Rozsudok Judgement was issued on Thursday, November 7, 2012

Súd: Okresný súd Poprad
Spisová značka: 9C/6/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8711200254
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 11. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút
ECLI: ECLI:SK:OSPP:2012:8711200254.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Poprad sudcom JUDr. Marekom Kohútom v právnej veci žalobcu: N. A., nar. XX.X.XXXX,
bytom W. XXXX/XX, A., občan Z., práv. zast. Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., so
sídlom Námestie sv. Egídia 95, Poprad, IČO: 44 250 029, proti žalovanej: Slovenská republika zast.
Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, v konaní o náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím s prísl., takto

r o z h o d o l :

Žalobu v celom rozsahu z a m i e t a.

Žalobca n e m á p r á v o na náhradu trov konania a žalovanému náhradu trov konania n e
p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 11.1.2011 žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na
zaplatenie istiny vo výške 53.390,- eur spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 7,5 % od
27.11.2008 do zaplatenie a na náhradu trov konania.

Nárok odôvodnil tým, že na základe uznesenia vyšetrovateľa Úradu justičnej a kriminálnej polície v
Poprade zo dňa 8.12.2006 bolo voči žalobcovi začaté trestné stíhanie pre trestný čin vydierania podľa
ust. § 189 ods. 1 Trestného zákona, pričom toho istého dňa bola obmedzená jeho osobná sloboda. Na
základe uznesenia Okresného súdu Poprad zo dňa 11.12.2006 bol žalobca vzatý do väzby so začiatkom
od 8.12.2006. Dňa 5.6.2007 podal okresný prokurátor na žalobcu obžalobu na Okresný súd Poprad,

ktorou obvinil žalobcu z trestného činu, pre ktorý bol trestne stíhaný a dňa 20.12.2007 bol žalobca
na základe uznesenia Okresného súdu Poprad prepustený z väzby po prijatí písomného sľubu. Dňa
26.11.2008 bol žalobca právoplatne oslobodený spod obžaloby rozsudkom tunajšieho súdu zo dňa
10.11.2008 s tým, že osobná sloboda žalobcu bola obmedzená od 8.12.2006 do 20.12.2007, t. j. 378 dní.
Proti obvineniu ako aj proti pozbaveniu osobnej slobody väzbou využil žalobca podľa svojho vyjadrenia
všetkydostupnéprocesnéprostriedkyaajnapriektomu,jehožiadostioprepusteniebolovyhovenéažpo
378 dňoch. Jeho návrhu na oslobodenie spod obžaloby (zastaveniu trestného stíhania) bolo vyhovené

po takmer dvoch rokoch. Žalobca v priebehu trestného stíhania podal dňa 12.12.2006 sťažnosť proti
uznesenie Okresného súdu v Poprade o vzatí do väzby, ktorá bola dňa 11.1.2007 zamietnutá uznesením
Krajského súdu v Prešove. V dňoch 19.2.2007 a 20.2.2007 podal žalobca žiadosť o prepustenie z väzby,
ktoré boli zamietnuté uznesením Okresného súdu Poprad zo dňa 5.3.2007. Ďalšia žiadosť podaná
dňa 5.5.2007 o prepustenie z väzby bola zamietnutá dňa 7.6.2007 a žiadosť zo dňa 28.9.2007 bola
rovnako uznesením tunajšieho súdu zamietnutá dňa 5.10.2007. Sťažnosť proti uzneseniu Okresného

súdu Poprad zo dňa 5.10.2007 podaná dňa 10.10.2007 bola zamietnutá uznesením Krajského súdu
Prešov zo dňa 30.10.2007. Žiadosti o prepustenie z väzby a návrhu na prijatie písomného sľubu zo dňa
20.12.2007 bolo vyhovené uznesením Okresného súdu Poprad z toho istého dňa.Po právnej stránke žalobca svoj nárok odvodzoval od článku V. ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v spojení s ods. 5 toho istého článku. Zároveň žalobca poukazoval
na článok 17 ods. 1 Ústavy SR v spojení s § 3 ods. 1 písm. a) b) a ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z. z. ako

aj na ust. § 8 ods. 5 písm. b) spolu s ust. § 17 ods. 1, 2, 3 Zákona č. 514/2003 Z. z.
Podľa žalobcu z uvedeného skutkového stavu vyplýva, že trestné stíhanie žalobcu trvalo takmer tri roky
a súčasne bol žalobca počas stíhania vo väzbe po dobu 378 dní počas ktorej čelil obvineniu zo závažnej
trestnej činnosti, ktorá mala pozostávať z viacerých trestných činov vydierania, keď trest, ktorý trestný
zákon účinný v tom čase umožňoval uložiť, bol až na šesť rokov odňatia slobody. Obe rozhodnutia,

ktorými bol žalobca poškodený, a to rozhodnutie o vznesení obvinenia, tak aj rozhodnutie o vzatí do
väzby, boli podľa žalobcu nezákonné, nakoľko v konaní bolo nado všetku pochybnosť preukázané, že
nielen žalobca skutok nespáchal, ale aj to, že skutok, pre ktorý bol trestne stíhaný, sa vôbec nestal.
Žalobca pritom od počiatku až do skončenia konania nepretržite sám ako aj prostredníctvom svojho
obhajcupoukazovalnasvojunevinuapredkladalpotrebnédôkazy.Trestnýsúdnapokonpotakmertroch
rokoch trestného stíhania oslobodil žalobcu spod obžaloby z tých istých dôvodov, ktoré žalobca na svoju

obranu uvádzal už v prvej sťažnosti proti vzatiu do väzby, a to neexistencii dôkazov a nedôveryhodnosť
a rozporuplnosť výpovede poškodeného.
Zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom stanovuje osobitnú
zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným rozhodnutím a osobitnú zodpovednosť za
škodu spôsobenú rozhodnutím o vzatí do väzby. Nárok na náhradu škody následne pozostáva z

nároku na náhradu majetkovej ako aj nemajetkovej ujmy. V danom prípade je žalovaná podľa žalobcu
zodpovedná ako za škodu spôsobenú samotným trestným stíhaním trvajúcim takmer tri roky, tak aj
za škodu spôsobenú obmedzením osobnej slobody žalobcu trvajúcim 378 dní. Ohľadom náhrady
majetkovej ujmy je žalovaná zodpovedná za náhradu trov obhajoby v trestnom konaní, ktoré bol žalobca
vdôsledkunezákonnéhotrestnéhostíhanianútenývynaložiťvovýške3.390,-eur.Nakoľkoprebiehajúce

trestné stíhanie žalobcu bolo v meste Poprad pomerne dobre známe medzi ľuďmi blízkymi žalobcovi a
následne sa rýchlo rozšírilo, že žalobcu zatkli za vydieranie, keď najväčší dosah malo trestní stíhanie
spojené s okamžitým obmedzením osobnej slobody žalobcu na jeho rodinný život. Pozbavím osobnej
slobody utrpel trvalé následky aj vzťah žalobcu s dieťaťom. V priebehu výkonu väzby tak žalobca prišiel
o manželku, ktorá podala návrh na rozvod manželstva, ktoré bolo rozvedené dňa 27.2.2007 a musel

čeliť nesmiernemu psychickému tlaku spočívajúcemu jednak v samotných podmienkach väzby, jednak
v existencii reálnej hrozby, že sa mu svoju nevinu nepodarí preukázať a bude mu uložený vysoký trest
za skutok, ktorý nespáchal a ktorý sa ani nestal a jednak v praktickej nemožnosti presvedčiť o svojej
nevine aspoň svoje najbližšie okolie. Tomuto tlaku čelil žalobca takmer tri roky, keď súčasne v prísnych
podmienkach väzby trpel trvalým stavom depresie a beznádeje. Všetky procesný úkony, ktorých sa

žalobca zúčastnil počas tejto doby, boli pre neho nesmierne vyčerpávajúce a stresujúce. S poukazom
na uvedené preto žalobca žiadal vo svojom návrhu odškodnenie utrpenej psychickej ujmy za nezákonné
pozbavenie osobnej slobody a za nezákonné trestné stíhanie sumou 50.000,- eur, keď mal za to, že
tieto roky života v neustálom strese a tiesni, straty partnerky a narušenia vzťahu s dieťaťom, straty úcty
a dôstojnosti u najbližšieho aj širšieho okolia vrátane viac ako jedného roka väzby, majú väčšiu cenu

než požadovaná suma. Prvým dňom omeškania žalovanej je podľa žalobca nasledujúci deň po dni
právoplatnosti konečného rozhodnutia v trestnom konaní.

Žalovaná sa k návrhu žalobcu vyjadrila prostredníctvom svojho zástupcu písomným podaním
doručeným tunajšiemu súdu dňa 4.3.2011, v ktorom navrhla, aby súd konanie v zmysle ust. § 104 ods.

1 O.s.p. zastavil.
V odôvodnení žalovaná uviedla, že predpokladom uplatnenia nároku na náhradu škody podľa
Zákona o zodpovednosti za škodu na súde je v zmysle ust. § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z.
predbežné prerokovanie nároku na príslušnom orgáne podľa ust. §§ 4, 11 zákona na základe písomnej
žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku. Až v prípade, že príslušný orgán neuspokojí

nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa
poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Ku dňu podania
tohto vyjadrenia nebol nárok žalobcu predbežne prerokovaný v zmysle citovaného ustanovenia, keď
Ministerstvo spravodlivosti SR ako príslušný orgán podľa ust. § 4 ods. 1 písm. a) cit. zákona eviduje
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a

nezákonným pozbavením osobnej slobody zo dňa 10.1.2011 podanej právnym zástupcom žalobcu v
mene žalobcu ku dňu 12.1.2011, teda ešte o deň neskôr, ako bola žaloba doručená súdu s tým, že
proces predbežného prerokovania nároku na Ministerstve spravodlivosti SR nebol ku dňu podania tohtovyjadrenia ukončený, pričom takisto ešte neuplynula ani lehota v zmysle ust. § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003
Z. z..

Vo svojom ďalšom písomnom vyjadrení zo dňa 21.9.2011 zástupca žalovanej súdu uviedol, že na
vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci je potrebné
kumulatívne splnenie troch zákonom predpokladaných podmienok, a to aby nastala udalosť, ktorá
môže mať resp. má za následok vznik škody, vznik samotnej škody/ujmy a príčinná súvislosť medzi
skutočnosťou, ktorej následkom má byť utrpená škoda a škodou. V konaní o náhradu škody spôsobenej

rozhodnutím o väzbe môže byť podľa žalovanej úspešný len ten žalobca, ktorý preukáže tieto tri
skutočnosti a zároveň, že boli splnené podmienky ustanovené v § 8 zák. č. 514/2003 Z. z., a to nielen,
že žalobcovi vznikla škoda, ale tiež že táto škoda by nebola vznikla, keby v príslušnom konaní nedošlo
k vydaniu rozhodnutia o väzbe. Podľa žalobcu nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, ale
vždy sa vyžaduje dôkaz o jej existencii, keď je na žalobcovi, aby preukázal existenciu nezákonného
rozhodnutia a vznik a rozsah škody týmto rozhodnutím vyvolaný. Žalobca podľa žalovanej nepreukázal

vydanienezákonnéhorozhodnutia,anivznikškodyvrozsahuvakomsihonárokujeaneuniesoldôkazné
bremeno pri preukázaní príčinnej súvislosti medzi konaním resp. rozhodnutím orgánu verejnej moci a
vznikom prípadnej ujmy na strane žalobcu, čím nebola splnená dikcia § 8 ods. 6 písm. a) cit. zákona, a
preto návrh žalobcu považovala žalovaná v celom rozsahu za neodôvodnený.
Žalovaná súhlasila s názorom žalobcu, že trestné stíhanie a v jej rámci výkon väzby prestavujú vážny

zásad do osobnej slobody jednotlivca a vyvolávajú aj ďalšie negatívne dopady pre jeho osobný život.
Zároveň poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/150/2003 zo dňa 20.10.2005,
podľa ktorého ak v čase zásahu (rozhodnutia o väzbe) sú splnené zákonom predvídané podmienky, ide
o zásah zákonný, a preto aj oprávnený. Za predpokladu, že v dôsledku nových dôkazných skutočností
je trestné stíhanie voči obvinenému zastavené, nemožno rozhodnutie o väzbe následne považovať za

rozhodnutie, ktorým došlo k neoprávnenému zásahu do práv takejto osoby. Pokiaľ teda podľa žalovanej
orgány činné v trestnom konaní aplikujú ustanovenia Trestného poriadku a postupujú počas trestného
stíhania a pri vzatí do väzby v súlade so zákonom, nejde o neoprávnený zásah, a to ani v prípade, ak
následne dôjde k zastaveniu trestného stíhania.
Zastavenie trestného stíhania resp. oslobodenie spod obžaloby podľa žalovanej automaticky

neznamená, že orgány činné v trestnom konaní pri vznesením obvinenia postupovali nesprávne resp.
nezákonne, preto nemožno vyvodiť nezákonnosť ich rozhodovania resp. nesprávnosť ich postupu len z
titulu oslobodenia obžalovaného spod obžaloby. Poukazujúc na ust. § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003, podľa
ktorého právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak
právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť

príslušným orgánom, keď podľa ust. § 230 ods. 1 Trestného poriadku vykonáva v prípravnom konaní
dozor nad dodržiavaním zákonnosti prokurátor a len prokurátor je podľa ods. 2 cit. ustanovenia
oprávnený zrušiť nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutie policajta, nie je možné predmetné
uznesenie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia zo dňa 8.12.2006 považovať za nezákonné rozhodnutie
v zmysle ust. § 5 a nasl. zák. č. 514/2003, keďže toto nebolo po nadobudnutí právoplatnosti zrušené pre

jeho nezákonnosť. Nespĺňa preto atribúty nezákonného rozhodnutia tak ako to vyžaduje ust. § 6 ods. 1
zák. č. 514/2003 a nie je ani možné na jeho podklade priznať náhradu škody.
Rovnako tak v prípade rozhodnutia o väzbe mala žalovaná za to, že nie sú splnené podmienky pre
priznanie nároku v zmysle ust. § 8 zák. č. 514/2003, keď z uznesenia sudcu pre prípravné konanie o
vzatí do väzby je zrejmé, že v čase rozhodovania o väzbe boli splnené všetky jej zákonné predpoklady

a žalobca závažnosťou vzneseného obvinenia ako aj okolnosťami prípadu, za ktorých sa o väzbe
rozhodovalo, nedal podľa žalovanej vo veci konajúcemu prokurátorovi, ktorý podal návrh na vzatie
obvineného do väzby a najmä sudcovi pre prípravné konanie inú možnosť ako vziať žalobcu do väzby.
Procesné úkony vykonané v trestnom konaní do momentu rozhodovania o väzbe nasvedčovali tomu, že
bol spáchaný skutok, pre ktorý sa začalo trestné stíhanie, že tento je trestným činom a sú dané dôvody

na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený. Naviac žalovaná poukázala, že bola aj dôvodná
obava, že žalobca ako obvinený bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti, a to najmä tým, že v
čase rozhodovania o väzbe plynula žalobcovi skúšobná doba právoplatného podmienečného odsúdenia
pre trestný čin ublíženia na zdraví v štádiu prípravy v súbehu s trestným činom zneužitia právomoci
verejného činiteľa a zároveň sa proti nemu viedlo viacero trestných konaní, v ktorých bol v postavení

obžalovaného resp. obvineného pre násilnú trestnú činnosť napĺňajúcu znaky zločinu vrátane obvinenia
z trestného činu vydierania. Tieto skutočnosti poukazujúce na sklony žalobcu k páchaniu trestnej činnosti
boli v spojení s poznatkom, že žalobca bol v tom čase bez stabilného príjmu spôsobilé vyvolať dôvodnú
obavu, že žalobca v prípade ponechania na slobode bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti zaúčelom jeho zabezpečenia. V konečnom dôsledku toto odvolanie svojím rozhodnutím potvrdil aj Krajský
súd v Prešove, ktorý z rovnakých dôvodov zamietol sťažnosť žalobcu proti uzneseniu o vzatí do väzby
ale i neskoršej žiadosti o prepustenie žalobcu z väzby. S poukazom na uvedené mala preto žalovaná

za to, že Okresný súd Poprad pri vzatí obvineného do väzby postupoval plne v súlade s príslušnými
ustanoveniami Trestného poriadku o väzbe, pričom vychádzal z náležite zisteného skutkového stavu,
ktorýodôvodňovaloprávnenosťuvaleniaväzbynaobvineného-žalobcuzdôvodovpodľaust.§71ods.1
písm. c) Trestného poriadku a výkonom väzby tak v žiadnom prípade nemohlo dôjsť k neodôvodnenému
zásahu do osobnostných ani iných práv žalobcu, ktorý by odôvodňoval vznik nároku na náhradu škody,

prípadne i na uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá by týmto zásahom mohla žalobcovi vzniknúť.
Zároveň žalovaná poukázala na to, že bola naplnená dikcia § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. o
väzbe z dôvodu zavinenia páchateľa, nakoľko žalobca svojím predošlým správaním a spôsobom života
vyplývajúcim z trestných konaní vedených proti jeho osobe spolu so skutočnosťou, že v prípade nevzatia
do väzby hrozilo pokračovanie v trestnej činnosti žalobcom ako aj na závažnosť vzneseného obvinenia
spĺňal predpoklad zavinenia väzby. Naviac vzhľadom k tomu, že zákon o zodpovednosti za škody v

citovanom ustanovení nevyžaduje určitú formu zavinenia väzby postačuje podľa žalovanej k naplneniu
tohto predpokladu i nevedomá nedbanlivosť a zavinenie obvineného na vzatí do väzby v zmysle
citovaného ustanovenia znamená, že jeho zavinené konanie aspoň vo forme nevedomej nedbanlivosti
bolo dôvodom k podaniu a vyhoveniu návrhu a jeho vzatie do väzby. Pre posúdenie miery zavinenia
obvineného na uvalení väzby je pri tom rozhodujúci zistený skutkový stav a konanie obvineného v

čase pred rozhodnutím o väzbe, pričom neskôr vykonané dôkazy a novozistené skutočnosti, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k prepusteniu z väzby prípadne i k oslobodeniu spod obžaloby nemôžu mať
podľa žalovanej vplyv na hodnotenie veci v čase rozhodnutia o väzbe. Vznesenie obvinenia resp. vzatie
obvineného do väzby nie je rozhodnutím o vine alebo treste obvineného, keď je účelom samotného
trestného stíhania a prípadne súdneho konania potvrdiť alebo vyvrátiť skutočnosti, ktoré sú dôvodom

vznesenia obvinenia prípadne vzatia obvineného do väzby, preto žalovaná nevyhovela žiadosti žalobcu
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a žalobcom uplatnený nárok na náhradu takto
vzniknutej škody považuje za nedôvodný.
Mimo uvedeného žalovaná poukázala na skutočnosť, že žalobca vo svojom návrhu neuniesol dôkazné
bremeno preukázania vzniku samotnej škody v rozsahu náhrady, ktorej sa svojou žalobou domáha

najmä s ohľadom na ust. §§ 17 ods. 1, 2 a 18 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. Podľa názoru žalovanej je
pre preukázanie vzniku nemajetkovej ujmy nevyhnutné preukázať neoprávnený zásah do osobnostných
práv žalobcu zo strany orgánov činných v trestnom konaní, pričom o neoprávnenom zásahu do
osobnosti fyzickej osoby nie je možné hovoriť v prípade, kde je zásah dovolený resp. jeho možnosť je
predpokladaná zákonom pokiaľ nie sú prekročené zákonom stanovené medze. Priznanie nemajetkovej

ujmy v peniazoch ako náhrady nemajetkovej ujmy predpokladá značnú mieru zásahu do osobnosti
fyzickej osoby, pričom výšku takejto nemajetkovej ujmy je oprávnený ustáliť len súd s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej ujmy a k okolnostiam, za ktorých k porušeniu práva došlo. Základom pre
posúdenie výšky nemajetkovej ujmy by malo byť zistenie takých skutočností, ktoré súdu umožnia
založiť úvahu na určitom kvantitatívnom posúdení základných súvislostí posudzovaného prípadu, kde

je potrebné zohľadniť tiež vplyv ostatných satisfakčných prostriedkov, ktoré by mohli byť v danej veci
použité na zmiernenie následkov zásahu do osobnostnej sféry žalobcu spolu so závažnosťou vzniknutej
ujmy a okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva došlo. Žalobca podľa žalovanej žiadnym spôsobom
nepreukázal, v čom mal spočívať neoprávnený zásah do jeho ľudských práv a základných slobôd,
keď jeho vzatie do väzby bolo v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku, a preto jeho nariadením

ani výkonom tak nemohlo prísť k neoprávnenému ani neodôvodnenému zásahu do základných práv
žalobcu. Samotná výška uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy je aj s poukazom na vyššie uvedené
podľa žalovanej neadekvátna a ničím neodôvodnená. Pokiaľ sa žalobca pri zdôvodnení závažnosti
zásahuväzbydojehosúkromiaodvolávanato,ževjehodôsledkudošloknarušeniuarozbitiurodinných
vzťahov s jeho manželkou a synom, v tejto súvislosti žalovaná poukázala na skutočnosť, že v prípade

žalobcu ide o osobu, ktorá bola v čase vzatia do väzby právoplatne odsúdená pre úmyselný trestný čin,
pričom sa proti nemu viedlo i niekoľko ďalších trestných stíhaní pre podozrenie zo spáchania násilnej
trestnejčinnostivrátanevydierania,zčohovyplýva,že„povesťvýpalníka“vosvojomokolínezískalpráve
v súvislosti s väzobným stíhaním, za ktoré sa domáha náhrady škody. Uvedené skutočnosti potvrdzuje
i zápisnica o výsluchu žalobcu spísaná na Okresnom súde Poprad pred rozhodnutím o vzatí do väzby

dňa 11.12.2006, v ktorej žalobca uviedol, že „veľmi veľa ľudí vedelo o tom, že som bol policajt, že som
bol odsúdený, za čo som bol odsúdený“. Pokiaľ žalobca najzávažnejšie dôsledky trestného stíhania a
vzatia do väzby odvodzuje od toho, že jeho manželka po zatknutí podala návrh na rozvod a manželstvo
bolo rozvedené dňa 27.2.2007 žalovaná uviedla, že žalobca už v spomínanej zápisnici o výsluchu sámuviedol, že je v rozvodovom konaní, a teda dôvody rozvratu manželstva boli dané ešte pred jeho vzatím
do väzby a návrh na rozvod bol podaný pred vznesením obvinenia a uvalením väzby. Medzi dôsledkami
uvádzanými žalobcom ako zdôvodnenie potreby náhrady nemajetkovej ujmy a vzatím žalobcu do väzby

v predmetnej väzby tak podľa žalovanej nie je daná ani žiadna príčinná súvislosť.
Žalobca rovnako nepreukázal, že trovy trestného konania, ktoré si uplatnil vo výške 3.390,- eur skutočne
uhradil, teda že mu vznikla škoda ako ani to, že ich uhradil vo výške a za úkony tak, ako sú v
návrhu vyčíslené. Ak by aj v ďalšom priebehu konania žalobca preukázal, ktorý advokát ho v trestnom
konaní zastupoval ako aj úhradu týchto trov trestného konania advokátovi, žalovaná namietala výšku

uplatnenej škody v podobe trov právneho zastúpenia, za ktoré má niesť zodpovednosť podľa zákona o
zodpovednosti za škodu. Žalovaná namietala vykonanie uplatnených úkonov právnej služby, ktoré boli
uvedené v žalobnom návrhu najmä z dôvodu značného počtu „rozhovorov s obvineným vo väzbe“ a v
prípade vyhovenia návrhu súdom žiadala o zníženie poskytnutej náhrady skutočnej škody o uvedené
úkony. Rovnako mala žalovaná za to, že žalobca nemá právo na zaplatenie úrokov z omeškania, pretože
dlh nie je splatný, keďže výška nároku žalobcu závisí od rozhodnutia súdu, a preto sa žalovaná nemohla

dostať do omeškania s plnením peňažného záväzku skôr, než jej bude známa výška náhrady škody.
Žalovaná s poukazom na vyššie uvedené tak považovala uplatnenú náhradu skutočnej škody ako i
náhradu nemajetkovej ujmy a najmä jej rozsah za neodôvodnenú a ničím nepreukázanú. Zároveň si
žalovaná neuplatnila náhradu trov konania.

Súd vykonal dokazovanie prednesmi zástupcov oboch účastníkov, predloženými listinnými dôkazmi ako
aj oboznámením sa s pripojeným spisom Okresného súdu Poprad sp. zn. 5T/65/2007. Výsluch žalobcu
súd nevykonal, lebo ho nežiadal vykonať ani právny zástupca žalobcu a ani žalovaná strana, pričom v
sporovom konaní, ako tomu bolo v prejednávanej veci, súd vykonáva dokazovanie len na návrh strán,
ktoré musia uniesť dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní nimi tvrdených skutočností.

Z pripojeného trestného spisu Okresného súdu Poprad sp. zn. 5T/65/2007 súd zistil, že uznesením
zo dňa 8.12.2006 začal poverený príslušník polície trestné stíhanie proti žalobcovi ako obvinenému za
zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona, lebo boli zistené skutočnosti nasvedčujúce tomu,
že bol spáchaný trestný čin a je dostatočne odôvodnený záver, že dňa 5.12.2006 nútil žalobca L. A. v

jeho byte, aby mu vyplatil sumu 50.000,- Sk za to, že ho neudá ako bývalý policajt, pretože je podľa neho
vraj zapletený do trestnej činnosti s tým, že ak mu tieto peniaze nevyplatí, postará sa o to, aby prišiel
o svoj byt a dňa 7.12.2006 v pohostinstve Š., aby mu vyplatil 50.000,- Sk, pretože v opačnom prípade
môže zariadiť to, aby mu niekto dolámal ruky a nohy a ukázal mu na displeji fotografie jeho dvoch dcér
- O. V. U. A. s tým, že ich pozná. Naviac žalobca mal chytiť prstami jednej ruky za krk L. A. a štípal ho

nimi a druhou rukou ho mal chytiť za ruku a opakovane sa mu vyhrážať, že ak mu nevyplatí peniaze v
spomínanej hodnote, tak ho dostane do väzenia.
Podanímzodňa12.12.2006podalžalobcaprotivyššieuvedenémuuzneseniuovzneseníobvineniaproti
svojej osobe sťažnosť, ktorá bola uznesením Okresnej prokuratúry Poprad zo dňa 11.1.2007 zamietnutá
ako nedôvodná.

Z úradného záznamu zo dňa 8.12.2006 súd zistil, že žalobca bol príslušníkmi polície obmedzený na
osobnej slobode o 18:35 hod. a zadržaný toho istého dňa o 21:20 hod. Následne bol vyšetrovateľom
policajného zboru dňa 9.12.2006 podaný na Okresnú prokuratúru Poprad podnet na podanie návrhu na
vzatie do väzby žalobcu pre zločin vydierania z dôvodu dôvodnej obavy, že žalobca bude pokračovať
v trestnej činnosti, nakoľko je prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry obžalovaný z trestný činov

zneužívania právomoci verejného činiteľa a prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody.
Dňa 10.12.2006 podala Okresná prokuratúra Poprad na tunajší súd návrh na vzatie žalobcu ako
obvineného do väzby podľa § 87 Trestného poriadku z dôvodu uvedené v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku pre tie isté skutky, ako boli uvedené v znesení obvinenia proti žalobcovi, keď ako dôvod väzby
bol uvedený, že bude pokračovať v trestnej činnosti ako aj to, že voči žalobcovi sú vedené trestné

stíhania aj v iných veciach, ktoré zatiaľ neboli skončené.
Okresný súd Poprad uznesením sp. zn. 0Tp 399/06 podľa § 87 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodov
uvedených v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zobral žalobcu do väzby, ktorá začala plynúť dňa
8.12.2006 o 18:35 hod. a neprijal písomný sľub obvineného. Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 2Tpo
1/07-25 zo dňa 11.1.2007 zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosť žalobcu

ako obvineného proti vyššie uvedenému uzneseniu prvostupňového súdu, ktorým bol vzatý do väzby.
Dňa15.5.2007podalžalobcanaOkresnejprokuratúrePopradžiadosťoprepusteniezväzbynaslobodu,
ktorá bola dňa 5.6.2007 predložená na rozhodnutie súdu.Prokurátor Okresnej prokuratúry v Poprade podal dňa 5.6.2007 na tunajší súd obžalobu na žalobcu pre
skutky vymedzené vo vznesení obvinenia žalobcovi, čím mal žalobca spáchať zločin vydierania podľa
§ 189 ods. 1 Trestného zákona.

Uznesením zo dňa 7.6.2007 č. k. 5T/65/2007-312 súd zamietol žiadosť žalobcu o prepustenie z väzby
a ponechal ho vo väzbe z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Následne
dňa 28.9.2007 podal žalobca opätovne na Okresný súd Poprad žiadosť o prepustenie z väzby na
slobodu, ktorá bola zamietnutá uznesením č. k. 5T/65/2007-335 zo dňa 5.10.2007, na čo žalobca
podal v zákonnej lehote proti tomuto uzneseniu sťažnosť, o ktorej rozhodol Krajský súd v Prešove

uznesením č. k. 1Tos 52/07-342 zo dňa 30.10.2007 tak, že sťažnosť zamietol. Na hlavnom pojednávaní
konanom dňa 20.12.2007 podal žalobca žiadosť o svoje prepustenie z väzby na slobodu a návrh na
prijatie písomného sľubu žalobu ako obžalovaného spolu s obmedzeniami pre žalobcu. Uznesením
č. k. 5T/65/2007-370 zo dňa 20.12.2007 Okresný súd Poprad prijal písomný sľub žalobcu a prepustil
žalobcu ihneď na slobodu s uložením primeraných obmedzení pre žalobcu spočívajúcich v zákaze
vycestovania do zahraničia, v zákaze vzďaľovať sa z miesta pobytu alebo obydlia, okrem vymedzených

podmienok, v zákaze styku s poškodeným L. A.. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd uviedol, že aj keď
vzhľadom na osobu obžalovaného a jeho doterajšie odsúdenia, či už právoplatné alebo neprávoplatné,
trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Tieto sa dajú v prejednávanej
trestnej veci vedenej na Okresnom súde v Poprade nahradiť písomným sľubom so súčasne uloženými
primeranými obmedzeniami. Zároveň mal súd za to, že žalobca, ktorý vykonal väzbu presahujúcu 12

mesiacov, keď táto okolnosť je vzhľadom na jej dĺžku, závažnosť žalovaného trestného činu a dôkaznej
situácie dostatočnou preto, aby splnila u obžalovaného účel daný ust. § 76 a nasl. Trestného poriadku.
Pre súd bol ponúknutý písomný sľub dostatočnou zárukou nahradenia väzobného dôvodu u žalobcu,
pretože s uloženými primeranými obmedzeniami spočívajúcimi predovšetkým v úmyselnom kontakte s
poškodením ale i v zákaze vzdialiť sa z miesta pobytu, splní svoj účel.

Z rozsudku Okresného súdu Poprad č. k. 5T/65/2007-413 zo dňa 10.11.2008, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 26.11.2008 súd zistil, že ním Okresný súd Poprad podľa § 285 písm. a) Trestného
poriadku oslobodil žalobcu ako obžalovaného spod obžaloby okresného prokurátora v Poprade pre
skutky uvedené v obžalobe právne kvalifikované ako zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného
zákona, pretože nebolo preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. V odôvodnení

rozsudku súd konštatoval, že obžaloba neuniesla dôkazné bremeno čo do žalovaných skutkov a čo do
trestnoprávnej zodpovednosti obžalovaného, pretože nie je možné cez vykonané dôkazy jednoznačne
a spoľahlivo konštatovať, že súd obžalovanému preukázal žalované konanie. Zároveň sa nepodarilo
dokázať, že sa stali skutky, pre ktoré je obžalovaný stíhaný.

Zo žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
a nezákonným pozbavením osobnej slobody podanej žalobcom ako žiadateľom dňa 12.1.2011 na
Ministerstvo spravodlivosti SR súd zistil, že žalobca s poukazom na rovnaký skutkový a právny stav
ako aj odôvodnenie uvádzané v žalobe požiadal zástupcu žalovanej o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu majetkovej ujmy vo výške 3.390,- eur a o odškodnenie utrpenej psychickej ujmy vo výške

50.000,- eur.

Z príjmových pokladničných dokladov súd zistil, že právny zástupca žalobcu prijal od žalobcu dňa
9.12.2006sumu100.000,-Sk,kdeakoúčelplatbyjeuvedenýzálohanatrovyobhajobyadňa30.12.2007
sumu 2.000,- Sk ako doplatok trov obhajoby.

Žalobca prostredníctvom svojho zástupcu na pojednávaní zotrval v celom rozsahu na uplatnenom
nároku, keď mal za to, že väzba osoby v trestnom konaní je vždy neoprávneným zásahom do práva
fyzickej osoby na osobnú slobodu, ak sa v neskoršom konaní nepreukáže jej trestná zodpovednosť za
skutok, ktorý sa tejto osobe v čase vzatia do väzby kladie za vinu, resp. z ktorej je obvinená. Žalobca

nespochybňoval postup trestného súdu pri rozhodovaní o jeho vzatí do väzby, pre ktorý nie je potrebné,
aby bola vina bez pochybností preukázaná, rovnako nespochybňoval tiež, že súd je pri rozhodovaní
o väzbe povinný zohľadňovať len naplnenie niektorého z tzv. väzobných dôvodov a ak aspoň jeden z
týchto dôvodov má za naplnený, je oprávnený rozhodnúť o väzbe obvineného. Štát ako subjekt, ktorý
koná prostredníctvom súdu sa však nemôže zbaviť zodpovednosti za tento zásah do práv fyzickej osoby,

na čo pamätá aj zákon č. 514/2003 Z. z..
Žalobca nesúhlasil s tvrdením žalovanej, že si mal väzbu zaviniť sám formou nevedomej nedbanlivosti,
keďmalzato,žezavinenieväzbyzostranyobvinenéhoniejemožné,pričomoväzbevždyrozhodujesúd
a jej oprávnenosť závisí vždy len od toho, či sa v konečnom dôsledku vina obvineného preukáže alebonepreukáže. Tento podstatný prvok pri rozhodovaní o odškodnení za väzbu je pritom skôr objektívneho
než subjektívneho charakteru.
Ohľadom údajného nepreukázania vzniku rozsahu škody zástupca žalobcu súdu uviedol, že pri

nemajetkovej ujme z povahy veci vyplýva nemožnosť exaktne určiť výšku škody a práve v tom ohľade
zákon umožňuje súdu, aby zásah do osobnostnej sféry žalobcu sám vyhodnotil vzhľadom na okolnosti
prípadu. Pozbavenie osobnej slobody v trvaní 378 dní je nepochybne zásahom do práv žalobcu, ktorý
odôvodňuje jeho nárok na náhradu tejto nemajetkovej ujmy, pričom výšku tejto náhrady stanovil žalobca
v petite žaloby a ponecháva na rozhodnutie súdu, aby o nej rozhodol. Pokiaľ sa týka majetkovej náhrady

je podľa zástupcu žalobcu právne irelevantné, či došlo k reálnej úhrade trov obhajoby, alebo či existuje
pohľadávkaobhajcuvočižalobcovi.Podľavyjadreniaprávnehozástupcužalobcudňa28.9.2011žalobca
túto pohľadávku doposiaľ neuhradil vzhľadom k tomu, že nemá dostatok finančných prostriedkov na
jej uhradenie a jeho obhajca JUDr. M. N. má voči nemu riadne vedenú pohľadávku, ktorú si voči
nemu uplatňuje. Súd v civilnom konaní podľa zástupcu žalobcu spravidla vždy prizná trovy právneho
zastúpenia účastníkovi i bez toho, aby skúmal, či tieto trovy právnemu zástupcovi skutočne uhradil,

pričom súd sa v tomto prípade uspokojí s tým, že existuje preukázateľná pohľadávka za právne
zastúpenie.

Žalovaná prostredníctvom svojho právneho zástupcu na pojednávaní k predloženým príjmovým
pokladničným dokladom uviedla, že z nich nie je zrejmé, za aké trovy a v akom konaní boli tieto

sumy zložené, keď išlo o doklady z rokov 2006 a 2007, pričom konečné vyúčtovanie mohlo byť v tejto
trestnej veci urobené až v roku 2008, nakoľko vtedy bolo právoplatne skončené. Zároveň poukázala
na skutočnosť, že na predchádzajúcom pojednávaní sa zástupca žalobcu vyjadril, že trovy v trestnej
veci 5T/65/2007 neboli uhradené a zároveň poukázala na skutočnosť, že nebolo preukázané, či k
požadovaným úkonom obhajoby skutočne došlo, pričom pri jednotlivých úkonoch musí ísť o úkony

účelne vynaložené na obhajobu, teda také, ktoré smerovali k záverečnému výsledku trestného konania,
a to oslobodeniu spod obžaloby. Z úkonov označených ako „rozhovory s obžalovaným vo väzbe“ nie je
zrejmá ich účelnosť v súvislosti s ich častým opakovaním v konaní.

Podľa ust. § 5 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní.

Podľa ust. § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým

bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa ust. § 6 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím,
ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak

nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Ak
bolo vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní,
možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom.

Podľa ust. § 6 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. ak bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej

moci, ktorým orgán verejnej moci prekročil svoju právomoc, nie je zrušenie alebo zmena rozhodnutia
pre nezákonnosť podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody.

Podľa ust. § 8 ods. 5 zák. č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe
má ten, kto bol vzatý do väzby, ak

a) bolo proti nemu zastavené trestné stíhanie,
b) bol oslobodený spod obžaloby alebo
c) vec bola postúpená inému orgánu.

Podľa ust. § 8 ods. 6 písm. a) zák. č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody nevznikne ak si osoba

uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama.

Medzi účastníkmi bol nesporný skutkový stav tak, ako ho uviedol žalobca v návrhu, keď rozhodujúcou
zostala otázka posúdenia otázky zavinenia väzby žalobcom v zmysle cit. ust. § 8 ods. 6 písm. a)zák. č. 514/2003 Z. z.. Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím je existencia nezákonného rozhodnutia, existencia škody, príčinná súvislosť medzi škodou
a nezákonným rozhodnutím. Všetky tri zákonné podmienky musia byť splnené súčasne rozhodnutiami,

a to uznesením vydaným orgánmi činnými v trestnom konaní dňa 8.12.2006 bolo začaté trestné stíhanie
žalobcu pre trestný čin vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona. Rozhodnutie bolo vydané na
základe výpovede poškodeného L. A., ktorý uviedol, že ho žalobca dňa 5.12.2006 nútil v jeho byte, aby
mu vyplatil sumu 50.000,- Sk s tým, že ak ich nevyplatí, udá ho na polícii a postará sa o to, aby L. A.
prišiel o svoj byt. Zároveň dňa 7.12.2006 mal žalobca opätovne v pohostinstve Škôlka nútiť L. A. na

vyplatenie uvedenej sumy, pretože v opačnom prípade môže zariadiť to, aby mu niekto dolámal ruky a
nohy s tým, že mu zároveň ukázal na displeji fotografie jeho dvoch dcér, ktoré mal údajne poznať. Naviac
žalobca mal chytiť prstami jednej ruky za krk L. A. a štípať ho nimi a druhou rukou ho chytiť za ruku a
opakovane sa mu vyhrážať, že ak mu nevyplatí peniaze v spomínanej lehote, tak ho dostane do väzenia.

Uznesením tunajšieho súdu bol žalobca vzatý do väzby, ktorá začala plynúť dňa 8.12.2006 z dôvodov

uvedený v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, teda že bude pokračovať v trestnej činnosti, keď
väzba trvala od 8.12.2006 do 20.12.2007, pričom predchádzajúce sťažnosti žalobcu resp. žiadosti o
prepustenie z väzby súd zamietol. Žalobca bol z väzby prepustený po tom, ako súd prijal jeho písomný
sľub spolu s uložením primeraných obmedzení. Citované ustanovenie § 8 ods. 6 zák. č. 514/2003 Z. z.
jednoznačne vymedzuje prípady, kedy žalobca nemá právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím

o väzbe. Je nepochybné, že voči žalobcovi boli pred vznesením obvinenia a pred rozhodnutím o väzbe
v tejto veci vedené viaceré trestné stíhania pre násilnú trestnú činnosť, zároveň bol už právoplatne
odsúdenýVojenskýmobvodovýmsúdomvPrešovepretrestnýčinspolupáchateľstvaublíženianazdraví
v štádiu prípravy v súbehu s trestným činom zneužívania právomoci verejného činiteľa, za čo mu súd
uložil úhrnný trest odňatia slobody o výmere dva roky, ktorého výkon mu podmienečne odložil v trvaní

48 mesiacov, teda žalobca bol v čase, keď za rozhodovalo o začatí trestného stíhania žalobcu ako aj
o jeho väzbe, v podmienke pre iný trestný čin, nakoľko toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa
18.7.2006 neprávoplatne odsúdený špeciálnym súdom pre trestný čin zneužívania právomoci verejného
činiteľa a pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody.

Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobca si svojím správaním väzbu zavinil
sám, čo vyplýva jednak z vyjadrení poškodeného v tejto trestnej veci na základe ktorých sa začalo
trestné stíhanie žalobcu a následne došlo k jeho vzatiu do väzby, pričom skutočnosť, že následne
došlo k oslobodeniu žalobcu spod obžaloby, nemôže zakladať jeho nárok. Pri zohľadnení zavinenia
väzby žalobcom súd zároveň prihliadol na skutočnosť, že v čase rozhodovania o väzbe bol obvinený

už právoplatne odsúdený za iný násilný trestný čin, a to za trestný čin spolupáchateľstva ublížení na
zdraví v štádiu prípravy v súbehu s trestným činom zneužívania právomoci verejného činiteľa, pričom v
rozhodnej dobe bol žalobca v skúšobnej dobe za toto právoplatné odsúdenie, keď Vojenský obvodový
súd Prešov uložil žalobcovi úhrnný trest odňatia slobody vo výmere dvoch rokov, ktorý mu podmienečne
odložil na skúšobnú dobu v trvaní 48 mesiacov, pričom toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa

18.7.2006, teda žalobca sa nachádzal v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia. Rovnako boli v
rozhodnej dobe, v ktorej súd rozhodoval o väzbe žalobcu, vedené voči žalobcovi ďalšie trestné konania,
a to na Špeciálnom súde v Pezinku rovnako pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa a
pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody a žalobca bol ďalej trestne stíhaný v štádiu
prípravného konania pre ďalšiu trestnú činnosť násilného charakteru, a to spolupáchateľstva trestného

činu lúpeže a trestného činu vydierania, teda rovnakého trestného činu, pre ktorý bol žalobca obvinený
a bola na neho podaná obžaloba vo veci vedenej Okresným súdom Poprad pod sp. zn. 5T/65/2007.

Pri rozhodovaní vo veci súd vychádzal najmä z citovaných listinných dôkazov vykonaných v pôvodnom
trestnom konaní, keďže tieto z hľadiska aplikovanej normy (zavinenie väzby) mali podstatný význam,

a to najmä v časovej súvislosti v čase bezprostredne pred vznesením obvinenia a vzatím žalobcu
do väzby až do prepustenia žalobcu z väzby na slobodu a následného oslobodenia žalobcu spod
obžaloby, keď aj v samotnom uznesení, ktorým súd prepustil žalobcu z väzby súd konštatoval, že aj
keď vzhľadom na osobu žalobcu ako obžalovaného, ktorý bol medzičasom neprávoplatne odsúdený
Špeciálnym súdom v Pezinku pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa a pre trestný čin

prijímania úplatku na súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov, ako aj jeho ďalšie právoplatné alebo
neprávoplatné odsúdenia, trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, tieto sa
dajú v prejednávanej trestnej veci vedenej na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 5T/65/2007 nahradiť
písomným sľubom so súčasne uloženými primeranými obmedzeniami s tým, že doteraz vykonaná väzbapresahujúca 12 mesiacov je dostatočná pre to, aby splnila u žalobcu ako u obžalovaného účel daný
ustanovením § 76 a nasl. Trestného poriadku.
Ďalej je potrebné zdôrazniť, že žalobca bol oslobodený spod obžaloby z dôvodu, že obžaloba

neuniesla dôkazné bremeno, čo do žalovaných skutkov a čo do trestnoprávnej zodpovednosti
obžalovaného, pretože nebolo možné cez vykonané dôkazy jednoznačne a spoľahlivo konštatovať, že
súd obžalovanému preukázal žalované konanie.

Pri posudzovaní či si obvinený väzbu zavinil sám sú významné skutočnosti, ktoré boli dôvodom pre

vzatie obvineného do väzby, prípadne pri trvaní, či predlžovaní väzby. Vzhľadom k tomu, že zákon č.
514/2003 Z. z. v citovanom ustanovení nevyžaduje určitú formu zavinenia väzby, postačuje k naplneniu
predpokladu jej zavinenia i nevedomá nedbanlivosť. Zavinenie obvineného na vzatí do väzby v zmysle
citovaného ustanovenia znamená, že jeho zavinené konanie aspoň vo forme nevedomej nedbanlivosti,
bolo dôvodom k podaniu a vyhoveniu návrhu na jeho vzatie do väzby. Nie je preto z hľadiska posledne
citovaného ustanovenia významné, či konanie obvineného vyvolalo podozrenie, že bol spáchaný trestný

čin a či naplnilo skutkovú podstatu trestného činu, pre ktorý bol stíhaný ale to, či jeho chovanie bolo
dôvodom k obave zakladajúcej dôvod, pre ktorý bol vzatý do väzby. Dobu konania, ktorým si poškodený
väzbu zavinil sám, zákon nijako nešpecifikuje, a teda ani neobmedzuje. Zmyslom inštitútu väzby podľa
ust. § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku je zamedzenie obvinenému v pokračovaní trestnej činnosti
resp. dokonaniu trestného činu, o ktorý sa pokúsil, pričom k takémuto jednaniu môže často dochádzať v

dobe spáchania trestného činu alebo v dobe bezprostredne nasledujúcej. Nemožno preto vylúčiť, aby pri
skúmaní toho, či si obvinený väzbu zavinil sám, bolo možné prihliadnuť k jeho konaniu, ku ktorému došlo
pred zahájením trestného stíhania. Obmedzovať možnosť záveru o tom, že si obvinený zavinil väzbu
sám len na jeho konanie nasledujúce po začatí trestného stíhania by v praxi znamenalo neodôvodnené
zúženie aplikovateľnosti ustanovenia § 8 ods. 6 písm. a) zák. č. 514/2003 Z. z., ktorého účelom je, v

súlade s obecne uznávanými princípmi spravodlivosti a rovnováhy medzi ochranou práva na osobnú
slobodu a verejným záujmom na potieraní kriminality, odoprieť náhradu škody za väzbu tomu, kto si jej
uvalenie zavineným konaním sám spôsobil.

Konkrétne skutočnosti pre rozhodovanie o vzatí do väzby boli opatrené postupom prípustným podľa

Trestného poriadku, keď napokon krajský súd nevyhovel sťažnosti žalobcu proti jeho vzatiu do väzby,
preto mohli slúžiť i k zisteniu skutočností významných pre posúdenie existencie väzobného dôvodu
na strane žalobcu ako obvineného, na čo súd tiež prihliadal pri svojom rozhodnutí o náhrade škody
spôsobenej väzbou žalobcovi. Nemožno preto prisvedčiť argumentácii žalobcu, že zavinenie väzby zo
strany obvineného nie je možné, pričom o väzbe vždy rozhoduje súd a jej oprávnenosť závisí vždy len

od toho, či sa v konečnom dôsledku vina obvineného preukáže alebo nepreukáže nakoľko, keď koná
niekto minimálne v nevedomej nedbanlivosti tak, že v jeho konaní možno badať príčinu vzatia do väzby,
musí súčasne predpokladať, že bude do väzby vzatý, a to za samozrejmého predpokladu, tak ako to
bolo aj v trestnej veci, od ktorej si žalobca odvodzuje svoj nárok, že proti nemu bude najskôr zahájené
trestné stíhanie tak ako tomu bolo aj v prejednávanej veci.

Rovnako možno konštatovať zhodné skutočnosti aj pokiaľ žalobca odvodzoval svoj nárok na vznik
škody tým, že voči nemu bolo vedené trestné stíhanie, keď oslobodenie spod obžaloby bez ďalšieho
neznamená, že orgány činné v trestnom konaní pri vznesení obvinenia žalobcovi postupovali nesprávne
resp. nezákonne, keď žalobca túto nezákonnosť odôvodňoval len tým, že bol následne spod obžaloby,

pre ktorú mu bolo vznesené obvinenie, oslobodený. Samotné oslobodenie spod obžaloby v žiadnom
prípadeneznamenátakakojepodmienenécitovanýmust.§6ods.1zák.č.514/2003Z.z.,žeuznesenie
ozačatítrestnéhostíhaniabolozrušenéalebonezmenenéprenezákonnosťpríslušnýmorgánom.Vtejto
súvislostisúdpoukazujenaskutočnosť,ževočiuzneseniuovzneseníobvineniapodalžalobcasťažnosť,
ktorá bola uznesením Okresnej prokuratúry Poprad zo dňa 11.1.2007 zamietnutá ako nedôvodná. Súd

preto konštatuje, že uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi nespĺňa podmienku tak ako to vyžaduje
cit. ust. § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., a to že bolo zrušené pre svoju nezákonnosť, lebo opačným
výkladom by bolo nezákonné každé rozhodnutie o vznesení obvinenia v každej trestnej veci, v ktorej by
došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo oslobodeniu osoby voči ktorej bolo vznesené obvinenie.
Naviac súd považuje za potrebné dodať ohľadom nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, že

tento odvodzoval svoj nárok od zneváženia svojej osoby ako „výpalníka“, čo malo byť v meste Poprad
pomernedobreznáme,keďakobolopreukázané,žalobcabolpredtým,akomubolovznesenéobvinenie
v trestnej veci, od ktorej odvodzoval svoj nárok na náhradu škody, právoplatne odsúdený za obdobný
trestný čin Vojenským obvodovým súdom v Prešove, ďalej už bolo žalobcovi vznesené obvinenie zainú trestnú činnosť a bol neprávoplatne odsúdený Špeciálnym súdom v Pezinku a bolo voči nemu
vznesené obvinenie za inú trestnú činnosť v štádiu prípravného konania. Naviac žalobcom uvádzaný
zásah spočívajúci v podaní návrhu na rozvod manželstva jeho manželkou nebol rovnako preukázaný,

keď bývalá manželka žalobcu podala návrh na rozvod manželstva skôr ako bolo žalobcovi vznesené
obvinenie v trestnej veci, od ktorej odvodzuje svoj nárok na náhradu škody.

Z uvedených dôvodov súd podľa ustanovenia § 153 ods. 1 O.s.p. rozhodoval podľa skutkového stavu
zisteného z vykonaných dôkazov, pričom dospel k záveru, že žalobcom požadovaný nárok na náhradu

škody nie je dôvodný, keď žalobca nemá nárok z dôvodu, že sa nepreukázal nesprávny úradný postup
ani na úhradu majetkovej ujmy spočívajúcej v trovách právneho zastúpenia.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď žalobca bol v konaní neúspešný preto
súd vyslovil, že nemá nárok na náhradu trov konania a žalovanému, ktorý si trovy konania neuplatnil
ich náhradu nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní od doručenia rozsudku na tunajšom súde.
Vodvolanísamápoprivšeobecnýchnáležitostiach(§42ods.3) Občianskehosúdneho poriadkuuviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a)
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.