Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 13, 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/266/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812218972
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3812218972.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr.
Aleny Záhumenskej a JUDr. Viery Škultétyovej v právnej veci navrhovateľa Y., zastúpeného Z. proti
odporcovi T., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Prievidza, č.k. 8C/174/2012-65 zo dňa 11. septembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd
zaviazal odporcu zaplatiť mu sumu 7.270,18 Eur z titulu majetkovej škody, sumu 1.454,04 Eur z
titulu nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania. Zároveň návrh navrhovateľa na prerušenie konania
zamietol. Okresný súd preskúmal návrh navrhovateľa na prerušenie konania a dospel k záveru, že
tento nie je dôvodný. Uviedol, že povinnosť súdu prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b)
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) vzniká len vtedy, ak rozhodnutie závisí od otázky,
ktorú súd nie je oprávnený riešiť a podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. vzniká len vtedy, ak prebieha
konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Takouto otázkou môže
podľa jeho názoru byť len rozhodnutie o takej skutočnosti, ktorá je objektívne spôsobilá mať vplyv na
rozhodnutie vo veci samej a nie vo veci týkajúcej sa ústavnosti rozhodnutia, ktorým bolo
rozhodnuté o tom, že sudca nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. V predmetných
veciach bolo rozhodnuté odvolacím súdom o nevylúčení zákonného sudcu, pričom zákonný sudca
je takýmto rozhodnutím viazaný. Preto podanie sťažnosti navrhovateľa na Ústavný súd Slovenskej
republiky nepovažoval za dôvod na prerušenie konania, pretože rozhodnutie vo veci samej
nezávisí od tejto skutočnosti, rovnako v uvedenom konaní sa nerieši otázka, ktorá môže mať význam
pre rozhodnutie súdu vo veci samej. Pripomenul, že samotné podanie ústavnej sťažnosti a tvrdenie
navrhovateľa o porušení jeho základných práv bez ďalšieho nezakladá žiadny právny následok so
začatými súdnymi konaniami, nespôsobuje automaticky odklad vykonateľnosti uznesenia odvolacieho
súdu, ktorý rozhodoval o nevylúčení zákonného sudcu. Nemožnosť rozhodnúť vo veci samej nastáva
len v prípade podanej námietky zaujatosti, o ktorej nebolo rozhodnuté nadriadeným súdom (§ 16
ods. 3 O.s.p.), pričom o túto situáciu nejde. Konštatoval, že súdu v predmetnej veci len subjektívne
pochybnosti navrhovateľa o zákonnom sudcovi nebránili vo veci ďalej konať a z uvedených dôvodov
návrh navrhovateľa na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol. Okresný súd mal z vykonaného
dokazovania za preukázané, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu
doručená dňa 20.10.2010. Súd uznesením, sp. zn. 9Er/2817/2010 zo dňa 30.11.2011, právoplatným dňa
12.07.2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 31.05.2011, sp. zn. 4CoE/137/2011
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celosti zamietol z dôvodu neplatnosti zmluvného

dojednania v spotrebiteľskej zmluve - dohody o vyplnení zmenky. Po právnej stránke svoje rozhodnutie
odôvodnil § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ďalej § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9
ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z o zodpovednosti za škody spôsobenú
pri výkone verejnej moci (ďalej len zákon č. 514/2003 Z. z.), ako aj § 45 ods. 1, 2 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania dospel k
záveru, že návrh navrhovateľa je nedôvodný, nakoľko navrhovateľ v konaní nepreukázal
splnenie ani jedného zo zákonných predpokladov zodpovednostného právneho vzťahu. Navrhovateľ
namietal nesprávny úradný postup exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, svoje nároky oprel o tvrdenie, že súd rozhodol
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po zákonnej lehote. Poukázal na to, že podľa § 44 ods.
2 Exekučného poriadku, účinného od 01.06.2010 do 31.05.2011, platila uvedená
právna úprava s tým, že lehota na vydanie poverenia neplatila, ak išlo o exekučný titul podľa § 41 ods.
2 písm. c) a d) Exekučného poriadku. S účinnosťou od 01.06.2011 do citovaného ustanovenia bola
zavedená len úprava ohľadom exekučných titulov podľa zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v
platnom znení. Novela Exekučného poriadku, vykonaná zákonom č. 144/2010 Z. z., s účinnosťou od
01.06.2010 vypustila zákonnú 15-dňovú lehotu na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi, pokiaľ ide
o exekučné tituly podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku. V zmysle ust. § 41 ods. 2
písm. d) Exekučného poriadku platného do 31.05.2011 exekučným titulom sú i vykonateľné rozhodnutia
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Z dôvodovej správy k tejto novele mu vyplynulo, že
účelom vypustenia zákonnej lehoty bola skutočnosť, že lehota bola výraznou prekážkou na to, aby súdy
mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, pokiaľ išlo o notárske zápisnice a rozhodcovské rozsudky,
zvlášť, keď išlo o vymoženie plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy. Uvedená novela neobsahovala
žiadne prechodné ustanovenia. Doplnil, že následne novelou Exekučného poriadku č. 102/2011 Z. z.
s účinnosťou od 01.06.2011 bolo ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku
doplnené aj o exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, pričom táto novela procesného charakteru
neobsahovala žiadne prechodné ustanovenia, preto sa vzťahuje na všetky konania, v ktorých súd k
01.06.2011 nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Vzhľadom na vyššie
uvedené dospel k záveru, že v zmysle jednoznačnej právnej úpravy po 01.06.2011 neexistovala v
exekučnom konaní žiadna zákonná lehota na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pokiaľ išlo o
rozhodcovské rozsudky. Zastával názor, že i pred 01.06.2011 sa súdnou praxou rozhodcovské rozsudky
považovali za exekučné tituly podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Navrhovateľ ani
v exekučných konaniach nikdy nespochybňoval začlenenie rozhodcovského rozsudku pod citované
ustanovenie Exekučného poriadku. Podľa jeho názoru, vychádzajúc z výslovného znenia ust. § 44 ods.
2 Exekučného poriadku v ktoromkoľvek znení, prípadná 15-dňová lehota sa vzťahovala vždy len na
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade, ak súd nezistil rozpor žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom.
Pokiaľ teda navrhovateľ považoval za nesprávny úradný postup nečinnosť Okresného súdu Prievidza
v exekučných konaniach, v ktorých súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie po zákonnej 15 -dňovej lehote, toto jeho tvrdenie označil za nepravdivé, pretože
na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia zákon lehotu neupravuje. Ďalej poukázal na to, že vo
veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru postupom Okresného súdu Zvolen v konaniach vedených pod sp.
zn. 27Er/539/2010 a sp. zn. 22Er/915/2010 Ústavný súd Slovenskej republiky (Nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky (Y.) II. ÚS 520/2012-39 z 10. júla 2013 o sťažnosti navrhovateľa)
rozhodol, že základné práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov porušené
neboli. Hoci konania na okresnom súde trvali ku dňu podania sťažnosti 20, resp. 24 mesiacov
(súd v oboch prípadoch zamietol žiadosť súdneho exekútora na vyhovenie exekúcie), Ústavný súd v
náleze konštatoval, že je významná, priam kľúčová, skutočnosť, že sťažovateľka pred okresným súdom
iniciovala značne vysoký počet exekučných konaní, pričom je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a
to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných. K námietke,
že okresný súd nerozhodol v zákonom ustanovenej lehote 15 dní, Ústavný súd konštatoval, že
z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákon upravuje procesnú lehotu 15 dní na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o
udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom. Táto lehota pritom výslovne v zmysle zákona neplatí, ak ide o exekučný titul podľa ust. § 41
ods. 2 písm. c) a d). Zákon upravuje túto výnimku z dôvodu potreby preverenia prípadnej existencie
dôvodov neprípustnosti exekúcie. Navyše, z § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota

15 dní by sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo
exekučného titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Naopak, zákon takúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného
súdu neukladá, čo platilo aj pred 1. júnom 2010 (I. ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012). Súd prvého stupňa
ďalej dôvodil, že k rozhodnutiu súdu došlo po 41 dňoch od doručenia žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, pričom súd podrobne vo svojom sedemstranovom
rozhodnutí uviedol, v čom konkrétne vidí nezákonnosť exekučného titulu, poukázal na príslušnú právnu
úpravu, týkajúcu sa povahy prisúdeného plnenia, neplatnosti uzavretej dohody o vyplnení zmenky,
preto rozhodnutie vyžadovalo isté prvky zložitosti a náročnosti. Zopakoval, že doba na rozhodnutie
o zamietnutie žiadosti v prípade, keď zistil nesúlad exekučného titulu so zákonom,
neplynula, pričom vzhľadom na potrebu posudzovať povahu prisúdeného plnenia v rozhodcovskom
rozsudku, platnosť rozhodcovskej doložky, uvedené vyhodnotiť aj z pohľadu ochrany spotrebiteľa,
považoval rozhodnutie v uvedenej lehote za rozhodnutie v primeranej lehote so záverom, že
súd postupoval aj vzhľadom na veľké množstvo exekučných konaní vyvolaných navrhovateľom plynule
a s osobitnou rýchlosťou. Vychádzajúc zo skutkových tvrdení navrhovateľa s poukazom na citované
ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku nepovažoval návrh navrhovateľa za dôvodný. V tejto súvislosti dal do pozornosti výklad
pojmu nesprávneho úradného postupu, ktorý uviedol Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom
rozsudku, sp. zn. 4Cdo 24/2004, podľa ktorého pojem nesprávny úradný postup nemá legálnu definíciu, v
súlade s rozhodovacou praxou súdov ho možno vymedziť ako porušenie právnou normou ustanoveného
predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý -
či už súvisí s rozhodovacou činnsťou štátneho orgánu alebo s ňou nesúvisí, nenašiel svoj bezprostredný
výraz vo vydanom rozhodnutí. Z uvedeného mu vyplynulo, že postup súdu, zahrňujúci právne posúdenie
veci, skutočnosť, že súd je oprávnený v exekučnom konaní preskúmavať exekučný titul, na tento účel
zistiť skutkový stav, vybrať, aplikovať zvolený právny predpis na skutkový stav, ktorý následne nájde
výraz vo vydanom rozhodnutí, nemožno považovať za nesprávny úradný postup na účely zákona č.
514/2003 Z. z. a zodpovednosť štátu za takýto nesprávny úradný postup je vylúčená. Doplnil, že už
vôbec neprichádza do úvahy zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pretože
ani jedno rozhodnutie z tohto druhu nebolo zrušené pre nezákonnosť. Oprávnenie a zároveň povinnosť
exekučného súdu skúmať exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu pred udelením poverenia
pritom vyplýva nielen z citovaných zákonných ustanovení, ale i z takmer jednotnej a dlhodobej súdnej
praxe, podporovanej i rozsudkami Súdneho dvora Európskej únie. Zároveň poukázal i na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo 146/2011 zo dňa 13.10. 2011. V zmysle uvedeného
rozhodnutia je správnosť postupu exekučného súdu, ktorý „vstupuje“ do rozsudku rozhodcovského súdu
a posudzuje platné uzavretie rozhodcovskej doložky, potvrdená, pričom pripomenul, že i pred vydaním
tohto uznesenia Najvyšším súdom Slovenskej republiky bola súdna prax v exekučných konaniach
v tomto smere takmer jednotne ustálená. Za nesprávny považoval názor navrhovateľa, že vydaný
rozhodcovský rozsudok tvorí prekážku veci rozhodnutej, pretože rozhodcovský rozsudok ako tzv. paakt
nikdy nemal účinky právoplatného a vykonateľného rozsudku (ÚS IV. 78/2011). Na podporu toho
poukázal na ust. § 106 ods. 1 O.s.p., v ktorom je upravený postup súdu na prejednanie
veci aj vtedy, ak sa zistí, že vec nemôže byť podľa práva SR podrobená rozhodcovskej
zmluve, alebo že rozhodcovská zmluva je neplatná. Pokiaľ teda rozhodcovská zmluva alebo doložka
je neplatná, nebráni to veriteľovi uplatňovať svoje právo na súde bez hrozby prekážky veci rozsúdenej
v prípade vydania rozhodcovského rozsudku. V zmysle uvedeného považoval tvrdenia navrhovateľa
o nesprávnom úradnom postupe súdu za neopodstatnené. Mal za to, že navrhovateľovi nemohla za
žiadnych okolností vzniknúť tvrdená materiálna škoda, resp. nemateriálna ujma. Pokiaľ
exekučný súd dôsledne a precízne posudzoval, či rozhodcovský rozsudok nepriznáva plnenie, ktoré je
plnením nemožným, nedovoleným alebo v rozpore s dobrými mravmi a vyvodil právny záver, že plnenie
priznané rozhodcovským rozsudkom je práve takýmto plnením, bol tento jeho postup legitímny. Okrem
toho považoval za potrebné zdôrazniť, že exekučné súdy oprávnenému (navrhovateľovi) zamietali
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe predkladaných rozhodcovských
rozsudkov už od roku 2009, preto nemohol odôvodnene očakávať aj v nasledujúcich rokoch, že súd
bude na základe obdobných exekučných titulov exekúciu pripúšťať a vydávať poverenia na vykonanie
exekúcie. Na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nebol podaný
dôvodne, a preto ho v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142
ods. 1 O.s.p., a nakoľko odporca ako úspešný účastník náhradu trov konania neuplatnil a nešpecifikoval,
o jeho trovách súd prvého stupňa ani nerozhodoval. Náhradu trov konania uplatnil navrhovateľ, ktorý
však v konaní úspešný nebol, jeho návrh zamietol, preto mu náhrada trov konania neprináleží.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., a to, že v spojení s § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa mu postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.), súd prvého stupňa
nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd
prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu, postupujúc podľa §
101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania.
Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich
k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania
vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod
na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach
verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných
krajských súdov. Uviedol, že konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa
nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť
navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Nemal možnosť vyjadriť sa k
tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho
rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu
nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako
strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto
dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na
podporu svojich protitvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie
vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré
súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez
nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah
si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu
spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na
oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom,
ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli
známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je
v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd
bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah
si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný
spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky
počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním
dlžníka povinného. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na
udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie
textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec
nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to
však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový
základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil súd svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi
opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady
na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je
v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť.
Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o
výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil.
Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí
vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre
túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod.
Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva nekonštatoval

ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol,
že sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú
irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli
vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu,
svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal
preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné
prejednanie.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu je
potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods.
2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením
súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR, sp. zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís okresný súd dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 26.01.2011, pričom konanie na exekučnom súde
začalo dňa 06.08.2010, t.z. že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom
stanovenej lehoty, pričom omeškanie predstavuje viac ako 173 dní.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred okresným súdom žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá
na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom
rozsahu stotožňuje, navrhovateľ podáva žiadosť o udelenie poverenia prostredníctvom súdneho
exekútora na Okresný súd Prievidza dňa 20.10.2010 a k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie dochádza uznesením Okresného súdu Prievidza zo dňa 30.11.2010, ktoré
nadobúda právoplatnosť dňa 12.07.2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa
31.05.2011.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní
od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď exekučný súd vydá poverenie pre exekúciu, aby
vykonal exekúcie. Z textu ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na prípady,
keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu zo zákonom a žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať
žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom na
§ 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v náväznosti na ustanovenia Zákona
o ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, Zákone o spotrebiteľských úveroch,
je exekučný súd vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na
plnenie právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Tento prieskum exekučný súd vykonal, zistil,
že exekúciu nemožno z týchto dôvodov vykonať, pričom spotrebiteľské právo jedno z najdynamickejšie
sa rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo, alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy
na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. Nemožno sa preto v žiadnom
prípade stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej veci sa nejednalo po právnej stránke
o zložitú vec.

Zároveň odvolací súd dodáva, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku
prieťahov v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom
konaní môže určiť len Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení
ústavných práv fyzických a právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného
súdu Slovenskej republiky (1ÚS 27/02, 1ÚS 197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom
na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu
nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.
Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými
významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V zmysle záverov
Ústavného súdu potom možno konštatovať, že zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia (za stavu, kedy
právny predpis v tomto čase v sebe nezakotvoval žiadnu lehotu, v ktorej má exekučný súd zamietnuť
žiadosť o udelenie poverenia, čo nie je možné zamieňať s pojmom vydanie poverenia) v lehote 1 mesiaca
a 10 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na exekučný súd, nemožno
považovať za prieťahy v súdnom konaní.

Preto odvolací súd poukazuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom, by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.
z., by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí námietka zo
strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako vyplýva z
obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti sudcu, ktorému
bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského súdu v Trenčíne
zo dňa 24.01.2013 pod sp. zn. 4NcC/17/2013-24, kedy krajský súd rozhodol,
že sudkyňa Okresného súdu Prievidza JUDr. Beata Gešvantnerová nie je vylúčená z prejednania a
rozhodovania veci. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací
súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na
vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia
navrhovateľa svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu
za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z. z. Odvolací súd tiež poukazuje na
to, že Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal
porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že
krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto
okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v
neprítomnosti navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu, postupujúc podľa ust.
§ 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že súd prvého stupňa sa riadne vo svojom odôvodnení v
rozsudku zaoberal z akého dôvodu pojednával napriek tej skutočnosti, že riadne predvolaní účastníci sa
na pojednávanie nedostavili. Súd prvého stupňa sa riadne odôvodnil z akých dôvodov zamietol návrh
navrhovateľa na prerušenie konania. V tomto smere odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na
vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa na strane 5-6 napadnutého rozsudku
(§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že odporca sa k
podanému návrhu vyjadril písomne s tým, že toto vyjadrenie bolo zároveň doručené pred nariadením
samotného pojednávania navrhovateľovi prostredníctvom právneho zástupcu dňa 21.08.2013, pričom
termín pojednávania bol v prejednávanej veci vytýčený na 11.09.2013, teda navrhovateľovi nebola
súdom odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní. Túto možnosť nevyužil ani po poučení
podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. o tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musí predložiť alebo
označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa
nenariaďuje pojednávanie podľa ust. § 115a O.s.p., najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej,
pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a
dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v ust. § 205a. Poučenie
súdu prvého stupňa podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa
dňa 21.08.2013, ako to vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90 % nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení
s § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho
konania priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu
mu trovy odvolacieho konania nevyplývajú.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .