Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 23, 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/314/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2213225435
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2213225435.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Renáty Gavalcovej a sudcov JUDr.

Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku, v právnej veci navrhovateľa: Y. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom U.
XXX, zastúpený advokátkou: JUDr. Iveta Lenčešová, AK so sídlom Farská 28, Nitra, proti odporcovi:
L. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXXX/XX, P. T., zastúpený advokátkou: Jolana Černá, AK so sídlom
Alžbetínske námestie 1203, Dunajská Streda, o zaplatenie 9.958,18 eur s príslušenstvom, o odvolaní
navrhovateľaprotirozsudkuOkresnéhosúduDunajskáStredaz13.februára2015č.k.15C/238/2014-98
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo výrokoch I. a II. p o t v r

d z u j e a vo výroku III. z r u š u j e .

Navrhovateľ je p o v i n n ý zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 262,33 eur
titulom trov právneho zastúpenia k rukám jeho advokátky do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

RozsudkomnapadnutýmodvolanímsúdprvéhostupňavýrokomI.zamietolžalobuozaplatenie9.958,18
eur z titulu vrátenia hotovostnej pôžičky s 9% ročným úrokom z omeškania od 11.12.2010, výrokom
II. zaviazal navrhovateľa zaplatiť odporcovi všetky účelne vynaložené trovy konania; výška náhrady
bude určená samostatným uznesením po právoplatnom skončení konania a výrokom III. navrhovateľovi

náhradu trov konania nepriznal.

Svojerozhodnutiesúd právneodôvodnilpoužitímustanovenia§657O.z.,§142ods.1O.s.p.,keďvecne
svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania zreteľne vyplynulo, že v prejednávanej
veci navrhovateľ odporcovi v deň údajného podpisu zmluvy o pôžičke (10.04.2007) tvrdenú hotovosť
300.000,- Sk neodovzdal. Tým tak nie je splnený predpoklad reálneho odovzdania predmetu pôžičky
veriteľom dlžníkovi ako navrhovateľom bola tvrdená táto skutočnosť. Aj keby listina z 10.04.2007 mohla

byť svojim obsahom považovaná za písomnú zmluvu o pôžičke (ktorá nie je potrebná, keďže na vznik
pôžičky stačí reálne prenechanie s konkludentne uzavretou dohodou o tom, že dôvodom prenechania
veci je pôžička), nemohla na jej základe vzniknúť pôžička medzi navrhovateľom a odporcom, keďže
nedošlo k odovzdaniu v nej uvedených vecí spôsobom uvedeným v zmluve. Odporcovi tak ani nemohla
vzniknúť povinnosť zaplatiť sumu 300.000,- Sk, keďže ju podľa zisteného skutkového stavu 10.04.2007
vôbecneprijal.Týmsanemoholdostaťanidoomeškaniasplnenímtejtopovinnosti.Žalobanavrhovateľa
tak ako bola skutkovo vymedzená, t.j. uzavretie zmluvy z 10.04.2007 a prenechanie sumy 300.000,- Sk

preto nie je dôvodná a musela byť zamietnutá vrátane nároku na úrok z omeškania. Súd poukázal na
výpoveď svedkyne W., ktorá na pojednávaní dňa 30.01.2015 uviedla, že zmluva o pôžičke z 10.04.2007
mala byť podpísaná v aute a bezpečne ju odlíšila od záložnej zmluvy z 11.09.2006 a bola podpísaná
potom, ako navrhovateľ dostal peniaze od svedkov I.. To však celkom určite nebolo v apríli 2007, alekrátko po 11.09.2006. Súd konštatoval, že zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že odporca dostal od
navrhovateľa peniaze veľmi krátko po tom, čo ich navrhovateľ dostal od manželov I. na základe zmluvy
z 11.09.2006. Svedkyňa W. vo výpovedi uviedla, že listina z 10.04.2007 bola podpísaná odporcom v

septembri 2006 a dátum 10.04.2007 tam bol daný preto, lebo dovtedy mohol odporca pôžičku splatiť a
zmluva by nebola použitá. Ďalej súd prvého stupňa poukázal na zápisnicu z pojednávania z 16.10.2012
z konania vedeného pred Okresným súdom Dunajská Streda pod sp. zn. 7C/17/2012, kde navrhovateľ
uviedol, že zmluva o pôžičke s odporcom na sumu 300.000,- Sk bola uzavretá vtedy, keď odporca
potreboval peniaze na vyplatenie svojho úveru v L. U. U., a.s. Navrhovateľ vyplatil odporcovi 200.000,-

Skaodporcamuvrátil180.000,-Sk.Ďalejsanavrhovateľzmieňujeužlenotom,žemuselvrátiťsvedkyni
I. zvyšok (do sumy 565.000,- Sk). Navrhovateľ sa počas celej tejto výpovede ani raz nezmienil o tom, že
by odporcovi ešte raz odovzdal sumu 300.000,- Sk (od príbuzných svojich a svedkyne W.) ako to tvrdil
vo svojej výpovedi na pojednávaní v tomto konaní dňa 11.12.2014. Súd prvého stupňa v prejednávanej
veci dospel k záveru, že je rýchlejšie a hospodárnejšie zamerať dokazovanie v prvom rade na otázku
pravdivosti v listine uvedených skutočností a v rámci tohto najmä na otázku, či došlo k odovzdaniu

hotovosti odporcovi v deň podpisu uvedenej listiny. Z uvedených dôvodov súd nevykonal navrhovateľom
navrhnuté dôkazy a neustanovil znalca na skúmanie podpisu odporcu na listine z 10.04.2007. Zo
skutkových okolností v prejednávanej veci vyplýva, že nie je pravdivá zmluva z 10.04.2007 v časti, kde
sa hovorí o odovzdaní peňazí. Jej cieľom bolo totiž len uznať už existujúci dlh, ktorý vznikol inokedy (v
momente, kedy navrhovateľ odporcovi posúval hotovosť, ktorú dostal od I., teda niekedy v septembri

2006). Naopak navrhovateľ v tomto vyjadrení nehovoril o žiadnom ďalšom odovzdávaní hotovosti
300.000,- Sk do rúk odporcu, keď sám hovoril že videl, že odporca bude mať problémy s vrátením už
existujúceho dlhu. Za daných okolností nedáva zmysel, aby navrhovateľ odporcovi odovzdával ďalšiu
hotovosť v sume 300.000,- Sk. Ďalej súd poukázal na výpoveď navrhovateľa na pojednávaní dňa
11.12.2014, kde navrhovateľ uviedol, že zmluvu podpísali v aute a potom išli k nim domov, vzali peniaze,

navrhovateľ ich odovzdal odporcovi a spolu išli k I., ktorým ich vrátili. Svedkyňa W. však na pojednávaní
30.01.2015 uviedla, že pri podpise zmluvy bola v aute preto, že sa s navrhovateľom a dcérkou chystali na
nákup, teda sedeli v aute pripravené ísť na nákup. Vtedy mal navrhovateľ odporcovi odovzdať peniaze.
To však vylučuje verziu navrhovateľa, že po odovzdaní peňazí išli k I., keďže svedkyňa W. jasne hovorila
o tom, že išli s navrhovateľom na nákup. Navyše svedkyňa W. v tejto výpovedi uviedla, že k odovzdaniu

peňazí došlo tesne po ich obdržaní od I., teda približne v septembri 2006, nie v apríli 2007, kedy mali
byť odovzdané podľa samotného textu listiny z 10.04.2007. Svedkyňa W. vyslovene uviedla, že peniaze
boli odporcovi odovzdané iba raz, v septembri 2006. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1
O.s.p. Navrhovateľ si uplatnil trovy no nebol úspešný, preto súd o jeho návrhu na priznanie rozhodol tak,
že mu ich nepriznal (výrok III.). Naopak odporcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd podľa § 151 ods.

7 O.s.p. priznal náhradu trov konania v plnej výške účelne vynaložených trov (výrok II.). Rozhodnutie o
výške trov vyhradil samostatnému uzneseniu po právoplatnom skončení konania.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ prostredníctvom
svojejprávnejzástupkyneažiadal,abyodvolacísúdrozsudoksúduprvéhostupňazmeniltak,žezaviaže

odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 9.958,18 eur spolu s 9% úrokom z omeškania od 11.12.2010 do
zaplatenia a náhradu trov konania, alternatívne, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie. Svoje odvolanie
podal z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a) a písm. f) O.s.p., že súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností

arozhodnutiesúduprvéhostupňavychádzaznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci.Odvolateľuviedol,
že po predložení písomnej zmluvy o pôžičke a uznaní dlhu zo dňa 10.04.2007 navrhovateľom nastala
situácia zakladajúca tzv. vyvrátiteľnú domnienku existencie dlhu, čo uľahčuje procesnú situáciu veriteľa -
navrhovateľa,ktorýužexistenciudlhunemusípreukazovaťalenaopak,dôkaznébremenosapresúvana
dlžníka - odporcu. Z uvedeného tak vyplýva, že práve odporca bol v konaní povinný preukazovať svoje

tvrdeniaotom,žezmluvuauznaniedlhunepodpísal,resp.žedlhneexistuje.Odvolateľjetohonázoru,že
predmetná listina z 10.04.2007 obsahuje všetky náležitosti uznania dlhu a teda že dlžník vyjadril prísľub
zaplatiť dlh, uviedol dôvod jeho vzniku a výšku v akej dlh uznáva a taktiež je to realizované v písomnej
forme. V zmysle ustanovenia § 588 O.z. je možné konštatovať, že zo strany odporcu došlo k uznaniu
dlhu a zo zákona je založená aj vyvrátiteľná domnienka existencie dlhu. Na základe uvedeného je tak na

odporcovivdôsledkuprechodudôkaznéhobremenaabypreukázal,žezáväzokdouznanianetrvalalebo
po tomto uznaní zanikol (rozhodnutie NS ČR z 10.01.2008 sp. zn. 32 Cdo/4465/2007 a z 30.08.2006 sp.
zn. 29 Cdo 1457/2005). Tvrdenie odporcu, že zmluvu o pôžičke a uznaní dlhu nepodpísal bolo potrebné
preukázať samotným odporcom, ktorý toto rovnako ako navrhovateľ navrhol skúmať formou znaleckéhodokazovania. Nakoľko bolo znalecké dokazovanie súdom prvého stupňa zamietnuté s poukazom na
rýchlosť a hospodárnosť konania, tvrdenie odporcu zostalo v konaní nepreukázané a nemohlo vyvrátiť
domnienku o existencii dlhu. Keďže dôkaz o opaku spočívajúcu v preukázaní nepodpísania listiny vo

vzťahu k vyvrátiteľnej domnienke existenciu dlhu nebol v konaní produkovaný zo strany odporcu a
ani súdu, potom v takomto prípade možno konštatovať, že odporca neuniesol o tomto svojom tvrdení
dôkaznébremenoadomnienkuexistenciedlhubezpečnevyvrátil.Skutočnosť,žebolipeniazeodporcovi
poskytnuté vyplýva zo znenia zmluvy o pôžičke a uznaní dlhu zo dňa 10.04.2007, kde v bode 1
predmetnej dohody sa výslovne uvádza, že podpisom odporca uznáva prevzatie hotovosti. Poskytnutie

finančných prostriedkov potvrdila aj svedkyňa Q. W., ktorá na pojednávaní dňa 30.01.2015 uviedla,
že navrhovateľ dal peniaze odporcovi v hotovosti pri podpise zmluvy, čo rovnako tvrdil aj navrhovateľ,
ktorý uviedol, že mu peniaze po podpise zmluvy v hotovosti odovzdal. Odvolateľ ďalej uviedol, že
rozpory v jednotlivých výpovediach svedkov a účastníkov konania vznikli okrem iného aj v dôsledku
značného časového odstupu a keďže sa objavili aj na strane odporcu a svedkov, nemožno tieto prípady
nezrovnalosti pričítať na ťarchu navrhovateľa, najmä ak dôkazné bremeno bolo v dôsledku založenia

vyvrátiteľnej domnienky na strane odporcu. Ďalej odvolateľ uviedol, že ak by odporca na svoju obranu
namietal vrátenie finančných prostriedkov dodatočne či už osobne alebo sprostredkovane cez svoju
matku, potom toto nemožno akceptovať, nakoľko voči uvedeným plneniam vznáša v záujme právnej
istoty námietku premlčania (rozsudok NS SR sp. zn. 5 Cdo 120/2009). Ďalej odvolateľ poukázal na
rozsudok najvyššieho súdu ČR zo dňa 26.08.2004 sp. zn. 32 Odo 1160/2003, v ktorom sa okrem iného

uvádza, že skutočnosť, ktorej svedčí vyvrátiteľná právna domnienka, nie je predmetom procesného
dokazovania ak nebola v konaní domnienka existencie uznaného záväzku vyvrátená, súd musí mať
podľa § 133 O.s.p. skutočnosť za preukázanú. Odvolateľ v závere poukázal na nesprávnosť rozhodnutia
aj v tom, že súd zvolil nesprávny postup v procese dokazovania, nakoľko súd mal a priori skúmať na
návrh odporcu existenciu, resp. neexistenciu vyvrátiteľnej domnienky o existencii dlhu preukázaním

platnosti alebo neplatnosti právneho úkonu uznania dlhu a až po vyriešení tejto otázky následne zvoliť
predmet a rozsah dokazovania so zreteľným vymedzením, ktoré skutkové a právne tvrdenia ktorého
účastníka je potrebné v konaní dokazovať. V závere taktiež poukázal na obsahovú totožnosť výrokov
označených II., III., keď už výrokom pod označením II. rozhodol o nároku na náhradu trov konania a
nebolo nevyhnutné o tomto duplicitne rozhodovať samostatným výrokom III. vo vzťahu k navrhovateľovi.

Kodvolaniunavrhovateľazaslalpísomnévyjadrenieodporcaprostredníctvomsvojejprávnejzástupkyne
v ktorom uviedol že žiada, aby odvolací súd prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdil, keď
si zároveň uplatnil náhradu trov odvolacieho konania vo výške 262,33 eur. Odporca je toho názoru,
že navrhovateľom predložená zmluva neobsahuje okrem názvu žiadne uznania, je v nej uvedené

vyslovene toto: „Dlžník zároveň uvádza (teda nie uznáva) záväzok čo do výšky a podstaty.“ Takúto
formuláciu nemôžeme považovať za uznanie dlhu, teda nemôže mať ani Občianskym zákonníkom v §
558 predpokladaný následok - predpoklad, že dlh v čase uznania trval. V odvolaní ďalej navrhovateľ
uvádza, že pristúpil k súdnemu vymáhaniu dlhu po predchádzajúcich neúspešných výzvach, pričom ani
jedna výzva v konaní nebola predložená a na pojednávaní dňa 11.12.2014 dokonca sám navrhovateľ

vyhlásil, že nárok zo zmluvy od roku 2010 nevymáhal. Čo sa týka odovzdania a prevzatia peňazí pri
uzavretí zmluvy z 10.04.2007, poukázal odporca na samotné vyjadrenie navrhovateľa v konaní pred
Okresným súdom Dunajská Streda č.k. 7C/17/2012, kedy navrhovateľ uviedol, že podpísal listinu JUDr.
X., podľa ktorej podpis tejto zmluvy o pôžičke mal len zabezpečiť údajný dlh odporcu. Tomu zodpovedá
aj výpoveď svedkyne Q. W., ktorá síce uvádza, že videla že odporca zmluvu podpísal, avšak nevedela

sa vyjadriť k tomu, či táto bola aj vyplnená a výslovne uviedla, že odporcovi poskytli peniaze len raz,
tesne po tom, čo dostali pôžičku od pani I.. Bolo to teda v septembri 2006 a nie v apríli 2007. Aj
keď navrhovateľ spochybňoval dôveryhodnosť tejto svedkyne ohľadne dátumov, fakt že odporcovi dali
peniaze len raz, navrhovateľom spochybnený nebol. Ďalej navrhovateľ v odvolaní spomínal ako dôvod
pôžičky inú pôžičku odporcu, ktorá mala byť poukázaná predloženou záložnou zmluvou, kde odporca je

uvedený ako príjemca finančných prostriedkov. Skutočnosť, že odporca bol príjemcom týchto finančných
prostriedkov je ale vyvrátená nielen svedeckými výpoveďami manželov I., ale aj výpisom z účtu, podľa
ktorého suma 300.000,- Sk bola poukázaná z účtu manželov I. na účet, pri ktorom banka uviedla ako
majiteľa navrhovateľa. Odporca v tomto prípade figuroval len ako záložca. Odporca v závere uviedol,
že prenechanie peňazí na základe zmluvy o pôžičke z 10.04.2007 dokázané nebolo, dokázaný bol

práve opak, že v apríli odporcovi žiadne peniaze odovzdané neboli. Preto aj keby bol žalovaný zmluvu v
skutočnosti aj podpísal, neboli by splnené podmienky zmluvy o pôžičke. Čo sa týka nevykonania dôkazu
a to zisťovanie pravosti podpisu odporcu, v tejto súvislosti poukázal na ustanovenia § 120 ods. 1 veta
druhá O.s.p., podľa ktorej súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Je toho názoru, že ajnapriek nevykonaniu dôkazu pravosti podpisu na základe vykonaného dokazovania bolo možné prijať
závery o tom, ktorý z vykonaných dôkazov je dôveryhodný a ktorý takým nie je.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej O.s.p.),
po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom
konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.),
po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.), preskúmal napadnutý

rozsudok vrátane závislého výroku o náhrade konania, teda v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2
O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§
156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý
deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateľa nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa bol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal od
odporcu zaplatenia sumy 9.958,18 eur s 9% úrokom z omeškania ročne od 11.12.2010 do zaplatenia.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým bol návrh navrhovateľa zamietnutý a v závislom výroku o náhrade trov konania.

Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový
stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho
výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym
skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených

nárokov a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci,
ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne
vyložil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé
písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza
dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu

odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov prvostupňového súdu sa potom žiada dodať už len
nasledovné:

Zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou. K jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu
pôžičky. Podľa ustanovenia § 657 O.z. zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa

druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Z
citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná
forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou
náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán predovšetkým určenie
predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu

(peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou, k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie
predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami
právny vzťah z pôžičky nevznikne. Keďže zmluva o pôžičke je reálnym kontraktom v zmysle ustanovenia
§ 657 O.z. znamená to, že k jej uzavretiu sa vyžaduje, aby veriteľ aj skutočne odovzdal predmet pôžičky
dlžníkovi. Ak sa tak nestane, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne a to aj keď

už všetky náležitosti tohto právneho úkonu (vrátane náležitosti vôle) boli dané.

Uznanie dlhu je zabezpečovacím inštitútom, ktorý zakladá právnu domnienku existencie dlhu v čase
jeho uznania. Ide o vyvrátiteľnú domnienku existencie dlhu ku dňu, keď k písomnému uznaniu došlo,
pričom dôkazné bremeno o tom, že dlh nevznikol, resp. že zanikol, spočíva na dlžníkovi, ktorý uznanie

vykonal. Pre platnosť uznania sa vyžadujú všeobecné náležitosti právneho úkonu podľa § 34 a nasl.
O.z., navyše musí mať písomnú formu, musí obsahovať záväzok zaplatiť dlh a uvedenie dlhu a jeho
výšky. Zákon pritom nevyžaduje, aby sa dlžník v uznávacom prejave zaviazal na plnenie, postačuje, že z
obsahu jeho písomného prejavu je zrejmé, že si je vedomý svojej povinnosti zaplatiť plnenie (P. J. a kol.,
Občanský zákoník II., § 460 až 880. Komentář 2, druhé vydání, Praha. C.H. Beck, 2009, strana 1636).

Nie je nevyhnutné uviesť výslovne dôvod dlhu priamo v uznávacom prejave, stačí napríklad poukaz na
upomienku, ktorý je v dôvodoch uvedený, uznávací prejav však musí obsahovať také údaje, z ktorých
za prípadného výkladu podľa § 35 dôvod dlhu nepochybne vyplýva, aj výška uznaného dlhu musí byť
vyjadrená tak, aby bola objektívne určiteľná.Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, t.j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie
tvrdených skutočností. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je

ich vykonanie nevyhnuté pre rozhodnutie vo veci (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Každého z účastníkov
teda zaťažuje dôkazné bremeno preukázania svojich tvrdení pod následkom neunesenia dôkazného
bremena. Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101
ods. 1). Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej,
mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť

označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v návrhu a vo vyjadrení odporcu.
Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno
spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej
povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z
dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo
nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky

unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) rozumieme
zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných
dôkazov. Pod vyhodnotením dôkazu je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej
k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad sa pričíta
účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno (zodpovednosť za

preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva). Rozsah dôkazného bremena, teda
okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotno-právna norma, ktorá je na
sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva aj to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý
z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať. V sporovom konaní platí dispozičná
a prejednacia zásada. Účastníci (na oboch procesných stranách) sú v ňom povinní prispieť k tomu,

aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a
označia dôkazné prostriedky (viď § 101 ods. 1 O. s. p.). Súd ale nie je viazaný návrhmi účastníkov na
vykonanie dokazovania a nemusí vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhov na vykonanie
dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď
§ 120 ods. 1 O. s. p.) a nie účastníkov konania.

Zo Zmluvy o pôžičke a uznanie dlhu zo dňa 10.04.2007 vyplýva, že je uzavretá medzi veriteľom -
Y. C. a dlžníkom - L. P. a podľa bodu I. predmetom zmluvy je bezúročná pôžička medzi zmluvnými
stranami. Veriteľ poskytuje dlžníkovi peňažné prostriedky v hotovosti vo výške 300.000,- Sk. Hotovosť
bude dlžníkovi vyplatená pri podpise tejto zmluvy. Podpisom tejto zmluvy dlžník uznáva prevzatie tejto

hotovosti. Dlžník zároveň uvádza záväzok čo do výšky a podstaty a zaväzuje sa k úhrade dlhu, ktorý
má voči veriteľovi z titulu poskytnutej pôžičky v celkovej zostatkovej výške 300.000,- Sk a to najneskôr
do 10.12.2010 a to v jednej splátke. Doklad o vrátení peňažných prostriedkov bude slúžiť príjmovým
dokladom vystaveným veriteľom znejúci na meno dlžníka.

Z Oznámenia navrhovateľa (v tomto konaní v postavení odporcu) spísaného Advokátskou kanceláriou
JUDr. Milana Bányiho zo dňa 09.03.2013 nachádzajúceho sa v pripojenom spise Okresného súdu
Dunajská Streda sp. zn. 7C/17/2012 vyplýva, že odporca (v tomto konaní v postavení navrhovateľa )
ho žiadal o poskytnutie pôžičky vo výške 300.000,- Sk, nakoľko bude mať veľké problémy, pretože sa
bál, že mu zoberú jeho podiel z rodinného domu a keďže o tejto skutočnosti neinformoval svoju matku,

ktorá je tiež spoluvlastníčkou domovej nehnuteľnosti, veľmi žiadal o poskytnutie pôžičky keď vedel, že
on predal nehnuteľnosť a teda má určité finančné prostriedky. Ďalej navrhovateľ uviedol, že mu navrhol
možnosť, že on si požičia finančné prostriedky a on svoju nehnuteľnosť zatiaľ založí ako záruku na
vrátenie pôžičky. Navrhovateľ ďalej uviedol, že on pýtal 300.000,- Sk, ale zmluva znela na 380.000,-
Sk, keď peniaze obdržal, dal ich odporcovi. Odporca mu vrátil z tejto pôžičku sumu 100.000,- Sk čo

si od neho požičal a 200.000,- Sk si zobral a povedal, že teraz vie splatiť úver poskytnutý stavebnou
sporiteľňou. O dva týždne sa dozvedel, že pôžičku nezaplatil, nakoľko si vybavil odklad. Vyzval ho preto,
aby splatil dlžobu, ale on mu vrátil len sumu 180.000,- Sk a povedal, že zbytok minul. Navrhovateľ
ďalej uviedol, že on v termíne nevedel splatiť pôžičku, o ktorú požiadal v mene odporcu a za každý deň
nesplatenia mu nabehla pokuta vo výške 1.000,- Sk a to pre veriteľa. Táto suma sa vyšplhá až do výšky

565.000,- Sk. Od bývalého zamestnávateľa dostal pôžičku vo výške 200.000,- Sk, ktorú ani teraz nemá
splatenú a zbytok si požičal od rodičov. Aj oni si museli požičať. Odporca mu mal vrátiť sumu 385.000,-
Sk. Nakoľko navrhovateľ videl že je problém a asi bude mať s odporcom problémy s vrátením finančných
prostriedkov tak sa dohodli, že on uzná svoj dlh vo výške 385.000,- Sk, nasledovne o sumu 300.000,-Sk podpíše zmluvu, kde uzná svoj dlh a rozdiel 85.000,- Sk mu uhradí tak, že mu podľa dohody kúpi
na lízing nimi spoločne vybrané auto.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa, že návrh
navrhovateľa nie je dôvodný. Odvolací súd nezistil, že prvostupňový súd porušil zásady vyplývajúce z
ustanovenia§132O.s.p.vsúvislostishodnotenímdôkazov. Skutkovézisteniesprávnesubsumovalpod
aplikované právne predpisy a daný právny vzťah správne posúdil ako nárok navrhovateľa na zaplatenie
žalovanej istiny titulom uzavretej zmluvy o pôžičke zo dňa 10.04.2007 v zmysle ustanovenia § 657 a

nasl. O.z.

Vzhľadom na odvolaciu námietku navrhovateľa a teda, že súd prvého stupňa nepostupoval správne
ak vzhľadom na hospodárnosť konania neskúmal pravosť podpisu odporcu na predmetnej zmluve o
pôžičke zo dňa 10.4.2007, ktorej súčasťou bolo aj uznanie dlhu zo strany odporcu, čo zakladalo v konaní
vyvrátiteľnú domnienku o existencii dlhu, odvolací súd uvádza, že nezistil, aby prvostupňový súd porušil

zásadyvyplývajúcezust.§132O.s.p.vsúvislostishodnotenímdôkazov.Jetohonázoru,žesúdprvého
stupňa skutkové zistenia správne subsumoval pod aplikované právne predpisy a daný právny vzťah
správneposúdilakonároknavrhovateľanazaplateniežalovanejistinytitulomuzavretejzmluvyopôžičke
zo dňa 10.04.2007 v zmysle § 657 a násl. Občianskeho zákonníka. Zásada vyjadrená v ust. § 18 O. s. p.
(dbať na rovnaké postavenie účastníkov a zaistiť im rovnaké možnosti k uplatneniu ich práv) neznamená

bez všetkého povinnosť súdu vyhovieť všetkým dôkazným návrhom účastníkov, resp. prevziať na seba
dôkaznú povinnosť. Otázky spojené, s realizáciou a hodnotením dôkazov upravuje Občiansky súdny
poriadok a len ten súdu ukladá, aby dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy a to ako jednotlivo, tak aj vo
vzájomných súvislostiach (§ 132 O. s. p.) a aby rozhodol vo veci na základe zisteného skutkového
stavu (§ 153 ods. 1 O. s. p), pričom len jemu prislúcha rozhodnúť o tom, ktoré z dôkazov navrhovaných

účastníkmi prevedie, ktoré nie (§ 120 ods. 1 a 2 O. s. p.). Súd prvého stupňa totiž na základe tvrdených
skutkových okolností zo strany účastníkov konania ako aj listinných dokladov nachádzajúcich sa v spise
dospel k pochybnostiam o tom, či vôbec došlo k odovzdaniu peňazí a teda k samotnému uzavretiu
zmluvy o pôžičke, tak ako to bolo uvedené v predmetnej písomnej zmluve o pôžičke zo dňa 10.04.2007
pre ktorú platnosť nepostačuje len jej uzavretie v písomnej forme ale je potrebné aj reálne odovzdanie

peňazí. V danom prípade správne súd prvého stupňa z dôvodu hospodárnosti konania najprv skúmal
či vôbec takýto dlh na strane odporcu vznikol a teda, či došlo k odovzdaniu peňazí zo strany veriteľa
dlžníkovi, čím by v prípade jeho nepreukázania zároveň bola vyvrátená aj vyvrátiteľná domnienka
o existenciii dlhu na základe prípadne uzavretej písomnej zmluvy o pôžičke a uznaní dlhu zo dňa
10.4.2007.

Na základe uvedeného tak súd prvého stupňa správne v prejednávanej veci v prvom rade zisťoval a
skúmal, či došlo k platnému uzavretiu zmluvy o pôžičke medzi účastníkmi konania na uzavretie ktorej
nie je potrebná písomná forma, ale je potrebné reálne odovzdanie peňazí, resp. predmetu pôžičky
veriteľomdlžníkovi,nakoľkokeďkodovzdaniupeňazínedôjde,medzizmluvnýmistranamižiadnyprávny

vzťah z pôžičky nevznikne. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa, že
odporca v konaní uniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení v zmysle § 120 ods.1 O.s.p. a preukázal
neexistenciu dlhu voči navrhovateľovi na základe navrhovateľom tvrdenej zmluvy o pôžičke zo dňa
10.04.2007, titulom ktorej si navrhovateľ uplatňoval zaplatenie žalovanej istiny. Súd prvého stupňa
dospel k správnemu záveru, že v konaní nebolo preukázané, že by došlo k reálnemu odovzdaniu peňazí

zo strany navrhovateľa odporcovi na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 10.04.2007. K uvedenému záveru
dospel rovnako ako súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania a to najmä na základe
svedeckej výpovede Q. W., ktorá vo svojej výpovedi uviedla, že táto zmluva bola uzavretá v aute a
tesne potom, čo došlo k odovzdaniu peňazí zo strany manželov I. navrhovateľovi ako veriteľovi s tým,
že potom mali ísť spolu s navrhovateľom nakupovať. Táto jej výpoveď sa líši od výpovede navrhovateľa

ktorý uviedol, že následne po podpísaní tejto zmluvy dňa 10.04.2007 išli za manželmi I.. Ďalej svedkyňa
Q. W. uviedla, že finančné prostriedky zo strany navrhovateľa boli odovzdané dlžníkovi - odporcovi len
raz a to sa stalo v septembri 2006, kedy odporca aj založil svoj podiel na rodinnom dome v prospech
veriteľov - manželov I. a ďalej svedkyňa v neposlednom rade uviedla, že listina z 10.04.2007 bola
podpísaná odporcom v septembri 2006 a dátum 10.04.2007 tam bol daný dodatočne, lebo dovtedy

mohol odporca pôžičku splatiť a zmluva by nebola použitá. A taktiež svedkyňa uviedla že si nepamätá,
či zmluva bola pri podpise vyplnená. Uvedené tvrdené skutočnosti svedkyne W. potvrdzuje aj samotné
vyjadrenienavrhovateľav „Oznámení“zodňa09.03.2013,kdesahovorílenojednomodovzdanípeňazíodporcovi a to v septembri 2006 a to potom, čo si peniaze požičal navrhovateľ od manželov I. a odporca
založil svoj dom.

Odvolací súd tak na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že v konaní nebolo preukázané, že
zo strany navrhovateľa ako veriteľa došlo k odovzdaniu peňazí vo výške 300.000,- Sk odporcovi ako
dlžníkovi dňa 10.04.2007 titulom predmetnej zmluvy o pôžičke. Odporca tak v konaní uniesol dôkazné
bremeno preukázania skutočnosti, že ku dňu 10.4.2007 titulom predmetnej zmluvy o pôžičke jeho dlh
voči navrhovateľovi vo výške 300.000Sk/9.958,18 eur neexistoval, čím by odporca vyvrátil aj prípadnú

vyvrátiteľnú právnu domnienku o existencii tohto dlhu, ak by predmetné uznanie dlhu zo dňa 10.4.2007
vlastnoručne podpísal.

Vzhľadom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom návrh navrhovateľa zamietol,
rozhodol vecne správne a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 1, 2 O.s.p. napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil, keď tento vo výroku II. správne zaviazal

navrhovateľa zaplatiť odporcovi 100% účelne vynaložených trov konania, keď výška bude určená
samostatným uznesením po právoplatnosti skončenia konania. Súd však v súlade s ustanovením § 221
ods. 1 písm. i) O.s.p. zrušil výrok III. o náhrade trov konania, nakoľko tento výrok je vo vzťahu k výroku II.
o náhrade trov konania nadbytočným, keďže nebolo potrebné o náhrade trov konania rozhodovať zvlášť
vo vzťahu k navrhovateľovi a zvlášť vo vzťahu k odporcovi, pretože pomer úspechu a neúspechu je

vyjadrený už vo výroku II. predmetného rozhodnutia, kde sa posúdilo, že navrhovateľ bol v tomto konaní
neúspešný a preto je zaviazaný odporcovi zaplatiť náhradu trov konania a už v tomto výroku je dané,
že navrhovateľ nebude mať nárok na náhradu trov konania.

Uvedené rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.