Rozsudok Judgement was issued on Wednesday, September 18, 2014

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 9C/21/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113226622
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Sikorjak

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2014:8113226622.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov samosudcom JUDr. Rastislavom Sikorjakom v právnej veci žalobcu: EOS KSI

Slovensko, s.r.o., Údernícka 5, 851 01 Bratislava právne zast. Tomáš Kušnír, s.r.o., Údernícka 5, 851
01 Bratislava proti žalovanému: I. T., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom Y. XX, t.č. bytom J. XX, G., za
účasti vedľajších účastníkov na strane žalovaného: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS,
Námestie legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 176 778, právne zastúpený: JUDr. Igor Šafranko,
advokát, ul. Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník a Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, Šafárikovo
nám. 7, 811 02 Bratislava, právne zastúpený: JUDr. Patrik Podhorský, advokát, Zámocká 36, 811 01
Bratislava, o zaplatenie 638,12 € s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 638,12 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške
9 % ročne

- zo sumy 35,64 € od 21.10.2010 do 13.11.2011,
- zo sumy 36,27 € od 21.11.2010 do 13.11.2011,
- zo sumy 36,91 € od 21.12.2010 do 13.11.2011,
- zo sumy 37,57 € od 21.01.2011 do 13.11.2011,

- zo sumy 38,23 € od 21.02.2011 do 13.11.2011,
- zo sumy 38,92 € od 21.03.2011 do 13.11.2011,
- zo sumy 39,60 € od 21.04.2011 do 13.11.2011,
- zo sumy 40,30 € od 21.05.2011 do 13.11.2011,
- zo sumy 41,03 € od 21.06.2011 do 13.11.2011,
- zo sumy 41,74 € od 21.07.2011 do 13.11.2011,
- zo sumy 42,48 € od 21.08.2011 do 13.11.2011,
- zo sumy 43,24 € od 21.09.2011 do 13.11.2011,

- zo sumy 44,02 € od 21.10.2011 do 13.11.2011,
- zo sumy 515,95€ od 14.11.2011 až do zaplatenia,
- zo sumy 44,78 € od 21.11.2011 až do zaplatenia.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

III. Dlžnú sumu spolu s príslušenstvom p o v o ľ u j e žalovanému splácať v mesačných splátkach vo
výške 20 € splatných vždy do 25. dňa toho-ktorého dňa v kalendárnom mesiaci, počnúc kalendárnym
mesiacom nasledujúcim po kalendárnom mesiaci, v ktorom tento rozsudok nadobudne právoplatnosť,
a to tak, že pri omeškaní čo len jednej splátky stáva sa zročným celé dlžné plnenie.

IV. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi k rukám jeho právneho zástupcu TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o.
náhradu trov konania vo výške 38 € do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.V. Vedľajšiemu účastníkovi Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS náhradu trov konania n
e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou došlou súdu dňa 16.09.2013 sa žalobca domáhal na žalovanom zaplatenia sumy v celkovej
výške 638,12 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9,00% ročne zo sumy jednotlivých splátok.

Žalobca uviedol, že pohľadávku, ktorá je predmetom konania nadobudol postúpením od Slovenskej
sporiteľne a.s. na základe zmluvy zo dňa 28.09.2011. Žalobca tiež uviedol, že v konaní si uplatňuje iba
zaplatenie splátok splatných od 21.10.2010 do 20.11.2011 v počte 14, ako splátok, ktorých zaplatenie

nie je premlčané.

Do konania na strane žalovaného ako vedľajší účastník vstúpilo OZ - HOOS v zastúpení JUDr. Igorom
Šafrankom a OZ - Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov v zastúpení advokátom JUDr. Patrikom
Podhorským.

Žalovaný žalobou uplatnený nárok nepoprel, uviedol iba že ho nie je schopný uhradiť naraz a požaduje
jeho zaplatenie v splátkach.

Vedľajší účastník HOOS vzniesol a) námietku premlčania, b) žiadal aby vec (premlčacia doba) bola

posudzovaná podľa Občianskeho zákonníka, c) argumentoval nedostatkom zákonných náležitostí
zmluvy o úvere, ktoré spôsobujú, že zmluva je bez úrokov a poplatkov, d) tvrdil, že zmluva o postúpení
pohľadávky z úveru je neplatná a citoval rozsiahlo takmer výlučne rozhodnutia Krajského súdu v
Prešove.

Súd vo veci rozhodol na pojednávaní konanom dňa 18.09.2014, na ktorom vykonal dokazovanie
obsahom listín tvoriacich súdny spis a prihliadajúc na tvrdenia účastníkov konania zistil nasledujúce:

SLSP ako veriteľ uzatvoril so žalovanou ako dlžníkom Zmluvu o splátkovom úvere č. 0503949883
vo výške 50000,-Sk. Mesačná anuitná splátka vo výške 1373,-Sk sa mala platiť od 20.01.2007 do

20.11.2011.

Je nesporné, že došlo k uzavretiu zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch.

Podľa § 100 ods.1 Občianskeho zákonníka - Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka - Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia

doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa § 2 písm.a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch - na účely tohto zákona sa
rozumie spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme.

Podľa § 2 písm.b) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch - zmluvou o spotrebiteľskom
úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa
zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským
úverom.

Podľa § 4 ods.2 zákona č. 258/2001 Z.z. - zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných
náležitostí obsahuje najmä
a) sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; ak je to možné, treba uviesť aj súčet
týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto

možnosť využiť,b) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje,
c) cenu tovaru alebo poskytnutej služby,
d) identifikáciu vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia

tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva spotrebiteľom,
e) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,
f) meno a adresu spotrebiteľa,
g) ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný
a bez poplatkov,

h) podmienky závislé od objektívnych skutočností, pri ktorých splnení môže byť upravená ročná
percentuálna miera nákladov,
i) výpočet nákladov uvedených v § 2 písm. c), ktoré neboli zahrnuté do výpočtu ročnej percentuálnej
miery nákladov; ide o určenie podmienok, za ktorých musí spotrebiteľ zaplatiť zvýšené náklady. Uvedie
sa výška týchto nákladov, spôsob výpočtu alebo čo najpresnejší odhad.

Následok neuvedenia rozčlenia splátky na istinu, úrok a poplatky uvedený v § 4 ods.3 posledná veta
zákona č. 258/2001 Z.z. (Ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku
2 písm. a/, b/, d/ až j/, k/ a l/, poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.) aplikovať
nemožno, nakoľko bol do zákona včlenený až dňom 01.01.2008, pričom zmluva bola uzavretá už dňa
04.12.2006.

Pokiaľ ide o poplatok za správu úveru, ktorý je súčasťou splátky, tak k námietke vedľajšieho účastníka
poukazujúceho na rozhodnutie Vrchného krajinského súdu č.AZ XI ZR 388/10 o neprijateľnosti poplatku
za vedenie účtu z 21.06.2006 č.k. 7U/17/06, súd uvádza: V zmluve dohodnutý poplatok nebol poplatkom
za vedenie účtu ale za správu úveru.

Ďalej je potrebné uviesť, že odvolávanie sa na vyššie uvedenú názorovú líniu bolo predmetom tvrdej
kritiky v právnickej spisbe ako v SR tak aj v ČR. Výsledok tejto kritiky (napr. Rainer Frank, Pavla
Veselková: Poplatky za správu a vedení úvěrových účtů vedených pro spotřebitele - ústavněprávní
aspekty - Právní rozhledy 6/2014, s. 194; Josef Bejček: Ochrana spotřebitele, nebo i pokrytecky zastřená

ochrana věrolomnosti? - Právní rozhledy 13-14/2013, s. 477; Kristián Csach - Komparatívny hoax v
práve alebo zaručená správa o bankových poplatkoch ) bol ten, že

a) české právo vychází ze Směrnice,
b) německé právo nevychází ze Směrnice,

c) při eurokonformním výkladu českých právních norem nemůže být německý Rozsudek vzorem,
d) a tudíž nemůže mít německý Rozsudek při výkladu českých právních norem význam.

Ďalším záverom bolo, že judikatúra súdov jedného členského štátu, ktorý judikuje podľa vlastného
vnútroštátneho poriadku, ktorý môže byť prísnejší ako harmonizačný príkaz preto nemôže byť použitá

na výklad vnútroštátneho pravidla súdu iného štátu, ktorý mohol smernicu transponovať inak.

K nemeckému vzoru Kristián Csach ďalej uvádza - „Pokúsme sa teda pochopiť nemecký kontext
ochrany spotrebiteľa, a najprv sa zastavme trochu pri smernici 93/13/EHS. Jej základné východisko je
nasledovné: cenu nestanovujú sudcovia, ale trh. Spotrebiteľa nechránime pred vysokou cenou, ale pred

tým, že nevie, aká je skutočná cena (preto princíp transparentnosti). Preto sú hlavný predmet plnenia a
cena za plnenie podľa čl. 4 ods. 2 smernice 93/13/EHS vylúčené z kontroly neprijateľnosti (ako u nás -
§ 53 ods. 1 veta druhá OZ, pričom sa neobmedzujeme na hlavný predmet, ale na akýkoľvek predmet
plnenia) . To sú veci, ktoré si ustráži každý spotrebiteľ sám a podľa nich sa aj rozhodne. Všetko iné sa
kontroluje. Nemecké právo je však iné. Nemci v podstate netransponovali smernicu 93/13/EHS, lebo ich

dovtedajšísystém[§9zákonaoVOP-kách-AGBGzroku1976(!-smernicajez1993,pochopené,prečo
nemôže byť AGBG transpozičný predpis?), neskôr prevzatý do §§ 305 a nasl. BGB] bol a je považovaný
za dostatočný. Kľúčový § 307 BGB preto nie je transpozíciou smernice. Ich mechanizmus funguje úplne
inak.Koncepčnejezaloženýnaúvahe,žeto,čosakontrolujejeodchýleniesaoddispozitívnychpravidiel
(preto je také významné ustanovenie § 307 ods. 3 BGB). Ak by ste v BGB chceli nájsť ustanovenie, že

predmet a cena plnenia sa nekontrolujú, budete hľadať márne. Výnimku z kontroly iba odvodzujú, a to
z toho dôvodu, že kontrola neprijateľných klauzúl je vlastne kontrolou odchýlenia sa od dispozitívneho
zákona. Tam, kde dispozitívna úprava chýba, resp. nedostatok vôle strán nemôže byť touto nahradený,
neprichádza do úvahy ani kontrola neprijateľnosti klauzúl.“Túto námietku vedľajšieho účastníka súd uzatvára poukazom na závery uvedené v českom právnom
poriadku, ktorý je slovenskému právnemu poriadku nepochybne bližší ako nemecký a ktorý dospel

formou Stanoviska Najvyššieho súdu ČR (k rovnakému záveru dospel aj Ústavný súd ČR - III. ÚS
3725/13) k tomu, že
I. Ujednání o poplatku za správu úvěru ve smlouvě o úvěru není neurčité jen proto, že neobsahuje úplný
výčet činností, za něž je poplatek sjednán.
II. Na ujednání o poplatku za správu úvěru ve smlouvě o úvěru se nevztahuje zákaz těch ujednání ve

spotřebitelských smlouvách, která v rozporu s požadavkem dobré víry znamenají k újmě spotřebitele
značnou nerovnováhu v právech a povinnostech stran.

Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalovaný svoj záväzok spočívajúci v
úhrade splátok úveru nesplnil. Ak sa potom žalobca domáhal zaplatenia nesplnených splátok v počte
14 (splatných od 21.10.2010, pričom žaloba bola podaná dňa 16.09.2013) bolo potrebné jeho návrhu

vyhovieť a priznať mu sumu dlžných splátok 638,12 €.
S plnením jednotlivých splátok sa žalovaný dostal do omeškania. Podľa § 517 ods.1 Občianskeho
zákonníka - Dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej
primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné
plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení.

Podľa § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka - Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ
právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

Podľa NV SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka -
Výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej
centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Výška základnej sadzby ECB bola ku dňu splatnosti jednotlivých splátok v čase od 21.10.2010 do
12.04.2011 - 1,00% ročne, v čase od 13.04.2011 do 12.07.2011 - 1,25% ročne, v čase od 13.07.2011
do 08.11.2011 - 1,50% ročne, v čase od 09.11.2011do 13.12.2011 - 1,25%.

Keďže žalobca požadoval úroky z omeškania vo výške 9,00% ročne aj pri splátkach, pri ktorých

mohol žiadať viac, priznal súd zo všetkých splátok úroky z omeškania vo výške 9,00% ročne od dňa
nasledujúceho po splatnosti jednotlivých splátok. Z celej dlžnej istiny okrem istiny z poslednej splátky
priznal súd úrok z omeškania od 14.11.2011 a z istiny z poslednej splátky až od dňa 21.11.2011, keďže
jej splatnosť bola dňa 20.11.2011.

Istina jednotlivých splátok predstavovala výšku:
a) pri splátke splatnej dňa 20.10.2010 - 35,64 €,
b) pri splátke splatnej dňa 20.11.2010 - 36,27 €,
c) pri splátke splatnej dňa 20.12.2010 - 36,91 €,
d) pri splátke splatnej dňa 20.01.2011 - 37,57 €,

e) pri splátke splatnej dňa 20.02.2011 - 38,23 €,
f) pri splátke splatnej dňa 20.03.2011 - 38,92 €,
g) pri splátke splatnej dňa 20.04.2011 - 39,60 €,
h) pri splátke splatnej dňa 20.05.2011 - 40,30 €,
i) pri splátke splatnej dňa 20.06.2011 - 41,03 €,

j) pri splátke splatnej dňa 20.07.2011 - 41,74 €,
k) pri splátke splatnej dňa 20.08.2011 - 42,48 €,
l) pri splátke splatnej dňa 20.09.2011 - 43,24 €,
m) pri splátke splatnej dňa 20.10.2011 - 44,02 €,
n) pri splátke splatnej dňa 20.11.2011 - 44,78 €.

Úroky z omeškania priznal súd iba z nezaplatenej istiny splátok vychádzajúc zo zákazu anatocizmu,
teda úročenia úrokov (napr. NS ČR: 35Odo/101/2002 - Právo požadovať od dlžníka príslušenstvo z
príslušenstva /tu úroky z omeškania z dojednaných úrokov/ potom veriteľ nemá preto, že ani občianskyani obchodný zákonník mu túto možnosť nepriznávajú. Inak povedané, ani obchodný ani občiansky
zákonník nezakotvujú majetkové sankcie pre prípad omeškania s platením príslušenstva pohľadávky.).

Pokiaľ ide o ďalšie námietky vedľajšieho účastníka, súd uvádza:

Námietka premlčania - k premlčaniu priznaných splátok nedošlo, nakoľko v prílohe k Zmluve o
postúpení pohľadávky (č.l. 30) uvedenie omeškania v dĺžke 1256 dní, je údajom o omeškaní od
poslednej uhradenej splátky, k čomu došlo dňa 22.05.2008 a zaplatenia premlčaných splátok sa žalobca

nedomáhal. Predčasná splatnosť úveru nebola súdu preukázaná.

Neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky - Pokiaľ ide o žalovaným tvrdenú neplatnosť zmluvy o
postúpení pohľadávky z peňažného ústavu na žalobcu k tomu súd uvádza, že uvedená námietka už
je riešená konštantnou judikatúrou ako slovenskou, tak aj českou, kde podľa rozhodnutia NS ČR zn.
31 Cdo/1328/2007 (Rc 61/2010) „otázka platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky je nerozhodná z

hľadiska účinku splnenia dlhu postupníkovi, ak postúpenie pohľadávky oznámil dlžníkovi postupca. Za
tejto situácie, keď dlžník nie je oprávnený dožadovať sa preukázania zmluvy o postúpení pohľadávky,
zaniká jeho záväzok splnením postupníkovi aj v prípade, že zmluva o postúpení pohľadávky neexistuje.
Notifikačný úkon tak vyvolá zamýšľané právne následky týkajúce sa osoby oprávnenej prijať plnenie aj
vtedy, ak k cesie vôbec nedošlo alebo zmluva o postúpení pohľadávky bola neplatná. Dlžník nemá (v

súdnom konaní, v ktorom je proti nemu postupníkom uplatnená požiadavka na zaplatenie postúpenej
pohľadávky) k dispozícii námietku, že zmluva o postúpení je neplatná.“

Vyššie uvedený záver je koniec koncov úplne logický, vzhľadom na zásadu, že postúpením pohľadávky
sa postavenie dlžníka žiadnym spôsobom nemení. Dlžník nemôže novému veriteľovi zaplatiť ani o cent

viac, ako by zaplatil veriteľovi pôvodnému. To, že nový veriteľ môže pohľadávku vymáhať razantnejšie
na uvedenom závere nemôže nič zmeniť.

Podľa § 92 ods.8 zákona č. 481/2001 o bankách - Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky
zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo

len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo
pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť
písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu
klienta.

Podľa názoru súdu žiadny výklad nemôže viesť k záveru prezentovanému vedľajším účastníkom, že
postúpiť môže banka iba pohľadávku, s ktorou je dlžník v omeškaní. Naopak citované ustanovenie
zákona o bankách umožňuje postúpiť banke pohľadávku z peňažného záväzku voči jej klientovi ako
celok, aj keď je klient v omeškaní iba s časťou peňažného záväzku. Znamená to teda, že banka nemusí
vyčkať na uplynutie splatnosti celého peňažného záväzku klienta ale svoju pohľadávku z úverovej

zmluvy môže postúpiť vcelku na iný subjekt. Gramatický a logický výklad je jednoznačný, nakoľko § 92
ods.8 zákona o bankách nehovorí o postúpení časti peňažného záväzku zodpovedajúceho omeškanej
sumy ale o postúpení peňažného záväzku ako takého, pričom slovo tomuto zabezpečuje, že v prípade
ak klient má voči banke viac peňažných záväzkov a v omeškaní je iba s niektorým, tak postúpiť možno
iba peňažný záväzok, u ktorého došlo k omeškaniu a nie aj peňažné záväzky ďalšie (u ktorých k

omeškaniu nedošlo). Slovo tomuto sa vzťahuje k peňažnému záväzku ako celku a nie len k omeškanej
časti záväzku. Správnosť uvedeného je zvýraznená ešte tým, že zákon zdôrazňuje, že pri omeškaní čo
lenčastipeňažnéhozáväzkumožnopostúpiťcelýpeňažnýzáväzok(zákonužnezdôrazňujeslovočasť).

Vyššie uvedený záver plynie aj zo stanoviska NBS predloženého žalobcom, v ktorom sa uvádza, že ak

je úver splatný v splátkach, banka alebo pobočka zahraničnej banky má právo postúpiť postupníkovi
celú, teda aj nesplatenú časť pohľadávky z úveru.

Výklad prezentovaný vedľajším účastníkom by viedol k tomu, že banka by bola povinná postupovať
svoju pohľadávku po jednotlivých splátkach a trebárs aj rôznym novým veriteľom (čo by podstatne

sťažilo orientáciu spotrebiteľa komu a koľko má platiť) alebo napriek tomu, že úver je pre ňu nelikvidný
vykonávať ešte ďalšie úkony vedúce k jeho celkovému zosplatneniu, s čím zákon o bankách nepočíta.
Zároveňbybankanemohlasplniťpovinnosťodovzdaniadokumentáciekúverunovémuveriteľovi,keďžeby stále bola aj veriteľom a mohla by odovzdať maximálne kópiu úverovej dokumentácie. Takýto výklad
vedľajšieho účastníka vedie k absurdným dôsledkom a preto ho je nutné odmietnuť.
Súd rešpektuje ochranu spotrebiteľa a hypertrofiu spotrebiteľského práva v posledných troch rokoch.

Má však za to, že v rámci SR sa ochrana spotrebiteľa neuplatňuje zodpovedajúcim spôsobom. Ochrana
spotrebiteľa nemôže viesť k ústupu od konštantného výkladu jednotlivých právnych inštitútov a k ich
prekrúcaniu tak, aby sa spotrebiteľovi urobiacemu jeho finančným možnostiam ekonomicky nesprávne
rozhodnutie, takýmto spôsobom zabezpečovala možnosť zníženia jeho dlhu.

Ochrana spotrebiteľa neznamenala nikdy ochranu pred jeho
vlastnými ekonomickými (i neuváženými) rozhodnutiami, pri ktorých dal prednosť ponúkanému tovaru
alebo službe pred svojimi peniazmi. Znamenala naopak predovšetkým jeho ochranu pred neúplnými a
nepravdivými informáciami vyplývajúcimi z informačnej asymetrie medzi obchodníkom a spotrebiteľom,
a ochranu slobody jeho vôle, pokiaľ nemohla byť realizovaná kvôli štandardným (predformulovaným)

zmluvným podmienkam obchodníka.

Súd s nevôľou sleduje, že ochrana spotrebiteľa občianskymi združeniami sa stáva výlučne biznisom,
kde jediným cieľom občianskeho združenia na ochranu spotrebiteľa je splnomocniť vopred určeného
advokáta na zastupovania v súdnych konaniach, výsledkom čoho je, že do súdneho konania vstupujú

ako vedľajší účastník (samozrejme v zastúpení advokátom) aj tri prípadne viac takýchto združení. Je
len otázne, ako by v prípade neúspechu spotrebiteľa a povinnosti OZ platiť náhradu trov konania boli
tieto združenia schopné uvedenú povinnosť splniť. Alebo sa zakladajú s vedomím, že za svoju činnosť
nenesú žiadnu majetkovú zodpovednosť ?

Pokiaľ ide o povolenie zaplatenia dlžnej sumy v splátkach, žalovaný preukázal, že v súčasnosti má
záväzok voči oprávnenému EXEDRA s.r.o. vo výške 62001,23 €, pričom Sociálna poisťovňa nemôže
vykonávať zrážky z dôchodku, keďže tento nepresahuje sumu životného minima 198,09 €, ktorú z
dôchodku zraziť nemožno. Za nájom žalovaný platí mesačne 200 € a vypomáhať mu musí dcéra. Je teda
zrejmé, že zaplatenie dlžnej sumy v celku je nereálne, preto súd podľa § 160 ods.1 O.s.p. povolil splátky.

Pokiaľ ide o náhradu trov konania, postupoval súd podľa § 142 ods.2 O.s.p. - Ak mal účastník vo veci
úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá
na náhradu trov právo a ich náhradu priznal v konaní takmer plne úspešnému žalobcovi. Žalobca mal
neúspech iba v nepatrnej časti konania, preto mu patrí celá náhrada trov konania. Za účelné trovy

žalobcu však súd považoval iba zaplatený súdny poplatok vo výške 38 €.

Pokiaľ ide o trovy právneho zastúpenia, tieto súd nepriznal stotožniac sa s argumentáciou NS SR
uvedenou v rozhodnutí sp. zn. 6 M Cdo 5/2013, podľa ktorého: „ Trovy konania vzniknuté
zastupovaním advokátom v tzv. hromadných veciach, kde sa obsah jednotlivých podaní mení len o

aktualizáciu tej-ktorej veci a jej individualizáciu na súdoch v Slovenskej republike nemožno považovať
za trovy nevyhnutne vynaložené na riadne bránenie práva na súde. V takomto prípade zastupovanie
advokátom nezodpovedá účelu, ktorý sleduje procesné právo inštitútom zastupovania advokátom v
súdnom konaní. Treba súhlasiť s názorom, že právo na právnu pomoc a náhrada trov konania sú dve
rozdielne veci, ktoré síce spolu súvisia, avšak nie sú neoddeliteľné. Právo na náhradu trov konania

(včítane tých, ktoré vznikli v súvislosti so zastupovaním advokátom) totiž závisí od iných predpokladov
než možnosť nechať sa zastupovať advokátom. Správnosť tohto názoru možno dokumentovať aj tými
súdnymikonaniami,vktorýchsaúčastníkomnáhradatrovkonanianepriznáva(napr.rozvodmanželstva,
kde žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania a ďalšími) a účastníci konania pritom majú
právo nechať sa v súdnom konaní zastupovať. Ak teda súd neprizná náhradu trov konania úspešnému

účastníkovi, keď dospeje k záveru, že trovy nevynaložil účelne, nejde o porušenie práva na právnu
pomoc. Vedľajší účastník sa preto mohol dať zastupovať v súdnom konaní advokátom, avšak trovy ktoré
vynaložil v tejto súvislosti nemožno považovať za trovy účelné. Pokiaľ teda súdy nižších stupňov dospeli
k takémuto záveru a vedľajšiemu účastníkovi nepriznali náhradu trov konania, ich rozhodnutia (v tomto
smere) sú správne.“

Uvedené podľa súdu platí nepochybne nielen u vedľajšieho účastníka ale aj u účastníka konania.V rámci nepriznania trov právneho zastúpenia poukazuje súd aj na ďalšiu judikatúru, s ktorou sa
stotožňuje:

NS SR - 4 M Cdo 21/2009: „Súd rozhodujúci o priznaní náhrady trov konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. je
povinný vždy skúmať účelnosť vynaložených trov konania uplatnených úspešným účastníkom konania
v spore. Účelnosť je vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa. Účelnosť spravidla nachádza
svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze. Je preto
potrebné rozlišovať medzi právom účastníka konania (fyzickej, právnickej osoby, štátneho orgánu) na

právnupomocanárokomnanáhradutrovkonaniazaposkytnutúprávnupomoc.Trovykonaniapotrebné
na účelné vynaloženie alebo na ochranu práv sa však nemôžu posudzovať ako celok, aj keď účastník
má právo na náhradu trov konania, pretože každý úkon alebo každé plnenie trov treba posudzovať
samostatne.“

Procesný súd v danej veci dospel k záveru, že jediným účelným nákladom, ktorý žalobcovi (ktorý

mal v konaní plný úspech) v konaní vznikol, bolo zaplatenie súdneho poplatku. Náhradu nákladov
konania spojených so zastupovaním advokátom procesný súd žalobcovi nepriznal, pretože sa nejednalo
o náklady účelne vynaložené. Procesný súd nijako nespochybňuje právo žalobcu na zastúpenie
advokátom(§25O.s.p.)avpriebehukonaniahorešpektoval.Právoúčastníkanazastúpenieadvokátom
na strane jednej a právo na náhradu nákladov konania s tým spojených na strane druhej sú práva, ktoré

síce spolu úzko súvisia, avšak nie sú nerozlučne spojené. Merítkom účelnosti uvedeným v § 142 ods.1
O.s.p. je preto nevyhnutné pomerovať všetky náklady, ktoré účastníkovi v priebehu konania vznikli, teda
ajnákladyvynaloženéúčastníkomvsúvislostisjehozastúpenímadvokátom.Naposudzovanieúčelnosti
nákladov právneho zastúpenia nemožno rezignovať len preto, že účastník pri zastúpení advokátom
realizuje svoje právo na právnu pomoc.

Ústavný súd ČR z 25. júla 2012, sp. zn. I.ÚS 988/2012 - „ Typový spôsob uplatnenia pohľadávky je
dôkazom toho, že účelom právneho zastúpenia nie je poskytovanie právnej pomoci, ale parazitovanie
na drobných pohľadávkach voči občanom, ktoré sú umelo navyšované do nezmyselnej výšky za účelom
zabezpečenia ľahkého zárobku. Takéto správanie je zneužitím práva na zastúpenie advokátom, resp.

dokonca procesnou šikanou, a preto takéto trovy konania nemožno priznať, hoci bol účastník vo veci
samej úspešný.“

Procesný súd ďalej uvádza, že k rovnakému záveru k akému dospel aplikáciou § 142 ods.1 O.s.p.,
možno dospieť aj aplikáciou § 150 ods.2 O.s.p., podľa ktorého ak sú trovy konania v drobných

sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť. Predmetné ustanovenie
je ustanovením s tzv. relatívne neurčitou hypotézou, ktorá ponecháva na súde zváženie, či trovy
konania sú voči uplatnenej pohľadávke neprimerané a čo vôbec pod neprimeranosťou treba rozumieť.
Neprimeranosťou podľa súdu nemožno rozumieť iba zjavný nepomer medzi výškou uplatnenej drobnej
pohľadávky a výškou trov konania ale vôbec aj vznik trov konania, ktorých vznik vo vzťahu k

jednoduchosti sporu je ako taký neprimeraný. To je práve prípad tzv. hromadne opakovaných žalôb.

Vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného náhrada trov konania nepatrí, keďže bol v konaní takmer
výlučne neúspešný.

O náhrade trov konania ďalšieho vedľajšieho účastníka OZ - Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov súd
nerozhodoval pre nedostatok návrhu z jeho strany (§ 151 ods.1 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa
jeho doručenia písomne v 4 vyhotoveniach na Okresný súd Prešov, pričom odvolanie musí mať

náležitosti uvedené v ust. § 205 ods. 1 a 2 O. s. p..

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak odporca dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, navrhovateľ môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.