Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 9, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/331/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214202615
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214202615.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudkýň

JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Gabriely Briškovej v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Bratislava, Pribinova 25, zastúpenej splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova
4,protižalovanej:Slovenskárepublika,konajúcaprostredníctvomMinisterstvaspravodlivostiSlovenskej
republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o 8.819,21 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Dunajská Streda z 24. februára 2015 č. k. 6C/154/2014 - 50, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom (v ktorého úvodnej časti bola žalovaná označená nesprávnym spôsobom
„Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky“) súd prvého stupňa I. zamietol
žalobu, ktorou sa žalobkyňa na žalovanej domáhala zaplatenia náhrady majetkovej škody 7.349,34 eur
a nemajetkovej ujmy 1.469,87 eur (okrem náhrady trov konania) a II. žalovanej nepriznal náhradu trov
konania. Rozhodnutie vo veci samej (o žalobe založenej na tvrdenom nesprávnom úradnom postupe
Okresného súdu Galanta v exekučnom konaní vedenom takýmto súdom pod sp. zn. 17Er/500/2010 s
následným vyvodzovaním z toho zodpovednosti štátu) odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 4

ods. 1 písm. a/ bodu 1, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a § 17 ods. 1 a 2, § 19 ods. 2 a 3
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení platnom a účinnom ku dňu zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia (ďalej
tiež len „zodpovednostný zákon“) a § 41 ods. 2 písm. d/ a § 44 ods. 1 a 2 E. p. (zákona č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučného poriadku/ v znení neskorších zmien
a doplnení, tu inak platiaceho od 1. júna 2010 do 17. januára 2013); vecne potom najmä tým, že vo
vyššie označenom konaní Okresného súdu Galanta nešlo konštatovať nesprávny úradný postup súdu,

ak tam bol zistený rozpor exekučného titulu so zákonom, preto došlo aj k zamietnutiu žiadosti exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a v takomto prípade nemalo význam, že rozhodnutie
bolo vydané až po uplynutí 15 dní od doručenia žiadosti, pokiaľ E. p. ustanovil lehotu len pre prípad
nezistenia rozporu titulu so zákonom (o aký tu nešlo). Žalobkyňa navyše neuniesla ani dôkazné bremeno
na preukázanie skutočnej škody a žalobe za tejto situácie nešlo vyhovieť, argumentoval okresný súd,
majúc tiež za to, že existenciu prieťahov by bol oprávnený skúmať len ústavný súd a v tejto veci sa tak
nestalo. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne len paušálnym odkazom na ust. § 142 ods. 1

O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne
úspechom žalovanej, u ktorej však z obsahu spisu nevyplynulo, žeby jej trovy vznikli a pre prípad opaku
ich nevyčíslila.Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa v celom rozsahu včas odvolania žalobkyňa. Navrhla ho zrušiť
a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že postupom súdu prvého stupňa jej
bola odňatá možnosť konať pred súdom, ďalej že okresný súd vec nesprávne právne posúdil tým, že

nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a tiež, že neúplne
zistilskutkovýstav,pretoženevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností.
Súd prvého stupňa podľa nej rozhodol v merite veci na základe novej právnej úpravy (obsiahnutej v
ustanovení § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012 Z. z.), hoci interpretácia
hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti aj založenia zodpovednostného právneho

vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej
skutočnosti aj po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, nie je možná.
Uplatnením opačného názoru de iure aj de facto došlo k aplikácii princípu priamej retroaktivity, čo je
neprípustné. Súdu prvého stupňa tiež vytkla, že vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkovi
nevznikol stav právnej neistoty. Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní
zákonnými lehotami, má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným

súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie, pričom súd prvého stupňa
svojimiúvahamiúplnenegujedoposiaľvytvorenúastabilizovanújudikatúruEurópskehosúdupreľudské
práva (ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe vrátane práva na spravodlivý
súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase). Zodpovednosť štátu podľa
uvedenej judikatúry vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne

faktory, napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, keď je to najmä štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny
záväzok vo vzťahu k právu na prerokovanie veci v primeranej lehote.

Žalovaná odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania celú vec,
pretože od rozhodnutia vo veci samej bolo závislým i rozhodnutie o trovách konania a to podľa § 214
ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu síce šlo o prejednanie /aj/ veci samej, popri tom však
nie o prípad, v ktorom by bolo nutným prejednávanie veci na pojednávaní odvolacieho súdu, keď tu
nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady

rovnakého zaobchádzania a potrebu pojednávania si nevynucoval ani žiaden dôležitý verejný záujem),
pričom dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba napriek námietkam žalobkyne považovať za
vecne správny, keďže súd prvého stupňa v miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec
predovšetkým principiálne správne posúdil po právnej stránke.

Predovšetkým totiž odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvého
stupňa na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva
z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých dostatočne jasne a i objektívne
presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť
ust. § 219 ods. 2 O. s. p.), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti

vysporiadaťsaistzv.odvolacíminámietkamiapreto,aleajprecelkovúúplnosťnadrámecužuvedeného
súdom prvého stupňa dopĺňa (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) nasledovné :

Časť námietok, urobených súčasťou odvolania proti rozsudku v prejednávanej veci, nemohla obstáť pre
ich nepatričnosť a na ďalšiu časť z nich nešlo dosť dobre reagovať pre ich len najvšeobecnejšie možné

uplatnenie, pri ktorom síce voči úvahám odvolávajúcej sa žalobkyne zásadne nešlo nič namietať (a ani
s nimi polemizovať), práve prílišná všeobecnosť výhrad a nemožnosť vztiahnutia väčšiny z nich aj na
prípad v tejto konkrétnej veci však bránili konštatovaniu, žeby súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní
či tomuto predchádzajúcom postupe (čo sa týkalo aj ním vyhodnocovaných postupov exekučného súdu)
naozaj konal v rozpore s požiadavkami na spravodlivé súdne konanie.

Nech aj v tejto konkrétnej veci neplatil záver o nenáležitosti námietky týkajúcej sa použitia
novelizovaného znenia ustanovenia § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona, keďže tu súd prvého stupňa
(na rozdiel od množstva iných tunajším odvolacím súdom skôr prejednaných druhovo totožných vecí za
účasti tých istých účastníčok) takéto znenie zákona použil (nech aj nie celkom transparentne, nakoľko

sa vyhol priamej citácii ustanovenia, avšak s vyslovením názoru o potrebe konštatovania prieťahu
spôsobom predpokladaným v ust. § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona, v tejto súv. por. najmä str. 7
prvopisu písomného vyhotovenia rozsudku, § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení platnom a
účinnom do 31. decembra 2012 aj po takomto čase a tiež čl. I bod 8 a čl. II zákona č. 412/2012 Z. z.)a súhlasiť bolo treba so žalobkyňou, že tak (pre skorší nástup zhliadanej tzv. škodovej udalosti) urobiť
nemal, toto z dôvodov uvedených neskôr (odvolacím súdom považovaných za nosné) na správnosť
konečnej úvahy o nedôvodnosti žaloby nemalo žiaden vplyv (bez ohľadu na to, že praktické stotožnenie

nevykonania žiadneho konania, predpokladaného novelizovaným znením ustanovenia § 9 ods. 2
zodpovednostného zákona s neexistenciou prieťahu podľa názoru odvolacieho súdu je nedôvodné,
nemožné).

Pokiaľ šlo o námietku nevysvetlením názoru, podľa ktorého účastníkom (zrejme exekučného konania,

tvoriaceho podklad nárokov uplatňovaných v prejednávanej veci) nevznikol stav právnej neistoty, táto
nebola v prejednávanej veci taktiež relevantnou (ako bude uvedené i neskôr). To isté by platilo aj v
prípade tu neuplatnenej námietky neoboznámením sa so znaleckým posudkom, resp. nevykonaním
takéhoto dôkazu (ktoré dokazovanie môže byť namieste až vtedy, ak nemožno mať pochybnosti
o existencii žalobou uplatneného práva a akceptovanie opačného názoru by malo za následok
nehospodárne postupy súdov a neúmerné predražovanie súdnych konaní, v ktorých by vykonané

dôkazy nemohli na celkom jednoznačnom výsledku konania nič zmeniť).

Aj povinnosť (štátov všeobecne i Slovenskej republiky osobitne) garantovať právo účastníkov súdnych
konaní na spravodlivé súdne konanie a v jeho rámci tiež právo na rozhodnutie v primeranej lehote tu
nepochybne je, žalobkyni však pri zápalistom boji za jej práva zrejme uniklo, že podmienky realizácie

takýchto práv na vnútroštátnej úrovni určujú práve zákony a z tých práve ten pre rozhodnutie v
prejednávanej veci kľúčový spôsobom podsúvaným odvolateľkou vyložiť nešlo.

Podľa čl. I § 44 ods. 2 E. p. (v znení rozhodnom aj pre exekučné konanie tvoriace základ pre nárok
uplatnený žalobou v prejednávanej veci), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením

zamietne a proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Z práve odcitovaného ustanovenia musí byť každému celkom zjavné práve to, čo správne vyvodil aj súd
prvého stupňa a síce, že zákonodarca v procese rozhodovania sa exekučného súdu o tom, či súdnym
exekútorom požadované poverenie na vykonanie exekúcie tomuto udelí, alebo nie, ustanovil lehotu

15 dní od doručenia žiadosti výlučne pre prípady nezistenia rozporu žiadosti, návrhu ani exekučného
titulu so zákonom a následného udelenia poverenia (predstavujúceho logický následok nedostatku
zistenia zákonom definovaného rozporu). V opačnom prípade, teda vtedy, ak sa rozpor so zákonom
zistí (žalobkyni z prejednávanej veci je pritom zaiste známy ten záver tunajšieho súdu z iných druhovo
totožných vecí, podľa ktorého nezistenie rozporu sa musí týkať všetkých troch v zákone uvedených

písomností, preskúmavaných v procese rozhodovania o udelení, resp. neudelení poverenia a naopak
zistenie postačuje už i u jednej z nich), lehota ustanovená nie je. Takýto odchylný prístup je tu evidentne
najmä preto, že protikladom poverenia (ktoré formálne nemá charakter rozhodnutia súdu a nemožno
proti nemu podať opravný prostriedok) je uznesenie s možnosťou jeho vydania spravidla až po obstaraní
si súdom spoľahlivého podkladu pre potvrdenie záveru o prípadnom rozpore či už žiadosti, návrhu

alebo exekučného titulu (nezriedka inak všetkých troch takýchto listín či prinajmenšom dvoch z nich) so
zákonom. Obstaranie toho, čo v konkrétnej veci má za takýto podklad poslúžiť (a čím v čase doručenia
mu žiadosti o poverenie obvykle exekučný súd ešte nedisponuje) a i jeho náležité vyhodnotenie si
vyžaduje určitý čas a z pohľadu časového aspektu súhrnu takýchto aktivít lehotu 15 dní zjavne nemožno
považovať za postačujúcu (čo je mimo akúkoľvek pochybnosť tiež dôvod, pre ktorý sa zákonodarca

jej uzákoneniu v tomto prípade vyhol a to, či tak urobil s vedomím možných obštrukcií pri získavaní
exekučnýmsúdompožadovanýchlistín,alebobeztakéhotovedomia,bolobezprávnehovýznamu).Kým
teda v prípade záveru o nedostatku dôvodov z čohokoľvek usudzovať na rozpor (nesúlad) exekučného
titulu,návrhunazačatieexekučnéhokonaniaalebožiadostiexekútoraopoverenietrebaudeliťpoverenie
v zákonom ustanovenej lehote, opačný predbežný záver je potrebné si verifikovať alebo prinajmenšom

argumentačne vypodložiť a práve preto nemožno vydanie uznesenia zamietajúceho žiadosť o poverenie
urýchlene vydať.Aj v prejednávanej veci preto muselo byť rozhodujúcim to, že v exekučnom konaní Okresného súdu
Galanta jeho sp. zn. 17Er/500/2010 exekučný súd prvého stupňa na žiadosť súdneho exekútora o
poverenie, došlú mu 28. mája 2010 síce zareagoval až uznesením z 21. decembra 2010 č. k. 17Er

500/2010-17, ktorým žiadosť exekútora o udelenie poverenia zamietol, takéto jeho rozhodnutie sa
však pre nedostatok odvolania oprávnenej a teda i zjavné jej uspokojenie sa s poskytnutými dôvodmi
nemožnosti vykonania rozhodcovského rozsudku stalo právoplatným a nasledované bolo (inak už od 19.
mája 2011) taktiež právoplatným uznesením zastavujúcim exekučné konanie (uznesením Okresného
súdu Galanta z 2. mája 2011 č. k. 17Er/500/2010-28).

Súd prvého stupňa tak predovšetkým správne posúdil otázku existencie (či presnejšie neexistencie)
prvého z atribútov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorým je v
tomto prípade postup súdu považovateľný za nesprávny úradný postup. Ak už tento atribút chýbal,
bezpredmetné bolo zaoberanie sa prípadnou existenciou tých ďalších, pretože by to na bezzákladnosti
žaloby o náhradu škody a nemajetkovej ujmy z takéhoto dôvodu nemohlo nič zmeniť.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ako vecne
správny potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o trovách konania, odôvodneného síce stručnejšie, aj v
tomto prípade však ako po vecnej, tak i po právnej stránke náležite.

V takto skončenom odvolacom konaní bola úspešná žalovaná a bola to tak ona, komu podľa § 224 ods.
1 a § 142 ods. 1 O. s. p. vzniklo aj právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaná však nepodala
návrh na priznanie jej náhrady trov (hoci ide o nutnú procesnú podmienku podľa § 151 ods. 1 O. s.
p.) a ak sa ani zo spisu vznik žiadnych trov konania tejto účastníčky v odvolacom konaní nepodával,
rozhodnúť šlo aj tu iba nepriznaním náhrady.

Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.