Decision was made at the court Krajský súd Trenčín
Judgement was issued by JUDr. Emília Zimová
Judgement form – Rozsudok
Judgement nature – Potvrdzujúce
Source – original document (the link may not work anymore)
Referenced legislation in the judgement
Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/181/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3114211931
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3114211931.1
ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej, sudcu Mgr.
Ivana Kubínyiho a sudkyne JUDr. Gabriely Janákovej v právnej veci navrhovateľa Y. L. E., s.r.o., so
sídlom D. 5, R., IČO: 35 724 803, zastúpeného F. L., s.r.o., so sídlom D. 5, R., IČO: 36 613 843,
proti odporcovi 1) M. H., bydliskom H. XXX, V. - H., štátnemu občanovi SR a odporkyni 2) G. H.
L., bydliskom Q. XXXX/X, F., štátnej občianke SR, za účasti vedľajšieho účastníka H. ochrana práv
spotrebiteľov, zastúpeného JUDr. D. D., advokátom so sídlom Zámocká XX, R., o zaplatenie 2.051,56
eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 06.
novembra 2014, č.k. 18C/183/2014-108, takto
r o z h o d o l :
Rozsudok okresného súdu v napadnutej časti, t.j. vo výroku o zamietnutí zvyšnej časti návrhu a vo
výroku o trovách konania potvrdzuje
Žiaden z účastníkov a vedľajší účastník nemajú právo na náhradu trov odvolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
Okresný súd napadnutým rozhodnutím čiastočne vyhovel návrhu a odporcov zaviazal k zaplateniu
1.689,52 eur s príslušným úrokom z omeškania a vo zvyšku návrh zamietol. Odporcom a vedľajšiemu
účastníkovi uložil spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania.
Rozhodol tak o návrhu navrhovateľa, ktorým sa domáhal zaplatenia dlhu z úveru poskytnutého zo strany
právneho predchodcu navrhovateľa Slovenská sporiteľňa, a.s. v prospech odporcov na základe zmluvy
o úvere zo dňa 14.12.2007 (úverová zmluva). Okresný súd zistil existenciu uvedenej úverovej zmluvy a
zamietavé rozhodnutie odôvodnil premlčaním práva. Vec právne založil na ustanovení § 2 písm. a) a b) a
§ 3ods. 3 Zákona 250/2007 o ochrane spotrebiteľa účinných v čase uzavretia úverovej zmluvy a posúdil
úverovúzmluvu akospotrebiteľskú.Nazákladetohoaplikovalnaotázkupremlčaniapriaznivejšiuprávnu
úpravu Občianskeho zákonníka, a to ust. § 101 OZ, podľa ktorého je premlčacia doba v danom prípade
trojročná. V tejto dobe právo pripadajúce na zamietnutú časť návrhu uplatnené nebolo, a preto okresný
súd návrh v premlčanom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p.
a v konaní úspešnejšiemu navrhovateľovi priznal pomernú časť náhrady trov konania voči odporcom a
vedľajšiemu účastníkovi, ktorých k náhrade trov konania zaviazal solidárne.
Proti rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ, a to do výroku o zmietnutí návrhu, v ktorom žiadal
napadnuté rozhodnutie zmeniť a návrhu v celom rozsahu vyhovieť, pretože mal za to, že okresný súd
vec nesprávne právne posúdil. Nesprávne právne posúdenie videl navrhovateľ v tom, že do 31.12.2007
sa ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách uvedené v § 52 až 54 OZ na zmluvu o úvere nevzťahovali,
pretože ust. § 52 OZ vymenovalo zmluvné typy majúce povahu spotrebiteľských zmlúv a zmluva o úvere
tam uvedená nebola. Úverová zmluva uzavretá do 31.12.2007, teda aj tá, z ktorej nároky sú uplatnenév tomto konaní sa spravuje výlučne Obchodným zákonníkom a použitie Občianskeho zákonníka je
vylúčené aj vzhľadom na prechodné ustanovenie § 879j OZ. Posúdenie premlčania tak v danom prípade
neprichádza do úvahy podľa Občianskeho zákonníka, ale podľa § 397 Obchodného zákonníka, podľa
ktorého je premlčacia doba štvorročná a v posudzovanom prípade tak pred podaním návrhu neuplynula.
Na podporu svojej argumentácie citoval viaceré rozhodnutia iných krajských súdov.
Napokon navrhovateľ nesúhlasil ani s výrokom o náhrade trov konania, ktoré žiadal v prípade vyhovenia
návrhu priznať v celom rozsahu. Navrhovateľ žiadal tiež náhradu trov odvolacieho konania.
Odvolanie proti rozsudku podal aj vedľajší účastník, a to do výroku o trovách konania. Uloženie
povinnosti vedľajšiemu účastníkovi nahradiť trovy konania navrhovateľa predstavuje nesprávne právne
posúdenie veci, pretože takýto spôsob vyrovnania medzi účastníkmi konania nevyplýva zo žiadneho
predpisu. Vedľajší účastník žiadnym úkonom vo veci samej nenavýšil trovy konania, pretože podal
iba vyjadrenie, ktoré bolo dôvodné pre premlčanie uplatneného práva. Vedľajší účastník mal zato,
že navrhovateľ si náhradu trov konania voči nemu ani riadne neuplatnil, pretože túto uplatnil spolu
s návrhom, kedy v konaní vedľajší účastník ešte nevystupoval a v ďalšom konaní návrh na náhradu
trov konania nijako neupresnil. Na strane odporcu a vedľajšieho účastníka sa nejedná o procesné
spoločenstvopodľa§91O.s.p.,keďbybolomožnéknáhradetrovkonaniazaviazaťúčastníkovspoločne
a nerozdielne. Vedľajší účastník je na rozdiel od účastníka treťou osobou, a preto možno k náhrade trov
konania zaviazať len účastníka a nie aj jeho. Vo výroku o trovách konania preto žiadal vedľajší účastník
napadnuté rozhodnutie zmeniť a k náhrade trov konania zaviazať iba odporcov.
Vedľajší účastník sa vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa stotožnil s právnym posúdením premlčania a
uviedol, že návrh bolo potrebné zamietnuť v celom rozsahu pre nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu
pre nesplnenie podmienok platného postúpenia pohľadávky. Poukázal na účelnosť trov konania na jeho
strane a žiadal napadnuté rozhodnutie zmeniť zamietnutím návrhu v celom rozsahu a priznaním plnej
náhrady trov prvostupňového aj odvolacieho konania vedľajšiemu účastníkovi.
Navrhovateľ sa k odvolaniu vedľajšieho účastníka nevyjadril.
Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že rozsudok okresného súdu
je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správny. Rozhodol bez
nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého možno o odvolaní rozhodnúť
aj bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu.
Rozsudok alebo uznesenie, ktorým sa končí konanie vo veci samej, možno v zmysle ustanovenia §
205 ods. 2 O.s.p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písmenami a/ až f/ citovaného zákonného
ustanovenia.
Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., ktorý uplatňuje navrhovateľ, je podľa súdnej
praxe daný v prípade mylnej aplikácie a výkladu právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie
právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť.
Preskúmaním veci odvolací súd nezistil opodstatnenosť citovaného dôvodu na odvolanie. Navrhovateľ
v konaní zotrvával na stanovisku, že vzťah medzi účastníkmi je vzťahom obchodnoprávnym, a preto sa
naň majú primerane vzťahovať ustanovenia Obchodného zákonníka.
Zo spisu jednoznačne vyplýva, že predmetný vzťah založený zmluvou o úvere zo dňa 14.12.2007vznikol
za účinnosti zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Vzhľadom na právnu povahu účastníkov
a charakter zmluvy bol ich právny vzťah spotrebiteľskou zmluvou podľa § 3 ods. 3 Zákona č. 250/2007
Z.z. Podľa uvedeného ustanovenia, má každý spotrebiteľ právo na ochranu pred neprijateľnými
podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa § 52 až § 60 Občianskeho
zákonníka alebo Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom
je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným
spôsobom neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho
zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka.
Vzhľadom na odkaz uvedený v závere citovaného ustanovenia (...aj na spotrebiteľské zmluvy,
ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskehozákonníka.) sa tak ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách vzťahovali
primerane aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré sám Občiansky zákonník za spotrebiteľské zmluvy
nepovažoval (Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007 boli
spotrebiteľskými zmluvami iba zmluvy upravené ako zmluvné typy v Občianskom zákonníku.)
V danom prípade sa tak na zmluvu medzi účastníkmi použili ustanovenia Občianskeho zákonníka
o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. OZ) bez ohľadu na to, či bola zmluva spotrebiteľskou
zmluvou podľa vtedy platného ustanovenia § 52 OZ Občianskeho zákonníka alebo nie. V prípade
spotrebiteľskej zmluvy podľa OZ sa ustanovenia OZ o spotrebiteľských zmluvách použili priamo, v
prípade inej spotrebiteľskej zmluvy cez citovaný odkaz v závere § 3 ods. 3 Zákona č. 250/2007 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa.
Úver je síce absolútnym obchodom a na úver dopadá tretia časť obchodného zákonníka bez ohľadu
na povahu účastníkov úverovej zmluvy, avšak predmetná vec sa týka spotrebiteľskej zmluvy, upravenej
osobitnou právnou úpravou (zákon č. 250/2007 Z.z. a ustanoveniami Občianskeho zákonníka). Ide
o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu, a teda o typicky
občianskoprávny vzťah. Úverovanie spotrebiteľov patrí medzi najfrekventovanejšie občianskoprávne
vzťahy a v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné
aplikovať právnu úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské právo (rozsudok NS SR vo veci
sp.zn. 5M Cdo 20/2009).
Uvedené závery a názory akceptoval aj Ústavný súd SR vo svojom uznesení zo dňa 19. júna 2013,
č.k. IÚS 402/2013-10. Jedná sa tak o rozhodnutie vyššej súdnej inštancie, než tie, na ktoré poukazuje
navrhovateľ vo svojom odvolaní, a preto je v súlade s princípom právnej istoty v zmysle článku 1 ods. 1
Ústavy SR pri rozhodovaní súdov nižších stupňov takéto rozhodnutie rešpektovať.
Použitie Občianskeho zákonníka aj na posúdenie otázky premlčania práv zo zmluvy uzavretej pred
1.1.2008 tak bolo zo strany okresného súdu správne.
Rozhodnutieokresnéhosúdubolo vecnesprávneajvovýrokuotrováchkonania napadnutomvedľajším
účastníkom. Posúdenie správnosti rozhodnutia okresného súdu v rozsahu vymedzenom odvolaním
vedľajšieho účastníka, spočívalo na právnom posúdení otázky, či vzniká povinnosť nahradiť trovy
konania navrhovateľa aj vedľajšiemu účastníkovi podľa ust. § 93 ods. 2 O.s.p., podporujúceho v konaní
neúspešného odporcu, či je takáto povinnosť solidárna s odporcom, a či sa takáto povinnosť vzťahuje aj
na trovy, ktoré navrhovateľ vynaložil v štádiu konania, kedy vedľajší účastník v konaní ešte nevystupoval,
prípadne na časť konania, do ktorej vedľajší účastník nevstúpil. So zavedením inštitútu vedľajšieho
účastníka vystupujúceho na podporu účastníka - spotrebiteľa (ust. § 93 ods. 2 O.s.p.) nedošlo k žiadnej
takej zmene ustanovení O.s.p. o náhrade trov konania (ust. §§ 142 -150 O.s.p), ktorá by na nový inštitút
reagovala. Súčasne ani samotná právna úprava uvedeného inštitútu problematiku náhrady trov konania
neupravuje. Nie je tak daný žiaden zákonný podklad pre zmenu ustálenej súdnej praxe z obdobia pred
zavedením vedľajšieho účastníctva podľa ust. § 93 ods. 2 O.s.p., ktorá zaväzovala k náhrade trov aj
vedľajšieho účastníka, a to solidárne s účastníkom, ktorého podporoval. Záver, že povinnosť nahradiť
trovy konania v stanovených prípadoch ťaží aj vedľajšieho účastníka, vyplýva z ustanovenia § 93 ods.
4 O.s.p. veta prvá a druhá, podľa ktorých má vedľajší účastník v konaní rovnaké práva a povinnosti ako
účastník. Koná však iba sám za seba. Pokiaľ teda O.s.p. nevyhradzuje práva a povinnosti v konaní iba
niektorému z účastníkov, teda výslovne navrhovateľovi (napr. dispozícia s návrhom) alebo odporcovi
(napr. súhlas so späťvzatím), je potrebné všetky ostatné práva a povinnosti dané Občianskym súdnym
poriadkom všeobecne účastníkovi konania, považovať aj za práva a povinnosti vedľajšieho účastníka.
Ustanovenia § 142 O.s.p. použité aj v danom prípade neviažu povinnosť nahradiť trovy konania výslovne
na navrhovateľa či odporcu, ale vo všeobecnosti na účastníka. V prípadoch, na ktoré sa vzťahujú
ustanovenia § 142 O.s.p., je tak daná povinnosť nahradiť trovy konania aj vedľajšiemu účastníkovi.
Správny nie je ani názor vedľajšieho účastníka, že podmienkou solidárnej povinnosti náhrady trov
konania je existencia procesného spoločenstva podľa § 91 O.s.p. V prospech solidarity spoločného
záväzku k náhrade trov konania svedčí samotný základný princíp náhrady trov konania, a to princíp
zodpovednosti za výsledok konania. Plnej zodpovednosti neúspešnej strany za výsledok konania
zodpovedá také rozhodnutie súdu, ktoré zaviaže účastníka a vedľajšieho účastníka na jeho strane
k solidárnej povinnosti. Pri akejkoľvek inej forme by bolo zhoršené veriteľské postavenie účastníkaoprávneného na náhradu trov konania, čo by na neho prenášalo časť zodpovednosti za výsledok
konania. Pre takéto zhoršenie by preto museli byť dané dôvody na jeho strane, čo nie je naplnené.
Rozhodnutiu okresného súdu o trovách konania nebolo na prekážku ani to, že navrhovateľ neuplatnil
náhradu trov aj výslovne voči vedľajšiemu účastníkovi, ale len spolu s návrhom na začatie konania,
kedy vedľajší účastník ešte v konaní nevystupoval. Návrh na rozhodnutie o trovách konania (§ 151 ods.
1 O.s.p.) nemusí výslovne smerovať voči konkrétnemu subjektu konania. Bez špecifikácie povinného
subjektu je potrebné ho v súlade so zaužívanou praxou vnímať ako návrh proti všetkým do úvahy
prichádzajúcim subjektom. Opačný prístup by predstavoval upätý formalizmus.
Vzhľadom na uvedenú neopodstatnenosť odvolacích dôvodov krajský súd rozsudok okresného súdu
potvrdil tak v zamietavom výroku o veci samej ako aj vo výroku o trovách konania. Vedľajším
účastníkom navrhovaná zmena napadnutého rozhodnutia spočívajúca v zamietnutí návrhu v celom
rozsahu nepripadala do úvahy, pretože vo vyhovujúcej časti nebolo rozhodnutie odvolaním napadnuté.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 2 v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p.anavrhovateľovianivedľajšiemuúčastníkovináhradutrovodvolaciehokonanianepriznal,pretože
obaja mali v odvolacom konaní úspech iba čiastočný. Navrhovateľ bol úspešný ohľadom odvolania
vedľajšiehoúčastníka,noneúspešnýohľadomsvojhoodvolaniaavedľajšíúčastníkobdobne.Odporcom
trovy odvolacieho konania nevznikli, preto výrokom o trovách odvolacieho konania nepriznal krajský súd
ich náhradu žiadnemu z účastníkov a ani vedľajšiemu účastníkovi.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku n i e j e odvolanie p r í p u s t n é .
Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on . Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.