122 ods. 1 O.s.p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní,
ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.
V danej veci bolo nariadené pojednávanie na presný termín v sídle súdu prvého stupňa, pričom

navrhovateľka bola riadne na toto pojednávanie predvolaná, no bez ospravedlnenia sa nedostavila, i
keď podala návrh na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu
a sudcu. Krajský súd poukazuje na skutočnosť, že v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom
súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie
ich práv, teda právo vykonávať procesné úkony, vo formách stanovených zákonom nazerať do spisu,

robiť si výpisy, vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali § 123 O.s.p.,
byť predvolaní na súdne pojednávanie. Na pojednávaní sa súd oboznámil s obsahom spisu a obsahom
exekučného spisu súdu (sp. zn. 20Er/2786/2009). Pokiaľ teda okresný súd na pojednávaní vykonal
dôkazy navrhované navrhovateľkou a poskytol možnosť obom účastníkom zúčastniť sa pojednávania,
čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp. navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení,
tak týmto postupom okresného súdu nedošlo k porušeniu princípov kontradiktórnosti a princípu rovnosti

zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. Okresný súd dodržal i
zásadu priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho
konania, ktorú zaručuje nielen ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je
súčasťou práva účastníkov konania na spravodlivé prejednanie veci, týkajúce sa ich občianskych práv a
záväzkov a je aj zároveň špecifickým vyjadrením zásady kontradiktórnosti sporového konania. Práve zo

strany prvostupňového súdu dodržanie práva účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom je v zhode i s judikatúrou, o ktorú sa opiera aj ESĽP, ktorý vyslovil, že súčasťou koncepcie
spravodlivéhosúdnehokonaniajezásadakontradiktórnosti,vsúladesktoroumusiamaťúčastnícinielen
právo navrhnúť všetky dôkazy, ktoré považujú za nevyhnutné na preukázanie svojich tvrdení, ale aj
právo byť oboznámení a vyjadriť sa ku všetkým dôkazom a vyjadreniam predloženým s cieľom ovplyvniť

rozhodnutie súdu. Vo vzťahu k princípu rovnosti zbraní, ktorý bol prvostupňovým súdom dodržaný, bola
poskytnutá obom účastníkom konania primeraná možnosť predložiť svoje návrhy. Pokiaľ okresný súd v
rámci vykonávaného dokazovania vytvoril procesný priestor obom sporovým stranám na navrhovanie
dôkazov, oboznámenie sa a vyjadrenie sa k nim, tak neodňal navrhovateľke ako účastníkovi konania
možnosť konať pred súdom, teda rešpektoval judikatúru ústavného súdu a ESĽP. Postupom okresného

súdu nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému z vykonaných dôkazov v zmysle čl. 48 ods. 2
Ústavy SR, k porušeniu zásad priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov a kontradiktórnosti sporového
konania, teda zásad obsiahnutých v príslušných ustanoveniach O.s.p., v práve na spravodlivý proces,
ako ho vykladá ústavný súd a ESĽP.

Pokiaľ navrhovateľ spochybňoval v konaní zákonného sudcu s poukazom na ust. § 15 ods. 1
O.s.p., odvolací súd zdôrazňuje, že o vylúčení zákonnej sudkyne už rozhodoval v uznesení sp. zn.
6NcC/150/2013 zo dňa 14. februára 2013, ktorým sudkyňu okresného súdu JUDr. Gabrielu Dúbravkovú
nevylúčil z prejednávania a rozhodnutia v predmetnej veci.
Ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O.s.p.) predstavuje výnimku z významnej

ústavnejzásady,ženiktonesmiebyťodňatýsvojmuzákonnémusudcovi(čl.48ods.1ÚstavySlovenskej
republiky). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len
celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť
v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka
konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania

veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého
rozhodovania.
Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej
žalovanýmjesúd,naktoromtentosudcavykonávasúdnictvo(viďnapríkladuznesenieNajvyššiehosúdu
Slovenskej republiky z 31. mája 2010 sp. zn. 3 Nc 14/2010). Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd

konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde,
ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľa) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci
založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z..

Pokiaľ odvolateľ napádal výrok, ktorým prvostupňový súd zamietol návrh na prerušenie konania odvolací

súd zdôrazňuje, že podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné
opatrenia,môžekonanieprerušiť,akprebiehakonanie,vktoromsariešiotázka,ktorámôžemaťvýznam
prerozhodnutiesúdu,aleboaksúddalnatakétokonaniepodnet.Zcitovanéhoustanoveniajednoznačnevyplýva (arg. slovo „môže“), že prerušenie konania z tam uvedených dôvodov je fakultatívne, teda súd
niejepovinnýprerušiťkonanieanivprípade,žebyinakbolisplnenépodmienkypodľatohtoustanovenia.
Účastník môže navrhnúť takéto prerušenie konania, avšak súd nie je povinný takému návrhu vyhovieť,

aj keď o takomto návrhu musí rozhodnúť. Tento procesný úkon súdu závisí len od úvahy súdu, a preto
nie je viazaný návrhom účastníka konania. Súd môže rozhodnúť o prerušení konania podľa uvedeného
ustanovenia len výnimočne, keď sa v inom konaní rieši právne významná otázka, ktorú si súd nemôže
sám vyriešiť prejudiciálne.

Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom vysloveným zo strany okresného súdu, pokiaľ zamietol
návrh navrhovateľa vo veci samej. Preto jeho rozhodnutie ako vecne správne, stotožniac sa s
odôvodnením rozhodnutia zo strany okresného súdu, potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.).

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p..
V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania postupom

podľa § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil, resp. mu ani žiadne trovy nevznikli, preto rozhodol krajský súd tak,
ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e odvolanie prípustné.