Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 13, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13CoE/3/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6714213571
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 01. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6714213571.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Advocate, s. r. o., 811 09 Bratislava, Pribinova
25, IČO: 36 865 141, proti povinnému: O. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. I. XXXX/XX, XXX XX J.,
vedenej pod značkou EX 27015/14, súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD., Exekútorský
úrad so sídlom v Bratislave, Zahradnícka 60, na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 402,30

Eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného zo dňa 10. 07. 2015 proti uzneseniu Okresného súdu
Zvolen č. k. 14Er/528/2014- 18 zo dňa 24. 06. 2015, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu potvrdzuje.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol.

V dôvodoch rozhodnutia súd uviedol: „ Právny zástupca oprávneného formou zápisnice spísanej
u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého podal návrh na vykonanie exekúcie voči povinnému
dňa 30.05.2014, ktorým sa domáhal vymoženia svojej pohľadávky voči povinnému vo výške
402,30 Eur s príslušenstvom a nákladov spojených s exekučným konaním, na základe exekučného
titulu rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom

Slovenská rozhodcovská a.s. číslo konania SR 0624/06 zo dňa 20.03.2006. Na základe návrhu
oprávneného súdny exekútor požiadal tunajší súd ako príslušný exekučný súd o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie.

V exekučnom titule bola povinnému uložená povinnosť na zaplatenie sumy 12.120 Sk (402,30
Eur) spolu s 0,25 % denným úrokom z omeškania zo sumy 12.000 Sk (398,32 Eur) od 23.10.2005

do zaplatenia, a náhradou trov konania vo výške 3.950 Sk (131,11 Eur), a to všetko do troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku. Z odôvodnenia predmetného rozhodnutia vyplýva, že právny vzťah medzi
účastníkmi vznikol na základe zmluvy o úvere uzatvorenej dňa 15.07.2005, záväzky z ktorej povinný
riadneavčasneplnil.Vodôvodnenísaďalejuvádza,žeúčastnícisavbode17zmluvy,včastiVšeobecné
podmienky poskytnutia úveru dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov
o jej platnosť budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným spoločnosťou Slovenská

rozhodcovská a.s., ak žalujúca strana podá žalobu na rozhodcovskom súde. Tento rozhodol a priznal
oprávnenému hore špecifikované plnenia.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej
len „Exekučný poriadok“), podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so

zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Pri právnom posudzovaní predmetného vzťahu, t.j. či je neexistuje rozpor žiadosti o udelenie

poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, súd vychádzal jednak
z vnútroštátnych právnych noriem, a jednak z noriem európskeho práva.

Podľa článku 1 ods.1 smernice Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o aproximácii zákonov, iných
právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru, táto
smernica sa vzťahuje na zmluvy o úvere.

Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), zákon sa nevzťahuje na zmluvy a) o poskytnutí úveru
1) na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností, dodatočné alebo ďalšie

stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu, b) o nájme, 2) ktoré nezabezpečujú prevod
vlastníckeho práva na nájomcu, c) o poskytnutí úveru bez platby úroku alebo akéhokoľvek poplatku, d)
na základe ktorých sa neukladá žiadny úrok, ak spotrebiteľ súhlasí so splatením úveru jednou splátkou,
e) o poskytnutí úveru do 200 Eur a nad hodnotu 20 000 Eur; ak je na rovnaký účel uzavretých viac
zmlúv o spotrebiteľskom úvere medzi tým istým veriteľom a spotrebiteľom, súhrn všetkých zmlúv o

spotrebiteľskom úvere sa považuje za jediný spotrebiteľský úver, f) na ktorých základe sa vyžaduje, že
spotrebiteľ úver splatí v lehote nepresahujúcej tri mesiace alebo maximálne štyrmi splátkami v lehote
nepresahujúcej 12 mesiacov, g) o sústavnom poskytovaní služieb, za ktoré spotrebiteľ platí počas ich
poskytovania v splátkach, h) o poskytnutí úveru na účely podľa osobitného zákona 2a) pre obmedzený
okruh osôb vo verejnom záujme a za úrokové sadzby nižšie ako sadzby, ktoré prevládajú na trhu, alebo

bezúročne, alebo za iných podmienok, ktoré sú pre spotrebiteľa rovnaké alebo výhodnejšie ako tie, ktoré
prevládajú na trhu, a za úrokové sadzby, ktoré nie sú vyššie ako sadzby prevládajúce na trhu.

Podľa § 1 ods. 3 prvá veta zákona o spotrebiteľských úveroch, zákon sa nevzťahuje ani na úver formou
povoleného prečerpania peňažných prostriedkov na bežnom účte poskytnutý bankou iným spôsobom

ako na kreditnú kartu; tým nie je dotknuté ustanovenie § 3 ods. 6.

Podľa čl. 2. písm. b) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, spotrebiteľ znamená akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá v zmluvách
podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom nevzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo

povolaniu.

Podľa§3ods.2zákonaospotrebiteľskýchúveroch,spotrebiteľomjefyzickáosoba,ktorejbolposkytnutý
spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) v znení účinnom od 01.01.2008,
spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom.

Podľa § 52 ods. 2 OZ v znení účinnom od 01.01.2008, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako

aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy,
ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody,
ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Súd preskúmal predmetnú žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie

exekúcie a exekučný titul v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, pričom zistil
nasledovný stav: oprávnený ako dodávateľ a povinný ako spotrebiteľ uzavreli dňa 15.07.2005 zmluvu
o úvere. Súd posúdil predmetný právny vzťah ako spotrebiteľský s ohľadom na predmet činnosti
dodávateľa na výpise z OR, ako aj vzhľadom k tomu, že súdu je z rozhodovacej činnosti známe, žeoprávnenývobdobnýchprípadochrovnakéhodruhuaneurčitéhopočtuvystupujeopätovne.Akovyplýva
z odôvodnenia predmetného rozhodcovského rozsudku zmluva bola uzatvorená podľa Obchodného
zákonníka. Z okolností utvárania zmluvy a najmä s ohľadom na povahu strán zmluvy - subjektov

právneho vzťahu je zrejmé, že veriteľ pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci svojej podnikateľskej
činnosti a zmluvu uzatvoril s povinným ako fyzickou osobou nepodnikateľom. To, že formulár na ktorom
je zmluva uzatvorená má názov „zmluva o úvere“, ktorej právna úprava je v systéme vnútroštátneho
práva SR obsiahnutá v Obchodnom zákonníku nemá za následok skutočnosť, že na predmetný právny
vzťah sa nevzťahuje pôsobnosť príslušných vnútroštátnych a európskych noriem o ochrane spotrebiteľa.

V zmysle § 52 ods. 2 OZ sa ustanovenia o ochrane postavenia spotrebiteľa použijú vždy pokiaľ
je účastníkom právneho vzťahu spotrebiteľ. Táto zmluva má povahu spotrebiteľskej zmluvy nielen s
poukazom na povahu subjektov právneho vzťahu a okolnosti uzatvorenia, ale aj s poukazom znenie
§ 52 ods. 1 a nasl. OZ účinného od 1.1.2008, ako aj poukazom na znenie § 1 ods. 2, 3 a § 2
zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom týmto zákonom bola v zmysle jeho prílohy č. 3 prebratá
do právneho poriadku SR smernica Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o aproximácii zákonov,

iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru
(Ú.v. ES L 42, 12.2.1987) v znení smernice Rady 90/88/EHS z 22. februára 1990 (Ú.v. ES L 61,
10.3.1990) a smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/7/ES zo 16. februára 1998 (Ú.v. ES L 101,
1.4.1998). Smernica 87/102/EHS v článku 2 ods. 1 obsahuje negatívne vymedzenie na ktoré druhy
úverov sa nevzťahuje, táto úprava smernice je v podstate zhodná s citovaným ustanovením § 1 ods. 2

a 3 zákona o spotrebiteľských úveroch. Podľa článku 1 ods.1 smernice 87/102/EHS sa táto smernica
vzťahuje na zmluvy o úvere, teda na všetky úvery s výnimkou tých, ktoré sú z jej pôsobnosti vylúčené
článkom 2 ods.1. Z uvedeného vyplýva, že na základe zásady nepriameho účinku je bez výnimky na
právny vzťah zo zmluvy o úvere daná pôsobnosť ustanovení predmetnej smernice 87/102/EHS, ale aj
predpisu ktorým bola do právneho poriadku SR implementovaná - zákona o spotrebiteľských úveroch.

Ďalej s poukazom na povahu subjektov právneho vzťahu je na uvedený právny vzťah v súlade so
zásadou nepriameho účinku daná aj pôsobnosť ustanovení smernice Rady 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a príslušných ustanovení OZ, prostredníctvom ktorých bola
implementovaná do právneho poriadku SR. Pôsobnosť smernice 93/13/EHS je daná bez ohľadu na to,
že predmetná zmluva bola uzatvorená podľa Obchodného zákonníka, nakoľko pri vymedzení svojho

cieľa smernica v článku 6 ods. 1 výslovne uvádza, že členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky
použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich
vnútroštátneho práva neboli pre spotrebiteľa záväzné. Je teda absolútne nepochybné, že Obchodný
zákonník je súčasťou vnútroštátneho práva SR a na zmluvy podľa neho uzatvorené je daná pôsobnosť
smernice93/13/EHS,aksúúčastníkminajednejstraneosobakonajúcascieľomvzťahujúcimsaksvojim

obchodom, podnikaniu a povolaniu a na druhej strane spotrebiteľ, tak ako je tomu v prípade predmetnej
zmluvy o úvere. Teda pri posudzovaní otázky pôsobnosti európskych a vnútroštátnych noriem o ochrane
spotrebiteľa je okolnosť, že predmetná zmluva bola zmluva uzatvorená podľa Obchodného zákonníka
bez významu.

Pri posudzovaní predmetnej veci je vo všeobecnosti potrebné vychádzať z toho, že obsah záväzku
rozsahom môže byť zhodný so znením zmluvy, avšak môže byť užší napr. ak je zmluva čiastočne
neplatná, ale môže byť aj širší, ako v tomto prípade, keď obsah záväzku tvoria nielen zmluvné
dojednania, obsiahnuté prevažne vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ale aj predmetné
kogentné právne normy majúce za cieľ ochranu spotrebiteľa. Súd pri posudzovaní daného vzťahu ako

spotrebiteľského zobral do úvahy povahu poskytnutého úveru, ktorý bol poskytnutý na základe zmluvy o
úvere, postavenie zmluvných strán, ale aj okolnosti, ktoré sprevádzali uzatvorenie zmluvy, to znamená,
že zmluva bola uzatvorená vopred pripravenom predtlačenom formulári, ktorý oprávnený v rámci svojej
podnikateľskej činnosti používa opakovane. Na základe toho mal súd jednoznačne preukázané, že ide
spotrebiteľskú zmluvu a na právny vzťah medzi účastníkmi je nutné okrem ustanovení Všeobecných

podmienokposkytnutiaúveru,naktorésaodôvodnenierozhodcovskéhorozsudkuodvoláva,aplikovaťaj
príslušné ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
smernice Rady 87/102/EHS o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení
členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru, Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských
zmluvách a zákona o spotrebiteľských úveroch, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu

záväzku bez ohľadu na dohodu strán a bez ohľadu na to či zmluva bola uzatvorená podľa Obchodného
alebo Občianskeho zákonníka.Podľa § 53 ods.1 OZ, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
"neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu

plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito jasne a zrozumiteľne alebo
ak boli neprijateľné zmluvné podmienky individuálne dohodnuté.

Podľa § 53 ods. 4 písm. k) OZ v znení účinnom od 1.1.2008, za neprijateľné podmienky uvedené v
spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil

svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku,

Podľa § 53 ods. 4 písm. r) OZ v znení účinnom od 1.1.2008, za neprijateľné podmienky uvedené
v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej
rozhodcovskejdoložkyodspotrebiteľa,abysporysdodávateľomriešilvýlučnevrozhodcovskomkonaní.

Podľa § 53 ods. 5 OZ, neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 54 ods. 1 prvá veta OZ, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu
odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.

Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (v čase uzavretie zmluvy medzi účastníkmi
čl. 249 ods. 3 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, pôvodne čl. 189 ods. 3 Zmluvy o založení
EHS), smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý
sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom.

Podľačl.6ods.1,smerniceRady93/13/EHSz5.apríla1993onekalýchpodmienkachvspotrebiteľských
zmluvách(ďalej len ako „smernica 93/13/EHS“), členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky
použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich
vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok
naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Podľa čl. 2. písm. a) smernice 93/13/EHS, na účely tejto smernice „nekalé podmienky znamenajú
zmluvné podmienky definované v článku 3.

Podľa čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/EHS, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá

sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa.

Podľa čl. 3 ods. 3 smernice 93/13/EHS, príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam
podmienok, ktoré môžu byť považované za nekalé.

Podľa prílohy smernice 93/13/EHS ods.1 písm. e), podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je
požadovať od spotrebiteľa, ktorý neplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako
náhradu.

Podľa prílohy smernice 93/13/EHS ods.1 písm. q), podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je
neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať
akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené
právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať
mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať

na inej zmluvnej strane.

Ustanovenie § 53 ods. 4 OZ obsahuje exemplikatívny, príkladný, a teda neuzavretý výpočet
neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Tento výpočet je zo strany vnútroštátneho
zákonodarcu neustále dopĺňaný a precizovaný. Týmto spôsobom zákonodarca reaguje na nesprávnu

aplikačnú prax. V tomto výpočte sú s účinnosťou od 1.1.2008 výslovne uvedené aj neprijateľné
podmienky požadovanie od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane
vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku a požadovanie od spotrebiteľa v
rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskomkonaní. Avšak aj v prípade ak by sa uvedené podmienky v tomto príkladnom výpočte v čase
uzatvorenia zmluvy nenachádzali nemožno z toho vyvodiť, že požadovanie od spotrebiteľa aby zaplatil
neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku a/alebo vyžadovanie v

rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaníniesúneprijateľnýmipodmienkamiobsiahnutýmivspotrebiteľskejzmluve.Prevýkladuvedeného
ustanovenia je podstatná skutočnosť, že ide o exemplikatívny, príkladný, neuzavretý výpočet. To
znamená, že súd pri posudzovaní neprijateľných zmluvných podmienok týmto výpočtom nie je
viazaný, rozhodujúce sú ciele, účinky a dôsledky zmluvných podmienok. Pri výklade a posudzovaní

predmetných ustanovení OZ súd vychádza z ustanovení smernice 93/13/EHS, nakoľko cieľom
uvedených ustanovení OZ o spotrebiteľských zmluvách je práve implementácia tejto smernice. Použitie
ustanovení príslušných smerníc sa opiera o zásadu nepriameho účinku práva EU na právne poriadky
členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu. Nejde teda o priame dosiahnutie
výsledku riadnym implementovaním smernice, ale o nepriame dosiahnutie výsledku stanoveného
smernicou - výkladom prostredníctvom rozhodnutia vnútroštátneho súdu a nie vnútroštátneho právneho

aktu implementujúceho smernicu. Povinnosť eurokonformného výkladu sa vzťahuje nielen na národné
predpisy implementujúce právo EU, ale na celé národné právo hoci prijaté pred prijatím smernice. Z
hľadiska zásady nepriameho účinku sú rozhodujúce citované rozhodnutia Súdneho dvora vo veciach
14/83 von Colson a 79/83 Harz, v zmysle ktorých sú členské štáty povinné prijať v rámci ich
vnútroštátnych právnych poriadkov, všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili, že smernica je plne

účinná v súlade s cieľom, ktorý sleduje, pričom vnútroštátny súd je povinný vykladať svoje vnútroštátne
právo vo svetle znenia a účelu smernice. Pri výklade predmetnej smernice, ale aj implementujúcich
predpisovsúdvychádzazteleogickéhovýkladu,atedavychádzazpríslušnéhoprameňaprávaakocelku
s akcentom na jeho ciele a zmysel. V posudzovanej veci je podkladom pre vykonanie exekúcie exekučný
titul vydaný rozhodcovským súdom, ktorý vo veci rozhodoval na základe rozhodcovskej doložky

obsiahnutej vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru. Dojednanie rozhodcovskej doložky so
spotrebiteľom je nielen podmienkou, ktorá je v zmysle čl. 2 písm. a) smernice 93/13/EHS v spojení s
ustanovenímprílohyods.1písm.)q)smernice93/13/EHSvýslovnenekalá,aleideajopodmienku,ktorej
účinkom a dôsledkom bolo to, že rozhodcovský súd oprávnenému priznal ako náhradu za neplnenie
záväzku zo strany spotrebiteľa neprimerane vysokú sankciu - úrok z omeškania 0,25 % denne, tak

ako si ho oprávnený v rozhodcovskom konaní uplatnil. „Zmluvné“ dojednanie úroku z omeškania vo
výške 0,25% denne obsiahnuté vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru je podľa citovaných
ustanovení smernice 93/13/EHS samo osebe nekalou podmienkou uvedenou v spotrebiteľskej zmluve,
ale účinkom dojednania rozhodcovskej doložky bolo, že ustanovený rozhodcovský súd plnenie na
základe tejto neprimeranej podmienky oprávnenému priznal.

Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd opiera aj o stanovisko
Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné
Győrfi bod 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej
medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/ES), ktorá nebola individuálne dohodnutá

a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza
sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice 93/13/
EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa v zmysle smernice všetky
podmienky „nekalosti“ už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je
všeobecný súd v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný zákonný súd spotrebiteľa.

V prejednávanej veci Súdny dvor vymedzil nielen zmysel v akom vykladať článok 6 ods. 1 smernice
93/13 EHS vo vzťahu k viazanosti spotrebiteľa nekalými zmluvnými podmienkami, ale zároveň v ňom
stanovil, že ustanovenia o nekalých zmluvných podmienkach a ich indikatívny výpočet je potrebné za
účelom dosiahnutia cieľa smernice 93/13 EHS vykladať natoľko extenzívne, že napr. v prejednávanej
veci aj zmluvné dojednanie v spotrebiteľskej zmluve podľa ktorého je na všetky spory zo zmluvy je

príslušný všeobecný súd v sídle dodávateľa v meste Budaörs, vzdialený od miesta bydliska dotknutého
spotrebiteľa275kilometrov,pričomzozákonabybolmiestnepríslušnýsúdvmiestebydliskaspotrebiteľa
spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice kvalifikovaná ako nekalé (bod 40), a to
napriek tomu, že tomu, že toto zmluvné dojednanie, podľa ktorého je na prejednanie sporov zo zmluvy
príslušný iný súd ako všeobecný súd spotrebiteľa sa v tomto výpočte nenachádza.

V rozhodovanej veci na základe dodávateľom vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej doložky
nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský súd určený oprávneným so sídlom
v Bratislave. Je namieste si uvedomiť aj okolnosť, že zriaďovateľom rozhodcovského súdu, ktorýv predmetnej veci rozhodoval je podnikateľský subjekt - obchodná spoločnosť, právnická osoba
založená v zmysle Obchodného zákonníka za účelom podnikania, ktorého cieľom je dosahovanie
zisku. Oprávnený zmluvy o úvere uzatvára rovnako v rámci svojej podnikateľskej činnosti, pričom za

prejednanievecirozhodcovskomkonanízaplatilrozhodcovskémusúdupoplatok.Záujmomzriaďovateľa
rozhodcovského súdu teda zrejme bude, aby bol tento ustanovený na rozhodovanie v čo najväčšom
množstve prípadov, za prejednanie ktorých mu bude prislúchať odmena. Uvedená okolnosť môže mať
vplyv na jeho rozhodovanie. Rozhodcovský súd ako už bolo uvedené absolútne opomenul aplikovanie
príslušných kogentných vnútroštátnych a európskych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa.

Rozhodcovský súd veľmi starostlivo posúdil postavenie a podnikateľské riziko oprávneného, avšak
ochrane spotrebiteľa ako v zmluvnom vzťahu slabšej strany náležitú pozornosť nevenoval. Absolútne
opomenul skutočnosť, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom
postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k
pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho aby mohol podstatným spôsobom
ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah

predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru.
Z hľadiska formy je rozhodcovská doložka súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený
v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a
neurčitého počtu. Povaha zmluvy je teda adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok
resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Len veľmi ťažko

možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie
rozhodcovskej doložky nesie. Výkladovým pravidlom pre posudzovanie povahy neprimeranej zmluvnej
podmienky, ale na základe zásady nepriameho účinku aj aplikovateľným právom sú ustanovenia
smernice (93/13/EHS), a to najmä citované ustanovenia, ktoré sú dostatočne presné a zrozumiteľné,
osobitne čl. 6 ods.1. Keďže zmyslom, cieľom a účelom vnútroštátnych právnych noriem týkajúcich sa

ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená
smernicou 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice
a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou. V
predmetnom právnom vzťahu rozhodcovský súd neskúmal neprijateľné zmluvné podmienky, čím došlo
k prehĺbeniu už aj tak faktického nerovného stavu medzi dodávateľom a spotrebiteľom, najmä s ohľadom

na nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ a svojich právach nevie alebo má ťažkosti s ich
uplatnením.

Na základe uvedených rozhodnutí Súdneho dvora a v súlade so zásadou nepriameho účinku práva
EU na právne poriadky členských štátov je teda potrebné vykladať najmä ustanovenie § 53 OZ o

neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vo svetle znenia a cieľov príslušnej smernice
93/13/EHS, to znamená, že bez ohľadu v akom znení bol exemplikatívny, príkladný, a teda neuzavretý
výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách účinný ku dňu uzatvorenia zmluvy súd
ho má povinnosť v zmysle uvedených rozhodnutí súdneho dvora vykladať vo svetle znenia a cieľov
smernice 93/13/EHS, ktorá sa týmto stáva výkladovým pravidlom, ale aj priamo aplikovateľným právom.

Podľa § 4 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem
všeobecných náležitostí 6) musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady
spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase
uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

Podľa § 4 ods. 3 druhá veta zákona o spotrebiteľských úveroch, ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere
neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov.

Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Vo všeobecnosti o obchádzanie zákona ide vtedy, ak je právnym úkonom dohodnuté niečo, čo síce nie
je so zákonom v priamom rozpore, ale vo svojich dôsledkoch vedie k tomu aby zákon dodržaný nebol.

Ide v podstate o vylúčenie záväzného pravidla zámerným použitím prostriedku, resp. inštitútu, ktorý
sám osebe nie je zákonom zakázaný, pričom cieľom je to, aby bol tento stav z hľadiska pozitívneho
práva nespochybniteľný. Právny úkon obchádzajúci zákon predstavuje teda postup, keď sa niekto
správa podľa práva, avšak tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou zakázaný a/alebonežiadúci. V posudzovanej veci sa oprávnený domáha návrhom vykonanie exekúcie vymoženia sumy
402,30 Eur s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 398,32 Eur, čo predstavuje
91,25% ročne. Exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok. Ako vyplýva z odôvodnenia predmetného

rozhodcovského rozsudku strany, ale aj zo Všeobecných podmienok poskytnutia úveru bodu 17, strany
sa „dohodli“, že všetky spory, ktoré vzniknú z uzavretej zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad
alebo zrušenie budú riešené výlučne pred Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným spoločnosťou
Slovenská rozhodcovská a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde.
Ako uvedené v predchádzajúcich častiach odôvodnenia tohto uznesenia, rozhodcovský súd nielenže

opomenul aplikáciu príslušných európskych a vnútroštátnych právnych noriem týkajúcich sa ochrany
spotrebiteľa a neskúmal neprijateľné zmluvné podmienky uvedené v predmetnej spotrebiteľskej zmluve,
ale priznal oprávnenému aj plnenie v rozpore s dobrými mravmi, a to úrok z omeškania v sadzbe
0,25 % denne, čo predstavuje 91,25 % ročne. Dojednanie sankcie za neplnenie zmluvnej povinnosti
v tejto výške je nielen v rozpore s príslušnými ustanoveniami vnútroštátneho a európskeho práva o
ochrane spotrebiteľa, ale aj v rozpore s dobrými mravmi. Sankcia v uvedenej výške je sama osebe je

v hrubom nepomere vo vzťahu k zabezpečovanej zmluvnej povinnosti plniť včas. Rozhodcovský súd
neskúmal ani skutočnosť, že predmetná zmluva o úvere neobsahuje ročnú percentuálnu mieru nákladov
(RPMN), pričom podľa zákona o spotrebiteľských úveroch ide o jednu z obligatórnych náležitostí
zmluvy o úvere, ktorej účastníkom je spotrebiteľ. Zákon sankcionuje absenciu tejto náležitosti, tým,
že v takom prípade sa poskytnutý úver v zmysle § 4 ods. 3 druhá veta zákona o spotrebiteľských

úveroch považuje za bezúročný a bez poplatkov. Teda navonok v súlade s pozitívnym právom sa
javí využitie inštitútu - dojednania rozhodcovskej doložky, ktoré je právnym úkonom, vo všeobecnosti
právom dovoleným a predvídaným. Avšak, v tomto prípade dojednanie rozhodcovskej doložky a
následné konanie pred rozhodcovským súdom vo svojich dôsledkoch viedli k tomu, že spotrebiteľovi
bola odopretá ochrana ktorú mu poskytujú príslušné ustanovenia smernice 93/13/EHS a smernice

87/102/EHS, ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách a zákona o
spotrebiteľských úveroch, čo je zrejmé a preukázateľné vzhľadom na priznané plnenie a absolútne
nerešpektovanie príslušných kogentných európskych a vnútroštátnych noriem o ochrane spotrebiteľa.
Horeuvedené dôsledky dojednania rozhodcovskej doložky sú teda z hľadiska predmetných noriem
nežiadúce, nepredpokladané a zakázané. Prostredníctvom využitia inštitútu právom dovoleného a

predvídaného došlo v predmetnej veci dosiahnutiu výsledku právom zakázanému. Podľa názoru súdu
je teda z hľadiska vnútroštátneho práva dojednanie rozhodcovskej doložky v posudzovanom právnom
vzťahu právnym úkonom obchádzajúcim zákon, ktorý je sankcionovaný absolútnou neplatnosťou, na čo
má súd povinnosť prihliadnuť ex offo.

Súd po zvážení a zohľadnení všetkých uvedených okolností uzatvárania zmluvy, povahy účastníkov
zmluvy, predmetnej právnej úpravy a judikatúry Súdneho dvora dospel k názoru, že dojednanie
rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, ktorá
vo svojich účinkoch a dôsledkoch viedla k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú
mu poskytujú ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách, smernice Rady 87/102/EHS o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych
opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru, OZ o spotrebiteľských zmluvách
a zákona o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľ ňou nie viazaný a táto je v rozpore príslušnými
ustanoveniami najmä Občianskeho zákonníka, zákona o spotrebiteľských úveroch ako aj v rozpore
s ustanoveniami smernice 93/13/EHS. Na základe uvedeného súd žiadosť súdneho exekútora JUDr.

Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 30.05.2014 zamietol a rozhodol
tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“

Proti uzneseniu odvolanie podal oprávnený. Navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie.
Odvolateľ vytýkal súdu prvého stupňa nesprávne právne posúdenie veci. V tejto súvislosti dôvodil,
že exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti danej mu Exekučným poriadkom.
V prejednávanej veci aplikoval súd na zistený skutkový stav ust. § 44 ods. 2 EP a § 45 zák. č.
244/2002 Z. z. V rámci preskúmavania exekučného titulu po materiálnej stránke nemôže exekučný

súd skúmať samotné rozhodcovské konanie, nakoľko samotné ustanovenie, o ktoré sa opiera súd v
napadnutom uznesení, stanovuje podmienku na zastavenie exekúcie tak, že rozhodcovský rozsudok
a nie rozhodcovské konanie zaväzuje k niečomu nedovolenému. V prípade, že súd na skutkový stav
veci aplikoval ust. § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z. z. spôsobom právneho posúdenia správnostivýroku rozhodcovského súdu, ukrátil tým strany exekučného konania práv, ktoré im priznáva zákon o
rozhodcovskom konaní, alebo Občiansky súdny poriadok a to hlavne právo na prejednanie veci pred
príslušným súdom.

Exekučný súd aj neúplne zistil skutkový stav, čo je zrejmé z toho, že prvostupňový súd namieta
skutočnosť, že zmluvným stranám nebola dojednaná žiadna rozhodcovská zmluva (rozhodcovská
doložka). Oprávnený s povinným uzatvára rozhodcovskú zmluvu podľa § 3 a nasl. zák. č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní. V niektorých prípadoch je rozhodcovská doložka dohodnutá v rámci

všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú pre zmluvné strany záväzné. Konajúci súd však tieto
skutočnosti dostatočne nezisťoval a tak zaťažil konanie vadou nedostatočne zisteného skutkového
stavu.

Vo veci námietky konajúceho súdu ohľadom znemožnenia voľby spotrebiteľa dosiahnuť rozhodnutie
sporu pred štátnym súdom v súvislosti s ust. § 53 ods. 4 písm. r) OZ, sa za neprijateľnú podmienku

považuje aj taká, ktorá vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s
dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Z odôvodnenia zákonodarcov vyplýva, že cieľom
tejto úpravy je umožniť spotrebiteľovi rozhodnúť sa kde uplatní svoje práva. Súd teda konal nad rámec
týchto ustanovení.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu určenom § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a uznesenie okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP
ako vo výroku vecne správne.

Krajský súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a obmedzuje sa

na konštatovanie správnosti jeho dôvodov (§ 219 ods. 2 OSP). Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia
súdu prvého stupňa a k podanému odvolaniu naviac dodáva.

Odvolateľ poukazuje, že rozhodcovská zmluva podľa ust. § 83 a nasl. zák. č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní sa uzatvára formou samostatného právneho úkonu a to na samostatnej listine.

V niektorých prípadoch je rozhodcovská doložka dohodnutá v rámci všeobecných podmienok, ktoré sú
pre zmluvné strany tiež záväzné. Súdu je vytýkané, že tieto skutočnosti dostatočne nezisťoval a tak
zaťažil konanie vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu.

V tejto súvislosti treba poznamenať, že odvolateľ neuvádza, aký skutkový stav sa mal preukázať a

že takto zistený skutkový stav mal preukázať správnosť jeho tvrdení o tom, že vo veci mal súd vydať
poverenie na vykonanie exekúcie.

V kontradiktórnom procese totiž súd nie je povinný zisťovať na návrh navrhovateľa skutkový stav, ktorý
nároky navrhovateľa neosvedčuje.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.