Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 1, 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Sžo/56/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8013201132
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Zemková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:8013201132.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Zemkovej,

PhD. a členiek senátu JUDr. Nory Halmovej a JUDr. Petry Príbelskej, PhD. v právnej veci žalobcu: JUDr.
Dušan Remeta, advokát so sídlom Masarykova 2, Prešov, IČO: 42 039 720 proti žalovanému: Centrum
právnej pomoci so sídlom v Bratislave, Nám. slobody 12, Bratislava, IČO: 30 798 841, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného č. 6524/2013, r. z.: 49086/2013 zo dňa 22. októbra 2013
konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 3S/97/2013 - 45 zo dňa
19.decembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 3S/97/2013 - 45 zo dňa 19.

decembra 2014 p o t v r d z u je .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Prešove žalobu zamietol podľa § 250j ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.") a účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Preskúmavaným
rozhodnutím č. 6524/2013, r. z.: 49086/2013 zo dňa 22.10.2013 rozhodol žalovaný ako príslušný

odvolací orgán v zmysle § 58 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny
poriadok") tak, že odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie Centra právnej pomoci (ďalej len „žalovaný"
alebo aj „centrum") zo dňa 13.09.2013, sp. zn. 6524/2013, ev. č.: 41610/2013 o priznaní náhrady trov
právneho zastúpenia vo výške 301,97 € žalobcovi za zastupovanie účastníka konania: Miroslav Bodnár -
M.B.L.(ďalejlenoprávnenáosoba)vprávnejveciozaplatenie33.193,92€sprísl.(ďalejlenrozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu), potvrdil.

Krajský súd poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia na ustanovenia § 30 O.s.p., § 149 ods. 2
účinného do 31.12.2009, § 30 ods. 1, § 149 ods. 2 účinného od 01.01.2010, § 25 ods. 1 zákona
č. 327/2005 Z. z. oposkytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi účinného k 01.01.2010,
§ 25a zákona č. 327/2005 Z. z. účinného od 01.01.2010, § 14a ods. 2 písm. a/, ods. 3, § 14b ods.
1, (ďalej len zákon č. 327/2005 Z. z.), § 14c vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len vyhláška č. 655/2004 Z. z.) a v súvislosti s týmito
ustanoveniami uviedol, že právna úprava platná a účinná do 31.12.2009 rozlišovala prípady ustanovenia

advokátasúdomaurčenieadvokátacentrom.Podľaprávnejúpravyúčinnejdo31.12.2009existovalatzv.
„dvojkoľajnosť" aj v procese priznávania trov právneho zastúpenia účastníka konania alebo oprávnenej
osoby. Ak bol advokát za právneho zástupcu účastníka konania ustanovený rozhodnutím súdu a súd
o odmene advokáta rozhodoval do 31.12.2009, pri stanovení výšky odmeny advokáta postupoval súdpodľa § 149 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom do 31.12.2009. Výška odmeny sa podľa tohto ustanovenia
určovala podľa ustanovení osobitného predpisu a to vyhlášky č. 655/2004 Z. z. bez odkazu na konkrétnu
časť, podľa ktorej bol súd oprávnený a povinný rozhodovať.

Zákonom č. 495/2009 Z. z. sa zmenil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok a okrem iného
došlo k novelizácii ustanovenia § 149 ods. 2 O.s.p..

Zákonodarca novelizáciou tohto ustanovenia s účinnosťou od 01.01.2010 vylúčil „dvojkoľajnosť" v

mechanizme odmeňovania advokátov z prostriedkov štátu, či už ustanovených súdom podľa § 30 O.s.p.
alebo určených centrom podľa zákona č. 327/2005 Z. z.. O odmene takýchto advokátov má v zásade
rozhodovať centrum, a to postupom podľa § 15 zákona č. 327/2005 Z. z. (s odkazom na § 14a a nasl.
vyhlášky). Novelizáciou teda nedošlo len k zmene orgánu, ktorý je oprávnený a povinný rozhodovať
o uplatnených nárokoch na trovy právneho zastúpenia ustanovených alebo určených advokátov, ale
aj mechanizmu rozhodovania o uplatnených nárokoch (určovanie výšky odmeny podľa § 14a a nasl.

vyhlášky) a vyplácania priznaných trov právneho zastúpenia. Nejedná sa o ustanovenie, ktoré centru
dáva resp. súdu odoberá právomoc rozhodovať o trovách právneho zastúpenia ustanovených a
určených advokátov hradených štátom (súdu však zostala právomoc rozhodovať o náhrade trov konania
na základe úspechu účastníka konania v predmetnom konaní).

S ohľadom na absenciu intertemporálnych ustanovení v procesnej právnej úprave upravujúcej postup
pri rozhodovaní o náhrade trov právneho zastúpenia hradených z prostriedkov štátu v znení účinnom od
1. januára 2010, ktoré by určovali režim odmeňovania súdom ustanovených advokátov pred 1. januárom
2010, bolo nutné vychádzať zo základných zásad procesného práva a to, že sa aplikuje procesnoprávna
norma platná a účinná v čase rozhodovania. Teda uvedené procesné normy týkajúce sa rozhodovania

o náhrade trov právneho zastúpenia platia rovnako, či už pre advokátov ustanovených pred 01.01.2010
alebo po tomto dátume. S ohľadom na vyššie uvedené, súdy stratili právomoc rozhodovať o náhrade
trov právneho zastúpenia hradených z prostriedkov štátu práve dňom nadobudnutia účinnosti zákona
č. 495/2009 Z. z.. Súdy od 01.01.2010 už nie sú oprávnené rozhodovať o náhrade trov právneho
zastúpenia hradených z prostriedkov štátu a centrum je oprávnené a povinné rozhodovať o náhrade

trov právneho zastúpenia hradených z prostriedkov štátu bez ohľadu na to, či bol advokát ustanovený
pred 01.01.2010 alebo po dni nadobudnutia účinnosti zákona č. 495/2009 Z. z. Z týchto skutočností je
zrejmé, že žalovaný na zistený skutkový stav správne aplikoval procesné normy platné a účinné v čase
rozhodovania.
K námietke žalobcu, že na odmenu za poskytnuté právne služby sa mali použiť predpisy účinné v čase

jeho ustanovenia, a že odmena mu nemala byť priznaná podľa tzv. zníženej tarify, nakoľko sa jedná o
porušenie princípu zákazu retroaktivity, súd uvádza, že je nedôvodná.

Zákonom č. 495/2009 Z. z., ktorým bol novelizovaný § 149 ods. 2 O.s.p., nedochádza k negácii
účinkov ustanovenia advokátov rozhodnutím súdu podľa § 30 O.s.p. v znení účinnom pred 01.01.2010.

Vzťah medzi štátom a ustanoveným advokátom trvá. Ak si advokát uplatní nárok na odmenu, štát
je povinný o tomto nároku rozhodnúť. Pri rozhodovaní o uplatnenom nároku advokáta sa však už
postupuje na základe nového mechanizmu, ktorý neruší už platné rozhodnutia súdov o náhrade trov
súdom ustanovených advokátov, ale zavádza nový režim priznávania a vyplácania odmien do budúcna.
Odmena a náhrada trov právneho zastúpenia sa advokátovi priznáva podľa ustanovení vyhlášky

platných a účinných v čase vykonania úkonu právnej služby. Rovnako však postupoval aj prvostupňový
správny orgán (centrum), keď advokátovi priznal odmenu vo výške podľa § 14a a nasl. vyhlášky v znení
účinnom ku dňu vykonania prvého úkonu (s ohľadom na povahu odmeny za celé konanie). Centrum je
správnym orgánom, ktorý vykonáva prenesený výkon štátnej správy, predovšetkým ako rozhodovaciu
činnosť podľa zákona č. 327/2005 Z. z. za subsidiárneho použitia Správneho poriadku. Jedným zo

znakov správneho orgánu je aj to, že môže konať iba to, čo mu zákon dovoľuje alebo prikazuje.
Rozhodovanie o trovách právneho zastúpenia podľa Druhej hlavy Druhej časti vyhlášky by bolo nad
rámec centru zverených právomocí okrem prípadov uvedených v § 24e zákona č. 327/2009 Z. z..

Námietka žalobcu, že žalovaný vydal rozhodnutie a postupoval v rozpore so zásadou legitímnych

očakávaní, nakoľko rozhodol o jeho nároku na odmenu podľa ustanovení zákona, ktoré sa vzťahujú na
odmenyadvokátovustanovenýchcentrom,aniepodľapredpisovúčinnýchdo31.12.2009,jenedôvodná.Nárok na odmenu advokáta, ktorý bol súdom ustanovený za právneho zástupcu účastníka konania
vzniká dňom právoplatnosti rozhodnutia o ustanovení (resp. dňom vykonania prvého úkonu právnej
služby po dni právoplatnosti). K tomuto okamihu nie je možné určiť, či bude k náhrade trov konania

zaviazaná protistrana súdom na základe (ne)úspechu v konaní, alebo či o náhrade trov právneho
zastúpenia bude rozhodovať centrum. Jedná sa nepochybne o nárok procesný, pretože vyplýva z
procesných noriem a je nutné si ho po ukončení zastupovania účastníka konania vyčísliť a uplatniť
na orgáne, ktorý je oprávnený o tomto nároku rozhodovať (teda primárne na súde, ktorý je oprávnený
rozhodovať o náhrade trov konania protistranou podľa druhej hlavy druhej časti vyhlášky). Ak súd

náhradu trov konania oprávnenej osobe neprizná, advokát si môže subsidiárne uplatniť nárok na
náhradu trov konania vyčíslením u centra a centrum je potom povinné o tomto nároku rozhodnúť v
súlade s ustanoveniami Tretej hlavy Druhej časti vyhlášky. Nárok na odmenu nie je možné považovať
za pohľadávku, pretože výška odmeny a náhrad je známa až po právoplatnom rozhodnutí o priznaní
náhrady trov právneho zastúpenia orgánu oprávneného a povinného o tomto nároku rozhodovať.
Výška advokátom uplatneného nároku na odmenu a náhrady a orgánom priznanej odmeny a náhrady

sa samozrejme nemusí vždy zhodovať. Je dôležité rozlišovať nárok advokáta na odmenu v zmysle
procesnoprávnych noriem a právo na odmenu podľa hmotnoprávnych noriem. Nárok advokáta na
náhradu trov právneho zastúpenia, ktorý nemá hmotnoprávny základ vzniká dňom právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým bol advokát ustanovený, resp. dňom vykonania prvého úkonu právnej služby za
splnenia zákonom stanovených podmienok. Tento nárok si advokát musí uplatniť na orgáne, ktorý je o

ňom oprávnený rozhodovať. Až konštitutívnym rozhodnutím tohto orgánu vzniká advokátovi právo, ktoré
má hmotnoprávny základ a stáva sa vymožiteľným. Opačným výkladom by nastala absurdná situácia,
kedy by samotné vyúčtovanie advokáta malo konštitutívne účinky a advokát by bol oprávnený vymáhať
od štátu čiastku, ktorú si sám určil.

V zmysle procesných noriem platných a účinných v dobe rozhodovania centra, mohol krajský súd
rozhodnúť o náhrade trov konania účastníkovi konania protistranou (na základe úspešnosti v konaní)
a v takom prípade by trovy právneho zastúpenia nehradil štát, ale účastník konania, ktorému bol
advokát ustanovený, a ktorému bola rozhodnutím priznaná náhrada trov konania protistranou. Advokát
by mal v takom prípade nárok na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške určenej podľa druhej

hlavy druhej časti vyhlášky, a to s ohľadom na pomer úspechu v konaní. Avšak v prípade, že súd
neprizná zastupovanému účastníkovi konania náhradu trov, nasleduje postup podľa § 15 ods. 2 zákona
č. 327/2005 Z. z..

K námietke žalobcu, že ustanovenie § 24c zákona č. 327/2005 Z. z. je diskriminačný voči advokátom,

ktorí zastupovali neúspešných účastníkov konania napriek tomu, že si náhradu trov konania aj svoju
odmenu riadne uplatnili, ale súd o nej nerozhodol, krajský súd poukazuje, že na základe § 24e
zákona č. 327/2005 Z. z. sa rozšírila právomoc centra rozhodovať o trovách konania a trovách
právneho zastúpenia advokátov ustanovených súdom pred 01.01.2010 v zmysle druhej hlavy druhej
časti vyhlášky. Jedná sa o ustanovenia § 9 až § 14 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., podľa ktorých však

centrum nemôže postupovať svojvoľne, ale zákonodarca stanovil pre rozhodovanie podľa uvedeného
paragrafu presné mantinely.

Z ustanovenia § 24e ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. je zrejmé, že centrum môže rozhodovať o náhrade
trovprávnehozastúpeniaadvokátapodľadruhejhlavydruhejčastivyhláškyč.655/2004Z.z.zasplnenia

týchto zákonom stanovených podmienok:
účastníkovi konania vznikol nárok na náhradu trov konania a
súd nerozhodol o náhrade trov právneho zastúpenia advokáta ustanoveného súdom do 31.12.2009 a
advokáta odkázal na centrum
alebo nerozhodoval o tom vôbec napriek tomu, že advokát si riadne a včas uplatnil nárok na náhradu

trov právneho zastúpenia v predmetnom konaní pred súdom.

Teda len za kumulatívneho splnenia vyššie uvedených podmienok je centrum oprávnené rozhodovať
o náhrade trov právneho zastúpenia súdom ustanoveného advokáta podľa druhej hlavy druhej časti
vyhlášky č. 655/2004 Z. z.. Vyššie uvedené len potvrdzuje, že centrum je oprávnené a povinné pri

rozhodovaní o náhrade trov právneho zastúpenia advokáta postupovať (okrem výnimky uvedenej v §
24e) len podľa tretej hlavy druhej časti vyhlášky.Ustanovenie § 24e zákona č. 327/2005 Z. z. sa použije iba v prípade, že zastupovaný účastník bol v
konaní úspešný, teda vznikol mu aj nárok na náhradu trov konania, ak si tento nárok riadne a včas
uplatnil a súd doposiaľ nerozhodol o náhrade trov právneho zastúpenia. Z administratívneho spisu (z

listinných dôkazov predložených žalobcom) však nevyplýva, že zákonom stanovené podmienky § 24e
zákona č. 327/2005 Z. z. boli žalobcom kumulatívne splnené (jeho uplatnenie nároku na náhradu trov
právneho zastúpenia v predmetnom konaní pred súdom).
II.

Vo včas podanom odvolaní sa žalobca domáhal, aby odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu
zmenil tak, že sa žalobe v celom rozsahu vyhovie a zruší napadnuté rozhodnutie žalovaného v
spojení s rozhodnutím orgánu prvého stupňa a prizná mu náhradu trov prvostupňového a odvolacieho
konania spočívajúcich v zaplatených súdnych poplatkoch. Je toho názoru, že napadnuté rozhodnutie
prvostupňového správneho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na
ustanovenia § 30, § 140 ods. 2, § 149 ods. 2 O.s.p. účinného do 31.12.2009, § 24e ods. 1 - 3 zákona

č. 327/2005 Z. z. a uviedol, že právne posúdenie veci prvostupňovým súdom, nekriticky preberajúc
argumentáciu žalovaného, je podľa právneho názoru žalobcu ústavne nekonformným výkladom
príslušných ustanovení O.s.p., zák. č. 327/2005 Z. z. a vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Takýmto výkladom
dochádza k porušeniu viacerých ústavných práv, najmä pokiaľ ide o právo na spravodlivý proces a
právo na súdnu a inú právnu ochranu a v neposlednom rade nezákonný zásah do vlastníckeho práva

žalobcu. Okrem toho dochádza prostredníctvom takéhoto výkladu k porušeniu ústavne chránených
princípov spojených s uplatňovaním pravidiel o retroaktivite, a to čl. 1 ods. 1 Ústavy SR (právna istota),
čl. 12 ods. 2 Ústavy SR (rovnosť), čl. 20 ods. 1 Ústavy SR (základné právo na vlastníctvo), čl. 46
ods. 1 Ústavy SR (základné právo na súdnu a inú právnu ochranu, ktorého súčasťou je aj princíp,
podľa ktorého na právny vzťah možno aplikovať iba právnu normu, ktorá sa naň vzťahuje). Z právneho

posúdenia veci prvostupňovým súdom, podľa ktorého je rozhodnutie žalovaného (podľa právneho stavu
účinného od 01.01.2010) žalobcovej odmene (na ktorú mu vznikol nárok podľa právneho stavu účinného
do 31.12.2009) v súlade so zákonom, vyplýva, že prvostupňový súd považuje uplatnenie tzv. pravej
retroaktivityzostranyžalovanéhozazákonné.ZrozhodovacejpraxeÚstavnéhosúduSRpritomvyplýva,
že tzv. pravá retroaktivita za daných okolností neprichádza do úvahy. Legitímna je nanajvýš tzv. nepravá

retroaktivita, v zmysle ktorej, ak v danom prípade vznikol nárok na odmenu ako súdom ustanovenému
advokátovi podľa predpisov účinných v čase právoplatnosti ustanovovacieho rozhodnutia súdu, možno
o odmene žalobcu rozhodnúť podľa neskôr platných právnych predpisov iba vtedy, ak je to potrebné na
dosiahnutie dostatočne významných cieľov verejnej moci.

Zuvedenéhovyplýva,žepoužitietzv.pravejretroaktivityprvostupňovýmsúdomvdanejvecineprichádza
do úvahy, pričom na mieste za súčasného právneho stavu nie je ani použitie tzv. nepravej retroaktivity,
nakoľko pre jej legitímnosť chýba v právnej úprave „dostatočne významný cieľ verejnej moci", ktorý
by stál oproti princípu ochrany nadobudnutých práv (legitímnej nádeje) advokáta a prevyšoval ho. Z
uvedeného je ďalej zrejmé, že ak niet príslušných prechodných ustanovení v novelách meniacich právne

predpisy o odmeňovaní advokátov, ktoré by riešili ich vplyv na nárok advokáta na odmenu a niet ani
dostatočne významného cieľa verejnej moci, treba vychádzať z toho, že podmienky vzniku tohto nároku
a jeho výška sa riadia predpisom účinným v čase, keď advokáta ustanovil súd, bez ohľadu na to, že
neskôr (do rozhodovania o odmene advokáta) bol tento predpis zmenený. Z tohto dôvodu neobstojí
ani argumentácia prvostupňového súdu a žalovaného o tom, že z pravidla o rozhodovaní žalovaného

o odmene advokáta výlučne podľa druhej časti tretej hlavy vyhlášky č. 655/2004 Z. z. neprichádza v
danom prípade do úvahy ani výnimka z tohto pravidla v podobe § 24e zák. č. 327/2005 Z. z., nakoľko
pre aplikáciu tohto ustanovenia nie sú v tomto prípade splnené zákonné podmienky.

Zo znenia § 24e zákona č. 327/2005 Z. z. vyplýva, že ak účastníkovi konania vznikol nárok na náhradu

trov konania a súd nerozhodol o priznaní odmeny advokátovi vôbec alebo advokáta s jeho nárokom na
priznanie odmeny odkázal na Centrum právnej pomoci, napriek tomu, že si advokát nárok na odmenu
riadne a včas uplatnil, odmenu má advokátovi priznať Centrum právnej pomoci podľa druhej časti druhej
hlavy vyhlášky č. 655/2004 Z. z.. V prípade, ak sú uvedené podmienky splnené, avšak účastníkovi
konania nevznikol nárok na náhradu trov konania, ide o situáciu výslovne ustanovením § 24e zák. č.

327/2005 Z. z. neupravenú, tzn. situáciu, keď neexistuje prechodné ustanovenie, ktoré rieši daný prípad.
S ohľadom na to má Centrum právnej pomoci aj v týchto prípadoch postupovať rovnako, vychádzajúc z
toho, že inak postupovať nemožno, keďže nárok na odmenu advokátovi, ktorý je hmotnoprávnej povahy,
sa riadi právnym stavom v čase jeho ustanovenia za zástupcu účastníka konania. Napokon uvedenéuž výslovným spôsobom potvrdila aj judikatúra, v zmysle ktorej ustanovenia druhej časti tretej hlavy
vyhlášky č. 655/2004 Z. z. sa vzťahujú iba na prípady, keď advokáta určilo Centrum právnej pomoci
a nevzťahujú sa na prípady, keď advokáta ustanovil súd. Pokiaľ advokáta ustanovil na zastupovanie

účastníka súd podľa § 30 O.s.p., odmena za zastupovanie sa určuje výlučne podľa druhej časti druhej
hlavy vyhlášky č. 655/2004 Z. z..

Zamietnutím žaloby s poukazom najmä na tvrdenia žalovaného došlo k tomu, že nezákonným
rozhodnutím a postupom žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa vznikla situácia, že v čase

určenia žalobcu ako zástupcu z radov advokátov žalobcovi (Z.. C.) na základe rozhodnutia súdu si za
danej právnej úpravy začal hájiť práva svojho klienta s dôverou v to, že odmena bude určená podľa
právnejúpravyúčinnejvčaseustanoveniažalobcusúdom,avšakzrozhodnutiažalovanéhoasprávneho
orgánu prvého stupňa žalobca zistil, že odmena bola určená podľa ustanovenia právneho predpisu,
ktoré v čase určenia žalobcu ako právneho zástupcu súdom ešte súčasťou právneho poriadku, nebolo.

Poukazuje,žesamotnénezákonnérozhodnutieapostupžalovanéhoasprávnehoorgánuprvéhostupňa
má svoj pôvod v dvoch nezáväzných stanoviskách Ministerstva spravodlivosti SR č. 17475/2010-110
zo dňa 24.05.2010 a č. 15014/2011-110 zo dňa 21.11.2011, ktorými Ministerstvo spravodlivosti SR
odporučilo Centru právnej pomoci rozhodovať o priznaní odmeny advokátom podľa právneho predpisu
účinného v čase rozhodovania o odmene, tzn. podľa § 15 zák. č. 327/2005 Z. z. odkazujúceho na tretiu

hlavudruhejčastivyhláškyč.655/2004Z.z.sodvolaním,žepriabsenciizodpovedajúcehoprechodného
ustanovenia zákona nemôže Centrum právnej pomoci postupovať inak, ako podľa § 15 zák. č. 327/2005
Z. z..
V závere odvolania poukázal žalobca na to, že právna úprava, ktorá zaviedla rozličný prístup k obsahovo
zhodne poskytnutej právnej pomoci advokátmi v rozličnom čase z hľadiska odmeny, nepochybne

zasahuje do nadobudnutých práv advokátov. Práve v dôsledku týchto skutočností je táto právna úprava
(najmä § 30 O.s.p., § 149 ods. 2 O.s.p., § 372t O.s.p., § 15 zák. č. 327/2005 Z. z. a § 14a a nasl. vyhlášky
č. 655/2004 Z. z.) v súčasnosti predmetom (zatiaľ neskončeného) konania o jej súlade s čl. 1 ods. 1, čl.
2 ods. 2, čl. 12 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2, čl. 141 ods. 2, čl. 142 ods. 1 Ústavy SR
pred Ústavným súdom SR pod č. k. Rvp 14625/2013, v ktorom je navrhovateľom Najvyšší súd SR.

III.

Žalovaný vo svojom vyjadrení doručenom Krajskému súdu v Prešove dňa 09.03.2015 uviedol, že sa
ku všetkým argumentom žalobcu podrobne vyjadril v podaní označenom ako „Vyjadrenie k žalobe"
zo dňa 24.04.2014. Krajský súd v Prešove rozhodol vo veci rozsudkom sp. zn. 3S/97/2013 zo dňa

19.12.2014, ktorým žalobu zamietol a súčasne náhradu trov konania účastníkom nepriznal. Žalovaný sa
v plnom rozsahu stotožnil s právnymi názormi Krajského súdu v Prešove uvedenými v jeho rozhodnutí.
S odvolacími dôvodmi žalobcu žalovaný nesúhlasí, argumentáciu a interpretáciu dotknutých právnych
predpisov podanú žalobcom považuje za účelovú a opomínajúcu vzájomné súvislosti, ktoré už boli
zdôraznené vo vyjadrení žalovaného k žalobe zo dňa 24.04.2014 a ktoré tiež správne interpretoval

Krajský súd v Prešove v napadnutom rozhodnutí.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok

krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania
(§ 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a § 212 ods. 1 O.s.p.), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 250ja ods. 2 O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne
päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a § 211 ods. 2 O.s.p.).

Podľa § 244 ods. 1, 2 a 3 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom
súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov
územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj

fyzickýchosôb,pokiaľimzákonzverujerozhodovanieoprávachapovinnostiachfyzickýchaprávnických
osôb v oblasti verejnej správy. Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané
nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a
povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmyalebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu
sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa § 247 ods. 1 a 2 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho
orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pri rozhodnutí správneho
orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie,
ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

Na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada len ak vzniknuté vady mohli mať vplyv na
zákonnosť napadnutého rozhodnutia (250i ods. 3 O.s.p.).

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 246c ods. 1 O.s.p., pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú

primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je prípustný, len
ak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný
prostriedok nie je prípustný.

Podľa § 250i ods. 1 O.s.p. pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový

stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na
preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 30 O.s.p. účinného do 31.12.2009, účastníkovi u ktorého sú predpoklady, aby bol súdom
oslobodený od súdnych poplatkov, ustanoví sudca alebo poverený zamestnanec súdu na jeho žiadosť

zástupcu z radov advokátov, ak je to potrebné na ochranu jeho záujmov. O tejto možnosti súd účastníka
poučí.

Podľa § 30 ods. 1 O.s.p. účinného od 01.01.2010, účastníkovi u ktorého sú predpoklady, aby bol súdom
oslobodenýodsúdnychpoplatkov,ustanovísudcaalebopoverenýzamestnanecsúdunajehožiadosťza

zástupcu Centrum právnej pomoci alebo advokáta zapísaného do zoznamu podľa osobitného predpisu,
ak je to potrebné na ochranu jeho záujmov. O tejto možnosti súd účastníka poučí.

Podľa § 149 ods. 2 O.s.p. účinného do 31.12.2009, ak ustanovený advokát zastupoval účastníka,
ktorému bola prisúdená náhrada trov konania je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov povinný

zaplatiť štátu náhradu hotových výdavkov advokáta a odmenu za zastupovanie. Výška tejto odmeny sa
určí podľa ustanovení osobitného predpisu.

Podľa § 149 ods. 2 O.s.p. účinného od 01.01.2010, ak bol účastníkovi súdom ustanovený zástupca
alebo ak ide o zastupovanie na základe rozhodnutia Centra právnej pomoci, pri náhrade trov konania

sa postupuje podľa osobitného predpisu 15/.

Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi, v
znení účinnom k 01.01.2010, na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom
konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25a (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. januára 2010) zákona č. 327/2005 Z.
z., na konania o nároku na poskytnutie právnej pomoci začaté pred 1. januárom 2010 a právoplatne
neukončené do 31. decembra 2009 sa použijú ustanovenia účinné od 1. januára 2010.

Podľa § 14a ods. 2 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. účinnej k 01.06.2009 (ďalej len vyhláška č.
655/2004 Z. z.), odmena je vo veciach upravených Občianskym zákonníkom 200,- €.Podľa § 14a ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. rovnaká odmena ako v odseku 2 patrí advokátovi za
zastupovanie v odvolacom konaní a dovolacom konaní.

Podľa§14bods.1vyhláškyč.655/2004Z.z.akjepredmetomodvolaniaalebodovolanialenrozhodnutie
o náhrade trov konania, o určení lehoty na plnenie, o predbežnej vykonateľnosti, o príslušenstve
pohľadávky alebo rozhodnutie procesnej povahy, odmena je 50,- €.

Podľa§14cvyhláškyč.655/2004Z.z.ustanovenia§14aa14bsanepoužijú,aknáhradutrovadvokátovi

priznáva súd ako zástupcovi určenému Centrom právnej pomoci.

Z administratívneho spisu súd zistil, že uznesením Okresného súdu Prešov č. k. 18Cb/l84/2004-100 zo
dňa 16.12.2009 súd ustanovil oprávnenej osobe, žalobcu ako advokáta na ochranu jej práv a záujmov v
konaní v právnej veci o zaplatenie 33.193,92 € s prísl.. Poskytovanie právnych služieb oprávnenej osobe
skončilo uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 2Cob/l/2011-133 zo dňa 10.06.2011, ktorým súd

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Okresný súd Prešov uznesením č. k. 18Cb/l84/2004-138 zo dňa
11.04.2013, právoplatným dňa 22.05.2013, zastavil konanie vo veci priznania odmeny ustanoveného
právneho zástupcu (žalobcu) a vec postúpil prvostupňovému správnemu orgánu. Dňa 06.08.2013 bolo
prvostupňovému správnemu orgánu doručené vyúčtovanie žalobcu, ktorým si uplatnil voči nemu nárok
na náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej výške 2.886,32 €. Náhrada trov právneho zastúpenia

podľa žalobcu pozostáva z:

-prevzatie a príprava zastúpenia dňa 03.02.2010 492,93 €
-ďalšia porada s klientom zo dňa 03.05.2010 492,93 €
-pojednávanie dňa 04.05.2010 492,93 €

-pojednávanie dňa 28.09.2010 492,93 €
-ďalšia porada s klientom zo dňa 03.11.2010 492,93 €
-vyjadrenie k odvolaniu žalovanej zo dňa 23.12.2010 - 1/2 úkonu 246,47 €
-účasť na pojednávaní dňa 28.10.2010 - 1/4 úkonu 123,23 €
-režijný paušál podľa § 16 ods. 3 vyhlášky (7x7,21 €) 50,47 €

-náhrada hotových výdavkov podľa § 15 písm. a/ 1,50 €

Spolu: 2.886,32 €.

Prvostupňový správny orgán rozhodnutím zo dňa 13.09.2013 sp. zn. 6524/2013, ev. č. 41610/2013,

priznal žalobcovi trovy v celkovej výške 301,97 €. Pri výpočte odmeny za právne zastupovanie
postupoval podľa § 14a a nasl. (tretia hlava, druhá časť) vyhlášky v znení účinnom ku dňu uskutočnenia
prvého úkonu právnej služby v danej veci, s ohľadom na základné zásady hmotného práva.

Proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal žalobca včas odvolanie v ktorom namietal,

že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu nie je v súlade so zákonom. Žalovaný preskúmal
napadnuté rozhodnutie, odvolanie, celý spisový materiál, postup prvostupňového správneho orgánu a
zistil, že rozhodnutie a postup prvostupňového správneho orgánu je v súlade so zákonom č. 327/2005 Z.
z. a Správnym poriadkom, preto podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku rozhodnutím č. 6524/2013, r. z.:
49086/2013 zo dňa 22.10.2013 odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie prvostupňového správneho

orgánu v celom rozsahu potvrdil.

V.

Odvolací súd v danej veci rozhodoval odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k.

3S/97/2013-45 zo dňa 19.12.2014, ktorým súd žalobu zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p. účastníkom
náhradu trov konania nepriznal. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie č. 6524/2013, r. z.:
49086/2013 zo dňa 22.10.2013.

Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a

vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší súd s prihliadnutím na
§ 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a
relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých
v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiskápre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v celom rozsahu a uvádza,
že z administratívneho spisu mal odvolací súd preukázané, že Okresný súd Prešov uznesením zo
dňa 16.12.2009 ustanovil oprávnenej osobe žalobcu ako advokáta, na ochranu jej práv a záujmov v

konaní v právnej veci o zaplatenie 33.193,92 € s prísl.. Právne služby poskytnuté oprávnenej osobe
spočívali v príprave a prevzatí zastúpenia dňa 03.02.2010, ďalšej porade s klientom dňa 03.05.2010,
účasti na pojednávaní dňa 04.05.2010, účasti na pojednávaní dňa 28.09.2010, účasti na pojednávaní
dňa 28.10.2010, ďalšej porady s klientom dňa 03.11.2010 a vyjadrenia k odvolaniu žalovanej zo dňa
23.12.2010. Poskytovanie právnych služieb oprávnenej osobe skončilo rozhodnutím Krajského súdu v

Prešove zo dňa 10.06.2011, ktorým súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.

Okresný súd Prešov uznesením zo dňa 11.04.2013 právoplatným dňa 22.05.2013, zastavil konanie vo
veci priznania odmeny pre žalobcu ako právneho zástupcu a vec postúpil centru.

Dňa 06.08.2013 bolo centru doručené vyúčtovanie žalobcu, ktorým si ako advokát uplatnil voči

centru nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej výške 2.886,32 €, ktoré špecifikoval.
Prvostupňový správny orgán konštatoval vo svojom rozhodnutí, že žalobca vyčíslil náhradu trov
právneho zastúpenia nesprávne, pretože postupoval podľa nesprávnych ustanovení vyhlášky. Paušálnu
odmenu advokáta za zastupovanie osoby v materiálnej núdzi vyplácanú Centrom právnej pomoci
upravujú ustanovenia § 14a až § 14c vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení platnom po 01.06.2009. Hotové výdavky a náhradu za stratu času upravujú
ustanovenia § 15 až § 17 citovanej vyhlášky.

Z doložených dokladov je zrejmé, že žalobca ako advokát vo veci vykonal prvý úkon dňa 03.02.2010
(prevzatie a príprava zastúpenia v deň nadobudnutia právoplatnosti uznesenia, ktorým bol advokát

ustanovený). Žalobca ako advokát preukázateľne vykonal sedem úkonov právnej služby a to v roku
2010. Ustanovenie § 14 vyhlášky upravuje úkony právnej služby a určuje, aká odmena (resp. aký
násobok) tarifnej odmeny určenej podľa § 9 a nasl. Vyhlášky patrí advokátovi za vykonaný úkon, keď sa
odmena vypočítava podľa ustanovení § 9a nasl. vyhlášky. Násobenie sa však netýka náhrad podľa § 16
ods. 3 vyhlášky pretože paušálna náhrada je ustanovená za úkon bez ohľadu na to, ako dlho uvedený

úkon trval a bez ohľadu na to, o aký úkon právnej služby ide. S ohľadom na uvedené ustanovenia priznal
žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia, a to odmenu podľa § 14a ods. 2 písm. a/ vyhlášky v sume
200,- €, odmenu podľa § 14b ods. 1 v sume 50,- €, režijný paušál podľa § 16 ods. 3 vyhlášky (7x 7,21 €)
50,47 € a náhradu hotových výdavkov podľa § 15 písm. a/ vyhlášky v sume 1,50 €. Spolu trovy právneho
zastúpenia vo výške 301,97 €.

V podanom odvolaní žalobca namietal nesprávne právne posúdenie veci, aplikáciu pravej či nepravej
retroaktivity a aplikáciu právnych predpisov na daný prípad.
Najvyššísúdpoukazujenaskutočnosť,žeCentrumrozhodujeoodmeneadvokátaustanovenéhosúdom
až po 01.01.2010, kedy súdy stratili právomoc rozhodovať o odmene advokáta ustanoveného súdom, a

tátoprávomocprešlanacentrum,ktorérozhodujepodľatretejhlavydruhejčastivyhlášky.Od01.01.2010
nadobudol účinnosť zákon č. 495/2009 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. (O.s.p.)
v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon č. 495/2009
Z. z.), medzi ktoré sa radí aj zákon č. 327/2005 Z. z. Táto novela priniesla významný posun v procese
ustanovovania a následne aj odmeňovania advokátov poskytujúcich bezplatnú právnu pomoc osobám

v materiálnej núdzi.

Dôsledkom predmetnej novely malo byť aj odstránenie tzv. dvojkoľajnosti v procese priznávania odmeny
advokátom za právne zastupovanie oprávnenej osoby alebo účastníka konania. Zmena sa dotkla
advokátov ustanovených súdom do 31.12.2009, o odmene ktorých súd nerozhodol do 31.12.2009.

Podľa § 149 ods. 2 O.s.p. v znení zákona č. 495/2009 Z. z., ak bol účastníkovi súdom ustanovený
zástupca alebo ak ide o zastupovanie na základe rozhodnutia centra právnej pomoci, pri náhrade trov
konania sa postupuje podľa osobitného predpisu.

Osobitným predpisom je zákon č. 327/2005 Z. z. a to konkrétne § 15, ktorý pojednáva o návratnosti
vynaložených finančných prostriedkov. V zákone č. 327/2005 Z. z. absentujú prechodné ustanovenia
týkajúce sa iných vzťahov ako vzťahov konania o nároku na poskytnutie právnej pomoci.Základnou otázkou je kto a podľa akých ustanovení je oprávnený rozhodovať o odmene za právne
zastupovanie advokáta ustanoveného súdom do 31.12.2009, o ktorého trovách súd nerozhodol do
31.12.2009. Žalobca v žalobe nesúhlasí s priznaním nižšej odmeny, keďže podľa jeho názoru by dané

rozhodnutie bolo v neprospech žalobcu ako účastníka konania a išlo by tak o retroaktivitu negatívne
zasahujúcu do výšky odmeny za poskytnutú právu pomoc.

K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou
demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty (PL ÚS 16/95). Nie každá retroaktivita je

však nezlučiteľná s princípmi, na ktorých je budovaný právny štát. V teórii a praxi sa rozlišuje tzv.
pravá a nepravá spätná účinnosť (retroaktivita) právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je
založený na skutočnosti, že pokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom
princípu štátu, nepravá retroaktivita sa akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie ustanovených
a dostatočne významných cieľov verejnej moci. Pri pravej retroaktivite zákonodarca v novom právnom
predpise neuzná práva alebo povinnosti založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne

skutočnosti uznávali na základe skoršieho (predchádzajúceho) právneho predpisu. O pravú retroaktivitu
ide napríklad vtedy, keď neskorší právny predpis so spätnou účinnosťou (s dopadom do minulosti)
upravuje vzťahy, ktoré vznikli v minulosti. V dôsledku tohto nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť
neskoršieho právneho predpisu nastáva skôr ak jeho platnosť (skôr, než začal existovať). Pri nepravej
retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej

normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že
zákonodarca novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých
práv (alebo povinností), ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni
zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe
skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava

(uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu) zavádza do budúcna
nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ právom nadobudnutým za
skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom
dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a
účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy.

Podľanázoružalobcumaloodmeneprávnehozastúpeniarozhodovaťsúd,pretožeprávnezastupovanie
sa začalo dňom vydania rozhodnutia o ustanovení advokáta, tj. dňom 16.12.2009. Najvyšší súd
nesúhlasí s touto odvolacou námietkou žalobcu. Podstatnou skutočnosťou je v tomto prípade to, že
predmetné uznesenie o ustanovení žalobcu za zástupcu nadobudlo právoplatnosť dňa 03.02.2010 (po

01.01.2010). Žalobca až po 01.01.2010 vykonal úkony právnej služby - príprava prevzatia zastúpenia
- 03.02.2010 atď.
Žalobca bol teda právoplatne ustanovený za právneho zástupcu účastníka konania až dňom
právoplatnosti predmetného uznesenia (03.02.2010) a týmto dňom mu vznikla povinnosť zastupovať
účastníka konania. Procesno-právna úprava platná a účinná od 01.01.2010 by sa však na žalobcu

vzťahovala aj v prípade ustanovenia za zástupcu pred 01.01.2010. Súd zhodne s argumentáciou
žalovaného poukazuje na právnu úpravu platnú a účinnú do 31.12.2010, ktorá v súvislosti s priznávaním
trov právneho zastúpenia upravovala postup, podľa ktorého súd pri stanovení výšky odmeny advokáta
postupoval podľa § 149 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom do 31.12.2009 v prípade, ak rozhodoval o odmene
advokáta do 31.12.2009.

Výška odmeny sa podľa citovaného ustanovenia § 149 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom do 31.12.2009
určovalapodľaustanovenípodľaosobitnéhopredpisu,pritomvpoznámke15pritomtoustanoveníO.s.p.
je uvedený odkaz na Vyhlášku č. 655/2004 Z. z. bez určenia konkrétnej časti, podľa ktorej bol súd
oprávnený, resp. povinný rozhodovať.

Zákonom č. 495/2009 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. (O.s.p.) došlo okrem iného
k novelizácii citovaného § 149 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého, ak bol účastníkom súdom ustanovený
zástupca, alebo ak ide o zastupovanie na základe rozhodnutia centra právnej pomoci, pri náhrade trov
konania sa postupuje podľa osobitného predpisu, pričom v poznámke 15 je uvedený odkaz na § 15

zákona č. 327/2005 Z. z. a § 14a a nasl. Vyhlášky č. 655/2004 Z. z..

Uvedenými zmenami došlo k zjednoteniu rozhodovania o uplatnenej náhrade trov advokátov
ustanovených za zástupcov z prostriedkov štátu a to bez ohľadu na to, či advokát bol za zástupcuustanovený súdom podľa § 30 O.s.p. alebo určený Centrom právnej pomoci podľa zákona č. 327/2005 Z.
z. O tejto odmene bolo oprávnené rozhodovať centrum a to postupom podľa § 15 zákona č. 327/2005 Z.
z. s odkazom na § 14a a nasl. Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Od 01.01.2010 tak došlo k zmene orgánu, ktorý

jeoprávnenýapovinnýrozhodovaťouplatnenýchnárokochnatrovyprávnehozastúpeniaustanovených
alebo určených advokátov, ako aj k zmene mechanizmu rozhodovania o uplatnených nárokoch vo
vzťahukurčeniuvýškyodmenypodľa§14aanasl.Vyhláškyč.655/2004Z.z.,akoajkzmenevyplácania
priznaných trov právneho zastúpenia.

Podľa názoru najvyššieho súdu vzniká advokátovi nárok na odmenu až potom ako bol právoplatne
ustanovený alebo určený na zastupovanie účastníka konania, samozrejme a dňom, kedy došlo k
vykonaniu prvého samotného úkonu v rámci poskytovania právnej služby v konaní, avšak až po
právoplatnosti rozhodnutia o ustanovení. Zmena právnej úpravy týkajúca sa určenia orgánu, ktorý má
právomocpriznávaťnároknabezplatnúprávnupomoc,resp.výšketejtoodmenyaspôsobrozhodovania
a jej vyplácania môžu nasvedčovať tomu, že v tomto prípade sa jedná o nepravú spätnú účinnosť pravej

normy(nepriamuretroaktivitu).Nepriamaretroaktivitavšakvkonečnomdôsledkunepôsobídominulosti,
pretože akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy a tento stav rieši až v čase
účinnosti novej právnej úpravy.

Jedinou výnimkou, kedy centrum nerozhoduje podľa tretej hlavy druhej časti, tvorí § 24e zákona č.

327/2005 Z. z., pri výklade ktorého vznikajú často nejasnosti. Ustanovenie § 24e zákona č. 327/2005
Z. z. bolo do uvedeného právneho predpisu doplnené zákonom č. 335/2012 Z. z.. Jeho účelom malo
byť podľa zákonodarcu odstránenie a vyriešenie negatívneho kompetenčného konfliktu medzi súdom
a centrom, ktorý nastal v súvislosti s odstránením dvojkoľajnosti v priznávaní náhrady trov právneho
zastúpenia osoby v materiálnej núdzi. Do 31.12.2009 právna úpravy rozlišovala prípady ustanovenia

advokáta súdom a určenia advokáta centrom. Prvým krokom k odstráneniu tejto dvojkoľajnosti bola
novela § 30 a § 149 ods. 2 O.s.p., na základe ktorej prešla rozhodovacia právomoc súdov rozhodovať o
výškenáhradytrovprávnehozastúpeniaadvokátovustanovenýchúčastníkovikonaniasúdom,vprípade
ak nebola tejto osobe náhrada trov konania priznaná, na centrum. Centrum sa tak stalo výlučným
orgánom, ktorý bol oprávnený v danej veci konať.

Na základe § 24e zákona č. 327/2005 Z. z. sa rozšírila právomoc centra rozhodovať o nárokoch na trovy
konania a trovy právneho zastúpenia advokátov vzniknutých pred 01.01.2010 v zmysle druhej hlavy,
druhej časti Vyhlášky. Ide o § 9 až § 14 Vyhlášky. O takýto prípad v danej veci nejde, keďže žalobcovi
vznikol nárok na náhradu trov až v roku 2010.

Z § 24e ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. je zrejmé, že centrum môže rozhodovať o náhrade trov právneho
zastúpenia advokáta podľa druhej hlavy, druhej časti Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za splnenia zákonom
stanovených podmienok a to, ak:
1. účastníkovi konania vznikol nárok na náhradu trov konania a

2. súd nerozhodol o náhrade trov právneho zastúpenia advokáta ustanoveného súdom do 31.12.2009
3. advokáta odkázal na centrum
4. alebo nerozhodoval o tom vôbec napriek tomu, že advokát si riadne a včas uplatnil nárok na náhradu
trov právneho zastúpenia v predmetnom konaní pred súdom.

Trovy konania sú výdavky, ktoré vznikajú subjektom konania pri uskutočňovaní jednotlivých procesných
úkonov počas konania. Ustanovenie § 137 O.s.p. obsahuje demonštratívny výpočet jednotlivých trov
konania. Náhrada trov konania je širší pojem ako náhrada trov právneho zastúpenia. Nárok na náhradu
trov konania vzniká účastníkovi občianskeho súdneho konania, ak bol vo veci úspešný a to na základe
právoplatného rozhodnutia súdu o trovách konania. Uvedené ustanovenie preto nemožno aplikovať na

prípade, keď súd oprávnenej osobe nárok na náhradu trov konania nepriznal.

Teda len kumulatívnym splnením vyššie uvedených podmienok je centrum oprávnené rozhodovať o
náhrade trov právneho zastúpenia súdom ustanoveného advokáta podľa druhej hlavy, druhej časti
Vyhlášky č. 655/2004 Z. z.. Vyššie uvedené len potvrdzuje, že centrum je oprávnené a povinné pri

rozhodovaní o náhrade trov právneho zastúpenia advokáta postupovať (okrem výnimky uvedenej v §
24e len podľa tretej hlavy, druhej časti Vyhlášky.Najvyšší súd považuje zdôrazniť, že ak advokát koná pred nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia
centra, napriek poučeniu v dokumente označenom ako „určenie advokáta na zastupovanie oprávnenej
osoby v konaní pred súdom", či už na nátlak klienta alebo z vlastnej vôle nekoná na základe tohto

rozhodnutia. Na úkony právnej služby takto vykonanej sa rozhodnutie centra nevzťahuje. Klient do
nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia nie je oprávnenou osobou v zmysle zákona č. 327/2005 Z. z.
Z tohto dôvodu ani pri priznávaní náhrady trov právneho zastúpenia nemôže centrum postupovať podľa
tretej hlavy, druhej časti Vyhlášky. Už z názvu tejto hlavy - „paušálna odmena advokáta za zastupovanie
osoby v materiálnej núdzi vyplácanej centrom právnej pomoci" je zrejmé, že musí ísť o zastupovanie

osoby v materiálnej núdzi v zmysle zákona č. 327/2005 Z. z. Na vzťah medzi touto osobou a advokátom
sa preto použijú ustanovenia zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.
2455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii")
a ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúce mandantnú zmluvu. Na základe tohto centrum pri
náhrade trov právneho zastúpenia nemá právo a ani povinnosť úkon právnej služby, prípade odmenu
za zastupovanie v súdnom konaní vzniknutú podľa týchto právnych predpisov priznať.

Každé súdne konanie by sa malo skončiť vydaním rozhodnutia vo veci samej alebo procesným
rozhodnutím, ktorým sa konanie zastaví. Vydaním takéhoto rozhodnutia má súd povinnosť v súlade s
§ 151 O.s.p. na návrh rozhodnúť aj o trovách tohto konania. Na priznávanie trov právneho zastúpenia
centrom nemá vplyv, akou zásadou sa súd pri riešení tejto problematiky spravoval. Či sa riadil zásadou

úspechu, záujmovou zásadou alebo zásadou zodpovednosti za zavinenie alebo za náhodu. Na účely
rozhodovania centra v súlade so zákonom č. 327/2005 Z. z. je rozhodujúce, či súd oprávnenej osobe,
zastúpenej centrom určeným advokátom, náhradu trov konania priznal alebo nie. V prípade, ak tejto
osobe náhrada trov právneho zastúpenia nebola priznaná, advokát informuje o skončení veci príslušnú
kanceláriu centra a zašle jej právoplatné rozhodnutie vo veci samej. V súlade s § 15 zákona č. 327/2005

Z. z. má advokát právo po zaslaní vyúčtovania a doloženia potrebných dokladov na náhradu trov
právneho zastúpenia v súlade s § 14a a § 14b Vyhlášky vyplácanú centrom. Podmienku pre takto
priznávanú náhradu trov právneho zastúpenia je splnenie povinnosti advokáta riadneho a včasného
uplatnenia si týchto trov konania pred súdom. Advokát je povinný uvedenú skutočnosť aj preukázať.

Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení odvolacích
námietok žalobcu, Najvyšší súd Slovenskej republiky s osvojením si argumentácie krajského súdu
postupom podľa § 219 ods. 2 O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku, a teda rozsudok
Krajského súdu v Prešove č. k. 3S/97/2013 - 45 zo dňa 19.12.2014, potvrdil ako vecne a právne správny.

O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojitosti s § 250k
ods.1a§246cods.1O.s.p.,podľaktoréhoibaúspešnýžalobcamáprávonanáhradutrovtohtokonania,
čo však v prejednávanej veci nenastalo, a teda súd právo na náhradu trov konania žalobcovi nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.