Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, October 31, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/523/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234401
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Potocký

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112234401.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predseda senátu JUDr. Františka Potockého

a členov senátu JUDr. Táne Rapčanovej a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného
splnomocneným zástupcom Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Grösslingova č. 4, IČO: 36 864
421, proti odporcovi: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Župné
námestie č. 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa
proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 13C/307/2012-76 zo dňa 17. apríla 2014, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 13C/307/2012-76 zo dňa 17. 04. 2014 návrh navrhovateľa na
prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej
sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný súd zamietol. Žalobu
zamietol. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Konštatoval, že navrhovateľ sa návrhom domáhal proti odporcovi náhrady majetkovej škody vo výške
125 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 531,07 eur, ktorá mu mala vzniknúť ako následok nesprávneho

úradného postupu exekučného súdu Okresného súdu Žilina nevydaním rozhodnutia - poverenia na
vykonanie exekúcie, v zákonom stanovenej lehote. Navrhovateľ teda v súdenej veci tvrdil, že nesprávny
úradný postup spočíva v tom, že exekučný súd nevydal rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, čím
zároveň porušil jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Súd v prvom rade skúmal dôvodnosť návrhu navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného
sudcu a na nestranný súd. Navrhovateľ návrh na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia

Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenia práva navrhovateľa na zákonného sudcu a na
nestranný súd odôvodnil najmä tým, že navrhovateľovi bolo doručené uznesenie krajského súdu o tom,
že sudcovia Okresného súdu Žilina nie sú z prejednávania veci vylúčení, avšak navrhovateľ s týmto
rozhodnutím nesúhlasí, tvrdí, že sú objektívne dané dôvody na vylúčenie všetkých sudcov Okresného
súduŽilina.Rozhodnutiekrajskéhosúduhodnotínavrhovateľakonesprávne,zakladajúcezásahdojeho
základných práv, konkrétne základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t.
j. práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods.1 Ústavy SR) a práva na

prerokovanie veci nestranným súdom, tiež základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného
čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, t. j. práva na nestranný
súd zriadený zákonom. Z uvedeného dôvodu podal navrhovateľ sťažnosť na Ústavný súd SR. Ďalej
navrhovateľ návrh na prerušenie konania odôvodnil tým, že doposiaľ nebolo ústavne konformnýmspôsobom vyriešené ustanovenie zákonného sudcu a pridelenie veci na prejednanie a rozhodnutie
nestrannému súdu a keď nedôjde k ústavne konformnému prerokovaniu objektívnej námietky vznesenej
navrhovateľom skôr, ako vo veci otvorí súd pojednávanie, dopustí sa odmietnutia spravodlivosti v zmysle

čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Navrhovateľ návrh na prerušenie konania odôvodnil aj tým, že medzi záruky
nezávislostisúdu,ktorájeúčelomzabezpečenianajmäjehonestrannosti,patriaajzárukypsychologickej
povahy, t. j. hľadisko, ako sa súd javí v očiach strán, tzv. „zdanie nezávislosti“, založené na javovej
stránke veci s tým, že súd musí byť nielen fakticky nezávislý, ale musí sa ako taký aj javiť v očiach strán.
Navrhovateľ konanie navrhol prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ vety prvej Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „O. s. p.“) a tiež podľa § 109 ods. 2, písm. c/ O. s. p. Za nepravdivé považoval súd
tvrdenie navrhovateľa, že mu bolo (správne malo byť uvedené nebolo - poznámka odvolacieho súdu)
doručené uznesenie krajského súdu o tom, že sudcovia Okresného súdu Žilina nie sú z prejednávania
veci vylúčení. Uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 10NcC/202/2013-20 zo dňa 08. 02. 2013 (správne
10NcC/202/2013-19 zo dňa 18.02.2013 - poznámka odvolacieho súdu), bolo navrhovateľovi doručené
a ktorým krajský súd nerozhodol o tom, že sudcovia Okresného súdu Žilina nie sú z prejednávania veci

vylúčení, ale o tom, že sudkyňa JUDr. Beáta Svediaková nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania
veci vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 13C/307/2012. Nakoľko otázka zákonného sudcu bola
vyriešená rozhodnutím krajského súdu, ktoré je rozhodnutím konečným, rozhodnutie súdu vo veci samej
nezávisí od žiadnej otázky, ktorú by súd nebol v tomto konaní oprávnený riešiť. Podľa záveru súdu nie je
dôvod na prerušenie konania ani podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., ktoré ustanovenie umožňuje súdu

konanie prerušiť. Nejde o ustanovenie, ktoré by súdu ukladalo povinnosť konanie prerušiť. Prerušenie
konania z tohto dôvodu nie je obligatórne, súd preto konanie neprerušil z identického dôvodu teda
z dôvodu, že otázka zákonného sudcu je vyriešená zákonným spôsobom tak, že zákonná sudkyňa
nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn.
13C/307/2012.

Z uznesenia Okresného súdu Žilina sp. zn. 20Er/4258/2010-24, EX 11680/10 zo dňa 21. 04. 2011,
právoplatného dňa 01. 06. 2011, mal súd za preukázané, že exekučnému súdu bola žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 22. 09. 2010 doručená súdu dňa 14. 10. 2010. Súd ju zamietol
a následne konanie zastavil.
Súd ďalej v odôvodnení citoval ustanovenia § 41 ods. 2 a § 44 ods. 2 zákona NR SR č. 233/1995

Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších
zákonov (ďalej len „Exekučného poriadku“) účinného od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011. Navrhovateľ
odôvodňoval nesprávny úradný postup exekučného súdu nedodržaním stanovenej 15-dňovej lehoty
na vydanie poverenia a vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok. Podľa
citovaných ustanovení však súd uviedol, že táto lehota výslovne v zmysle zákona neplatí, ak ide o

exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/, t.j. ak je exekučným titulom notárska zápisnica, d/ t.j. ak je
exekučným titulom rozhodcovský rozsudok.
V predmetnej veci bol exekučným titulom rozsudok rozhodcovského súdu, a teda lehota 15 dní sa na
vydanie poverenia v danom prípade nevzťahovala. Súd poznamenal, že exekučný súd nedisponuje
právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. V exekučnom konaní je však zo

zákona oprávnený a povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ust. §
45 zákona č. 244/2002 o rozhodcovskom konaní (ďalej len ZoRK), (rozsudok NS SR zo dňa 26.09.2011.
sp. zn. 3MCdo 11/2010).
Súd zdôraznil, že navrhovateľ hodnoverným spôsobom nepreukázal majetkovú škodu a nemajetkovú
ujmu. Ním tvrdená škoda nemá bezprostrednú a priamu príčinnú súvislosť s rozhodnutím exekučného

súdu, resp. nesprávnym úradným postupom.
O náhrade trov konania súd rozhodol na základe ust. § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 veta prvá
O. s. p.. Odporca ako úspešný účastník si právo na náhradu trov konania neuplatnil a zo spisu mu trovy
nevyplývajú. Súd preto odporcovi právo na náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.
Vytýkal súdu, že v konaní došlo k vadám podľa ust. § 221 O. s. p. - účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodoval vylúčený sudca, súd prvého stupňa neprávne
vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil
skutkový stav, neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na

zistenie rozhodujúcich skutočností, rozhodnutie súdu vychádza z neprávneho právneho posúdenia veci.
K dôvodom odvolania bližšie uviedol, že pokiaľ z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že
súd prejednal vec v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101
ods. 2 O. s. p. poukázal na to, že požiadal súd o zrušenie pojednávania a uviedol dôležité dôvodya predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi. Navrhovateľ uskutočnil podanie obsiahnuté v
texte návrhu, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola
vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania

vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu,
nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu
považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie
krajskéhosúdujevrozporesustálenourozhodovacoupraxouinýchkrajskýchsúdovvskutkovoaprávne
totožných veciach. Súd sa podľa navrhovateľa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je

možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z
dôležitého dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom
predloženej ústavnej sťažnosti, nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na
ktorom za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. Ďalej tvrdil, že nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na
podporu svojich protitvrdení. Podľa neho súd úplne ignoroval všetky tvrdenia navrhovateľa o majetkovej

škode, hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške
majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Opieral
sa o tvrdenia, že aj sám súd zistil, že o návrhu neoblo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto
nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žiadal, aby odvolací súd zrušil

rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajskýsúd,akosúdodvolací(§10ods.1O.s.p.),pozistení,žeodvolaniebolopodanévčasúčastníkom

konania (§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 201 O. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O.
s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1
O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.) z nasledovných
dôvodov:

Odvolací súd po preskúmaní veci konštatuje, že okresný súd vykonal vo veci dostatočné dokazovanie,
pričom so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako aj právnym, sa v plnom rozsahu stotožnil.
Inak povedané, prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie
danej veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. § 157 ods. 2 O.

s. p. V odôvodnení preskúmavaného rozsudku sa riadne zaoberal so všetkými otázkami, ktoré boli pre
jeho rozhodnutie z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné.

Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci
sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňového

súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V odvolaní navrhovateľ namietal, že uskutočnil podania (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil
súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho

manažmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť.

Odvolací súd v prvom rade poukazuje na vyjadrenie navrhovateľa, ktorý na výzvu súdu uviedol, že
námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O. s. p. okresnému súdu nepodal (č. l. 12 spisu). Okrem toho
z obsahu spisu okresného súdu tiež vyplýva, že Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 28. 02. 2013

č.k. 10NcC/202/2013-19 rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Žilina JUDr. Beáta Svediaková nie
je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 13C/307/2012.
Vo veci tak konala sudkyňa, u ktorej neboli zistené subjektívne ani objektívne hľadiská na naplnenie
predpokladov v zmysle ust. § 14 ods. 1 O. s. p.
Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a

nasl. O. s. p.) predstavujú výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu
zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania
a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré
sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotnýsubjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z
prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho
nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že

sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva
súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z 31. 05. 2010 sp. zn. 3Nc/14/2010). Pre účely preskúmavanej
veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva
súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľa) svojím nesprávnym úradným postupom
v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v zmysle

zákona č. 514/2003 Z. z. Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho, ako
aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako
aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku
odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup, na ktorom
sudca vykonával svoju funkciu, pričom tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo
dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá pomer k veci.

Navrhovateľ v súvislosti s postupom okresného súdu v odvolaní namietal: - nedoručenie vyjadrenia
odporcu k návrhu, - nemožnosť oboznámiť sa s obsahom dôkazov a tvrdení, - nemožnosť navrhnúť
dôkazy na podporu svojich tvrdení, - prejednanie veci v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho
zástupcu.
Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že nariadil na deň 17.04.2014 pojednávanie. Predvolanie

doručil splnomocnenému zástupcovi navrhovateľa dňa 10.03.2014 a odporcovi dňa 10.03.2014. Dňa
11.04.2014 bol elektronicky doručený súdu zo strany splnomocneného zástupcu navrhovateľa návrh na
zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu, nakoľko
podal sťažnosť na ÚS SR, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení jeho práva na zákonného
sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo

veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci. Vzhľadom na to navrhol konanie prerušiť do
právoplatného rozhodnutia ÚS SR. O návrhu navrhovateľa na prerušenie konania okresný súd rozhodol
v rámci vyhláseného rozsudku na pojednávaní dňa 17.04.2014, svoje rozhodnutie náležite odôvodnil a
odvolací súd sa s ním v celom rozsahu stotožnil.
Pokiaľideovyjadrenieodporcuknávrhunazačatiekonania,totobolodoručenéokresnémusúdudňa04.

09. 2013 a PZ navrhovateľa dňa 10. 03. 2014. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že okresný
súd založil svoje rozhodnutie na skutočnostiach, ktoré zistil z obsahu spisu sp. zn. 20Er/4258/2010-24
a ktoré boli rozhodujúce pre právne posúdenie prejednávanej veci. To znamená, že i keby nedoručenie
vyjadrenia odporcu k návrhu bolo vadou konania v zmysle ust. § 114 ods. 2 O. s. p., nejde o vadu, ktorá
by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O. s. p.).

Ohľadom námietky navrhovateľa, že vec bola prejednaná v neprítomnosti jeho a jeho právneho
zástupcu, odvolací súd uvádza, že navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca, ktorí boli na
pojednávanie včas predvolaní, viac ako 5 dní pred termínom pojednávania (§ 115 ods. 2 O. s. p.)
sa tohto nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Dôvody uvedené navrhovateľom (objektívne porušenie
zásady nestrannosti súdu a sudcu v dôsledku čoho trval na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na

pojednávaní, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde) nebolo možné považoval za
dôležitédôvodypreodročeniepojednávaniavzmysleust.101ods.2O.s.p.Týmsisamizmarilimožnosť
realizovaťnapojednávanísvojeprocesnéoprávnenia,atonajmämožnosťnavrhovaťdôkazy,vyjadrovať
sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p.
akoajvzmysleust.§120ods.4O.s.p.,ktorérealizujúspravidlanapojednávaní(vovzťahukprítomným

účastníkom). Podľa odvolacieho súdu okresný súd na pojednávaní vykonal dokazovanie navrhnuté
samotným navrhovateľom (č. l. 2 rub spisu) hlasitým prečítaním listín z pripojeného exekučného spisu
sp. zn. 20Er/4258/2010-24, ktoré preto slúžili ako dôkaz v danom konaní.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti neexistoval podľa odvolacieho súdu dôvod pre vylúčenie
zákonnej sudkyne JUDr. Beáty Svediakovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci a preto

nerozhodoval vec vylúčený sudca. Okresný súd v danom prípade vykonal tiež dokazovanie náležitým
spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového
konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a preto postupom okresného súdu nedošlo
k odňatiu práva navrhovateľa konať pred súdom.
Ďalej navrhovateľ tvrdil, že nesprávny úradný postup bol v konaní jednoznačne preukázaný, súd

nerozhodol o jeho návrhu v zákonnej lehote, bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak zbytočné prieťahy v
konaní. Okrem toho nesprávny úradný postup exekučného súdu spočíval v niekoľkých skutočnostiach,
nielen v jednej z nich a súd sa mal vysporiadať so všetkými jeho vytýkanými zložkami.Odvolací súd vo vzťahu k vyššie uvedenej námietke navrhovateľa uvádza, že v tomto smere sa v celom
rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, najmä tou časťou, že v čase rozhodovania
exekučného súdu neplatila lehota na vydanie poverenia (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného

od 01.06.2010).

Nakoľko odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil i so záverom okresného súdu, že navrhovateľ
v konaní hodnoverným spôsobom nepreukázal existenciu škody a nemajetkovej ujmy, rozsudok
okresného súdu vrátane výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 224
ods. 1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania
postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil, resp. mu ani žiadne trovy nevznikli. Odvolací súd preto
rozhodol, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.