Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 28, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/369/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5110204041
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Cabadajová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5110204041.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar

Cabadajovej a členov senátu JUDr. Miroslava Jamricha a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci
navrhovateľa: Q. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. č. XXX, právne zastúpený JUDr. Ladislavom Potockým,
advokátom so sídlom Q. č. XX, XXX XX G., proti odporcom: v rade 1/ Q. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
Y. č. XX, v rade 2/ I. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. č. XX, obidvaja právne zastúpení JUDr. Jánom
Kasenčákom, advokátom so sídlom B. R. XXXX/XX, XXX XX G., o zaplatenie nemajetkovej ujmy
20.000,- Eur, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 7C/36/2010-170 zo dňa
05.03.2014, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

O trovách odvolacieho konania r o z h o d n e súd prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd návrh navrhovateľa zamietol. O trovách konania rozhodne
súd do 30 dní po právoplatnosti tohto rozsudku.

Súd prvého stupňa svoj rozsudok odôvodnil poukazom na ust. § 11, 13 Občianskeho zákonníka, §
132 O.s.p. a vykonané dokazovanie, na základe ktorého dospel k nasledovným skutkovým a právnym

záverom:

Občiansky zákonník v ustanovení § 11 priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu osobnosti,
najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti ako aj súkromia, svojho mena a prejavov
osobnej povahy. Ochranu jednotlivým stránkam osobnosti fyzickej osoby poskytuje teda jednak
zakotvením všeobecnej zásady ochrany osobnosti, jednak tiež neúplným výpočtom príkladov stránok
osobnosti fyzickej osoby, ktorých sa ochrana týka. Uvedené osobnostné práva fyzickej osoby môžu

byť vo všeobecnosti dotknuté buď tak, že sa zasiahne len do jednej zložky tvoriacej súčasť, ale tiež
tak, že jedným zásahom súčasne sa porušia alebo ohrozia viaceré zložky osobnosti. Vzhľadom na
mnohotvárnosť jednotlivých stránok osobnosti fyzickej osoby a rozmanitosť životných situácii, v ktorých
sa fyzická osoba môže nachádzať, zákon nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu
byť dotknuté aj osobnostné práva, ale stanovuje len znaky, pri danosti ktorých treba určité správanie
považovať za zásah do osobnosti. Týmito znakmi sú objektívna spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť
na osobnosť fyzickej osoby, neoprávnenosť zásahu a existencia príčinnej súvislosti medzi určitým

správaním a porušením alebo ohrozením osobnostných práv. Ak sú v konkrétnom prípade tieto znaky
dané, má fyzická osoba právo najmä domáhať sa aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva
na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané
zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 OZ).Objektívna spôsobilosť zásahu spočíva v objektívne existujúcej možnosti, že sa ním vyvolá buď
porušenie alebo čo i len ohrozenie chránených osobnostných práv fyzickej osoby. Tento znak je daný
vtedy, ak so zreteľom na všetky okolnosti, za ktorých k zásahu došlo, je tento objektívne, teda nezávisle

na subjektívnych pocitoch či náhľadoch toho, do práv ktorého bolo zasiahnuté, spôsobilý narušiť
osobnosť fyzickej osoby, alebo aspoň vyvolať hrozbu, že bude narušená. Pri konštrukcii, ktorá bola
zvolená v ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je teda významná subjektívna stránka,
ale len objektívna stránka. So zreteľom na to sa nevyžaduje, aby na strane pôvodcu zásahu existoval
úmysel či už priamy alebo nepriamy, alebo nedbanlivosť, a to nielen vedomá, ale i nevedomá.

Neoprávneným je zásah, ktorý je v rozpore s právnym poriadkom. Môže k nemu dôjsť ústne, písomne,
ale aj inak, vždy však musí jeho súčasťou byť rozpor so zákonov spočívajúci v tom, že ten kto do
chránených práv zasiahol, nemá na to zákonné oprávnenie a nebol daný žiadny z dôvodov výnimočne
vylučujúcich protiprávnosť zásahov.
Pokiaľ ide o príčinnú súvislosť na jednej strane medzi neoprávneným zásahom objektívne spôsobilým
negatívne zasiahnuť do niektorej zo zložiek osobnosti fyzickej osoby a na druhej strane medzi

porušením alebo čo i len ohrozením chránených osobnostných práv, táto je ako podmienka vzniku
zodpovednostného vzťahu založeného do ochrany osobnosti danou vždy vtedy, ak určité správanie
spôsobilopoškodeniealeboohrozeniechránenýchosobnostnýchpráv,kčomubynebyťtohtosprávania,
nebolo došlo.
Neoprávneným zásahom do práv chránených ustanovením § 11 OZ nie sú prejavy, ktoré podľa obsahu,

formy a cieľa je možné považovať za upozornenia, podnety k riešeniu alebo žiadosť o objasnenie a
prešetrenie určitých okolností ak boli prednesené v prostredí oprávnenom vec riešiť.
Súd v konaní postupoval v zmysle citovaných zásad § 132 O.s.p. a rozhodnutie bolo vydané v súlade s
ustanovením § 153 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného
z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné ak o nich

alebo o ich pravosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.
V danom prípade, so zreteľom na to, ako a čím navrhovateľ vymedzil skutkový rámec, z ktorého
vyvodzoval svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a zaplatenie žalovanej sumy je zrejmé, že pre
uplatnenienárokuvsúdnomkonanípovažovalzarozhodujúce,ženazákladepodaníatvrdeníodporcov,
ktorými oznamovali, že sa mal dopustiť trestného činu bolo proti nemu začaté trestné stíhanie a v

dôsledku konania odporcov denná tlač uverejnila o ňom dotknutý článok.
Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v prejednávanom prípade išlo na strane
odporcov 1/ a 2/ o výkon iného subjektívneho práva, čo je okolnosť zásadne vylučujúca neoprávnenosť
zásahu do osobnostných práv, pričom súdom nebol zistený v konaní odporcov prípadný exes /
vybočenie zo zákonom stanovených medzí/. Občianskoprávna ochrana osobnosti podľa cit. ust .§ 13

ods. 1 OZ tak prichádza do úvahy iba pri zásahoch do ochrany osobnosti chránených všeobecným
osobnostným právom, ktoré je potrebné kvalifikovať ako neoprávnené /protiprávne/. Neoprávnený je
taký zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, t.j. právnym poriadkom.
Niektoré zásahy, keď aj zdanlivo sa javiace ako odporujúce objektívnemu právu, napriek tomu nemožno
posudzovať ako neoprávnené. Podstatou je existencia okolností vylučujúcich neoprávnenosť zásahu.

O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde mimo iného vtedy, keď je zásah dovolený,
resp. jeho možnosť predpokladaná zákonom, pokiaľ tak nie sú prekročené zákonom stanovené medze.
Zásah do ochrany osobnosti fyzickej osoby nie je neoprávnený, keď k nemu došlo pri výkone iného
subjektívneho práva stanoveného zákonom, poprípade keď iný subjekt plnil právnu povinnosť, ktorú
mu uložil zákon. Pod výkon tohto subjektívneho práva stanoveného zákonom je nutné podradiť právo

obracať sa so sťažnosťami na štátne orgány, rovnako ako aj právo podať trestné oznámenie, čo
má svoj základ v čl.18 Listiny základných práv a slobôd. V prejednávanej veci je nepochybné, že k
tvrdenému zásahu malo dôjsť pri výkone iného subjektívneho práva v rámci trestného konania , t.j.
pri výsluchu odporcov po vykonaní krádeže v ich prevádzke, odporcu v rade 2/ ako poškodeného a
odporkyne v rade 1/ ako svedka, po začatí trestného stíhania vo veci. Odporcovia ako poškodený a

svedok vo svojich výpovediach v rámci trestného konania odpovedali na otázky vyšetrovateľa, vyslovili
podozrenie a presvedčenie, že osobu navrhovateľa ako páchateľa spoznali z kamerového záznamu,
popísali ako k tomuto presvedčeniu dospeli, poskytli všetky im známe informácie pre účely trestného
stíhania, v bližších podrobnostiach doplnili výpovede pred vyšetrovateľom podľa pokynu prokurátora OP,
v ktorých sa neodchýlili od svojich predchádzajúcich výpovedí. Teda svoje tvrdenia použili pri výkone

ich subjektívneho práva a povinnosti vypovedať ako poškodený a svedok v trestnom konaní, nebolo
preukázané, že by ich urobili svojvoľne, pričom by neboli presvedčení o ich správnosti. Odporcovia svoje
presvedčenie, že páchateľom je navrhovateľ prezentovali výlučne pred vyšetrovateľom. Pokiaľ aj svojim
zamestnancom prehrávali záznam z kamerového systému a niektorých dopytovali, či osoba páchateľaim nepripomína navrhovateľa, z takéhoto konania odporcov súd nemohol vyvodiť záver, že pred svojimi
zamestnancami označili navrhovateľa ako páchateľa, nakoniec svedkovia vypočutí v trestnom konaní,
pred ktorými toto podozrenie vyslovili, ich podozrenie nepotvrdili, zároveň však uviedli, že odporcovia na

nich nerobili nátlak a ani bližšie s nimi túto vec nerozoberali. Ust. § 127 ods. 1 a 2 TP ukladá každému
povinnosťdostaviťsanapredvolanieorgánovčinnýchvtrestnomkonaníasúduavypovedaťakosvedok
o tom, čo mu je známe o trestnom čine a o páchateľovi alebo o okolnostiach dôležitých pre trestné
konanie a k povinnosti napomáhať splnenie tejto povinnosti.
Súd poukazuje na to, že sporové konanie je ovládané zásadou prejednacou, ktorú je treba chápať

tak, že tvrdiť rozhodné skutočnosti a navrhovať o nich dôkazy je zásadne vecou účastníkov konania.
Navrhovateľ vo svojom písomnom návrhu aj na pojednávaní tvrdil, že na základe obvinenia odporcov a
informácií, ktoré poskytli médiám, bol zverejnený o ňom článok v novinách. Z vykonaného dokazovania
však tieto navrhovateľom tvrdené skutočnosti neboli preukázané. V konaní nebolo preukázané, že by
sa odporcovia o navrhovateľovi vyjadrovali ako o páchateľovi trestného činu a ani že by tieto výroky
šírili. Taktiež v konaní nebolo preukázané, že by článok uverejnený v denníku Plus jeden deň iniciovali

odporcovia, že by k nemu dali podklady a informácie, ktoré v ňom boli uverejnené. Autorka dotknutého
článku vo svojej výpovedi tieto skutočnosti nepotvrdila, naopak uviedla, že o predmetnej krádeži sa
dozvedela z tzv. policajnej zvodky a pripustila, že pokiaľ v článku použila priamu reč mohla tak urobiť
na základe údajov z uvedenej zvodky. Taktiež sám navrhovateľ popieral, že by ho autorka článku
kontaktovala a dotazovala na nejaké informácie, napriek tomu však autorka v článku uviedla, že krádež

popiera aj s jeho tvrdením kde sa mal v tom čase nachádzať, čo nasvedčuje tomu, že informácie
skutočne čerpala s policajnej zvodky. V tejto súvislosti však súd poukazuje na to, že obsah článku
ako aj forma jeho uverejnenia neboli predmetom konania a za jeho zverejnenie, obsah ako aj formu
nemôžu niesť zodpovednosť odporcovia. Taktiež ani samotné vznesenie obvinenia a vedenie trestného
stíhania nebolo predmetom tohto konania a odporcovia v rade 1/ a 2/ nemôžu niesť zodpovednosť

za postup v tomto konaní. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že uznesenie o vznesení obvinenia
neobsahuje konečný záver o spáchaní trestného činu a vine obvineného. Toto rozhodnutie je vydávané
na základe dôvodného podozrenia, že obvinený spáchal trestný čin a v každej trestnej veci je na mieste
v každej fáze trestného konania ( prípravným konaním začínajúc ) starostlivo a pozorne zvažovať,
ako sa prípad vo svojej aktuálnej, najmä dôkaznej situácii vyvíja, starostlivo sledovať aktuálny stav

vykonávaných dôkazov a s tým spojené do úvahy prichádzajúce jeho právne hodnotenie reflektovať
v ďalšom procesnom postupe. Ten je potrebné uvedeným skutočnostiam prispôsobiť a v tomto smere
prijaťpríslušnérozhodnutia.Takakosúduviedolvyššie nastraneodporcovexistovaldôvodnavylúčenie
protiprávnostizásahu. Zásahdoochranyosobnostifyzickejosobyniejeneoprávnený,keďknemudošlo
pri výkone iného subjektívneho práva stanoveného zákonom, poprípade keď iný subjekt plnil právnu

povinnosť, ktorú mu uložil zákon. Odporcovia teda svoje tvrdenia použili pri výkone ich subjektívneho
práva a povinnosti vypovedať ako poškodený a svedok v trestnom konaní, nebolo preukázané, že by
ich urobili svojvoľne, pričom by neboli presvedčení o ich správnosti a súdom nebolo zistené v konaní
odporcov vybočenie zo zákonom stanovených medzí. Na základe vyššie uvedených dôvodov súd preto
žalobu navrhovateľa zamietol.

O trovách konania rozhodne súd poľa § 151 ods. 3 O.s.p do 30 dní po právoplatnosti tohto rozsudku.

V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie navrhovateľ
prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhoval odvolaciemu súdu napadnuté rozhodnutie súdu
prvého stupňa podľa § 220 O.s.p. zmeniť tak, že návrhu navrhovateľa v celom rozsahu vyhovie,

poťažne napnutý rozsudok zrušiť podľa § 221 ods. 1, písm. a/ O.s.p. a vrátiť mu na ďalšie konanie.
Vo svojom odvolaní poukazoval na to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je nepreskúmateľné
pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. Výrok rozhodnutia musí zodpovedať výsledkom
dokazovania a vyhodnotením dôkazov, čo sa musí prejaviť v odôvodnení rozhodnutia, pričom dôvody
musia byť jasné a presvedčivé. Výrok napadnutého rozsudku nemá svoj obsah v odôvodnení a

tento výrok nemožno teda považovať za zákonný. Vytýkal súdu prvého stupňa to, že z odôvodnenia
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa nie je zrejmé ani zistiteľné, prečo neprihliadol na výpovede
svedkov na základe podaní odporcov v 1/ a 2/ rade, ktorými oznamovali, že on - navrhovateľ sa mal
dopustiť prečinu krádeže. Na základe tvrdení odporcov v 1/ a 2/ rade bolo proti nemu začaté trestné
stíhanie pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 3, písm. a/ Trestného zákona spáchaného formou

spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona v súbehu s prečinom porušovania domovej slobody
podľa § 194 ods. 1 Trestného zákona. Rozsudkom Okresného súdu Žilina zo dňa 13.04.2012 sp. zn.
3T/7/2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Žilina zo dňa 27.09.2012 sp. zn. 3To/96/2012-403,
ktorý sa stal právoplatný 27.09.2012 a vykonateľný 15.10.2012 bol spod obžaloby v celom rozsahuoslobodený. Jednoznačne bolo preukázané, že v inkriminovanom čase, keď sa mal skutok stať, bol
mimo územia daného regiónu, čo potvrdili aj svedkovia, ktorí boli v trestnom konaní vypočutí. Aj napriek
všetkým týmto skutočnostiam odporcovia v 1/ a 2/ rade zotrvávali na tom, že skutku sa ma dopustiť on.

Poukázal na ust. § 11, § 13 Občianskeho zákonníka a ich výklad. Uvádzal, že súd v predmetnom konaní
postupoval v príkrom rozpore s ust. § 132 O.s.p. ako aj v rozpore s ust. § 153 ods. 1 O.s.p. Naďalej trval
na tom, že odporcovia v 1/ a 2/ rade hrubým spôsobom zasiahli do jeho práv, pretože ho označili za
zlodeja, že sa dopustil viacerých trestných činov a porušovania domovej slobody, čím ho vážne poškodili
na jeho mene, živote a pod.

K odvolaniu navrhovateľa proti rozsudku súdu prvého stupňa podali písomné vyjadrenie odporcovia v
1/ a 2/ rade prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhovali Krajskému súdu v Žiline rozsudok
Okresného súdu v Žiline potvrdiť. Vo svojom vyjadrení uviedli, že sa s rozsudkom v plnom rozsahu
stotožňujú, považujú ho za spravodlivý. Podľa ich názoru súd správne vyhodnotil výpovede žalovaných
uskutočnených v trestnom konaní. Ich výpoveď ako taká sa uskutočnila v trestnom konaní, ktoré bolo

iniciované na základe ich podozrenia, že došlo k spáchaniu trestného činu a v zmysle ust. § 127 ods.
1 Trestného poriadku sú ako svedkovia povinní dostaviť sa na predvolanie orgánov činných v trestnom
konaní a vypovedať ako svedkovia o tom, čo im je známe o trestnom čine a o páchateľovi alebo
o okolnostiach dôležitých pre trestné konanie. Akékoľvek tvrdenia žalovaných a dôkazy predložené
orgánom činným v trestnom konaní sú následne týmito orgánmi posudzované v zmysle ust. § 197

Trestného poriadku. Takéto posúdenie zo strany orgánov činných v trestnom konaní je úradným
postupom orgánu činného v trestnom konaní, ktorého výsledok vedeli žalovaní ovplyvniť zákonným
spôsobom iba navrhovaním a predkladaním dôkazov a vlastnými výpoveďami. Celé odvolanie právneho
zástupcu navrhovateľa je nasmerované na tvrdenia odporcov a pritom podstata žaloby tkvie v tom, že
do práv a právom chránených záujmov navrhovateľa bolo zasiahnuté publikovaním článku v novinách.

Podľa právneho názoru právneho zástupcu odporcov, už návrh bol vadný v tom, že navrhovateľ
neoznačil periodickú tlač presne. Zásah do práv navrhovateľa, ak nastal, bol spôsobený vydavateľom
periodickej tlače a nie odporcami. V súdnom konaní svedkyňa nevedela presne uviesť, ale jasne sa
vyjadrila,žeinformáciemalaz„policajnejzvodky“.Rozsahinformácií,ktorébolipoužitévčlánkusanijako
nelíši od rozsahu informácií, ktorú sú dnes každodenne podsúvané médiami, preto je nepravdepodobné,

že by informácie pochádzali z policajnej zvodky. Právny zástupca poukázal na nedôvodnosť nároku
navrhovateľa aj z toho uhla pohľadu, že navrhovateľ požadoval od odporcov výlučne nemajetkovú ujmu
v peniazoch. Pritom nemajetková ujma sa má poškodenému poskytnúť podporne a navrhovateľ by si
návrhom mal nárokovať aspoň na ospravedlnenie alebo jeho uverejnenie v periodickej tlači alebo aspoň
výrok rozsudku súdu o tom, že do jeho práv bolo zasiahnuté. Podľa názoru právneho zástupcu odporcov

vtomtosúdnomkonanínemôžecivilnýsúdabsolútneprevziaťzáveryOkresnéhosúduvŽilinevyjadrené
v odôvodnení rozsudku sp. zn. 3T/7/2011, ani závery Krajského súdu v Žiline vyjadrené v uznesení sp.
zn. 3To/96/2012. Navrhovateľ tvrdí, že do jeho práv a právom chránených záujmov došlo publikovaním
článku v periodickej tlači, preto nemožno si mýliť príčinu s následkom. Príčinou je podanie trestného
oznámenia odporcami a následkom podania trestného oznámenia je zverejnenie informácie o tomto

trestnomčinevperiodickejtlači.Odporcovianijakýmpriamymspôsobomnezapríčinilizverejneniečlánku
v periodickej tlači. Nie sú vydavateľom periodickej tlače, v ktorej bol publikovaný článok, ani nebolo
preukázané, že by akýmkoľvek spôsobom vplývali na svedkyňu, aby publikovala článok v periodickej
tlači. Dňom nadobudnutia právoplatnosti uznesenia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3To/96/2012 vzniklo
navrhovateľovi právo na dodatočné oznámenie v zmysle § 9 zák. č. 167/2008 Z.z. o periodickej tlači

a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Výsluchom navrhovateľa bolo preukázané, že si toto právo neuplatnil čo evokuje záver, že k zásahu
do práv a právom chránených záujmov navrhovateľov publikovaním článku v periodickej tlači vôbec
nedošlo.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok v intenciách uvedených v ust. § 212 ods.
1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3
O.s.p. rozsudok okresného súdu potvrdil v súlade s ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p.

V zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

V zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodovnapadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu, vyhodnotení
toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania navrhovateľ a odporcovia v rade 1/ a 2/ prostredníctvom
svojich právnych zástupcov konštatuje, že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti
potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 132 a nasl. O.s.p.
a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto

s poukazom na citované ust. § 219 ods. 2 O.s.p., keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie
prvostupňového súdu zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia.
Okresnýsúdvodôvodnenísvojhorozhodnutiauviedolrozhodujúciskutkovýstav,primeranýmspôsobom
opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného
dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje

právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil.

S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácie odvolateľa -
navrhovateľa, na ktorých založil svoje odvolacie dôvody, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
potvrdil ako vecne správny.

Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd vychádzal z ust. § 224 ods. 4 O.s.p.,
v zmysle ktorého ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo
rozhodnuté o trovách konania v dôsledku postupu podľa § 151 ods. 3 O.s.p., o trovách odvolacieho
konania rozhodne súd prvého stupňa.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté v senáte hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.