Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, March 16, 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8MCdo/4/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8812206554
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 03. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Sluk
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:8812206554.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom v
Bratislave, Pajštúnska č. 5, IČO: 35 724 803, proti žalovanému U. R., bývajúcemu v P., okres X. za
účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS,
so sídlom v Prešove, Nám. Legionárov č. 5, IČO 42 176 778, o zaplatenie 2 691,71 € s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp.zn. 10 C/184/2012, o mimoriadnom dovolaní

generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou z 26.
marca 2013 č.k. 10 C/184/2012-92 a rozsudku Krajského súdu v Prešove z 30. januára 2014 sp.zn. 14
Co/88/2013, takto

r o z h o d o l :

Mimoriadne dovolanie o d m i e t a.
Žalovanému a vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného náhradu trov konania o mimoriadnom
dovolaní nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Vranov nad Topľou rozsudkom z 26. marca 2013 č.k. 10 C/184/2012-92 zamietol
žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby žalovaný bol súdom zaviazaný zaplatiť mu sumu 2 212,98
€ s príslušenstvom na základe zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX z 18. novembra 2005.
Neprihliadol na žalovaným nezaplatený dlh v zmysle Dohody o uzavretí splátkového kalendára a
uznaní záväzku z 12. septembra 2011 (ďalej len „Dohoda“). V odôvodnení konštatoval, že žalobou je

uplatnený nárok z právneho vzťahu dodávateľa a spotrebiteľa, na ktorý treba aplikovať ustanovenia
Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Podľa ustanovení tohto zákonníka (§ 100 a nasl.)
treba posudzovať aj účinky námietky premlčania, ktorú vzniesol vedľajší účastník na strane žalovaného.
Súd vyhodnotil Dohodu ako nekalú obchodnú praktiku a tiež ako právny úkon, ktorý nemohol mať
právne účinky uznania dlhu v zmysle § 588 Občianskeho zákonníka. V danom prípade začala 3 ročná
premlčacia doba plynúť 29. decembra 2007 a uplynula 29. decembra 2010. Žaloba bola podaná na súd

po uplynutí premlčacej doby dňa 28. júna 2012. Námietka premlčania bola vznesená oprávnene, preto
súd žalobu zamietol. Vyslovil, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia (§ 151
ods. 3 O.s.p.).

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Prešove napadnutý rozsudok potvrdil rozsudkom z 30. januára
2014 sp.zn. 14 Co/88/2013 (§ 219 ods. 1 O.s.p.). V odôvodnení mimo iného uviedol, že sa

stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa pokiaľ ide o konštatovanie, že žalovaná
pohľadávka je premlčaná. Uviedol, že v tomto prípade ide o spotrebiteľský vzťah, ktorý je upravený
ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Tieto ustanovenia je potrebné aplikovať aj na právne úkony,
ktoré bezprostredne nadväzujú na spotrebiteľskú zmluvu (vrátane uznania dlhu). Dohoda o uznaní
splátkového kalendára a uznaní záväzku ako nekalá obchodná praktika je neplatná. Konštatoval, že v
čase uznania dlhu (12. septembra 2011) tento bol premlčaný (§ 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Od

roku 2007 bežali žalobcovi lehoty, či už 3 alebo 4 ročné (§ 397 Obchodného zákonníka), ktoré skončilidávno pred podpísaním žaloby (28. júna 2012). O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224
ods. 4 O.s.p.

Na podnet žalobcu podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len („generálny prokurátor“)
mimoriadne dovolanie proti obom uvedeným rozsudkom s odôvodnením, že súdy predmetnú vec
nesprávneprávneposúdili(§243fods.1O.s.p.).Predmetomkonaniabolnároknazaplateniepostúpenej
pohľadávky vyplývajúci z úverovej zmluvy uzavretej podľa § 497 až § 507 Obchodného zákonníka,
ktorá má charakter absolútneho obchodu (§ 261 Obchodného zákonníka). Ide zároveň aj o zmluvu

spotrebiteľskú. Žiadne zákonné ustanovenie zabezpečujúce ochranu spotrebiteľa nezakladá možnosť
voľbytohoprávnehorežimu,ktorýjeprespotrebiteľapriaznivejší.Podľanázorugenerálnehoprokurátora
bolo potrebné v danej veci aplikovať režim Obchodného zákonníka, vrátane všeobecnej štvorročnej
premlčacej doby, ktorá je upravená v § 397 Obchodného zákonníka. Ak vo veci konajúce súdy
záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovaným včítane otázky premlčania posúdili podľa ustanovení
Občianskeho zákonníka, aplikovali na vec nesprávny právny predpis (uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp.zn. 6MCdo 4/2012). Dohoda podľa jeho názoru nemá charakter spotrebiteľskej
zmluvy. V ďalšej časti mimoriadneho dovolania podal generálny prokurátor výklad a rozbor § 110 ods.
1 Občianskeho zákonníka a § 558 Občianskeho zákonníka, charakterizoval inštitúty upravené v týchto
ustanoveniach a vysvetlil odlišnosti podmienok a právnych následkov uznania práva a uznania dlhu.
Konštatoval, že Dohoda má všetky náležitosti, ktoré zákon vyžadujepre platné uznanie dlhu, vznesená

námietka premlčania je nedôvodná, dlh v čase uznania nebol premlčaný v celosti a odo dňa uznania
dlhu žalovaným začala plynúť nová desaťročná premlčacia doba. Účelom ochrany spotrebiteľa nemôže
byť (zákon to neumožňuje) zbavenie spotrebiteľa akejkoľvek zodpovednosti za záväzkové vzťahy,
do ktorých vstúpil, ale zabezpečenie rovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán. Navrhol
napadnuté rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Žalovaný, ktorý osobne prevzal mimoriadne dovolanie, sa k nemu písomne nevyjadril. K mimoriadnemu
dovolaniu sa nevyjadril žalobca, ani vedľajší účastník na žalovanej strane.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci o mimoriadnom

dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.

Ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu

alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon
(§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických
osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti
takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie (§ 243e ods. 1 O.s.p.).

Citované ustanovenie vymedzuje tri podmienky konania, ktorých splnenie zákon vyžaduje práve
v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky. Prvou z týchto
podmienok je okolnosť porušenia zákona právoplatným rozhodnutím súdu, druhou je požiadavka na
ochrane práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a treťou
nemožnosť dosiahnutia ochrany inými právnymi prostriedkami. Všetky uvedené podmienky konania

o mimoriadnom dovolaní musia byť splnené súčasne, nedostatok ktorejkoľvek z nich bráni vecnému
prejednaniu mimoriadneho dovolania.

Podľa názoru dovolacieho súdu ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,
právnických osôb alebo štátu zásadne vyžaduje intervenciu (mimoriadnym dovolaním generálneho

prokurátora) vtedy, ak sám účastník využil všetky právom predpokladané prostriedky na zvrátenie stavu
založeného rozhodnutím porušujúcim zákon, napriek ich uplatneniu nebol úspešný.

Ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne, t.j. len vtedy, ak sám
podnecovateľ mimoriadneho dovolania využil všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na

ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov, najmä podaním niektorého z opravných
prostriedkov vrátane mimoriadnych opravných prostriedkov. Splnenie uvedenej požiadavky ako jedného
zo základných predpokladov prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora súvisí s
princípom právneho štátu, a to s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v civilnomprocese je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti a nezmeniteľnosti (viď napr.
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. septembra 1996 sp.zn. PL. ÚS 43/95 a z 19. júla
2000 sp.zn. PL. ÚS 57/99).

Z uznesenia sp.zn. III. ÚS 331/06 z 19. októbra 2006 vyplýva, že podľa názoru ústavného súdu ochrana
poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne, t.j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha
podania mimoriadneho dovolania, neúspešne využila všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky
na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov alebo takéto právne prostriedky nemala k

dispozícii, prípadne boli tu objektívne prekážky, ktoré jej znemožnili ich využitie. Z tohto zákonného
predpokladu vyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že systém opravných
prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. ESĽP v rámci

svojej rozhodovacej praxe už viackrát konštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu
opätovného preskúmania veci došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci
oproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou platnosťou prerokovali a meritórne
rozhodli (porovnaj Roseltrans proti Rusku z roku 2005). Opakovane tiež zdôraznil, že v záujme právnej
istoty by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať nedotknuté a k ich zrušeniu by malo

dochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád [viď napríklad Abdullayev proti Rusku (rozsudok z
roku 2010)], resp. závažných pochybení [viď Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009)]. Za takú
vadu alebo pochybenie však nemožno v žiadnom prípade považovať to, že na predmet konania existujú
dva odlišné právne názory. Vo vzťahu k Slovenskej republike porovnaj judikatúru ESĽP vo veciach
COMPCAR, s.r.o. proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 25132/13, body 68,69, 74 a 78 odôvodnenia

rozsudku z 9. júna 2015; DRAFT - OVA a.s. proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 72493/10, body
76 až 79, 84 a 86 odôvodnenia rozsudku z 9. júna 2015; PSMA, spol. s r.o. proti Slovenskej republike,
sťažnosť č. 42533/11, body 68 až 71, 78 a 79 odôvodnenia rozsudku z 9. júna 2015.

Uvedené závery ESĽP zohľadnilo aj plénum Ústavného súdu súd Slovenskej republiky pri riešení

otázky prípustnosti mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť
a záväznosť, keď pristúpilo 18. marca 2015 k zjednoteniu rozhodovania senátov ústavného súdu a
pod sp.zn. PL.z. 3/2015-22 prijalo zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Rešpektujúc
princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity
podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako

mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky,
je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom
dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k
dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“ Ústavný súd
v tomto stanovisku uviedol, že uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku je podľa právneho

poriadku Slovenskej republiky priamo dostupné účastníkovi konania v prípade závažných pochybení na
strane súdu, a to prostredníctvom niektorého z dovolacích dôvodov zakotvených v § 237 O.s.p., v zmysle
ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, (...). V prípade existencie
niektorého z už uvedených dovolacích dôvodov má samotný účastník konania k dispozícii mimoriadny
opravný prostriedok v podobe dovolania, ktoré môže úspešne využiť aj v prípadoch, keď je podanie tohto

mimoriadneho opravného prostriedku procesne neprípustné. Ak nejde o takéto závažné pochybenia
konajúcich súdov, je uplatnenie mimoriadneho dovolania nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „Ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty, ktorého zákonným naplnením

v rámci civilného konania je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosť a zásadná
nezmeniteľnosť.
Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy, a to aj v prípade pochybnosti o jeho účinnosti, vyplýva z
ustálenej judikatúry ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok z roku 1980). Účastník konania je
povinný vyčerpať všetky dostupné opravné prostriedky až po najvyššiu úroveň do takej miery, do akej je

možné rozumne predpokladať, že ten - ktorý opravný prostriedok, oprávnenie podať ktorý účastník má,
je (aspoň) potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Osobný názor účastníka
konania na účinnosť alebo neúčinnosť konkrétneho opravného prostriedku nie je významný. Právomocvyhodnotiť, či boli využité všetky dostupné opravné prostriedky, náleží ex officio súdu, ktorý rozhoduje
o mimoriadnom opravnom prostriedku.
Prípustnosť dovolania vymedzuje Občiansky súdny poriadok stanovením jednak určitých objektívnych

znakov rozhodnutia [§ 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok odvolacieho súdu) a § 239 O.s.p. (pokiaľ
ide o uznesenie odvolacieho súdu)], jednak objektívnym zadefinovaním závažných procesných vád
uvedených v § 237 ods. 1 O.s.p. Vzhľadom na to, že na procesné vady konania taxatívne vymenované
v § 237 ods. 1 O.s.p. je súd povinný prihliadať ex lege (viď § 242 ods. 1 O.s.p.) vždy - teda bez ohľadu
na to, či boli alebo neboli v dovolaní namietané, je opodstatnený záver, že každé dovolanie podané

v občianskom súdnom konaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (s výnimkou exekučného konania -
viď §237 ods. 2 O.s.p.) dáva vyhliadky na úspech dovolateľa v konaní o dovolaní. Každé dovolanie je
spôsobilé podstatne ovplyvniť dotknuté rozhodnutie.

Postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal v určitom prípade možnosť napadnúť
rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním, uvedenú možnosť ale nevyužil, i keď tieto opravné

prostriedky mali potenciál podstatne ovplyvniť rozhodnutie súdu, sa prieči zásade „vigilantibus iura
scripta sunt“ zdôrazňujúcej procesnú povinnosť účastníka vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby
sám svojimi procesnými úkonmi riadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledoval
ochranu svojich subjektívnych práv. Pokiaľ účastník konania zostane v naznačenom smere pasívny, je
(neskoršia) aktivita generálneho prokurátora vyústiaca do podania mimoriadneho dovolania neprípustná

a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané Občianskym súdnym poriadkom v ustanoveniach §
243e až § 243j O.s.p. Ústavný súd už dávnejšie konštatoval, že „ak účastník konania mohol podať
dovolanie a neurobil tento procesný úkon, nemá už žiadnu možnosť dosiahnuť podnetom podanie
mimoriadneho dovolania“ (viď PL. ÚS 57/99).

Z týchto názorov vychádza aj Stanovisko prijaté na spoločnom zasadnutí občianskoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 20. októbra 2015 pod Cpj 41/2015 k prípustnosti mimoriadneho dovolania v zmysle §
243e až § 243j Občianskeho súdneho poriadku, ktorého práva vete znie : „Procesná prípustnosť
mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená

tým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne
a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie
rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“ (publikované v
Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 94/2015).

Stanovisko sa opiera o názory, ktoré vyjadrili senáty občianskoprávneho, ako aj obchodnoprávneho
kolégia najvyššieho súdu v rozhodnutiach, ktoré vychádzali zo subsidiárnej povahy mimoriadneho
dovolania a reflektovali závery vyjadrené v aktuálnych rozhodnutiach ESĽP a Ústavného súdu
Slovenskej republiky (rozhodnutie najvyššieho súdu z 30. septembra 2014 sp.zn. 2 MOber 1/2013, zo
16. júna 2015 sp.zn. 1MObdo 2/2014, z 25. júna 2015 sp.zn. 3 MCdo 18/2014 a 3 MCdo 19/2014, z 10.

septembra 2015 sp.zn. 3 MCdo 10/2014, z 10. septembra 2015 sp.zn. 3 MCdo 4/2015, z 18. septembra
2015 sp.zn. 5 MCdo 14 /2014).

Stanovisko je, okrem iného, odôvodnené tým, že z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
upravujúcich riadne a mimoriadne opravné prostriedky je zrejmá zásada, že je na účastníkovi, ktorý

je nespokojný s konaním alebo rozhodovaním súdu, aby sám, z vlastnej iniciatívy, svojimi procesnými
úkonmi a v logickom slede zohľadňujúcom stav, do ktorého sa konanie dostalo, využil postupne všetky
procesné prostriedky nápravy (opravné prostriedky), ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok.
Pravidlo postupného vyčerpania opravných prostriedkov, a to aj v prípade pochybnosti o účinnosti
opravného prostriedku, požaduje využiť všetky opravné prostriedky, o ktorých sa dá predpokladať,

že povedú k dosiahnutiu nápravy rozhodnutia súdu. V súlade s tým je na účastníkovi konania, aby
- až po najvyššiu úroveň využil možnosť podať všetky dostupné opravné prostriedky, ktoré sú čo
aj len potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť v jeho prospech rozhodnutie, s ktorým nesúhlasí.
Osobný názor účastníka konania na účinnosť alebo neúčinnosť konkrétneho opravného prostriedku
nie je významný. Právomoc vyhodnotiť, či boli využité všetky dostupné opravné prostriedky, náleží ex

officio súdu, ktorý rozhoduje o mimoriadnom opravnom prostriedku. Mimoriadne dovolanie podané na
podnet účastníka konania (teda nie mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom vo veciach
uvedených v § 35 ods. 1 a 2 O.s.p. a tiež nie mimoriadne dovolanie podané na podnet osoby odlišnej
od účastníka konania) nemožno považovať za procesne prípustné, ak účastník konania bol pasívnyv tom zmysle, že sa nepokúsil využiť možnosť podať riadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré
boli v jeho dispozícii. V prípade, že účastník občianskeho súdneho konania nevyužil sám možnosť
napadnúťrozhodnutiesúduprvéhostupňariadnymopravnýmprostriedkom(odvolanímaleboodporom),

je mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora smerujúce proti tomuto rozhodnutiu procesne
neprípustné. Obdobne je procesne neprípustné mimoriadne dovolanie, pokiaľ je ním napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému predtým (neúspešne) nepodal dovolanie ten účastník
konania, na podnet ktorého generálny prokurátor podal neskôr mimoriadne dovolanie.

V stanovisku je tiež poukázané na judikatúru ESĽP, z ktorej vyplýva, že systém opravných prostriedkov
zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru musí byť v súlade s požiadavkami čl. 6
Dohovoru. ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát konštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru
vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného
právneho posúdenia veci oproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou
platnosťou prerokovali a meritórne rozhodli (porovnaj Roseltrans proti Rusku z roku 2005). Opakovane

tiež zdôraznil, že v záujme právnej istoty by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať
nedotknuté a k ich zrušeniu by malo dochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád [viď napríklad
Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010)]. Právoplatnosť rozhodnutia súdu môže byť prelomená
len výnimočne a výlučne iba za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov
(viď Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre

súdny systém”, nie však z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku
2009) alebo iného právneho názoru. ESĽP tieto predpoklady prípustnosti mimoriadnych opravných
prostriedkov opätovne zdôraznil v rozhodnutiach z 9. júna 2015 vo veciach DRAFT-OVA, a.s. proti
Slovenskej republike, PSMA, s.r.o. proti Slovenskej republike a COMPCAR, s.r.o. proti Slovenskej
republike. Poukázal v nich na svoju ustálenú judikatúru týkajúcu sa porušenia princípu právnej istoty

v dôsledku zrušenia právoplatných súdnych rozhodnutí v súkromnoprávnych sporoch na základe
mimoriadnych opravných prostriedkov a pripomenul, že takýto postup je prípustný len za účelom
napravenia podstatných vád konania alebo omylov vo výkone spravodlivosti, ktoré majú zásadný vplyv
na právny systém a nie za účelom zabezpečenia právnej čistoty. ESĽP zastáva názor, že ak súd
nezistí žiadne „podstatné a presvedčivé okolnosti“, ktoré by odôvodňovali výnimku z princípu právnej

istoty, ktorý vyžaduje nezrušiteľnosť súdnych rozhodnutí v súkromnoprávnych sporoch, nemožno takýto
mimoriadny opravný prostriedok použiť. V označených veciach došlo podľa ESĽP v dôsledku využitia
inštitútu mimoriadneho dovolania k porušeniu práva účastníkov na spravodlivé súdne konanie, ktoré je
zaručené čl. 6 Dohovoru.

V danom prípade mimoriadne dovolanie smeruje voči rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré možno
napadnúť dovolaním v zmysle § 237 O.s.p. (v súčasnosti § 237 ods. 1 O.s.p.). Účastník konania - v
rámci takto nastavených limitov daných právnym poriadkom - má možnosti brániť sa tomu, čo v konaní
i rozhodnutí súdu považuje za zmätočné (arbitrárne), nespravodlivé, nezodpovedajúce zákonu.

Mimoriadne dovolanie neuvádza žiadne výnimočné okolnosti, ktoré by žalobcovi znemožnili podať
dovolanie (§ 236 až § 243d O.s.p.). Z obsahu mimoriadneho dovolania vyplýva, že na predmet sporu
existujú dva odlišné právne názory (súdy na vec aplikovali tzv. spotrebiteľské právo obsiahnuté v
Občianskom zákonníku, mimoriadny dovolateľ uprednostňuje názor, že vo veci mali byť aplikované
ustanovenia Obchodného zákonníka).

Najvyšší súd, stotožňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva spoločné stanovisko
občianskoprávnehoaobchodnoprávnehokolégianajvyššiehosúdu,zjednocujúcestanoviskoústavného
súdu a judikatúra ESĽP, skúmal na podklade spisu, či žalobca napadol rozhodnutie odvolacieho súdu
dovolaním, po zistení, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nepodal, že tu nevyplynuli

žiadne objektívne prekážky, ktoré by využitie mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) v tejto
veci znemožňovali a nezistil také „podstatné a presvedčivé okolnosti“, ktoré by odôvodňovali výnimku
z princípu právnej istoty, najvyšší súd mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora odmietol ako
procesné neprípustné (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 243b ods. 5 O.s.p. a § 218 ods.
1 písm. c/ O.s.p.).

Generálnemu prokurátorovi v konaní o mimoriadnom dovolaní nemôže byť uložená povinnosť nahradiť
trovy konania. Povinnosť nahradiť trovy konania v konaní o mimoriadnom dovolaní má ten, kto podal
podnet na podanie mimoriadneho dovolania (§ 148a ods. 1 a 2 O.s.p.). V danom prípade dal podnetna mimoriadne dovolanie žalobca. Žalovaný, ani vedľajší účastník na jeho strane nepodali návrh na
priznanie náhrady trov konania o mimoriadnom dovolaní; preto im dovolací súd nepriznal náhradu trov
konania o mimoriadnom dovolaní (§ 243i ods. 2 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.