Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, November 21, 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/32/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2203899304
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2203899304.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobcov: 1/ N. I., nar. X. I. XXXX, bytom M., D., J. W. XX/XX a 2/ V.
I., nar. XX. N. XXXX, bytom tamtiež, zast. ako splnomocnencom žalobcom 1/, proti žalovanej: Slovenská
republika, za ktorú koná Slovenský pozemkový fond, Bratislava, Búdková 36, o ochranu osobnosti, o
odvolaní žalobcov proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda z 20. septembra 2012 č. k. 7C
150/2003-439 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa r u š í .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa uložil obom žalobcom poriadkovú pokutu, každému po 300
eursvyslovením,žepokutaprepadávprospechštátu.Rozhodnutie(ďalejtiežlen„pokutovéuznesenie“)
odôvodnil právne ust. § 53 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení
neskorších zmien a doplnení) a vecne neakceptovateľnosťou ospravedlnenia neprítomnosti žalobcov

na pojednávaní (určenom na 20. september 2012) zo strany žalobcu 1/. Takáto neprítomnosť bola
totiž napriek riadnemu predvolaniu oboch žalobcov odôvodnená len paušálnou námietkou zaujatosti
všetkých sudcov Okresného súdu Dunajská Streda, ak tu ale nie je žiadne právoplatné rozhodnutie
vyslovujúce vylúčenie vec prejednávajúcej sudkyne, žalobcovia svojim počínaním hrubo sťažili postup
konania (spôsobujú prieťahy).

Proti takémuto uzneseniu podali včas obaja žalobcovia odvolanie s návrhom na jeho zrušenie
(uznesenia), namietajúc pritom predovšetkým nemožnosťou vydania (súdom prvého stupňa)
rozhodnutia vo veci skôr, než bude rozhodnuté o námietke zaujatosti; ako aj (s odvolaním sa na jeden
z komentárov k O. s. p.) povinnosťou súdu pri ukladaní poriadkovej pokuty diferencovať tiež stupeň a
závažnosť previnenia osoby, ktorej sa pokuta ukladá. K tomu ale podľa odvolateľov tiež nedošlo, podľa
nich je to sám súd prvého stupňa, ktorý spôsobuje prieťahy v konaní a pokutové uznesenie považujú za

výraz snahy vec prejednávajúcej sudkyne zjednať si autoritu za každú cenu.

Žalovanáodvolacínávrhnepodala.Užtusainakžiadapodotknúť,žepokutovéuzneseniesajejnajednej
strane priamo netýkalo, na strane druhej potom tunajší súd v neskoršej časti tohto odôvodnenia objasní,
prečo za účastníčku konania v takomto procesnom postavení bolo treba považovať už Slovenskú
republiku (hoci žalobcovia s napadnutím pokutového uznesenia spochybnili aj to, či jej takéto postavenie

v rozhodnom čase prislúchalo).

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 O. s. p. celú vec (uloženia poriadkovej pokuty) a to podľa §
214ods.2O.s.p.bezpojednávania(pretoženešloovecsamuaniožiadenzákonomustanovenýprípad
potreby prejednania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že napadnuté
uznesenie nemožno považovať za správne pre existenciu odvolaním opodstatnene vytknutých vád

podľa § 221 ods. 1 písm. h/ aj i / O. s. p., čiže jednak pre nesprávne (nie celkom úplné) právne posúdenieveci a tiež pre zjavnú neexistenciu dôvodov vydania (súdom bez návrhu) iného rozhodnutia než vo veci
samej.

Ustanovenie § 53 ods. 1 O. s. p. (citované odôvodnením napadnutého uznesenia, i keď v podobe dnes
a i v čase vydania uznesenia už prekonanej - v tejto súv. por. podobu ustanovenia do 31. decembra
2011 vrátane a po takomto čase a tu najmä čl. I bod 4 a čl. VIII zákona č. 388/2011 Z. z.), síce
predstavujeprávnyzákladprevynucovanieplneniasúdomvyžadovanýchpovinnostíúčastníkmikonania
a inými osobami, majúcimi prispieť k naplneniu účelu konania (ktorým účelom je podľa §§ 1 a 6 O.

s. p. zabezpečenie spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov tak, aby táto bola aj
rýchla a účinná), resp. tiež pre zjednávanie autority súdu a dôstojnosti, či nerušeného priebehu súdneho
konania; medzi jednotlivými počínaniami alebo opomenutiami potenciálne pokutovateľných osôb však
treba rozlišovať a to najmä z toho uhla pohľadu, či postihované správanie je spôsobilým dôvodom
uloženia pokuty samo osebe, alebo len v spojitosti s existenciou niektorej inej zákonom predpokladanej
podmienky.

Pri takejto analýze problému si (aj odhliadnuc od odvolania sa okresným súdom - rozhodujúcim v
septembri 2012 - na znenie ust. § 53 ods. 1 O. s. p. pred jeho novelizáciou k 1. januáru 2012)
nemožno nevšimnúť, že z celkom štyroch v zákone uvedených správaní, reprezentujúcich samostatné
skutkové podstaty pokutovateľného konania alebo opomenutia (1. marenie uplatnenia základného práva

iného účastníka konania alebo hrubé sťaženie postupu konania tým, že niekto v súdom určenej lehote
neurobí súdom uložený úkon alebo nesplní jemu súdom uloženú povinnosť a svoju nečinnosť v konaní
neospravedlní včas a vážnymi dôvodmi, alebo sa neustanoví na súd, hoci naň bol riadne a včas
predvolaný a svoju neprítomnosť neospravedlnil včas a vážnymi okolnosťami, 2. neposlúchnutie príkazu
súdu, 3. rušenie poriadku a 4. urobenie hrubo urážlivého podania) väčšina (konkrétne druhá, tretia

a štvrtá možnosť v zákonom uvádzanom i práve reprodukovanom poradí) umožňuje uloženie pokuty
sama osebe, t. j. bez nutnosti pristúpenia k správaniu toho, kto môže byť pokutovaný, akejkoľvek inej
okolnosti; to však naopak neplatí v prípade, ktorý viedol k uloženiu pokuty v prejednávanej veci.

U nepochybne najkošatejšie zákonodarcom vyjadrenej a to zloženej prvej skutkovej podstaty

pokutovateľného počínania, spočívajúcej v marení uplatnenia základného práva iného účastníka
konania alebo v hrubom sťažení postupu konania (kde ide o alternatívy a zároveň o následok určitého
správania či najčastejšie opomenutia konať požadovaným spôsobom) tým, že niekto a/ v súdom určenej
lehote neurobí súdom uložený úkon alebo b/ nesplní jemu súdom uloženú povinnosť a svoju nečinnosť v
konaníneospravedlnívčasavážnymidôvodmi,aleboc/saneustanovínasúd,hocinaňbolriadneavčas

predvolaný a svoju neprítomnosť neospravedlnil včas a vážnymi okolnosťami (v ktorých počínaniach
či opäť presnejšie opomenutiach ide opäť o viaceré alternatívy a súčasne o zákonom predpokladané
príčiny následku, tu por. predovšetkým ich zaradenie vo vykladanom ustanovení za slovami „tým, že ...“)
totiž uloženie pokuty je možným iba za stavu existencie bezprostrednej príčinnej súvislosti (medzi
prinajmenšom jednou z troch príčin a prinajmenšom jedným z dvoch následkov), teda len vtedy, ak

potenciálne pokutovateľné správanie účastníka či inej osoby povolanou na základe požiadavky súdu
niečím v konaní prispieť je jedinou príčinou v zamedzení ďalšieho postupu konania (a najmä oddialenia
vydania v ňom rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí).

Takto to ale v prejednávanej veci evidentne nebolo, keď pominúc aspekt akceptovateľnosti

ospravedlnenia neprítomnosti žalobcov na pojednávaní (dôvodom, ktorý podľa súdu prvého stupňa
prijateľným nebol) prakticky súbežne s rozhodnutím o uložení žalobcom poriadkových pokút
(napadnutým uznesením) súd prvého stupňa na základe pokynov z ostatného rozhodnutia odvolacieho
súdu v tejto veci (rozumej z uznesenia Krajského súdu v Trnave z 29. februára 2012 č. k.
10Co/377/210-425) odstraňoval aj opomenutie zakladajúce dôvod zmätočnosti skoršieho konania,

čiže nevyhotovenie uznesenia o zámene skoršieho žalovaného (Slovenského pozemkového fondu)
Slovenskou republikou (štátom, za ktorý by skorší žalovaný mal len konať). V tomto prípade došlo inak
podľa všetkého k nepochopeniu toho, čo bolo dôvodom zrušenia ostatného (v konaní trvajúcom viac
než desať rokov ešte len druhého) rozsudku súdu prvého stupňa v tejto veci, teda toho, že skoršiu
zmätočnosť konania zakladalo neustálenie okruhu účastníkov konania v čase rozhodovania o veci 30.

novembra 2009 (pretože v takom čase nebolo ešte právoplatným uznesenie o zámene žalovaných z
5. februára 2009, ktorého nesprávne formulovaný výrok navodil u takmer všetkých - vynímajúc z toho
tunajší odvolací súd - mylný dojem, že takéto uznesenie netreba vyhotovovať ani doručovať) a že
takáto zmätočnosť nemohla byť napravená vydaním nového (v poradí druhého) uznesenia o zámenežalovaných až po rozhodnutí vo veci samej (v tomto prípade uznesenia súdu prvého stupňa s už správne
formulovaným výrokom zo 6. októbra 2010 č. k. 7C 150/2003-417).

Pre možnosť ďalšieho pokračovania v konaní (a jeho dovedenie do konca) však bolo rozhodujúcim
(o. i.), že súd prvého stupňa si v dôsledku nie celkom náležitého riadenia sa pokynmi odvolacieho
súdu už pri určovaní pojednávania, majúceho sa vykonať 20. septembra 2012 (tu por. tiež č. l. 432)
zjavne neuvedomil, že problém nevyhotovenia prvšieho uznesenia o zámene žalovaných (toho s
nesprávnymvýrokomz5.februára2009)malsícevplyvnamožnosťpretrvaniarozsudku,vydanéhopred

nápravou takéhoto opomenutia, na význame ale stratil potom, čo takéto (vydané, avšak nevyhotovené
a nedoručené) rozhodnutie bolo fakticky prekryté iným rozhodnutím o rovnakej otázke, vydaným
takpovediac od stola (tu opäť rozumej uznesením zo 6. októbra 2010). Potreba písomného vyhotovenia
prvšieho uznesenia po vydaní toho novšieho tu tak bola (nad rámec požiadavky zákona v uvedenom
smere) prakticky už len pre poskytnutie účastníkom možnosti buď sa pokúsiť o odstránenie aspoň
jedného z dvoch rozhodnutí, majúcich identickým spôsobom vyriešiť rovnakú procesnú otázku, alebo

na duplicitu rozhodnutí vôbec nereagovať. To by však nebol až taký problém ako to, že pre skoršie
neodstránené pochybnosti, koho by mala zastupovať tzv. advokátska obchodná spoločnosť (naposledy
Advokátska kancelária BOLLARDT s.r.o., Bratislava, Štúrova 4) a doručenie uznesenia o zámene
žalovaných z októbra 2010 popri žalobcovi 1/ len Slovenskému pozemkovému fondu a Mgr. C. H.
(fyzickej osobe) v čase ukladania pokút nemohlo byť právoplatným ani jedno z uznesení, za pomoci

ktorých sa súd prvého stupňa pokúsil stabilizovať okruh účastníkov konania (druhé z práve uvedeného
dôvodu a to prvšie pre jeho vyhotovovanie až po pojednávaní, na ktorom došlo k vydaniu pokutového
uznesenia, z ktorého dôvodu logicky ani ono nemohlo byť v čase ukladania pokút ešte právoplatným).

Bez ohľadu na nesúlad písomne vyhotoveného uznesenia, sledujúceho nápravu opomenutia tak urobiť

ešte v roku 2009, s výrokom uznesenia vyhláseného na pojednávaní (tu por. i č. l. 270) a týmto
spôsobené pokračovanie v nenáležitom plnení pokynov odvolacieho súdu, zameraných na odstránenie
príslušnéhonedostatku(pokynovvyplývajúcichnielenzužspomínanéhouzneseniaz29.februára2012,
ale aj z jemu predchádzajúceho listu tunajšieho súdu z 29. júla 2010 sp. zn. 10Co/111/2010 - v tejto súv.
por. i č. l. 414 a 427 spisu), tak samozrejme muselo byť vylúčené tiež to, aby či už ospravedlnená alebo

aj neospravedlnená neprítomnosť žalobcov na pojednávaní súdu prvého stupňa 20. septembra 2012
mohla byť jedinou a bezprostrednou príčinou toho, že takéto pojednávanie muselo byť odročené. Súd
prvého stupňa totiž ani na takomto pojednávaní nemal príležitosť konanie skončiť a ani v ňom vykonať
akékoľvek procesné úkony bez rizika ich spochybňovania pre zmätočnosť, takže tu chýbala nevyhnutná
príčinná súvislosť medzi vedomým neustanovením sa žalobcov na pojednávanie a marením uplatnenia

základného práva iného účastníka konania (tu rozumej práva žalovanej na tzv. bezprieťahový proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uverejneného oznámením
Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb. a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, čiže ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov) alebo
hrubým sťažením postupu konania súdu (o ktorý druhý zákonom predpokladaný následok malo ísť aj

podľa odôvodnenia pokutového uznesenia, v ktorom ale súd prvého stupňa neuviedol ani to, čomu
- rozumej vykonaniu akého konkrétneho úkonu súdu - mali žalobcovia svojou neprítomnosťou na
pojednávaní zabrániť).

Uloženie poriadkovej pokuty preto nebolo možným.

Pri riadení sa týmito úvahami preto odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. per analogiam i
podľa písm. i/ rovnakého paragrafu, odseku i zákona napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil
(bez potreby a najmä možnosti náhrady takto zrušovaného rozhodnutia iným, ako aj možnosti ďalšieho
pokračovania konania vo vzťahu k takejto otázke).

O trovách odvolacieho konania (rovnako ako pred ním súd prvého stupňa o trovách konania
prvostupňového) nerozhodoval, pretože šlo len o čiastkové rozhodnutie procesnej povahy v stále
prebiehajúcom konaní, v ktorom otázka trov konania je vyhradená zásadne až konečnému rozhodnutiu
(vo veci samej).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.