Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, March 26, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/44/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233710
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112233710.3

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika,
za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11
Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa

proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 18C 261/2012-88 zo dňa 31. 10. 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 18C 261/2012-88 zo dňa 31. 10. 2013 z r u
š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobný návrh zamietol. Súčasne vyslovil, že odporcovi náhradu
trov konania nepriznáva.

Z dôvodov tohto rozhodnutia vyplýva, že okresný súd v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. konal
a rozhodol na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu navrhovateľa, ktorí mali
doručenie predvolania na pojednávanie riadne a včas vykázané. V rámci dokazovania sa súd oboznámil
s obsahom listín založených v spise, ako aj obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn.
24Er/1820/2010, pričom zistil a ustálil nasledovný skutkový a právny stav:
Prvostupňový súd vyhodnotil odporcom vznesenú námietku premlčania ako nedôvodnú. Ďalej uviedol,

že z obsahu spisu vyplýva, že Okresný súd Žilina poverenie nevydal v 15-dňovej zákonnej lehote
na vydanie poverenia - žiadosť o udelenie poverenia mu bola doručená dňa 11.05.2010, poverenie
bolo vydané dňa 02.12.2010. V predmetnom konaní však exekučný súd postupoval v zmysle platnej
legislatívy účinnej v čase podania návrhu na vydanie poverenia (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku),
keď preskúmaval žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a samotný exekučný titul - rozhodcovské rozhodnutie v spotrebiteľskej veci. Ako podklad pre

svoje rozhodnutie vykonával úkony za účelom zabezpečovania podkladov pre rozhodnutie o žiadosti, čo
jezrejmézexekučnéhospisu.Následnevčastizamietolžiadosťsúdnehoexekútoraovydaniepoverenia
a 02.12.2010 vydal poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. Taktiež
z daného spisu je zrejmé, že dňa 19.11.2010 bolo vydané uznesenie, ktorým bola žiadosť o vydanie
poverenia zamietnutá, pričom uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 27.04.2011. Zároveň
však okresný súd konštatoval, že nie každý prieťah v konaní možno hodnotiť ako zbytočný prieťah

v konaní. Nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje vždy automaticky za porušenie základného
práva naprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov(čl.48ods.2ÚstavySR).Rozhodujúce
sú všetky okolnosti danej veci. Musí ísť o významné prieťahy, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné
prieťahy, neefektívny postup (I. ÚS 16/2, I. ÚS 63/00). Je nepochybné, že exekučný súd vydal poverenie
cca. 6 mesiacov po zákonom stanovenej lehote. Počas tejto doby však skúmal, či nie je rozpor so
zákonom, keďže išlo o rozhodcovské rozhodnutie spotrebiteľskej veci. Oprávnenosť takéhoto skúmania

exekučného súdu vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C 40/08 Asturcom
Telecomunicationes SL proti Cristina Rodríguez Nogueira. Žiadosť o vydanie poverenia bola vydaná nazáklade exekučného titulu - rozhodcovského rozhodnutia vydaného na základe spotrebiteľského vzťahu.
Vzhľadom na problematiku spotrebiteľských vzťahov a na rozsiahlu právnu úpravu týkajúcu sa
ochrany spotrebiteľa, bolo potom povinnosťou exekučného súdu skúmať v rámci exekučného konania

toto rozhodcovské rozhodnutie, s poukazom aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ uvedeného vyššie,
v zmysle ktorého Smernicu 93/13 treba vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje
o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa,
musí, pokiaľ má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave, aj bez
návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim

alebo poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať
takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Ak ide o neprimeranú
doložku, prináleží tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho
práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný (bod 59). Pre
rozhodnutie súdu o žiadosti o udelenie poverenia nie je postačujúca len žiadosť, ale aj ďalšie podklady,
ktoré však príslušným súdnym exekútorom neboli zaslané súdu. Rozhodnutie o žiadosti o udelenie

poverenia musí vychádzať z objektívneho zistenia a posúdenia veci (súd nie je len nejaký „štatista“,
ktorý automaticky udeľuje poverenia na žiadosť exekútora). Hoci zákonom stanovená 15-
dňová lehota na udelenie poverenia nebola exekučným súdom dodržaná, vzhľadom na všetky okolnosti
prípadu, s poukazom na zvýšenú ochranu spotrebiteľa, aj prípadné jej nedodržanie, nie je tak
závažné, ako by bolo závažným porušenie predpisov týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa. Nedodržanie

zákonom stanovenej lehoty na vydanie poverenia tak bolo síce porušením súdu, ku ktorému však
došlo objektívne z dôvodov zvýšenej ochrany spotrebiteľa. Prvostupňový súd síce konštatoval porušenie
práva, no vzhľadom na všetky uvádzané skutočnosti, (ako je dĺžka porušenia, vykonávanie úkonov
súdu počas tejto doby na zabezpečovanie podkladov pre rozhodnutie, s poukazom na zvýšenú ochranu
spotrebiteľov), bol toho názoru, že konštatovanie takého porušenia je dostatočným zadosťučinením.

Navyše, súd I. stupňa nezistil, že by v danej exekučnej veci navrhovateľ využil nejaké právne prostriedky
do vydania udelenia poverenia za účelom zvrátenia vzniknutého stavu, v ktorom podľa jeho uvedenia
pociťoval neistotu, frustráciu. Okrem toho, samotný navrhovateľ v konaní hodnoverne nepreukázal
vznik majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorú uplatňoval v tomto súdnom konaní. Tvrdená škoda
nemá bezprostrednú a priamu príčinnú súvislosť s rozhodnutím exekučného súdu a ním tvrdenými

prieťahmi. Navrhovateľ v konaní nepreukázal, že bez vydania rozhodnutia exekučného súdu bez
tvrdených prieťahov, by nebolo došlo k vzniku tvrdenej škody. Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľ v
tomto konaní nepreukázal tak majetkovú škodu, ako aj príčinnú súvislosť medzi jej vznikom a výškou.
Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 513/2003 Z. z.“) vo svojich ustanoveniach taxatívne vymedzuje

podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody pri ktorých štát zodpovedá za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny
úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou.
V prerokovávanej veci si navrhovateľ uplatnil náhradu majetkovej škody vo výške 125,00 Eur a

nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 605,00 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu,
ktorý nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora v exekučnom konaní v zákonom stanovenej lehote.
Nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v
konaní, najmä jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok
a nesprávnym úradným postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom

stanovenej lehote, a aj nevydanie rozhodnutia je nesprávnym úradným postupom. V súlade s vyššie
uvedeným mal súd I. stupňa za to, že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora
síce rozhodol oneskorene (s omeškaním cca 6 mesiacov), čo možno považovať za nesprávny úradný
postup.Totoomeškanievšakbolospôsobenéaplikáciounoriemnaochranuspotrebiteľaaskutočnosťou,
že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok. Navrhovateľ však v konaní nepreukázal majetkovú

škodu, ako aj príčinnú súvislosť medzi vznikom a výškou škody a z uvedeného dôvodu súd návrh
navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.
O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. pri aplikácii ust. § 151
ods. 1 a 2 O.s.p. a odporcovi, ktorý bol v konaní úspešný, ich nepriznal, keďže tieto si nevyčíslil a z
obsahu spisu mu vznik žiadnych trov nevyplýva, a preto mu v písomnom vyhotovení rozsudku náhradu

trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.Poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho konania zahŕňajúceho právo na
kontradiktórne konanie, v rámci ktorého musia mať strany možnosť oboznámiť sa so
všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim, s cieľom ovplyvniť súdne

rozhodnutie. Odvolateľ tiež namietal, že pred vynesením rozhodnutia nebol oboznámený ani s listinnými
dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu sa nemal možnosť vyjadriť a
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Navrhovateľ pritom trval na osobnej účasti svojho právneho
zástupcu na pojednávaní, ale pred nestranným súdom. Súd mal umožniť navrhovateľovi uplatňovať
svoje stanoviská k skutkovým aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom. Pokiaľ vnútroštátny

súd dospel (podľa odvolateľa na základe dokazovania, ktorého obsah, rozsah si bez akéhokoľvek
dôvodu určil sám) k záveru, že existuje okolnosť brániaca vydať pre navrhovateľa pozitívne rozhodnutie,
musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili.
Upozornil, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia
poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Zároveň navrhovateľ poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil

súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie
a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v
očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie
krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou judikatúrou v iných krajských

súdoch v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR,
Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd.
Navrhovateľ zotrval na tvrdení, že zákonom stanovená lehota na vydanie poverenia v predmetnom
exekučnom konaní nebola exekučným súdom dodržaná, čo potvrdzuje aj odôvodnenie napadnutého
rozsudku. V dôsledku toho bol v súdenej veci preukázaný navrhovateľom tvrdený nesprávny úradný

postup.

Odporca zostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený

účastník konania (§ 201 veta prvá O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) rozsudok okresného súdu podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f) s použitím
§ 221 ods. 2 O.s.p. zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie z nasledovných dôvodov:

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto skúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom na hmotné právo, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho
súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania,
tak aj jeho dôvodmi. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje

nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 O.s.p.
vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len
vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je súd viazaný vždy.
Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa

síce vyskytli vady, ktoré však nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, odvolací súd
na tieto vady neprihliadne.

Vzhľadom na to, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní
danej veci sa krajský súd zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným

postupom prvostupňového súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia z toho hľadiska,
či došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Odvolacia námietka navrhovateľa, že v prejednávanej veci nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam
odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil v odôvodnení svojho rozhodnutia

je dôvodná.Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorý znemožní účastníkovi konania
realizáciu procesných práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok za účelom obhájenia a
ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych

procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých by bol v dôsledku
nesprávneho postupu súdu vylúčený.

Písomné vyjadrenie odporcu zo dňa 10.07.2013 bolo súdu doručené 12.07.2013, t.j. pred vytýčením
termínu pojednávania (a predvolania účastníkov a zástupcu žalobcu naň). Termín pojednávania

(31.10.2013) prvostupňový súd vytýčil dňa 08.08.2013 a navrhovateľovi a jeho právnemu zástupcovi
bolo toto predvolanie doručené dňa 26.08.2013 (č.l. 71 spisu). Napriek tejto okolnosti prvostupňový súd
postupom v súlade s ust. § 114 ods. 2 vety druhej O.s.p. nedoručil vyjadrenie odporcu bezodkladne
druhej procesnej strane, t.j. navrhovateľovi.

Podľa judikatúry Ústavného súdu SR, ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v článku

46 ods. 1 ústavy inak, ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené
právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94). Obsah práva na súdnu ochranu v článku 46 ods. 1 Ústavy SR
nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu,
ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94).

K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy,
ak sa niekto („každý“) domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná
alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS
7/08). Európsky súd pre ľudské práva vo veci Hudáková a ďalší proti Slovenskej republike v rozsudku
z 27. 04. 2010, bod 29. uviedol: Požiadavka, aby účastníci konania vedeli o všetkých zhromaždených

dôkazoch a podaných vyjadreniach vo svojej veci a mali možnosť sa k nim vyjadriť sa vzťahuje tak na
konanie prvostupňové, ako aj odvolacie konanie. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému
účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom
kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces.

Rovnako dôvodnou je i námietka navrhovateľa, keď poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte
žaloby), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec
pridelená na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Z obsahu spisu je nepochybné,
že uznesenie nadriadeného súdu o nevylúčení zákonnej sudkyne JUDr. Gabriely Panákovej z
prejednávania a rozhodovania veci účastníkom doposiaľ nebolo doručené (uznesenie Krajského súdu

v Žiline sp. zn. 10NcC/177/2013 zo dňa 28.02.2013). Pokiaľ súd I. stupňa pred meritórnym rozhodnutím
nedoručil uvedené rozhodnutie nadriadeného súdu účastníkom, odňal im právo konať pred súdom.

Procesná vada podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. v spojení s § 114 ods. 2 veta posledná

O.s.p. s ohľadom na deň, kedy súdu vyjadrenie odporcu došlo a termín stanoveného pojednávania, t.j.
dostatočný časový odstup a absencia doručenia rozhodnutia nadriadeného súdu o nevylúčení zákonnej
sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci sú dôvodmi, pre ktoré musí odvolací
súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou
procesnou vadou nemôže byť považované za správne. Z uvedeného dôvodu sa odvolací súd v ďalšom

ostatnými námietkami vznesenými navrhovateľomv odvolaní ani nezaoberal.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a
vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. f) s použitím ust. § 221 ods. 2 O.s.p.).

V ďalšom konaní bude okresný súd povinný prioritne doručiť účastníkom uznesenie nadriadeného súdu
o nevylúčení zákonnej sudkyne JUDr. Gabriely Panákovej z prejednávania a rozhodovania veci ( č.l. 25
až 28 spisu) a tiež doručiť vyjadrenie odporcu zo dňa 25. 07. 2013, ktorého prvopis sa nachádza na č.l.
38 až 47 spisu navrhovateľovi, ktorého rovnopis je súčasťou spisového materiálu, pripojí exekučný spis
Okresného súdu Žilina sp. zn. 24Er/1820/2012, ktorý do právoplatného skončenia konania ponechá v

spise a následne vytýči vo veci termín pojednávania, na ktoré predvolá účastníkov a ich zástupcov a po
vykonanom dokazovaní opätovne vo veci meritórne rozhodne.V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224
ods. 3 O.s.p.).

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.