Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, February 29, 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2MCdo/4/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 9014898647
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Vladik

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:9014898647.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Z. republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. O. Vladika a členov senátu JUDr.

Jozefa Kolcuna a M.. S. Petríkovej, v právnej veci žalobcov 1/ L. bývajúcej v G., Z., 2/ V. rodenej Y.
bývajúcej v G., 3/ S., bývajúceho v G., R. XX, všetci zastúpení JUDr. Máriom Hollerom, advokátom so
sídlom v Košiciach, Krmanova 16, proti žalovanému Dopravný podnik mesta Košice, a.s., so sídlom
v Košiciach, Bardejovská 6, o zriadenie vecného bremena, vedenej na Okresnom súde Košice I pod
sp. zn. 14 C 638/1997, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti
rozsudku Krajského súdu v G. z 26. júna 2013 sp. zn. 11 Co 203/2013 a rozsudku Okresného súdu
Košice I z 27. septembra 2007 č. k. 14 C 638/1997-228 v spojení s opravným uznesením Okresného

súdu Košice I zo 4. januára 2013 č. k. 14 C 638/1997-449, takto

r o z h o d o l :

Mimoriadne dovolanie z a m i e t a.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom trovy dovolacieho konania v sume 831,64 € k rukám advokáta
JUDr. Mária Hollera, advokáta so sídlom v Košiciach, Krmanova 16, do troch dní.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice I rozsudkom z 27. septembra 2007 č. k. 14 C 638/1997-228 zriadil časovo
neobmedzené vecné bremeno v prospech žalovaného 1/, ktorému zodpovedá právo nerušene užívať
časť nehnuteľnosti žalobcov, pôvodne zapísanej v pozemnoknižnej vložke č. 1628, kat. územie G., ako

parcela č. 9882/1, o výmere 1747 m2, ktorej zodpovedajú novovytvorené parcely č. 3321/16, o výmere
853 m2 a č. 3321/14 o výmere 894 m2, ktoré sú vyznačené na geometrickom pláne, ktorý je súčasťou
znaleckého posudku č. 7/2004 vypracovaného L., znalcom z odboru: Geodézia a kartografia, ktorý je
neoddeliteľnou súčasťou rozsudku. Ďalej rozhodol, že žalovaný v 1. rade je povinný zaplatiť žalobcovi
1/ sumu 2.690.346,-Sk, žalobcovi 2/ sumu 672.591,- Sk a žalobkyni 3/ sumu 672.591,- Sk, do 3 dní odo
dňaprávoplatnostirozsudku.Včastiouloženiepovinnostižalovaným1/a2/odstrániťnavlastnénáklady
stavbu postavenú na pozemku žalobcov, ktorý bol pôvodne vedený v pozemnoknižnej vložke č. 1628,

kat. územie G., ako parcela 9882/1, o výmere 1747 m2, ktorej toho času zodpovedajú novovytvorené
parcely č. 3321/14, o výmere 894 m2 a č. 3321/16 o výmere 853 m2 podľa geometrického plánu,
ktorý je súčasťou znaleckého posudku č. 7/2004 vypracovaného znalcom L., ktorý je neoddeliteľnou
súčasťou rozsudku, zastavil. Proti žalovanému 2/ žalobu na zriadenie vecného bremena zamietol. O
trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Súd prvého stupňa uviedol, že vykonal vo veci dokazovanie a zistil, že nehnuteľnosť pôvodne zapísaná

v pozemnoknižnej vložke č. 1628 pre kat. územie G. ako parcela č. 9882/1, roľa D., o výmere 3510
m2 bola v spoluvlastníctve V. v podiele 1/3, A. v podiele 1/3 a mal. C. T. v podiele 1/3. Na žiadosť
Dopravného podniku mesta Košice došlo v roku 1988 k vyvlastneniu časti predmetnej nehnuteľnosti o
výmere 1747 m2 v prospech Československého štátu. V čase vyvlastňovacieho konania a tiež v časevydania rozhodnutia číslo: Výst. 667/88-Ga zo dňa 3.6.1988 boli už všetci pôvodní spoluvlastníci mŕtvi.
V. zomrela XX.X.XXXX a dedičstvo po nej nadobudli deti M. O. a V., t. j. žalobcovia 2/ až 4/. C. zomrela
XX.X.XXXX a dedičstvo po nej nadobudol brat A. A. zomrel X.X.XXXX a dedičstvo po ňom nadobudol

L. žalobca 1/. V dôsledku zásady univerzálnej sukcesie nastúpili do majetkoprávnych vzťahov týchto
pozemnoknižných zomretých spoluvlastníkov okamihom ich smrti ich dedičia. Vyvlastňovacie konanie
sa viedlo nesprávne proti pôvodnej pozemnoknižnej vlastníčke V. a proti neznámym dedičom po C. a A..
Pokiaľ však príslušný orgán štátnej správy vykonávajúci toto vyvlastnenie konal ako s vyvlastňovaným
s niekým iným ako vlastníkom a vlastnícke právo k veci, ktorá je predmetom sporu patrilo subjektom

odlišným od vyvlastňovaných, nemohli nastať právne účinky, ktoré zákon s vyvlastňovaním spája. Na
základe neúčinného vyvlastňovacieho konania a rozhodnutia nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva na
Československý štát, ani na organizáciu, v prospech ktorej bola nehnuteľnosť vyvlastnená.

Na odvolanie žalovaného 1/ Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 9. septembra 2009 sp. zn.
11 Co 114/2007 rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku (I.), ktorým bolo zriadené časovo

neobmedzené vecné bremeno za náhradu vo vzťahu žalobcov a žalovaného 1/ zmenil tak, že žalobu
zamietol. Žalobcom ani žalovanému 1/ právo na náhradu trov konania nepriznal. Zmenil rozsudok vo
výroku o trovách štátu tak, že štátu sa právo na náhradu trov nepriznal. V odôvodnení uviedol, že ak
štát, resp. štátny podnik (DPMK s.p. Košice) na základe tohto neúčinného vyvlastňovacieho rozhodnutia
začal predmetné pozemky fakticky užívať na účel vyvlastnenia (investičná výstavba), chopil sa ich držby

bez akéhokoľvek právneho titulu, išlo teda o prevzatie bez právneho dôvodu, čo je jeden s reštitučnými
zákonmi typizovaných dôvodov pre vydanie veci oprávneným osobám podľa § 6 ods. 1 písm. p/ zák.
č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku, keďže k
prevzatiu došlo v rozhodnej dobe. Tento predpis rovnako ako aj ostatné reštitučné predpisy vychádzali
z domnienky, že vec prešla v rozhodnom období na štát a to aj v prípadoch jej prevzatia bez právneho

dôvodu (aj tzv. okupáciou), pričom oprávnené osoby, ktoré si uplatnili nárok podľa týchto predpisov, sa
stali vlastníkmi veci až jej vydaním. Tento reštitučný predpis, rovnako ako aj ostatné reštitučné predpisy,
sú k všeobecným predpisom akým je najmä Občiansky zákonník vo vzťahu špeciality. Tento vzťah
sa rieši podľa zásady lex specialis derogat legi generali, to znamená, že tam, kde existuje špeciálna
úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú. Poukázal na skutočnosť, že v prípade prevzatia veci štátom

v rozhodnom období bez právneho dôvodu neuplatnenie ochrany podľa reštitučných predpisov malo
za následok stratu možnosti domáhať sa tejto hmotnoprávnej i procesnej ochrany podľa všeobecných
predpisov.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia 1/ až 5/ dovolanie v časti zmeňujúceho výroku

o zriadení časovo neobmedzeného vecného bremena za náhradu. Nesúhlasili so závermi odvolacieho
súdu a uviedli, že každý z reštitučných predpisov riešil určenú oblasť úpravy a definoval, kto za akých
okolností mohol od koho žiadať vydanie veci, resp. požadovať zaplatenie peňažnej náhrady. Žalobcovia
si svoje práva uplatnili podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, pretože podľa ich názoru
nebolo možné postupovať ani podľa jedného z tzv. reštitučných zákonov. Vyvlastňovacie konanie

sa viedlo nesprávne proti vyvlastňovaným pozemkovoknižným vlastníkom, ktorí už nemali právnu
subjektivitu. Okresný súd správne uzavrel, že toto vyvlastňovacie konanie vedené proti nevlastníkom
vyvlastňovanej nehnuteľnosti sa uskutočnilo nezákonným spôsobom, keď aj ustanovenie opatrovníka
v dôsledku nepravdivého vykonštruovaného dôvodu neznámeho pobytu týchto pozemkovoknižných
spoluvlastníkov bolo tiež nezákonné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 2 Cdo 126/2010 z 19. júla 2011 zrušil rozsudok
Krajského súdu v Košiciach z 9. septembra 2009 sp. zn. 11 Co 114/2007 v spojení s opravným
uznesením Krajského súdu v Košiciach z 10. septembra 2009 sp. zn. 11 Co 114/2007 a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, že po podaní odvolania (15. novembra 2007) voči

prvostupňovému rozsudku žalovaným 1/ (č. l. 239) počas odvolacieho konania zomrel XX. februára
XXXX Ing. Štefan Forrai. (žalobca 1/) a jeho právnymi nástupcami sa stali v záhlaví rozhodnutia uvedení
žalobcovia 1/ a 2/. V priebehu odvolacieho konania zomrela aj žalobkyňa 3/ O. a to XX. marca XXXX
a jej právnymi nástupcami sa stali S. a Z. Odvolací súd vec prejednal a rozsudok vyhlásil 9. septembra
2009. Opravné uznesenie vydal 10. septembra 2009. Ďalej skonštatoval, že v čase rozhodovania

odvolací súd konal ako so žalobcom 1/ L. a ako so žalobkyňou 3/ O., ktorí však nemali spôsobilosť byť
účastníkmi konania. Dovolací súd na základe uvedeného uviedol, že konanie pred odvolacím súdom je
postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. b/ O.s.p., pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie
vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôžebyť považované za správne. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania nezaoberal sa
dovolací súd napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti a ani ďalšími
námietkami uvedenými v dovolaní.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 26. júna 2013 sp. zn. 11 Co 203/2013 rozsudok okresného súdu
v znení opravného uznesenia v napadnutých výrokoch, a to vo výroku I., ktorým sa zriadilo časovo
neobmedzené vecné bremeno v prospech žalovaného, ktorému zodpovedá právo nerušene užívať časť
nehnuteľnostižalobcov,pôvodnezapísanejvpozemnoknižnejvložkeč.1628,kat.územieG.akoparcela

č. 9882/1, o výmere 1747 m2, ktorej zodpovedajú novovytvorené parcely č. 3321/16, o výmere 853 m2 a
č. 3321/14, o výmere 894 m2, ktoré sú vyznačené na geometrickom pláne, ktorý je súčasťou znaleckého
posudku č. 7/2004 vypracovaného L., znalcom z odboru: Geodézia a kartografia, ktorý je neoddeliteľnou
súčasťou rozsudku s tým, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni l/ sumu 89.303,1268 €, žalobkyni
2/ sumu 22.325,9310 € a žalobcovi 3/ sumu 22.325,9310 €, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku
a vo výrokoch o náhrade trov konania účastníkov (IV) a náhrade trov štátu (VI) potvrdil. V odôvodnení

uviedol, že námietku žalovaného vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí 11 Co 114/2007 považoval
za dôvodnú, a to na základe v tom čase (rok 2009) aktuálnu rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky ale aj na ustálenú súdnu prax v Českej republike. Ďalej uviedol, že v uvedenej
dobe zastával názor, že v prípadoch prevzatia veci štátom v rozhodnom období bez právneho dôvodu
(ako to je aj v tomto prípade), neuplatnenie ochrany podľa reštitučných predpisov malo za následok

stratu možnosti domáhať sa ochrany podľa všeobecných predpisov, napr. podľa Občianskeho zákonníka
žalobou na ochranu vlastníctva. V posudzovanej veci žalobcom v reštitučnom konaní pozemky vydané
neboli, lebo si reštitučný nárok neuplatnili, preto sa ich vlastnícke právo neobnovilo. Poukázal na
skutočnosť, že v dobe vydania prvého rozhodnutia aj iné senáty Krajského súdu v Košiciach pri riešení
tejto otázky v obdobných veciach (napr. 6 Co 281/2008, 1 Co 267/2008) zastávali rovnaký názor. Tento

názor v tej dobe považoval za správny aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovený v rozhodnutiach
napr. 4 Cdo 180/2010 z 13.9.2011, 3 Cdo 93/2010 z 27.2.2012. Ústavný súd Slovenskej republiky však v
Náleze sp. zn. III. ÚS 16/2013 z 28.3.2012, ktorým zrušil rozsudok Najvyššieho súdu SR 4 Cdo 180/2010
vyslovil názor, že „reštitučné predpisy neboli vydané pre ten účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho
práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto, ak došlo k

zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku
a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku, resp. finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o
všeobecné predpisy občianskeho práva [podľa nástrojov ochrany vlastníckeho práva - žalôb určovacích,
vindikačných (na vydanie veci), negatórnych (III. ÚS 178/06)] a že zo základných zásad občianskeho
práva možno vyvodiť, že v situácii, keď povinnej osobe (štátu) nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ostalo naďalej k nehnuteľnosti zachované vlastnícke právo toho
subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom predo dňom zápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis
v evidencii nehnuteľnosti tomu nezodpovedá ". Tento názor bol vyslovený Ústavným súdom SR aj v
Náleze sp. zn. II. ÚS 478/2012, ktorým bol zrušený rozsudok Najvyššieho súdu SR 3 Cdo 93/2010 (ide
o obdobnú vec zriadenia vecného bremena, kde účastníkom - žalovaným je Dopravný podnik mesta

Košice a.s.). Ďalej uviedol, že podľa vedomosti odvolacieho súdu aj Najvyšší súd SR v súčasnosti
už pri rozhodovaní v obdobných veciach vychádza z názoru, že „ak došlo k zabratiu majetku štátom
bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu,
aby sa svojho nároku domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva
". V danej veci potom odvolací súd vzhľadom na uvedený vývoj judikatúry a najmä na už zmienený

Nález Ústavného súdu II. ÚS 478/2012, nemohol zotrvať na právnom názore vyslovenom vo svojom
rozsudku 11 Co 114/2007 z 9. septembra 2009 a v zmysle uvedeného posúdil otázku vlastníckeho
práva k pozemkom užívaných žalovaným tak, že v dôsledku neúčinnosti predmetného vyvlastňovacieho
rozhodnutia nedošlo k prechodu vlastníctva pozemkov na štát a preto žalobcovia (resp. ich právni
predchodcovia) nestratili svoj vlastnícky vzťah k pozemkom. Záverom uviedol, že žaloba žalobcov je

prípustná a žalobcovia majú aktívnu legitimáciu na jej podanie.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa podal generálny
prokurátor mimoriadne dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzoval z ustanovenia § 243e ods. 1 v spojení
s § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p. z dôvodu, že uvedenými rozhodnutiami bol porušený zákon a vyžaduje

to ochrana práv a zákonom chránených záujmov účastníka konania, ktoré nemožno dosiahnuť inými
právnymi prostriedkami než podaním mimoriadneho dovolania. Uviedol, že v danom prípade je dôležité
vyriešenie zásadnej právnej otázky, či v prípade, kedy je daný dôvod na vydanie veci podľa § 6 ods.
1 písm. p/ zákona č. 229/1991 Zb. zákona o pôde, sa možno domáhať ochrany vlastníckeho práva ktejto veci podľa všeobecných právnych predpisov /žalobou na určenie vlastníckeho práva, či v tomto
prípade žalobou o zriadenie vecného bremena/ podľa § 80 písm. c/ OSP. Ďalej uviedol, že účelom
zákona č. 229/1991 Zb. je nielen zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo

voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v rokoch 1948 až 1989, ale rovnako tiež úprava
vlastníckych vzťahov k pôde. Podľa § 1 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. pokiaľ tento zákon neustanovuje
inak, spravujú sa právne vzťahy k majetku uvedenému v odseku 1 osobitnými predpismi. To znamená,
že iné právne predpisy sa uplatnia len v prípade, ak ide o vzťah, ktorý citovaný zákon neupravuje.
Ak teda zákon č. 229/1991 Zb. stanovuje určité podmienky a postup pre uplatnenie nároku, nemožno

ten istý nárok uplatňovať podľa iného právneho predpisu. To znamená, že „Uplatniť svoj nárok podľa
všeobecného právneho predpisu možno len vtedy, ak chýba špeciálna právna úprava v osobitnom
zákone. Odvolával sa aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 27. februára 2012 č. k. 3 Cdo 93/2010), ktorý na str. 12 rozsudku uvádza:
",;...akvpreskúmavanejveciboldanýreštitučnýnárokpodľa§6ods.1písm.p/zákonač.229/1991Zb.,
žalobcovia(oprávnenéosoby)samohlidomáhaťochranysvojhovlastníckehoprávalenpostupompodľa

reštitučného zákona č. 229/1991 Zb.. So zreteľom na uvedené je potom vylúčené úspešne sa domáhať
ochrany vlastníckeho práva podľa § 135c Občianskeho zákonníka, lebo takouto žalobou podľa tohto
ustanovenia nemožno obchádzať účel reštitučného zákona...' Krajský súd v Košiciach v odôvodnení
uviedol, že ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, žalobcovia nestratili svoj vlastnícky
vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa domáhali svojho nároku žalobou podľa všeobecného

predpisu občianskeho práva. Prevzatie veci štátom na základe rozhodnutia štátneho orgánu, ktoré bolo
vadné, neúčinné, je prevzatím veci bez právneho dôvodu (§ 6 ods. 1 písm. p/ zákona č. 229/1991
Zb.). V tejto spojitosti generálny prokurátor poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 Cdo 130/2007, sp. zn. 3 Cdo 120/2003, v ktorých je uvedené, že aj v prípadoch
prevzatia nehnuteľnosti štátom v rozhodnom období bez právneho dôvodu, neuplatnenie nároku podľa

reštitučného zákona má za následok stratu možnosti domáhať sa tejto hmotnoprávnej i procesnoprávnej
ochrany podľa všeobecných predpisov. Nevyužitím možnosti domáhať sa tohto nároku v zákonnej lehote
došlo k nezvratnému zániku práva. Prijatím reštitučných zákonov štát súčasne vylúčil možnosť uplatniť
tieto práva inak, teda podľa všeobecných predpisov. Generálny prokurátor navrhol, aby najvyšší súd
napadnuté rozsudky okresného súdu a krajského súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie

konanie.

Žalobcovia vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu uviedli, že generálny prokurátor sa vo svojom
mimoriadnom dovolaní opätovne vracia už k prelomenému právnemu záveru, že žalobcovia neboli
na vedenie súdneho sporu aktívne legitimovaní a že si mali svoje práva uplatniť prostredníctvom

reštitučných zákonov a teda nemajú právo domáhať sa ochrany svojich práv podľa všeobecných
právnych predpisov. Poukázali na nález ústavného súdu zo dňa 28.3.2012, č. k. III. ÚS 16/2012-32,
ktorým bola táto zásada v celom rozsahu prelomená.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.),

po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas (§ 243g O.s.p.) generálny prokurátor Slovenskej
republiky (§ 243e ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutia v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p.
v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora
nie je podané opodstatnene.

V prvom rade treba poukázať, že mimoriadne dovolanie voči právoplatnému súdnemu rozhodnutiu v
danej veci najvyšší súd vyhodnotil ako prípustné.

Dovolací súd sa pri hodnotení tejto zásadnej otázky opieral o nasledujúce právne úvahy a fakty:

Posudzovanie prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky
už dlhší čas významne rezonuje v súdnej judikatúre aj v právnej vede a je spojené s odchylnými
právnymi názormi. V praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa spravidla tento mimoriadny
opravný prostriedok rešpektoval ako účinný prostriedok nápravy tých pochybení, ktoré zákonodarca
taxatívnym spôsobom pomenoval v ustanovení § 243e Občianskeho súdneho poriadku. Podmienky pre

jeho uplatnenie určovalo i zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. Rc 36/2008. Tento procesný
inštitút akceptoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky. Ako príklad možno uviesť jeho nález sp. zn.
I. ÚS 118/2013 z 22. januára 2014, ktorým bolo vyslovené porušenie práva sťažovateľky uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 2/2011 o zamietnutí mimoriadneho dovolania
generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

Navyše inštitút mimoriadneho dovolania má mať naďalej svoje nenahraditeľné miesto v civilnom konaní,
keďže oba schválené vládne návrhy zákonov - Civilný sporový poriadok (viď ustanovenie § 458 ods.
1, ods. 2) ako aj Civilný nesporový poriadok (viď ustanovenie § 78 ods. 1, ods. 2) ho znovu upravujú.
Z dôvodovej správy týchto nových kódexov vyplýva, že jeho legislatívna modifikácia vychádza zo
štrasburskej judikatúry.

Dovolaciemu súdu je známy obsah uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PLz.
ÚS 3/2015-22 z 18. marca 2015, ktorým, dodržiavajúc zásadu jednotnosti súdneho rozhodnutia,
zjednotil rozdielne právne názory svojich senátov na povinnosť účastníka konania využiť všetky
zákonom dovolené a efektívne prostriedky pred samotným podaním podnetu generálnemu
prokurátorovi Slovenskej republiky na podanie mimoriadneho dovolania ako aj spoločné stanovisko

občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a obchodnoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. októbra 2015 k prípustnosti mimoriadneho dovolania
v zmysle § 243e až § 243j Občianskeho súdneho poriadku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky viazaný. Napriek

tomu, že nejde o formálnu záväznosť (v súlade s ustanovením § 6 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii
Ústavného súdu SR a o konaní pred ním sú uznesením jeho pléna výlučne viazané všetky tu pôsobiace
senáty), ide o faktickú záväznosť, čiže o tzv. „precedens de facto".

Kardinálnu otázku spojenú s aplikáciou vyššie citovaného uznesenia pléna Ústavného súdu však

predstavujú jeho intertemporálne dopady na aktuálnu rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu.
Generálny prokurátor Slovenskej republiky postupujúc podľa zjednocujúceho stanoviska najvyššieho
súdu č. 36/2008 podal do doby konfirmácie názoru Ústavného súdu viacero mimoriadnych dovolaní bez
akýchkoľvek obmedzujúcich podmienok.

Vo všeobecnosti by malo platiť, že zjednocujúce stanovisko pôsobí nielen do budúcna, ako je to
pri zrušení protiústavných právnych predpisoch, ale nový právny názor je aplikovateľný na všetky
pred súdmi prebiehajúce konania (primerane § 154 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd skúmal, či táto
premisa platí bezvýhradne aj na vzniknutú procesnú situáciu, t. j. na rozhodovanie o mimoriadnych
dovolaniach generálneho prokurátora podaných do nastúpenia faktických účinkov zjednocujúceho

stanoviska Ústavného súdu Slovenskej republiky.

V tejto súvislosti treba v prvom rade zdôrazniť, že materiálny právny štát stojí mimo iného na dôvere
občanov v právo a právny poriadok. Podmienkou takejto dôvery je stabilita právneho poriadku a
dostatočná miera právnej istoty občanov. Stabilita právneho poriadku a právna istota je ovplyvňovaná

nielen legislatívnou činnosťou štátu (tvorbou práva), ale tiež činnosťou štátnych orgánov aplikujúcich
právo. Nemožno opomenúť, že k nej patrí aj súdna judikatúra. Práve ochrana oprávnenej dôvery
občanov v právo, ktoré tu (v čase podania mimoriadneho dovolania) predstavoval ustálený výklad
právnej normy vo forme stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, by mala byť pre podané
mimoriadne dovolania pred novým právnym záverom Ústavného súdu Slovenskej republiky prioritná.

Možno mať tak za to, že sú tu dané špecifiká výnimočnej situácie, ktorá je založená intenzívnejším
záujmom na ochrane legitímnych očakávaní adresátov na riadnom prejednaní mimoriadneho opravného
prostriedku. Generálny prokurátor Slovenskej republiky, ktorý podal mimoriadne dovolanie na podnet
účastníka konania, využil svoje procesné oprávnenie v súlade s dlhoročne zaužívanou právnou praxou
sledujúc ochranu práv účastníka konania. Ak teda generálny prokurátor Slovenskej republiky už

podal mimoriadne dovolanie, ide o využitie jeho práv v takej intenzite, že jeho prípadné odmietnutie
len s poukazom na reštrikcie dané uznesením pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky, resp.
„zmeňujúce" spoločné stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky by podľa dovolacieho súdu
znamenalo neprimerane tvrdý zásah do práv účastníka konania, ktorý neuplatnil včas riadny, resp.

tu iný mimoriadny opravný prostriedok, lebo spoliehajúc sa na bežnú súdnu prax priamo inicioval u
generálneho prokurátora podanie mimoriadneho dovolania. Ani od generálneho prokurátora Slovenskej
republiky, ako prostredníka jedného z účastníkov konania na mimoriadne opravné konanie, nemožno
očakávať, aby v prípade reálneho využitia svojho mimoriadneho oprávnenia v „tolerantnom právnomprostredí", mohol odhadovať budúci názorový vývoj Ústavného súdu Slovenskej republiky v otázke
výkladu jeho zákonných predpokladov.

Dovolací súd dodáva, že vzhľadom na vyššie uvedené a na čas podania mimoriadneho dovolania
generálneho prokurátora (27. marca 2014) ako aj s poukazom na individuálnu vec, v ktorej účastníci
konania v minulosti podali dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol a rozhodnutie v ktorej vychádza
zo zmeňujúcej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky, považuje za správne vysloviť prípustnosť
podaného mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora.

Dovolací súd ďalej uvádza, že je viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania, ale aj dôvodmi
uplatnenými v mimoriadnom dovolaní. Obligatórne (§ 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.) sa
zaoberá procesnými vadami uvedenými § 237 ods. 1 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V konaní o mimoriadnom dovolaní neboli procesné vady
konania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. namietané a tieto neboli ani zistené.

K argumentácii generálneho prokurátora uvádza nasledovné:
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na
zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciu práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny

predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy") každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v
primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach a záväzkoch.

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je primárnou ústavnou bázou pre
zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie
právnej ochrany, a tým aj „bránou" do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu
ochranu, zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy) normujúcich rámec,

v ktorom je možné domáhať sa jeho rešpektovania ( I. ÚS 22/03).

Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní
zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Samotné súdne rozhodnutie završuje poskytovanie súdnej
ochrany.

Podľa § 6 ods. 1 písm. p/ zák. č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo
na inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia nehnuteľností bez právneho dôvodu.

Podľa § 135c ods. 1 až 3 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník:

Ak niekto zriadi stavbu na cudzom pozemku, hoci na to nemá právo, môže súd na návrh vlastníka
pozemku rozhodnúť, že stavbu treba odstrániť na náklady toho, kto stavbu zriadil (ďalej len "vlastník
stavby").

Pokiaľ by odstránenie stavby nebolo účelné, prikáže ju súd za náhradu do vlastníctva vlastníkovi
pozemku, pokiaľ s tým vlastník pozemku súhlasí.

Súd môže usporiadať pomery medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby aj inak, najmä tiež zriadiť

za náhradu vecné bremeno, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe.

Podľa § 80 ods. 1 písm. a/ až c/ zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok:Návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä:

a/ o osobnom stave (o rozvode, o neplatnosti manželstva, o určení, či tu manželstvo je alebo nie je, o

určení rodičovstva, o osvojení, o spôsobilosti na právne úkony, o vyhlásení za mŕtveho);

b/ o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva;

c/ o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

V prejednávanej veci sa žalobcovia domáhali, aby súd uložil žalovanému povinnosť odstrániť na vlastné
náklady stavbu postavenú na pozemku žalobcov, ktorý je vedený v katastri nehnuteľností Okresného
úradu Košice IV., odboru katastrálneho na LV č. XXXX . ako časť parcely č. 9882/1 roľa o výmere
1747 m2, katastrálne územie G.. V prípade zistenia, že odstránenie stavby žalovaného nie je účelné,
navrhli žalobcovia usporiadať pomery medzi nimi, ako vlastníkmi pozemku, a žalovaným, ako vlastníkom

stavby, inak v zmysle § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka. S ohľadom na skutočnosť, že žalobcovia
nesúhlasia s prikázaním stavby do ich vlastníctva, navrhli in eventum, pre prípad, že nie je účelné a
spravodlivéstavbužalovanéhoodstrániť,vydaťnasledovnýrozsudok:Zriaďujesačasovoneobmedzené
vecné bremeno v prospech žalovaného DPMK a. s., ktorému zodpovedá právo nerušene užívať
nehnuteľnosť žalobcov 1/ až 9/ vo výmere 1747 m2 vyznačené na geometrickom pláne vyhotovenom v

konaní, a to za peňažnú náhradu vyčíslenú znaleckým posudkom.

V prejednávanej veci bolo nepochybne zistené, že vyvlastňovacie konanie sa viedlo nesprávne proti
pôvodnej pozemnoknižnej vlastníčke V. a proti neznámym dedičom po C. Pokiaľ však príslušný
orgán štátnej správy vykonávajúci toto vyvlastnenie konal ako s vyvlastňovaným s niekým iným

ako vlastníkom a vlastnícke právo k veci, ktorá je predmetom sporu patrilo subjektom odlišným od
vyvlastňovaných, nemohli nastať právne účinky, ktoré zákon s vyvlastňovaním spája. Na základe
neúčinného vyvlastňovacieho konania a rozhodnutia nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva na
Československý štát, ani na organizáciu, v prospech ktorej bola nehnuteľnosť vyvlastnená. Z uvedeného
potom vyplýva, že došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu.

Generálny prokurátor vo svojej argumentácii tvrdí, že účelom zákona č. 229/1991 Zb. je
nielen zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom
poľnohospodárskeho a lesného majetku v rokoch 1948 až 1989, ale rovnako tiež úprava vlastníckych
vzťahov k pôde. Podľa § 1 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. pokiaľ tento zákon neustanovuje inak, spravujú

sa právne vzťahy k majetku uvedenému v odseku 1 osobitnými predpismi. To znamená, že iné právne
predpisy sa uplatnia len v prípade, ak ide o vzťah, ktorý citovaný zákon neupravuje. Žalobcovia v konaní
poukázali na to, že v ich prípade využitie ustanovení zákona č. 229/1991 Zb. bolo vylúčené z dôvodu,
že citovaný zákon sa vzťahuje na pôdu, ktorá tvorí poľnohospodársky pôdny fond, pričom pozemky,
ktoré boli predmetom sporu, boli zastavané. V skutočnosti pre postup podľa druhej časti zákona č.

229/1991 Zb. treba ustanovenie § 1 ods. 1 uplatňovať v spojení s § 30 tohto zákona, podľa ktorého
pre postup podľa druhej časti tohto zákona sa za majetok uvedený v § 1 ods. 1 považuje aj majetok,
ktorý sa v čase odňatia vlastníckeho práva na tieto účely užíval. Pritom je nepochybné, že žalovaný,
resp. jeho právny predchodca vyvlastňoval pozemky, ktoré tvorili poľnohospodársky pôdny fond, ornú
pôdu. Žalobcovia, resp. ich právni predchodcovia ako oprávnené osoby mali možnosť uplatniť nárok

na vydanie veci na pozemkovom úrade, prípadne vyzvať povinnú osobu na vydanie nehnuteľnosti. V
prípade, ak pozemky boli zastavané a nebolo možné ich vydať, podľa § 11 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb.
sa oprávnenej osobe mali previesť bezodplatne do vlastníctva iné pozemky vo vlastníctve štátu, pokiaľ s
tým oprávnená osoba súhlasí. Ak teda zákon č. 229/1991 Zb. stanovuje určité podmienky a postup pre
uplatnenie nároku, nemožno ten istý nárok uplatňovať podľa iného právneho predpisu. To znamená, že

uplatniť svoj nárok podľa všeobecného právneho predpisu možno len vtedy, ak chýba špeciálna právna
úprava v osobitnom zákone.

Ďalej poukázal na skutočnosť, že tento názor zdieľa aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. februára 2012 č. k. 3 Cdo 93/2010), k str. 12 rozsudku

uvádza:" ...ak v preskúmavanej veci bol daný reštitučný nárok podľa § 6 ods. 1 písm. p/ zákona č.
229/1991 Zb., žalobcovia (oprávnené osoby) sa mohli domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva
len postupom podľa reštitučného zákona č. 229/1991 Zb. So zreteľom na uvedené je potom vylúčenéúspešne sa domáhať ochrany vlastníckeho práva podľa § 135c Občianskeho zákonníka, lebo takouto
žalobou podľa tohto ustanovenia nemožno obchádzať účel reštitučného zákona..."

Ďalej tvrdil, že prevzatie veci štátom na základe rozhodnutia štátneho orgánu, ktoré bolo vadné,
neúčinné, je prevzatím veci bez právneho dôvodu (§ 6 ods. 1 písm. p/ zákona č. 229/1991 Zb.).
Uviedol, že k tomuto sa vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutiach sp. zn. 4 Cdo
130/2007, sp. zn. 3 Cdo 120/2003, ‚, v ktorých je uvedené, že aj v prípadoch prevzatia nehnuteľnosti
štátom v rozhodnom období bez právneho dôvodu, neuplatnenie nároku podľa reštitučného zákona

má za následok stratu možnosti domáhať sa tejto hmotnoprávnej i procesnoprávnej ochrany podľa
všeobecných predpisov ". Nevyužitím možnosti domáhať sa tohto nároku v zákonnej lehote došlo k
nezvratnému zániku práva. Prijatím reštitučných zákonov štát súčasne vylúčil možnosť uplatniť tieto
práva inak, teda podľa všeobecných predpisov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v danej veci na základe podaného mimoriadneho dovolania

posudzoval, či bol rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 26. júna 2013 sp. zn. 11 Co 203/2013 a
rozsudkom Okresného súdu Košice I v znení opravného uznesenia v napadnutých výrokoch porušený
zákon.

V prvom rade je potrebné poukázať na skutočnosť, že Krajský súd v Košiciach sa v odôvodnení

rozsudku z 26. júna 2013 sp. zn. 11 Co 203/2013 skutočne podrobne vysporiadal aj so svojim odlišným
rozhodnutím zo dňa 9. septembra 2009 sp. zn. 11 Co 114/2007 ako aj s rozhodovacou činnosťou
Krajského súdu v Košiciach v obdobných veciach. Ďalej ucelene zhodnotil rozhodovaciu činnosť v
danej oblasti a jej vývoj v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako aj Ústavného súdu
Slovenskej republiky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ďalej uvádza, že rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v čase vydania v poradí prvého rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11 Co
114/2007 (rok 2009) skutočne vychádzala z názoru (ako uvádza vo svojom rozhodnutí krajský súd),
že v prípadoch prevzatia veci štátom v rozhodnom období bez právneho dôvodu (ako to je aj v tomto

prípade),neuplatnenieochranypodľareštitučnýchpredpisovmalozanásledokstratumožnostidomáhať
sa ochrany podľa všeobecných predpisov, napr. podľa Občianskeho zákonníka žalobou na ochranu
vlastníctva napr. rozhodnutia 3 Cdo 93/2010, 4 Cdo 180/2010. V tejto časti je možné stotožniť sa
aj s odkazmi generálneho prokurátora na staršiu rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, Ústavný súd Slovenskej republiky však v rámci svojej rozhodovacej činnosti v Náleze sp. zn.

III. ÚS 16/2013 z 28.3.2012, ktorým zrušil rozsudok Najvyššieho súdu SR 4 Cdo 180/2010 vyslovil názor,
že „reštitučné predpisy neboli vydané pre ten účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených
osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto, ak došlo k zabratiu majetku štátom
bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby
sa svojho nároku, resp. finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy

občianskeho práva, a že zo základných zásad občianskeho práva možno vyvodiť, že v situácii, keď
povinnej osobe (štátu) nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti,
ostalo naďalej k nehnuteľnosti zachované vlastnícke právo toho subjektu, ktorý bol jej posledným
vlastníkom predo dňom zápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis v evidencii nehnuteľnosti tomu
nezodpovedá. Tento názor vyslovil Ústavný súd Slovenskej republiky aj v Náleze sp. zn. II. ÚS 478/2012,

ktorým bol zrušený rozsudok Najvyššieho súdu SR 3 Cdo 93/2010 (o toto rozhodnutie, neskôr zrušené
Ústavným súdom Slovenskej republiky, opiera svoju argumentáciu generálny prokurátor Slovenskej
republiky v podanom mimoriadnom dovolaní). Rovnaký právny záver Ústavný súd vyslovil vo svojich
ďalších rozhodnutiach, z ktorých možno príkladmo uviesť III. ÚS 178/06, II. ÚS 249/2011. Následne
aj z ďalšej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je zrejmé, že najvyšší súd v

súčasnosti už pri rozhodovaní v obdobných veciach vychádza z názoru, že „ak došlo k zabratiu majetku
štátom bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni
tomu,abysasvojhonárokudomáhalažalobouopierajúcousaovšeobecnépredpisyobčianskehopráva,
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 5 Cdo 47/2011 z 18.9.2012, Uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky 4 Cdo 448/2013 z 20. januára 2015.

Z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky a v konečnom dôsledku aj zo samotného spisového materiálu v tejto veci je
zrejmé, že najmä pod vplyvom zmenenej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republikydošlo k zmene rozhodovacej činnosti aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo vzťahu k otázke,
či slovenský právny poriadok nevylučuje uplatnenie práv určovacou žalobou za súčasnej existencie
reštitučného zákonodarstva v prípade, ak žalobca, ktorý nevyužil možnosť uplatniť si svoj nárok na

základe reštitučných predpisov, podal žalobu, ktorou žiadal určiť, teda deklarovať existenciu svojho
vlastníckeho práva (III. US 102/04, II. US 231/09, II. US 249/2011), pričom dospel k záveru, že reštitučné
predpisy neboli vydané pre ten účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby
im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto, ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho
dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho

nároku, resp. finančnej náhrady domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho
práva.

V danej veci potom odvolací súd správne, vzhľadom na uvedený vývoj judikatúry a najmä Nálezy
Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 478/2012 a III. ÚS 16/2012 (ale nie len citované)
posúdil otázku vlastníckeho práva k pozemkom užívaných žalovaným tak, že v dôsledku neúčinnosti

predmetného vyvlastňovacieho rozhodnutia nedošlo k prechodu vlastníctva pozemkov na štát a preto
žalobcovia (resp. ich právni predchodcovia) nestratili svoj vlastnícky vzťah k pozemkom. Žaloba
žalobcov je prípustná a žalobcovia majú aktívnu legitimáciu na jej podanie. Samotné odôvodnenie
rozhodnutí súdov oboch stupňov ale najmä napadnutého rozsudku krajského súdu vytvára presvedčivý
podklad pre záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o tom, že súdy prvého a druhého stupňa

posudzovali napadnutú vec správne, ich rozhodnutia sú v napadnutom rozsahu vecne správne a
mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora zamietol.

Povinnosť nahradiť trovy konania v konaní o mimoriadnom dovolaní má ten, kto podal podnet na podanie
mimoriadneho dovolania (§ 148a ods. 2 O.s.p.). V dovolacom konaní nebol žalovaný úspešný. Právo na

náhradu trov dovolacieho konania preto vzniklo žalobcom (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods.
1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. § 149 O.s.p.). Žalobcovia si náhradu trov dovolacieho konania uplatnili
a ich výšku vyčíslili. Dovolací súd v zhode s doterajšou praxou vzal zreteľ k tomu, že právny zástupca
žalobcov zastupoval týchto účastníkov už v konaní pred obomi nižšími stupňami súdov. Žalobcom preto
priznal náhradu trov dovolacieho konania iba za jeden úkon právnej služby advokáta, ktorú poskytol

vypracovaním vyjadrenia žalobcov k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora [§ 13a ods.
2 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb (ďalej len „vyhláška"). Pri určení odmeny za tento úkon právnej služby vychádzal z tarifnej
odmeny vyplývajúcej z § 10 ods. 1 vyhlášky a jej výšku za 1 úkon právnej služby určil sumou 831,34
€ [t. j. 686,33 € (§ 10 ods. 1 vyhlášky) + režijný paušál 8,04 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) + DPH 137,26 €,

čo predstavuje spolu 831,34 €].

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.