Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, February 13, 2015

Súd: Okresný súd Dunajská Streda
Spisová značka: 15C/238/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2213225435
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Novotný

ECLI: ECLI:SK:OSDS:2015:2213225435.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dunajská Streda samosudcom Michalom Novotným v právnej veci žalobcu: Y. C., B.. XX.

H. XXXX, bytom U. XXX, zastúpeného: JUDr. Iveta Lenčešová, advokátka, Nitra, proti žalovanému: L.
P., B.. XX. Y. XXXX, bytom I. XXXX/XX, P. T., zastúpenému: JUDr. Jolana Černá, advokátka, Jahodná,
o 9.958,18 € s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Žaloba o zaplatenie 9.958,18 € z titulu vrátenia hotovostnej pôžičky s 9 % ročným úrokom z omeškania
od 11. decembra 2010 sa zamieta.
II. Žalobca je povinný nahradiť žalovanému všetky (100 %) účelne vynaložené trovy konania; výška
náhrady bude určená samostatným uznesením po právoplatnom skončení konania.

III. Žalobcovi sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou došlou súdu 12. decembra 2014 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy
uvedenej vo výroku. V žalobe predniesol, že 10. apríla 2007 bola medzi žalobcom a žalovaným uzavretá
písomná zmluva o pôžičke, ktorou žalobca prenechal žalovanému sumu 300.000 býv. Sk. Túto sumu
mu súčasne odovzdal v hotovosti. Žalovaný v tejto listine svoj záväzok tiež uznal čo do dôvodu a výšky
a zaviazal sa ho splatiť do 10. decembra 2010, no nesplatil ho v dohodnutom termíne.

2. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu, ktorý súd na základe žaloby vydal, žiadal žalobu

zamietnuť. Poprel, že by listinu z 10. apríla 2007 podpísal a že by podpis pod ňou bol jeho podpisom.
Poprel tiež, že by od žalobcu dostal 300.000 Sk v hotovosti. Zároveň poukázal na to, že touto zmluvou
sa žalobca hájil už v konaní tun. súdu sp. zn. 7 C 17/2012, v ktorom žalovaný žaloval žalobcu o náhradu
toho, čo za žalobcu zaplatil Prvej stavebnej sporiteľni, a.s., ako žalobcov ručiteľ. Okrem toho žalovaný
namietol, že všetko, čo si kedy od žalobcu požičal, mu aj vrátil, čo bolo dokázané aj v uvedenom konaní
sp. zn. 7 C 17/2012. Žalobca však od žalovaného neustále požadoval ďalšie sumy, ktoré mu matka
žalovaného aj poskytla, pretože jedna z pôžičiek žalobcu u tretej osoby bola zabezpečená záložným

právom na rodičovský dom žalovaného a matka sa bála, že o dom príde.

3. Žalobca v replike na odpor žalovaného doplnil podrobnosti ich vzájomných vzťahov, ktoré s uvedenou
pôžičkou súviseli. Pritom potvrdil, že na jeseň 2006 požičal žalovanému 200.000 Sk, z ktorých mu tento
vrátil 180.000 Sk; to však podľa neho nemalo priamy súvis s týmto nárokom. V neskorších prednesoch
na pojednávaní žalobca k týmto podrobnostiam doplnil, že v roku 2006 pre žalovaného požičal od tretej
osoby (H. I.) sumu 300.000 Sk (ktorú žalovaný zabezpečil záložným právom na rodičovský dom), táto

však žiadala splatiť celkovo 565.000 Sk. Sumu 200.000 Sk jej splatil žalobca z pôžičky, ktorú mu poskytol
jeho zamestnávateľ, sumu 65.000 Sk splatil v hotovosti a sumu 300.000 Sk požičal žalobca žalovanému
práve na ten účel, aby ich žalovaný vrátil tejto tretej osobe ako splátku uvedenej pôžičky.4. Súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie (§ 115 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), ktoré
prebehlo v termínoch 21. novembra a 11. decembra 2014 a 30. januára 2015. Prvé dva termíny prebehli
za prítomnosti všetkých účastníkov a ich právnych zástupcov. Na treťom termíne (30. január 2015) sa

nezúčastnil žalovaný, ktorý však svoju neprítomnosť ospravedlnil, preto súd podľa § 101 ods. 2 O. s. p.
vykonal pojednávanie v jeho osobnej neprítomnosti, len za prítomnosti jeho právnej zástupkyne.
Na pojednávaniach bolo vykonané dokazovanie:
- výsluchom oboch účastníkov,
- výsluchom svedkov H. I., Q. W. a R. I.,

ako aj listinami:
- zmluvou o pôžičke a uznaním dlhu z 10. apríla 2007 na č.l. 6,
- kvitanciou z 28. augusta 2007 na č.l. 20,
- odpoveďou na lustráciu v Sociálnej poisťovni na č.l. 67,
- výpisom z účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX na č.l. 89,
- založenými v spise tun. súdu sp. zn. 7 C 17/2012:

- odpor na č.l. 15,
- záložná zmluva datovaná „11. 11. 2006“ na č.l. 71 - 73,
- zmluva o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX na č.l. 74,
- zápisnica o pojednávaní 16. októbra 2012 na č.l. 76 - 78,
- výplatná páska žalobcu za jún 2008 na č.l. 85,

- zmluva o pôžičke č. 1/2007 na č. l. 86 - 87,
- upomienka spoločnosti Volkswagen Finančné služby Slovensko s.r.o. na č.l. 88,
- zápisnica o pojednávaní 24. januára 2013 na č.l. 95 - 96,
- oznámenie žalobcu (Y. C.) z 9. marca 2013 na č.l. 100 - 101,
- opisy účtu medziúveru č. XXXXXXXXXX/XXXX na č.l. 103 - 104,

- záznam z prerokovania finančnej situácie z 25. februára 2013 na č.l. 109,
- vyšetrovacím spisom Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Dunajskej Strede ČVS: C.-XXX-C.-
J.-XXXX,
a v spojení so skutočnosťami známymi všeobecne, známymi súdu z jeho úradnej činnosti, resp.
nespornými (§ 121, § 153 ods. 1 O. s. p.) zistil tento

skutkový stav:

5. a) Žalobca a žalovaný boli ešte pred septembrom 2006 dlhodobo spolupracovníkmi a priateľmi.
V tomto období žalovaný viackrát požičal žalovanému menšie sumy (5-10 tis. Sk), ktoré žalovaný

priebežne vracal. V konaní zostalo sporné, či žalovaný v roku 2006 stále dlžil žalobcovi približne 100.000
Sk. Žalovaný ešte v roku 2004 prevzal ručenie za úverový záväzok žalobcu u Prvej stavebnej sporiteľne,
a.s.
Žalobca sa okrem toho od detstva priatelil s H. I. a jej manželom R. I..

b) Približne v apríli 2006 žalobca a svedkyňa Q. W. uzavreli zmluvu o pôžičke s N.. J.H. I., ktorú splatili
len čiastočne. V dôsledku toho boli platobnými rozkazmi tunajšieho súdu sp. zn. 7 Ro 48/2008 zo 14.
novembra 2008 a sp. zn. 10 Ro 168/2008 zaviazaní zaplatiť dedičke po N.. I. sumu 300.000, resp.
500.000 Sk.

c) Približne v septembri 2006 žalovaný oslovil žalobcu so žiadosťou požičanie väčšieho obnosu peňazí
na splnenie záväzkov voči Prvej stavebnej sporiteľni, a.s., u ktorej mal žalovaný úver. Žalobca vyjadril
ochotu pomôcť žalovaného tým, že zabezpečí potrebnú pôžičku u manželov I. na základe svojho
priateľského vzťahu s nimi. Na základe toho žalobca oslovil manželov I., ktorí súhlasili s poskytnutím
pôžičky za podmienky, že žalovaný zriadi na záložné právo k rodinnému domu v k. ú. P. T. ako

zabezpečenie tejto pôžičky. Žalovaný s týmto postupom súhlasil.

d) Na základe toho žalobca zabezpečil u Y.. T. X., advokáta vo P. T., vyhotovenie listiny označenej ako
„Záložná zmluva“, v ktorej záhlaví je žalobca označený ako dlžník, žalovaný ako záložca a H. I.Á. ako
záložný veriteľ. Časť jej textu znie doslovne takto:

„ČASŤ 2
Záložný veriteľ podľa priloženej zmluvy o pôžičke peňazí z dnešného dňa, t.j. 11.09.2006, záložcovi
požičal bezúročne sumu 380.000,- Sk s tým, že záložca uvedenú pôžičku vo výške 380.000,- Sk splatí
veriteľovi najneskôr dňom 11.11.2006.Na zabezpečenie pohľadávky záložného veriteľa... z titulu uvedenej pôžičky záložca dáva do zálohu
svoje nehnuteľnosti v 1/6 označené a
(predel strany)

uvedenej pôžičky záložca dáva do zálohu svoje nehnuteľnosti v 1/6 označené a uvedené v časti 1. tejto
zmluvy (ide o pozemok a dom v k. ú. P. T., pozn.) a zriaďuje k nim záložné právo pre záložného veriteľa,
ktorý toto právo prijíma.“

Žalovaný, ani H. I. sa na vyhotovovaní tejto listiny nepodieľali, ale takto vyhotovenú ju po prečítaní

podpísali dňa 11. septembra 2006. R. I. listinu nepodpísal, pretože v danom čase sa nachádzal v
zahraničí, o poskytnutí pôžičky však vedel a súhlasil s ním.

e) V rovnaký deň, teda 11. septembra 2006 H. I. z bankového účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX vedeného
vo Všeobecnej úverovej banke, a.s., ktorý patril jej a jej manželovi R. I., poukázala na účet žalobcu sumu
300.000 Sk. V konaní zostalo sporné, či R. I. predtým žalobcovi odovzdal ďalších 80.000 Sk v hotovosti.

f) Krátko nato žalobca z požičaných peňazí odovzdal sumu 200.000 Sk žalovanému na vyrovnanie jeho
úverových záväzkov voči Prvej stavebnej sporiteľni, a.s. Nebolo preukázané, ako žalobca naložil so
zvyšnými 100.000 Sk. Žalovaný po návšteve Prvej stavebnej sporiteľne, a.s., zistil, že jeho záväzok zo
stavebného úveru je vyrovnaný, preto približne do dvoch týždňov od prevzatia 200.000 Sk od žalobcu

tomuto vrátil sumu 180.000 Sk.

g) Žalobca svoj záväzok voči H. I. v lehote splatnosti 11. novembra 2006 nesplatil, dôvod však zostal
v konaní sporný. Taktiež zostalo v konaní sporné, koľko H. I. (resp. jej manžel R. I.) žiadali splatiť od
žalobcu, t. j. či len dohodnutú sumu 380.000 Sk, alebo sumu 565.000 Sk, na ktorej trval žalobca. Žalobca

však 10. januára 2007 uzavrel so svojím zamestnávateľom Edscha Slovakia s.r.o. zmluvu o pôžičke č.
1/2007, na základe ktorej mu zamestnávateľ poskytol sumu 200.000 Sk, ktoré boli priamo poukázané na
bankový účet manželov I. ako splátka pôžičky žalobcu podľa zmluvy z 11. septembra 2006. Splatnosť
úveru zamestnávateľovi bola dohodnutá na 30. júna 2007.

h) Následné transfery peňazí medzi žalobcom, žalovaným a manželmi I. zostali v konaní sporné. Sporné
zostalo aj to, či žalovaný podpísal listinu označenú ako „Zmluva o pôžičke a uznanie dlhu“ datovanú 10.
apríla 2007, v ktorej záhlaví je žalobca označený ako veriteľ a žalovaný ako dlžník. V nej sa okrem iného
uvádza (tučne vyznačené sú časti, ktoré sú do vytlačeného textu dopísané rukou):
„Predmetom dohody je bezúročná pôžička medzi zmluvnými stranami. Veriteľ poskytuje dlžníkovi

peňažné prostriedky v hotovosti vo výške = ...300 000...- Skk, slovom ...tristotisíc... korún slovenských.
Hotovosť bude dlžníkovi vyplatená pri podpise tejto zmluvy. Podpisom tejto zmluvy dlžník uznáva
prevzatie tejto hotovosti.
Dlžník zároveň uvádza záväzok čo do výšky a podstaty a zaväzuje sa k úhrade dlhu, ktorý má
voči veriteľovi titulu pôžičky v celkovej zostatkovej výške =...300 000...-Sk slovom ...tristotisíc... korún

slovenských a toto najneskôr do ...10.12.2010... a to v jednej splátke.
...
Vo P. T.... 10.4. 2007“

i) Bolo však dokázané, že žalobca žalovanému 10. apríla 2007 ani potom peniaze (sumu 300.000 Sk) v

hotovosti neodovzdal, a to napriek tomu, že táto skutočnosť sa v uvedenej zmluve z 10. apríla 2007 tvrdí.

j) V máji 2007 žalobca spolu s vtedajšou družkou Q. W. oslovili matku žalovaného s požiadavkou, aby za
žalovaného vrátila jeho dlh, pričom ju zároveň informovali o tom, že na dome (spoluvlastníckom podiele
žalovaného) je zriadené záložné právo. Matka žalovaného zo strachu o ďalší osud domu v máji 2007

vzala zo Slovenskej sporiteľne, a.s., úver, z ktorého svedkyne Q. W. v rovnakom období odovzdala
minimálne sumu 160.000 Sk.

k) Žalobca svoju pôžičku od manželov I. splatil v období medzi januárom a augustom 2007 sám, a to
v hotovosti do rúk H. I. alebo R. I., resp. v jeho prítomnosti. Žalovaný so žalobcom pri odovzdávaní

peňazí nebol.

l) Na základe žiadosti žalovaného H. I. dňa 28. augusta 2007 vyzdvihla od Y.. T. X. alebo jeho manželky,
Y.. W.Í. X., notárky vo P. T., a podpísala listinu označenú ako „Kvitancia“, v ktorej sa okrem iného uvádza:„H. I.... touto cestou potvrdzujem, že Y. C.... splatil svoj dlh vyplývajúci zo zmluvy o pôžičke peňazí z
11. septembra 2006, medzi horeuvedenými účastníkmi, vo výške 380.000,- Sk. H. I. vyhlasuje, že Y.
C., dnešným dňom nemá žiadne dlžoby voči H. I. a teda aj záložná zmluva zo dňa 11.11.2006, kde bol

záložca L. P.... z tohto titulu vyplývajúc stráca platnosť.“
Takto podpísanú kvitanciu vydala H. I. žalovanému. V tom čase už bol dlh zo záložnej zmluvy z 11.
septembra 2006 u manželov I. uhradený.

m) Žalovaný 29. júna 2011 uhradil za žalobcu a svedkyňu Q. W. ich záväzok voči Prvej stavebnej

sporiteľni, a.s., za ktorý sa v roku 2004 zaručil. Následne žalobou uplatnil voči nim nárok na vrátenie
toho, čo za nich plnil. Tunajší súd v konaní sp. zn. 7 C 17/2012 tejto žalobe rozsudkom z 12. marca
2013 vyhovel a žalobcu Y. C. so svedkyňou Q. W. spoločne a nerozdielne zaviazal zaplatiť žalovanému
10.321,57€spríslušenstvom.Vtomtokonanížalobcatiežnamietol,žežalovanýnemánároknavrátenie
týchto súm, pretože splatenie úveru žalobcu a Q. W. v Prvej stavebnej sporiteľni, a.s., sa uskutočnilo
po dohode so žalovaným, ktorý týmto spôsobom plnil svoj dlh voči žalobcovi vzniknutý zo zmluvy o

pôžičke z 10. apríla 2007. V odôvodnení uvedeného rozsudku tunajší súd túto obranu vyhodnotil takto:
„Odporcovia (t. j. Y. C. a Q. W.) predloženou zmluvou o pôžičke na základe ktorej mali poskytnúť
navrhovateľovi(t.j.L.P.)300.000Skzrejmesledovalizapočítanieavšakkeďžetátosumabolanižšianež
žalovaná pohľadávka súd v súlade s ust. § 98 OSP posudzoval len ako obranu proti návrhu. Splatnosť
tejto zmluvy mala nastať až 12.10.2010. Ak odporcovia majú zato, že táto pôžička nebola zo strany

navrhovateľa vrátená (napriek výpovede matky navrhovateľa [ktorá vypovedala v podstate to, že im
v roku 2007 odovzdala v hotovosti 230.000 Sk, pozn.]) môžu sa domáhať svojho nároku osobitnou
žalobou.“

6. Takto zistený skutkový stav vyplýva z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti (§

132 O. s. p.).

a) Pred podrobným vyhodnotením jednotlivých dôkazov vo vzťahu k jednotlivým skutkovým záverom
uvedeným v bode 5 je potrebné urobiť dve všeobecné poznámky:

a1) Predovšetkým, žalobca svoj nárok v žalobe skutkovo (porov. § 79 ods. 1 O. s. p.) založil na to, že
10. apríla 2007 so žalovaným uzavrel zmluvu o pôžičke na 300.000 Sk a zároveň žalovanému odovzdal
túto sumu. Tým žalobca splnil svoju povinnosť tvrdenia. Predmet dokazovania v prerokúvanej veci bol
teda vymedzený týmito skutkovými tvrdeniami, keďže účelom dokazovania je v zmysle § 120 ods. 1 a
2 O. s. p. zistiť pravdivosť či nepravdivosť tvrdení účastníkov. Účelom dokazovania nie je nachádzať

alternatívne skutkové základy nároku uplatňovaného žalobou, ale len verifikovať skutkový základ, na
ktorom žalobca svoju žalobu postavil. Keďže v prerokúvanej veci je skutkovým základom žaloby zmluva
o pôžičke (listina) z 10. apríla 2007, v nej obsiahnuté prejavy a súčasné odovzdanie sumy 300.000 Sk,
boli predmetom konania a dokazovania súdu len tieto skutkové okolnosti - či listina „zmluva o pôžičke a
uznanie dlhu“ z 10. apríla 2007 je pravá (podpísaná žalovaným v tej podobe, ako bola predložená) a či

jej obsah je pravdivý (teda či skutočne došlo k odovzdaniu hotovosti 300.000 Sk pri jej podpise, ako sa
to v nej tvrdí). Vlastným predmetom konania a dokazovania súdu nebol celý komplex právnych vzťahov,
ktoré existovali medzi žalobcom (a svedkyňou W.), žalovaným a manželmi I. a ktoré sú mimoriadne
komplikované a sporné. Tieto vzťahy tak boli predmetom dokazovania len v tej miere, v akej to bolo
nevyhnutné na pochopenie skutočností, ktoré sú predmetom tohto konania, resp. v takej miere, v akej to

bolo potrebné na posúdenie dôkaznej hodnoty a pravdivosti jednotlivých dôkazných prostriedkov (najmä
výpovede žalobcu, svedkyne W. a žalovaného). Niektoré vedľajšie parciálne otázky tak nebolo potrebné
jednoznačne objasňovať a v zhrnutí skutkového stavu v bode 5 sa v týchto prípadoch len poukazuje na
to, že daná otázka bola sporná alebo nebola dokázaná.

a2) Pokiaľ ide o uznanie záväzku (dlhu) a jeho účinky v prerokúvanej veci, je potrebné rozlišovať medzi
uznaním dlhu ako hmotnoprávnym úkonom s právnymi následkom prezumpcie existencie uznaného
dlhu (§ 558 Občianskeho zákonníka) a listinou, v ktorej je tento prejav obsiahnutý a ktorá je dôkazným
prostriedkom na dokázanie obsahu a autora tohto právneho úkonu (osoby, ktorá úkon urobila). Listina
označená „Zmluva o pôžičke a uznanie dlhu“ z 10. apríla 2007, z ktorej žalobca svoj nárok odvodzoval (v

spojení so súčasným odovzdaním pôžičky v hotovosti), je tzv. súkromnou listinou, keďže nie je spísaná
vo forme verejnej listiny (notárskej zápisnice), ani žiaden podpis na nej nie je úradne osvedčený. V
platnom Občianskom súdnom poriadku neexistuje ustanovenie o dôkaznej sile (hodnote) súkromných
listín (na rozdiel od listín verejných, § 134 O. s. p.). Judikatúra (porov. napr. uznesenia NS SR sp. zn. 4Cdo 13/2009 a 5 Cdo 174/2013) však na základe § 120 ods. 1 O. s. p. dospela k záveru, že dôkazné
bremenopravostiapravdivostisúkromnejlistinyzaťažujetústranu,ktoráznejpresebavyvodzujeprávo.
Pokiaľ protistrana spochybní pravosť súkromnej listiny a poprie svoj podpis na nej, nastupuje dôkazná

povinnosť účastníka, ktorý listinu predložil, aby preukázal pravosť namietaného podpisu; dochádza tak
k prenosu dôkazného bremena.
Až tým, že sa dokáže pravosť listiny, v ktorej je (povinne písomný!) právny úkon uznania dlhu obsiahnutý,
možno dospieť k záveru, že podpísaná osoba skutočne takýto právny úkon urobila. Až týmto okamihom
nastúpia účinky prezumpcie existencie dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka a v zmysle § 133 O.

s. p. nastane prechod dôkazného bremena späť na dlžníka ohľadom neexistencie jeho dlhu.
V prerokúvanej veci žalobca predložil súkromnú listinu, na ktorej bol podpis, o ktorom tvrdil, že patrí
žalovanému. Žalovaný však pravosť svojho podpisu spochybnil, v dôsledku čoho bolo na žalobcovi
bremeno dôkazu, že podpis pod touto listinou je žalovaného. Samo predloženie listiny z 10. apríla 2007
tak nemal ešte za následok prezumpciu existencie dlhu žalovaného. Tento následok (prezumpcia) by
nastal až vtedy, keby žalobca skutočne dokázal, že podpis pod touto listinou patrí žalovanému.

b) Žalovaný v tomto smere navrhoval (§ 120 ods. 1 O. s. p.) ustanoviť znalca z odboru písmoznalectva
na posúdenie pravosti podpisu „P.“ pod listinou z 10. apríla 2007. V tomto smere možno priznať logiku
návrhu žalobcu. Zodpovedalo by totiž takpovediac právno-logickej postupnosti, aby sa najskôr zistilo, či
listinu z 10. apríla 2007 žalovaný podpísal. Keby sa zistila pravosť jeho podpisu, nastúpila by domnienka

existencie dlhu v § 558 Obč. zák. a v zmysle § 133 O. s. p. by sa naňho presunulo dôkazné bremeno
neexistenciu dlhu.
Súd však v občianskom súdnom konaní dbá nielen o správnu právno-logickú postupnosť procesu
dokazovania, ale aj o jeho rýchlosť, účinnosť (§ 6 O. s. p.) a hospodárnosť. Žalovaný v prerokúvanej
veci od prvej chvíle nespochybňoval len svoj podpis na listine z 10. apríla 2007, ale popieral aj prevzatie

hotovosti 300.000 Sk pri jej podpise. Inak povedané, žalovaný nepopieral len pravosť uvedenej listiny,
ale aj jej pravdivosť, tvrdiac, že to, čo sa v nej uvádza (že mu bola odovzdaná hotovosť 300.000 Sk),
nie je pravda. Bolo teda zrejmé, že pravdivosť obsahu tejto listiny (prevzatie hotovosti 300.000 Sk)
bude musieť byť predmetom dokazovania v každom prípade, a to aj vtedy, keby sa ukázalo, že táto
listina je pravá (teda že ju žalovaný skutočne podpísal). Za daných okolností súd dospel k záveru,

že je rýchlejšie a hospodárnejšie zamerať dokazovanie v prvom rade na otázku pravdivosti v listine
uvedených skutočností, a v rámci toho najmä na otázku, či došlo k odovzdaniu hotovosti žalovanému v
deň podpisu uvedenej listiny (10. apríla 2007). Ak by sa totiž dokázalo, že k odovzdaniu peňazí nedošlo,
bolo by tým vyvrátené druhé skutkové tvrdenie, na ktorom žalobca založil svoju žalobu. Potom by bolo
zbytočné zisťovať pravdivosť prvého skutkového tvrdenia, teda pravosti listiny o pôžičke a uznaní dlhu

z 10. apríla 2007. Zvolený postup je rýchlejší a hospodárnejší najmä preto, že znalecké dokazovanie
pravosti podpisu by si vyžiadalo niekoľko mesiacov (vzhľadom na vyťaženosť znalcov z tohto odboru) a
náklady v sume približne 400-600 €. Naproti tomu dokazovanie odovzdania peňazí bolo možné vykonať
na dvoch pojednávaniach výsluchom troch svedkov s minimálnymi nákladmi na svedočné.
Z uvedených dôvodov súd nevykonal žalobcom navrhnuté dôkazy - neustanovil znalca na skúmanie

podpisu žalovaného na listine z 10. apríla 2007.

Jednotlivé skutkové zistenia sú výsledkom tejto úvahy:

c) Skutkový záver v bode 5 písm. a) o kolegiálnych a priateľských vyplýva zo zhodných výpovedí žalobcu

(na pojednávaní 21. novembra 2014) a žalovaného (v odpore proti platobnému rozkazu) v prerokúvanej
veci,akoajsvedkyneH.I.(zápisnicaopojednávaní11.decembra2014),azlistinnýchdôkazov-zápisníc
o pojednávaní vo veci 7 C 17/2012, v ktorom žalobca i žalovaný vypovedali o svojich vzťahoch do roku
2006 to isté.

d) Skutkové závery v bode 5 písm. b) vyplývajú zo skutočností známych súdu z úradnej činnosti - z
obsahu rozhodnutí vo veci sp. zn. 12 C 62/2009, ktorý sa týkal návrhu na obnovu konania sp. zn. 7 Ro
48/2008. Z dôvodov vysvetlených pod písmenom a) tohto bodu rozsudku súd nepovažoval za potrebné
odstraňovať rozpory medzi tvrdeniami svedkyne W. v návrhu na obnovu konania (že pôžička od N..
I. zostala čiastočne nesplatená) a jej výpoveďou na pojednávaní 30. januára 2015, v ktorej tvrdila, že

peniaze boli vrátené, ani rozpor medzi výpoveďou svedkyne, ktorá tvrdila, že peniaze od N.. I. boli
požičané na zálohu na dom, a výpoveďou žalobcu na pojednávaní 21. novembra 2014, ktorý tvrdil, že
pôžička bola poskytnutá na podnikanie (chov psov). Tieto rozpory vo výpovediach žalobcu a svedkyne,ktorí boli v čase skutku v druhovskom pomere, však podľa názoru súdu celkovo negatívne ovplyvňujú
dôveryhodnosť ich výpovedí aj v ostatných veciach.

e) K záveru o okolnostiach predchádzajúcim podpisu „záložnej zmluvy“ dospel súd zo zhodných
výpovedí
- žalobcu, ktorý na pojednávaní 21. novembra 2014 výslovne uviedol, že žalovaný ho oslovil v roku 2006
s požiadavkou na požičanie peňazí, lebo mal problémy so splácaním pôžičky zo stavebnej sporiteľne,
a že žalobca výslovne uviedol, že peniaze požičia od tretej osoby a žalovaný musí založiť svoj dom;

- žalovaného, ktorý na pojednávaní 11. decembra 2014 vypovedal, že v danom čase potreboval asi
200.000 Sk a žalobca sľúbil, že to vie zabezpečiť, tak sa na tom s ním dohodol;
- svedkyne I., ktorá na pojednávaní 11. decembra 2014 vypovedala, že k nej a manželovi prišiel žalobca,
aby si vypožičal 300.000 Sk, doviedol žalovaného, ktorý dal otcovský dom ako „zábezpeku“;
- svedka I., ktorý na pojednávaní 30. januára 2015 vypovedal, že v roku 2006 za ním došiel žalobca,
ktorý chcel požičať peniaze, a následne došiel s p. P., ktorý poskytol záloh.

Súd v tomto smere nepovažoval drobné rozpory vo výpovediach (žalovaný tvrdil, že I. vedeli,
že pôžička je preňho, svedok I. vo výpovedi tvrdil, že o tom nevie) za natoľko podstatné, aby
spochybnili dôveryhodnosť jednotlivých výpovedí, keďže sa zhodujú v podstatných rysoch. Koniec
koncov, prostredníkom pri vybavovaní tejto pôžičky bol žalobca, ktorý jediný sa pravidelne stýkal s
obidvoma stranami (žalovaným aj I.), takže tak žalovaný, ako aj I. a I. nemuseli od žalobcu dostať úplne

totožné informácie.

f) Skutkový záver o tom, že písomnú zmluvu nechal u Y.. X. vypracovať žalobca, urobil súd zo zhodných
výpovedí žalovaného, svedkyne I. (obaja na pojednávaní 11. decembra 2014) a svedka I. (30. januára
2015), ktoré žalobca nespochybnil. Koniec koncov, žalobca už v konaní sp. zn. 7 C 17/2012 využíval

služby Y.. X. (aj keď ním v tomto konaní nebol zastúpený, avšak napríklad „Oznámenie“ žalovaného
z 9. marca 2013 je spísané na hlavičkovom papieri Y.. X.). Tieto skutočnosti podľa súdu dokresľujú
dôveryhodnosť výpovedí žalovaného a svedkov I.Á., že aj v prípade zmluvy z 11. septembra 2006
žalobca využil služby Y.. X..
Dátum podpisu „Záložnej zmluvy“ je dokázaný obsahom notárskych doložiek na jej poslednej strane.

Všetky tri doložky sú datované 11. septembrom 2006 a uvádza sa v nich, že všetci traja účastníci zmluvu
pred notárom vlastnoručne podpísali. To znamená, že ju museli podpísať v deň pripojenia doložky alebo
skôr. Keďže osvedčovacia doložka je verejnou listinou (§ 3 ods. 4 zák. č. 323/1992 Zb. - Notárskeho
poriadku v znení neskorších predpisov), podľa § 134 O. s. p. sa považuje za pravdivé to, čo je v
nej uvedené, teda že listina skutočne bola všetkými troma podpisujúcimi podpísaná vlastnoručne pred

notárom, resp. jeho zamestnancom. Dôkaz opaku nikým z účastníkov ponúknutý nebol. Za daných
okolností súd považoval dátum podpisu uvedený v texte samotnej záložnej zmluvy („11.11.2006“) za
omyl v písaní.
Záver o súhlase svedka I. (manžela veriteľky - svedkyne I.) vyplýva z jeho výpovede na pojednávaní
30. januára 2015.

g) Skutkový záver o tom, že príjemcom peňazí z pôžičky podľa zmluvy z 11. septembra 2006 bol žalobca,
nie žalovaný, je predovšetkým dokázaný obsahom výpisu z účtu patriaceho svedkom I., z ktorého je
zrejmé, že 11. septembra 2006 bola z tohto účtu prevedená suma 300.000 Sk na účet, ktorého majiteľom
bol „Y. C.“. Pravosť ani pravdivosť tohto listinného dôkazu nikto z účastníkov nespochybnil, pričom podľa

názoru súdu zodpovedá skúsenostiam, že meno majiteľa účtu, na ktorý sa prostriedky prevádzajú, do
výpisu vpisuje sama banka na základe údajov generovaných jej informačným systémom. Tým je podľa
súdu vylúčená manipulácia zo strany manželov I. v tomto smere.
Takýto záver podporujú výpovede žalovaného, oboch svedkov I., ale aj svedkyne W. a v konečnom
dôsledku i obsah samotnej záložnej zmluvy. Žalovaný na pojednávaní 11. decembra 2014 vypovedal,

že zo záložnej zmluvy z 11. novembra (správne: septembra) 2006 išli peniaze priamo žalobcovi a až
následne žalobca určitý obnos požičal jemu. Svedkyňa I. na tom istom pojednávaní tiež vypovedala,
že peniaze boli poslané na účet, ktorý označil pán C., pričom ona neskúmala, čí je to účet. Zároveň
však vychádzala z toho, že požičiava žalobcovi. Svedok I. vo výpovedi na pojednávaní 30. januára 2015
taktiež uviedol, že peniaze poslal p. C., a toho, že by mali ísť na účet p. P., si nebol vedomý. Konečne,

svedkyňa W. vo výpovedi na pojednávaní 30. januára 2015 uviedla, že p. C. požičal p. P. peniaze potom,
čo ich sám dostal od p. I..
Zo záhlavia záložnej zmluvy z 11. septembra 2006 ďalej celkom zreteľne vyplýva, že žalobca v nej
vystupuje ako „dlžník“. Podľa názoru súdu nie je zrejmé, prečo by mal žalobca v tejto zmluve vôbecfigurovať ako zmluvná strana, ak by dlžníkom aj záložcom bol len žalovaný. Táto nelogickosť by navyše
mohla naznačovať i manipuláciu s listinou záložnej zmluvy. Manipulácii (zámene prvého listu zmluvy)
môže nasvedčovať najmä to, že na konci prvého listu a začiatku druhého listu sa opakuje ten istý riadok

(dokonca s totožným preklepom!), čo je podľa súdu veľmi nepravdepodobné v prípade, že by zmluva
predstavovala len výtlačok dokumentu napísaného v textovom editore (napr. MS Office Word). Takáto
situácia nastane, ak sa raz vytlačený dokument následne v textovom editore upravuje, dôjde k posunu
jeho stránkovania a nevytlačí sa znova celý, ale len jedna jeho strana. Rovnako môže manipulácii
naznačovať i skutočnosť, že číslovanie strán záložnej zmluvy v spodnej časti listu začína číslom 3 (!),

nie 1, ako by bolo logické očakávať. Tieto skutočnosti len dokresľujú chyby a omyly v znení záložnej
zmluvy, ktorá tak nemôže byť spoľahlivým dôkazom obsahu dohody zmluvných strán. Preto súd dospel k
záveru,žeskutočnýobsahdohodymedzistranami(dlžníkomježalobca,ktorýdostanesumu300.000Sk
bezhotovostným prevodom od veriteľky - svedkyne I., a žalovaný so svojím podielom na nehnuteľnosti
je len záložcom) je potrebné zistiť výpoveďami a inými dôkazmi.
Len na dôvažok súd pripomína, že to, že peniaze boli v septembri 2006 požičané jemu, žalobca

nespochybňoval ešte ani v konaní sp. zn. 7 C 17/2012. Na pojednávaní 16. októbra 2012 totiž uviedol,
že sumu 300.000 Sk obdržal od p. I. podľa zmluvy o pôžičke, ktorú s ňou uzavrel na 380.000 Sk v roku
2006. Taktiež vo svojom písomnom „Oznámení“ z 9. marca 2013 uviedol, že dohoda so žalovaným bola
taká, že on (t. j. žalobca) si požičia sumu 300.000 Sk, a keď túto sumu obdržal, dal ju žalovanému.
Výpoveď žalobcu v tu prebiehajúcom konaní, že peniaze išli od svedkyne I. priamo žalovaného, je tak v

rozpore nielen s ostatnými dôkazmi (najmä výpisom z účtu, ale aj so svedeckými výpoveďami ostatných
svedkov, vrátane svedkyne W., ktorá nemá dôvod byť voči žalobcovi negatívne zaujatá), ale aj s jeho
vlastnými skoršími výpoveďami. Za daných okolností súd vyhodnotil jeho výpoveď ako nedôveryhodnú
a účelovú, vedenú snahou zlepšiť svoju pozíciu vo vzťahu k ďalším skutkovým tvrdeniam.
Pokiaľ ide o sumu 80.000 Sk, ktorú mal žalobcovi odovzdať svedok I. v hotovosti, nepovažoval súd

vzhľadom na predmet konania za podstatné ďalej dokazovať, či a ako bola odovzdaná. No sám žalobca
na začiatku prvej výpovede (na pojednávaní 21. novembra 2014) uviedol, že žalovanému bolo od
svedkyne I. požičaných 380.000 Sk. Ďalej bolo zistené, že záložnú sumu z 11. septembra 2006 nechal u
Y.. X. spísať žalobca, a nie je zrejmé, prečo by do nej sám nechal napísať vyššiu sumu než bola skutočne
požičaná. Vykonané dokazovanie však neposkytuje jednoznačný podklad pre záver, že suma 80.000 Sk

bola žalobcovi skutočne odovzdaná v hotovosti (naviac k sume 300.000 Sk poslanej mu od I. na účet).

h) Skutkový záver v bode 5 písm. f) vyplýva zo zhodných výpovedí účastníkov na pojednávaní 11.
decembra 2014, kde žalobca i žalovaný v podstate zhodne uznali, že žalobca odovzdal žalovanému
sumu 200.000 Sk a žalovaný mu sumu 180.000 Sk vrátil.

i) Otázka, či žalobca musel svedkom I. vrátiť 300.000 Sk, 380.000 Sk alebo až 565.000 Sk, ako tvrdil,
nie je v tomto konaní sama osebe relevantná. Preto súd nepovažoval za potrebné vykonávať v tomto
smere podrobnejšie dokazovanie.
Z obsahu čl. I zmluvy o pôžičke č. 1/2007 z 10. januára 2007 však celkom jednoznačne vyplýva, že

zamestnávateľžalobcu-spoločnosťEdschaSlovakias.r.o.muposkytolpôžičkutýmspôsobom,žesumu
200.000 Sk poukázal na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX, ktorého majiteľom je podľa zisteného skutkového
stavu svedok I..

j) Spornosť následných transferov vyplýva najmä z rozdielnosti výpovedí jednotlivých zúčastnených.

Žalobca tvrdil, že žalovanému požičal ďalších 300.000 Sk (ktoré sú predmetom tohto konania), ktoré
žalobca vrátil svedkom I.S.C.. Žalobca ďalej vo svojej výpovedi, ako aj v predošlom konaní 7 C 17/2012
tvrdil, že sumu 85.000 Sk (565.000-180.000-300.000) splatil žalovaný tým, že za žalobcu vzal na leasing
motorové vozidlo, ktoré užíval žalobca. Naopak, svedkovia I. a I. na pojednávaniach 11. decembra 2014
a 30. januára 2015 vypovedali, že od žalovaného neprijali nič a od žalobcu prijali len požičaných 380.000

Sk.
Pokiaľ ide o samotný predmet tohto konania, a to zmluvu o pôžičke s uznaním dlhu z 10. apríla 2007,
súd už odôvodnil, prečo nevykonal dokazovanie pravosti podpisu žalovaného. Vzhľadom na to nebolo
možné prijať jednoznačný skutkový záver o tom, či žalovaný túto listinu podpísal; taký jednoznačný
skutkový záver však v prerokúvanej veci vo výsledku nie je potrebné zistiť. Podľa názoru súdu však

existujú silné indície v prospech záveru, že žalovaný listinu zmluvy o pôžičke nepodpísal. Nie je ňou síce
- ako sa žalovaný nesprávne domnieva - skutočnosť, že jeho meno je napísané inak; je totiž zrejmé,
že pod listinou je podpis „P.“, avšak časť posledného „e“ je slabo viditeľná, takže celé písmeno pôsobí
dojmom „a“. Už letmým porovnaním podpisu pod touto listinou s kontrolnými podpismi žalovaného, ktoréurobil pri svojom výsluchu 11. decembra 2014, totiž možno pochybovať o tom, či podpis pod listinou
patrí žalovanému. Z podpisov žalovaného je zrejmé, že je preň typických niekoľko rysov: prvé „V“ začína
takmer na riadku, „d“ je takmer rozpojené (okrúhla časť začína takmer na riadku a súvislým ťahom

pokračuje cez bruško do zvislej paličky), „o“ je otvorené (hore nie je spojené) a pokračuje jedným ťahom
do „v“, ktoré je vypuklé (skoro ako u) a pokračuje jedným ťahom do „e“, ktoré spolu s „nec“ je súčasťou
v podstate jednej vlnovky. Naopak, podpis pod listinou z 10. apríla 2007 tieto rysy nemá: počiatočné
„V“ sa začína až v hornej tretine riadka, ťah bruška „d“ začína v polovici riadka, „dov“ nie sú spojené,
ale každé je dotiahnuté a zakončené, „v“ je naspodu ostré a nie oblé, a tiež je ukončené a nepokračuje

jedným ťahom do „enec“.
Okremtohovykonanédokazovaniespochybňuje,či(akžalovanývôbeclistinuz10.apríla2007podpísal)
ju podpísal skutočne 10. apríla 2007 a či ju podpísal s obsahom, ktorý je tam uvedený. Svedkyňa W.
totiž vo svojej výpovedi na pojednávaní 30. januára 2015 uviedla, že táto listina, ktorú bezpečne odlíšila
od záložnej zmluvy z 11. septembra 2006, mala byť podpísaná v aute (čo tvrdil aj žalobca), avšak
tesne potom, ako žalobca dostal peniaze od svedkov I., teda keď tieto peniaze požičiaval žalovanému.

To však celkom určite nebolo v apríli 2007, ale krátko po 11. septembri 2006, pretože zo zisteného
skutkového stavu (z výpovedí oboch účastníkov) vyplýva, že žalovaný dostal od žalobcu peniaze veľmi
krátko potom, čo ich žalobca dostal od manželov I. na základe zmluvy z 11. septembra 2006. Svedkyňa
W. v tomto smere napokon sama výslovne uviedla, že listina z 10. apríla 2007 bola podpísaná žalovaným
v septembri 2006 a dátum 10. apríla 2007 tam bol daný preto, lebo dovtedy mohol žalovaný pôžičku

splatiť a zmluva by „nebola použitá“. Okrem toho svedkyňa nevedela potvrdiť, či bola táto listina pri
podpise vyplnená, čo by korešpondovalo s výpoveďou žalovaného na pojednávaní 11. decembra 2014,
že za ním raz prišiel žalobca s nejakým papierom a vyhrážal sa, že do neho môže doplniť čokoľvek.
Pokiaľ žalobca dôveryhodnosť svedkyne W. vo vyjadrení k jej výpovedi spochybňoval, považuje súd
takétospochybňovaniezaúčelové.Žalobcatotižnapojednávaní21.novembra2014sámuviedol(ajeho

právny zástupca trval na protokolácii tejto výpovede), že svedkyňa W. bola pri podpise listiny z 10. apríla
2007, a sám ju v tomto smere navrhol vypočuť ako svedka. Až po jej výpovedi na pojednávaní začal
uvádzať, že nevie o všetkom, ani si o všetkom nepamätá. Podľa názoru súdu však výpoveď svedkyne
W. aj v iných otázkach je principiálne v súlade s výpoveďami ostatných svedkov a aj samotného žalobcu.
Preto súd nevidel dôvod spochybňovať jej principálnu dôveryhodnosť práve v tejto otázke.

k) Ku kľúčovému skutkovému záveru o tom, že žalobca dňa 10. apríla 2007 neodovzdal žalovanému
žiadnu hotovosť vo výške 300.000 Sk, dospel súd po dôkladnom uvážení nasledujúcich priamych i
nepriamych dôkazov v ich vzájomnej súvislosti:
k1) Podľa zápisnice o pojednávaní 16. októbra 2012 z konania sp. zn. 7 C 17/2012 žalobca uviedol, že

zmluva o pôžičke so žalovaným na 300.000 Sk bola uzavretá vtedy, keď žalovaný potreboval peniaze na
vyplatenie svojho úveru v Prvej stavebnej sporiteľnosti, a.s. Z toho žalobca vyplatil žalovanému 200.000
Sk,nožalovanýmuvrátil180.000Sk.Ďalejsažalobcazmieňujeužlenotom,žeonmuselvrátiťsvedkyni
I. zvyšok (do sumy 565.000 Sk). Žalobca počas celej tejto výpovede ani raz nezmienil skutočnosť, že
by žalovanému ešte raz odovzdal sumu 300.000 Sk (vyzbieranú od príbuzných svojich a svedkyne W.,

ako to tvrdil vo svojej výpovedi na pojednávaní v tunajšom konaní 11. decembra 2014).
k2) Vo svojom vyjadrení (označenom ako „Oznámenie“) z 19. marca 2013 v konaní 7 C 17/2012,
ktoré vlastnoručne podpísal a ktorého pravosť nespochybnil, sa žalobca taktiež vôbec nezmieňuje o
odovzdaní novej hotovosti 300.000 Sk v apríli 2007. Naopak, v tomto vyjadrení žalobca (po opise už
vyššie opísaných skutočností, ako odovzdal žalovanému 200.000 Sk zo sumy, ktorú mu poskytli I.)

výslovne uvádza: „Nakoľko som videl, že je problém a asi budem mať s navrhovateľom (t. j. L. P.)
problémy s vrátením finančných prostriedkov, tak sme sa dohodli, že on uzná svoj dlh vo výške 385.000
Sk nasledovne: o 300.000,- Sk podpíše zmluvu, kde uzná svoj dlh a za rozdiel 85.000,- Sk mi uhradí tak,
že mi podľa dohody kúpi na leasing nami spoločne vybrané auto. Tak sa aj stalo.“ Uvedeným vyjadrením
je podľa názoru súdu celkom jasne preukázané, že aj keby listina z 10. apríla 2007 skutočne bola

podpísaná žalovaným, nie je pravdivá v časti, kde sa hovorí o odovzdaní peňazí. Jej cieľom bolo totiž
len „uznať“ už existujúci dlh, ktorý vznikol inokedy (v momente, kedy žalobca žalovanému „posúval“
hotovosť, ktorú dostal od I., teda niekedy v septembri 2006). Naopak, žalobca v tomto vyjadrení nehovorí
o žiadnom ďalšom odovzdávaní hotovosti 300.000 Sk do rúk žalovaného, pretože sám hovorí, že videl
(!), že žalovaný bude mať problémy s vrátením už existujúceho dlhu. Za daných okolností podľa názoru

súdu nedáva zmysel, aby žalobca žalovanému odovzdával ďalšiu hotovosť (peniaze) v sume 300.000
Sk.
k3) Žalobca vo svojej výpovedi na pojednávaní 21. novembra 2014 tvrdil, že svedkyňa W. bola pri
podpise zmluvy 10. apríla 2007. Následne však na pojednávaní 11. decembra 2014 vypovedal, žezmluvu podpísali v aute a potom išli k nim domov, vzali peniaze, žalobca ich odovzdal žalovanému a
spolu išli k I., ktorým ich vrátili. Svedkyňa W. však na pojednávaní 30. januára 2015 vypovedala, že pri
podpise zmluvy bola v aute preto, pretože sa so žalobcom a dcérkou chystali na nákup, t.j. sedeli v aute

pripravené ísť na nákup. Vtedy mal žalobca žalovanému peniaze aj odovzdať. To však podľa názoru
súdu vylučuje verziu žalobcu, že po odovzdaní peňazí išli k I., keďže svedkyňa W. celkom jasne hovorila
otom,žeišlisožalobcom(nieajsožalovaným)nanákup.Navyše,svedkyňaW.vtejtovýpovedizasadila
toto odovzdanie peňazí do rámca tesne po ich obdržaní od I., teda približne v septembri 2006, nie v
apríli 2007, kedy mali byť odovzdané podľa samotného textu listiny z 10. apríla 2007. Navyše, svedkyňa

W. výslovne uviedla, že peniaze boli žalovanému odovzdané iba raz, v septembri 2006. Ako už bolo
uvedené, spochybňovanie výpovede svedkyne W. v tomto smere žalobcom považuje súd za účelové,
keďže to bol žalobca, kto jej výsluch navrhol a výslovne uviedol, že pri odovzdaní peňazí v apríli 2007
bola. Z jej výpovede je však zrejmé, že pri tomto odovzdávaní peňazí nebola.
k4)SvedkyňaI.vosvojejvýpovedinapojednávaní11.decembra2014uviedla,žepeniazevracalžalobca
sám, aj keď jej výpoveď je v tomto smere neistá, keďže si nevedela spomenúť na podrobnosti. Rovnako

svedok I. však vo výpovedi 30. januára 2015 uviedol, že žalobca bol pri vracaní peňazí sám, žalovaný
pritom nebol. Podľa názoru súdu niet dôvodu považovať tieto výpovede za nedôveryhodné, pretože nie
je zrejmé, prečo by mali mať I. záujem klamať v tejto relatívne triviálnej a pre nich nepodstatnej otázke.
Inak povedané, aj keby bolo možné uznať, že svedok I. je nedôveryhodný, pokiaľ ide o otázku, či mu
žalobca splatil 300.000 alebo 565.000 Sk (keďže v tomto smere ho žalobca obviňuje z určitej protiprávnej

činnosti), nie je zrejmé, prečo by mal klamať o otázke, či pri vrátení peňazí zo zmluvy z 11. septembra
2006 bol prítomný aj žalovaný alebo nie. Preto súd uveril tejto časti výpovede oboch svedkov, keďže
je v principiálnom súlade aj s výpoveďou svedkyne W., ktorá o odovzdávaní sumy 300.000 Sk v apríli
2007 nič nevedela. Naopak, výpoveď žalobcu o tom, že peniaze I. vrátil spoločne so žalovaným, súd
za pravdivú neprijal.

k5) Okrem už uvedených priamych dôkazov vyvracajúcich výpoveď žalobcu, že žalovanému bola v apríli
2007 odovzdaná suma 300.000 Sk, súd poukazuje aj na nepriame dôkazy:
- Žalobca si už v januári 2007 požičal 200.000 Sk od svojho zamestnávateľa, a to (podľa svojej výpovede
21. novembra 2014) preto, lebo sa mu I.Á. vyhrážali. Podľa názoru súdu je však ťažko uveriteľné, prečo
aj v tomto prípade nepostupoval rovnako, ako v prípade tu spornej sumy 300.000 Sk, t. j. prečo nenechal

túto sumu poukázať na svoj účet, prečo ich nepožičal žalovanému a ten by ich vrátil I..
- K celkovej nedôveryhodnosti výpovede žalobcu ohľadom udalostí z apríla 2007 prispieva i fakt, že
už v septembri resp. októbri 2006 mal naspäť od žalovaného sumu 180.000 Sk. Spolu s pôžičkou od
zamestnávateľa 200.000 Sk mal tak v tom čase k dispozícii presne 380.000 Sk, ktoré mohol vrátiť
manželom I., čo by býval logický krok v situácii, že - ako tvrdil - sa mu vyhrážali vypálením domu a pod.

- Žalobca tvrdil (výpoveď na pojednávaní 11. decembra 2014), že sumu 180.000 Sk, ktorú mu žalobca
vrátil hneď v septembri, resp. októbri 2006, držal doma až dovtedy, kým nebude mať celú sumu, ktorú
manželia I. žiadali (podľa neho 565.000 Sk). Túto sumu vraj získal až 10. apríla 2007, keď žalovanému
požičal tvrdených 300.000 Sk. S tým v rozpore však je tvrdenie v tej istej výpovedi, že si žalobca musel
požičať od príbuzných sumu 280.000 Sk, čo spolu so 180.000 Sk, ktoré údajne už držal u seba, spolu

predstavuje460.000Sk,tedapribližneo100.000Skviac,nežpotrebovalnasplatenietvrdených565.000
Sk I. (keďže ďalších 200.000 Sk získal žalobca z pôžičky od zamestnávateľa, teda celkovo by mal k
dispozícii 660.000 Sk).
- Súd považuje za nedôveryhodné, že žalobca si v situácii, že manželia I. sa mu (podľa jeho vlastných
tvrdení) pre nesplatenie dlhu vyhrážali, nevyžiadal od nich žiadnu kvitanciu o splatení svojho dlhu, hoci

(ako uviedol vo výpovedi 11. decembra 2014) v apríli 2010 bola splatená celá suma 565.000 Sk, ktorú
od neho I. požadovali. Rovnako súd považuje za nedôveryhodné, že by si kvitanciu o splnení dlhu nebol
vyžiadal žalovaný, ak by bol (ako žalobca tvrdil) dlh voči I. splatil.
- Tvrdenia žalobcu spochybňuje aj výpoveď svedkyne W. na pojednávaní 30. januára 2015, ktorá
uviedla, že na splatenie dlhu voči I. sa použili peniaze, ktoré žalobcovi a svedkyni W. odovzdala matka

žalovaného z úveru, ktorý si vzala v Slovenskej sporiteľni, a.s. To isté vyplýva aj z obsahu zápisnice o
pojednávaníz24.januára2013vkonanísp.zn.7C17/2012,podľaktorejmatkažalovanéhovypovedala,
že žalobca so svedkyňou W. prišli za ňou s tým, že na dome je zriadené záložné právo (zrejme podľa
zmluvy z 11. septembra 2006), a na základe toho im odovzdala peniaze na splateniu dlhu voči I.. Ako
však bude uvedené ďalej, matka žalovaného uzavrela zmluvu o úvere so Slovenskou sporiteľňou, a.s.,

až v júli 2007. Nie je teda zrejmé, ako sa mohli v júli 2007 použiť peniaze na splácanie dlhu voči I., keď
tento mal byť podľa tvrdenia žalobcu splatený už v apríli 2007, a ako mohlo ešte v júli 2007 existovať
záložné právo.k6) Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že v apríli 2007 žalobca neodovzdal
žalovanému žiadnu hotovosť v sume 300.000 Sk a že obsah listiny z 10. apríla 2007, kde sa o takomto
odovzdaní hovorí, je nepravdivý.

l) Skutkové závery v bode 5 písm. j) vyplývajú predovšetkým z obsahu zápisnice o pojednávaní z 24.
januára 2013 v konaní sp. zn. 7 C 17/2012, podľa ktorej matka žalovaného ako svedkyňa vypovedala,
že žalobca so svedkyňou W. prišli za ňou v roku 2007 s tým, že na dome je zriadené záložné právo
(zrejme podľa zmluvy z 11. septembra 2006). To isté vyplýva v podstate aj z výpovede svedkyne

W.. Napokon z obsahu zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX medzi matkou žalovaného a
Slovenskou sporiteľňou, a.s., bola uzavretá 3. júla 2007 a na jej základe jej bol poskytnutý spotrebiteľský
úver v sume 230.000 Sk. Medzi žalobcom a žalovaným a svedkyňou W. zostala sporná suma, ktorú
matka žalovaného žalobcovi skutočne odovzdala. V prerokúvanej veci však táto otázka nie je hlavným
predmetom konania, preto súd z dôvodov, ktoré už boli uvedené v úvode tejto časti, nepovažoval za
potrebné vykonávať ďalšie dôkazy na jej objasnenie.

m) Skutkový záver v bode 5 písm. k) o čase vrátenia pôžičky žalobcu manželom I. súd vyvodil
predovšetkým zo súvisu ostatných skutočností s výpoveďami účastníkov, svedkyne W., svedkyne I.,
zápisnice o pojednávaní (z konania 7 C 17/2012) s výpoveďou matky žalovaného a zmluvy o pôžičke č.
1/2007. Žalobca totiž podľa vlastnej výpovede, podporenej zmluvou o pôžičke č. 1/2007, splatil 200.000

Sk najneskôr 11. januára 2007. Zároveň z výpovede žalovaného, jeho matky v konaní 7 C 17/2012, ako
ajsvedkyneW.napojednávaní30.januára2015vyplynulo,žepôžičkaodmanželovI.bolasplácanáešte
aj tými peniazmi, ktoré žalobcovia dostali od matky žalovaného z úveru, ktorý matka žalovaného dostala
v júli 2007 od Slovenskej sporiteľne, a.s. K splateniu pôžičky tak nemohlo dôjsť pred týmto dátumom.
Navyše, s tým korešponduje aj dátum vystavenia kvitancie.

Pokiaľ ide o skutkový záver o tom, že žalobca bol pri splatení sám, súd odkazuje na bod k4) vyššie,
kde je tento skutkový záver odôvodnený výpoveďou svedkov I., ktorých výpoveď v tomto smere súd
považuje za dôveryhodnú.

n) Skutkový záver v bode 5 písm. l) je v podstate len reprodukciou obsahu kvitancie z 28. augusta 2007.

Z výpovede svedkyne I. z 11. decembra 2014 a svedka I. z 30. januára 2015 okrem toho vyplýva, že
svedkyňa I. pri podpisovaní kvitancie vedela, že dlh žalobcu je už splatený. Preto ju aj vyzdvihla od Y..
X. a podpísala ju a vydala ju žalovanému.

m) Skutkové zistenie v bode 5 písm. m) je v podstate len reprodukciou skutočností známych tunajšiemu

súdu z úradnej činnosti, a to z rozsudku č. k. 7 C 17/2012-118 z 13. marca 2013, ktorý nadobudol
právoplatnosť 10. mája 2013.

Právne vec súd posúdil takto:

7. Súd predovšetkým skúmal, či rozsudok č. k. 7 C 17/2012-118 z 19. marca 2013 nevytvára prekážku
veci rozhodnutej v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. Z obsahu tohto rozsudku však vyplýva, že súd posúdil
obranu žalobcu, ktorý sa v uvedenom konaní bránil proti nároku žalovaného svojím nárokom voči
nemu zo zmluvy zo 10. apríla 2007, len ako kompenzačnú námietku v zmysle § 98 O. s. p. Keďže
o započítacej námietke sa nerozhoduje vo výroku rozsudku, nepredstavuje jej posúdenie v dôvodoch

rozsudku prekážku veci rozhodnutej pre opätovné uplatnenie takto započítavanej pohľadávky. Preto súd
mohol vo veci rozhodnúť meritórne.

8. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené
podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého

druhu. Zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou, teda vyžaduje sa nielen vznik zmluvného konsenzu
(dohodystránotom,žemedzinimibudevzťahzpôžičky),aleajodovzdanie(prenechanie)vecíveriteľom
dlžníkovi. K prenechanie môže dôjsť buď priamo (z ruky do ruky) alebo nepriamo (napr. bezhotovostným
prevodom, prípadne formou poukážky a pod., porov. uznesenie NS SR 1 Cdo 78/2010, rozsudok NS SR
5 Cdo 238/2010, podrobne aj Fekete, I. Občiansky zákonník 2. Veľký komentár. Bratislava: Eurokódex

2011, s. 1968 a nasl.).

9. Citované ustanovenie tak umožňuje vznik pôžičky viacerými spôsobmi odovzdania (prenechania)
predmetu pôžičky. Od otázky abstraktných hmotnoprávnych predpokladov vzniku pôžičky však trebaodlišovať predmet konania v procesnom zmysle, ktorým je žaloba s určitým skutkovým vymedzením
(určitými rozhodujúcimi skutočnosťami, § 79 ods. 1 O. s. p.). Súd rozhoduje len o podanej žalobe a o tých
skutkových okolnostiach, na ktorých je v nej uplatnené právo založené. Ako už bolo viackrát uvedené,

žalobca svoju žalobu v tu prerokúvanej veci založil na skutkovom tvrdení, že so žalovaným 10. apríla
2007 uzavrel zmluvu o pôžičke na 300.000 Sk a súčasne mu tieto peniaze odovzdal. Text zmluvy o
pôžičke z 10. apríla 2007 pritom taktiež odkazoval len na reálne odovzdanie peňazí, ku ktorému malo
dôjsť bezprostredne po podpise a ktoré dlžník podpisom potvrdil. Takéto skutkové okolnosti, ak by boli
pravdivé, by nepochybne viedli k vzniku zmluvy o pôžičke v zmysle citovaného ustanovenia § 657 Obč.

zák.
Z vykonaného dokazovania však zreteľne vyplynulo, že v prerokúvanej veci žalobca žalovanému v
deň údajného podpisu zmluvy o pôžičke (10. apríla 2007) tvrdenú hotovosť 300.000 Sk neodovzdal.
Tým však nie je splnený predpoklad reálneho odovzdania (prenechania) predmetu pôžičky veriteľom
dlžníkovi, tak ako bol žalobcom tvrdený. Aj keby listina z 10. apríla 2007 mohla byť svojím obsahom
považovaná za písomnú zmluvu o pôžičke (ktorá inak nie je potrebná, keďže na vznik pôžičky stačí

reálne prenechanie s konkludentne uzavretou dohodou o tom, že dôvodom prenechania veci je pôžička),
nemohla na jej základe vzniknúť pôžička medzi žalobcom a žalovaným, keďže nedošlo k odovzdaniu
v nej uvedených vecí (peniaze) spôsobom uvedeným v zmluve. Žalovanému tak nemohla vzniknúť ani
povinnosti zaplatiť sumu 300.000 Sk, keďže ju podľa zisteného skutkového stavu 10. apríla 2007 vôbec
neprijal. Tým sa nemohol dostať ani do omeškania s plnením tejto povinnosti. Žaloba žalobcu tak, ako

bola skutkovo vymedzená (uzavretie zmluvy z 10. apríla 2007 a prenechanie sumy 300.000 Sk), preto
nie je dôvodná a musela byť zamietnutá vrátane nároku na úrok z omeškania (výrok I).

10. Súd len nad rámec takto vymedzeného predmetu konania uvádza, že práve vzhľadom na žalobcom
vymedzený skutkový základ žaloby sa nemohol zaoberať otázkami alternatívnej právnej kvalifikácie

právnych vzťahov medzi žalobcom a žalovaným. Skutkové zistenia totiž môžu naznačovať, že medzi
žalobcom a žalovaným mohlo v období septembra 2006 až augusta 2007 dôjsť k ústnym dohodám o
novácii ich existujúcich záväzkov z iných titulov na pôžičku, resp. na iný právny titul. Takéto rozhodnutie
by si však vyžadovalo, aby žalobca v žalobe predniesol rozhodujúce skutočnosti (tvrdenia) o existencii
takýchto dohôd (ich mieste, čase, spôsobe napĺňania a pod.). Potom by sa tieto otázky mohli stať

predmetom konania. Žalobca tak však v prerokúvanej veci ani počas konania (§ 95 O. s. p.) neurobil,
ale až do jeho konca zotrval na svojom pôvodnom skutkovom vymedzení žaloby. Vzhľadom na to súd
nemal možnosť sa týmito alternatívnymi právnymi kvalifikáciami zaoberať.

11.Otrováchkonaniasúdrozhodolpodľa§142ods.1O.s.p.Žalobcasitrovyuplatnil,nobolneúspešný,

preto súd o jeho návrhu na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O. s. p.) rozhodol tak, že mu ich nepriznal (výrok
III). Naopak, žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, súd podľa § 151 ods. 7 O. s. p. priznal náhradu
trov konania v plnej výške účelne vynaložených trov (výrok II). Rozhodnutie o výške trov vyhradil súd
samostatnému uzneseniu, ktoré bude vydané po právoplatnom skončení konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 15 dní od doručenia jeho rovnopisu
písomne na podpísanom súde alebo ústne do zápisnice na ktoromkoľvek okresnom súde.
V odvolaní treba popri označení súdu, ktorému je adresované, dátume a podpise odvolateľa uviesť tiež,
v akom rozsahu sa tento rozsudok napáda, v čom sa tento rozsudok alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti tomuto rozsudku možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový
stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a

O. s. p.), alebo f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak žalobca dobrovoľne nesplní povinnosť uloženú právoplatným rozsudkom, môže sa žalovaný
domáhať jej uspokojenia v exekúcii.