Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, September 30, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/395/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5613212539
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Mejstrík
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5613212539.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa: Intrum Justitia Slovakia s.r.o., so
sídlom Bratislava, Karadžičova 8, IČO: 35 831 154, zastúpeného JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom
so sídlom K., C. X proti odporcovi: B. C., nar. X. X. XXXX, bytom Z. XXX, o zaplatenie 611,62 eur
s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k.
5C/12/2014-40 zo dňa 10. 2. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j ea vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

NapadnutýmrozsudkomOkresnýsúdLiptovskýMikulášzamietolžalobu,ktorousanavrhovateľdomáhal
zaplatenia voči odporcovi sumy 611,62 eur, úroku z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 595,48
eur od 21. 9. 2011 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania.
Navrhovateľ žalovanú sumu požadoval z titulu úhrady nesplateného zvyšku úveru poskytnutého

odporcovi Slovenskou sporiteľňou. Zamietnutie žaloby zdôvodnil prvostupňový súd s poukazom na
ust. § 79 ods. 1 O.s.p., § 101 ods. 1 O.s.p. a § 497 Obchodného zákonníka, keď konštatoval, že
navrhovateľ neuniesol bremeno tvrdenia, pričom procesnú zodpovednosť za zistenie skutkového stavu
majú účastníci konania a nie súd. Navrhovateľ neuviedol v žalobe skutkové tvrdenia významné podľa
hmotného práva, bez ktorých nie je možné posúdiť rozsah uplatneného nároku. Zo žaloby nebolo
zrejmé, za aké konkrétne obdobie vznikol odporcovi dlh, ktorého splnenie bolo predmetom konania.

V žalobe absentovalo tvrdenie, ktorých konkrétnych splátok sa domáha navrhovateľ, čo je dôležité
preto, aby sa predišlo duplicitnému priznaniu plnenia z toho istého zmluvného vzťahu, keď nemožno
vylúčiť, že sa veriteľ v ďalšom konaní môže domáhať zaplatenia konkrétnych splátok z toho istého
zmluvnéhovzťahu.Súdzdôraznil,žejeprocesneneprípustné,abynavrhovateľsvojupovinnosťopísania
rozhodujúcich skutočností a povinnosť tvrdenia nahradil v žalobe odkazom na pripojené listinné dôkazy.
To by v konečnom dôsledku znamenalo, že povinnosť účastníka tvrdiť skutočnosti by bola nahradená

vyčítavaním uvedených skutočností z listinných dôkazov zo strany súdu. Ani skutočnosť, že odporca
nerozporoval výšku žalovanej sumy a bol si vedomý dlhu, nemôže zbaviť navrhovateľa povinnosti
tvrdenia rozhodujúcich skutočností a riadneho a nezameniteľného skutkového vymedzenia nároku.
O trovách konania rozhodol prvostupňový súd v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcovi ako úspešnému
v konaní náhradu nepriznal, nakoľko si trovy neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, prostredníctvom zástupcu podal odvolanie
navrhovateľ. Odvolací dôvod vymedzil s poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. b/, c/, d/ a f/ O.s.p.,
pričomžiadal,abyodvolacísúdrozsudokprvostupňovéhosúduzmenilapriznalmupožadovanéplnenie,
prípadne tento zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa odvolateľa prvostupňový
súd vec nesprávne právne posúdil. Vo svetle vykonaného dokazovania by totiž musel dospieť k
právnemu názoru, že v predmetnom spore vzniklo navrhovateľovi právo na zaplatenie peňažnej

pohľadávky odporcom v rozsahu ním uplatnenom v žalobe, ako aj právo na náhradu trov konania a
trov právneho zastúpenia. Odvolateľ sa odmietal stotožniť s právnym názorom prvostupňového súdu,ktorý tvrdil, že na základe predložených listinných dôkazov nebol preukázaný nárok navrhovateľa
uplatnenývsúdnomkonaní.Navrhovateľsvojnárokčodoprávnehodôvodu,ajvýškyriadnešpecifikoval.
Uplatnená pohľadávka predstavovala čo do právneho dôvodu nesplatenú časť úveru poskytnutého

odporcovi právnym predchodcom navrhovateľa, spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s. vo výške
595,48 eur, ako táto výška vyplýva z konečného zostatku stavu úveru v navrhovateľom predloženom
podrobnom položkovitom výpise z úverového účtu a popisom všetkých transakcií na úverovom účte,
vývojom pohľadávky a konečným stavom úverovej pohľadávky. Suma 16,14 eur predstavuje riadny
úrok nezaplatený z úveru. Prirodzená konečná splatnosť úveru nastala k 20. 9. 2011, pričom stav

úverového účtu vykazoval zostatok nezaplatenej pohľadávky vo výške zostatku 595,48 eur. Navrhovateľ
svoj návrh riadne špecifikoval a doplnil podaním zo dňa 10. 1. 2014, v ktorom sa vyjadril k právnemu
dôvodu, aj k výške pohľadávky, zároveň doložil do súdneho spisu listinné dôkazy, preukazujúce ním
uplatnený nárok. Uplatnená pohľadávka je pôvodne pohľadávkou banky a je vypočítaná schváleným
bankovým systémom, ktorého výstup predstavuje práve navrhovateľom predložený výpis a špecifikácia
pohľadávky. Výšku dlžnej pohľadávky bol právny predchodca navrhovateľa ako banka povinný evidovať

podľa § 39 a nasl. zákona č. 483/2001 Z.z. práve v uvedenom výpise v tzv. „bankovej knihe“, ktorá je
v bankovej praxi považovaná za verejnú listinu. Odvolateľ ďalej poukázal na ust. § 132 O.s.p., podľa
ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho,
čo uviedli účastníci. Ak by sa súd riadil vyššie uvedeným citovaným ustanovením procesného právneho

predpisu, musel by dospieť k právnemu názoru, že v predmetnom spore vzniklo navrhovateľovi právo
na zaplatenie peňažnej pohľadávky v rozsahu ním uplatnenom v žalobe. Na záver si uplatnil náhradu
trov odvolacieho konania.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a postupom

bez nariadenia pojednávania podľa § 214 O.s.p. rozsudok prvostupňového súdu podľa ust. § 221 ods.
1 písm. h/ O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ako vyplynulo zo spisu a preskúmavaného rozhodnutia navrhovateľ podal žalobu o zaplatenie
pohľadávkyvovýške611,62eurspríslušenstvom,pričomuviedol,žejehoprávnypredchodcaSlovenská

sporiteľňa, a.s. poskytla odporcovi na základe úverovej zmluvy č. 0333493368 zo dňa 22. 9. 2006 úver
s dohodnutou výškou ročnej úrokovej sadzby 18,4 % p.a., ktorý sa odporca zaviazal uhradiť formou
pravidelných mesačných splátok s dátumom splatnosti poslednej mesačnej splátky úveru dňa 20. 9.
2011, kedy nastala konečná splatnosť úveru. Odporca svoj záväzok splatiť dlh nesplnil v čase určenom
v úverovej zmluve a navrhovateľ žiadal preto od odporcu zaplatiť nesplatený zvyšok úveru vo výške

595,48 eur a nesplatený zmluvný úrok vo výške 16,14 eur a zároveň z istiny žiadal priznať úrok z
omeškania vo výške 9,5 % ročne od 21. 9. 2011 do zaplatenia. K návrhu doložil písomnosti označené
ako špecifikácia odovzdanej pohľadávky, oznámenie Slovenskej sporiteľne o postúpení pohľadávky
adresované odporcovi, zmluvu o splátkovom úvere č. 0333493368 a na výzvu súdu doplnil listinné
dôkazy výpisom obratov na úverovej zmluve č. 0333493368. Odporca na doručenú žalobu, ako aj

uznesenie súdu, v ktorom bol vyzvaný sa k návrhu písomne vyjadriť, nereagoval.

Vdanomprípadejezrejmé,ženavrhovateľopísalskutkovýstavvnávrhuapoukázalnapripojenélistinné
dôkazy. Na výzvu súdu následne doplnil ďalší listinný dôkaz, ktorý považoval za dostatočnú špecifikáciu
ním požadovaného nároku.

Vzhľadom na takto zistené skutočnosti má odvolací súd za to, že prvostupňový súd sa zmýlil v
právnomposúdeníveciprechybnúinterpretáciuprávnejnormy.Ztohodôvodupotomnedostatočnezistil
skutkový stav a nesplnil si tak ústavnú a zákonom vymedzenú povinnosť garantovať účastníkovi konania
obsah základného práva na súdnu ochranu, právo na spravodlivú ochranu jeho práv a oprávnených

záujmov. Prvostupňový súd síce vymedzil jednotlivé ustanovenia právneho predpisu, na základe ktorých
posudzoval právny vzťah a nárok vymedzený navrhovateľom v návrhu, tiež teoreticky opísal spôsob,
ako by tieto predpisy mali byť súdom interpretované vo vzťahu k účastníkom konania, avšak jeho
závery nekorešpondujú s tým, čo je obsahom návrhu a jednotlivých listinných dôkazov, predložených
navrhovateľom. Zvlášť ešte za stavu, že odporca žiadnym spôsobom uplatňovaný nárok navrhovateľa

nespochybnil. Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností zaťažuje toho účastníka, ktorý tieto
skutočnosti tvrdí a vyvodzuje z nich pre seba priaznivé právne dôsledky. Pokiaľ sa teda domáha
veriteľ splnenia dlhu voči dlžníkovi, je na ňom, aby preukázal vznik splatnej pohľadávky, a pokiaľ bolo
preukázané, že táto pohľadávka skutočne vznikla, môže sa dlžník brániť tvrdením, že pohľadávka užzanikla,pričomdôkaznébremenoohľadneexistencieprávnychskutočností,ktorémalizanásledokzánik
dlhu, ležia na dlžníkovi. V tomto prípade navrhovateľ v návrhu označil dôvod, prečo požaduje od odporcu
zaplatenie žalovanej sumy (poskytnutie úveru a nevrátenie celej dohodnutej sumy v stanovenom

termíne), čo dokladoval aj poukazom na doložené listinné dôkazy (úverová zmluva, výpis z účtu).
Z podaného návrhu nevyplýva, že by sa navrhovateľ domáhal zaplatenia jednotlivých nezaplatených
splátok, ale požadoval zaplatenie celého zvyšku nesplateného dlhu, ktorého splatnosť nastala dňa 20. 9.
2011, ako aj príslušenstva predstavujúceho úrok z omeškania z istiny neuhradenej po tomto termíne. Z
odôvodneniarozsudkuprvostupňovéhosúduniejepotomzrejmé,zakéhodôvoduvyčítalnavrhovateľovi

nekonkretizáciu jednotlivých splátok a lehôt ich splatnosti, keďže navrhovateľ nežiadal zaplatenie len
časti nesplateného dlhu, predstavujúceho konkrétne neuhradené splátky po lehote splatnosti, ale žiadal
zaplatiť celý zvyšok nesplateného dlhu. Vôbec s tým už nemá žiadnu súvislosť prípadný ďalší nárok
uplatňovaný navrhovateľom v inom konaní (teoreticky) ako na to poukazuje prvostupňový súd. Opäť by
musel navrhovateľ preukazovať opodstatnenosť svojho nároku a odporca by sa mohol brániť poukazom
na to, že už o takomto nároku bolo rozhodnuté, resp. dlh zanikol jeho splatením. Prvostupňový súd,

tak ako vyplynulo zo zápisnice o pojednávaní, sa oboznámil s jednotlivými listinnými dôkazmi, avšak
nijakým spôsobom nevykonal ich vyhodnotenie v zmysle § 132 O.s.p.. V konečnom dôsledku vyčíta
navrhovateľovi nedostatočnú špecifikáciu nároku a „zdôveryhodnenie“ ním opísaného skutkového stavu
predložením listinných dôkazov, na druhej strane však prvostupňový súd nijakým spôsobom dôkazy
vykonané na pojednávaní nevyhodnotil a nie je potom zrejmé, prečo navrhovateľom predložené dôkazy

neobstáli vo vzťahu ku skutkovému stavu, ktorého pravdivosť mal prvostupňový súd posúdiť na základe
navrhovateľom predložených listinných dôkazov. Rozhodnutie prvostupňového súdu potom vyznieva
arbitrárne, bez možnosti účastníka preskúmať myšlienkové postupy súdu pri hodnotení jednotlivých
dôkazov a prijatí právnych záverov. Je nepochybné, že v tomto prípade navrhovateľ žiadal zaplatiť
konkrétnu sumu, pričom ako dôvod, prečo to požaduje od odporcu, uviedol, že mu bol poskytnutý

úver, odporca dohodnuté splátky v stanovených lehotách neuhradil a po uplynutí splatnosti aj poslednej
splátky ostal neuhradený zvyšok, čo podľa navrhovateľa predstavuje konkretizovanú žalovanú sumu.
Na podporu svojich tvrdení navrhovateľ doložil úverovú zmluvu, ako aj výpis z účtu, kde je zachytená
platobná bilancia odporcu. Uvedené skutočnosti odporca nijakým spôsobom nepoprel. Prvostupňový
súd návrh zamietol (nie však z dôvodu, že by odporca preukázal zánik povinnosti zaplatiť zvyšok dlhu),

ale z dôvodu, že navrhovateľ neuniesol dôkaznú povinnosť.
Takýto záver prvostupňového súdu, tak ako už bolo vyššie uvedené, sa odvolaciemu súdu javí ako
svojvoľný, nevyplývajúci z obsahu súdneho spisu, resp. zo žaloby a listinných dôkazov v ňom sa
nachádzajúcich.

Z uvedených dôvodov neostávalo odvolaciemu súdu iné, len rozsudok prvostupňového súdu zrušiť a
vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

V novom rozhodnutí prvostupňový súd rozhodne i o trovách odvolacieho konania
(§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.