Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, February 29, 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Sži/39/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013200031
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Morava

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1013200031.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Urbancovej

a členov senátu JUDr. Milana Moravu a JUDr. Petry Príbelskej, PhD., v právnej veci žalobcu:
EUREA, občianske združenie, so sídlom Tupého 25/A, Bratislava, IČO: 30 794 242, zastúpeného
JUDr. Vladimírom Šárnikom, advokátom so sídlom Národného oslobodenia 25, Bernolákovo, proti
žalovanému: Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, Bratislava, o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. Ei 182/12-11 z 29. októbra 2012, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č.k. 1S 2/2013-26 z 18. septembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave č.k. 1S 2/2013-26 z 18.

septembra 2014 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) zamietol podľa § 250j ods.
1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. Ei 182/12-11 z 29. októbra 2012, ktorým tento zamietol
rozklad žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu č. IV/1 GPt 321/08-47 zo dňa
04.10.2012, ktorým mu bola zamietnutá žiadosť o sprístupnenie informácie podľa ust. § 14 zákona č.

211/2000Z.z.oslobodnomprístupekinformáciám(ďalejlen„ZSI“)ato„Uzneseniaovzneseníobvinenia
bývalým ministrom životného prostredia pre trestný čin ohrozenia a poškodenia životného prostredia
nepovolením ťažby kalamitného dreva v Tichej, Kôprovej a Javorovej doline; vo Vysokých Tatrách v roku
2004.“

Krajský súd ako súd konajúci v správnom súdnictve (§ 244 a nasl. OSP) vychádzajúc z ustanovenia §
11 ods. 1, písm. d/ ZSI, § 55m ods. 6 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre a § 6 ods. 2 Trestného

poriadku a obsahu administratívneho spisu v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že jedným
zo zákonom definovaných obmedzení prístupov k informáciám je obmedzenie prístupu k informáciám
týkajúcich sa rozhodovacej činnosti orgánov činných v trestnom konaní podľa osobitných predpisov.
Ďalej uviedol, že podstatou rozhodovacej činnosti orgánu činného v trestnom konaní je vydanie
rozhodnutia vo výroku ktorého orgán činný v trestnom konaní vysloví záver, ku ktorému v priebehu
konania dospel. Zdôraznil, že pokiaľ oprávnená osoba žiada o sprístupnenie informácie týkajúcej sa
rozhodovacej činnosti orgánov činných v trestnom konaní, môže povinná osoba žiadosti vyhovieť len do

tej miery, že sprístupní informáciu o konkrétnom rozhodnutí alebo o výsledku určitého konania, avšak
len za predpokladu, že sprístupnenie takejto informácie nezakazujú osobitné predpisy. Z uvedeného
podľa krajského súdu vyplýva, že povinná osoba informuje iba o tom, že vydala rozhodnutie a tiež ako
(s akým výsledkom) bolo konkrétne konanie skončené.Podľa krajského súdu, v určitej konkrétnej veci majú subjekty trestného konania, resp. účastníci konania,
právo byť informovaní prostredníctvom nazerania do spisu (§ 69). Ostatné nezainteresované osoby, t.j.

verejnosť, nemajú právo prístupu ku konkrétnemu trestnému spisu a verejnosť je informovaná, pokiaľ
ide o konkrétnu trestnú vec len podľa § 6 ZSI. Dodal, že rovnako podľa § 11 ods. 1 písm. d) ZSI, z
pôsobnosti tohto zákona je vylúčené informovanie o prebiehajúcich trestných konaniach. Krajský súd
skonštatoval, že žalobca žiadal o sprístupnenie rozhodnutia žalovaného vo veci, v ktorej trestné konanie
stále prebieha a z obsahu ktorého by mohlo dôjsť jeho pri sprístupnením k zmareniu alebo podstatnému

sťaženiu objasnenia a vyšetrenia veci. Ďalej uviedol, že poskytnutie požadovaného rozhodnutia by sa
pohľadom na znenie § 11 ods. 1 písm. d/ ZSI v spojení s § 55m ods. 6 zákona o prokuratúre prekročilo
rámec povinnosti ustanovených zákonom povinnej osobe sprístupňovať informácie. Krajský súd bol toho
názoru, že žalovanému preto v postavení povinnej osoby nevyplýva právna povinnosť takejto žiadosti
vyhovieť, a teda ani nevyhovením žiadosti žalobcu nedošlo zo strany žalovaného k negatívnemu zásahu
do práva žalobcu na informácie, pretože zodpovedá zákonným obmedzeniam uvedeným v ustanovení

§ 11 ods. 1 písm. d/ ZSI.

O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnému
žalobcovi ich náhradu nepriznal a žalovanému v tomto konaní náhrada trov neprináleží.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie domáhajúc sa jeho zmeny a vyhovenia
žalobe a súčasne si uplatnil náhradu trov konania.

V dôvodoch svojho odvolania žalobca poukázal na ustanovenie § 55m ods. 5 zákona č. 153/2001
Z.z., v zmysle ktorého prokuratúry sprístupňujú verejnosti na základe žiadosti podľa osobitného zákona

všetky právoplatné uznesenia prokurátora vrátane uznesení, ktoré nie sú rozhodnutiami vo veci samej
a obžalobný návrh. Žalobca ďalej vo svojom odvolaní tvrdil, že uznesenie prokurátora sa vzťahuje
na celé rozhodnutie, nie iba na jeho výrok. Je toho názoru, že ak v celom rozhodnutí nie je ani len
zmienka o základnej právnej norme vzťahujúcej sa na predmet konania, ide o arbitrárne a nedostatočne
odôvodnené rozhodnutie, dôsledkom čoho je porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu. Namietal

postup krajského súdu, ktorý sa podľa jeho názoru, nezaoberal otázkou zmarenia vyšetrovania v prípade
sprístupnenia uznesenia o obvinení. Ďalej namietal, že krajský súd nereflektoval na ústavnoprávny
aspekt práva na informácie, na ktorý poukazoval žalobca v žalobe. Zdôraznil, že obvinení ako aktívni
politici a osoby verejného záujmu požívajú zníženú ochranu súkromia. Žalobca trval na tom, že z ust.
§ 55m ods. 5 zákona č. 153/2001 Z.z. mu vyplýva právo na sprístupnenie požadovanej informácie,

pričom v danom prípade vzhľadom na predchádzajúce doručenie uznesenia obvineným, ako aj aktuálne
zastavenie trestného konania, nie sú splnené podmienky na aplikáciu ust. § 55m ods. 6 zákona č.
153/2001 Z.z. Na záver uviedol, že právo na sprístupnenie požadovanej informácie žalobcovi vyplýva
aj z čl. 26 ods. 4 Ústavy SR.

Žalovaný sa písomne nevyjadril k podanému odvolaniu žalobcu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 246c ods. 1
veta prvá a § 212 ods. 1 OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §

250ja ods. 2 OSP, keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej
tabuli a na internetovej stránke najvyššieho súdu www.nsud.sk <. (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k
záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi
v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a

povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu
sa rozumie aj jeho nečinnosť.V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená
rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a
postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP).

Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci bolo rozhodnutie žalovaného o nevyhovení žiadosti
žalobcu o poskytnutie informácie podľa zákona o slobode informácií.

Podstatousprávnehosúdnictvajeochranaprávobčanovaprávnickýchosôb,oktorýchsarozhodovalov

správnomkonaní;ideoprávnyinštitút,ktorýumožňuje,abysakaždáosoba,ktorásacítibyťrozhodnutím
či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak
konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania
s rovnakými právami ako ten, o koho práva ide.

Podľa ústavného zákona č. 23/1991 Zb. ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný

zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej aj „Listina“) čl. 17
ods. 1 sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa čl. 17 ods. 5 Listiny štátne orgány a orgány územnej samosprávy sú povinné primeraným
spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti. Podmienky a vykonanie ustanoví zákon.

Podľačl.26ods.1ÚstavaSlovenskejrepubliky(ďalejaj„ústava“),slobodaprejavuaprávonainformácie
sú zaručené.

Podľa čl. 26 ods. 5 ústavy orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať

informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon.

Ústava v čl. 26 ods. 1 zakotvuje právo na informácie, ktoré predstavuje právo na prijímanie informácií
(získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla byť subjektom pre vlastnú potrebu, ako
aj pre potrebu iných spracovaná (viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. I. ÚS 236/06-59

z 28. júla 2007) a k nemu korelujúci pozitívny záväzok štátu voči neidentifikovanej skupine subjektov.
Obsah tohto záväzku je ozrejmený v ods. 5 cit. čl. ako povinnosť orgánov verejnej moci primeraným
spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti, pričom podmienky a spôsob poskytovania informácií
ustanoví zákon. Obdobnú úpravu obsahuje taktiež Listina základných práv a slobôd (čl. 17 ods. 1,
5). Podľa čl. 13 ods. 2, 3, 4 ústavy medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok

ustanovených touto ústavou len zákonom. Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť
rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky. Pri obmedzovaní základných práv a
slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený
cieľ. Obmedziť základné práva a slobody možno iba na základe podmienok ustanovených ústavou, a to
buď podmienok všeobecných (čl. 13 ods. 2, 3, 4 ústavy) alebo osobitných, vzťahujúcich sa na konkrétne

práva a slobody (v danom prípade čl. 26 ods. 4 ústavy).

Cieľom zákonného obmedzenia práva na informácie o činnosti súdov a orgánov činných v trestnom
konaní, zamýšľaným zákonodarcom v § 11 ods. 1 písm. d/ ZSI, je ochrana pred neprimeraným
zasahovaním do vlastnej rozhodovacej činnosti súdu (resp. orgánov činných v trestnom konaní), a tým

aj verejný záujem na nestrannom a nezávislom súdnictve (čl. 124 a čl. 141 ústavy), ktorý cieľ je potrebné
považovať za legitímny s ohľadom na ústavne ustanovený obsah dotknutého základného práva. Z
hľadiska posúdenia vhodnosti tohto obmedzenia, teda či obmedzením prístupu k rozhodnutiam súdov
možno vymedzený cieľ dosiahnuť, odvolací súd uvádza, že nesprístupnením informácií o prebiehajúcich
konaniach pred vydaním konečného rozhodnutia vo veci samej, je v záujme zachovania nezávislosti a

nestrannosti súdneho konania v podstate vylúčená verejná diskusia o prejednávanej veci, ktorou by vo
veci rozhodujúci sudcovia mohli byť ovplyvnení. Toto obmedzenie treba považovať za primerané, keďže
informáciu o výsledku rozhodovacej činnosti je súd povinný sprístupniť, čím je zabezpečená aj verejná
kontrola výkonu súdnej moci. Z dôvodovej správy k návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o
slobode informácií, ktorý s účinnosťou od 2. januára 2006 novelizoval dotknuté ustanovenie, vyplýva, že

účelom predloženého návrhu je rozšírenie okruhu sprístupňovaných informácií oproti doterajšej úprave
(podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona účinného do 01.01.2006 povinná osoba obmedzí sprístupnenie
informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka neverejného konania, rozhodovania alebo dohľadu,
ktoré podľa osobitného zákona vykonáva súd, orgán činný v trestnom konaní alebo orgán verejnejsprávy), pričom nová úprava spočíva v obmedzení poskytnutia resp. sprístupnenia informácií týkajúcich
sa len rozhodujúcej činnosti (neukončených, prebiehajúcich konaní) súdu, avšak pokiaľ ide o informáciu
o výsledku konania, tá sa v prípade rozhodovacej činnosti súdu sprístupní, ak to osobitný predpis

nezakazuje.

Zákon o slobodnom prístupe k informáciám v podrobnostiach upravuje podmienky, postup a rozsah
slobodného prístupu k informáciám (§ 1). Obmedzenia práva na slobodný prístup k informáciám sú
upravené v ustanoveniach § 8 až § 13 tohto zákona, pričom najvyšší súd sa zaoberal obmedzením na

prístup k informáciám podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ ZSI.

V predmetnej právnej veci, ktorá sa týka prístupu k informáciám podľa zákona o slobodnom prístupe
k informáciám, je spornou otázka výkladu a následnej aplikácie ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ ZSI,
na zverejnenie uznesenia o vznesení obvinenia bývalým ministrom životného prostredia pre trestný čin
ohrozenia a poškodenia životného prostredia nepovolením ťažby kalamitného dreva v Tichej, Kôprovej

a Javorovej doline; vo Vysokých Tatrách v roku 2004.

V zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ ZSI, povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie
alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych
orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní podľa osobitných predpisov okrem informácie o

rozhodnutí alebo o výsledku konania, ak jej sprístupnenie nezakazujú osobitné predpisy (ktorými sú
napríklad Trestný poriadok, Občiansky súdny poriadok či zákon č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov).

Rozhodovacou činnosťou je potrebné v širšom slova zmysle rozumieť kompetenciu súdnych orgánov a

orgánov činných v trestnom konaní konať a rozhodovať v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach,
v správnom súdnictve o preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosti
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon (čl. 142 ods.
1 ústavy), rovnako aj kompetenciu ústavného súdu rozhodovať vo veciach podľa príslušných článkov
Ústavy Slovenskej republiky. V užšom slova zmysle sa rozhodovacou činnosťou súdov alebo orgánov

činných v trestnom konaní rozumie konanie a rozhodovanie súdu a orgánu činného v trestnom konaní
v konkrétnej právnej veci, t.j. od začatia konania (na základe návrhu alebo bez návrhu), cez jednotlivé
procesné úkony, procesné čiastkové rozhodnutia, až po rozhodnutie vo veci samej. Pôjde najmä o
procesné pravidlá vedenia konania (procesné úkony alebo procesné rozhodnutia, vydané v priebehu
súdneho konania, ktoré sú nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci samej) a rozhodnutia vo veci samej v

konkrétnej právnej veci.

Právo na informácie je limitované požiadavkou nezasahovať do vlastnej rozhodovacej činnosti súdov
či orgánov činných v trestnom konaní v priebehu konania [do procesu v jeho priebehu, ako aj vstup do
vlastného rozhodovania (napr. porada a hlasovanie senátu)], a to v záujme objektivity a nestrannosti

posudzovanej konkrétnej právnej veci, a tiež je limitované nevyhnutnými opatreniami na ochranu
práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejnej bezpečnosti, verejného zdravia a mravnosti, územnej
celistvosti a pod.

Iná situácia je v prípade rozhodnutí vo veci samej, t.j. konečných rozhodnutí v danej veci (či už

meritórnych alebo procesných rozhodnutí, ktorými sa konanie pred súdom alebo aj iným orgánom
činným v trestnom konaní končí). V týchto prípadoch nie je daný dôvod na obmedzenie prístupu k týmto
rozhodnutiam vo veci samej za podmienky, že nebudú obsahovať osobné údaje chránené zákonom č.
428/2002Z.z.oochraneosobnýchúdajovvzneníneskoršíchpredpisov.Napokonstoutopožiadavkouaj
korešponduje ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d/ ZSI. Z logického a systematického výkladu ustanovenia §

11 ods. 1 písm. d/ ZSI vyplýva, že pojmom „informácie o rozhodnutí“ sa rozumejú informácie o rozhodnutí
vo veci samej.

Z obsahu spisového materiálu je zrejmé, že žalobca sa nezaujímal o výsledok predmetného konania, t.
j. nepožadoval informáciu o rozhodnutí resp. o výsledku konania, na ktoré ho oprávňuje vyššie uvedený

§ 11 ods. 1 písm. d/ zákona o slobode informácii, ale požadoval „sprístupnenie uznesenia o vznesení
obvinenia bývalým ministrom životného prostredia pre trestný čin ohrozenia a poškodenia životného
prostredia nepovolením ťažby kalamitného dreva v Tichej, Kôprovej a Javorovej doline; vo Vysokých
Tatrách v roku 2004.“Podľa stanoviska Úradu pre ochranu osobných údajov zo dňa 11. apríla 2011, žalovaný postupoval
v súlade so zákonom č. 211/2000 Z.z. ako aj so zákonom č. 428/2002 Z.z., keď ako povinná osoba
nesprístupnila osobné údaje bez predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutých osôb.

Najvyšší súd považoval preto za správny a zákonu zodpovedajúci názor krajského súdu, že
nezverejnenie predmetného uznesenia, ktoré v danej veci nie je rozhodnutím konečným, zodpovedá v
danej veci zákonným obmedzeniam uvedeným v ustanovení § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z.

Popreskúmanípredloženéhospisovéhomateriáluapostupuarozhodnutiakrajskéhosúdu,najvyššísúd
dospel k záveru, že žalovaný dostatočne zistil skutkový stav a vysporiadal sa s relevantnými námietkami
žalobcu rovnako ako sa s nimi vyporiadal i krajský súd v napadnutom rozsudku.

Námietky, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie žalovaného i rozhodnutie
krajského súdu, sú čisto jeho teoretickými úvahami, ktoré nebolo možné ani v odvolacom konaní uznať

za právne relevantné. Tieto boli v podstatnej časti totožné s námietkami, ktoré žalobca namietal už v
prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd náležite vysporiadal.

Najvyšší súd považuje za potrebné dať žalobcovi opätovne do pozornosti, že zákon o slobode
informácií má slúžiť predovšetkým ako nástroj spoločenskej kontroly. Najvyšší súd nepopiera právo

žalobcu na informácie, avšak je nevyhnutné, aby toto právo bolo uplatňované efektívne, t.j. povinným
osobám budú adresované len žiadosti, ktoré sú tieto osoby reálne povinné poskytnúť, t.j. žiadosti o
informácie v rozsahu ich rozhodovacej činnosti. Len takto možno hovoriť o účinnej spoločenskej kontrole
verejnej správy. V opačnom prípade ide zo strany žiadateľov, osobitne s prihliadnutím na žalobcu,
ktorého nemožno označiť za „bežného občana“ nezorientovaného v právomoci jednotlivých orgánov, za

zneužívanie práva na informácie, kedy je toto právo zámienkou pre formalistické a bezúčelné spory.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu nevyhovel a s prihliadnutím
na okolnosti daného prípadu napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá
OSP a § 219 ods. 1 potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 1 v
spojení s a § 246c ods. 1 vety prvej OSP a podľa § 250k ods. 1, keď žalobcovi, ktorý nemal úspech
vo veci, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal a žalovanému v takomto konaní nárok na náhradu
trov neprináleží.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.