Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Wednesday, September 24, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/111/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113206996
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Šamo

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8113206996.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Šama a sudcov JUDr. Romana

Tótha a JUDr. Jozefa Škraba v právnej veci žalobcu: mBank SPÓLKA KCYJNA, so sídlom Senatorska
18, Warszawa, 00-950, Poľská republika, IČO: 001254524, podnikajúca na území Slovenskej republiky
prostredníctvom organizačnej zložky mBank S.A., pobočka zahraničnej banky so sídlom organizačnej
zložky Pribinova 10, Bratislava, IČO: 36 819 638, zastúpený advokátskou kanceláriou Bartošík, Šváby,
s.r.o., so sídlom Plynárenská 7/A, Bratislava, proti žalovanému: I. E., nar. XX.X.XXXX, bývajúci v E., Ul.
U. XXXX/X, toho času na neznámom mieste, zastúpený opatrovníčkou N. G., tajomníčkou Okresného
súdu G.., o zaplatenie 3.251,95 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov

č.k. 12C/174/2013-75 zo dňa 3.7.2014, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Mení rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zamietavej časti tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi
16,50 % p.a. úrok zo sumy 3.251,95 eur od 23.6.2009 do zaplatenia.

Potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov konania.

Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania na účet jeho právneho zástupcu vo

výške 96,50 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 3.251,95 eur spolu s
9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 3.251,95 eur od 1.1.2012 do zaplatenia, všetko do troch dní
od právoplatnosti rozsudku s tým, že v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Konanie v časti uplatneného
úroku z omeškania za čas od 23.6.2009 do 1.1.2012 zastavil a žalovaného zaviazal nahradiť žalobcovi
trovykonaniatitulomsúdnehopoplatku201,50euratitulomtrovprávnehozastúpenia309,55eurnaúčet
jeho právneho zástupcu, takisto v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. V dôvodoch rozhodnutia
uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 3.251,95 eur s

príslušenstvom a náhrady trov konania, a to z titulu nesplateného úveru.

Na základe vykonaného dokazovania zistil skutkový stav, podľa ktorého žalobca uzatvoril so žalovaným
dňa 17.2.2009 zmluvu o poskytnutí hotovostného úveru „mPÔŽIČKA“ v zmysle ustanovenia § 497 a
nasl. Obchodného zákonníka a zák. č. 258/2001 Z.z., na základe ktorej poskytol žalovanému úver vo
výške 3.300,- eur. Podľa článku 5. bod 5.1 zmluvy sa účastníci konania dohodli, že úver bude úročený
pohyblivou úrokovou sadzbou, ktorá bola v deň uzatvorenia 16,50 % ročne. Podľa čl. 1 bod 1.8 za

predpokladu, že úroková sadzba a iné poplatky, podľa tejto zmluvy zostanú nemenné počas celej doby
splatnosti úveru, a že na účte pre „mPÔŽIČKU“ nebude počas doby splatnosti úveru žiadny zostatok
okrem finančných prostriedkov určených na príslušnú splátku, pripísaných v deň splátky: RPMN na
úver vypočítaná na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy je 17,81 % a celkové nákladyspojené s úverom predstavujú sumu 4.364,96 eur. Podľa článku 1 bod 1.10 priemerná hodnota ročnej
percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver zverejnená podľa § 7 ods. 2 zákona č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v platnom znení je 20,08 %.

Podľa článku 6 bod 6.1 zmluvné strany sa dohodli, že dlžník je povinný platiť mBank úroky z rozdielu
medzi zostatkom nesplateného úveru a zostatkom na účte pre „mPÔŽIČKu“, a to za každý deň počnúc
dňom poskytnutia úveru až do dňa jeho splatenia, podľa úrokovej sadzby platnej v príslušný deň.
Zmluvné strany sa dohodli, že dlžník nie je povinný platiť úroky z peňažných prostriedkov úveru, ktoré

sa nachádzajú na účte pre „mPÔŽIČKU“. Podľa článku 1 bod 1.4 zmluvy, úver bol poskytnutý na 36
mesiacov, ktoré začínajú plynúť v deň pripísania peňažných prostriedkov úveru na účet stanovený
dlžníkom v bode 1.3 zmluvy a konečná splatnosť úveru je 17.2.2014. Žalobca podaním zo dňa 4.10.2011
odstúpil od zmluvy o poskytnutí hotovostného úveru „mPÔŽIČKA“ reg. č. XXXXXX - XXXXXXXXXX/
XXXX. Súčasne oznámil žalovanému, že zmluva zaniká dňom doručenia odstúpenia od zmluvy.
Podanímztohoistéhodňavyzvalžalovanéhonaúhraducelkovéhodlhu5.172,25eursplátkamivovýške

175,- eur v počte 30 splátok. Podľa článku 2 bod 2.4.7 odmietnutie prevzatia zásielky alebo vrátenie
zásielkyzpoštyakonedoručenésapovažujezajejdoručenie.Zožalobyvyplýva,žepohľadávkažalobcu
voči žalovanému predstavuje istinu vo výške 3.251,95 eur a príslušenstva, pričom istina pohľadávky
bola zrejmá z výpisu úverového účtu žalovaného. Podľa žalobcu bolo zrejmé, že žalovaný sa dostal do
omeškania s úhradou úveru. Žalobca od zmluvy o úvere odstúpil, a teda posledný stav na úverovom

účte predstavuje istinu pohľadávky žalobcu. Žalobca od zmluvy odstúpil 4.10.2011, odstúpenie žalovaný
neprevzal v odbernej lehote. Žalovaný čerpal prostriedky z úverového rámca vo výške celkom 3.200,-
eur, a to dňa 17.2.2009. Žalovaný na účel splatenia úveru poukázal jedinú platbu vo výške 50,- eur, a
to dňa 18.3.2009, zostatok preto 3.251,95 eur.

Ďalej súd vec právne hodnotil podľa § 261 ods. 3 písm. a) až e), ustanovenia § 497, ustanovenia § 502
ods. 1, 2, ustanovenia § 503 ods. 1 až 3, ďalej ustanovenia § 369 ods. 1 až 3 Obchodného zákonníka,
ďalej ustanovenia § 54 OZ, ustanovenia § 48 ods. 1, 2 OZ, ustanovenia § 457 OZ, ustanovenia § 3
ods. 1, 2 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobca a
žalovaný dňa 17.2.2009 uzatvorili zmluvu o spotrebiteľskom úvere na sumu 3.300,- eur s uvedením

dohodnutej úrokovej sadzby vo výške 16,50 % ročne, ročnej percentuálnej miery nákladov vo výške
17,81 % a celkových nákladov dlžníka spojených s týmto úverom vo výške 4.364,96 eur. Žalovaný
sa zaviazal poskytnutý úver splácať mesačnými splátkami vždy k 17. dňu kalendárneho mesiaca vo
výške 103,95 eur počnúc dňom pripísania peňažných prostriedkov na účet až do 17.2.2014. Zmluva
o úvere uzatvorená v súlade s ustanovením § 497 a nasl. Obchodného zákonníka je tzv. absolútnym

obchodom podľa § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka, teda záväzkové vzťahy, ktoré na
základe uvedenej zmluvy vznikli, sa spravujú výlučne Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu
účastníkov zmluvného vzťahu. Právna úprava spotrebiteľských úverov zákonom č. 258/2001 Z.z. je iba
špeciálnou úpravou zmluvy o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Keďže žalovaný si
na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere neplnil riadne svoje povinnosti, a to nevykonávaním úhrad

dohodnutých splátok poskytnutého úveru a splatnú časť svojho záväzku neuhradil, žalobca listom zo
dňa 4.10.2011 odstúpil od zmluvy, pričom odstúpenie od zmluvy bolo žalobcovi vrátené späť 3.11.2011.
V danej právnej veci súd považoval za právne významný právny úkon žalobcu, ktorým odstúpil od
zmluvy a stalo sa tak podaním zo dňa 4.10.2011. Vychádzajúc z obchodných podmienok článku 2.4
odmietnutie prevzatia zásielky alebo vrátenie zásielky z pošty ako nedoručenej sa považuje za jej

doručenie. Podľa Občianskeho zákonníka sa zmluva zrušuje s účinkami od začiatku, a tým zanikajú
práva a povinnosti zo zmluvy. Momentom odstúpenia od zmluvy vznikajú práva a povinnosti z porušenia
práva (bezdôvodné obohatenie, náhrada škody). Účastníci zrušenej zmluvy si majú navzájom vrátiť už
vykonané plnenia (§ 457 OZ). V danej právnej veci to predstavuje sumu čerpanú sumu úveru žalovaným
3.300,- eur, po odpočítaní sumy, ktorú žalovaný uhradil zostalo neuhradených 3.251.95 eur. Pokiaľ išlo

o argumentáciu žalobcu, že aj v prípade odstúpenia od úverovej zmluvy nezaniká záväzok dlžníka
splatiť dlžnú sumu vrátane príslušenstva, tu súd uviedol, že ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ktoré na
rozdiel od ustanovení Obchodného zákonníka zaväzujú spotrebiteľa nad rámec povinnosti vzniknutých
podľa Občianskeho zákonníka, evidentne zhoršujú jeho postavenie. Akékoľvek rozšírenie záväzkov
spotrebiteľa, vrátane platenia úrokov napriek ich zrušeniu popri vzájomnej reštitučnej povinnosti po

zániku zmluvy s účinkami ex tunc, postavenie spotrebiteľa zhoršuje. Inými slovami povedané dôsledky
odstúpenia od zmluvy podľa zmluvy dohodnutej medzi účastníkmi konania sú nevýhodnejšie ako
dôsledky odstúpenia podľa úpravy v Občianskom zákonníku. V danej právnej žalobca, ako dodávateľ,
naformuloval zmluvu a dobrovoľne sa rozhodol využiť ustanovenie zmluvy o odstúpení, aj keď existujúiné inštitúty súkromného práva, ktoré zmluvu komplexne nerušia s účinkami od momentu jej uzavretia
(napr. výpoveď, strata výhody splátok). Ďalej súd v dôvodoch rozsudku uviedol, že vec sa týka práva
Európskej únie (Smernica Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách; ďalej

Smernica). Súd dospel k záveru, že na predmetnú vec sa vzťahuje ustanovenie právneho predpisu
špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52 až § 54 OZ, že ide o
spotrebiteľskú zmluvu, neboli žiadne pochybnosti a v konečnom dôsledku tomu zodpovedá aj definícia
spotrebiteľskej zmluvy, za ktorú sa považuje každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ak ju uzatvára
dodávateľ so spotrebiteľom. Z týchto dôvodov súd zamietol žalobu, čo sa týka uplatnených úrokov vo

výške 16,50 % od 23.6.2009 do zaplatenia. Vzhľadom na to, že čas plnenia nároku žalobcu na vydanie
bezdôvodného obohatenia nebol medzi účastníkmi dohodnutý a ani čas plnenia tohto typu nároku nie
je zákonom stanovený a ani nebol určený v rozhodnutí, žalovaný je v súlade s ustanovením § 563 OZ
povinný plniť žalobcovi jeho peňažnú pohľadávku až deň nasledujúci po tom, ako ho žalobca o plnenie
požiadal. Vzhľadom na to, že žalobca žalovaného vyzval na úhradu dlhu podaním zo dňa 4.10.2011, vo
svojom v pôvodnom návrhu žiadal žalobca priznať úroky z omeškania vo výške 9 % ročne od 23.6.2009

do zaplatenia, naopak vo vyjadrení zo dňa 18.11.2013 žiadal priznať úroky z omeškania od 1.1.2012,
s poukazom na to, že doručenie výzvy na úhradu dlhu s istotou nastalo najneskôr dňa 31.12.2011.
Podľa obsahu súd posúdil toto vyjadrenie ako návrh na zastavenie konania v časti uplatneného úroku z
omeškania za čas uplatňovaný od 23.6.2009 do zaplatenia až od 1.1.2012 do zaplatenia, preto priznal
zákonný úrok z omeškania až od tohto dátumu a v prevyšujúcej časti konanie zastavil. V ostatnej časti

z vyššie uvedených dôvodov žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. s
tým, že žalobca si uplatnil nárok na zaplatenie sumy 3.251,95 eur, ktorá suma mu bola aj priznaná, tak
že trovy konania pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 201,50 eur a trov právneho
zastúpenia za 2 úkony právnej pomoci, t.j. príprava a prevzatie veci a podanie návrhu, odmena vo výške
vo výške 121,17 eur za 1 úkon, k tomu režijný paušál 2 x 7,81 eur a 20 % DPH zo sumy 257,69 eur vo

výške 51,59 eur, teda žalobcovi by pri plnom úspechu v spore patrila náhrada trov právneho zastúpenia
podľa § 10, § 4, § 16 a § 18 vyhl. č. 655/2004 Z.z. v sume 309,55 eur. Vzhľadom na čiastočnú úspešnosť
v spore bola však žalobcovi priznaná náhrada trov konania za zaplatený súdny poplatok vo výške 156,97
eur (85,08 % zo sumy 184,40 eur) a trovy právneho zastúpenia vo výške 263,36 (85,08 % zo sumy
309,55 eur).

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, a to proti výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej
časti zamietnutá a proti výroku o náhrade trov konania. Odvolanie odôvodnil ustanovením § 205
ods. 2 písm. a) v nadväznosti na ustanovenie § 221 ods. 1 písm. h) a ustanovením § 205 ods. 2
písm. d) a f) O.s.p.. Poukázal na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, podľa ktorého tento

mal za preukázané, že žalobca odstúpil od úverovej zmluvy z dôvodu omeškania dlžníka listom zo
dňa 4.11.2011, ďalej, že súd rozhodol tak, že predmetná úverová zmluva je zároveň spotrebiteľskou
zmluvou, a preto na odstúpenie od úverovej zmluvy zo strany veriteľa z dôvodu omeškania dlžníka
je potrebné uplatniť úpravu odstúpenia od zmluvy podľa Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa
ďalej uviedol, že odstúpením od zmluvy podľa Občianskeho zákonníka sa táto zrušuje od začiatku a

medzi účastníkmi tak vznikli nároky z titulu bezdôvodného obohatenia, a preto súd zaviazal žalovaného
na vrátenie žalovanej sumy a na úhradu zákonného úroku z omeškania vo výške 9 % ročne. Pokiaľ
ide o náhradu zmluvne dohodnutých úrokov z poskytnutej istiny súd zamietol návrh žalobcu na ich
úhradu od 23.6.2009 do zaplatenia a napokon pri náhrade trov konania zohľadnil skutočnosť, že
v návrhu v časti o zaplatenie žalovanej sumy bol žalobca úspešný len čiastočne, a teda rozhodol

pomerom úspešnosti o priznanej náhrade trov konania. Pokiaľ ide o použitie nesprávnych ustanovení
nepríslušného právneho predpisu na posúdenie vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, zdôraznil, že
zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné
prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť
úroky. Z tejto definície zmluvy o úvere zreteľne vyplýva, že jej ekonomickým dôvodom je umožnenie

užívania peňazí zo strany dlžníka za odplatu, ktorou je dohodnutý, alebo zákonom stanovený úrok.
Ide pritom o kogentné vymedzenie, od ktorého sa zmluvné strany nemôžu odchýliť v zmysle § 263
ods. 2 Obchodného zákonníka. Zmluva o úvere je záväzkový vzťah, ktorý sa bez ohľadu na povahu
účastníkov bude vždy spravovať Obchodným zákonníkom. Žalobca uviedol, že sa stotožňuje s právnym
názorom súdu, podľa ktorého spotrebiteľské vzťahy medzi podnikateľom a spotrebiteľmi spadajú pod

ochranu § 52 a nasl. OZ, aj v prípade ak ide o tzv. absolútne obchodné právne vzťahy akým je
vzťah založený zmluvou o úvere. Samotná skutočnosť, že tzv. absolútny obchodný vzťah je založený
medzi dodávateľom a spotrebiteľom však nezakladá automaticky pôsobnosť Občianskeho zákonníka
v celom rozsahu ale zakladá iba aplikáciu ustanovení o spotrebiteľských zmluvách. Znamená to teda,že ak je tzv. absolútny obchodný vzťah posúdený zároveň ako spotrebiteľská zmluva, použijú sa naň
príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka, v tomto prípade najmä ustanovenia o zmluve o úvere
a ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, prípadne ustanovenia osobitných

predpisov. V tejto súvislosti poukázal na právne názory vyslovené aj v odbornej literatúre. Iný výklad
by bol v priamom rozpore s ustanovením § 2 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktorý výslovne upravuje
nepopierateľný vzťah Obchodného zákonníka ako lex specialis, voči Občianskemu zákonníku ako lex
generalis, z ktorého vyplýva prednosť osobitných ustanovení Obchodného zákonníka pred všeobecnými
ustanoveniam Občianskeho zákonníka. Tento vzťah neruší ani ustanovenia Občianskeho zákonníka o

spotrebiteľských zmluvách. Žalobca v tejto súvislosti podporne poukázal aj na ustanovenie § 266 ods.
5 Obchodného zákonníka. Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ, od ktorého odvodil súd prvého stupňa možnosť
rozhodnúť stanoveným spôsobom určuje, že zmluvné podmienky stanovené spotrebiteľskou zmluvou
sa nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa. Uvedené ustanovenie však
vylučuje iba určité zmluvné dojednania, nie príslušné zákonné ustanovenia, ktoré sa vzťahujú na danú
spotrebiteľskú zmluvu. Žiadne ustanovenie Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách teda

nevylučuje použitie Obchodného zákonníka v prípadoch, keď je dané priamo zákonom, ako je tomu
práve v prípade zmluvy o úvere. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 13 zákona č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, ktorý upravuje
právo spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy o spotrebiteľskom úvere bez uvedenia dôvodu. V takom prípade
je spotrebiteľ povinný zaplatiť veriteľovi istinu a úrok z tejto istiny odo dňa, keď sa spotrebiteľský úver

začal čerpať, až do dňa splatenia istiny. Podľa záveru súdu zaujatého v napadnutom rozsudku však v
prípade, kedy spotrebiteľ kvalifikovane poruší povinnosti voči veriteľovi do tej miery, že veriteľovi vznikne
právo od zmluvy odstúpiť, spotrebiteľ už nie je povinný vrátiť veriteľovi úroky z istiny od odstúpenia
od zmluvy do vrátenia peňažných prostriedkov. Právny následok porušenia zmluvy je pre spotrebiteľa
teda priaznivejší ako následok v prípade, kedy spotrebiteľ neporuší žiadne povinnosti ale využije

zákonom priznané právo. Takýto výklad práva považoval žalobca za absurdný a ako taký je potrebné
ho jasne a rozhodne odmietnuť ako nesprávny. Žalobca je toho názoru, že výlučná aplikácia ustanovení
Občianskehozákonníkanazáväzkovoprávnyvzťahmedzižalobcomažalovanýmakospotrebiteľomnie
je správna. Skutočnosť, že ide o spotrebiteľskú zmluvu zakladá aplikáciu ustanovení o spotrebiteľských
zmluvách, no zároveň nevylučuje aplikáciu ustanovení Obchodného zákonníka, ktorý upravuje úverovú

zmluvu ako absolútny obchod. Ďalej žalobca poukázal na nesprávne právne posúdenie právnych
účinkov odstúpenia. Podľa rozsudku súdu prvého stupňa mal odstúpením vzniknúť medzi účastníkmi
právny režim bezdôvodného obohatenia, avšak podľa žalobcu takéto právne posúdenie nie je správne,
a to z dôvodu, že právna úprava odstúpenia od zmluvy v Obchodnom zákonníku je komplexnou,
a preto ustanovenie Občianskeho zákonníka sa nepoužijú. Obchodný zákonník upravuje všeobecné

dôvody odstúpenia, ako aj osobitné dôvody odstúpenia aplikovateľné len pre jednotlivé zmluvné vzťahy,
a ktoré vyplývajú z ekonomickej podstaty toho ktorého zmluvného typu. Ide o úpravu osobitných
spôsobov ukončenia zmluvného vzťahu, ktoré sú nezameniteľné s inými všeobecne uplatniteľnými
spôsobmi ukončenia zmluvy podľa Obchodného zákonníka, alebo Občianskeho zákonníka. V prípade
zmluvy o úvere je takýmto osobitným ustanovením § 506 Obchodného zákonníka. Pri odstúpení od

zmluvy veriteľom pre nesplácanie úveru dlžníkom má veriteľ aj naďalej nárok na úroky z úveru a
tiež aj na sankčné úroky z omeškania. V tejto súvislosti poukázal na názor vyslovený v odbornej
literatúre (PR/5/1996). Pri odstúpení od zmluvy o úvere sa nárok na vrátenie poskytnutého plnenia
posudzuje podľa § 506 Obchodného zákonníka, ktorý je zároveň špeciálnym ustanovením k § 351 ods.
2 Obchodného zákonníka. Aplikácia ustanovení § 451 ods. 1, 2 a § 457 OZ nie je prípustná. Nárok na

zmluvný úrok po odstúpení od zmluvy teda vyplýva z ustanovenia § 506 Obchodného zákonníka. Ak
by sa vychádzalo z názoru súdu prvého stupňa, že veriteľovi po odstúpení od úverovej zmluvy nepatria
zmluvné úroky, iba úroky z omeškania, možno vyvodiť, že veriteľ sa dostáva do horšieho postavenia v
prípade, ak sa rozhodne uplatniť svoje právo odstúpiť od zmluvy pre omeškanie dlžníka, než v prípade,
ak by v zmluvnom vzťahu naďalej zotrval, hoci už nie sú dôvody pre zotrvanie v zmluvnom vzťahu s

dlžníkom. Právo veriteľa odstúpiť od zmluvy podľa § 506 Obchodného zákonníka tak stráca pre veriteľa
význam, nakoľko sa veriteľ dostáva do postavenia menej výhodného, zatiaľ čo pre delikventného dlžníka
je uvedený stav priaznivejší. Napokon aj ustanovenie § 13 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov upravuje tento vzťah podobne.

Žalobca navrhol teda rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie.

V prípade, že by sa odvolací súd nestotožnil s obsahom odvolania, žalobca žiadal, aby vyslovil vo výroku
svojho rozhodnutia, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke významné.Za otázku zásadného právneho významu treba považovať právne posúdenie, či v prípade odstúpenia
veriteľa od zmluvy o úvere uzatvorenej podľa Obchodného zákonníka medzi veriteľom a dlžníkom, ktorý
je spotrebiteľ, ktoré je vykonané podľa § 506 Obchodného zákonníka z dôvodu omeškania dlžníka sa

účinky odstúpenia posudzujú podľa § 48 v nadväznosti na § 451 a nasl. OZ, a teda dlžník je povinný
vrátiť poskytnutú sumu istiny úveru ako bezdôvodné obohatenie, alebo sa účinky odstúpenia posudzujú
podľa § 506 Obchodného zákonníka a dlžník je povinný vrátiť poskytnutú sumu úveru spolu s úrokmi z
istiny až do vrátenia peňažných prostriedkov veriteľovi.

Opatrovníčka žalovaného sa na odvolanie žalobcu nevyjadrila.

Odvolací súd podľa § 212 ods. 1 O.s.p. prejednal vec v medziach, ktorých sa odvolateľ domáhal jej
preskúmania a dospel k záveru, že jeho odvolanie je dôvodné.

Odvolací súd má za to, že v danom prípade zmluva o úvere uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným

dňa 17.2.2009 je právnym vzťahom, ktorý sa riadi ustanovením § 497 a nasl. Obchodného zákonníka,
a to aj vrátane aplikácie ustanovenia § 506 Obchodného zákonníka, podľa ktorého ak je dlžník v
omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako 3 mesiace je veriteľ
oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi. K odstúpeniu od
zmluvy došlo listom zo dňa 4.11.2011 a napriek novele Občianskeho zákonníka zákonom č. 102/2014

Z.z. je tento právny úkon treba posudzovať v čase pred platnosťou novely OZ s poukazom na zásadu
zákazu retroaktivity, teda podľa stavu platného v roku 2011. Posúdenie dôsledkov odstúpenia od zmluvy
v zmysle § 506 Obchodného zákonníka odvolací súd zdôvodňuje rovnakými dôsledkami, ktoré vyplývajú
z ustanovenia § 13 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkáchprespotrebiteľovaomeneadoplneníniektorýchzákonov,podľaktoréhoakspotrebiteľuplatní

právo podľa ods. 1 (spotrebiteľ od zmluvy o spotrebiteľskom úvere odstúpi bez uvedenia dôvodu), je
povinný zaplatiť veriteľovi istinu a úrok z tejto istiny odo dňa, keď sa spotrebiteľský úver začal čerpať až
do dňa splatenia istiny, a to bezodkladne a najneskôr do 30 kalendárnych dní po odoslaní oznámenia
o odstúpení od zmluvy veriteľovi. Podľa odvolacieho súdu, dôsledky odstúpenia od úverovej zmluvy
sa nemôžu líšiť podľa toho, či k odstúpeniu dôjde zo strany dodávateľa alebo zo strany spotrebiteľa.

Dôsledky musia byť vždy rovnaké, keďže ide o rovnaký právny inštitút (odstúpenie od zmluvy). Z týchto
dôvodov odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti a priznal žalobcovi
nárok na zaplatenie úroku vo výške 16,50 % ročne zo sumy 3.251,95 eur od 23.6.2009 do zaplatenia,
t.j. od momentu, kedy dlžník prestal úver splácať.

Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov konania, keďže súd prvého
stupňa žalobcovi priznal náhradu tých trov, ktoré požadoval, aj keď z dôvodov vyplýva, že tieto priznal
podľa pomeru úspechu. V skutočnosti však súd prvého stupňa priznal tú náhradu trov konania, ktorú
žalobca požadoval.

V odvolacom konaní žalobcovi vznikli trovy len v súvislosti so zaplatením súdneho poplatku, keďže trovy
právneho zastúpenia v zmysle § 151 ods. 1, 2 O.s.p. nevyčíslil, a preto mu bola priznaná náhrada vo
výške zaplateného súdneho poplatku za odvolanie. Rozhodnutie o náhradu trov odvolacieho konania
má oporu v ustanovení § 142 ods. 1 O.s.p. a § 224 ods. 1 O.s.p..

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.