Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, February 25, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/329/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6114202744
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6114202744.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a

členov senátu Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci navrhovateľky V. E., nar.
XX. XX. XXXX, bytom K. XXX/XX, L. L., právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár,
s. r. o., so sídlom Kuzmányho 29, Banská Bystrica, IČO: 47 234 466, proti odporcovi PROFI CREDIT
Slovakia, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpenému Advokátskou
kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, v konaní o zrušenie
rozhodcovského rozsudku, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica
č. k. 9C/42/2014-73 zo dňa 22. 10. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala zrušenia
rozsudku rozhodcovského súdu vydaného Slovenským arbitrážnym súdom zriadeným spoločnosťou
Slovak arbitration court, s.r.o., vydaný pod sp. zn. 51/10/13 dňa 13.11.2013.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresný súd uviedol, že predmetom sporu bolo zrušenie

rozhodcovského rozsudku vydaného v rozhodcovskom konaní v zmysle právnej úpravy zákona č.
244/2002 Z. z. a dôvodom pre jeho zrušenie bol dôvod (uvedený navrhovateľkou v žalobe) spočívajúci
v § 40 ods. 1, písm. c) citovaného zákona, t. j. navrhovateľka popierala platnosť rozhodcovskej zmluvy
a písmeno j), keď tvrdila, že boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu jej práv ako
spotrebiteľky.

Konštatoval, že navrhovateľka podala žalobu v zmysle ust. § 41 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z.

o rozhodcovskom konaní ( ďalej v texte aj „Zákon o rozhodcovskom konaní“ ) včas. Z pripojenej
zmluvy o revolvingovom úvere bolo zistené, že túto podpísala navrhovateľka dňa 06.04.2011, odporca
dňa 07.04.2011. Na samostatnej listine bola uzatvorená rozhodcovská zmluva č. 8200037445, ktorú
podpísali účastníci tejto zmluvy a z obsahu ktorého listinného dôkazu zistil, že ide o vopred formulovanú
listinu, do ktorej ručne bolo dopísané len číslo rozhodcovskej zmluvy, osobné údaje ohľadom dlžníčky -
navrhovateľky a údaje o dátume jej podpísania. Odporca v konaní neuniesol dôkazné bremeno ohľadom
svojho tvrdenia, že išlo o individuálne dojednanie, preto súd v zmysle citovanej zákonnej domnienky

uvedenej v ust. § 53 ods. 2 OZ účinného v čase podpísania rozhodcovskej zmluvy, vychádzal z toho,
že sa o individuálne dojednanú zmluvu nejednalo. Uvedená skutočnosť vyplýva podľa okresného súdu
aj z toho, že sa zjavne jedná o vopred sformulovanú rozhodcovskú zmluvu odporcom, ktorá odkazuje
na zmluvu o revolvingovom úvere, pričom údaje o tejto zmluve, ako aj o dlžníkovi sa vpisujú dodatočne.Následne preto okresný súd skúmal, či uvedená rozhodcovská zmluva bola uzatvorená platne. V
konaní nebolo podľa neho sporné, že rozhodcovská zmluva bola uzatvorená v súvislosti s poskytnutým
revolvingovým úverom, ktorý mal charakter spotrebiteľského úveru, a teda aj samotná rozhodcovská

zmluva podlieha sudcovskému prieskumu v zmysle ust. § 52 a nasl. OZ. V prejednávanom prípade v
rozhodcovskej zmluve, ktorá bola predmetom posúdenia okresného súdu, bolo uvedené, že akékoľvek
spory vyplývajúce medzi stranami zo zmluvy o revolvingovom úvere budú riešené cestou príslušného
súdu v súdnom konaní alebo v rozhodcovskom konaní pred niektorým z vymenovaných rozhodcovských
súdov podľa rokovacieho poriadku týchto stálych rozhodcovských súdov. V rozhodcovskej zmluve teda

nie je uvedené, že spory môžu byť riešené výlučne v rozhodcovskom konaní, nejednalo sa preto o
neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa citovaného zákonného ustanovenia § 53 ods. 1, 4, písm. r)
Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovenie konštatuje, že neprijateľnou je podmienka, na základe ktorej
sa v zmluvnom dojednaní v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky vyžaduje od spotrebiteľa, aby
spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Keďže rozhodcovská zmluva nehovorí
o výlučnom rozhodcovskom konaní, nebol naplnený dôvod pre zrušenie rozhodcovského rozsudku v

zmysle § 40 ods. 1, písm. c) Zákona o rozhodcovskom konaní.

Ďalej sa okresný súd zaoberal otázkou, či boli pri rozhodovaní rozhodcovským súdom porušené
všeobecnézáväznéprávnepredpisynaochranuprávspotrebiteľa,tedačijenaplnenýdôvodnazrušenie
rozhodcovskéhorozsudkuvzmyslenavrhovateľkouuplatnenéhodôvoduvzmysle§40ods.1,písm.j).V

tejto súvislosti však okresný súd výslovne konštatoval, že navrhovateľka v návrhu nešpecifikovala, v čom
konkrétne došlo k porušeniu postupu upraveného v Zákone o rozhodcovskom konaní vo vzťahu k nej. V
rozsudku bola poučená o možnosti podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1
Zákonaorozhodcovskomkonanívlehote30dníodjehodoručeniaatútomožnosťajvyužila.Pokiaľvšak
navrhovateľka v návrhu namietala, že v rozhodcovskej zmluve absentuje dohoda o pravidlách výberu

rozhodcu a ústavná zásada ústnosti, táto zásada nevyplýva zo Zákona o rozhodcovskom konaní ani
zo všeobecných záväzných právnych predpisov na ochranu spotrebiteľky. Z ust. § 26 ods. 1 Zákona o
rozhodcovskom konaní vyplýva, že je na rozhodcovskom súde, aby rozhodol, ak sa účastníci konania
nedohodli na forme rozhodcovského konania, či nariadi ústne pojednávanie alebo či bude konanie
písomné (viď aj § 20 ods. 1 Rokovacieho poriadku Slovenského arbitrážneho súdu). Okresný súd uznal,

že rozhodcovský súd nepostupoval v súlade s rokovacím poriadkom a neumožnil navrhovateľke vyjadriť
sa k žalobe v žalobnej odpovedi pred tým, než vydá rozhodnutie v súlade s § 13 ods. 1 až 3 rokovacieho
poriadku, avšak takýto postup mohol byť navrhovateľkou kvalifikovaný ako dôvod na podanie žaloby
v zmysle § 40 ods. 1, písm. g) Zákona o rozhodcovskom konaní. Takýto dôvod však navrhovateľka v
návrhu neuviedla a netvrdila ani skutočnosti, na základe ktorých by mohlo dôjsť k jeho aplikácii súdom.

Pokiaľnavrhovateľkauviedlaakodôvodprezrušenierozhodcovskéhorozsudkuustanovenie§40ods.1,
písm. j) Zákona o rozhodcovskom konaní, teda že boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na
ochranu jej práv ako spotrebiteľky, uvedený dôvod nešpecifikovala v súlade s obsahom tohto zákonného
ustanovenia, teda neuviedla ktoré jej konkrétne práva (upravené konkrétnymi právnymi predpismi)

boli porušené pri rozhodovacej činnosti rozhodcovského súdu, napr. Zákon o ochrane spotrebiteľa a
pod. Ak až následne právny zástupca navrhovateľky na pojednávaní špecifikoval dôvod pre zrušenie
rozhodcovského rozsudku aj v zmysle § 40 ods. 1, písm. j) Zákona o rozhodcovskom konaní, tak že
navrhovateľka nemala v čase rozhodovania rozhodcovského súdu voči odporcovi žiadny dlh, súd k
uvedenej argumentácii nemohol prihliadať vzhľadom k tomu, že dôvod pre zrušenie rozhodcovského

rozsudku v zmysle § 40 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní je potrebné riadne uviesť a špecifikovať
určito a nezameniteľne len v rámci lehoty uvedenej v § 41 ods. 1 citovaného zákona.

O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 150 O.s.p. tak, že
úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, keď prihliadol na osobné, majetkové pomery na

strane navrhovateľky, keďže táto je dôchodkyňa s dôchodkom vo výške 280,- Eur mesačne. Prihliadol
zároveň na charakter sporu, ako aj na majetkové pomery na strane odporcu - podnikateľa, ktorý
poskytuje spotrebiteľské úvery ako hlavný predmet činnosti.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej 15-dňovej lehote (§ 204 ods. 1, veta prvá O.s.p.) odvolanie

navrhovateľka. Namietala, že predmetná rozhodcovská zmluva predstavuje neprijateľnú zmluvnú
podmienku v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka. Uznala, že rozhodcovská zmluva obsahovala
alternatívne dojednanú rozhodcovskú doložku, je ale presvedčená, že doložka aj v takomto znení
predstavuje zhoršenie jej postavenia v porovnaní s postavením podnikateľa. Ak má totiž podnikateľmožnosť obrátiť sa na rozhodcovský súd, znamená to podstatné zhoršenie postavenia spotrebiteľa.
V konečnom dôsledku si totiž podnikateľ spravidla vyberie na riešenie sporu rozhodcovský súd a
spotrebiteľ nemá žiadnu možnosť takéto rozhodnutie podnikateľa akokoľvek zmeniť. Spotrebiteľ teda

nemal akúkoľvek možnosť zvrátiť autoritatívne rozhodnutie podnikateľa obrátiť sa so svojou žalobou na
rozhodcovský súd, pričom toto právo spotrebiteľa vyplývalo z predformulovanej rozhodcovskej zmluvy
uzavretej so spotrebiteľom.

Následne namietala, že jej podanie zo dňa 06. 02. 2014 má všetky zákonom vyžadované náležitosti

pre podanie návrhu na zrušenie rozhodcovského rozhodnutia, v ktorom boli jasne uvedené dôvody,
na základe ktorých podáva návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku a zároveň ich aj primerane
konkretizovala. Nie je jej preto zrejmé, prečo by malo dochádzať k obchádzaniu účelu zákona tým,
že procesná strana po podaní návrhu rozvedie dôvody v ňom uvedené na následnom pojednávaní.
V návrhu zo dňa 06. 02. 2014 bolo jasne uvedené, že v konaní pred rozhodcovským súdom došlo
k porušeniu všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu jej práv ako spotrebiteľa, pričom

z celého obsahu tohto návrhu vyplýva, akým spôsobom k porušeniu týchto predpisov prichádzalo.
Naviac v čl. III. žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku jasne uviedla, že k porušeniu všeobecne
záväzných právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa došlo, a to okrem iného práve takým postupom
rozhodcovského súdu, ktorým tento súd považoval svoju právomoc za danú na základe rozhodcovskej
zmluvy, ktorá v zmysle Občianskeho zákonníka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku týkajúcu

sa spotrebiteľského vzťahu a nebola individuálne dojednaná. Pripomenula zásadu iura novit curia, v
zmysle ktorej považuje navrhovateľka argumentáciu prvostupňového súdu za mylnú, nakoľko právne
predpisy na ochranu spotrebiteľa musia byť súdu v zmysle tejto zásady ale aj obsiahlej rozhodovacej
praxe v obdobných spotrebiteľských veciach známe. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej 15 dňovej lehote (§ 204 ods. 1 veta prvá O. s. p.)
odvolanie i odporca, a to proti výroku o trovách konania. Odporca namieta nezákonnosť rozhodnutia
súdu o náhrade trov konania z dôvodu nesplnenia predpokladov pre aplikáciu § 150 O. s. p.. Z
uvedeného zákonného ustanovenia vyplývajú na jednej strane materiálne podmienky, za ktorých súd

môže rozhodovať výnimočne o náhrade trov inak, ako podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p., avšak
len po ich splnení (v zákone označené ako dôvody hodné osobitného zreteľa) je možné rozhodnúť
o nepriznaní náhrady trov konania celkom alebo v časti. Z tohto pohľadu preto považuje odporca
rozhodnutie okresného súdu o náhrade trov konania za predčasné a nepreskúmateľné. Navrhol, aby
odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu, teda vo výroku o náhrade trov konania zrušil a vec vrátil

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania v zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.
s. p. napadnutý rozsudok odvolaním navrhovateľky i odporcu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne

správny potvrdil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s vysloveným právnym záverom súdu prvého stupňa
uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, podľa ktorého Zákon o rozhodcovskom konaní účinný
v dobe rozhodovania, ako aj Občiansky zákonník nevylučovali dojednanie rozhodcovskej doložky

v spotrebiteľských vzťahoch, a teda takéto dojednanie nemôže byť v rozpore so zákonom, ani
ho obchádzať. Okresný súd preto dôvodne dospel k tomu, že v prípade uzavretej rozhodcovskej
zmluvy medzi účastníkmi konania nedošlo k naplneniu dôvodu pre zrušenie rozhodcovského rozsudku
podľa § 40 ods. 1 písm. c) Zákona o rozhodcovskom konaní, ak túto považoval za platnú. Na
uvedenom právnom závere nemení nič ani okolnosť, že odvolací súd považuje rozhodcovskú zmluvu

uzavretú medzi účastníkmi konania za individuálne dojednanú. Dohoda zmluvných strán o právomoci
rozhodcovského súdu netvorila súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ale bola uzavretá
vo forme samostatnej rozhodcovskej zmluvy. To, že bola uzavretá vo forme samostatnej rozhodcovskej
zmluvy ešte neodôvodňuje záver, že táto dohoda bola individuálne dohodnutá a svedčí o vôli
navrhovateľky pristúpiť na túto osobitnú zmluvnú podmienku. Povahu formulárovej zmluvy totiž majú

nielen všeobecné obchodné podmienky, ale aj predformulované znenia rôznych variant zmlúv, resp.
zmluvných ustanovení. Na druhej strane je však potrebné rešpektovať, že návrh na uzatvorenie
akejkoľvek zmluvy (teda i tej rozhodcovskej) predkladá spravidla len jedna zo zmluvných strán, ako
aj skutočnosť, že návrh na uzatvorenie zmluvy musí byť dostatočne určitý, t. j. musí pod sankciouneplatnosti uzatváranej zmluvy obsahovať všetky podstatné náležitosti zmluvy tak, aby mohol byť
prejavom vôle druhej zmluvnej strany prijatý i bez nevyhnutnej potreby dopĺňania alebo iných zmien
tohto návrhu. Z uvedeného potom vyplýva, že len zo samotnej skutočnosti, že dodávateľ - odporca

predložil spotrebiteľke - navrhovateľke na podpis predpripravenú rozhodcovskú zmluvu na samostatnom
liste papiera nemožno vyvodiť záver, že rozhodcovská zmluva nebola individuálne dojednaná, ale
ani záver, že individuálne dojednaná bola. Podstatné totiž je to, či uzavretie rozhodcovskej zmluvy,
ktorá bola naformulovaná jednou zmluvnou stranou, je alebo nie je výsledkom slobodnej vôle oboch
zmluvných strán. Aplikujúc uvedené závery na prejednávaný prípad je potrebné vysloviť, že dojednanie

zmluvnýchstránoprávomocirozhodcovskéhosúdubymalocharakterindividuálnejzmluvnejpodmienky
vtedy, ak by dodávateľ predložil spotrebiteľke návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v takej podobe,
aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že spotrebiteľka mala možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh
na riešenie sporov v rozhodcovskom konaní bez toho, aby tým zmarila uzavretie Zmluvy o úvere, a
ďalej že spotrebiteľke boli poskytnuté jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená riešenie sporov v
rozhodcovskom konaní.

Čl. 3 Rozhodcovskej zmluvy obsahuje poučenie pre dlžníka, z ktorého vyplýva že dôsledkom uzavretia
rozhodcovskej zmluvy je možnosť riešenia sporov vyplývajúcich alebo súvisiacich s ustanoveniami
Zmluvy o revolvingovom úvere v rozhodcovskom konaní s tým, že spory môžu byť riešené aj v súdnom
konaní. Ďalej bolo v citovanom článku uvedené, že výber jednej z alternatív riešenia sporov spočíva

na žalobcovi. V článku 2 Rozhodcovskej zmluvy veriteľ vyhlásil, že uzatvorenie tejto rozhodcovskej
zmluvy nie je podmienkou uzatvorenia a vykonávania Zmluvy o revolvingovom úvere medzi veriteľom
a dlžníkom a že dlžník nie je povinný prijať návrh tejto rozhodcovskej zmluvy zo strany veriteľa.
Už z uvedeného textu je podľa názoru odvolacieho súdu zrejmé, že spotrebiteľka ako dlžníčka pred
podpisom rozhodcovskej zmluvy mohla získať predstavu o tom, čo znamená rozhodcovské konanie a

aké sú dôsledky podpísania rozhodcovskej zmluvy s tým, že je bola deklarovaná skutočnosť, že na
uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy nemusí pristúpiť, a ak tak urobí, neohrozí tým uzavretie samotnej
zmluvy o revolvingovom úvere. Je síce možné poukazovať na skutočnosť, že dlžníčka uzatvárala
uvedenú rozhodcovskú zmluvu v čase „zníženej bdelosti“ pri uzatváraní Zmluvy o revolvingovom úvere,
ktorá bola v prvom rade vo sfére jej záujmu, a rovnako sa dá polemizovať o jej pozornosti či skúsenosti

s uzatváraním zmlúv, na druhej strane je však potrebné uviesť, že tieto skutočnosti sú podľa názoru
odvolacieho súdu dostatočne kompenzované oprávnením od rozhodcovskej zmluvy odstúpiť v lehote do
14 kalendárnych dní aj bez uvedenia dôvodu. Uvedeným zmluvným dojednaním (čl. 7 Rozhodcovskej
zmluvy) tak bolo spotrebiteľke umožnené v primerane dlhej lehote po uzatvorení Rozhodcovskej zmluvy
zvážiťjejdôsledkyatietoprípadnevylúčiť.Nazákladetýchtoskutočnostímáodvolacísúdzato,žepokiaľ

bola spotrebiteľke - navrhovateľke na podpis predložená rozhodcovská zmluva na samostatnom liste
papiera, v rozsahu siedmych článkov obsahu, v jej rámci jej bolo vysvetlené, čo znamená rozhodcovské
konanie a aké sú jeho následky, pričom v jej obsahu bolo deklarované, že jej uzavretie nie je podmienkou
uzatvoreniazmluvyorevolvingovomúvere,anavyšebolomožnéodtejtorozhodcovskejzmluvyodstúpiť
v primeranej lehote, uvedenú rozhodcovskú zmluvu je možné považovať na individuálne dojednanú.

Ako už potom bolo uvedené v predchádzajúcich odsekoch, uvedená skutočnosť ex lege vylučuje, aby
bola uvedená rozhodcovská doložka klasifikovaná ako neprijateľná zmluvná podmienka. Odvolací súd
preto napriek vyššie uvedenému dospel k totožnému právnemu záveru, ako súd prvostupňový, a to, že
rozhodcovská zmluva je platná, preto nebol dôvod pre zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle §
40 ods. 1 písm. c) Zákona o rozhodcovskom konaní.

Odvolací súd sa následne stotožnil aj s právnym záverom okresného súdu, pokiaľ tento nepovažoval
návrh navrhovateľky za dôvodný ani v zmysle § 40 ods. 1 písm. j) Zákona o rozhodcovskom konaní
s odôvodnením, že navrhovateľka tento dôvod nešpecifikovala v súlade s obsahom tohto zákonného
ustanovenia, teda neuviedla, ktoré konkrétne práva jej ako spotrebiteľky boli porušené v rozhodovacej

činnosti rozhodcovského súdu. Ust. § 53 a 54 Občianskeho zákonníka, na ktoré poukazovala, sa týkali
len neprijateľnej zmluvnej podmienky - rozhodcovskej zmluvy a z toho vyplývajúcej skutočnosti, že
rozhodcovský súd nemal právomoc konať. Uvedený argument však okresným a ani odvolacím súdom
nebol prijatý. Ak sa navrhovateľka bráni tým, že vo svojom návrhu zo dňa 06. 02. 2014 „jasne uviedla, že
v konaní pred rozhodcovským súdom došlo k porušeniu všeobecne záväzných právnych predpisov na

ochranu práv spotrebiteľa, pričom z celého obsahu tohto návrhu vyplýva, akým spôsobom k porušeniu
týchto predpisov prichádzalo a zároveň právny zástupca navrhovateľky túto argumentáciu rozviedol
na pojednávaní“, odvolací súd nepovažuje ani túto námietku za dôvodnú. V návrhu navrhovateľky zo
dňa 06. 02. 2014 ňou uvádzaný čl. III sa vzťahuje výslovne len k posúdeniu rozhodcovskej zmluvyako neprijateľnej zmluvnej podmienky, s ktorou skutočnosťou sa okresný súd zaoberal vyššie. V čl. IV
predmetného návrhu navrhovateľka opätovne namietala, že nemohla ovplyvniť výber rozhodcovského
súdu a možnosť v rámci dvojinštančného konania žiadať o preskúmanie rozhodnutia, ktoré skutočnosti

nie sú porušením jej práv ako spotrebiteľky, ak rozhodcovský súd mal právomoc konať a výber
rozhodcovského súdu, či jednoinštančnosť rozhodcovského konania je upravená právnymi predpismi,
ktoré samé osebe nespôsobujú porušenie práv spotrebiteľky. Aj citácia z rozhodnutia Ústavného súdu
ČR zo dňa 01. 11. 2011 v článku IV návrhu sa týka posúdenia rozhodcovskej doložky navrhovateľkou
a jej všeobecné konštatovanie, že rozhodcovské konanie v rámci spotrebiteľských sporov musí vo

všeobecnosti zaručovať procesné práva porovnateľné so súdnym konaním, ktoré by prichádzalo do
úvahy v prípade, keď by spotrebiteľ nebol viazaný rozhodcovskou doložkou. Navrhovateľka však
konkrétne neuviedla, aké konkrétne práva ako spotrebiteľky boli v rozhodcovskom konaní porušené
v rozhodovacej činnosti rozhodcovského súdu, ktorú povinnosť tvrdenia nie je možné nahradiť len
všeobecným odkazom na rozhodnutie súdu v inej veci. To, že sa dodávateľ so svojou žalobou obrátil
na rozhodcovský súd samo osebe nezhoršuje postavenie navrhovateľky ako spotrebiteľky, ktorej v

prípade, ak boli v rozhodcovskom konaní porušené jej práva, zostáva možnosť domáhať sa zrušenia
v rozhodcovskom konaní vydaného rozhodcovského rozsudku z dôvodov uvedených v Zákone o
rozhodcovskom konaní. Naviac z rozhodcovského rozsudku sp. zn. 51/10/13 vyplýva, že tento v rámci
rozhodcovského konania aplikoval ust. zák. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch vrátane ust. §
53 ods. 1, 6 Občianskeho zákonníka, teda právne predpisy na ochranu spotrebiteľa. V čom malo dôjsť

k ich porušeniu, či nesprávnej aplikácii, navrhovateľka v návrhu netvrdila.

Ak následne na pojednávaní dňa 22.10.2014 ( po viac ako 8 mesiacoch od podania návrhu ) právny
zástupca navrhovateľky uviedol, že uplatnená pohľadávka v rozhodcovskom konaní bola neplatná,
keďže navrhovateľka nemala v čase rozhodovania voči odporcovi žiaden dlh, ide o tvrdenie, ktoré v

pôvodnom návrhu navrhovateľky uvedené nebolo, a takýto postup mohol byť kvalifikovaný ako dôvod
na podanie žaloby v zmysle § 40 ods. 1 písm. g) Zákona o rozhodcovskom konaní, ktorý dôvod
však navrhovateľka v návrhu netvrdila. Ak tento dôvod bol špecifikovaný neskôr, okresný súd dôvodne
poukázal na to, že takýmto postupom a pripustením preskúmania tohto dôvodu by došlo k obchádzaniu
účelu zákonného ustanovenia §-u 41 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti odvolací

súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/228/2013 zo dňa 31. 10. 2013,
z odôvodnenia ktorého jednoznačne vyplýva, že Zákon o rozhodcovskom konaní kogentne stanovuje
lehotu na podanie návrhu na preskúmanie rozhodcovského rozsudku, preto predpokladom podania
kvalifikovaného návrhu na preskúmanie rozhodcovského rozsudku, na základe ktorého by sa žalobca
mohol domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku, je uvedenie dôvodu podľa § 40 ods. 1 Zákona

o rozhodcovskom konaní, a to v zákonom stanovenej lehote. Súd preto môže posudzovať napadnutý
rozhodcovský rozsudok len z dôvodov uvedených v návrhu v zákonom stanovenej lehote. Zmeškanie
procesného úkonu účastníka v zákonom stanovenej lehote, (v uvedenom prípade neuvedenie dôvodu
v zmysle ust. § 40 ods. 1 písm. g)), má za následok procesnú preklúziu práva. V prípade navrhovateľky
tak uplynutím zákonnej lehoty došlo k procesnej preklúzii práva domáhať sa zrušenia rozhodcovského

rozsudku z iných dôvodov než aké boli uvedené v návrhu, vrátane dôvodu podľa § 40 ods. 1 písm. g)
Zákona o rozhodcovskom konaní, ak žiadne skutočnosti a tvrdenia v tomto smere v návrhu neuviedla
a tento dôvod uplatnila až prostredníctvom jej právneho zástupcu na pojednávaní dňa 22. 10. 2014
po uplynutí zákonnej lehoty. Nešlo o „rozvedenie“ dôvodu už uplatneného v návrhu, ale o ďalší dôvod
v návrhu neuvedený. Okresný súd preto dôvodne posudzoval napadnutý rozhodcovský rozsudok len

z dôvodov uvedených v návrhu, resp. v zákonom stanovenej lehote, teda len v zmysle § 40 ods. 1
písm. c) Zákona o rozhodcovskom konaní a následne v zmysle § 40 ods. 1 písm. j) tohto zákona.
Ide o všeobecný následok zmeškania zákonných lehôt podľa § 55 O. s. p., pričom sa nevyžaduje, aby
prekluzívny následok procesných lehôt bol osobitne ustanovený pri jednotlivých procesných právach
a úkonoch účastníkov konania. Pokiaľ preto navrhovateľka aj v odvolacom konaní zotrvala na svojej

argumentácii, odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa o neopodstatnenosti
žaloby z dôvodov, ktoré neboli uplatnené včas.

Rozporuplným je v odvolaní uvádzané tvrdenie právneho zástupcu navrhovateľky, pokiaľ tento v čl. II
svojho odvolania tvrdí, že v návrhu o zrušenie rozhodcovského rozsudku „jasne uviedol, že k porušeniu

všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa došlo, a to okrem iného práve
takým postupom rozhodcovského súdu, ktorým tento súd považoval svoju právomoc sa danú na
základerozhodcovskejzmluvy,ktorávzmysleObčianskehozákonníkapredstavujeneprijateľnúzmluvnú
podmienku ...“, z čoho vyplýva, že porušenie všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranuspotrebiteľa opätovne vzťahoval len k neplatnej rozhodcovskej zmluve, ktorá však predstavovala dôvod
pre zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle § 40 ods. 1 písm. c) Zákona o rozhodcovskom
konaní, nie v zmysle ust. § 40 ods. 1 písm. j) Zákona o rozhodcovskom konaní. Ani následne

uvedený argument, a to zásadu iura novit curia nemohol vziať odvolací súd do úvahy, ak navrhovateľka
ani v odvolaní neuviedla, ktoré konkrétne práva dané jej všeobecne záväznými právnymi predpismi
na ochranu spotrebiteľa boli postupom rozhodcovského súdu porušené. Zákonné ustanovenie §-u
5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 ukladá orgánu
rozhodujúcemu o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy , teda aj súdu, aby aj bez návrhu prihliadal na

nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho
premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať
plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, ak keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto
skutočností dovolával. Toto stanovenie sa vzťahuje na konania, predmetom ktorých je uplatnenie práva
predávajúceho(dodávateľa)-jehonárokuzospotrebiteľskejzmluvy,niepredmetomktoréhojezrušenie
rozhodcovského rozsudku v zmysle Zákona o rozhodcovskom konaní, ktorý vyžaduje uplatnenie v ňom

uvedených konkrétnych dôvodov a naviac ich uplatnenie limituje zákonnou lehotou. Je preto vylúčené,
aby súd dotváral dôvody, na základe ktorých by mal byť rozhodcovský rozsudok zrušený bez toho,
aby ich v zákonnej lehote tvrdil a následne preukázal navrhovateľ. Odvolací súd tým nemá na mysli
povinnosť navrhovateľa uviesť konkrétne právne ustanovenia, ktoré boli v rozhodcovskom konaní
porušené alebo ku ktorých porušeniu malo postupom rozhodcovského súdu dôjsť, (tým by dospel k

prílišnému formalizmu), ale uvedenie konkrétnych skutkových okolností, na základe ktorých by mohlo
dôjsť k ich právnemu posúdeniu zo strany súdu. Aj z ust. §-u 79 ods. 1 O. s. p. jednoznačne vyplýva,
že návrh na začatie konania musí obsahovať okrem všeobecných náležitostí aj pravdivé opísanie
rozhodujúcich skutočností. Do úvahy prichádza len opísanie tých rozhodujúcich skutočností, ktoré sú
nimi podľa presvedčenia navrhovateľa. Uvedenie týchto skutočností je splnením povinnosti tvrdenia. Ak

aj navrhovateľka v návrhu označila ako dôvod pre zrušenie rozhodcovského rozsudku len ustanovenie
§ 40 ods. 1 písm. j) Zákona o rozhodcovskom konaní a ani následne na pojednávaní nerozviedla a
nedoplnila skutočnosti, na základe ktorých k porušeniu jej konkrétnych práv malo dôjsť, teda v čom
tento dôvod spočíva, nedošlo z jej strany k splneniu povinnosti tvrdenia, a to ani v rámci odvolacieho
konania. Aj z uznesenia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22Cdo 2237/2013 vyplýva, že

opísanie rozhodujúcich skutočností slúži k vymedzeniu predmetu konania po skutkovej stráne. Právnu
charakteristiku opísaného skutkového deja (skutku) nie je v návrhu potrebné uvádzať, avšak bez
opísania rozhodujúcich skutočností, ktoré slúžia k vymedzeniu predmetu konania po skutkovej stránke,
nie je možné následne zo strany súdu za túto považovať len uvedenie ustanovenia zákona ( § 40 ods.
1 písm. j) Zákona o rozhodcovskom konaní ) bez opísania rozhodujúcich skutočností viažucich sa k

tomuto ustanoveniu. Odvolací súd uznáva, že právnu charakteristiku opísaného skutkového deja nie je
treba v návrhu uvádzať a pri svojom právnom posúdení ani nie je súd právnym názorom účastníkov
viazaný, avšak úlohou súdu nie je domýšľať si a dopĺňať dôvody, ktoré sám navrhovateľ neuviedol.
Okresný, ale ani odvolací súd si nemôže dopĺňať a domýšľať dôvody, na základe ktorých boli porušené
práva navrhovateľky ako spotrebiteľky, ak tieto neboli ako rozhodujúce skutočnosti opísané v návrhu na

začatie konania s prihliadnutím na charakter konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Odvolací
súd zdôrazňuje, že súd môže posudzovať napadnutý rozhodcovský rozsudok len z dôvodov uvedených
v návrhu v zákonom stanovenej lehote.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti preto nepovažoval odvolací súd odvolanie navrhovateľky za

dôvodné, keďže v odvolaní sa neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom
prvého stupňa zisteného stavu ani jeho právneho hodnotenia, ani takými, u ktorých by súd prvého
stupňa pri rozhodovaní o veci nebol mal vedomosť, alebo ktoré by nebol uvážil. V odvolaní uvedené
argumenty nie sú spôsobilé privodiť pre navrhovateľku iné právne hodnotenie stavu veci, preto odvolací
súd rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým návrh navrhovateľky zamietol podľa § 219 ods. 1 O.

s. p. potvrdil ako vecne správny.

Odvolací súd sa stotožnil i s právnym záverom okresného súdu o aplikácii ust. § 150 ods. 1 O. s. p., podľa
ktorého úspešnému odporcovi vzhľadom na existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, náhradu
trov konania nepriznal. Okresný súd dôvodne pri aplikácii ust. § 150 ods. 1 O. s. p. prihliadol na osobné

majetkové pomery na strane navrhovateľky. Navrhovateľka je dôchodkyňa s príjmom 280 € mesačne,
ktoré skutkové zistenie nemôže spochybniť ani to, že navrhovateľka bola v konaní právne zastúpená.
Okresnýsúdvýnimočnosťtohtoprípaduodôvodnilnielenmajetkovýmipomerminastranenavrhovateľky,
ale i charakterom sporu, v ktorom navrhovateľka vystupovala ako spotrebiteľka a domáhala sazrušenia rozhodcovského rozsudku. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uznal, že
rozhodcovský súd nepostupoval v súlade s rokovacím poriadkom ( neumožnil navrhovateľke vyjadriť sa
k žalobe predtým než vydal rozhodnutie), avšak navrhovateľka takýto nesprávny postup netvrdila ako

kvalifikovaný dôvod na podanie žaloby v zmysle § 40 ods. 1 písm. g) Zákona o rozhodcovskom konaní.
Zároveň okresný súd zohľadnil aj dopad jeho rozhodnutia o náhrade trov konania na majetkové pomery
oprávneného účastníka, čiže odporcu, ktorý je podnikateľom a poskytovanie úverov je predmetom
jeho podnikateľskej činnosti. Nepriznanie náhrady trov konania tak nespôsobuje vážny zásah do jeho
majetkového postavenia. Odvolací súd preto rozhodnutie okresného súdu vo výroku, ktorým odporcovi

náhradu trov konania podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 150
ods. 1 O. s. p., preto napriek tomu, že odporca bol v odvolacom konaní pri prejedaní odvolania vo veci
samejúspešný,náhradutrovodvolaciehokonaniamuz vyššieuvedenýchdôvodovhodnýchosobitného
zreteľa ( totožných v prvostupňovom konaní ), nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.