Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, February 23, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/374/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114226723
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2114226723.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: Slovenská sporiteľňa, a.s., Tomášikova 48, Bratislava,
IČO: 00 151 653, zast. advokátom: JUDr. Pavel Novák, Bratislava, Mostová 2, proti žalovanej: M. B.,
nar. XX. M. XXXX, bytom N. nad H. XXX, o 9.406,31 eur a príslušenstvo, o odvolaní žalobkyne proti
rozsudku Okresného súdu Trnava z 24. marca 2015 č. k. 16C 303/2014-55, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti rozhodnutia vo veci samej a to splatnosti

pohľadávky r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napádaným rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 9.406,31 eur,
16,60%-ný riadny úrok zo sumy 6.361,60 eur od 10. októbra 2014 do zaplatenia, úrok z omeškania vo
výške 5% ročne zo sumy 8.804,22 eur od 10. októbra 2014 do zaplatenia a trovy konania 564 eur a k
rukám právneho zástupcu žalobkyne trovy právneho zastúpenia 628,75 eur, všetko v splátkach po 20

eur mesačne, vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred k rukám žalobkyne resp. jej právneho zástupcu,
s účinnosťou od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne poukazom na
ust. § 51 ods. 1, § 121 ods. 3, § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 a § 657 OZ (zákon č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník v znení neskorších zmien a doplnení) a ust. § 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej
republiky č. 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení
účinnom od 1. januára 2009 a vecne uznaním pre súd nespornej v tomto konaní uplatnenej pohľadávky

žalobkyne žalovanou čo do výšky aj čo do právneho dôvodu, majúc z dokazovania za preukázané,
že žalovaná ku dňu rozhodovania súdu žalobkyni nevrátila finančné prostriedky čerpané na základe
Zmluvy o splátkovom úvere č. 0286318523 z 15. marca 2010 spolu s dohodnutým úrokom (v žalovanej
výške) a to aj napriek vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru žalobkyňou (pre nesplnenie dohodnutých
úverových podmienok) ku dňu 24. júna 2014. Uloženie povinnosti vykonať priznané plnenie v splátkach
odôvodnil (súd prvého stupňa) len vecne poukazom na sociálnu situáciu žalovanej s tým, že výška

splátokzodpovedájejpríjmu(350eurmesačne),sprihliadnutímnajej2vyživovaciepovinnosti.Napokon
rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne poukazom na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a vecne plným
úspechom žalobkyne v konaní, ktorej vznikol nárok na náhradu iných trov konania - za zaplatený súdny
poplatok ako aj trov právneho zastúpenia za 2 úkony právnej pomoci a to prevzatie a prípravu zastúpenia
a spísanie žaloby (2 x 253,94 eur + 2 x 8,04 eur režijný paušál + DPH 20% v zmysle § 10 ods. 1, §
13a ods. 1 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o

odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb).

Proti tomuto rozsudku len čo do určenia splatnosti priznaného plnenia ( uloženia povinnosti žalovanej
vykonať priznané plnenie v splátkach po 20 eur mesačne) podala včas odvolanie žalobkyňa s návrhom
na jeho zmenu, uložením povinnosti žalovanej vykonať súdom priznané plnenie v lehote do 3 dní po
právoplatnosti rozsudku. Súdu prvého stupňa vytkla, že omeškanie s plnením čo i len jednej splátky

nesankcionoval zročnosťou celého plnenia, že nevzal do úvahy najmä ďalšie úročenie pohľadávky ku
ktorému dôjde pri splácaní, keď vzhľadom na výšku priznanej sumy a jej príslušenstva, mesačná splátkav sume 20 eur nepokryje ani výšku priznaných úrokov o ktoré sa pohľadávka žalobkyne navýši každý
mesiac nehovoriac o tom, že splácanie dlhu splátkami tak ako to určil súd prvého stupňa žalovanej
by trvalo viac ako 40 rokov, čo v konečnom dôsledku nie je ani v prospech samotnej žalovanej. V tejto

súvislosti poukázala aj na vôľu žalovanej prejavenú v súvislosti s uzatvorenou zmluvou o splátkovom
úvere, kedy žalovaná v čase uzatvorenia tejto zmluvy súhlasila s mesačným splátkami vo výške 105,48
eur, pričom splátky v takejto výške považovala za primerané.

Žalovaná odvolací návrh nepodala a k odvolaniu žalobkyne sa nevyjadrila.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je
odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.)
prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O.s.p. vec v medziach odvolania žalobkyne, teda len
vo výslovne napadnutej časti rozhodnutia vo veci samej a to určenia splatnosti priznanej pohľadávky

a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti nemožno považovať za vecne
správny.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, len ak
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Konštatovanie, že vada konania vymedzená v práve odcitovanom ustanovení základného predpisu
občianskeho procesného práva Slovenskej republiky (a inak aj ďalšia vada podľa § 221 ods. 1 písm.
g) O.s.p., spočívajúca v rozhodnutí vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom) je vo
svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces (inak

práva zaručeného v podmienkach tuzemského právneho poriadku okrem zákonov i článkom 46 a
nasledujúcimi Ústavy Slovenskej republiky, čiže ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení
neskorších ústavných zákonov a tiež článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd,tohtoinakuverejnenéhovpríloheoznámeniaFederálnehoministerstvazahraničnýchvecíČSFR
č. 209/1992 Zb.), patrí už k záverom ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu (v uvedenej súv. por.

napr. uznesenia Krajského súdu v Trnave z 30. júna 2008 č.k. 10Co/152/2008-37 alebo z 30. novembra
2010 sp. zn. 10Co/210/2010, prvé vo veci Okresného súdu Trnava sp. zn. 18C/173/2007 a druhé vo veci
súdu prvého stupňa z prejednávanej veci, teda Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 10C/42/2008).
I podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť

č. 18390/91), Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) a
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4Cdo 171/2005) treba za
porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať tiež nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu v podmienkach vnútroštátnej úpravy slovenského
civilného procesu vymedzuje (na úrovni zákona) ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v
odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci
vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj na to,
aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Korektným a i ústavne konformným výkladom takéhoto
ustanovenia pritom treba dospieť k záveru, že s práve uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen
úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho
nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery

zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné
zistenia, konštatovania alebo závery bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto
vyvodené. Ak povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné
a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami
účastníka); porušením uvedeného práva účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu na

strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve
zvoleným spôsobom) odníma aj možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu
súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi v rámci využitia prípadných riadnych alebo i mimoriadnych
opravných prostriedkov) a výskyt takejto vady zakladá sám osebe nielen dôvod odvolania podľa § 205ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., ale tiež nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom
predpokladaným druhým z takýchto ustanovení.

Podľa názoru odvolacieho súdu potom vyššie priblíženou vadou bolo postihnuté i rozhodnutie pojaté do
napádaného rozsudku v prejednávanej veci, otázku správnosti ktorého urobila predmetom odvolacieho
konania žalobkyňa.

Podľa ust. § 160 ods. 1 O.s.p. (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších

zmien a doplnení) ak súd uložil v rozsudku povinnosť, je potrebné ju splniť do troch dní od právoplatnosti
rozsudku; súd môže určiť dlhšiu lehotu. Súd môže určiť, že peňažné plnenie sa môže vykonať aj v
splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí, a to aj tak, že omeškanie s plnením jednej splátky
má za následok zročnosť celého plnenia.

V tejto súvislosti potom odvolací súd dodáva, že práve citované ustanovenie vychádza zo zásady, že

lehotu na peňažné plnenie súd určí do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Ak súd dospeje k záveru,
že je dôvodné v prejednávanej veci určiť lehotu na plnenie dlhšiu alebo určiť, že sa plnenie má vykonať
v splátkach, musí byť táto časť výroku rozhodnutia súdu podložená zistením všetkých potrebných
skutočností, ktoré by presvedčivo zdôvodnili záver súdu, že je vzhľadom k povahe prejednávanej
veci, priznanému nároku a osobným a majetkovým pomerom účastníkov vhodné určiť na splnenie

lehotu dlhšiu než 3 dni od právoplatnosti rozsudku alebo určiť, že peňažné plnenie sa môže vykonať
aj v splátkach. Pritom je potrebné vychádzať nielen z konkrétnych okolností prípadu a osobných a
majetkových pomerov účastníkov, ale je potrebné posúdiť aj to, či určenie zaplatenia dlžnej čiastky v
mesačných splátkach v určitej výške nepredstavuje s ohľadom na výšku dlhu a dĺžku omeškania dlžníka
s jeho splácaním neúmerné zvýhodnenie dlžníka na úkor veriteľa, pričom pri takejto úvahe nie je možné

vždy nadradiť osobné a majetkové pomery dlžníka.

Riadiac sa takýmito úvahami potom odvolaciemu súdu nezostalo iné ako len konštatovať, že súd prvého
stupňa pochybil, keď do odôvodnenia svojho rozsudku podrobne neuviedol akými úvahami sa riadil
pri určení výšky splátok, vzhľadom na priznaný nárok žalobkyne, ako vyhodnotil osobné a majetkové

pomery žalovanej, jej náklady nevyhnutné na uspokojovanie jej základných osobných potrieb (pričom
podľa názoru odvolacieho súdu nepostačujúcou bola len konštatácia existencie dvoch vyživovacích
povinností žalovanej k bližšie neurčeným maloletým deťom, z ktorej nebolo možné odvodiť nielen
vek týchto detí, ale ani náklady spojené s uspokojovaním ich odôvodnených osobných potrieb), ale
ani úmernosť jej zvýhodnenia (ako aj jeho opodstatnenosť) na úkor žalobkyne, keď ako to správne

namietala aj žalobkyňa splácanie priznaného plnenia splátkami po 20 eur mesačne by vzhľadom na
výšku priznaného plnenia (a to len na istine a trovách konania) trvalo viac ako 44 rokov, teda žalovaná
by splácala predmetnú pohľadávku žalobkyne minimálne do 80 rokov svojho veku a to bez hrozby straty
výhody splátok v prípade ich omeškania, či úplného neplatenia.

Šlo tu tak o príklad nepreskúmateľnosti rozsudku pre nedostatok dôvodov, v minulosti zakladajúcej
samostatný zrušovací dôvod (podľa § 221 ods. 1 písm. c) O.s.p. v znení platnom a účinnom do 31.
augusta 2015 vrátane) a dnes podraditeľnej pod postupy súdu odnímajúce účastníkom reálnu možnosť
konať pred súdom (podľa už vyššie citovaného ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. v znení platnom
a účinnom od 1. septembra 2005, v tejto súv. pre prípad záujmu por. i zákon č. 341/2005 Z.z.).

Odvolaciemu súdu preto neostávalo iné, než v záujme zachovania práva účastníčok konania na riadny
dvojinštančný proces so všetkými jeho atribútmi (zahŕňajúci vykonávanie základného dokazovania na
rozhodujúce otázky v prvom stupni súdov, dostatočne konkrétne právne posúdenie veci i v tomto stupni a
do tretice tiež vypravenie rozhodnutia majúceho konanie skončiť odôvodnením zodpovedajúcim úprave

v ust. § 157 ods. 2 O.s.p.) rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti podľa § 221 ods. 1 písm. f)
O.s.p. zrušiť a podľa odseku 2 rovnakého paragrafu i zákona vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým

je podľa § 226 O.s.p. viazaný, v prípade potreby a aj v závislosti na prípadnej ďalšej procesnej aktivite
účastníčok doplniť dokazovanie, podľa § 132 O.s.p. náležite zhodnotiť výsledky celého konania a až
následne opätovne rozhodnúť o veci v časti, v ktorej táto ostala predmetom konania a o trovách tohtoodvolacieho konania (§ 224 ods. 3 a 4 O.s.p.), to samozrejme i s vypravením nového rozhodnutia aj
odôvodnením obsahujúcim patričné odpovede na všetky významné otázky.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.