Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, March 23, 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/363/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5613207161
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 03. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Trnková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:5613207161.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky C. V. bývajúcej v R., zastúpenej
JUDr. Vladimírom Rybovičom, advokátom v Banskej Bystrici, Nám. Št. Moysesa 4, proti odporcom 1/
Všeobecnej úverovej banke, a.s., so sídlom v Bratislave, Mlynské Nivy 1, 2/ Dražobnej spoločnosti, a.s.,
so sídlom v Bratislave, Gunduličova 3, zastúpenej Advokátskou kanceláriou STANĚK&VETRÁK, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Vlčkova 18, v mene a na účet ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Peter Vetrák, 3/

Ing. Mgr. T. A. bývajúcemu v R., o určenie neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva a neplatnosti
dobrovoľnej dražby, vedenej na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp.zn. 4 C 145/2013, o dovolaní
navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 12. novembra 2014 sp.zn. 7 Co 538/2014 , takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.
Navrhovateľka je povinná zaplatiť odporcovi 2/ náhradu trov dovolacieho konania 573, 76 € na účet
Advokátskej kancelárie STANĚK VETRÁK & PARTNERI, s.r.o. do 3 dní.

Odporcom 1/, 2/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom z 13. júna 2013 č.k. 4 C 145/2013-546 zamietol návrh (na
určenie neplatnosti zmluvy o zriadená záložného práva k nehnuteľnostiam uzavretej 2. mája 2007
medzi navrhovateľkou ako záložcom a odporcom 1/ ako záložným veriteľom a na určenie neplatnosti
dobrovoľnej dražby z 10. júna 2013) a vyslovil, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením

do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 156 ods. 2 O.s.p.). V odôvodnení (22
strán) podrobne opísal obsah návrhu, výpovedí účastníkov konania, ich právnych zástupcov, svedkov,
ostatných v konaní vykonaných dôkazov, citoval právne predpisy. Následne (predposledný odsek 11.
strany odôvodnenia) uviedol, že navrhovateľka sa domáhala určenia neplatnosti záložnej zmluvy
uzavretej medzi ňou a odporcom 1/ s tým, aby súd ako otázku predbežnú (prejudiciálnu) posúdil otázku
platnosti zmluvy o poskytnutí fexihypotéky, na zabezpečenie ktorej pohľadávky veriteľa bola záložná

zmluva uzavretá, keď tvrdila, že ju s ňou uzavrel domnelý veriteľ. Konštatoval, že z uvedeného dôvodu
naliehavý právny záujem na požadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.) neskúmal. Mal za to, že
navrhovateľkou neboli tvrdené a preukázané žiadne dôvody neplatnosti zmluvy o poskytnutí bezúčelovej
flexihypotéky uzavretej 2. mája 2007 medzi odporcom 1/ a dlžníčkou H. A. (predmetom ktorej bol
úver vo výške 2 015 000 Sk poskytnutý za dohodnutých podmienok) a ani súdom neboli zistené
dôvody jej absolútnej neplatnosti. Zmluva spĺňa všetky náležitosti vyplývajúce z uvedených zákonných

ustanovení. Návrh na určenie neplatnosti záložnej zmluvy vo vzťahu k odporcom 2/ a 3/ zamietol z
dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie, lebo neboli účastníkmi tohto zmluvného vzťahu. Následne
opísal formu a obsah záložnej zmluvy uzavretej 2. mája 2007, poukázal na závery vyplývajúce z
rozsudkuNajvyššiehosúduSlovenskejz30.júla2012sp.zn.5Cdo208/2010,citoval§49aObčianskeho
zákonníka vo vzťahu k predmetnej záložnej zmluve a odporcom 1/ vznesenej námietke premlčania
a opísal teoretické východiská charakteru záložnej zmluvy a teoretické východiská týkajúce sa návrhu

na určenie neplatnosti dražby z hľadiska aplikácie príslušných zákonných ustanovení vo vzťahu k
predmetnej veci. Na záver konštatoval, že tak na základe skutkových tvrdení navrhovateľky, ako ani nazáklade iných okolností, nebolo zistené porušenie zákona o dobrovoľných dražbách, ktoré by malo za
následok zásah do práv navrhovateľky. Dal do pozornosti skutočnosť, že na predmetné nehnuteľnosti
bolo zriadených aj niekoľko exekučných záložných práv, záložný veriteľ má však prednostné právo

na uspokojenie svojej pohľadávky, ktorej výška len na istine prevyšuje hodnotu výťažku z dražby.
Navrhovateľka nie je zároveň dlžníčkou z úverového zmluvného vzťahu. Záložné právo podľa § 151md
písm. i/ Občianskeho zákonníka zaniklo jeho vykonaním bez ohľadu na rozsah uspokojenia veriteľa.

Krajský súd v Žiline rozsudkom z 12. novembra 2014 sp.zn. 7 Co 538/2014 rozsudok okresného súdu

ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Konštatoval, že okresný súd riadne zistil skutkový stav,
zistené skutkové okolnosti vyhodnotil spôsobom uvedeným v § 132 O.s.p. a správne dospel k záveru,
že návrh navrhovateľky na určenie neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam
a na určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby nie je dôvodný. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil
aj so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa posúdenia (ne) platnosti týchto právnych
úkonov z hľadiska podmienok vyplývajúcich z uvedených zákonných ustanovení. Krajský súd sa

stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa a súhlasil s podstatnou argumentáciou ním
použitou, ktorú považoval nielen za obsiahlu, ale aj výstižnú, prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu
zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil podľa § 132
O.s.p. Odvolacie námietky navrhovateľky sa stotožňujú s námietkami uvedenými v návrhu, s ktorými
sa okresný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia podrobne vysporiadal, pričom krajský súd sa s

odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu stotožnil a v podrobnostiach naň odkázal. Odvolaciu
námietku navrhovateľky, ktorá sa domáhala vykonania kontrolného znaleckého dokazovania za účelom
zistenia hodnoty dražených nehnuteľností v čase konania dražby vyhodnotil za nedôvodnú vzhľadom na
uvedené skutočnosti. Krajský súd nepovažoval za dôvodné ani pripustenie dovolania, lebo sa nejedná
o posúdenie otázky zásadného právneho významu, t.j. otázky neplatnosti dobrovoľnej dražby z dôvodu

nesprávneho vykonania oznámenia v Centrálnom registri dobrovoľných dražieb, keďže ide o právne
posúdenie veci súdov nižšieho stupňa vo vzťahu k zisteným skutkovým okolnostiam prejednávanej veci.

Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením z 2. marca 2015 č.k. 4 C 154/2013-691 rozhodol o trovách
konania, proti ktorému podala navrhovateľka odvolanie (č.l. 701-702 spisu). Odvolací súd o ňom

nerozhodoval.

Proti rozsudku krajského súdu podala dovolanie navrhovateľka. Navrhla ho spolu s rozsudkom
okresného súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala vadu konania
podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., t.j. odňatie jej možnosti konať pred súdom postupom odvolacieho

súdu spočívajúcim v nepreskúmateľnosti odôvodnenia jeho rozsudku. Tiež že rozhodnutie súdov nižších
stupňov spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Uviedla, že krajský súd sa nevysporiadal
s odvolacími námietkami, ktoré smerovali predovšetkým k právnemu posúdeniu vzniku, existencie a
platnosti zmluvy o zriadení záložného práva. Namietala nezákonnosť dražby z dôvodu, že v dražbe
došlo k uspokojeniu pohľadávky veriteľa, na ktorú sa zabezpečenie záložným právom na nehnuteľnosti

v jej vlastníctve nevzťahovalo. Podrobne a obšírne rozobrala právnu úpravu záložného práva vo
vzťahu k predmetnej veci, keď odvolací sa nevysporiadal s jej argumentmi, čím porušil jej právo na
spravodlivé súdne konanie zahŕňajúce aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Súdom
nižšieho stupňa vytkla, že sa nezaoberali námietkami, ktorými poukazovala na potrebu súdneho
preskúmania zmluvy o poskytnutí bezúčelovej flexihypotéky z hľadiska jej povahy ako spotrebiteľskej

zmluvy, nevenovali pozornosť jej námietkam proti postupu dražobníka vo vzťahu k vypracovaniu
uvedeného znaleckého posudku a ani námietkam týkajúcim sa dokazovania. Navrhovateľka bola toho
názoru, že odvolací súd neodstránil ňou uvádzané nedostatky rozhodnutia súdu prvého stupňa a
nereagoval dostatočne a presvedčivo na jej odvolacie námietky.

Odporca 1/ navrhol dovolanie navrhovateľky z uvedených dôvodov zamietnuť. Odporca 2/ navrhol
dovolanie z uvedených dôvodov odmietnuť a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania. Odporca 3/
považoval dovolanie navrhovateľky za účelové.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal

včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému je prípustné.Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle § 238 ods. 1 O.s.p.
je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého
stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom
sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238
ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho

súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po
právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4.

Dovolaním navrhovateľky nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci
rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil prípustnosť dovolania. Dovolací

súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd
mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie navrhovateľky nie
je podľa § 238 O.s.p. prípustné.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť
prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 ods. 1 O.s.p. (či už to účastník namieta
alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania
podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 ods. 1
O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu

(rozsudku či uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci
súdov,spôsobilostiúčastníka,zastúpeniaprocesnenespôsobiléhoúčastníka,prekážkuveciprávoplatne
rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona
bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Navrhovateľka vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm.
a/ až e/ a g/ O.s.p. nenamietala a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Preto prípustnosť dovolania
z týchto ustanovení vyvodiť nemožno.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na to, či v
danej veci postupom a rozhodnutím súdov nižšieho stupňa nebola dovolateľovi odňatá možnosť konať

pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).

Pod odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. treba vo všeobecnosti
rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré účastníkom
občianskeho súdneho konania procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenia spravodlivej

ochrany ich práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
významná ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími
všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné
práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.

Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom zakladá porušenie
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len
„dohovor“), porovnaj napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04 .
Vadu konania podľa § 237 ods. 1 O.s.p. navrhovateľka vyvodzovala z nepreskúmateľnosti odôvodnenia

rozsudku odvolacieho súdu.

Zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudkov vyplývajú z § 157 ods. 2 O.s.p. Jeho účelom je
predovšetkým doložiť správnosť rozsudku, zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu
pri vydávaní rozhodnutia. Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. dáva súdom dostatočný návod na to, aké

má byť odôvodnenie rozsudku. Z hľadiska úplnosti odôvodnenia rozsudku sa žiada, aby odôvodnenie
obsahovalo najmä stručné a výstižné prednesy účastníkov a ich konečné návrhy, dôkazy, o ktoré súd
oprel svojeskutkovézistenia,úvahy,ktorýmisaspravovalprihodnotenídôkazovaskutočnosti,ktorémal
preukázané a právne posúdenie zisteného skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení.Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že

odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej,
ako aj právnej stránke.

V prejednávanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi
súdu prvého stupňa z hľadiska posúdenia ne/platnosti uvedených právnych úkonov v zmysle uvedených

zákonných podmienok („okresný súd vo veci riadne zistil skutkový stav, zistené skutkové okolnosti
vyhodnotil spôsobom zvedeným v § 132 O.s.p. a správne dospel k záveru, keď návrh navrhovateľky
na určenie, že zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam reg. č. 001/0926223/07-001/00
z 02. 05. 2007 je neplatná a na určenie, že dobrovoľná dražba konaná 10. 06. 2013 je neplatná,
zamietol“). Podrobne sa vysporiadal aj s jednotlivými odvolacími námietkami, ktoré vyhodnotil z
konkrétne uvedených dôvodov, za nedôvodné. Napokon možno konštatovať, že tieto sa stotožňovali s

jejargumentáciou,t.j.soskutkovýmidôvodmi,nazákladektorýchsadomáhalasvojhonárokuasktorými
sa podrobne vysporiadal aj súd prvého stupňa. Odvolací súd sa s nimi stotožnil. Vzhľadom na to sa v
dôvodoch svojho rozhodnutia obmedzil na konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa a
jeho odôvodnenia, s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil. Na zdôraznenie správnosti a presvedčivosti
odôvodnenia napadnutého rozsudku vo vzťahu k námietkam odporkyne doplnil aj ďalšie dôvody, čo

mu ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. tiež umožňuje.

Zo spisu pritom vyplýva, že prvostupňový súd v podrobnom odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
stanoviská procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vychádzal, citoval
právne predpisy, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil jasný, jednoznačný a presvedčivý právny záver

o nedôvodnosti návrhu. Teda odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa zrozumiteľne a podrobne
objasňujúce (§ 157 ods. 2 O.s.p.) skutkový a právny základ rozhodnutia, a tým aj odvolacieho súdu,
nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces (pozri
III. ÚS 115/2003).

V súvislosti s námietkou o nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu ale treba uviesť, že na
rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo
prijaté stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania
v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o

skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho
poriadku“. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky, považuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Ako
bolo uvedené zhora, odvolací súd jasne a zrozumiteľne vysvetlil dôvody, ktoré ho viedli k potvrdeniu
vyhovujúcej časti rozsudku súdu prvého stupňa, preto nebol dôvod na postup podľa druhej vety

citovaného stanoviska.

Námietka navrhovateľky o nesprávnom prístupe súdov nižších stupňov k dokazovaniu nie je
dôvodná. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať
všetky navrhnuté dôkazy. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie je

ani postupom, ktorým by mu súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré
dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Ak súd
niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom, a teda v
konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia (pozri napr. aj
rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a

pod č. 125/1999). Napokon súd prvého stupňa v odôvodnení uviedol dôvody, prečo nevyhovel návrhu
navrhovateľky na vykonanie ňou navrhnutých konkrétnych dôkazov, s ktorým rozhodnutím sa stotožnil
aj odvolací súd.

Pokiaľ ide o námietku navrhovateľky spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci, či

nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom
dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“
odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených
procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád.Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a
druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

Z obsahu dovolania navrhovateľky možno vyvodiť jej námietku, že súdy nesprávne vyhodnotili výsledky
vykonanéhodokazovania.Dovolacísúdpoukazujenato,ženesprávnehodnotenievykonanýchdôkazov
nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 241 ods.
1 písm. a/ až c/ O.s.p. Pre tento záver svedčí i ustanovenie 243a ods. 2, veda druhá O.s.p., ktoré
ustanovuje, že dovolací súd nevykonáva dokazovanie. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho

konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Z § 132 O.s.p. vyplýva, že
dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli
účastníci. Pri uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi
predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Iba výnimočne zákon súdu ukladá
určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Ťažisko dokazovania je v

konaní na súde prvého stupňa; skutkové závery tohto súdu je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať
len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať dokazovanie (§ 213 ods. 3 až 5 O.s.p.). Súd
rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to už len z toho dôvodu,
že v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel
od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiž nemá možnosť dôkazy sám vykonávať (§ 243a ods.

2 veta druhá O.s.p.). Keď najvyšší súd nemôže vykonávať dokazovanie, tak nemôže iba na základe
súdnychspisov preskúmaťsprávnosťhodnoteniadôkazovsúdom,lebosinemôžepresvojerozhodnutie
zabezpečiť rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd,
ktorý dôkazy hodnotil.

Pokiaľ navrhovateľka namietala, že potvrdzujúci rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení
veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, že nesprávne právne posúdenie veci je síce
relevantnýdovolacídôvodvtomzmysle,žehomožnouplatniťvprocesneprípustnomdovolaní(viď§241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď
R 54/2012 a tiež ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp.zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,

3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014).
Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý
by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. To isté sa týka aj tzv. inej vady
konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že prípustnosť dovolania navrhovateľky nemožno vyvodiť z

ustanovenia § 238 O.s.p., a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti dovolania
uvedené v ustanovení § 237 ods. 1 O.s.p. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
navrhovateľky podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie
smerujúce proti výrokom rozhodnutia, proti ktorým nie je prípustné, odmietol.

O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. V dovolacom konaní úspešnému odporcovi 2/ priznal náhradu trov
tohto konania za jeden úkon právnej služby, t.j. vyjadrenie k dovolaniu z 20. apríla 2015 á 469, 74 €
a spolu s režijným paušálom 8,39 € a 20% DPH, spolu 573,76 €. Náhradu trov dovolacieho konania
Najvyšší súd Slovenskej republiky odporcom 1/, 3/ voči neúspešnej navrhovateľke nepriznal, pretože si

trovy dovolacieho konania neuplatnili.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.