Uznesenie ,
Odmietajúce podanie Judgement was issued on Thursday, January 27, 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7MCdo/11/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1409204372
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Šramková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1409204372.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky E. V., bytom A., zastúpená spoločnosťou
PAICEKLEGAL s. r. o., so sídlom v Bratislave, Panská č. 17, proti odporcom 1) Q. T., bytom C.,
2) IN. T., bytom C., obaja zastúpení Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrej Jaroš, spol. s r. o., so
sídlom v Trenčíne, Námestie sv. Anny č. 361/20, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, vedenej
na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 6 C 189/2009, o mimoriadnom dovolaní generálneho

prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 8. júla 2013 sp. zn. 6 Co
382/2013, takto

r o z h o d o l :

Mimoriadne dovolanie o d m i e t a.

Odporcom 1) a 2) nepriznáva náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 29. januára 2013 č. k. 6 C 189/2009 - 239 zamietol návrh
navrhovateľky, ktorým sa domáhala určenia, že je vlastníčkou nehnuteľností v katastrálnom území F.,
parcelné číslo XXXX/XX . o výmere 587 m2 parcelné číslo XXXX/XX o výmere 785 m2 a ktorý návrh
podaním z 10. januára 2013 vyšpecifikovala tak, že žiadala určiť, že je výlučnou vlastníčkou pozemkov
pozemno-knižnej vložky XXXX - parcelné číslo XXXX, vo výmere 1467 m2, ako vinica a parcelné číslo
XXXX vo výmere 209 m2 ako záhrada, katastrálne územie F., podľa Geometrického plánu č. XX/XXXX,

overeného 2. novembra 2012 identifikované v registri CKN, a to parcela číslo XXXX v časti parcely
č. XXXX/XX o výmere 412 m2, v časti parcely číslo XXXX/XX 175 m2 a parcely číslo 1981 v časti
parcely číslo XXXX/XX a parcely číslo XXXX/XX o výmere 209 m2, zapísané na Liste vlastníctva číslo
XXXX, vedená na Pozemno-knižnej vložke č. XXXX, katastrálnym úradom Bratislava, Správa katastra
pre hlavné mesto Bratislavu. Vykonaným dokazovaným mal súd prvého stupňa preukázané, že majetok
právneho predchodcu navrhovateľky H. H. bol konfiškovaný. Konštatoval, že, že nie je možné domáhať

sa určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktorých vydania bolo možné sa domáhať podľa
reštitučných predpisov, ktoré ako špeciálny zákon mali prednosť pred všeobecnou právnou úpravou.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie navrhovateľky rozsudkom z 8. júla 2013 sp. zn. 6 Co
382/2013 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Poukázal na to, že v Zozname
poľnohospodárskych nehnuteľností v katastrálnom území F. skonfiškovaných podľa nariadenia č.

104/1945 Zb. sú uvedené aj parcely č. XXXX - vinica o výmere 1.467 m2 a parcela č. XXXX -
vinica o výmere 209 m2. Konfiškačná komisia rozhodnutiami z 30. októbra 1946, resp. z 5. septembra
1946 rozhodla, že H. H., bytom F. č. XXX a V. H. sú osobami nemeckej národnosti a všetok ich
pôdohospodársky majetok sa v zmysle § 104/1945 Zb. považuje za skonfiškovaný ku dňu 1. marca
1945. Navrhovateľka preto nemá nárok na ich vydanie v reštitúcii podľa zákona č. 229/1991 Zb., okrem
iného navrhovateľka nepreukázala, že je vlastníčkou sporných pozemkov.Na podnet navrhovateľka podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len („generálny
prokurátor") mimoriadne dovolanie proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV z 29. Januára 2013 č.
k. 6 C 189/2009 - 239 a rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 28. júla 2013 č. k. 6 Co 382/2013 - 286

s odôvodnením, že bol nimi porušený zákon. Obom súdom vytkol, že konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b/ O. s. p.) a rozhodnutia
spočívajú v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p.). Bol toho názoru, že
oba súdy sa v rámci hodnotenia dôkazov nevyporiadali s argumentáciou navrhovateľky, odôvodnenia
súdov nie sú založené na dostatočných a právne relevantných dôvodoch, sú v rozpore so zásadou

spravodlivosti a preto je toho názoru, že týmito rozhodnutiami bol porušený zákon. Žiadal napadnuté
rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu Bratislava IV na ďalšie konanie.

Navrhovateľka vo svojom vyjadrení sa pripojila k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora a
žiadala, aby dovolací súd zrušil rozsudky oboch súdov a vec vrátil na ďalšie konanie, prípadne, aby
zmenil rozsudok odvolacieho súdu.

Odporcovia 1) a 2) žiadali mimoriadne dovolanie zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd") ako súd rozhodujúci o mimoriadnom
dovolaní (§ 10a ods. 3 O. s. p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O. s. p. v spojení
s § 243a ods. 1 O. s. p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O. s. p. v

spojení s § 242 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.

Podľa § 243e ods. 1 O. s. p. ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania,
osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným
rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f O. s. p.), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom

chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné
dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.
Podľa § 243f ods. 1 O. s. p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu
za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva

v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 O. s. p.).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") vyplýva, že systém opravných
prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „Dohovor") musí byť v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. ESĽP v rámci

svojej rozhodovacej praxe už viackrát konštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu
opätovného preskúmania veci došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci
oproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou platnosťou prerokovali a meritórne
rozhodli (porovnaj Roseltrans proti Rusku z roku 2005). Opakovane tiež zdôraznil, že v záujme právnej
istoty by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať nedotknuté a k ich zrušeniu by malo

dochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád [viď napríklad Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku
2010)], resp. závažných pochybení [viď Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009)]. Za takú vadu
alebo pochybenie však nemožno v žiadnom prípade považovať to, že na predmet konania existujú dva
odlišné právne názory.

Zároveň ESĽP opakovane dospel - na základe sčasti odlišných úvah aj k názoru, že k porušeniu
čl. 6 Dohovoru dochádza tiež vtedy, ak je právoplatné a záväzné rozhodnutie súdu zrušené v
rámci mimoriadneho prieskumu, ktorý presadil taký subjekt odlišný od účastníkov konania, len na
úvahe ktorého bolo posúdenie vhodnosti alebo potreby podania mimoriadneho opravného prostriedku
iniciujúceho tento mimoriadny prieskum. Inštitút veľmi podobný mimoriadnemu dovolaniu upravenému

v Občianskom súdnom poriadku bol predmetom skúmania a následnej kritiky ESĽP vo veci Tripon proti
Rumunsku (rozsudok z roku 2008). V tomto rozhodnuté ESĽP konštatoval, že v skúmanom prípade
prokurátor nekonal na základe vlastnej iniciatívy, ale konal na základe žiadosti jednej zo strán sporu.
ESĽP zásah prokurátora do takéhoto súkromnoprávneho súdneho konania označil za priťažujúci faktor,
pretože, hoci tento štátny úradník konal na základe podnetu účastníka súdneho konania, podanie

mimoriadneho dovolania bolo ponechané výlučne na voľnej úvahe prokurátora. ESĽP v danej veci preto
dospelkzáveru,žezrušeniedotknutéhoprávoplatnéhoazáväznéhorozhodnutiaporušilosťažovateľovo
právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Aj aktuálne rozhodnutia ESĽP z
9. júna 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a. s., PSMA, s. r. o. aCOMPCAR, s. r. o.) pripomínajú význam a obsah princípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty,
s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných
súdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté z iniciatívy generálneho prokurátora vyjadrenej podaním

mimoriadneho dovolania.

Uvedené závery ESĽP zohľadnilo aj plénum Ústavného súdu súd Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavný súd"). Vzhľadom na prípady nejednotnosti senátov ústavného súdu pri riešení otázky
prípustnosti mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť a

záväznosť, pristúpilo 18. marca 2015 k zjednoteniu rozhodovania senátov ústavného súdu a pod sp. zn.
PL. z. 3/2015 prijalo zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Rešpektujúc princíp právnej
istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho
opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho prípustnosť
v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych,

ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol
účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov."

Vyššie uvedené naznačuje, ako tieto súdne orgány (ESĽP a ústavný súd), oprávnené za splnenia
určitých predpokladov zrušiť aj rozhodnutie najvyššieho súdu, budú rozhodovať v skutkovo a právne

podobných veciach, v ktorých generálny prokurátor podá mimoriadne dovolanie napriek tomu, že
mimoriadnemu dovolaniu nepredchádzalo využitie všetkých dostupných riadnych a mimoriadnych
opravných prostriedkov účastníkom, ktorý podal podnet na mimoriadne dovolanie.

Doterajšia rozhodovacia prax najvyššieho súdu v obdobných prípadoch sa v zásade riadila stanoviskom

Občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka") pod č. 36/2008. Právna veta
tohto stanoviska znie: „Podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom nie je podmienené
využitím riadneho opravného prostriedku účastníkom konania. Mimoriadnym dovolaním v zmysle
ustanovenia § 243e O. s. p. môže generálny prokurátor napadnúť aj právoplatné rozhodnutie súdu

prvého stupňa".

Je zrejmé, že stanovisko R 36/2008 vychádza zo záverov, ktoré v súčasnosti nie sú súladné s vyššie
spomenutými rozhodnutiami ESĽP a zjednocujúcim stanoviskom ústavného súdu. Podľa právneho
názoru vec prejednávajúceho senátu je tým daný vážny dôvod opätovne sa - a to aj s odstupom

času a pri (zatiaľ) nezmenenej právnej úprave - vrátiť k otázke, či snaha presadiť vecnú správnosť
a spravodlivosť konečného meritórneho rozhodnutia vyneseného v občianskom súdnom konaní bez
ohľadu na nezmeniteľnosť a záväznosť súdneho rozhodnutia, ktorá mala určujúci význam pri prijímaní
stanoviska R 36/2008, má aj naďalej v plnom rozsahu opodstatnenie vtedy, keď sa mimoriadne
dovolanie podáva v prospech účastníka, ktorý sám nevyužil všetky dostupné opravné prostriedky. V

preskúmavanej veci sa senát 3 C najvyššieho súdu, ktorý koná a rozhoduje v tejto veci, odchyľuje
od stanoviska R 36/2008 s vedomím, že k samotnému „prekonaniu" tohto stanoviska môže dôjsť iba
osobitným procesom predpokladaným v § 21 ods. 3 písm. a/ zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov.

Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy, a to aj v prípade pochybnosti o jeho účinnosti, vyplýva z
ustálenej judikatúry ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok z roku 1980). Účastník konania je
povinný vyčerpať všetky dostupné opravné prostriedky až po najvyššiu úroveň do takej miery, do akej
je možné rozumne predpokladať, že ten - ktorý opravný prostriedok, oprávnenie podať ktorý účastník
má, je (aspoň) potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Osobný názor

účastníkakonania naúčinnosťaleboneúčinnosťkonkrétnehoriadnehoalebomimoriadnehoopravného
prostriedku nie je významný. Právomoc vyhodnotiť, či boli využité všetky dostupné opravné prostriedky,
náleží ex officio súdu, ktorý rozhoduje o tomto opravnom prostriedku.

Prípustnosť dovolania vymedzuje Občiansky súdny poriadok stanovením jednak určitých objektívnych

znakov rozhodnutia [§ 238 O. s. p. (pokiaľ ide o rozsudok odvolacieho súdu) a § 239 O. s. p. (pokiaľ
ide o uznesenie odvolacieho súdu)], jednak objektívnym zadefinovaním závažných procesných vád
uvedených v § 237 ods. 1 O. s. p.. Vzhľadom na to, že na procesné vady konania taxatívne vymenované
v § 237 ods. 1 O. s. p. je dovolací súd povinný prihliadať ex lege (viď § 242 ods. 1 O. s. p.) vždy -teda bez ohľadu na to, či boli alebo neboli v dovolaní namietané, je opodstatnený záver, že v zásade
každé dovolanie podané v občianskom súdnom konaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (s výnimkou
exekučného konania - viď § 237 ods. 2 O. s. p.) otvára priestor pre posúdenie správnosti niektorých

aspektov procesného postupu súdu, ktorý vydal dovolaním napadnuté rozhodnutie a tým zároveň dáva
určité vyhliadky na úspech dovolateľa v konaní o dovolaní. Každé dovolanie je teda v tomto zmysle
potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci.

Postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal v určitom prípade možnosť napadnúť

rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním, uvedenú možnosť ale nevyužil, i keď tieto opravné
prostriedky mali potenciál podstatne ovplyvniť rozhodnutie súdu, sa prieči zásade „vigilantibus iura
scripta sunt" zdôrazňujúcej procesnú povinnosť účastníka vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby
sám svojimi procesnými úkonmi riadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledoval
ochranu svojich subjektívnych práv. Pokiaľ účastník konania zostane v naznačenom smere pasívny, je
(neskoršia) aktivita generálneho prokurátora vyústiaca do podania mimoriadneho dovolania neprípustná

a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané Občianskym súdnym poriadkom v ustanoveniach
§ 243e až § 243j O. s. p. Aj ústavný súd už dávnejšie konštatoval, že „ak účastník konania mohol
podať dovolanie a neurobil tento procesný úkon, nemá už žiadnu možnosť dosiahnuť podnetom podanie
mimoriadneho dovolania" (viď PL. ÚS 57/99).

V danom prípade prebehlo štandardné dvojstupňové konanie, v ktorom mala navrhovateľka možnosť
realizovať svoje procesné oprávnenia. Zo spisu nevyplýva, že by sama náležite chránila svoje práva
a konala dostatočne predvídavo, starostlivo a obozretne. Navrhovateľka nepodala dovolanie proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 8. júla 2013 sp. zn. 6 Co 382/2013.

V zmysle vyššie uvedeného výkladu najvyššieho súdu to znamená, že sama nevyužila dostupný
mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mala k dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne
ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Vzhľadom na pasivitu samotnej navrhovateľky pri včasnej ochrane
jej práv je procesne neprípustná dodatočná aktivita generálneho prokurátora, ku ktorej došlo podaním

mimoriadneho dovolania podnecovaného onavrhovateľkou.

Z týchto dôvodov najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie ako procesne neprípustné (§ 243i ods. 2
O. s. p. v spojení s ustanoveniami § 243b ods. 5 O. s. p. a § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.).

Generálnemu prokurátorovi v konaní o mimoriadnom dovolaní nemôže byť uložená povinnosť nahradiť
trovy konania. Povinnosť nahradiť trovy konania v konaní o mimoriadnom dovolaní má ten, kto podal
podnet na podanie mimoriadneho dovolania (viď § 148a ods. 1 a 2 O. s. p.). V danom prípade dala
podnet na mimoriadne dovolanie navrhovateľka. Odporcovia 1) a 2) v konaní o mimoriadnom dovolaní
podali návrh na priznanie náhrady trov konania, tieto však nevyčíslili. Zavedenie rozhodovania o trovách

konania len na návrh a povinnosť špecifikácie trov právneho zastúpenia privodili v otázke trov konania
zvýšenú aktivitu účastníkov. Návrh odporcov 1) a 2) predstavuje síce ešte definitívne nešpecifikovaný,
ale predsa len relevantný návrh na ďalší postup podľa § 151 O. s. p.. Avšak tento úkon nemôže suplovať
podmienku v § 151 ods. 1 O. s. p., a to povinnosť vyčísliť trovy. Keďže odporcovia nevyčíslili trova
dovolacieho konania, najvyšší súd im vzhľadom na to nepriznal náhradu trov konania o mimoriadnom

dovolaní (§ 243i ods. 2 O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.