Uznesenie ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, October 2, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/272/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2212219208
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2212219208.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: BL Telecom debt, s.r.o., Bratislava, Šoltésovej 14, zast.
splnomocnenkyňou: SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o., Bratislava, Šoltésovej 14, proti žalovanému: R. O.,
nar. XX. T. XXXX, bytom X. XX, o 1.249,37 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Dunajská Streda zo 16. apríla 2013 č. k. 8C/380/2012 - 175 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti lehoty plnenia m e n í tak, že

sumy takýmto rozsudkom prisúdené povoľuje žalovanému zaplatiť čo do sumy 600 eur do 3 dní a vo
zvyšku v splátkach po 50 eur mesačne, vždy do 15. dňa v mesiaci, počnúc mesiacom nasledujúcim po
právoplatnosti tohto uznesenia tak, že omeškanie so splnením jednej splátky má za následok zročnosť
celého plnenia.

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napádaným rozsudkom súd prvého stupňa I. zastavil konanie v časti o zaplatenie 497,90 eur s úrokom z
omeškania 9% ročne od 10. apríla 2011 do zaplatenia; II. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni
751,47 eur s úrokom z omeškania 9% ročne zo sumy 319,79 eur od 12. apríla 2010 do zaplatenia, zo
sumy 296,70 eur od 12. mája 2010 do zaplatenia, zo sumy 132,48 eur od 12. júna 2010 do zaplatenia a
zo sumy 2,50 eur od 12. júla 2010 do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania „titulom súdneho poplatku“

45,50 eur a „titulom trov právneho zastúpenia“ 118,26 eur, v tomto prípade splnomocnenkyni žalobkyne,
všetko do 3 dní a III. žalobkyni vrátil súdny poplatok 29 eur (nadbytočne aj „cestou daňového úradu
Bratislava“). Takéto svoje rozhodnutie v časti lehoty plnenia neodôvodnil (čím tak obdobne ako aj v
každej inej veci uloženia povinnosti na plnenie v zákonom ustanovenej trojdňovej lehote bolo treba
rozumieť, že ani tu súd prvého stupňa nevidel dôvod pre ústup od pravidla, podľa ktorého má k splneniu
povinnosti dôjsť práve v takejto lehote).

Proti takémuto rozsudku len v časti lehoty plnenia podal včas odvolanie iba žalovaný s návrhom na
povolenie mu splátok vo výške nanajvýš 50 eur mesačne s poukazom na stratu zamestnania v čase
pôvodne určenom na splnenie záväzku, o ktorý tu ide, pričom on (odvolateľ) od júna 2011 síce už je
živnostníkom, avšak aj tak nemá dostatočný príjem na zaplatenie dlhu jednorazovo a okrem toho tu je
faktor jeho osobnej starostlivosti o maloletú dcéru.

Žalobkyňa odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a § 214 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963
Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) vec v medziach odvolania, teda len vo výslovne napadnutej
častilehotyplneniaatobezpojednávania,pretoženešloovecsamuaaniožiadenzákonomustanovený

prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu a dospel k záveru, že
odvolanie treba považovať za dôvodné.Podľa § 160 ods. 1 O. s. p. ak súd uložil v rozsudku povinnosť, je potrebné ju splniť do troch dní od
právoplatnosti rozsudku; súd môže určiť dlhšiu lehotu. Súd môže určiť, že peňažné plnenie sa môže

vykonať aj v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí, a to aj tak, že omeškanie s plnením
jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia.

Uloženie povinnosti na plnenie v trojdňovej lehote je pravidlom, pričom na každú výnimku z neho musia
existovať dôvody, ktoré je potrebné odôvodniť. Pri určovaní dlhšej (než trojdňovej) lehoty plnenia, ale

i pri povoľovaní splátok pritom treba zvažovať okolnosti existujúce na jednej aj druhej strane sporu,
aby tak prípadný odklad splnenia povinnosti či jej možné rozloženie na dlhšie časové obdobie (ako
nespochybniteľná výhoda pre toho, kto má podľa rozhodnutia plniť) neboli zároveň niečím, čo by už
mohlo byť považované buď za ďalšie neúmerné odkladanie splnenia povinnosti, alebo dokonca i za
faktické popretie práva na súdnu ochranu toho, kto v konaní uspel (a pokiaľ bol tým, kto sa v konaní
neskôr priznaného plnenia domáhal, čiže vystupoval v pozícii žalobcu, bol nad rámec nedobrovoľného

poskytnutia ním druhej strane sporu odkladu, zapríčineného nutnosťou viesť súdny spor a tento i doviesť
do konca, nútený poskytovať tomu, od koho niečo požaduje - a to tentoraz z rozhodnutia súdu - ďalší
odklad).

Na druhej strane je tu faktor ukladania povinností spôsobom pre povinného únosným, keďže práve

takéto uloženie povinnosti má najväčší potenciál prispieť k dobrovoľnému splneniu povinnosti bez
potreby pristupovania k exekučnému vymáhaniu pohľadávky, ako aj to, že žalobkyňa nebola priamou
dodávateľkou služieb poskytovaných žalovanému, ním nezaplatených a preto urobených predmetom
sporu, ale len osobou nadobudnuvšou pohľadávku priamej veriteľky žalovaného postúpením (takže
prípadné povolenie splátok môže mať na takúto osobu evidentne menší dopad, než aký by tu bol v

prípade osoby pôvodného veriteľa, reálne poskytujúceho služby, za ktoré sa mu nedostalo protiplnenia).

V prejednávanej veci síce nevznikli žiadne odôvodnené pochybnosti o takej ekonomickej situácii
žalovaného, pri ktorej by trvanie na splnení celej povinnosti uloženej napádaným rozsudkom naraz (a to
v relatívne krátkej zákonom určenej lehote) mohlo privodiť stav neschopnosti účastníka na plnenie ním

iných povinností vrátane tých prednostných (z ktorých najmä vyživovacia povinnosť rodičov k maloletým
deťom má podľa § 62 ods. 5 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnenie niektorých
zákonov prednosť pred inými výdavkami rodičov), popri tom však nešlo si dosť dobre nepovšimnúť
vynútenie si žalovaným ďalšieho odkladu (so započatím plnenia povinností uložených rozsudkom) už
podaním odvolania (nakoľko logickým dôsledkom podania včasného odvolania naň oprávnenou osobou

tu bola povinnosť odvolacieho súdu sa s odvolaním vyporiadať a o tomto rozhodnúť, s čím bol spojený
i nevyhnutný časový rozostup medzi rozhodnutiami v prvom a druhom stupni).

Pri riadení sa všetkými úvahami zhora preto odvolací súd nemal dôvod výhodu splátok žalovanému
neposkytnúť, pri rozhodovaní sa o výške splátok a podmienkach ich zročnosti ale bol nútený zohľadniť

aj to, čo už spomenul vyššie, teda aby výhoda takto získaná osobou z rozhodnutia povinnou nebola
takým zásahom do práv jej procesnej súperky (žalobkyne ako osoby z rozhodnutia oprávnenej), ktorý
by už z pohľadu poskytnutia plnenia v primeranom časovom horizonte nemohol obstáť.

Takto požadované splátky vo výške 50 eur mesačne neboli neprimerane nízkymi, keďže vychádzajúc

zo stavu v čase rozhodovania odvolacieho súdu zaručovali splnenie všetkých povinností uložených
napádaným rozsudkom (751,47 eur + cca 130 eur úroku z omeškania za približne 4 a pol roka zo sumy
319,79 eur + cca 118 eur úroku z omeškania za približne 4 roky a 5 mesiacov, teda za 4,42 roka zo
sumy 296,70 eur + cca 51 eur úroku z omeškania za približne 4 roky a 4 mesiace, teda za 4,33 roka zo
sumy 132,48 eur + cca 1 euro úroku z omeškania za približne 4 roky a 3 mesiace, teda za 4,25 roka zo

sumy 2,50 eur + 163,76 eur predstavujúcich súčet oboch čiastkových náhrad trov konania = 1.215,23
eur) v období len o málo presahujúcom 24 mesiacov; pri ukladaní povinnosti ale bolo nevyhnutné
prihliadnuť tiež na to, že v prípade dobrovoľného započatia žalovaného s ním navrhovanými splátkami
už bezprostredne po podaní odvolania by k času rozhodovania odvolacieho súdu bola už zaplatenou
najmenej časť dlhu rovnajúca sa súčtu splátok za jeden celý rok, teda v sume 600 eur (12 x 50).

Práve to bol dôvod, pre ktorý odvolací súd v záujme čo najšetrnejšieho prístupu k obom stranám sporu,
stále pritom ešte viac zohľadňujúc kritériá na strane žalovaného, považoval za možné povolenie splátok
len na tú časť dlhu, ktorá by v prípade poskytnutia výhody žalovaným požadovaných splátok už zostrany súdu prvého stupňa v čase rozhodovania o odvolaní ešte nebola zročnou. Takouto časťou bola
iba suma nad vyššie zadefinovaný rámec, teda s výnimkou už zročných 600 eur a preto odvolací súd
podľa § 220 O. s. p. i s použitím ustanovení § 211 ods. 2 a § 160 ods. 1 rovnakého zákona rozsudok

súdu prvého stupňa v napadnutej časti lehoty plnenia zmenil spôsobom uvedeným v prvej vete výroku
tohto svojho uznesenia, teda prakticky v zhode s rozhodnutím v prvom stupni uložením povinnosti na
zaplatenie sumy 600 eur, majúcej už byť žalovaným (pri riadení sa jeho vlastným odvolacím návrhom)
zaplatenej, naraz v zákonnej trojdňovej lehote a povolením splátok iba na zvyšok dlhu (s určením tiež
výšky a podmienok zročnosti splátok i následku pre prípad ich riadneho neplnenia). Pre úplnosť sa tu

k procesnej stránke veci javí vhodné uviesť, že z pohľadu možných spôsobov rozhodnutí odvolacieho
súdu takto v časti nepovolenia splátok (rozumej v časti prvých 600 eur) ide o potvrdenie rozhodnutia
súdu prvého stupňa (podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p., hoc aj s výrokom i tu formálne zmeňujúcim) a len
vo zvyšku o právnu aj faktickú zmenu rozhodnutia v prvom stupni (podľa § 220 O. s. p.)

Pri takomto výsledku odvolacieho konania bol tým, kto v ňom zaznamenal úspech, žalovaný (odvolaním

požadované splátky mu povolené boli a to, či sa spôsob rozhodnutia odvolacieho súdu stretne s
okolnosťoudobrovoľnéhoplneniavsplátkachvobdobímedzirozhodnutiamisúdovobochstupňov,alebo
tomu bude presne naopak a žalovaného vyčkávanie s plnením obrazne dobehne, bolo pre úvahy o
úspechu právne nevýznamným). Tento účastník však návrh na priznanie mu náhrady (§ 151 ods. 1 O.
s. p.) nepodal, zo spisu sa vznik žiadnych trov odvolacieho konania na tejto strane sporu nepodával a

odvolací súd za takejto situácie mal len jedinú možnosť, ktorou bolo to, že podľa § 224 ods. 1 a 2 a §
142 ods. 1 O. s. p. žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.