Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 17, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/40/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2614209296
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2614209296.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie
Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v právnej veci navrhovateľky: G. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom V.
XXX, zastúpená splnomocnenou zástupkyňou: L. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom ako navrhovateľka, proti
odporcovi: X. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., S. L. XXXX/XX, právne zastúpený: Mgr. Beáta Beďatšová,
advokátka, so sídlom Senica, S. Jurkoviča 1205/34, o zvýšenie výživného na plnoleté dieťa, o odvolaní
odporcu proti rozsudku Okresného súdu Senica zo dňa 01. októbra 2015, č.k. 3C/191/2014-87, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zvýšenia výživného a v časti nedoplatku
na zročnom výživnom p o t v r d z u j e.

Navrhovateľke sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvého stupňa zaviazal odporcu povinnosťou prispievať na
výživu navrhovateľky sumou 100 eur mesačne od 31.10.2014 vždy do 15. dňa v mesiaci vopred s
tým, že nedoplatok na zročnom výživnom za čas od 31.10.2014 do 30.09.2015 vo výške 1.103,23
eur povolil odporcovi splácať v mesačných splátkach po 25 eur, splatných spolu s bežným výživným
počnúc právoplatnosťou tohto rozsudku až do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamietol, čím zmenil
rozsudok Okresného súdu Senica zo dňa 07. januára 2000, č.k. 6C 208/00-30 v časti týkajúcej sa
výšky výživného na navrhovateľku. O trovách konania rozhodol súd tak, že navrhovateľke ich náhradu
nepriznal. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil použitím ustanovení § 62 ods. 1, 2, 3, § 75 ods. 2, §
78 ods. 1 prvá veta, ods. 3 Zákona o rodine, vecne potom konštatovaním o len čiastočnej dôvodnosti
návrhu podaného navrhovateľkou dňa 31.10.2014, v ktorom sa domáhala zvýšenia výživného na sumu
180 eur od 01.10.2014. Súd mal zistené, že rozsudkom Okresného súdu Senica č.k. 6C/208/00-30 zo
dňa 07.11.2000 bolo manželstvo rodičov navrhovateľky rozvedené, maloletá navrhovateľka a jej brat
U. boli zverení do výchovy matky a odporcovi bolo určené výživné na navrhovateľku v sume 1.000,-
Sk a na jej brata 1.300,- Sk mesačne. V tom čase matka dosahovala mesačný zárobok 2.578,- Sk a
odporca 9.052,- Sk. Od uvedeného rozhodnutia, ktoré bolo zároveň posledným pokiaľ ide o výživné na
navrhovateľku, došlo u navrhovateľky k viacerým podstatným zmenám, keď zatiaľ čo v čase rozvodu
rodičov a určenia výživného navštevovala len materskú školu, v súčasnosti navštevuje vysokú školu,
v súvislosti s čím podstatne vzrástli jej výdavky na štúdium a tiež sa podstatne zvýšili aj výdavky na
uspokojovanie bežných potrieb. Bolo zistené, že navrhovateľka je od 01.09.2015 študentkou už druhého
ročníka dennej formy bakalárskeho štúdi na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity, kde platí cestovné
z bydliska do školy v sume od 0,33 eur až do 0,50 eur ( cena jednosmerného lístka), okrem toho musí
vynakladať náklady na kúpu študijných materiálov, hoci ich náklady sa snaží znížiť kúpou z druhej
ruky. Pri určení výšky výživného súd vychádzal jednak z odôvodnených potrieb navrhovateľky ako aj zo
zárobkových možností a majetkových pomerov rodičov, najmä odporcu, ale tiež prihliadol na zárobkové

pomery jej matky, zamestnanej v súčasnosti s priemerným mesačným príjmom netto 843,01 eur, ktorá k
navrhovateľke má taktiež vyživovaciu povinnosť a túto si aj riadne plní. U odporcu došlo oproti roku 2000
k podstatnej zmene pomerov čiastočným nárastom dosahovaného príjmu, pričom naďalej má ešte jednu
vyživovaciu povinnosť nie však už k synovi U. ale k maloletej dcére Y.. Jeho preukázateľne dosahovaný
zárobok je 363,21 eur mesačne, čiže na úrovni minimálnej mzdy, okrem toho ale poberá cestovné
náhrady v priemernej mesačnej výške 1.185 eur, ktoré tiež predstavujú určitý finančný bonus, vylepšujúci
rodinný rozpočet i keď primárne slúžia na úhradu cestovných výdavkov. Súd zistil, že u otca býva aj brat
navrhovateľky, U., ktorý bol rozsudkom č.k. 1P/102/2003-41 zverený do jeho osobnej starostlivosti, v
súčasnosti je už plnoletý a zamestnaný, avšak na chod domácnosti neprispieva vzhľadom na nižší vek
a príjem, súd prvého stupňa bol však toho názoru, že na výdavkoch za bývanie by sa mal podieľať aj on.
S ohľadom na zistené skutočnosti považoval súd za primerané výživné na navrhovateľku v sume 100
eur mesačne a v presahujúcej časti návrh zamietol ako nedôvodný. K výhradám odporcu, požadujúceho
zamietnutie návrhu okrem iného s odvolaním sa na to, že jeho zvýšenie by bolo v rozpore s dobrými
mravmi s ohľadom na správanie navrhovateľky k nemu, súd však dospel k inému záveru. Potvrdil, že z
dokazovania je zrejmé, že vzťahy medzi navrhovateľkou a odporcom nie sú práve ideálne, nejde však o
vážne porušenie dobrých mravov. Obaja rodičia navrhovateľky nadviazali nové známosti a vytvorili nové
rodiny, pôvodné rodinné vzťahy sa tak obmedzili, nie však zavinením navrhovateľky. Bolo vecou odporcu
aby udržiaval vzťah s navrhovateľkou od útleho detstva a tak budoval vzájomné citové väzby a v prípade,
ak mu zo strany matky navrhovateľky bolo v styku s dcérou bránené, mal právo podať návrh na súd.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie odporca v časti zvýšenia
výživného a nedoplatku na výživnom, s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie, keď bol toho názoru, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a nesprávne právne posúdil vec. Súd prvého stupňa vychádzal zo zistenia, že
odporcov príjem sa oproti roku 2000 zvýšil, keď v roku 2000 mal netto zárobok 9.052,- Sk (po prepočte
konverzným kurzom 300,47 eur) a v súčasnosti má príjem v priemere 363,21 eur, avšak uvedený
nárast podľa odporcu teda de facto predstavuje iba sumu 62,74 eur pričom súd nezohľadnil vývoj
životných nákladov, ktorý je zrejmý z miery inflácie ako aj údajov o vývoji minimálnej mesačnej mzdy
a priemernej nominálnej mzdy. Podľa všeobecne dostupných údajov je zrejmé, že pokiaľ priemerná
nominálna mesačná mzda bola v roku 2000 vo výške 379,41 eur a minimálna mzda 4.400,- Sk (146,05
eur), tak v roku 2014 priemerná nominálna mesačná mzda bola vo výške 858 eur a minimálna mzda vo
výške 352 eur. Z uvedeného je zrejmé, že v prípade zárobku odporcu nie je možné konštatovať zvýšenie
príjmov, ale dokonca pri zohľadnení vývoja životných nákladov ich zníženie. Súd tiež nemal prihliadnuť
na vyplácané cestovné náhrady, pretože z tých si odporca musí hradiť ubytovanie a stravovanie,
pričom súd môže prihliadať k náhradám cestovných nákladov len v rozsahu v akom neboli povinným
rodičom počas pracovnej cesty spotrebované. V konaní ale nebolo ani preukázané ani zisťované,
akú časť z priemernej sumy cestovných náhrad odporca nespotreboval a v odôvodnení rozhodnutia
chýba konštatovanie v akom rozsahu súd prihliadol na vyplatené cestovné náhrady, čo má podľa
názoru odporcu za následok nepreskúmateľnosť a zmätočnosť súdneho rozhodnutia. Odporca ďalej
vytýkal súdu nedostatočne zohľadnené príjmy matky, ktoré sú inak vyššie ako celý príjem domácnosti
odporcu s jeho manželkou, tiež neakceptoval argumentáciu odporcu, že navrhovateľka si časť svojich
potrieb môže pokrývať príjmom z brigád. Napokon vytkol súdu prvého stupňa, že nesprávne vyhodnotil
správanie navrhovateľky k nemu, pretože toto je v rozpore s dobrými mravmi, navrhovateľka odmieta s
ním komunikovať, ignoruje ho a napriek jeho snahe sa nemal možnosť na navrhovateľku kontaktovať,
keďže si zmenila telefonický kontakt. Preto teda nemal možnosť sa s ňou spojiť, dohodnúť si stretnutie,
obnoviť a budovať vzájomný vzťah otca a dcéry, naproti tomu, navrhovateľka o jeho skutočnom záujme
vedela, mala na neho kontakt a ako plnoletá osoba sa mohla sama rozhodnúť či má záujem sa s ním
stretnúť. Preto nie je správny záver súdu prvého stupňa, že chyba je iba na strane odporcu, ktorý mal
povinnosť citový vzťah s dcérou budovať od útleho detstva.

Navrhovateľka rozhodnutie súdu prvého stupňa považovala za vecne správne a navrhla ho potvrdiť. K
výhrade odporcu, že súd mal skúmať tiež jej možnosti a schopnosti uviedla, že pokiaľ ešte študovala
na strednej škole, dokázala si príjem zabezpečiť z občasných brigád a od odporcu nežiadala žiadne
prispievanie, avšak popri vysokej škole sa jej to už nedá a iba z tohto dôvodu požiadala o výživné. Tiež
nie je pravdivé odporcovo tvrdenie, že sa snaží o kontakt s navrhovateľkou, pretože tieto snahy nevyvíjal
on, ale jeho syn U. T..

Krajský súd v Trnave ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento
opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je
dôvodné, pretože rozsudok je v napadnutej časti zvýšenia výživného a určenia nedoplatku na zročnom
výživnom vecne správny.

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp.zn. 3C/191/2014 je návrh navrhovateľky,
ktorým sa domáha uloženia povinnosti odporcovi platiť jej zvýšené výživné vo výške 180,- eur mesačne
od 01.10.2014.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým zvýšil výživné na navrhovateľku zo sumy 33 eur na 100 eur mesačne od 31.10.2014 a určil
nedoplatok na zročnom výživnom za čas od 31.10.2014 do 30.09.2015 vo výške 1.103,23 eur, ktorý
bol odporcovi povolený splácať v mesačných splátkach po 25 eur, splatných spolu s bežným výživným
počnúc právoplatnosťou tohto rozsudku až do zaplatenia.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel
záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na vyhlásenie rozsudku, na
základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého
stupňa obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku, pričom v podrobnostiach na ne odkazuje (§
219 ods. 2 O.s.p.).

Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti
nie sú schopné samé sa živiť. Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností,
možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Každý rodič bez
ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v
minimálnom rozsahu vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené, neplnoleté dieťa alebo
na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov.
Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča, súd neberie do úvahy
výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť (§ 62 ods. 1, 2, 3 a 5 Zákona o rodine).

Podľa § 78 ods. 1, 2, 3 Zákona o rodine, dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa
zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na
návrh. Ak dôjde k zrušeniu alebo zníženiu výživného pre maloleté dieťa za uplynulý čas, spotrebované
výživné sa nevracia. Pri zmene pomerov sa vždy prihliadne na vývoj životných nákladov.

Zmenou pomerov, odôvodňujúcou zmenu vyživovacej povinnosti podľa citovaných ustanovení, musí
byť podstatná zmena okolností v čase rozhodovania o zmene v porovnaní s časom rozhodným pri
predchádzajúcom rozhodnutí. K záveru o tejto zmene možno dospieť len zistením rozhodných kritérií
v čase pôvodného rozhodovania a v čase rozhodovania o zmene a to v celom časovom úseku medzi
nimi, ich vzájomným porovnaním a ich komplexným zhodnotením. Až na základe takéhoto postupu si
súd vytvorí záver o tom, či sú dané predpoklady pre rozhodnutie o zmene a ak áno, v akom smere
a rozsahu (odkedy a v akej výške). Inak sa pri rozhodovaní o výživnom v dôsledku zmeny pomerov
používajú zásady, ktoré sú rozhodujúce pre určovanie príslušného druhu výživného.

Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že naposledy bola vyživovacia povinnosť odporcu voči
navrhovateľke upravená rozsudkom Okresného súdu Senica č.k. 6C 208/00-30 zo dňa 07.11.2000
( právoplatným dňa 20.11.2000) pri rozvode manželstva rodičov navrhovateľky, ktorým bol na základe
schválenej rodičovskej dohody odporca zaviazaný platiť na výživu navrhovateľky mesačne sumu
1.000,- Sk. V tom čase navrhovateľka navštevovala materskú školu, bola zdravá a nemala zvýšené
náklady na výživu, odporca bol zamestnaný ako zámočník - zvárač s čistým mesačným príjmom
9.052,- Sk ( 300,47 eur) a matka navrhovateľky, ktorá mala znížený týždenný pracovný čas z dôvodu
starostlivosti o deti, dosahovala čistý príjem 2.578,- Sk ( 85,57 eur). Hoci odvtedy navrhovateľka
vyrástla a dospela, ukončila základnú a strednú školu a začala študovať na vysokej škole, výživné
nebolo ani raz zo sumy 33 eur zmenené. Z dokazovania vyplynulo, že v súčasnosti je navrhovateľka

nemajetná, bez vlastných príjmov a hoci je plnoletá, nedokáže sa zatiaľ sama živiť, pretože sa pripravuje
denným štúdiom na svoje budúce povolanie. Porovnaním jej odôvodnených potrieb v r. 2000 a v
súčasnosti správne dospel okresný súd k záveru, že za uplynulé obdobie pätnástich rokov došlo u
navrhovateľky k podstatnej zmene pomerov, ktorá odôvodňuje zvýšenie výživného, avšak s prihliadnutím
na zárobkové možnosti a majetkové pomery povinných osôb nie je tu dôvod na zvýšenie v navrhovanej
výške. Zároveň aj odvolací súd považuje sumu zvýšeného výživného 100 eur za primeranú zisteným
odôvodneným potrebám navrhovateľky ako aj možnostiam a schopnostiam odporcu, u ktorého súd v
dostatočnom rozsahu zistil majetkové pomery, okruh vyživovacích povinností ( spolu dve rovnako ako
v r. 2000), ako aj príjmy v sume 363,21 eur ( ktoré sú o niečo vyššie ako v r.2000) a súčasne správne
prihliadol pri posudzovaní majetkových pomerov odporcu aj na dosahované cestovné náhrady ( ktoré
v čase posledného rozhodovania o výživnom odporca nemal). K námietke odvolateľa, že odporca si z
uvedených diét musí zo zákona hradiť ubytovanie a stravovanie, odvolací súd uvádza, že nepopiera
účel týchto náhrad pri cestách v zahraničí, na druhej strane je všeobecne známe, že práve vyplácanie
cestovných náhrad, ktoré len zriedkavo bývajú celé spotrebované na zákonom predpokladaný účel, býva
dôvodom pre vykonávanie týchto zamestnaní, inak bežne ohodnocovaných iba minimálnou mzdou, kde
zamestnanci počítajú práve s časťou nespotrebovaných cestovných náhrad na kompenzáciu nízkych
miezd v rodinnom rozpočte. Správne preto postupoval okresný súd, keď aj tieto vzal do úvahy pre
účely zvýšenia výživného aj bez zisťovania „akú časť z priemernej sumy cestovných náhrad odporca
nespotreboval“, čo súdu vytýkal odvolateľ, keďže je prakticky nemožné tento údaj objektívne zistiť. S
prihliadnutím na skutočnosť, že aj matka navrhovateľky si musí plniť svoju vyživovaciu povinnosť k
nej a to primerane k jej súčasným dosahovaným príjmom 843,01 eur a ďalšej vyživovacej povinnosti,
pričom niet žiadnej pochybnosti o tom, že si ju matka navrhovateľky aj plní ( pretože ak odporca okrem
súdom určeného výživného - doteraz v sume 33 eur - ničím iným neprispieval a navrhovateľka vlastné
príjmy nemá, je to matka navrhovateľky, kto po celé roky musel v prevažnej miere uspokojovať potreby
navrhovateľky), je potom súdom prvého stupňa určené výživné primerané odôvodneným potrebám
navrhovateľky a možnostiam a schopnostiam odporcu a nebráni, pričom mu nebráni v uspokojovaní
potrieb ani jeho súčasnej rodiny.

K odvolacej námietke týkajúcej sa (ne)aplikácie ust. § 75 ods. 2 Zákona o rodine súdom prvého stupňa
v dôsledku nesprávneho vyhodnotenia správania navrhovateľky k odporcovi odvolací súd rovnako
odkazuje na príslušnú časť odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje a na
doplnenie uvádza, že rozhodujúcim bolo posúdenie, či si navrhovateľka, ktorá požaduje výživné, plní
svoje povinnosti voči odporcovi ako otcovi, najmä či sa k nemu správa v rámci elementárnej slušnosti
a úcty, akú možno bežne od dcéry očakávať a aj odvolací súd dospel k rovnakému záveru ako súd
prvostupňový. Tieto otázky je potrebné vždy posúdiť podľa okolností konkrétneho prípadu, pričom v
prejednávanej veci sa rodičia navrhovateľky rozviedli v čase, keď bola v predškolskom veku a odporca
ako otec s maloletou dcérou následne neudržiaval prakticky žiadne vzťahy. Treba uviesť, že nemožno
očakávať, že o rozvíjanie vzťahu sa po rozvode rodičov bude starať maloleté dieťa, ale logicky sa
predpokladá, že tak bude robiť rodič, ktorému dieťa nie je zverené do osobnej starostlivosti. Pokiaľ tak
odporca v tomto prípade neurobil, nesie zodpovednosť za prerušenie citových väzieb medzi nimi. V
prípade, že mu matka maloletej navrhovateľky bránila v kontakte s ňou, mal možnosť kedykoľvek až do
dosiahnutia plnoletosti navrhovateľky podať návrh na úpravu ich styku súdnou cestou, avšak zo spisu
nevyplýva, že by sa tak stalo. Následne vo veku, kedy už sama navrhovateľka mohla rozhodovať o
tom, či s odporcom obnoví kontakty, boli už vzťahy medzi nimi do takej miery narušené, že jej nemožno
zazlievať, ak s odporcom viac styky nenadviazala. Ak odporca tvrdí, že navrhovateľka vedela o jeho
skutočnom záujme sa s ňou stýkať, zo spisu však vyplýva, že o tom mohla vedieť iba sprostredkovane
od brata z ich elektronickej korešpondencie, pretože odporca sám sa jej ako plnoletej neozval, ani jej
stretnutie nenavrhol, hoci navrhovateľkina ( minimálne e-mailová) adresa mu od brata navrhovateľky
musela byť známa. V uvedenom prípade tak nemožno hovoriť o žiadnom konaní navrhovateľky voči
odporcovi, ktoré by bolo v rozpore s dobrými mravmi.
O zvýšení výživného správne súd prvého stupňa rozhodol s účinnosťou od 31.10.2014, teda odo dňa
doručenia návrhu na súd, kedy už existovali dôvody na jeho zvýšenie a keďže z dokazovania vyplynulo,
že odporca neplatí navrhovateľke nič, odkedy si táto podala návrh na zvýšenie výživného na súd, vznikol
mu ku dňu vyhlásenia rozsudku nedoplatok vo výške, ako ju správne vypočítal súd prvého stupňa.

Vzhľadom na vyššie uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom odporcovi uložil
povinnosť platiť zvýšené výživné od 31.10.2014 v sume 100 eur a tiež povinnosť zaplatiť aj nedoplatok

na zročnom výživnom, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 ods.
1 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142
ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní úspešnej navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,
pretože jej žiadne trovy v súvislosti s odvolacím konaním nevznikli.

Uvedené rozhodnutie bolo prijaté pomerov hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.