Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 31, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/1000/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6711213622
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Gandžala, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6711213622.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a

členov senátu Mgr. Kataríny Katkovej a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci navrhovateľa A.. R. F., C..,
nar. XX. XX. XXXX, bytom R. M. č. XX, XXX XX B., právne zastúpeného JUDr. Ľubomírom Kaščákom,
advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Horná 35, 974 01 Banská Bystrica, proti odporcovi G.. J..
J. F., C.., nar. XX. XX. XXXX, bytom F. XXX/X, XXX XX Zvolen, právne zastúpenému JUDr. Katarínou
Dolnákovou, advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom Centrum I. č. 28/61, 018 41 Dubnica nad
Váhom, o ochranu osobnosti, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Zvolen
č.k. 12C/172/2011-212 zo dňa 01. 07. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Navrhovateľ je p o v i n n ý nahradiť odporcovi trovy tohto odvolacieho konania vo výške 69,45 Eur na
účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Kataríny Dolnákovej, advokátky, vedený vo Y., č. ú.: XXXXXXXXXX/
XXXX, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Zvolen (ďalej len „okresný súd“, resp. „prvostupňový súd“) /v poradí druhým/ rozsudkom
zo dňa 01. 07. 2014 návrh navrhovateľa zo dňa 23. 09. 2011, ktorým sa domáhal voči odporcovi
ospravedlnenia za presne špecifikované výroky prednesené 17. 01. 2008 na zasadnutí členov Katedry
dizajnu nábytku a drevárskych výrobkov Technickej univerzity vo Zvolene, zamietol (prvý výrok).

Navrhovateľovi uložil povinnosť nahradiť odporcovi trovy konania vo výške 1.861,64 Eur, na účet jeho
právnej zástupkyne JUDr. Kataríny Dolnákovej, advokátky, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia
(druhý výrok).
V odôvodnení odvolania okresný súd poukázal na to, že jeho predchádzajúci rozsudok č.k. 12C
172/2011-90zodňa22.02.2012,ktorýmvyhovelnávrhunavrhovateľabolzrušenýuznesenímKrajského
súdu v Banskej Bystrici č.k. 17Co 143/2012-142 zo dňa 27. 03. 2013 a vec mu bola vrátená na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. V ďalšom konaní sa teda v súlade s ustanovením § 226 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „O.s.p.“) riadil názorom odvolacieho súdu. Následne po zhrnutí vykonaného
dokazovania uviedol, že „po doplnení dokazovania opakovaným výsluchom svedkov mal za to, že
navrhovateľ v celom priebehu konania nepreukázal, že utrpel ujmu, na ktorú sa odvoláva. Súd
vypočul navrhovateľa na zistenie okolností prečo návrh podával až po troch rokoch od komisionálneho
preskúšania študentov dňa 17. 01. 2008. Navrhovateľ to súdu nevedel dostatočne odôvodniť. Súd
z výsluchov svedkov zistil, že buď pri roztržke medzi účastníkmi neboli, alebo si nepamätali danú
skutočnosť, resp. tí, ktorí si na túto skutočnosť pamätali, neprikladali uvedenej skutočnosti podstatný

význam. Svedok L. vypovedal, že išlo o situáciu, ktorá vyvrcholila do roztržky, teda nešlo o napádanie
odbornosti navrhovateľa. Výroky, ktoré odzneli nie sú spôsobilé poškodiť osobnosť navrhovateľa, jeho
dobré meno a povesť. Údajné výroky nemajú charakter a ani intenzitu neoprávneného zásahu do
osobnostných práv navrhovateľa. Navrhovateľ v celom konaní neuviedol v čom konkrétne malo reálnespočívať poškodenie jeho osoby, povesti a ako sa to malo prejaviť v jeho osobnom a pracovnom živote.
Ujmu dostatočne nešpecifikoval, na čo poukázal aj Krajský súd v Banskej Bystrici vo svojom zrušujúcom
uznesení. Navrhovateľ doteraz neuviedol žiadne nové skutočnosti ohľadne vzniknutej ujmy. Dôkazné

bremenojenastranenavrhovateľa,navrhovateľdôkaznébremenoneuniesol,pretosúdvcelomrozsahu
návrh zamietol.“
Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcovi, ktorý
bol v konaní plne úspešný, priznal právo na náhradu (do vtedy) účelne vynaložených trov konania
(ktorých rozsah a výšku presne špecifikoval), voči navrhovateľovi, ktorý bol v konaní neúspešný.

Proti rozsudku okresného súdu podal navrhovateľ (prostredníctvom právneho zástupcu) v zákonnej
lehote odvolanie, v ktorom žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a jeho návrhu v celom
rozsahu vyhovel a priznal mu právo na náhradu trov konania.
V odôvodnení odvolania uviedol, že sa nestotožňuje s dôvodmi, ktoré prvostupňový súd uviedol v
odôvodnení napadnutého rozsudku a prvostupňový rozsudok považuje za nesprávny, vychádzajúci z

nesprávneho právneho posúdenia veci. Konštatoval, že z výsluchov svedkovN. H. M. a A..R. E. H.
opakovane ako v predchádzajúcich výsluchoch vyplýva, že odporca voči jeho osobe predniesol na
zasadnutíkatedryurážlivévýroky.VopakovanejvýpovedipripustilajsvedokakademickýsochárK.L.,že
výroky na jeho adresu „posratý dizajnér, posratá váľačka“ odzneli z úst odporcu. Uvedení svedkovia, ako
aj účastníci konania potvrdili, že v minulosti mali účastníci medzi sebou problémy, ktoré, ale nedosiahli

takej intenzity, ako to bolo v posudzovanom prípade. Svedkovia R. a H. zhodne vypovedali, že ho
považujú za odborníka v oblasti dizajnu, počas pôsobenia na katedre vykonával publikačnú činnosť
a dosiahol úspechy so svojimi dielami aj na výstavách. Svedkovia potvrdili, že správanie odporcu
bolo absolútne nevhodné a jeho sa určite dotklo, bol nútený reagovať na slovné vyhrážky odporcu.
Z vyjadrenia svedkyne X. L., C.. vyplýva, že rovnako ako ostatní prítomní členovia katedry po vzniku

konfliktu mala tendenciu miestnosť opustiť, čo preukazuje na intenzitu konfliktu ako takého. Následne
poukázal na to, že si v konaní uplatnil len nárok podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka a to právo,
aby sa upustilo od neoprávnených zásahov od práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili
následky týchto zásahov. V konaní si neuplatňoval právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
a preto je na jeho posúdení kedy a v akom rozsahu si uplatní nárok na ochranu osobnosti. Preto v

tejto súvislosti nepovažuje za dôvodné skúmať, či bol návrh podaný vo všeobecnej trojročnej lehote,
alebo po jej uplynutí. Za podstatné v konaní je potrebné skúmať, či tvrdené výroky odzneli a či urážlivé
výroky boli spôsobilé zasiahnuť do jeho osobnosti, občianskej cti, jeho súkromia alebo pracovnej oblasti.
V konečnom dôsledku, nie je vzhľadom na petit návrhu podstatné, či výroky a správanie odporcu
mu spôsobili ujmu, tak ako to uvádza odvolací súd. Podstatné je, že urážlivé výroky, vzhľadom na

ich nepravdivosť, neobjektívnosť, okolnosti, okruh osôb pred ktorými boli prednesené a prostredie v
ktorom boli prednesené, ako aj sledovaný cieľ boli spôsobilé zasiahnuť do jeho osobnostných práv.
Urážlivé výroky odzneli na zasadnutí katedry, slová, ktoré odporca použil na jeho adresu presiahli
primeranú mieru nevyhnutnú na vyjadrenie či už kritiky, alebo nesúhlasu odporcu s ním predneseným
hodnotením. Výrazy, ktoré použil odporca na jeho adresu boli v značnom nepomere k cieľu kritiky,

pretože aj bez ich použitia bol odporca schopný posúdiť jeho prácu, alebo hodnotiť, príp. nesúhlasiť
s jeho tvrdením. Urážlivé slová „posratý dizajnér, posratá váľačka“ ďaleko presahovali mieru potreby
na nesúhlas s jeho tvrdením. V konečnom dôsledku, vyhrážky odporcu fyzickým útokom smerované
voči nemu je nutné hodnotiť výslovne ako expresívne, neprimerané a ďaleko presahujúce účel, ktorým
odporca hodnotil jeho osobu a prácu. Vulgárne výroky, ako aj vyhrážky prednesené odporcom sa v

kontexte udalostí javia ako snaha o jeho fyzické a slovné poníženie v kolektíve katedry. Takéto správame
odporcu nemožno akcentovať a tolerovať, už vôbec nie na akademickej pôde vo funkcii vedúceho
katedry. On si „dovolil“ na zasadnutí katedry predniesť nesúhlas a kritiku práce odporcu, predovšetkým
tej časti hodnotenia študentov, ktorá prináleží do jeho (navrhovateľovej) kompetencie a presahovala
oblasť pôsobenia odporcu. Odporca na jeho nesúhlas so spôsobom a hodnotením výučby reagoval

absolútne nevhodne a neprimerane, vulgárne sa snažil dehonestovať jeho prácu, odbornosť, výsledky
a taktiež sa mu vyhrážal fyzickým útokom. Spoločensky prijateľné a ním akceptovateľné by bolo, keby
sa mu odporca „po opadnutí emócií“ slovne ospravedlnil. Nestalo sa tak. Odporca napriek tomu, že v
priebehu konania nepriamo pripustil nevhodnosť svojho správania, sa mu nikdy neospravedlnil. On až
po zvážení všetkých okolností prípadu, podal návrh na súd, v ktorom sa domáhal absolútne základného

práva a to ospravedlnenia sa za urážlivé správanie odporcu na jeho osobu. V zmysle rozhodnutia súdu,
napriek preukázaniu prednesených výrokov, ktoré boli v posudzovanej situácii absolútne neprimerané,
on podľa záverov súdu dôkaznú povinnosť neuniesol. Naviac, súd ho „potrestal“ uložením povinnostinahradiť odporcovi trovy konania, napriek tomu, že návrh bol podaný dôvodne a preukázateľne odporca
zasiahol do jeho práva na ochranu osobnosti.

Odporca (prostredníctvom právnej zástupkyne) v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa žiadal,
aby odvolací súd rozsudok okresného ako vecne správny potvrdil a navrhovateľa zaviazal k povinnosť
nahradiť mu trovy tohto odvolacieho konania. Uviedol, že navrhovateľ v rámci konania žiadnym
spôsobom neuviedol a nepreukázal, aký vplyv mali údajné výroky na jeho život, ako sa údajné
narušenie jeho osobnostných práv malo prejaviť, respektíve, ako sa prejavilo. Poukázal na to, že jeho

vyhlásenia neboli spôsobilé privodiť navrhovateľovi ujmu, o čom svedčí aj skutočnosť, že prevažná
väčšina svedkov si na tieto vyhlásenia buď nespomína, teda neboli v ich očiach nejako významné a
nezanechali v nich nejaké dojmy, alebo ich nepovažovali za niečo „výnimočné“, nad bežný štandard
komunikácie, nepovažovali ich za niečo, čo by prekročilo bežný spôsob komunikácie pri výmene názorov
(výpoveď akademického sochára K. L., ktorý jednoznačne potvrdil, že nešlo o hodnotenie odbornosti
navrhovateľa). Navrhovateľ nijakým spôsobom nepreukázal, čím by jeho (odporcove) vyhlásenia boli

spôsobilé poškodiť osobnosť navrhovateľa, preto rozhodnutie súdu, ktorým jeho žalobu zamietol,
považuje za vecne správne, v súlade so zisteným skutkovým stavom.

Na základe podaného odvolania krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) vec prejednal v
medziach daných odvolaním, v rozsahu určenom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia

ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., s použitím § 156 ods. 3 O.s.p., a rozsudok okresného
súdu podľa § 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Ako už bolo uvedené, navrhovateľ v odvolaní uviedol, že prvostupňový rozsudok považuje za nesprávny,
pretože vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybou aplikácie
práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Je nesporné, že navrhovateľ sa predmetnou žalobou domáhal práva na ochranu osobnosti podľa §
11 Občianskeho zákonníka, pričom ako prostriedok tejto ochrany zvolil tzv. satisfakčnú žalobu podľa
§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vo forme požiadavky na písomné ospravedlnenie. Okresný súd

mal teda už v samotnej žalobe presne zadefinovaný právny rámec prejednávanej veci a nemal žiadny
skutkový ani právny dôvod sa od neho odchýliť, resp. ho neakceptovať. Okresný súd teda v prípade
napadnutého rozhodnutia použil správny právny predpis, pričom ho podľa názoru odvolacieho súdu i
správne interpretoval a aplikoval na zistený skutkový stav.

Odvolací súd už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí v tejto veci (uznesenie č.k. 17Co 143/2012-142
zo dňa 27. 03. 2013, ktorým bol zrušený predchádzajúci rozsudok okresného súdu č.k. 12C 172/2011-90
zo dňa 22. 02. 2012, ktorým vyhovel návrhu navrhovateľa) poukázal na to, že zákonná úprava ochrany
osobnostných práv poskytuje ochranu len takému zásahu, ktorý je neoprávnený, pričom za neoprávnený
sa považuje taký zásah, ktorý je spôsobilý privodiť ujmu na osobnosti fyzickej osoby z hľadiska jej

postavenia v spoločnosti, resp. v určitom kolektíve. Zároveň vo vzťahu k prejednávanej veci uložil
okresnému súdu povinnosť (po náležitom vyhodnotení dôkazov) jasne a jednoznačne ustáliť, či zo
strany odporcu skutočne odzneli navrhovateľom tvrdené vyjadrenia (pričom dôkazné bremeno je na
strane navrhovateľa), a ak sa preukáže, že navrhovateľom tvrdené vyjadrenia odporcu voči jeho osobe
skutočne odzneli (čo môže zakladať spôsobilosť zásahu do osobnostných práv navrhovateľa), treba

skúmať i ďalší aspekt a to, či tieto výroky privodili navrhovateľovi konkrétnu a presne špecifikovanú ujmu
z hľadiska jeho postavenia v spoločnosti, resp. aspoň v určitej časti spoločnosti alebo v kolektíve (pričom
i v tomto prípade je dôkazné bremeno na strane navrhovateľa).

Po oboznámení sa obsahom spisu a odvolaním napadnutým rozhodnutím odvolací súd konštatuje,

že okresný súd sa pri svojom rozhodovaní dostatočne dôsledne riadil vyššie uvedeným názorom
odvolacieho súdu. Previedol (resp. doplnil) dokazovanie, z ktorého možno vyvodiť, že zo strany odporcu
síce došlo k inkriminovaným výrokom voči navrhovateľovi, ktoré mohli byť spôsobilé vytvoriť zásah do
osobnostných práv navrhovateľa, avšak navrhovateľ v konaní nepreukázal, že mu tieto výroku skutočneobjektívne spôsobili konkrétnu ujmu na jeho osobnostných právach. Inak povedané, nepreukázal a
dokonca ani neuviedol, akú objektívne preukázateľnú konkrétnu a presne špecifikovanú ujmu na jeho
osobnostných právach mu tieto výroky odporcu spôsobili. Pre úspech v konaní v prípade takejto žaloby

totiž nestačí zistenie, že výroky boli spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv fyzickej osoby, ale
musí byť preukázané, že i skutočne (objektívne) konkrétnym spôsobom do týchto práv zasiahli. Za
situácie, keď navrhovateľ inkriminované výroky odporcu síce mohol subjektívne pociťovať ako ujmu na
osobnosti, avšak žiadnu objektívne preukázateľnú ujmu na svojich osobnostných právach vniknutú v
priamej príčinnej súvislosti s predmetnými výrokmi odporcu nepreukázal (a dokonca ani netvrdil), nebolo

možné rozhodnúť inak, ako jeho žalobu zamietnuť.

Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že z hľadiska komplexného posúdenia uplatňovaného nároku
je nie nepodstatná skutočnosť, že vyjadrenia zo strany odporcu boli prednesené na zasadnutí členov
Katedry dizajnu, nábytku a drevárskych výrobkov Technickej univerzity vo Zvolene dňa 17. 01. 2008,
pričom navrhovateľ podal predmetnú žalobu až dňa 23. 09. 2011. Je všeobecne známe a aj logické,

že ak verbálne ataky skutočne spôsobia zásah do osobnostných práv fyzickej osoby, tak objektívne
preukázateľnú ujmu na osobnostných právach poškodenej osobe spôsobia buď bezprostredne, alebo
v relatívne blízkom časovom období. Už z toho, že navrhovateľ podal žalobu po viac ako troch rokoch
od inkriminovaných vyjadrení odporcu na jeho osobu možno nepriamo vyvodiť, že tieto vyjadrenia mu
objektívne nepôsobili žiadnu preukázateľnú ujmu na jeho osobnostných právach, inak by sa nápravy

formou satisfakčnej (eventuálne inej) žaloby domáhal bezprostredne po tom, ako mu ujma vznikla.

Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok okresného súdu vo výroku vo veci samej podľa
ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Z obsahu odvolania navrhovateľa vyplýva, že odvolaním napadol rozsudok okresného súdu de facto i
vo výroku o trovách konania, keď namietal, že ho súd „potrestal“ uložením povinnosti nahradiť odporcovi
trovy konania. Pretože odvolací súd je (podľa § 212 ods. 1 O.s.p.) rozsahom a dôvodmi odvolania
viazaný i v prípade odvolania do výroku o trovách konania a navrhovateľ v odvolaní nenamietal,
resp. nespochybnil správnosť výpočtu odporcovi priznaných trov konania, odvolací súd sa týmto

aspektom (výškou priznaných trov konania) nezaoberal. Skúmal len to, či na strane odporcu existoval
procesnoprávny dôvodu (základ) na priznanie trov konania.

Z ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná
náhradu trov potrebných na účelné uplatnenie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci

úspech nemal. V tomto prípade je nesporné, že odporca bol v konaní plne úspešný (okresný súd
žalobu navrhovateľa zamietol) a preto okresný súd postupoval vecne správne, keď mu v súlade s
citovaným ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. priznal náhradu účelne vynaložených trov konania (medzi
ktoré nesporne patrí náhrada zaplateného súdneho poplatku za odvolanie i náhrada trov právneho
zastúpenia).Preúplnosťodvolacísúduvádza,ženavrhovateľneuviedolžiadnekonkrétnedôvodyhodné

osobitného zreteľa, ktoré by boli relevantným dôvodom na to, aby úspešnému odporcovi náhrada trov
konania nebola výnimočne priznaná (§ 150 ods. 1 O.s.p.).

Z uvedených dôvodov preto odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu i vo výroku o trovách
konania.

Odporca bol v tomto odvolacom konaní úspešný a preto mu podľa § 224 ods. 1, s použitím § 142 ods.
1 O.s.p. vzniklo právo na náhradu trov tohto odvolacieho konania. Toto právo si uplatnil riadne a včas
v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa. Na základe tejto skutočnosti odvolací súd zaviazal
navrhovateľa, ktorý bol v tomto odvolacom konaní neúspešný, k povinnosti nahradiť odporcovi trovy

tohto odvolacieho konania v celkovej výške 69,45 Eur. Uvedené trovy konania predstavujú trovy jeho
právneho zastúpenia a pozostávajú z tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby a to za podanie
písomného vyjadrenia k odvolaniu navrhovateľa v sume 61,41 Eur (základná sadzba tarifnej odmeny
určená podľa § 11 ods. 1, s použitím § 14 ods. 1 písm. b/ Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v

znení zmien a doplnkov, ďalej len „vyhláška“) a z režijnej paušálnej náhrady výdavkov za uvedený úkon
právnej služby v sume 8,04 Eur (§ 16 ods. 3 vyhlášky).Podľa§149ods.1O.s.p.jenavrhovateľpovinnýzaplatiťtrovytohtoodvolaciehokonanianaúčetprávnej
zástupkyne odporcu.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.