Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 30, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 2Co/350/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912213154
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Novotná

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6912213154.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany

Novotnej a sudcov JUDr. Aleny Antalovej a JUDr. Jozefa Zlochu v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, za ktorú koná doc. JUDr.
Branislav Fridrich, PhD., advokát a konateľ, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika,
za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11
Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu v Rimavskej Sobote, č.k. 6C/216/2012-63 zo dňa 24.3.2015, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozhodnutím zamietol žalobcovu žalobu, ktorou sa tento domáhal náhrady
škody vo výške 2 391,37 eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 478,27 eur, ktorá mu mala vzniknúť
nezákonným postupom Okresného súdu Rimavská Sobota v exekučnej veci vedenej proti dlžníkovi Q.
W.. Nezákonný postup spočíval v tom, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti exekútora o udelenie
poverenia v zákonom stanovenej lehote 15 dní, ale bol v omeškaní viac ako 65 dní. Prvostupňový súd

rozhodnutie odôvodnil tým, že zo spisu predmetnej exekučnej veci č.k. 1Er/1864/2012 zistil, že žiadosť
o udelenie poverenia bola zamietnutá. Na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti nie je v zmysle § 44 ods.
2, 3 exekučného poriadku stanovená lehota. Lehota je stanovená len na udelenie poverenia. Ďalej táto
lehota neplatí ani pre exekučné tituly podľa § 41 ods. 2 písm. c/, d/ exekučného poriadku. Poukázal
na rozhodnutie Ústavného súdu SR IV ÚS 606/2012 zo dňa 14.12.2012, kde Ústavný súd poukazuje
na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne
za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd

v predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil, že ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých
mesiacov, ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy (napr. I ÚS 42/01). Ďalej dôvodil tým, že rozhodovanie súdu
trvalo od 14.8.2012 do 3.9.2012, kedy bola žiadosť súdneho exekútora zamietnutá. 15-dňová lehota
neplatí, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu, alebo exekučného titulu, so zákonom. V konaní nebolo
preukázané, že sa exekučný súd dopustil nesprávneho úradného postupu, naopak bolo preukázané,
že súd v exekučnom konaní postupoval v súlade so zákonom a nebolo zistené, že by rozhodol so

zbytočnými prieťahmi, preto nedošlo k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá by prípadne mohla
byť spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. Nebol
zistenýzákladnýpredpokladvznikuzodpovednostizaškodu,apretosasúdďalšímipredpokladmivznikuzodpovednosti za škodu už nezaoberal. Rozhodnutie o trovách odôvodnil tým, že žalovaná mala síce v
konaní úspech, avšak si žiadne trovy neuplatnila a preto jej súd náhradu trov konania nepriznal.

Proti rozsudku okresného súdu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom žiadal,
aby odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné prejednanie. V odvolaní
uviedol, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pričom poukázal na skutočnosť,
že súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a v neprítomnosti jeho právneho zástupcu, aj keď riadne
a včas požiadal o zrušenie pojednávania z dôležitých dôvodov. Podľa názoru žalobcu súd vychádzal

z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti a tým
nesprávne aplikoval ustanovenie §101 ods. 2 O.s.p. a viedol pojednávanie, na ktorom za neprítomnosti
žalobcu meritórne rozhodol. V žiadosti pritom žalobca zdôraznil, že trvá na osobnej účasti právneho
zástupcu na pojednávaní, ale na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde.
Žalobca ďalej uviedol, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých vychádzal
súd pri svojom rozhodovaní a ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie,

a preto podľa jeho názoru došlo k degradácií zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu
na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Namietal aj skutočnosť, že
žalobcovi bola odňatá možnosť vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci, nebol oboznámený
s obsahom dôkazov, prednesov, sám nemal možnosť sa k daným veciam vyjadriť a navrhnúť dôkazy
na podporu svojich tvrdení. Žalobca uviedol aj skutočnosť, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť

bez nariadenia pojednávania. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia
rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či šlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz v
danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise, a to vzhľadom k faktu, že vec
sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Žalobca ďalej konštatoval, že súd úplne
ignorovalvšetkytvrdeniaomajetkovejškode,ktorámuvzniklaztituluudržiavaniaasprávyinformačného

systému a z titulu výdavkov na administratívne spracovanie textov, na publikačné výdavky spojené s
vyhotovením urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdavky (urgovanie a kontrolu stavu konania
na exekučnom súde). V tejto časti považuje rozhodnutie súdu za nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodovajeprejavomsvojvôlesúdu,pretojepotrebnéhoakoarbitrárnezrušiť.Zodôvodneniarozsudku
nie je vôbec zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že

majetková škoda nevznikla, pričom sa to rovnako týka aj chýbajúcich dôkazov pri nemajetkovej ujme.
Žalobca hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o
výške majetkovej škody prostredníctvom znaleckého posudku, vyhotovenie ktorého zabezpečil. Súd
však neprípustne skrátil dokazovanie len na dôkazy vykonané ex offo, žalobcu nepoučil podľa ust. §
120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor

navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Ďalej uvádza, že napriek tomu, že súd sám zistil, že o návrhu
nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase, nenašiel pre túto nečinnosť a nesprávny postup žiadne
objektívne ospravedlňujúce dôvody. Súd porušenie práva nekonštatoval a napriek tomu na tejto chybe
postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy. Žalobca namietal, že ak bol súdu doručený
v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania z

dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu
na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavný
súd Slovenskej republiky, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu
osobitne rozhodnúť.
Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu podľa
§ 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nebolo potrebné
zopakovať ani doplniť dokazovanie vykonané prvostupňovým súdom. Rozsudok bol odvolacím súdom
verejne vyhlásený v zmysle § 211 ods. 2 a § 156 ods. 1, 3 O.s.p. čo bolo oznámené na úradnej tabuli
Krajského súdu v Banskej Bystrici potom, ako súd dospel k záveru že odvolaniu nebolo možné vyhovieť.

Podľa §3 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31.12.2012
(1) Štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená
orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci

a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.(2) Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny
úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci,
zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických
a právnických osôb.

Odvolací súd po preskúmaní veci z dôvodov uvedených v odvolaní zistil, že prvostupňový súd správne
zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil. Odvolací súd nenašiel dôvod, aby sa od logických a
presvedčivých argumentov obsiahnutých v odôvodnení rozsudku odklonil, a preto naň v zmysle § 219
ods. 2 O.s.p. odkazuje.

Z obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že predmetom sporu bolo právo navrhovateľa na zapletanie
náhrady majetkovej škody 2 391,37 Eur a nemajetkovej ujmy 478,27 Eur, ktorá mu mala byť spôsobená
nesprávnym úradným postupom okresného súdu ako súdu exekučného pri výkone verejnej moci.
Žalobca už v žalobe žiadal, aby nadriadený súd v zmysle § 12 Občianskeho súdneho poriadku
rozhodol pred prvým prejednaním veci o prikázaní veci inému súdu, pretože sudcovia vecne a miestne

príslušného Okresného súdu Rimavská Sobota sú vylúčení z prejednania a rozhodovania veci vzhľadom
na ich pomer k veci a účastníkom konania. Svoju žiadosť oprel o tvrdenie, že okresný súd zapríčinil
svojim nesprávnym úradným postupom vznik škody na strane žalobcu, a preto nemôže byť zároveň
orgánomsúdnejmoci,ktorýbudeotejtoškoderozhodovať.Akbolsámtentosúdškodcomvsporemedzi
žalobcom a štátom, tak je vylúčené, aby prostredníctvom sudcov rozhodol predmetný spor. Z dôvodu

námietky zaujatosti vznesenej žalobcom, z ktorej vyplynulo, že pridelením tejto veci ktorémukoľvek
zo sudcov konajúceho súdu by právo navrhovateľa na prerokovanie veci nezávislým a nestranným
súdom bolo prerušené, keďže neexistuje podľa rozvrhu práce na súde žiaden sudca, ktorý by nebol vo
veci zaujatý, predložil okresný súd nadriadenému súdu na rozhodnutie námietku zaujatosti vznesenú
žalobcom. Nadriadený súd o nej rozhodol tak, že v prejednanej veci vylúčil z rozhodovania len toho

sudcu, ktorý konal v navrhovateľom namietanej exekučnej veci. Ostatných sudcov okresného súdu z
prejednávania a rozhodovacia v tejto veci nevylúčil a nevylúčil tak ani konajúceho sudcu. Aj keď je
podkladom práva žalobcu na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy nesprávny úradný postup
súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu, nezakladá to automaticky pomer sudcu k veci. Preto
neexistuje žiaden relevantný dôvod k tomu, aby bol zákonný sudca z prejednávania a rozhodovania tejto

vecivylúčený.Zákonnéhosudcu,ktorýprejednávaarozhodujevecnavecneamiestnepríslušnomsúde,
nemožno vylúčiť z prejednania a rozhodnutia veci len tá skutočnosť, že postupom sudcu v inej veci, mala
byť žalobcovi spôsobená škoda (rozhodnutie NS SR č. k. 3Cdo 102/2013). Je potrebné zdôrazniť, že tak
ako je neústavné, aby vo veci rozhodoval vylúčený sudca, takisto je neústavné, aby bol z prejednania
a rozhodnutia veci vylúčený taký sudca, ktorý vo veci nie je zaujatý. Na tom nič nemení ani fakt, že

žalobca z dôvodu nesúhlasu s tým, že konajúci sudca nie je vo veci vylúčený, podal ústavnú sťažnosť
z dôvodu porušenia jeho základného práva zaručeného mu článkom 46 ods. 1 Ústavy ako aj článkom
6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na spravodlivý súdny
proces. Odvolaciemu súdu je aj z iných

rozhodnutí Ústavného súdu SR napr. 1 ÚS 89/2013 zo dňa 6.2.2013, 1 ÚS 92/2013 zo dňa 13.2.2013,
ktorými už rozhodoval o obdobnej sťažnosti žalobcu proti uzneseniam nadriadeného súdu zrejmé, že
tento návrh bol pre nedostatok právomoci Ústavného súdu SR na ich prerokovanie a rozhodnutie
odmietnutý. A keďže iné dôvody, pre ktoré by mal byť zákonný sudca z prejednávania a rozhodovania
tejtovecivylúčenýokresnýmsúdomaaniodvolacímsúdomzistenéneboli,jenámietkažalobcuotom,že

vo veci rozhodoval nezákonný a nezaujatý sudca nedôvodná. Odvolací súd preto žalobcovu námietku,
podľa ktorej v konaní rozhodoval vylúčený sudca, vyhodnotil ako nedôvodnú.

Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby bol žalovaný zaviazaný zaplatiť mu náhradu škody a

nemajetkovej ujmy z toho dôvodu, že exekučný súd nepostupoval v súlade so zákonom, keď v
exekučnom konaní, ktoré začalo na návrh žalobcu nerozhodoval v lehote podľa § 44 ods. 2 zákona
č. 233/1995 Zb. (Exekučný poriadok), t.j. v lehote 15 dní o žiadosti exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Tvrdil, že konanie začalo dňa 9.7.2012 a exekučný súd rozhodol o žiadosti oudelenie poverenia až 12.9.2012. Výšku škody žalobca vyčíslil ako náhradu istiny, ktorá viac nemôže
byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní a náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch odôvodnil tým, že nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu

legitímneho očakávania žalobcu, že zákonným postupom dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Dôvodil,
že mohol pri včas vydanom rozhodnutí exekučného súdu uskutočniť rad iných krokov, ktoré by zvýšili
jeho úspech pri vymáhaní pohľadávky a jeho príslušenstva. Náhrada nemajetkovej ujmy ma podľa
žalobcu základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a
primeranej sankcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že prvostupňový súd predvolal účastníkov konania na pojednávanie
riadne a včas a zároveň ich vyzval, aby predložili alebo označili dôkazy, a to najneskôr do
vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, pretože na dôkazy predložené a označené neskôr
súd neprihliada. Žalobca prostredníctvom splnomocneného zástupcu prevzal predvolanie 16.2.2015.

Pojednávanie bolo nariadené na deň 24.3.2015, preto lehota na prípravu bola zachovaná. Žalobca
doručil prvostupňovému súdu 19.3.2015 elektronicky návrh na zrušenie nariadeného pojednávania
z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu, pretože podľa jeho názoru
nebolo ústavne konformným spôsobom vyriešené ustanovenie zákonného sudcu a pridelenie veci
na prejednanie a rozhodnutie nestranného súdu. Súčasne podal návrh na prerušenie konania až do

právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu o ústavnej sťažnosti, ktorú podľa tohto podania podal na
ústavný súd. Žalobcovi bolo vyjadrenie žalovanej doručené. Okresný súd návrhu na prerušenie konania
ani návrhu na zrušenie pojednávania nevyhovel. Na nariadenom pojednávaní rozhodol, že vec
prejedná v neprítomnosti účastníkov konania. Rozhodol aj

o zamietnutí návrhu na prerušenie konania pre nesplnenie podmienok podľa § 109 ods. 1 písm. b) a
§ 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. konštatoval, že o námietke zaujatosti rozhodol nadriadený súd a zákonný
sudca nebol vylúčený z prejednania a rozhodnutia prejednávanej veci. Uviedol tiež, že subjektívny názor
účastníka konania nezakladá dôvod pre legitímne obavy z nestranného a nezaujatého rozhodovania.

Poukázal pritom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 3Cdo 102/2013 zo dňa 11.3.2013 a Nc/14/2010
zo dňa 31.5.2010. Súd rozhodol aj vo veci samej napadnutým uznesením.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že odvolacia námietka, podľa ktorej prvostupňový súd odňal žalobcovi
možnosť konať pred súdom, a že v konaní rozhodoval vylúčený sudca neobstojí. O tom, že

konajúci sudca nebol vylúčený z prejednania a rozhodnutia veci rozhodol právoplatne nadriadený súd.
prvostupňový súd postupoval v súlade s ustanovením § 101 Občianskeho súdneho poriadku, keď
prejednal vec v neprítomnosti účastníkov, ktorí boli riadne predvolaní a ktorým bola zachovaná lehota
na prípravu pojednávania v zmysle § 115 ods. 2 O.s.p. po tom ako zistil, že neboli splnené podmienky
na prerušenie konania a nezistil dôvod na odročenie pojednávania. Takýto postup v žiadnom prípade

nemožno hodnotiť ako procesný postup okresného súdu, ktorý by založil vadu konania, ktorá by mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, resp. postup, ktorým by bola žalobcovi odňatá možnosť
konania pred súdom.

Pokiaľ okresný súd vec prejednal na pojednávaní, ktoré bolo riadne a včas nariadené a rozhodol vo

veci samej, neodňal tým žalobcovi možnosť konať pred súdom. Žalobca sa tejto možnosti zbavil sám
tým, že sa na pojednávanie nedostavil. Odvolací súd je toho názoru, že dôvody uvádzané žalobcom
nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania podľa § 101 ods. 2 O.s.p. Keď
tu takéto dôvody chýbali a žalobca sa pojednávania nezúčastnil, sám si zmenil možnosť realizovať na
pojednávaní svoje procesné práva.

Žalobca vo svojej žalobe označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom z ním označených
dôkazov okresný súd vychádzal, a to z exekučného spisu 1Er/1864/2012. V súlade s obsahom tohto
spisu zistil, že súdu bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo
veci žalobcu ako oprávneného, proti povinnému Q. W. pre vymoženie 737,01 Eur a prísl. doručená

14.8.2012. Exekučný súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia uznesením z 3.9.2012.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR otázka, či bolo alebo nebolo porušené v konkrétnom
súdnom konaní právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa skúma vždy podľa okolnostíkonkrétneho prípadu. Podstatné sú 3 kritéria, a to zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu.
Žalobca namietal, že nebola dodržaná 15-dňová lehota na vydanie poverenia pre exekútora, 15 dní
od doručenia žiadosti exekútora exekučnému úradu. Podľa § 44 ods. 2 exekučného poriadku súd po

preskúmaní žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a
exekučnéhotituluvprípade,ženezistírozporžiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúciealebo
návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom do 15 dní od doručenia žiadosti
písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúcie. Táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa §
41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadostí alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom,

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z predmetného ustanovenia
je nepochybné, že 15-dňová lehota platí len pre prípady, kedy je návrh na začatie exekúcie, žiadosť o
vydaniepoverenia,akoajexekučnýtitulvsúladesozákonom.Akvšakexekučnýsúdzistilrozporžiadosti
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom nemá stanovenú lehotu
na vydanie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti na vykonanie exekúcie (pozri aj rozhodnutie Ústavného
súdu SR sp. zn. II.ÚS 243/2013, IV. ÚS 605/2012). V predmetnom prípade exekučný súd rozhodol o

žiadosti na udelenie poverenia doručenej mu 14.8.2012, uznesením zo dňa 3.9.2012. Takýto postup
je odôvodnený potrebou skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti predloženého exekučného
titulu. Bolo úlohou exekučného súdu skúmať, či mu bol alebo nebol predložený exekučný titul. Neobstojí
ani tvrdenie žalobcu, že rozsudok nebol dostatočne odôvodnený, keď súd zistil, že poverenie pre
exekútoranebolovydanév15-dňovejlehoteanapriektomužalobuonáhraduškodyzamietol.Podstatné

v danom prípade bolo, že vo veci nebol predložený exekučný titul. Preto nebolo možné rozhodnúť o
vydaní poverenia v lehote 15 dní. Žalobca si sám zavinil, keď žiadal vykonanie exekúcie bez toho, aby
disponoval exekučným titulom. Rozhodcovský rozsudok v zmysle § 35 zákona o rozhodcovskom konaní
č. 244/2002 Z.z. má pre účastníkov účinky ako právoplatný rozsudok. Podľa predmetného zákona to
platí pre rozhodnutia vydané rozhodcovským súdom v konaní podľa zákona o rozhodcovskom konaní.

Rozhodcovskému súdu jeho kompetencia rozhodovať majetkové spory neplynie priamo zo zákona,
ale rozhodcovský súd ju získa až na základe dohody medzi účastníkmi sporu - rozhodcovskej zmluvy.
Z tohto dôvodu je pre posúdenie, či súdu bol alebo nebol predložený exekučný titul nevyhnutnou
súčasťou prieskumu zisťovanie, či bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe rozhodcovskej zmluvy
dohodnutej, či už vo forme osobitnej zmluvy alebo doložky k inej zmluve. Nie nepodstatnou je aj

skutočnosť, že žalobca sám iniciuje v exekučných veciach veľké množstvo aj hromadných podaní pred
okresným súdom a za takej situácie je akceptovateľná predmetná lehota v ktorej bolo rozhodnuté. Z
uvedeného vyplýva, že tvrdenie žalobcu v odvolaní, že bola splnená podmienka nesprávneho úradného
postupu nezodpovedá skutočnostiam obsiahnutým v príslušnom exekučnom spise a zisteniam, ku
ktorým dospel okresný súd z tohto dôkazu.

K žalobcovej námietke, že prvostupňový súd neprípustne skrátil dokazovanie a žalobcu nepoučil
o možnosti predkladať dôkazy je potrebné uviesť, že táto námietka nezodpovedá obsahu súdneho
spisu. Žalobca bol poučený o tom, že má právo predkladať dôkazy do vyhlásenia uznesenia o
skončení dokazovania už v predvolaní na súdne pojednávanie. Napriek riadnemu predvolaniu sa na

toto pojednávanie nedostavil. Navyše táto námietka ani nesmeruje alebo nekorešponduje s dôvodmi
napadnutého rozhodnutia, keď žaloba nebola zamietnutá z dôvodu, že žalobca nepreukázal výšku
škody, ale z dôvodu, že nebola splnená podmienka zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom, pretože nebol zistený nesprávny úradný postup, o ktorom tvrdil žalobca, že takýmto
postupom je.

Žalobca namietal predčasnosť napadnutého rozhodnutia, ktoré bolo vydané skôr, ako bolo rozhodnuté
o návrhu na prerušenie konania. Keďže žalobca podal návrh na prerušenie konania, bol súd povinný
pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť, pričom poukázal
na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že prvostupňový súd

rozhodol o žalobcových návrhoch na prerušenie konania. Žalobca v odvolaní ani netvrdí, že by ním
tvrdené porušenie povinnosti prvostupňovým súdom malo mať za následok nesprávnosť napadnutého
rozhodnutia. Takýto žalobný dôvod neobstojí, pretože nie je v súlade ani s § 109 Občianskeho súdneho
poriadku ani s § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Naopak, ak nie sú žiadne dôvody na
prerušenie konania bez ohľadu na to, či sa žalobca domnieva, že takéto dôvody sú, súd je povinný

postupovať v konaní tak, aby bolo rozhodnuté plynulo a bez prieťahov. V danej veci nebol dôvod na
prerušenie konania, pretože prvostupňový súd bol viazaný právoplatným rozhodnutím nadriadeného
súdu o tom, že konajúci sudca nebol vo veci vylúčený. Žalobca ani v odvolaní proti prvostupňovému
rozhodnutiu netvrdil, že o jeho ústavnej sťažnosti prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môžemať význam pre rozhodnutie súdu, teda že bola jeho sťažnosť Ústavným súdom SR prijatá na ďalšie
konanie v zmysle § 23 ods. 3 zákona o ústavnom súde č. 38/1993 Z. z.

Podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej správy
štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Z uvedeného vyplýva, že ide o
objektívnu zodpovednosť, predpokladom ktorej je nesprávny úradný postup pri výkone verejnej moci,
škoda a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.

Bez splnenia ktoréhokoľvek z uvedených troch predpokladov nemá štát za škodu zodpovednosť. Bez
toho, aby bol v konaní jednoznačne preukázaný nesprávny úradný postup, ktorý by mal za následok
vznik škody alebo nemajetkovej ujmy, nie je dôvod zaoberať sa výškou škody a ani príčinnou súvislosťou
medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Keďže v prejednávanej veci nebol zistený nesprávny
úradný postup v konaní exekučného súdu a ani nebol preukázaný, nemohlo dôjsť k zodpovednosti štátu
zaškodu,apretookresnýsúdsprávnepostupoval,keďsprihliadnutímnazásaduhospodárnostikonania

ďalšie predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu nezisťoval.

Vzhľadomnavyššieuvedenéodvolacísúdpodľa§219ods.1a2O.s.p.rozhodnutiesúduprvéhostupňa
z jeho správnych dôvodov potvrdil.

Odvolací súd potvrdil aj súvisiaci výrok o náhrade trov prvostupňového konania (§ 206 ods. 2, 3 O.s.p.).

Odvolací súd rozhodol o trovách konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.
tak, že žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný, náhradu trov konania nepriznal, pretože svoje trovy v
zákonom stanovenej lehote nevyčíslil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.
a § 151 ods. 1 O.s.p. Úspešným bol žalovaný, avšak si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil, a
preto mu súd ich náhradu nepriznal.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.