Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 28, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 3CoE/13/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113202459
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Repáň
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5113202459.1

Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so
sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR
s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti povinnému: V. V., nar.
XX.X.XXXX, bytom Y. č. XX, o vymoženie 2.095,66 Eur s príslušenstvom, ktoré exekučné konanie
je vedené pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu D. XX,
XXX XX A., sp.zn. EX 415/13, v štádiu konania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, na základe odvolania oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Žilina, č.k.
2Er/151/2013-10 z 28.8.2013, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Žilina, č.k. 2Er/151/2013-10 z 28.8.2013 p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Žilina uznesením č.k. 2Er/151/2013-10 z 28.8.2013 zamietol žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Svoje rozhodnutie odôvodnil okresný súd poukazujúc najmä na ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku v nadväznosti na § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon
o rozhodcovskom konaní“), § 52 a násl. Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a), § 3 ods. 1 zákona
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“) a zákona
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Právny vzťah medzi právnym predchodcom oprávneného a
povinným, založený zmluvou o poskytnutí účelovej pôžičky z 20.11.2007, exekučný súd vyhodnotil ako
vzťah spotrebiteľský, na ktorý sa vzťahuje špeciálny právny režim zákona o spotrebiteľských úveroch a
subsidiárne aj všeobecná právna úprava Občianskeho zákonníka. Súčasťou zmluvy sú tiež všeobecné
obchodné podmienky, ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené vopred a pre veľký
počet spotrebiteľov. Rozhodcovskú doložku obsiahnutú vo všeobecných obchodných podmienkach (čl.
15 bod 15.23) exekučný súd vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je v zmysle § 53
ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. V čase uzatvorenia zmluvy nebolo v Občianskom zákonníku
medzi neprijateľnými zmluvnými podmienkami ustanovenie, ktoré sa dotýka rozhodcovskej doložky.
Až novelou Občianskeho zákonníka, zákonom č. 568/2007 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2008, došlo k
rozšíreniu neprijateľných zmluvných podmienok o tie, ktoré od spotrebiteľa vyžadujú, aby všetky spory
riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. To však neznamená, že v čase uzavretia zmluvy nebolo možné
podrobiť súdnej kontrole aj rozhodcovskú doložku. Umožňovalo to ustanovenie § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, tzv. generálna klauzula, podľa ktorej spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. V prejednávanej veci povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej
zmluvy a všeobecných podmienok ovplyvniť, nakoľko táto bola spísaná na predtlačenom formulári,
ktorej súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky. Spotrebiteľ mohol zmluvu prijať buď ako celok,
resp. ju odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený, nebol výsledkom
individuálneho dojednania a tiež sídlo rozhodcovského súdu sa nachádza v sídle oprávneného, čo môže
spotrebiteľa odradiť od uplatnenia svojich práv. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ

bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky prinesie. Dojednanie
rozhodcovskej doložky uvedeným spôsobom je neprijateľnou podmienkou, ktorá bránila tomu, aby na
základe nej bol vydaný rozhodcovský rozsudok, ktorý by mohol byť spôsobilým exekučným titulom.
Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý navrhol
prvostupňové rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Podľa jeho názoru prekročil súd
prvého stupňa rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok. Právoplatný
rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, z čoho
vyplýva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na
plnenie je vykonateľný, teda je spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Ak súd zistí podmienky
pre použitie § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom
konaní“), môže len zastaviť exekúciu, nie nevydať poverenie na vykonanie exekúcie. Odvolateľ
zdôraznil, že účelom exekučného konania je nútený výkon práva, preto exekučný súd nie je príslušný
konať ako súd vyššej inštancie a preskúmavať exekučný titul z hľadiska hmotného práva. Uvedeným
spôsobom totiž dochádza k zásahu do práva oprávneného na súdnu a inú právnu ochranu. Výklad
ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní je prípustný len v tom zmysle, že
oprávňuje exekučný súd zistiť, či povaha samotného priznaného plnenia je v súlade s právom. Exekučný
súd v žiadnom prípade nie je príslušný na hmotnoprávny prieskum exekučného titulu, a preto skúma
len vlastnosti uloženej povinnosti, nie rozhodnutie samotné. Na podporu svojho názoru oprávnený
poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 30.10.2009, sp. zn. 33Cdo/2675/2007. K otázke
zabezpečenia stability práv a právnych vzťahov sa vyjadril aj Európsky súdny dvor v rozhodnutí C - 40/08,
keď konštatoval, že nemožno od vnútroštátneho súdu vyžadovať, aby kompenzoval celkovú pasivitu
spotrebiteľa. Vzhľadom na uvedené nemožno z európskeho práva vyvodzovať záver, podľa ktorého by
exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce
vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Rovnako z uvedeného vyplýva, že komunitárne právo
neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmať vecnú správnosť
rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti. Rozhodcovská
doložka bola uzavretá platne, pretože boli splnené všetky zákonné podmienky pre jej dojednanie. Ďalej
dal oprávnený do pozornosti fakt, že do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho
zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v ôsmej časti Občianskeho
zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku
a v zákone o spotrebiteľských úveroch, ktoré právne predpisy možno ako výlučné normy aplikovať
na spornú zmluvu. Postupom okresného súdu dochádza k porušovaniu princípov právnej istoty a k
znemožňovaniu efektívneho uspokojenia jeho pohľadávky. Na záver poukázal oprávnený na dôvodovú
správu k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, v ktorej sa uvádza, že rozhodcovskú
doložka zakladajúcu výlučnú právomoc rozhodcovského súdu nemožno len z tohto dôvodu považovať
za neplatnú ako celok. Tiež upozornil na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/11/2010 zo
dňa 26.9.2011, z ktorého vyplýva, že preskúmanie správnosti rozhodcovského rozsudku je prípustné len
podľa § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní. Rozpor s dobrými mravmi je pritom viazaný
na plnenie a nie iba na to, či samotná spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku.

K podanému odvolaniu sa vyjadril povinný. Uviedol, že k dnešnému dňu, t.j. k 28.1.2014, nemá žiadne
exekučné nedoplatky, exekučné záväzky mu boli sťahované zo mzdy.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom
konania (§ 204 ods. 1 O.s.p., § 37 ods. 1 Exekučného poriadku) proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.),
preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.)
a uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.

Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Okresný súd v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje
rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.
Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje
aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Na doplnenie považoval krajský súd za potrebné vysporiadať sa s námietkami oprávneného vyjadrenými
v podanom odvolaní, pričom vychádzal z princípu neúplnej apelácie - viazanosti odvolacieho súdu
rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.).

Podľa § 159 O.s.p. sa u rozsudkov rozlišuje formálna a materiálna právoplatnosť. Formálnu
právoplatnosť nadobúda rozsudok vtedy, ak ho už nemožno napadnúť odvolaním. Materiálnou
právoplatnosťou sa rozumie záväznosť výroku rozsudku a jeho nezmeniteľnosť, ktorá sa prejavuje
ako prekážka brániaca novému prejednaniu veci. Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní
však dáva exekučnému súdu oprávnenie preskúmať rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne
právoplatný nebol a z hľadiska ustanovenia § 159 O.s.p. nie je ním viazaný. Exekučný súd teda
môže skúmať (podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní aj bez návrhu), či rozhodcovský
rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,
právom nedovolené, alebo ak odporuje dobrým mravom. Nedovolenosť priznaného plnenia v žiadnom
prípade nemožno odvodzovať len zo samotného výroku rozhodnutia. Priznané plnenie totiž navonok
vôbec nemusí vykazovať znaky protizákonnosti; spravidla až z odôvodnenia rozhodnutia možno zistiť
pochybenia v aplikácii hmotného, či dokonca aj procesného práva. Nedovolenosť, nemožnosť a rozpor
s dobrými mravmi sú pojmami hmotného práva a pri zisťovaní takýchto nedostatkov exekučného titulu
má exekučný súd plné oprávnenie „vstúpiť“ do rozhodnutia a vyvodiť tomu zodpovedajúce závery.

Zákon o rozhodcovskom konaní v súvislosti so zistením vyššie uvedených nesprávností exekučného
titulu nepochybne používa pojem „zastavenie výkonu rozhodnutia alebo exekúcie“, z čoho však nemožno
vyvodzovať, že exekučný súd konajúci o návrhu na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nemôže
už v tomto štádiu rešpektujúc ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní vyvodiť opodstatnené
procesné závery. Štandardným postupom v exekučnom konaní dochádza najprv k udeleniu poverenia
na vykonanie exekúcie, na základe ktorého súdny exekútor realizujúc svoje oprávnenia vymáha
judikované právo. Bolo by nadbytočné a neúčelné napĺňajúc presné znenie zákona najprv udeliť
súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie a vzápätí na to konštatovať ďalším uznesením
neprípustnosť exekúcie z dôvodu podľa § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ako to vo svojom odvolaní
uvádzal oprávnený. Odvolací súd mal za to, že účelu uvedeného ustanovenia zodpovedá postup, keď
exekučný súd preskúma v štádiu konania o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučný titul aj
z hľadísk vymedzených zákonom o rozhodcovskom konaní a vyvodí z toho záver v podobe neudelenia
poverenia na vykonanie exekúcie.

Dojednanie neplatnej rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedlo
k tomu, že predložený rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom. Odvolací súd sa
stotožnil so záverom okresného súdu, že v prípade právneho vzťahu medzi právnym predchodcom
oprávneného (Consumer Finance Holding, a.s.) a povinným (založeným zmluvou o poskytnutí účelovej
pôžičky z 20.11.2007) išlo o vzťah spotrebiteľský, na ktorý je potrebné vždy aplikovať spotrebiteľské
právne normy.

Odvolací súd poukazuje na to, že predloženú Zmluvu o poskytnutí účelovej pôžičky, uzatvorenú medzi
právnym predchodcom oprávneného a povinným dňa 20.11.2007, treba považovať za spotrebiteľskú
zmluvu podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa platného a účinného v
čase uzatvorenia zmluvy. V zmysle uvedeného ustanovenia sa aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré
neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka.
Právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou zmluvou je nevyhnutné posudzovať i podľa
zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. A to bez
ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka).
S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa
ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch, ako i ustanovenie § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou, ktorou
je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa
citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení Zákona o spotrebiteľských
úveroch. Preto súd prvého stupňa postupoval správne, keď na vzťah účastníkov aplikoval príslušné
ustanovenia Občianskeho zákonníka chrániace spotrebiteľa. V zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho
zákonníka v príslušnom znení platnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy sa zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.

Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak
zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Zo Zmluvy o poskytnutí účelovej pôžičky zo dňa 20.11.2007 krajský súd zistil, že zmluvné strany
dojednali rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej sa všetky spory z danej zmluvy, ak nedôjde k
dohode zmluvných strán, mali riešiť pred rozhodcom v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovskú doložku
obsiahnutú v článku 15 bod 15.23 predmetnej zmluvy dôvodne považoval súd prvého stupňa za
neprimeranú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v
znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Je nutné pripomenúť, že dojednaná rozhodcovská doložka mala
výhradný charakter - určovala ako jediný súd na riešenie sporov medzi účastníkmi rozhodcovský súd.
Na uvedenej skutočnosti, v prípade, že žalobcom je oprávnený, nič nemení formulácia rozhodcovskej
doložky, že touto rozhodcovskou doložkou nie je dotknuté právo ktorejkoľvek zo zmluvných strán žiadať
o vydanie predbežného opatrenia alebo platobného rozkazu na všeobecnom súde. Odvolací súd
nespochybňuje, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľom
dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto
dojednania je jeho výhradný charakter, táto podmienka nebola so spotrebiteľom vopred individuálne
dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy
ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho
zákonníka priamo zakazujúce dojednanie výhradnej rozhodcovskej doložky bolo do tohto právneho
predpisu zapracované až od 01. 01. 2008, t. j. po uzavretí predmetnej zmluvy. Za týchto okolností
odvolací súd, rovnako ako súd prvého stupňa, považoval rozhodcovskú doložku za neprijateľnú zmluvnú
podmienku podľa generálnej klauzuly upravenej v ustanovení § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
pretože spôsobuje značný nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedlo
k tomu, že spotrebiteľovi bola v konečnom dôsledku odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Podstatnou je v danom prípade skutočnosť, že všeobecný
súd by bol povinný zohľadňovať spotrebiteľský charakter základného vzťahu a na základe toho aj
rozhodcovskú doložku, čo rozhodcovský súd opomenul. Princíp arbitráže založený na rovnocennosti
dvoch právnych subjektov fungujúci v podnikateľských vzťahoch, ktorého cieľom je dosiahnuť rýchle a
efektívne vyriešenie sporu, v danom prípade nebol naplnený.

Primárnym základom záveru okresného súdu je neplatnosť samotnej rozhodcovskej doložky a
nie vecný prieskum správnosti rozhodcovského rozsudku, s ktorým konštatovaním sa na základe
vyššie uvedeného stotožnil i odvolací súd. Neplatnosť rozhodcovskej doložky následne spôsobila, že
rozhodcovský rozsudok vydaný na jej základe nie je formálne a materiálne vykonateľným exekučným
titulom.

Na uvedenom závere nedokáže nič zmeniť ani znenie dôvodovej správy k ustanoveniu § 53 ods. 4
písm. r) Občianskeho zákonníka, ktoré vo svojom odvolaní uviedol oprávnený. Dôvodová správa nie je
prameňom práva (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. PL. ÚS 17/96 z 24. februára 1998
zverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, čiastka 30, pod č. 78/1998).

Pokiaľ ide o argumentáciu oprávneného o vzťahu k obsahu rozsudku Súdneho dvora EÚ Asturcom (C-
40/08), túto bolo nutné vyhodnotiť ako nedôvodnú. Záver rozhodnutia totiž konštatuje, že súdu prislúcha
v štádiu výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky
a vyvodiť z toho príslušné závery (aj v podobe neviazanosti spotrebiteľa danou doložkou). Námietky
oprávneného poukazujúce na čiastkové úvahy vyjadrené v danom rozhodnutí nemohli poprieť konečný
úsudok konštatovaný Európskym súdnym dvorom. Možnosť posudzovať neprimeranosť zmluvných
podmienok zo strany exekučného súdu bola dokonca vo vzťahu k Slovenskej republike konštatovaná
v rozhodnutí C-76/10, kedy súd považoval rozhodnutie exekučného súdu o neviazanosti spotrebiteľa
neprijateľnou podmienkou za prípustné.

Na základe konštatovaného krajský súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne,
keďže zodpovedá nielen výslovnej právnej úprave vnútroštátneho práva (Exekučný poriadok a zákon č.
244/2002 Z. z.), ale v plnom rozsahu rešpektuje aj najnovšiu judikatúru Súdneho dvora EÚ a Najvyššieho
súdu SR.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.